Sekce

Galerie

/gallery/srdce II - bonboniéra.jpg

Koniec čokoládového triptichu

Dovolím si citovať úžasnú vetu z úžasného filmu, ktorá hovorí sama za seba:

"Life Is Like a Box of Chocolates... You Never Know What You´re Gonna Get!"

Janičko, tak, jak jsem slíbila, tady máš překlad i když velice volný: Život je jako bonboniéra, nikdy nevíš, který bonbón z ní dostaneš.

Bonboniéra

 

 

Pred očami som mala čiernočiernu tmu, ale kdesi z ďaleka ku mne prilietali hlasy. Najprv ich nebolo možné rozoznať. Neskôr som pochopila, prečo mi aj napriek tomu všetkému boli známe. Musela som byť pod silnými liekmi...


„Ako sa jej darí, pán doktor?“ Pri hlave mi zaznel úzkostlivý ženský alt, s mäkkým lenivým južanským prízvukom a mne sa zazdalo akoby spieval.


„Ona je silná, Edna, ale dieťatko...“ Hlas, ktorý roztancoval moje srdce, sa zlomil uprostred vety.


„Taký je život, len škoda, že sa z neho nemohla tešiť.“ Ednin alt si povzdychol.


„Až sa prebudí, bude smutná,“ povedala. Ten tón sa mi nepáčil. Bolo v ňom príliš veľa smútku.


„Viem, vždy chcela veľkú rodinu. A teraz prišla o možnosť mať... “ jeho hlas akoby zaváhal nad formuláciou nevyhnutného, „... vlastnú.“


Rozhostilo sa ticho. Cítila som ako sa mi omámenie rozlieha žilami. Možno som chvíľami aj spala, netuším.


Na prstoch jednej ruky ma pošteklilo čosi studené. Bol to len letmý dotyk, ktorý nasledoval ďalší sudený dotyk čohosi, čo som nedokázala presnejšie definovať, ale tentoraz na mojom čele. Ten chlad bol ale príjemný. Možno až priveľmi. Snáď to boli čiesi ruky...


Ach... vydala som jediný zvuk, ktorý mi moje omámené telo, zmučená myseľ i boľavé hlasivky dovolili.


„Čo ťa bolí, princezná, povedz... naznač, čokoľvek...“ Ten božský hlas mi pomáhal triediť si vlastné myšlienky. Mala som pocit, že len pri ňom sa môžem zase sústrediť. Snažila som sa teda rozohnať hmlu vo svojej hlave. Ale bola mocnejšia. Halila príliš veľa môjho vedomia.


Carlisle. To bolo meno, ktoré mi tepalo v spánkoch. Doslova. Hlava mi začala treštiť od toľkého spomínania na zabudnuté. Bolestivo som preglgla a začula vlastný sten. Ešte stále som bola príliš mimo na to, aby som si úplne uvedomovala realitu.


Keď sa ma opäť dotkli tie studené ruky a nadvihli mi hlavu, telo reagovalo absolútnou spokojnosťou. Čudné...


„Snaž sa trochu napiť, pomôžem ti. Opri si hlavu o moju ruku,“ prihováral sa mi ten „ktosi“. „So mnou bojovať nemusíš, princezná...“ upokojoval ma ďalej nádherný hlas, pri zvuku ktorého mi v hlave opäť rezonovalo meno - Carlisle.


Na perách som zacítila dotyk hladkého skla – úplne iný chlad, aký ma pred chvíľou rozochvieval nedávno - a ústa mi zvlažila voda. Bez rozmyslu a iba s prispením inštinktu, som začala hltavo piť, akoby to bola posledná voda vo vyschnutej pustine široko ďaleko.


Len pomaly, princezná, nech si neublížiš,“ láskal ma mäkký zamatový hlas, ktorý sa začal strácať každým slovom kamsi do ťažkého tmavého sna... sna o ňom.


* * *


Presedel som pri nej dva dni, než to začalo byť podozrivé. Striedavo upadala do bezvedomia a stavu podobnému polobdeniu. Od liekov, ktoré jej prúdili priamo do žíl, nedokázala odlepiť ťažké viečka, ale bol som si istý, že ma vnímala. Jej srdce i tep menili frekvenciu vždy, keď som sa jej prihováral nahlas.


Raz som sa jej dokonca dotkol. Nedokázal som jej odolať. Moje prsty sa neposlušne, aj napriek počiatočnému predsavzatiu, rozbehli po jemnej pokožke jej ruky. Len na chvíľu...


Potom akoby precitla, ale zase len do toho polobdenia. Zachrčala a ja som jej pohol napiť sa. Z tej infúzie musela byť úplne vyprahnutá. A veru aj bola. Pila akoby na tom závisel jej život.


„Len pomaly, princezná, nech si neublížiš...“ upokojoval som ju. A ona sa za to na mňa nádherne usmiala a prepadla sa do bezsennej černoty.


* * *


To ticho ma prebralo. Bolo to zvláštne, ale rušilo ma. Snažila som sa pomrviť na posteli, ale mala som pocit, akoby som mala sprerážané všetky kosti v tele. Unikol mi tichý ston.


„Len pokojne, princezná.“ Ten hlas mi rozozvučal každučký nerv v tele. Konečne som roztvorila oči a prvé čo som videla, bol ON. Môj Carlisle, presne taký, akého som si ho pamätala z môjho detstva. Usmiala som sa.


„Ako sa cítiš?“ Medzi obočím sa mu vytvorila nepekná vráska. Nesvedčí mu, keď sa mračí, napadlo mi.


„Akoby som sa  zrazila s vlakom!“ odpovedala som unavene.


Díval sa na mňa prekvapene a mne v tej chvíli konečne došlo, ako som sa sem vlastne dostala. Myšlienky mi prilietali do hlavy ako včely do úľa a ja som sedela v prvej rade kina Život.


Bryan. Dieťa. Radosť. Jeho zlosť. Bitka. Tichý plač do vankúša. Útek. Cesta vlakom. Obrovský náraz. Krik. Nemocnica. Strach. Červená mláka, v ktorej sedím.

Ruky ma svrbeli, ale jediné, čo som zvládla, bolo nadvihnutie periny. Zmizlo. Bruško bolo preč. Uprela som pohľad na Carlisla. Asi som po ňom mlčky žiadala viac, než mi mohol dať, ale v tej chvíli tam už nebol nik iný.


„Jeho čas ešte neprišiel, princezná. Bol priveľmi drobný.“  Carlislove slová pálili ako čert. Moja duša umrela spolu s mojim dieťatkom.


Svet sa mi úplne pred očami zrútil.


* * *


Márnica je ozaj miesto, ktoré vyvoláva zimomrievky. Chladný tu nie je len vzduch, ktorý som dýchala. Chladný bol aj pach smrti, ktorý ma obklopoval. Na kovovom stole, rovnako chladnom ako všetko v tejto miestnosti, ležala drobná kôpka prekrytá bielou plachtou. Studené, slabé svetlo žiarovky dodávalo mojim temným myšlienkam tie najtmavšie odtiene.


Môj drobček. Môj syn.


Edna bola tak milá a pomohla mi vstať a dať sa dokopy. Jej nebolo treba vysvetľovať, že sa musím rozlúčiť.


Všetky slzy už boli dávno vyplakané a ja som nevedela ako ďalej. Stála som a dívala sa na tú bielu nehybnú plachtu. Minútu, dve, desať... hodiny. Kým Edna neprišla, aby ma odviedla späť do postele. Chytila ma za stuhnuté ramená a ako ľahko ovládateľnú mechanickú bábku, ma viedla preč. Nazerala som cez rameno a venovala mu aj ten posledný pohľad. Až kým som neprešla dverami márnice opäť do vyhriatej nemocničnej chodby. Odvtedy som už viac nebola.


Keď už nie je ani on, nemôžem existovať viac ani ja. V hlave sa mi začal rodiť plán, ako... umrieť spolu s ním.


* * *


Útek bol viac než jednoduchý. Edna mala prácu a Carlisle voľno. Ostatný personál mal práce viac než dosť. Cieľ bol jasný, ale spôsob, ako ho dosiahnuť mi stále chýbal. Viedli ma kroky cestičkou bolesti. Takto som sa potĺkala po okolí, až som prišla k oceánu. Bol temný, modrý, sem-tam zdobený čiapočkami bieleych spenených vĺn. Nebolo nič ľahšie ako vykročiť vpred. Jeden krok, druhý... a potom už len nádherný pocit, že letím smrti do náručia..


S poslednými metrami sa mi do šije zahryzol strach. Strach z bolesti a zo smrti. Ironické. Toto som si želala a presne to, aj dostanem. Ozaj to chcem?


Čo Carlisle?!


Tá myšlienka ma zasiahla ako blesk. Moje telo sa však neodvratne blížilo k rozbúrenej morskej hladine. Môj nápad mi už neprišiel tak jednoznačný, hoci veľká časť duše stále túžila ísť za mojim synom. Tá druhá, naopak, túžila po Carlislovom objatí.


Chladné vody ma uzamkli vo svojom lone a pred očami sa mi objavilo niekoľko tisíc bubliniek. Telo klesalo ako kameň na dno oceánu a posledné chvíle vedomia patrili mužovi z mojich snov...


* * *


Keď som zbadal, koho doniesli, myslel som, že moje dávno mŕtve srdce naskočí, len aby znova puklo. Esme bola mokrá od hlavy až po päty a tvár konečne nadobudla pokojný výraz. Na perách, nepekne modrých, jej sídlil nádherný úsmev.


Nedokázal som uveriť, že to urobila! Že to urobila práve MNE! Teraz, keď nás dal osud zase dokopy...


V jej sinavom tele zaševelil unavený sval a mne to znelo ako rajská hudba. Žila. Jej srdce vypovedávalo službu, ale predsa žila. To bola šanca, ktorú so nesmel premrhať. Rozhodol som sa, že budem sebec. Už druhý raz v mojom živote. Po prvý krát som zmenil Edwarda a teraz... kým je ešte čas... O Esme viac neprídem!


Jej telo som ukradol z márnice a priniesol som ju do nášho domu. Edward mlčal, ale v jeho očiach som videl tichý nesúhlas. Chápal som jeho postoj, ale sebec vo mne stále vyhrával. Nepotreboval som premýšľať. Esme bola moja princezná a ja som mal poslednú šancu byť s ňou.


* * *


Tak takáto je smrť? Vyslobodenie z horiaceho pekla, čo spálilo moje telo? Teraz už nehorí. Cítim sa podobne, ako pred tým... pred životom. Cítim sa živá. Cítim... nasala som vzduch a pľúca sa mi plnili mnohými pachmi. Vône vábne i menej vábne, tisíce, nie milióny a každú z nich som schopná pomenovať. Začula som všetko, čo sa okolo mňa dialo. Zachytila som moment, ako prach sadá na dve osoby v miestnosti. Prach?! Mala som chuť hystericky sa zasmiať. Že by ma postihlo šialenstvo? Otvorila som oči a svet naokolo sa zmenil. Skrásnel. Všetko bolo známe a predsa iné. Vedľa postele stál ON a bol tisíckrát krajší než akého som si ho pamätala. Nádherná halucinácia, usmiala som sa. Nádherná smrť.


Pomalým pohybom zodvihol ruku k môjmu lícu a ja som sa už iba chvela od nedočkavosti až sa ma dotkne, hoci som ho považovala za prelud. Potrebovala som ten pocit, že smiem cítiť jeho dotyk.


* * *


Bola nádherná aj s tými temne krvavými očami. Bola moja. Nestratil som ju. Po prebudení z trojdňovej agónie som ju mal už len sám pre seba.


Bola tichá... bola... smutná.


Prijala ma do svojho srdca bezvýhradne. Jej vôľa dlho mlčala. Sedeli sme vedľa seba, držali sa za ruky ako mladí milenci. Ticho a bez slov. Nemuseli sme rozprávať, všetko už bolo aj tak za nami. Teraz sme  boli už len my dvaja. My a naše dotyky. My a naša láska.

 

♥♥♥

Teraz, po pár mesiacoch, sú jej krásne smutné oči zlaté ako lesný med. S láskou sa dívajú na Edwarda, jej nového syna a ja, milujem tú nepatrnú chvíľku, keď sa jej zlato mení v čerň. Kdesi uprostred toho procesu, vždy na chvíľu, nastane moment, keď sú jej oči opäť ako čokoládové bonbóny z bonboniéry môjho šťastia. Tak, ako vtedy v parku...


Trpká  chuť horkej čokolády

Zhrnutie

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Janebka

20)  Janebka (14.07.2015 07:04)

Život je ako bonboniéra , nikdy nevieš, ktorý cukrík z nej dostaneš .

Cukrík je ako život , nikdy si nie si istý , či zrovinka tá najväčšia tragédia a bolesť, ktorú si prežil , nebude tým najväčším požehnaním a pohladením aké ťa postretlo .
Mylovanej Verýšku...
Děkuji!!!

Twilly

19)  Twilly (30.07.2013 10:01)

Jeeeeeeeeeeeee, Kate, tak to ti moc děkuji. Taky me převelice teší, když se někomu moje písmenka líbí

Kate

18)  Kate (28.07.2013 03:26)

Ta slovenština je ták krásná! Tahle povídka se mi z tvého čokoládového triptichu líbí nejvíc. Tahle a ta první. Roztékám se a je mi dobře na mojí romantické duši. :) Děkuju, Twilly, jsi úžasná, skvělá a píšeš překrásné a okouzlující povídky.

miamam

17)  miamam (04.01.2012 11:11)

Čtu dál... Což poznáš dle komentů

Twilly

16)  Twilly (04.01.2012 11:09)

OU... teď normálně nemám slov (a to je co říct ), kuju, zlato, moc moc moc... mmch, nenmám všechno jenom ve slovenštině, takže se týrat tak úplně nemusíš (teda jestli chceš číst dál )

miamam

15)  miamam (04.01.2012 11:04)

Ááách chybí mi tu smajlík se srdíčky v očích! (Heleď, ještě chvilku, a normálně začnu myslet slovensky! )

Lenka326

14)  Lenka326 (26.08.2011 08:49)

Chudák Esmé, tohle si vůbec nedokážu představit, přijít o dítě. A chudák Carlisle, konečně našel svou druhou polovinu a málem o ni v zápětí přišel. Málem,díkybohu. A nabídl ji lásku, něhu a úctu na nekonečně dlouhou dobu. A taky štěstí. Hodně štěstí...
To byla moc krásná čokoládová trilogie. Památnou větu Foresta Gumpa si moc dobře pamatuju, je v ní velký kus pravdy. A když si zrovna vytáhneš bonbon, který ti nechutná, možná ten další bude zrovna tvůj zamilovaný karamel...
Díky Twilly, bylo to hořkosladké, někdy hodně bolavé, ale hlavně plné lásky, naděje a štěstí.

kytka

13)  kytka (23.08.2011 17:35)

Verunko, měla jsi pravdu - nečti pokračování. Sice bych nebulela, ale přišla bych o něco tak nádherného. Oba kousky jsme si dala hned za sebou. Já Carlisla a Esmé mám moc ráda. Není nic krásnějšího, že i přes tu trnitou cestu, se našli a jsou spolu šťastní. Děkuju za takovou nálož citu a lásky a bolesti a naděje.

Twilly

12)  Twilly (18.08.2011 14:01)

Neboj Haničko, já jasného favorita MÁM :D

HMR

11)  HMR (14.08.2011 19:38)

To já ráda oboje, maso i čokoládu, jen prosím nekombinovat!

Bye

10)  Bye (13.08.2011 11:58)

twildo, děkuju za tu cituplnou trilogii. Jsem šťastná, žes i tohohle carlislea a tuhle esme dovedla tam, kam oba patří... Do svých náručí. Heart heart heart

Hanetka

9)  Hanetka (13.08.2011 11:11)

Taky jsem spíš na maso, ale tenhle čokoládový bonbónek jsem si tedy vychutnala. Báječné, Twilly. Sice trochu hořká, ale o to lahodnější a kvalitní. Pro fajnšmekry.

Twilly

8)  Twilly (13.08.2011 07:09)

Hani, jestli já, tak paradoxně ne... já miluju uzený maso, maso všeho druhu (krom králíka - ale to spíš z morálních důvodů ) a zase jenom maso.. no co, je to jako moje čokoláda :D ... když si to tak vemeš, Hani, každý si za ni dosadí to své

Janičko já to pořád rozdejchávám nádhera

HMR

7)  HMR (13.08.2011 06:45)

taky ráda čokoládu???

Janeba

6)  Janeba (12.08.2011 23:12)

..čokoládové bonbóny z bonboniéry ... Pokocháš se obalem a potom netrpělivě trháš obal! Když je servaný a prostý všech zbytečností, osvobodíš jej, vyndáš a pěkně se s ním pomazlíš! Potom jej o p a t r n ě vložíš mezi rty a přemýšlýš, co dál!! Vsuneš jej hlouběji do úst a vydechneš!!! Ta lahodně opojná chuť, které se nic nevyrovná!!! Sladká báseň! Omamná!!!
Trocha hořkosti i spalujícího žáru!!! Konečně!!!
Mám svoji nejdražší Esme, na kterou jsem tak dlouho čekal!!!
Verýšku , nemusím snad dodávat, že to byla nádhera a skvost!!! Překrásná óda na Carliesla a Esme!!!
Děkuji!!!

Kamci

5)  Kamci (11.08.2011 20:50)

áááááááááááááááách fň co na tohle říct...? Prostě skvělý

Bosorka

4)  Bosorka (11.08.2011 17:15)

Je to krásné, je to smutné a je to tvoje!

semiska

3)  semiska (11.08.2011 10:15)

Krásné zakončení. Celá trilogie se mi moc líbila.

monikola

2)  monikola (11.08.2011 09:21)

Ááááááááách to teda bolo...kurňajs ja z vás a z vašich nádherných písmenok priberiem aspoň 10 kíl...včera som pri Karolkinej Kukačke zožrala o krémeš naviac a teraz pri tvojej bonboniére mám neuveriteľnú chuť na čo? prekvapivo na bonboniéru
hrozne sa mi páčil ten moment kedy si uvedomila. že jej srdce, duša nepatrila iba dieťaťu... je to tak. žiaľ nás dokáže úplne pohltiť, skryje nám všetko ostatné... bolo to naozaj krásne

Evelyn

1)  Evelyn (11.08.2011 08:51)

Aááááchhhh... Verunko, to bylo tak krásné! U většiny příběhů Esmé mi vadí, že před smrtí truchlí, je zlomená, ale když se probudí do nového života, sice je jí syna líto, ale bere to jako starou uzavřenou kapitolu. U tebe je sice šťastná, ale ten smutek v očích jí zůstal. Je to tak uvěřitelné! Klaním se a tleskám

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still