05.12.2010 [08:30], Twilly, Povídky jednorázové, komentováno 43×, zobrazeno 7067×

Poviedka je o stretnutí dvoch duší a lliečivej sile čokoládových očí.

Ako chutí čokoláda

Rozľahlým parkom pomaly kráčal muž. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ho niečo trápi. Ťahal sa z nohy na nohu, kajúcne sklonená hlava a zvesené ramená hovorili jasnou rečou. Smútok doslova kričal z každého centimetra jeho naveky mladého „JA“. Aká škoda, že sa udomácnil aj v jeho prekrásnej bledej tvári a očiach... hmmm... tak nádherne karamelových... a teraz, žiaľ, aj plných krutého trápenia.

Ponorený do vlastných, ponurých myšlienok zastal pri jednej z lavičiek. Na kratučký moment zaváhal, ale predsa len sa rozhodol sadnúť si. Jeho strápenú myseľ upútal celkom nevinný obraz bezstarostne sa hrajúcich detí. Bolo ich päť či šesť. V rukách držali papeky a snažili sa popoháňať kovovú obruč ako o život. Tá s ušidrásajúcim zvukom narážala na  kamene ukryté v tráve a tým vyvolávala salvy veselého smiechu tých malých fafrnkov. Toľkú bezprostrednú chuť žiť nezažil už dávno. Bolo to veľmi osviežujúce, také... iné. Dennodenne bol svedkom zúfalého boja obyčajného človeka so smrťou. Stal sa zajatcom bolesti. Túžil tým nešťastníkom pomôcť, alebo sám umrieť. Zatiaľ čo jeho vlastná smrť bola kdesi v nedohľadne. Mal pocit, že sa v prázdnote a utrpení brodí už celé stáročia. A nemocnica, v ktorej pracoval, bola jeho dokonalým očistcom. Má to vôbec zmysel, snažiť sa? Ako mám vôbec žiť? Pane Bože, veď som upír, dávno mŕtvy upír, nad čím to vlastne rozmýšľam? Ech... Sám nad sebou krútil hlavou. Nie, nechcel nad svojou úbohou existenciou vôbec rozmýšľať, chcel mať v hlave jedno veľké nič. Pufff. Vzduchoprázdno. Potriasol hlavou, akoby to mohlo pomôcť vyhnať všetky jeho myšlienky a zameral sa len na pozorovanie tej detskej bandy. Na malý, ozaj iba malý okamih, sa jeho nadpozemsky krásnou tvárou mihol nežný úsmev. Nestranný pozorovateľ by ho nazval takmer šťastným, nebyť smútku v jeho očiach.

Keby som tak mal spoločníka... ale. Och, dočerta!!! Do čerta, do čerta, do čerta aj s takými kacírskymi myšlienkami, ako by som mohol zničiť ľudský život? Len tak??? Pretože som osamelý? Myšlienky neodbytne pulzovali v hlave a smutný výraz sa mu nasťahoval späť. Sedel úplne bez pohnutia. Ako každý upír necítil potrebu vykonávať akýkoľvek pohyb, a tak sa len tíško kochal scénou, ktorá sa mu premietala pred očami. Ani sám nevedel, ako dlho to už trvá, ale cítil, že jeho vyprahnuté srdce niečo potrebuje. Omamnú drogu, ktorá by umlčala všetky tie myšlienky, všetky prekliate túžby. Áno, potrebujem niečo, či niekoho? Do mysle sa mu vtieravo votrela ďalšia z tých nebezpečných myšlienok.

V stotine sekundy upútal jeho pozornosť nepatrný pohyb pri kmeni stromu, ktorý stál zo dva metre od lavičky. S čudným, až absurdne pokojným pocitom, ktorý vôbec nechápal, veľmi pomaly otočil hlavu smerom, kde zaznamenal ten nepatrný pohyb. Ozaj pomaly, akoby bez štipky pudu sebazáchovy a inak vždy prítomnej ostražitosti. Zameral sa na onen kmeň a ... zbadal tie najkrajšie čokoládovohnedé očká aké kedy videl. Či chcel alebo nie, kútiky úst vystrelili snáď treťou kozmickou do širokého úsmevu. Mal by som sa dať vyšetriť, inokedy  by som už stál a vrčal v obrannej pozícii, nech už by tam bol ktokoľvek a teraz??? Prihlúplo sa usmievam ako nafetovaný šialenec. Táto ľahkovážnosť ma raz bude stáť existenciu.

Šibalské očká lemované bohatým závojom mihalníc, upierala priamo na neho. Dokonale ho tým šokovala. Na obdivné pohľady bol síce zvyknutý, za to vďačil svojej trpko preklínanej krásnej tvári, ale toto bolo iné. Ona bola iná. Ešte chvíľu a vypáli mi značku do tváre... alebo do duše. Napadlo mu. Ako to, že nemá strach? Žiaden pud sebazáchovy? Ako je to možné? Bol predátorom už príliš dlho, ale ľudskú krv nikdy neochutnal. To ale ľudia, ktorých stretával, nemohli vedieť a nemenilo to nič na skutočnosti, že v nich podvedome vyvolával prirodzený strach. To, čím sa nedobrovoľne stal, chcel odčiniť aspoň tým, že chcel pomôcť každej obeti, ktorú stretol. Preto pracoval ako doktor. Šialené, však? Celý svoj krátky život i dlhú, až príliš dlhú existenciu chcel iba pomôcť. Vravíte si, súcitný upír a či od smädu šialený zabijak, ktorý pokúša šťastie v ruskej rulete plnej ľudských obetí? Kto vie? Kto vidí na dno upírovej duše?

Kučeravá hlávka vykukla spoza stromu o čosi viac a on uzrel aj zvyšok tváričky. Je ako malý anjel, napadlo mu.

„Ahoj,“ ticho zašepkal.

Nemohol si pomôcť, ale on ju jednoducho musel osloviť. Uvedomil si, že mu záleží na tom, aby sa ho nebála a tak nesmelo pridal úsmev, ktorý považoval v tej chvíli za očarujúci. Bolo to nezodpovedné, neospravedlniteľné... tak... lákavé.

„Ahoj,“ vrátila mu naspäť. V šibalských očkách žiarili milióny drobných iskričiek a drobné, dokonale krojené pery poláskal ostýchavý úsmev. Ten na bucľatých líčkach vyčaroval drobné jamky.

Ak by mu raz niekto povedal, že okolo ľadového a naveky mŕtveho srdca sa mu ešte niekedy začne rozlievať hrejivý pocit, vysmial by sa mu. Snáď po prvý raz ďakoval svojej upírskej bezlimitnej pamäti, že bude túto spomienku pre neho uchovávať ako by to bola mana nebeská. Jeho najcennejší dar.

Neodolal a pestovanou rukou bezmyšlienkovite naznačil, aby si prisadla. Ani na chvíľu nezaváhala a úplne bezstarostne k nemu dohopkala. Jej tepová frekvencia sa nezmenila, srdce tancovalo v stále rovnakom rytme a on bol na vrchole šťastia. Takmer fascinovane z neho nespúšťala zrak, čím  ho  dokonale uväznila v neistote. Nevedel, či sa má cítiť polichotený, že očaril takého anjela, alebo či si má vychutnávať zvrátený fakt, že sa ho vôbec nebojí. Mala by sa báť! Táto neposlušná, bumerang pripomínajúca  myšlienka, ho ako neviditeľná kotva ťahala späť do reality.

„Kto vám ublížil?“ Zvuk jej vysokého sopránu preťal dusivé ticho a prerušil tak prúd jeho myšlienok.

„Prosím, princezná?“ Existuje vôbec zmätený upír? Asi áno, JA! Napadlo mu.

„Ste veľmi smutný, akoby vám niekto ublížil,“ vysvetľovala mu ako malému, nechápavému dieťaťu. Zmätený? Keby mohol, tak sa hanbou prepadne. Zvláštne, aký má na neho vplyv.

„Ak tu chvíľu so mnou posedíš, už viac nebudem, sľubujem.“  Zbláznil som sa... určite som sa zbláznil. Mali by ma roztrhať a spáliť skôr, ako načisto zošaliem!!! Jeho sľub si vysvetlila po svojom. Zatiaľ čo on prežíval menšie samovyšetrovanie svojho psychického stavu, ona  medzitým pozorne študovala jeho tvár.

„Dobre. Myslím, že by sa mi páčilo, robiť vám na chvíľu spoločnosť,“ roztopašne prehodila. Zdalo sa mu to, alebo na neho práve laškovne mrkla, potvorka jedna? Ako to, že sa pri ňom cítila bezpečne? Kto si, ty malá čarodejnica s uhrančivými čokoládovými očami? preblesklo mu mysľou.

„A poviete mi o tom?“ nevzdávala sa. Kým neprehovorila, neuvedomil si, že opäť nastalo ticho, v ktorom rozjímal, ako inak, o nej, o sebe... o všetkom... zatiaľ čo si ho ona stále bez strachu obzerala. Jej detská úprimnosť prudko zaútočila a on nemal ani tú najmenšiu šancu uniknúť jej.

A začal teda rozprávať: „Vieš, princezná, som sám a nikoho nemám.“ Slová z neho prýštili samé, ale už iba ten pocit môcť sa zveriť niekomu, komukoľvek, za ten by bol schopný urobiť čokoľvek. Už celé storočia sa s nikým dôverne neporozprával, tak dočerta, prečo nie TERAZ a TU!!!??? Nezáležalo mu na tom, kto počúva. Potreboval to. Potreboval JU!

„Už celé storočia som sám ako prst a... to ma veľmi trápi.“ Slová sa zlievali do viet a v ich prúde sa odplavoval aj žiaľ z jeho karameliek. Všimol si, že po prvý raz od ich stretnutia sklopila pohľad.  Akoby náhle stratil kontakt s celým svetom. Cvak, spojenie prerušené!!! To nie, princezná, pozri sa na mňa, prosím, potrebujem ŤA!!! Bez teba nemám smer!!! blesklo mu mysľou. Videl ju dnes prvý raz a predsa vedel, že je s ňou navždy spojený. Osudom spojený. S očami malej čarodejnice plnými mliečnej čokolády tak lahodne liečivej pre jeho prehnitú dušu.

Fascinovane sledoval, študoval a ryl do pamäte každulinký jej výraz. Očarilo ho, keď sa zľahka zasnila. Presne toto bola jedna z chvíľ, keď túžil po akejkoľvek schopnosti, ktorá by vedela takúto čistú ľudskú krásu zachytiť. Dopekla s vami, prekliate sudičky!!!

Odhodlane sa nadýchla, pohľad uprela kdesi do neznáma a s celou svojou detskou vážnosťou zašepkala: „Aj ja viem, aké to je, byť sama.“ Zachvela sa.

„Až raz budem veľká, tak nebudem. Sľúbila som si to...“ Jasne postrehol to drobné zaváhanie v hlase.

„A budem mať veľkú rodinu.“ Tentoraz už bola nad vecou, jej hlas bol opäť pevný. Cítil, ako sa akási neopísateľná aura okolo nej rozťahuje ako neviditeľná bublina a vťahuje ho do epicentra pokoja a šťastia, ktoré z nej tryská ako vrelý gejzír. Bol si takmer istý, že ho pohltila naveky a nenávratne. Už navždy ostane jej verným otrokom.

„A budem mať veľa detí, aspoň tucet!!!“ Handrovú bábiku, ktorú si všimol až teraz, pevne zvierala v objatí a s otvorenými očami snívala o svojej budúcnosti. Nezáležalo na tom, že bola ešte dieťa, jej duša bola rozumná, taká dospelá a plná lásky. Všimol si, že nepovedala, že by chcela ale že bude mať veľa detí. Zvláštne, akoby by sa už vážne rozhodla. Malá bojovníčka.

„A budem mať dobrého manžela, ktorého budem mať rada a on ma bude mať tiež rád. Veľmi rád. Nie ako Billy Gordon.“ Hlas sa jej zachvel a sotva postrehnuteľne vzlykla. Jed v jeho žilách prudko vzkypel a takmer  fyzicky pocítil silné nutkanie vytrhnúť vnútornosti z tela každému, kto by jej len chcel ublížiť. Stačilo jediné slovíčko a bol by ju chránil aj pred samotným peklom.

„Stále ma ťahá za vlasy a minule som mala rozbité koleno tiež len kvôli nemu. Podložil mi nohu, ale ja som neplakala!!!“ Si statočná, princezná moja. Cítil sa, akoby špehoval v jej hlave. Bol iba niekto náhodne prizvaný. Náhle, ako by si uvedomila, že nesníva len sama pre seba. Na  obranu, alebo práve ako útok, vyčarila ten najsladší úsmev, o ktorom bol presvedčený, že navždy zjazví sladkou spomienkou  jeho mŕtve srdce.

„A viete čo?“ Netušil. Zavrtel teda hlavou. „Chcela by som... ja by som... chcela by som, aby bol taký ako vy. Krásny.“  Posledné slovo len zašepkala, aj keď vedela, že ju počul a sledoval. Očarujúci rumenec.

„Myslíš, že som krásny?“ Vedel to a predsa dúfal, že mu odpovie sladké „áno“. A zároveň chcel svojou otázkou sebecky zakryť svoje rozpaky. Mal dojem, že sa mu to darilo.

„Uhmmm.“ Drobná hlávka najprv nesmelo pritakala, ale keď zbadala jeho úsmev, naplno sa rozkmitala a tmavo-medové kučierky splašene lietali hore dolu v smere pohybu drobnej hlávky.

Viac nebolo treba hovoriť. Skenovali sa pohľadmi a učili sa navzájom naspamäť jeden druhého. Akoby si videli priamo do duše. Dievčatko a starý upír.

Tvárou jej preletelo niekoľko výrazov od zasneného, cez nahnevaný až po rozhodný a on zomieral túžbou stretnúť sa s jej detskou mysľou, chcel poznať, čo ju trápi.

„Vy by ste ma nikdy nepotiahli za vlasy, však?“ Tak toto ju trápilo. Pousmial sa. „Neublížili by ste mi, viem to!“ Zásah. Čo to jej zbadal v očiach? Žeby výčitku? Prekvapene zamrkal. Na pár sekúnd sa nezmohol vôbec na nič.

„Nikdy by som ti neublížil, princezná.“ Keby si len vedela, aké som monštrum, už by si tu nesedela. Ušla by si s krikom, napadlo mu.

„Ja viem!“ Uisťovala viac seba ako jeho a líčka jej zaliala temná červeň. Bola pre neho neodolateľná už teraz a rozhodne nie ako korisť. Nevedel si vysvetliť, čo  to s ním porobila. Čím ho očarila... ale vedel. Jej čistá duša, chladivá a horúca ako najliečivejší balzam celila všetky rany utŕženené v ťažkom boji. V boji, v ktorom sa bil zvyšok  človeka, ktorým bol a beštie, ktorou sa stal už tak dávno...

Ani jeden z nich si neuvedomoval, že je niečo inak. Zvuková kulisa detského kriku z parku podstatne zoslabla. Zvedavo sa obzrel smerom, kde bolo ešte pred chvíľou možné počuť detský smiech. Keď si to tiež uvedomila, zneistela a jej drobné srdiečko sa rozbúchalo ako krídelká kolibríka. Vedel, čo to znamená. Stratí ju. V parku už nebolo okrem nich dvoch ani živej duše.

„Už musím ísť, nesmiem prísť domov neskoro.“ V oku sa jej zaleskla slzička, nevyhnutná predzvesť blížiaceho sa odchodu. Sebecky ho potešilo, že ju teší jeho prítomnosť. Bolo to rovnako šialené zistenie, ako keď si uvedomil, že sa ho táto malá potvorka vôbec nebojí. Celú sekundu živil hrejivý pocit, že sa ich narýchlo spletené osudy nikdy neodpletú a odmietal sa ho vzdať. Smiešne, upír a hrejivý pocit…

„Dobre princezná, tak teda bež.“ Dovolil si posledný pohľad a jasne cítil, ako sa stred jeho vesmíru vzďaľuje nenávratne preč. S pocitom, ktorý sa mohol rovnať iba prudkému kopancu na solár, ju sledoval. Trpel.

„Princezná,“ zaváhal,  „počkaj!“ Počúvla ho a zastala.

„Ako sa vlastne voláš?“ Musel ešte raz vidieť tie čokoládovohnedé oči, počuť jej hlas, počuť ako sa jej srdiečko zatrepoce pri zvuku jeho hlasu... a ona mu jeho novú drogu dala. Krátko zalapal po dychu. On. Upír.

„Ja som Esmé a vy?“

„Teší ma, ja som Carlisle...

Trpká príchuť horkej čokolády

Zhrnutie

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2 3   »

23)  Twilly (27.03.2011 00:29)

Ježíííííííííš, kujem , Moni, toto bola moja úplne prvá vec čo som kedy napísala... a nielen na tomto servri, ale úplne úplne prvá (mimochodom práve pre túto ff) - ja som totiž stále ešte benjamínek v písaní

22)  monikola (27.03.2011 00:14)

jeeeeej Twilíku to je skutočne krásny príbeh...takto to muselo byť, inak si to ani neviem prestaviť....som si istá,že túto tému už spracováávvvavť nebudem, lebo ty si to urobila dokonalo...

21)  Twilly (27.03.2011 00:07)

Ne Carloušku, to JÁ děkuju tobě ty moc dobře víš, jaká byla moje první reakce

20)  Carlie (26.03.2011 23:45)

Twilloušku, tohle bylo tak - čisté, hřejivé, esence toho nejhlubšího citu, a přitom pořád takové hravé, škádlivé... nezlob se, budu osobní, ale z tohodle promlouvala Tvoje duše
Bylo mi smutno z Carlisla na začátku, z Esmé, když líčila, jakou bude mít rodinu, když víme, jak to s ní dopadne , ale pak se mi zase vrásky vyhladily, protože ona tu velkou rodinu nakonec fakt mít bude a fakt s ním... , i když samých puberťáků Jestlipak jí někdy třeba Edward práskne, že si o ní Carlisle myslel, tedy, že je čarodejnice
Twilly, nádherné, díky

19)  Evelyn (05.01.2011 18:14)

Twilly, sypu si popel na hlavu, že jsem tuhle povídku neobjevila dřív.
To bylo pohlazení po srdíčku, krása

18)  Twilly (29.12.2010 23:29)

Ambri, tak ty si sa ma rozhodla odrovnať? Pred chvíľkou som padala na prdel z tvojho "Ten druhý, ta druhá kap. 5" a teraz z Tvojho komeníka???? Ver mi, že od Teba si to ohromne cením.

17)  ambra (29.12.2010 23:13)

Noth udělala dobře, že připomněla svou Javorovou alej. Nešlo si na ni nevzpomenout. Je kouzelné, jak se v tomhle zdánlivě malém vesmírku TW cvoků sejdou dvě duše, které se nezávisle na sobě pustí na tenký led dialogu dospělého a dítěte.
A jak skvěle to v obou případech dopadne...
Twilly, mám k C a E zvláštní vztah (moje prvotina, no ), takže jsem první dva odstavce četla tak jako ostražitě.
Ve třetím jsem ale byla naprosto ztracená a v místě, kde začíná onen dialog, jsem už jen lapala po dechu.
Ze všech úžasných míst jsem si k citaci nakonec vybrala tohle:
Cítil, ako sa akási neopísateľná aura okolo nej rozťahuje ako neviditeľná bublina a vťahuje ho do epicentra pokoja a šťastia, ktoré z nej tryská ako vrelý gejzír. Bol si takmer istý, že ho pohltila naveky a nenávratne.
Ale váhala jsem dlouho. To mi věř. v některých nádherných textech je hrozně těžké vybrat to nej...
Twilly, děkuju za úžasný zážitek...

16)  Twilly (10.12.2010 21:47)

Bye ... toto bolo pohladenie pre mňa

15)  Bye (10.12.2010 21:33)

Ách, Twili, to bylo pohlazení po dušičce.
Je mi ctí, seznámit se s Tvým stylem. Vybroušené poutavé vypravěčství
Příběh samotný... přestože má Carlisle starou a boavou duši (a ještě chvíli mít bude) a Esmé už nějak podvědomě tuší, že kluci dokážou ublížit víc, než jen tahat za copánky... přestože vím, čím si bude muset projít... to vědomí, že se sen o velké rodině a hodném (a krásném) muži splní, vědomí, jak k tomu dojde... to mě naplňuje pokojem.
Díky!

14)  Twilly (06.12.2010 23:41)

krista81: asi ťa nepoteším, táto poviedka bola myslená iba ako také mihnutie, zatiaľ neplánujem pokračko, ale samozrejme, nikdy nehovor nikdy

noth: asi si tvoj komentár zarámujem

ScRiBbLe: hlavne, že si to nakoniec našla a s brílami si nerob vrásky, aj čočky existujú ... ďakujem Scib

Bos: to bola taktika, zmiasť nepriateľa ... veď sme predsa nejaká uderka

13)  Bosorka (06.12.2010 23:03)

Ha a jak tě mám najít, když se zákeřně přejmenuješ!!!!!

12)  ScRiBbLe (06.12.2010 23:00)

Twilly, já tady celou dobu vyhlížím tu Tvou slibovanou povídku a já zmatenej slepejš (asi už potřebuju brejle a ne jen tak ledajaké! 2 dioptrie? Tsss... málo. V mým případě popelníky ) ji přehlédnu . Neomluvitelné! Páni, kulím oči jako šílená! Jediné, na co se zmůžu po TOMHLE, je - nádhera! Dokonalost! Klaním se , tleskám a těším se na Tvou další tvorbu !

11)  krista81 (05.12.2010 23:29)

Krása, takové pohlazení po dušičce.
Přimlouvám se za pokračování

10)  Twilly (05.12.2010 21:17)

Dievčatá, ozaj Vám všetkým ďakujem za kometíky... ozaj potešili

9)  gina (05.12.2010 16:46)

Twilly, je to prekrásne. Vidíš, nie sú to len také "frázočky" tie chvály, čo sme ti s Astrid hovorili. Fakt si dobrá.
Milujem tento štýl písania... viac pocitov a myšlienok ako rečí... to, ako si to všetko popísala bolo prekrásne... Na konci ma veľmi potešilo, že to bolo o Carlislovi a Esme. Moc príbehov okrem E+B a A+J nečítam, ale toto bolo fakt vydarené a neskutočne sa teším na ďalšiu tvorbu od teba.
P.S. Vždy, keď budeš potrebovať pomôcť k korekciou tak sa ozvi. Bude mi cťou...

8)  Twilly (05.12.2010 13:47)

Ja... som v šoku . Dievčatá, ja neviem, či tušíte, ako pôsobí takáto podpora na nováčika . Tupo sa usmievam do monitoru, oči vytreštené a v žalúdku ako po opici.

Takéto komentíky sú pre mňa ako Carlislova čokoláda. Lieči moju dušičku.

Jo a aby som nezabudla... Astrid, je ti jasné, že toto je len a len tvoja vina. Miesto toho, aby si ma ako správny sudca a kat (môj prvý sudca a kat) bez milosti zoťala... zhecla si ma do tohoto stavu a dala mi bezsenné noci, plné super pokecu ... a samozrejme Gina

K tomu hecu, je to tak trochu práca aj teba, Karolka (moja Beštiálna Hnedoočka), ktorá si tak nenápadne ale zato intenzívne rýpala, že to už nešlo inak ako začať písať

... takže Twilight TRAS SA!!!... ide sa na víťazstvo

7)  eMuska (05.12.2010 12:48)

Ja chcem pokračovaniééé!!! To bolo niečo neuveriteľné! Také očarujúce a celkovo... Nemám slov...

6)  Janeba (05.12.2010 11:16)

Wau, dnešní ráno je plné překvapení! Krásné, plné citů a emocí! Nádherné a zároveň bolestné úvahy "starého upíra", dojemné první setkání s Esmé! Twilly - opravdu velmi povedené a těším se na další povídku! Děkuji!

5)  Astrid (05.12.2010 10:38)

Krásne stretnutie, krásne slová a skladba celej poviedky. Keď som to po prvý raz čítala nemohla som sa sústrediť, doslova si ma očarila tvojim štýlom a teraz sa mi to deje znova. Toľko citu a senzibilne zachytených emócii v pár vetách. Krásny zážitok pre mňa.
Twilly teším sa na ďalšiu Tvoju tvorbu.

4)  Noth (05.12.2010 10:23)

Tak.
Když na mě Karolka kdysi dávno vybafla s tím, že při čtení Javorové aleje se vyskytovala v podobném tranzu, jako při čtení Malého prince, nedokázala jsem si ten pocit dost dobře představit.
A třebaže se ke srovnávání autorů světového formátu s námi (obyvateli tohoto bezpečného zázemí) stavím poněkud sporadicky, nyní jsem právě díky Tobě k pochopení onoho pocitu o něco blíže.
Věř mi, že to nebylo jen oslovením: "Princezno"

Pasáže, jejichž hlavním dějištěm je lavička parku a obsahem dialog malé dívky s osobou, jejíž naději si kousek po kousku nemilosrdně uzurpoval zub času, snad zákonitě do povídky vnášejí střípek ztracené naděje. Ty ses tohoto úkolu zhostila znamenitě.

Četlo se to téměř samo. Ať už díky ději, či formě, protože slovenský jazyk mi skýtá oddech od automatického a zcela podvědomého vyhledávání pravopisných a stylistických nedostatků.

Nevím, co více můžu říci než děkuji...

«   1 2 3   »