20.09.2025 [20:00], eMuska, Povídky jednorázové, komentováno 1×, zobrazeno 1754×

Je to toxické. Je to explicitné. Je to pre čitateľov od 18 rokov.

Bella si myslela, že potrebuje niečo viac, ako malomestský život. Čo keď zistí, že všetko, čo potrebovala, je Edward Masen?

Pamätala si ten vŕzgajúci schod a vykrivenú latku v zábradlí verandy. Nič sa nezmenilo, iba ona, ale nesmela si to priznať, nie teraz, keď sa odrazu mala postaviť čelom svojmu otcovi a celému mestečku, ktoré pred takou dobou opustila.

Charlie ju nečakal. V chodbe mal pripravenú udicu a kufrík s návnadami. Ale keď ju zbadal prešľapovať na vychodenej rohožke, Bella mala pocit, že čochvíľa padne na kolená. Do očí sa jej natlačili slzy.

„Si späť?“ vydýchol jej otec váhavo, takmer bez hlasu.

„Prišla som ťa navštíviť,“ odvetila a v podvedomí rozmýšľala, či ho vôbec niekedy videla takého dojatého.

„Poď, poď,“ pokynul jej a než sa nazdala, objímal ju. Bella ho zovrela a zhlboka sa nadýchla. Jeho flanelová košeľa tajne vpíjala jej slzy. „Koľko máš času?“ spýtal sa rozkolísane.

„Pár týždňov. Potom sa musím vrátiť a dokončiť zákazku.“

Nič na to nepovedal. Ale neočakávane vidieť svoju dcéru, i po tých mnohých rokoch, mu prinieslo útechu. Mohol sa konečne na vlastné oči presvedčiť, že je živá a zdravá.

„Dáme si vyprážané ryby od Harryho Clearwatra. Všetko mi porozprávaš.“

Káva v hrnčekoch pomaly chladla, svetlo putovalo po nábytku, až sa celkom zotmelo a dvojica v kuchyni si musela zasvietiť, aby videla tie mnohé výstrižky, ktoré Charlie Belle pyšne ukazoval.

„Všetko som si odložil. Každú jednu fotografiu. Ako dlho si tam bola?“

„Po Afrike som sa pohybovala pomaly rok a pol. Ale tieto fotografie sú z provincie KwaZulu-Natal, tam som strávila asi najviac času. Bola som tam skoro päť mesiacov.“

„Kwa... KwaZulu, presne. O tom som čítal. Tam sú tí Zulisti. S tým ich vymierajúcim jazykom.“

Bella sa uškrnula. „Zuluovia, oci.“ Ale srdce jej išlo pomaly vyletieť z hrude od radosti z toho, ako otec sledoval jej kariéru. Keď ho pred rokmi opúšťala s batohom a fotoaparátom, bála sa, že jej nikdy neodpustí. Bála sa toho na Srí Lanke, bála sa toho v Papue Novej Guinei, bála sa toho v Peru, bála sa toho, keď sa plavila pomedzi nórske fjordy, bála sa toho, keď doletela do Seattlu a tiež keď v taxíku prešla okolo tabule, ktorá ju vítala vo Forkse. Ale vo svojich obavách nemohla byť viac vzdialená od pravdy. „Hlavné mesto v ich provincii je možno desatina z Portlandu. V Natale sú hlavne farmári. Tam som robila zábery, kým Rosalie robila svoj jazykový výskum. Tým, že potrebovala zachytiť hovorené slovo, sme začali pracovať s viacerými médiami. Stala sa zo mňa na pár mesiacov akoby režisérka! Budem to musieť dať ešte trochu dokopy. Je to takmer hotové. Potom ma čaká premiéra dokumentu, preletím sa na západné pobrežie...“

Charlie svoju dcéru pozoroval s pyšným výrazom v tvári. Už nebola ako to malé dievčatko, ktoré sa vyhýbalo davom a skrývalo hlavu medzi ramená, keď jej niekto venoval pozornosť. A keď videl, ako mu rozpráva o svojej práci, jej nadšenie pomaly vymazávalo všetko trápenie a starosti, ktoré o ňu mal, keď sa mu niekoľko týždňov nedokázala ozvať.

Keď si Bella niekedy nadránom ľahla do postele vo svojej detskej izbe, cítila sa rovnaká a zároveň celkom iná. Myslela na to, ako v tej istej posteli ležala pred vyše piatimi rokmi, keď snívala o kariére a o tom, že niečo dokáže, že sa vypracuje, uvidí ďaleké krajiny, nové svety... S trpkosťou sa pozrela na fotografie, ktoré jej viseli na nástenke. Bola na nich ešte ako ukríknutá tínedžerka. Úzkostlivá malomeštiačka. Ale napriek tomu vtedy jej srdce nebolo také vyhladované ako teraz. Vtedy, hoci sa voči celému svetu cítila neviditeľná, bol niekto, koho oči viseli len na nej... a keď po takom dlhom čase skúmala tie fotografie, ako stál vždy blízko pri nej, ako na ňu hľadel, ako sa jej dotýkal... nevedela napriek všetkým svojim dobrodružstvám a skúsenostiam pochopiť, ako si mohla kedysi myslieť, že láska Edwarda Masena je pre ňu primálo.

Dni plné strihania a upravovania snímok vystriedalo veľké upratovanie. Prešlo už vyše týždňa, odkedy sa zjavila na prahu svojho rodného domu. Nechcela si priznať, že ju vnútri drží zbabelosť. Musela sama seba prehovárať, než sa odhodlala na prechádzku po okolí. Pomaly prechádzala ulicami, vediac, že o jej príchode musia aj tak už všetci vedieť. Ako kráčala známymi miestami, uvedomovala si, že sa v meste pomenilo len veľmi málo, čo jej dodávalo nevýslovné povzbudenie. Možno toho toľko nezameškala...

Alice Masenovú zbadala už z diaľky. Vlastne – Alice Whitlockovú. Na svadbu vtedy nemohla prísť. Očividne svadba nebola jedinou veľkou udalosťou v Alicinom živote, pomyslela si Bella, keď jej oči spočinuli na kočiari, ktorý jej niekdajšia najlepšia priateľka tlačila.

„Alice... Alice!“ zvolala Bella zastretým hlasom. Alice sa najprv zastavila, potom sa začala zmätene obzerať, až sa s neveriacim výrazom otočila.

„Bella?“ vydýchla. Po krátkom zaváhaní si obe padli okolo krku.

„Ach, Bella! Už som ani nedúfala! Čo tu robíš? Ako dlho zostávaš?“ Alice vychrlila niekoľko otázok za sebou, kým stále zvierala Belline paže. Bella mala dojem, že napriek zjavnému nadšeniu vidí v Aliciných očiach istý odstup, ktorý jej nemohla vyčítať.

„Prišla som domov,“ odvetila Bella jednoducho, nechajúc Alice, nech si zatiaľ utvorí vlastné závery. „Ako sa máš ty? Vidím, že máš novinky...?“

Alice nebolo viacej treba. Malá Charlotte si spokojne driemkala, kým ju pyšná mama predstavovala. „O dva týždne bude mať rok a je takmer nezastaviteľná! Jasper nič nerobí, len vymieňa a uťahuje gumičky na dverách skriniek, lebo sa drží všetkého možného, keď sa stavia na nohy. Mala by si ju vidieť, je úplne rozkošná!“ hrkútala Alice.

„Možno by som mohla,“ nadhodila Bella opatrne.

„Možno by si mohla – čo?“ nechápavo na ňu zažmurkala Alice.

„Možno by som ju niekedy mohla vidieť. Ako sa hrá. Navštíviť teba a Jaspera...“

„Bella,“ vydýchla Alice s prekvapivým sklamaním. „Neviem, či je to ten najlepší nápad... vzhľadom na okolnosti.“

„Viem, že som toho veľa zameškala a naozaj ma to mrzí. Veľmi. Dúfala som, že by som to mohla napraviť.“

„Nejde o to, čo si zameškala. Ide o to, ako ti nikto nestál za pol slova, keď si sa z ničoho nič rozhodla, že ti nie sme dosť dobrí a zbalila si sa na odchod.“

Bella sa cítila, ako keby jej Alice vylepila facku. Stisla roztrasené pery a zahľadela sa Alice ponad plece, aby nemusela sledovať jej zranený výraz.

„Mrzí ma to, Alice. Naozaj. Nikdy som vám nechcela spôsobiť dojem, že mi nie ste drahí. Bola som naivná a hlúpa. Ale som rada, že som odišla-“ Alice ju prerušila prudkým nádychom, ale Bella zdvihla dlane, aby jej naznačila, nech ju nechá dohovoriť. „Alice, prosím. Videla som neuveriteľné veci. Absolútne nepredstaviteľné. Spoznala som veľa výnimočných ľudí. Áno, tie zážitky, ktoré mám, a kariéru, ktorú mi to dalo – to je niečo, čo si budem ceniť až do konca života. Ale je pravda, že som musela odísť a byť od vás kompletne odtrhnutá, aby som si uvedomila, že hoc budem kdekoľvek vo svete a hoc ma bude šťastím napĺňať akákoľvek práca a krásy krajiny – vždy bude v mojom vnútri nejaké prázdne miesto.“ Bella sa na chvíľu odmlčala, hľadajúc slová. Nikdy nebola typ, ktorý by si takto vylieval srdce, ale mala dojem, že Alice potrebovala okamžite a jednoznačne ukázať, ako sa veci majú.

Alice mlčala. Bezmyšlienkovite hojdala spiacu Charlotte v kočíku a síce mala zrak upretý na jej malú ružovú tváričku, Bella tušila, že sa jej pred očami mihajú spomienky.

„Čo teraz čakáš?“ spýtala sa po chvíli tichým hlasom. „Že ťa všetci privítajú s otvorenou náručou? Mali sme ťa veľmi radi, Bella. Tvoj odchod sme niesli naozaj ťažko. A tie roky... toľkokrát som sa pýtala, či som ti nebola dosť dobrá kamarátka...“

„Nie, Alice, na to ani nemysli,“ skočila jej Bella hneď do reči. „Neodišla som kvôli vám. Odišla som napriek vám. A ak by ste mi dovolili, chcela by som vám teraz dokázať, že napriek všetkým vzdialenostiam som vás neprestala ľúbiť.“ Bella opatrne položila jednu dlaň na Alicinu ruku, ktorou stále hojdala kočík. „Všetko, čo chcem, je príležitosť vám dokázať, že už nikdy takto neodídem.“

Alice sa z hrdla vydral vzlyk a netrvalo dlho, kým jej tvár zaliali slzy. Odrazu Bellu opäť objímala.

„Dobre,“ šepla jej do ucha, hlas zlomený dojatím. „Dobre. Pomaly... postupne...“

„Nikam sa neponáhľam,“ odvetila Bella a sestersky ju hladila po vlasoch.

Ešte pár sekúnd stáli v tesnom objatí, kým malá Charlotte nezačala rozlepovať očká a tiež sa hlásiť o slovo.

„Och, moja malá...“ Alice ešte trochu smrkala, ale s radosťou vzala svoju dcérku na ruky, aby ju predstavila Belle. Slabý vánok, ktorý obom ženám jemne strapatil vlasy, so sebou odniesol posledné známky pochybností. Kým, tlačiac kočík, dokončili krátky okruh po námestí, neprešla ani polhodina. Ale i za taký krátky čas sa atmosféra medzi nimi naplnila odpustením a úprimnou radosťou. Bella sa bála dúfať, nech Alice nie je jediná, kto ju bude ochotný prijať po rokoch späť.

Bella sa s Alice stretla ešte niekoľkokrát. Raz sa k nim pridal aj Jasper, ktorý s blahosklonným úsmevom a rukou okolo manželkiných pliec sledoval, ako si tie dve hrkútajú. Po tom, čo si vysvetlili Bellin odchod a krivé úsudky na oboch stranách, mohli naplno začať s dobiehaním strateného času. Alice len s úžasom sledovala, ako jej Bella opisovala všetky miesta, ktoré navštívila.

„Muži a ženy majú jasne rozdelené úlohy. Muži sa venujú dobytku, ženy pestovaniu. Ešte nikdy som nevidela toľko vypestovaných melónov...“ Alice sedela vo fotelke v ich obývačke, kým Bella sedela na zemi s malou Charlotte, podávala jej kocky a medzi tým opäť rozprávala.

Z garáže sa ozval hrkot, akoby sa tam niekto prehraboval v poukladaných škatuliach.

„...spoznala som tam jedno dievča, Amahle. Mnohí z jej usadlosti sa už pomaly otvárali svetu, venovali turizmu, ale jej rodina bola ešte celkom tradicionalistická a nechcela sa s nami ako cudzinkami veľmi baviť. Čo bola, samozrejme, zo začiatku strašná škoda, lebo tým, že žili v takej uzavretej komunite, a pomerne puritánsky, odrážalo sa to aj v ich jazyku. Rosalie chcela zachytiť-“

„Alice, kde má Jasper rebrík? Chcel, aby som skontroloval, či posledná búrka nepoškodila strechu, ale keď sa tam nebudem mať ako vyškrabať, môže si akurát tak zajednať nejaký dron,“ ozvalo sa odniekiaľ z chodby. Edward vošiel cez garáž do domu a Bellu odrazu premkla panika. Mala len sekundy, kým ho uvidí, a v tej chvíli netušila, čo by mu mohla...

„Bella?“ vyhŕkol zo seba prekvapenie, keď vyšiel spoza rohu do dverí obývačky. Zmätene sa zahľadel na Alice, akoby ju chcel pohľadom obviniť z toho, do akej situácie ho dostala. Potom pozrel na svoju neterku, ktorá sa spokojne hrala ďalej, netušiac, aké napätie bzučalo medzi dospelákmi. Tá sa otočila na neho a začala veselo džavotať. Bella nevedela odtrhnúť oči od jeho tváre. Vyzeral unavene, ale pribudnuté roky pridali jeho črtám sofistikovanosť, jeho pohľadu uhrančivosť. Zmraštil obočie a malá vráska na koreni nosa, ktorú si Bella veľmi dobre pamätala, jej skoro zastavila dych.

„Edward,“ začala Bella pošepky, zdvihnúc sa zo sedu na kolená. Chcela vstať a podísť k nemu, ale než tak stihla urobiť, Edward zo seba vydral len rozhodné: „Nie.“

Otočil sa na päte a zmizol, odkiaľ prišiel.

Malá Charlotte naťahovala ručičky smerom miestu, kde ešte pred pár sekundami stál jej strýko, pred tým, než tak zhurta vypadol.

Bella s ňou celkom súcitila.

Túto návštevu dievčatá ukončili celkom skoro. Na Belle bolo vidieť, že je myšlienkami inde. A Alice, i keď Belle už odpustila, cítila výčitky svedomia voči svojmu bratovi, nechcela, aby sa cítil zle, aby ho prítomnosť jeho bývalej takto zaskočila u vlastnej sestry doma. Chcela mu všetko vysvetliť, hoci si nebola istá, či jej teraz zdvihne telefón.

Bella sa cítila mrzuto. Jasné, nečakala, že ju Edward opäť privíta s otvorenou náručou, dúfala však, že by jej dal aspoň šancu na vysvetlenie. Ľútostivo stisla pery, zatiaľ čo bezmyšlienkovite krúžila lyžičkou v čaji, kým sa med na nej nerozpustil. Sedela doma na verande, zabalená do deky. Vonku sa stmievalo, no bolo pod mrakom, tak si nemohla ani len poriadne užiť večernú oblohu. Vo vzduchu bolo cítiť, že sa zbiera na ďalšiu búrku, ale cez noc to hádam ešte vydrží.

Charlie si Bellu podozrievavo premeriaval, skrývajúc sa v chodbe za záclonou. Niečo sa mu na nej nezdalo. Keď si už asi po ôsmy raz vzdychla, s očami upretými do diaľky, už viac nevydržal a vyšiel k nej na verandu.

„Možno...“ začal váhavo. „Možno by si mohla dnes večer niekam ísť,“ navrhol.

„Prečo, potrebuješ voľný dom?“ odvetila jeho dcéra s úškrnom. Charlie sa zapýril.

„To n-nie. Ale môžeš ísť napríklad do baru a keď sa vrátiš, môžem sa tváriť, že hlboko spím a až do rána nič nepočujem,“ opätoval jej.

„Oci!“ zahriakla ho Bella. Chcela sa smiať, ale cítila sa príliš trápne. Rozoberať nejaké jednorazovky s vlastným otcom nebolo celkom zhmotnením idylického večera. „Nič také. A u Moa som nebola roky. Ako to, že ten podnik ešte nezavreli?“

Charlie sa oprel plecom o rám dverí, červeň z líc sa mu pomaly vytrácala. „Ako by ho aj mohli zavrieť? Veď je to jediné miesto vo Forkse, kde čapujú pivo.“

„A Forks si dá záležať na príjme vitamínu P, čo?“ zachechtala sa Bella, no za sekundu zvážnela. „Možno by som mala ísť...“ Čokoľvek by asi bolo lepšie, ako sedieť na zadku a myslieť na Edwardov priam zdesený výraz, keď ju zbadal u Alice a vzápätí sa otočil na päte. Nie. Päť rokov sa nevideli a jediné, čo jej dokázal povedať – ba ani nie jej, ale jej smerom, bolo slovo nie.

„Dobre ti to padne. Môže to byť také oficiálne privítanie späť.“ Charlie potľapkal zárubňu a vošiel naspäť dnu. Za pár chvíľ ho Bella nasledovala. Bol čas prísť na iné myšlienky.

Moe nebol práve pajzel, ale nebol to ani práve podnik na úrovni. Malému mestečku na Olympijskom polostrove však ako centrum nočného života celkom vyhovoval.

Vnútri bolo dusno, vzduch akoby oťažieval pivným výdyškom, ale aspoň sa tam nefajčilo. Bella sa cestou k baru veľmi nerozhliadala.

„Čo to bude?“

„Čo máte narazené,“ odvetila. Nepamätala si barmanovo krstné meno, ale vedela, že je starší brat Erica Yorkieho z jej ročníka.

Netrvalo dlho, kým sa k Belle začali priznávať niektorí zo stálych patrónov. Áno, Charlie je veľmi rád, že je doma. Áno, naposledy bola v Afrike. Áno, vyše roka...

Dopíjala druhé pivo, keď zbadala, že vošli Ben a Angela. Ďalší pár, ktorý poznala už zo strednej a ktorý sa medzi tým dosť možno už zosobášil. Bella váhavo mávla smerom k Angele. Kedysi sa celkom priatelili. Angela sa na ňu usmiala a chytila Bena za predlaktie, než sa obaja vydali jej smerom.

„Bella!“ povedala Angela do objatia. „Alice hovorila, že ste boli spolu. Aké skvelé, že si naspäť!“

„Aj ja som rada. Ako sa vám darí? Čo sa udialo za posledné roky? Ak máš nejaké pikošky, sem s nimi!“ Belle z nejakého dôvodu prišlo veľmi jednoduché, chovať sa k Angele žoviálne. Mala dojem, že Angela je na ňu milá len preto, že všetky informácie vytiahla už od Alice. Nie, že by Angela bola práve klebetná. Ale tiež vedela, že ktokoľvek sa kamaráti s Alice, dozvie sa, čo i len nechce. Ani jednej zo žien to však nezazlievala. Bolo jej príjemne z toho, že Angela voči nej zjavne neprechovávala zášť a Ben bol jednoducho rád, že jeho snúbenica je rada.

Trojica sa chvíľu zhovárala. Objednala ďalšie kolo. Zruba v tom čase, ako barman pred Bellu postavil ďalšie pivo, začala sa cítiť zvláštne. Odrazu si bola príliš vedomá sama seba, akoby jej po koži behali elektrické výboje. Snažila sa tváriť, že Bena ďalej so záujmom počúva, ako hovorí o svojej práci, no kútikom oka sa snažila periférne zaznamenať, čo ju mohlo tak rozrušiť. Nemusela skúmať dlho. Na opačnom konci baru sa o lakte opieral Edward. Bol zhrbený, končekom prstov krútil jeden z dvoch prázdnych poldecákov a prepaľoval ju pohľadom.

„A čo tvoja práca? Kam sa chystáš ďalej?“ vytrhol ju zo sledovania Ben. Bella sa strhla, obrátila pozornosť na svoju spoločnosť. Angela sa ležérne opierala o Bena, on mal jednu ruku okolo jej pliec, obaja so záujmom čakali na jej odpoveď. Bella však zo seba nemohla striasť ten priam až nevraživý, prepaľujúci pohľad.

„Nechystám sa nikam,“ odpovedala roztrasene, znovu si odpijúc, aby si trochu prepláchla hrdlo. „Môj plán je, ak sa všetko podarí, zostať vo Forkse. V Port Angeles je jedna galéria, s ktorou by som chcela spolupracovať. Mám v hlave nejaké koncepty, ktoré by som chcela rozpracovať, keď dokončím ten dokument z poslednej cesty. Všetko sú to celkom lokálne projekty. A keby z toho nič nebolo, sú nejaké humanitné iniciatívy, ktoré potrebujú podporu a prezentáciu. Síce by som párkrát za mesiac musela ísť až do Seattlu, ale stále by som mohla zostať tu.“

Bella uprene hľadela na dvojicu pred sebou, i keď presne vedela, že vysoká silueta na opačnej strane baru, ktorá ju tak priťahovala, vstala a pomaly sa blížila k nim. Keď si dovolila len na sekundu mihnúť očami tým smerom, našla len prázdne miesto a ďalšie vypité poldecáky.

„To sa mi ani nechce veriť,“ reagovala Angela.

„Č-čo sa ti nechce veriť?“ Bella sa prekliato snažila sústrediť na konverzáciu pred sebou a nie na tú, ktorá sa práve odohrávala s niekým celkom iným v jej hlave.

„Že po všetkých tých cestách a dobrodružstvách by si znovu chcela zakotviť tu,“ vysvetlila Angela.

„Vôbec to nie je taká uletená predstava,“ oponovala Bella.

„Ale prosím ťa,“ odfrkol si Ben. „Tvoj život vyzerá ako niečo, čo sledujeme v Nat Geo, keď v pyžamách a so zmrzlinou sedíme pred telkou. Ako by si len mohla byť spokojná tu vo Forkse?“

Bella sa nadýchla, aby mu odpovedala, keď ju zrazu prerušil celkom známy hlas.

„Áno, Bella. Povedz nám, ako by si len mohla byť spokojná tu vo Forkse?“ spýtal sa Edward ironicky, pozerajúc na ňu zhora.

„Každé miesto má svoju hodnotu. Je úplne jedno, či je to Forks alebo Kwazulu-Natal,“ odvetila Bella stoicky.

„To určite,“ odvrkol Edward a otočil sa na Bena s Angelou. „Nenahneváte sa, keď vám ju na chvíľu ukradnem?“ Angela sa na Bellu zahľadela trochu s obavami, ale Ben len ľahostajne mykol plecami, ignorujúc stúpajúce napätie.

Než Bella mohla vôbec vstať, omotal Edward ruku okolo jej paže a vytiahol ju na nohy. Ráznymi krokmi sa vydal k východu, nehľadiac na to, že ona sa za ním ledva potkýna a pomaly mu hádam nestačí.

Vonku bolo chladno. Určite mrzlo, studený vzduch Bellu na tvári štípal rovnako ako Edwardovo zovretie. Na sekundu jej napadlo, či by sa mala báť, keď nasleduje muža, ktorého prakticky už ani nepozná, do tmavej uličky kamsi za krčmu. Nepovedala však ani pol slova.

Edward na druhej strane mal dojem, že každú chvíľu vybuchne. Cítiť blízko seba po takej dlhej dobe ženu, s ktorou si kedysi myslel, že strávi zvyšok života, bolo priam omamujúce. Keď poodišiel natoľko, že boli kompletne odrezaní od zvedavých pohľadov z ulice, rýchlo sa stočil a oprel Bellu o múr.

„Prečo si prišla?“ zasyčal jej do tváre, až prižmúrila oči.

„V-vrátila som sa domov,“ odvetila roztrasene, nechápajúc, ako sa mu vlastne ocitla takto blízko.

„Načo si sa vrátila?“ dobiedzal. Keby bola Bella bývala mačka, celkom sa pod jeho tónom zježí. Stiahla obočie. Potme nedokázala poriadne rozoznať jeho črty, ale skláňal sa k nej tak blízko, že mala dojem, že dýcha jeho dych a ten rozhnevaný pohľad priam sála teplo.

„Chcela som...“ zlomil sa jej hlas. Nechcela submisívne prijať tento jeho hnevlivý výsluch, ale nevedela, čo mu povedať. „...môj otec...“

„Kvôli otcovi?“ znovu jej zovrel plecia. „Kvôli otcovi si nakráčaš sem naspäť a zničíš všetok pokoj, ktorý som si tu bez teba budoval?“

„S dovolením?“ vyhŕkla na jeho obvinenie rozhorčene. Mykla plecami, aby sa vymanila z jeho zovretia, ale držal ju príliš pevne. „Tvoj pokoj? Čo mám ja s tvojím pokojom?“

„Veď práve, nemáš s ním nič. Kdekoľvek sa ocitneš, prevrátiš všetko naruby-“

„Nič také nerobím!“ hájila sa bojovne.

„Tak sa len pozri na môj život! Pozri sa, čo si urobila! Nechala si ma úplne bez povšimnutia, neozvala si sa roky, lebo som ti nebol dosť dobrý – a odrazu sa sčista-jasna vrátiš a začneš sa premávať po celkom meste a hlavne u mojej sestry – čo si o sebe vlastne myslíš?“

„Chceš tým povedať, že sa nemôžem vrátiť domov?“

„Aby si znovu odišla?“

„Čo ťa do toho?“

„Čo ma-? Všetko ma do toho! Nerozumieš? Že odkedy som počul, že si vo Forkse, neviem sa ani poriadne nadýchnuť, kým presne neviem, kde a s kým si? Nerozumieš, aké muky to boli doteraz, netušiť, kedy o tebe príde nejaká správa, nejaký článok, nejaká posratá fotka?“

Bella sa so slzami hľadela do jeho rozhorčenej tváre. Pomaly zodvihla svoje dlane, ktoré dovtedy zvierala do pästí vedľa svojho tela, a položila mu ich na hruď. Mal na sebe hrubú bundu, no i tak mala dojem, že cíti, ako sa jeho srdce rozrušene trepoce, naráža mu do rebier s takou silou, ktorá ho núti sa prikláňať k nej stále bližšie a bližšie, až boli naproti sebe vzdialení ledva na chlp, a keď Bella zašepkala: „Nechystám sa znovu odísť,“ jej pery neúmyselne pohladili jeho pery – a tým zmazala posledné zbytky sebazaprenia, ktoré Edward ešte mal, než ten pohyb, to jemné obtretie, nezopakoval svojím jazykom, a odrazu ju cítil, takú mäkkú a poddajnú, celú na svojich ústach, a ochutnával ju ako ešte nikdy. Bella sa pridŕžala jeho goliera, priťahovala si ho bližšie, vystierala sa na špičky, len aby jej nezmizol z dosahu, a stonala pre neho, naťahujúc krk ako malé vtáča, a on neváhal a skláňal sa k nej čoraz hlbšie a hlbšie, až opominul jej ústa a bozkami skĺzol na jej hrdlo. Zastokol jej prsty za lem trička a spolu s kabátom ho stiahol z jedného pleca, ústami nasledujúc ten pohyb, na kľúčne kosti a späť pod ucho, jej rozohriata pokožka ho vábila a vzdychy povzbudzovali.

„Čo si mi to urobila,“ obviňoval ju zúfalo, pritláčajúc sa na ňu, aby jasne poznala, aký je pre ňu tvrdý.

„Prosím,“ zastonala Bella. Jej ruka mu skĺzla po tele až k jeho opasku. Túžba cítiť, ako sa o ňu obtiera, ju donútila najprv jemne prstami, potom celou dlaňou cez nohavice zovrieť jeho erekciu. Edward nahlas zavzdychal do jej kľúčnej kosti, krúžiac panvou, aby zväčšil ten sladký tlak, ktorý na neho vytvárala. Jednou rukou na sebe pridržal jej prsty a začal ňou hýbať po celej jeho dĺžke, ale nebolo to dosť. V sekunde mal rozopnuté nohavice.

„Urob ma,“ rozkázal a Bella pomaly zdivela, nenásytne sa dotýkajúc jeho pokožky. „Ešte,“ povzbudil ju. Chytil ju za zápästie a napľuj jej do dlane. „Poriadne.“ Kým prirážal do jej klzkej dlane, ďalej ju bozkával a nenásytne zvieral jej boky a prsia. Chcel jej výstrih stiahnuť ešte nižšie, aby mohol do úst zobrať jej bradavku, ale látka jej trička bola príliš pevná. S nespokojným zamrnčaním pustil jej výstrih a zaplietol jej prsty do vlasov, aby si ju mohol opäť pritisnúť na ústa.

Bellina dlaň ďalej kĺzala po jeho horúcej pokožke. Mala dojem, že ešte nikdy pre ňu nebol taký tvrdý – ani pred rokmi. Jeho pohyby boli čoraz kostrbatejšie, vedela, že čoskoro dovŕši orgazmus. Tak veľmi ho chcela uspokojiť...

Keď Edward začal cítiť, že je naozaj blízko, siahol po Bellinom gombíku na nohaviciach. Rýchlo ich rozopol a zastokol jeden prst za gumičku jej bielizne. Bella si najprv myslela, že sa jej tiež chce dotknúť, ale nie. Edward odtiahol lem jej nohavičiek od jej podbruška a druhou rukou zovrel svoju pulzujúcu erekciu, zatiaľ čo sa z neho vydralo niekoľko posledných hrubých stonov. Ešte pár sekúnd hľadel na svoje dielo, než látku vrátil na jej miesto a zvonka na ňu pritlačil celú dlaň.

Bella mala dojem, že sa jej točí hlava. Večerný vzduch ju chladil na miestach, kde sa Edwardovo semeno vsakovalo do jej bielizne.

„Choď sa rozlúčiť s Benom a Angelou,“ povedal Edward chrapľavo, ešte stále zadýchaný, keď si opäť zapravil košeľu do nohavíc. Bella si dezorientovane zapla džínsy a podopierajúc sa o múr ho bez slova poslúchla a vrátila sa do baru. Keď sa toto udialo v zapadnutej uličke, nevedela si ani len predstaviť, čo to bude, keď spolu pôjdu domov. Bola pre neho taká nadržaná, akoby všetky pocity, ktoré si pre neho nedovolila priznať, do nej teraz spolu s jeho bozkami narazili ako nákladný vlak. Nevedela sa dočkať, ako sa mu vpletie do náručia a on ju zoberie do postele. Pár minút dozadu s ňou zaobchádzal tak vlastnícky, nemala žiadnych pochýb, že to bol iba začiatok.

Ben s Angelou stále sedeli tam, kde ich nechala. Keď ju zbadali, zatvárili sa obaja najprv celkom znepokojene.

„Si v poriadku?“ pýtala sa Angela.

„Áno, ja... musím ísť. Edward ma čaká. Musíme sa po- poriadne porozprávať a vonku pred barom na to nie je úplne priestor,“ klamala. Angela zovrela pery a smutne prikývla.

„Máte si určite veľa čo povedať.“ Súcitne ju pošúchala po paži. Rozlúčka už potom netrvala dlho. Bella sa snažila tváriť pokojne a priateľsky, ale v duchu si predstavovala, ako to, čo stále cítila na svojej pokožke, môže cítiť v sebe, a že už nebude trvať dlho, kým si to nebude musieť iba predstavovať. S posledným úsmevom sa od Bena a Angely otočila a rýchlo vyšla z baru. Večerný vzduch osviežujúco ovial jej tvár, očiam trvalo pár sekúnd, než si opäť zvykli na prítmie.

Bella sa rozhliadla. Okrem malej skupinky, ktorá fajčila obďaleč, bola ulica celkom prázdna.

Niekoľkokrát sa pootáčala.

Pre istotu obišla celý bar.

Zašla až do uličky, kde prednedávnom stála opretá o múr.

Edwarda nikde nebolo.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  TeenStar (23.09.2025 21:36)

(Ja po tomto cliffhangeri!!! Ešte, že môžem rýchločiarou utekať na ďalšiu časť!) Tie zimomriavky od hlavy po päty, ktoré som počas čítania mala, ani nejdem komentovať, lebo to už je "signature" tvojho písania. Som uchvátená a tak vďačná, že mám možnosť si po dlhom čase prečítať takto úžasnú poviedku Neviem sa dočkať, čo im (a hlavne nám!) prinesie ďalšia časť

1