Sekce

Galerie

/gallery/čokoláda II.jpg

Život je ako čokoláda. Niekedy je sladký, niekedy je vylepšený hrozienkami, orieškami... všeličím, čo nám tú príkru sladkosť spestruje. Niekedy je ale horký. Ako tmavá horká čokoláda. Vtedy sa trpká chuť vznáša na jazyku a jediné čo ťa očarí je tá nezameniteľná vôňa. To tá ťa prinúti si horkú čokoládu vychutnať. A ona sa ti odmení sladkým buketom.

Túto poviedku venujem jednej zvláštnej prudilke, Beatrix, ktorá už dávno rýpe kvôli pokračovaniu. Neviem, či som splnila tvoje očakávania, ale je len tvoja, Beba.

 

Trpká chuť horkej čokolády

 

 

Nemocnica bola hore nohami. Všetko, čo malo ruky a nohy pomáhalo a inokedy priestranné uličky nemocničných priestorov, sa čoraz viac zaplňovali zranenými.


Vzduch sa už dávno zahalil ťažkým a omamným parfumom krvi, ale jemu to bolo jedno. Jediné, čo malo význam, boli pacienti. Tí, ktorí tak veľmi trpeli. A stále ich pribúdalo.


Cítil obrovský nepokoj, aj keď rozhodne nešlo o to, že by sa vrhol na prvé traumatické zranenie v zmysle jeho pravej podstaty, či rovno na jeho majiteľa, nie, tak to ozaj nehrozilo.


Mal zase ten odporný zvieravý pocit v žalúdku, čo veštil niečo nepríjemné. Dopekla aj so spasiteľským syndrómom! Kedy k nemu vlastne prišiel? Premýšľal, ale len chvíľku. Na viac nebol čas. Potrebovali ho.


* * *


Priestory nemocničnej čakárne sa zmenili na poľný lazaret. Doslova. Zelené linoleum pokrývali desiatky zranených, ležiacich či sediacich vo svojich malých delíriách bolesti. Tých, čo boli na tom príliš zle, pravidelne odvážali do iných provizórnych priestorov. Tie boli viac prispôsobené dočasnej funkcii operačných sálov.


Tie sestry, ktoré nemali priamo chirurgický výcvik, pobehovali medzi ľahšími zraneniami a snažili sa zistiť ich rozsah. Podľa možnosti ich rovno aj ošetriť, či privolať pomoc, ak sa stav niektorého z pacientov rapídne zhoršil.


Tí, z pacientov, ktorí neboli v šoku a boli schopní stáť na nohách, sa rýchlo transformovali do ich pomocníkov.


„Terry,“ oslovila staršia sestra vyľakané dievča v nemocničnom habite.


„Nájdi niektorého z lekárov a dovleč ho sem. Potrebujeme tu niekoho!“ na chvíľu sa odmlčala a sledovala, či dievča vníma jej slová.


No skôr, než sa dostlala k odpovedi, staršia žena so zranením na čele a ubabranými rukami od krvi začala vrieskať ako šialená. Postihol ju jasný postraumatický šok a nebola jediná. Mnohí z tých, čo na prvý pohľad nejavili po privezení z miesta hromadnej nehody žiadne vážnejšie zranenie, časom upadali do tohto šoku.


Muselo to tam byť byť strašné!


Tá žena sa začala so sestrou biť. V tvári mala neprítomný pohľad, zúrivo skrivené ústa a svoje prsty používala ako zbrane. Na prvý pohľad vyzerala krehko, tak 45 kíl aj s lodičkami, ale silu mala za pár volov.


„Terry, zmizni a vyhľadaj lekára, už to tu dlhšie nevydržíme!“ cedila cez zuby sestra, zatiaľ čo bojovala s tou ženou.


„To nezvládnete sama, pani Hooksová!“ zaprotestovala dievčina vydesene, ale napriek všetkému len zdesene stála na mieste a dívala sa na boj staršej kolegyne.


„Budem musieť...“ povzdychla si vo chvíli, keď sa jej ako-tak podarilo znehybniť ženu vo svojom medveďom náručí.


„Ale...“ snažila sa protestovať dievčina.


„Poslúchnite sestru, ja jej pomôžem,“ ozval sa príjemný hlas za ich chrbtami.


Stála tam drobná hnedovláska s nádhernými čokoládovými očami. Skôr než si obe sestry stihli uvedomiť, pristúpila k žene a pohladila ju po strachom skrivenej tvári. Asi tak dve sekundy sa nič nedialo a potom sa akoby mávnutím čarovného prútika zranená žena upokojila.


Sestra Hooksová skákala ostražitým pohľadom z pacientky na mladú ženu a zase späť. Tento očný ping-pong trval asi tak dve minúty, kým si nebola istá, že ženina letargia bude trvalejšieho charakteru.


„Ďakujem, ste veľmi odvážna,“ uvoľnila napätú tvár sestra.


Mladej žene, naopak, to čaro neschádzalo z tváre. Vyzerala ako anjel, trochu pokrčený a ušmudlaný, ale stále pôsobila až étericky krehko a rozhodne zároveň.


„Som Esme,“ povedala napokon a spoza apatickej pacientky, ktorú mala opretú o hrudník vystrčila drobnú ruku. Bola trochu potriesnená krvou, no pravdepodobne nebola jej. Sestra Hooksová sa v duchu pokárala, za tú pracovnú deformáciu. Dohodla sa preto sama so svojim podvedomím, že v žene nebude podvedome hľadať pacienta. No aj tak nezaplašila pocit, že zlo ešte nešlo spať.


Tú ruku prijala. S radosťou.


„Som Edna, teší ma Esme.“ Vzala tú drobnú rúčku do svojej a z unavenej tváre vydolovala ten najpríjemnejší úsmev akého bola v danej chvíli schopná.


Nejaký neborák za Ednou zavyl bolesťou a ona sa automaticky otočila smerom k centru novej bolesti.


„Bežte Edna, ja tu s ňou ešte chvíľu ostanem,“ Esme sa hrejivo usmiala na sestru, pričom láskyplne hladila zlepené vlasy apatickej ženy.


Edna mala prácu. Musela ísť pomáhať ďalej.


* * *


„Pšššt, bude to dobré, milá moja...“ mrmlala som svojim mezzosopránom do ucha tej nešťastnej žene. Nevnímala nič, okrem svojho boľavého mikrosveta.


Trochu som sa ponaťahovala, aby som si našla na tom tvrdom linoleu lepšie miesto. Tá žena mi nemohúcne ležala v náručí a ja som si musela hlavne chrániť svoje vystupujúce bruško. Šok z nárazu tých dvoch vlakov ma prešiel vo chvíli, len čo som zistila, že som bez zranenia a nekrvácam. V momente, ako som si bola úplne istá, že žiaden  z krvavých fľakov či šmúh nie sú moje a že sa bábo stále hýbe, všetka moja starosť sa pretavila do okolia. Kde sa dalo, skúsila som pomôcť. Nečinnosť by ma tu len zabila. Doslova. Zošalela by som skôr, než by toto peklo prešlo očistcom... Ak by som tu mala len tak sedieť a čakať, čo sa bude diať ďalej... radšej na to nemyslieť.


Keď som videla tú obetavú sestru s príšerne unaveným výrazom v tvári a rýchlo ubúdajúcimi silami, neváhala som. Nemala  som žiaden plán, jednoducho, bol to čistý inštinkt. Prihovorila som sa tej jačiacej žene a... zabralo to. Sama som ostala prekvapená, ale znamenalo to, že Edna má voľné ruky pre ďalšieho pacienta.


Znova som tú ženu pohladila po spotenom čele, ale tá nevnímala nikoho a nič. To posledné, čo by som chcel bolo vedieť, či niekoho stratila, na to som sa teraz nemala odvahu opýtať... vypočuť si cudzí bôl.


* * *

Esme bola na úteku pred svojim manželom. Nasadla na prvý vlak a netušila, že práve v ňom zažije ďalšie peklo... Akoby pred jedným práve neutekala. Pred manželom. Ešte stále ho tak nazývala, aj keď to postavenie v jej očiach  už stratil omnoho skôr. Nevedela určiť presnú chvíľu, kedy sa jej maximálne sprotivil... či to bolo vo chvíli, keď prišiel po prvý raz spitý pod obraz a nadával ako pohonič. Alebo to bolo vtedy, keď z neho okrem lacnej whisky po prvý raz zacítila vyzývavý ženský parfum? Nie... bolo to vtedy, keď mu povedala, že bude konečne otcom, po tom, ako dlho na to dieťa čakali. A on, miesto toho, aby sa tomu zázraku radoval tak ako aj ona, zmlátil ju tak, že sa takmer neudržala na nohách. To bolo po prvý raz, kedy na ňu položil ruku vôbec. Bola v takom šoku, že modriny takmer nevnímala. O týždeň nato, jej zlomil ruku...


* * *


Starostlivo som odtisla vláčne telo apatickej ženy tak, aby som si pred sebou vytvorila malý priestor. Natiahla som obe nohy pred seba, jemnými dotykmi som  rozmasírovala krv v stehnách i lýtkach a napokon láskyplne pohladila svoje bruško. To, že  som už nejakú chvíľu cítila slabé pnutie, som sa rozhodla stoj čo stoj ignorovať. Bolo mi jasné, že to, čo som práve prežila ma obklopilo stresom, ale cítila som sa v poriadku. Ja BUDEM v poriadku. Musím byť! Pre to malé, pre nič a nikoho iného. Žijem a dýcham už len pre neho.


Pnutie sa zmenilo na malý kŕč. Prstami som si jemne trela pokožku v podbrušku. Nasledoval ďalší kŕč, tentoraz omnoho silnejší. Ten zvuk ma prekvapil, znelo to, akoby sa trhala látka. Bolesť prišla až o pár sekúnd neskôr. S hrôzou som sledovala ako sa podo mnou tvorí mokrá kaluž. Červená kaluž! KRVAVÁ KALUŽ!!!


„Edna!“ zvrieskla  som z plného hrdla a neveriaco zízala na tú rozrastajúcu sa červenú mapu medzi svojimi nohami.


„Ja... Rýchlo! Potrebujem pomoc!“ Bolo mi jedno, aký hluk narobím a bolo mi jedno aj to, že žena vedľa mňa pri každom prenikavom zvuku môjho hysterického hlasu sebou nebezpečne šklbne.


Edna na to, že je to dáma pri tele, rýchlo pribehla, akoby nemala za sebou onen niekoľkohodinový, ani zďaleka neutíchajúci, maratón strachu a bolesti.


„Čo sa deje?“ pýtala sa vecne.


„Dieťa.. ešte nie je jeho čas...“ Môj hlas sa zlomil.


„Ježišikriste...“ Edna hľadala ten najlepší variant. Ale všetky krízové scenáre boli nafigu.


„Terry!“ Zvolávala svoju pomocníčku.


„Áno pani Hooksová?“ Mladá žena zodvihla hlavu od obväzov.


„Doktora, priveď sem nejakého a nosidlá! Ihneď!“ Hlas mala rozhodný, ale prázdny.


„Ale ja...“ Dievčina chcela dokončiť to čo začala, ale výraz v tvári staršej sestry bol výrečný.


„Ano, madam, aj keby som ho mala za uši dotiahnuť!“ Rozhodne prikývla a vyštartovala ako šprintér zo štartovej čiary.


* * *


„Esme, počujete ma?“

Poznala som ten hlas. Bol to ON. Ten, čo som o ňom celé detstvo snívala. Musím umierať, keď ho tak jasne počujem, premýšľala som.


„Carlisle...“ z hrdla, aj proti mojej vôli, vychádzal len chrapot. Snažila som sa zodvihnúť k svojmu preludu ruku, ale bola strašne slabá.


„Esme, neodchádzajte, zostaňte tu so mnou, počujete?“


Prečo znie jeho hlas tak smutne? Prečo je taký naliehavý?

„Edna, strácame ju, nemám inú možnosť ako ju otvoriť! Inak umrú obaja...“


Jeho hlas bol stále rovnako zamatový. Nepáčilo sa mi, že je stále plný bolesti a smútku. Carlisle nemôže byť smutný. Bol smutný, keď som ho ako stretla. Keď som si ho ako malá vysnívala. Nádherný a smutný. Tento obraz ma sprevádzal celým mojim detstvom. Jeho nemý sľub, jeho prítomnosť v mojich snoch, jeho vôňa... všetko som si pamätala tak živo, až som si myslela, že možno trpí  halucináciami.


Ale ak to bol len prelud, bol môj. IBA MÔJ!


„Carlisle...“ opäť som len zachrčala a to som mala v úmysle kričať do sveta svoju radosť, že ho opäť vidím. Spomienka na neho bola už len matná a môj úbohý mozog si pamätal samé len drobnosti.


Alebo som si ich predsa len vysnívala? Dokonalého muža? Takého, akým Bryan nikdy nebol? Aký nikdy nemohol byť?


Teraz to však bolo jedno. Počujem ho, tu, vo svojej blízkosti. Cítim jeho vôňu. Ak by som predsa len premohla gravitáciu a nadvihla aspoň jedno viečko, určite by som ho aj videla! Určite! Som si tým absolútne istá! Takmer...


Bojovala som zo všetkých síl, ale slabosť viedla na celej čiare. Totálny knokout od života.


Zvládneš to, Esme, ty to zvládneš. Vidieť Carlisla pred tým než...


V tej chvíli som si spomenula na dieťa. Bolo to Bryanovo dieťa, ale ja som si vždy predstavovala, že je Carlislovo. Nie! Nesmiem sa poddať tomu pocitu malátnosti. Musím bojovať. Aj Carlisle to stále hovorí.


Jedno viečko mi dovolilo jediný pohľad. Moja sluchová vidina sa zhmotnila do trojrozmerného obrazu a ja som sa zrazu dívala do tváre, ktorú som mala roky vrytú do pamäte. Karamelové oči, oduševnená tvár, jemne krojené pery a rovný nos. Blond vlasy k celkovému dojmu neoddeliteľne patrili.


„Billyho Gordona som vyprášila, to bolo za to koleno...“ snažila som sa usmiať, ale určite mala moja grimasa k úsmevu ďaleko.


Moja vidina sa  zarazila. Karamelové oči sa rozšírili úžasom a po chvíli aj poznaním. Spoznal ma? Moje srdce sa rozbehlo ako splašený mustang.


„Princezna?“ zašepkal, tichučko, ale ja som ho aj tak počula.


Spoznal ma...


Zrazu sa mi začal vzďaľovať. Jeho obraz, aj jeho hlas.  Ten pocit straty mi takmer rozorval dušu.


„Láska vydrž, našiel som ťa a už ťa nikdy nepustím, nenechám ťa odísť, neodchádzaj! Nechoď...“ Boli posledné slová, ktoré som počula pred tým než mal zahalila absolútna tma.

 

 

Ako chutí čokoláda

Bonboniéra

Zhrnutie


Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Janebka

24)  Janebka (14.07.2015 06:31)

Stále srdcervoucí!!! Nádherné, ale bolí to! :'-( :'-(
Mylovanej Verýšku, bulím a bulím a bulím. Je mi smutno a ikdyž vím, jak to skončí, nemůžu si pomoct. Dojemné a tak...... pálivé. Stále.... nebo znovu? :'-( :p
Děkuji!!!

Twilly

23)  Twilly (04.07.2013 00:15)

Tééééda to se mi bude dneska hezky spát

Kate

22)  Kate (03.07.2013 23:58)

Uuuuuf, kráása! No to je něco, dávám palec hore.

Twilly

21)  Twilly (04.01.2012 10:46)

Je mi ctí, zlato

miamam

20)  miamam (04.01.2012 10:41)

Teda, jdu do sebe díky tvým povídkám - normálně slovensky čtu hodně málo protože je to pro mě dost obtížné... Sice mi to teda trvá mnohem dýl, ale stojí to za to.

Lenka326

19)  Lenka326 (26.08.2011 08:13)

Ach Bože! Krásné, smutné, srdcervoucí. To, že si na něj pamatovala, bylo neuvěřitelné. A hlavně, co pro ni znamena, představovala si, že je to Carlisleovo dítě. Je hrozné, že právě ji tohle potkalo, naštěstí tohle ještě není konec.
Díky, Twilly

Twilly

18)  Twilly (14.08.2011 22:00)

Beuš, tu sa dá všeličo.. raz určite napíšem... Aurel je srcovečka

17)  Beatrix (13.08.2011 16:38)

ty brdoo ani som netusila ze sa to daj poslat aj 2x

16)  Beatrix (13.08.2011 16:37)

som rada ze som bola taka otravna!! pocuj ked budem taka otravna aj nadalej tak napises nieco pekne o Aurelovi ??? hmmmmm to je skor moja vekova kategoria na slintanie

15)  Beatrix (13.08.2011 16:37)

som rada ze som bola taka otravna!! pocuj ked budem taka otravna aj nadalej tak napises nieco pekne o Aurelovi ??? hmmmmm to je skor moja vekova kategoria na slintanie

Hanetka

14)  Hanetka (13.08.2011 11:00)

Ajajaj.Konečně jsem se k tomu dostala a je mi do breku. A to jsem myslela, že se naladím na HE do Peklíčka... takhle Démon všecky sežere.
Ale bylo to krásné.

semiska

13)  semiska (05.08.2011 20:44)

monikola

12)  monikola (05.08.2011 17:44)

BOže môj to bolo krásne...keď ju Carlisle spoznal... aaaaaaaaaaaaach keď som docitala, tak som čumela na monitor s pribliblim úsmevom vyrazom asi pat minut...

ambra

11)  ambra (05.08.2011 11:34)

Twilly, překrásné. Zapomínala jsem dýchat. Strašně smutné, ale naštěstí víme, jak to dopadne.

Twilly

10)  Twilly (05.08.2011 10:31)

Bye, protentokrát to bude bez tlaku... už na tom tak nějak v mysli pracuju :D , takže BUDE

Bye

9)  Bye (05.08.2011 10:29)

jo, ještě jsem zapoměla, prosím pokračko...

Bye

8)  Bye (05.08.2011 10:28)

twildo, nádherné pokračování! Přesně tohle mi k tomu jejich příběhu chybělo. Abys ho s tou tunu lehkostí a citem pro vyprávění a jazyk vylíčila. Ten popis zmatku na přecpaně nemocniční chodbě byl hmatatelně skutečný. Stejně jako nevyhnutelné - potrat a následný kolaps. A potom... Setkání s carlislem... Heart heart heart. Děkuju!

Twilly

7)  Twilly (05.08.2011 07:38)

Haničko, to víš, že to takhle nenechám, od toho by to nebyla čokoláda... té přeci nikdy není dost (i když já preferuju jiný laskominky )
Janičko, co jsem slíbila, to splním - další už mám v hlavě
Bosi, jak odkdypak? tys neviděla můj podpis? Jsem přece drsnější než Vojtíškovy dásně - před zubama :D
Rusalko
Ivanka, jedno OBROVSKÉ ĎAKUJEM, seňora. Tvoje slová ma vždy vedia naštartovat , to dobre vieš...
Hani, to víš, emoce jsou hovado... ale já je přeperu , kujuuuu

HMR

6)  HMR (04.08.2011 20:16)

To je tak smutné...ach jo

Astrid

5)  Astrid (04.08.2011 18:54)

Twiliana, veľmi dobré napísané. Akosi hnevlivo a je to plné, plné slov - precízne vyberaných.
Esme a jej doslovný zápisník zo zlého života. Presne si to vykreslila, ako ju zbil po prvý raz to bolo... dojalo ma to.
Veľmi krásna jednorázovka.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Jacob & Bella