Sekce

Galerie

/gallery/novoročné_predsavzatie_perex.jpg

Prvá skutočná poviedka po dvoch rokoch. Buďte zhovievavé :).

Chýbali ste mi.

EDIT: Technická nezrovnalosť odstránená ;).

Keď sa strhla, všetko okolo nej bolo ponorené do tmy. Rýchlo sa načiahla, aby zasvietila lampičku na nočnom stolíku. Mäkké svetlo ožiarilo Pána Medveďa, ktorý na ňu v noci dáva pozor a Snehulienku, jej obľúbenú bábiku.

Posadila sa a cítila, ako jej ešte búši srdce. Možno zo zlého sna, ktorý ju prebudil. Odkopla zo seba perinu a zoskočila z postele. Cez okno videla, ako jasne svietia hviezdy. Podišla k nemu bližšie a oprela sa o parapetu. Koľko len snívala o hviezdach, o celých galaxiách neobjavených svetov. Raz by ich chcela preskúmať...

Jej pozornosť ale odrazu upútal pohyb v susednom dvore. Teta Esme mala v záhrade nádherné, košaté jablone, ktorých ovocie v týchto mesiacoch ležalo na zemi a rozvoniavalo po celej ulici. Pod stromom stál Edward. Ruky mal vo vreckách a tiež pozeral na nebo. Bella nechápala, čo robí tak neskoro v noci von. To ho rodičia pustili? On si o sebe myslí, že keď je na strednej, je už dospelý, ale Bella veľmi dobre vedela, že to tak nie je. Esme by ho toľko nekárala, keby bol naozaj dospelý a mohol si robiť, čo sa mu zachce...

V tom si všimla, že zo zeme zdvihol lano a začal ho rozmotávať. Belle sa znovu rozbúchalo srdce. Prečo sa ide teraz v noci hojdať? Ide pre Alice postaviť hojdačku? Myslela, že svoju mladšiu sestru nemá rád. Keď sa spolu s ňou hrala, Edward po nich vždy iba štekal... Ale áno, teraz má v ruke lano a stojí pod stromom a čo iné by s ním mohol chcieť, ako postaviť hojdačku pre ňu a pre Alice ako darček? Možno ich má Edward predsa rád! Možno po nich predsa len nebude štekať, že majú zmĺknuť a vypadnúť z jeho izby... Musí mu ísť pomôcť! Určite ju potom bude mať ešte radšej!

Zobrala si Snehulienku pod pazuchu a najtichšie, ako sa iba dalo, zišla po schodoch. Veľmi dobre vedela, že ju by rodičia nepustili v noci stavať hojdačku. Bude to jej a Edwardova tajná misia!

Prehodila cez seba kabát a iba v papučiach vyšla von.

„Psst! Edward!“

Chlapec sa strhol. V tej tme nevedela presne povedať, ako sa tvári, ale chápala, prečo vyzerá tak prekvapene. Mal to byť predsa asi tajný darček, keď ho pripravuje v noci.

„Čo tu chceš, Swanová? Okamžite vypadni domov!“ zavrčal na ňu. Prečo je taký nahnevaný?

„Chcem ti predsa pomôcť,“ povedala.

„Čože?“ vyletelo z neho, akoby mu na hruď padlo kovové závažie. „S čím mi chceš pomôcť?“

„No predsa s tou hojdačkou. Staviaš hojdačku pre Alice, nie? Na to potrebuješ to lano,“ vysvetlila. Edward jej neodpovedal, len na ňu ďalej hľadel a keď sa odvážila o pár ďalších krokov priblížiť, mala pocit, že sa mu tvár leskne, akoby plakal. Nechcela ho rozplakať. Chcela mu len pomôcť.

„Sľubujem, že nič nepokazím a urobím všetko, čo mi povieš. Len mi prosím dovoľ stavať s tebou. Alice sa určite poteší!“

„Swanová,“ oslovil ju a zhlboka sa nadýchol. Bella presne poznala tieto jeho nádychy a z duše ich nenávidela. Tak sa vždy nadychoval, keď jej išiel vynadať, že je iba sopľavé decko a ničomu nerozumie.

„Chcem ti pomôcť!“ skríkla a dupla nohou.

„Bella? Bella, kde si? Čo tam robíš?!“ Z domu sa ozvali vystrašené výkriky jej mamy. Bella preľaknuto dobehla naspäť na verandu. Keď sa otočila, Edward už zmizol v tieňoch pod stromami.

„Bella! Ako si to predstavuješ? Takto v noci sa vybrať z domu!“ kričala jej mama. Belle to bolo ľúto. Chcela jej vysvetliť, že to myslela dobre a chcela byť iba nápomocná, ale nechcela nikomu prezradiť Edwardovo prekvapenie.

Dostala domáce väzenie a týždeň sa nemohla ísť hrať s Alice. Lenže keď po týždni prišla ku Cullenovcom domov, Edward na nich ešte stále štekal.

A hojdačku pre svoju mladšiu sestru nikdy nedokončil.

 

Odvtedy prešlo už mnoho rokov. Bella sa snažila na Edwarda nemyslieť, keď počula, ako sa háda s rodičmi a búcha dverami. Snažila sa na neho nemyslieť, keď si spakoval kufre a odišiel na univerzitu. Mala predsa Alice. Mala svoje knihy a kresby a seriály a nechápala, prečo si ešte občas spomenie na toho chlapca, ktorý bol od nej takmer o dekádu starší a vždy sa na ňu iba mračil. Nepovedal jej vo svojom živote ani pol milého slova. Ale ona aj tak, keď občas nezabudla a kľakla si k posteli, aby poďakovala Bohu za dnešný deň, poďakovala aj za neho.

 

Alice o ňom nezvykla hovoriť, nemala prečo. Občas spomenula, ako sa jej rodičia trápia, že jej brat nechodí domov, ale ako tínedžerky mali v tom čase úplne iné starosti, ako riešiť nejakého „ofučaného chumaja, ktorý keď je doma, mi aj tak iba vyžiera proteínové tyčinky – a tie kupujem z vlastného vreckového, na tie on právo nemá!“

 

Alice šla študovať. Celá nadšená sa ovievala tučnou obálkou z Dartmouthu a poskakovala a zháňala ubytovanie.

Bella začala pracovať v jedinom forksskom podniku, ktorý slúžil ako bistro aj bar zároveň, aby toľko nezaťažovala rodičov a o niekoľko rokov mala hádam dostatok úspor, aby sa mohla presťahovať do trochu väčšieho mesta a pracovať v trochu väčšom bistre/bare. S Alice si telefonovali, ale ona na výške nemala toľko času a Bella s ňou často nevedela súcitiť, keď počúvala o veľkomeste a študentskom živote a oslavách a seminárkach. Po roku si už iba občas napísali a vyšli si na kávu, keď bola Alice doma.

 

Všetko sa ale zmenilo pár dní po Bellinych dvadsiatych narodeninách. Manželia Cullenovci mali fatálnu nehodu. Alice sa po dlhom čase ocitla znovu v Bellinom náručí. Uplakaná a usoplená. A do Forksu po dlhých rokoch zavítal Edward Cullen.

 

Alice sedela na gauči zabalená do deky, v ruke hrnček s vychladnutým čajom, oči upreté do prázdna. Bella s jej mamou v kuchyni pripravovali jedlo na zajtrajšiu rozlúčku s manželmi Cullenovcami.

Ozval sa kľúč v zámku. Ťažké kroky a úder cestovnej tašky o podlahu. Bella nazrela do chodby. Nevidela ho už aspoň tri roky. Zmenil sa. Bol zarastený a zhrbený, končeky vlasov sa mu kučeravili spod šiltovky a obočie sa mu mraštilo. Nevšimol si ju, no zato si všimol svoju sestru v obývačke. Nič si nepovedali, iba sa chvíľu premeriavali pohľadmi, až kým sa nezohol po svoju tašku a nevybehol hore schodmi.

„Majú to ťažké,“ zašomrala Bellina mama. Bella nevedela, čo má na to povedať. Tak si iba na chvíľu sadla k Alice, kým sa jej znovu vyplakala do ramena a potom pokračovala v zdobení jednohubiek.

Bolo jedenásť hodín večer, keď Bellina mama odišla.

„Potrebuješ ešte niečo?“ spýtala sa.

„Nie, mám všetko,“ odpovedala Bella. Od tej nehody prešlo len pár dní a ona ešte stále nocovala u Alice na zemi, aby ju v pravý čas prebudila z nočných môr.

„Dobre, tak sa majte, srdiečka,“ povedala jej mama a vystískala obe dievčatá. Alice medzi tým prišla k nim do kuchyne. Od Edwarda ešte nikto nepočul ani jediné slovo.

„Hnevám sa, že prišiel,“ povedala Alice po chvíli mlčania, kým Bella dokončovala posledné úpravy.

„Boli to aj jeho rodičia,“ namietla Bella, ale ako náhle si uvedomila, že to povedala v minulom čase, chcela si zahryznúť do jazyka.

„Ale veľmi sa kvôli nemu trápili.“

Belle bolo úzko. Z nejakého dôvodu chcela Edwarda brániť, ale takmer ho ani nepoznala a chápala, že Alice si potrebuje spraviť poriadok vo svojich pocitoch a sústrediť sa na niečo iné, a nenávisť a hnev je o toľko príjemnejší ako pocit takej neuveriteľnej straty.

„Myslím, že rodičia majú starosti o každé ich dieťa, o niektoré väčšie, iné menšie,“ povedala nakoniec diplomaticky, ale Alice sa nenechala oklamať.

„Nebuď na neho zbytočne milá. Nevieš, čo všetko im urobil.“

Bella na to už nemala čo povedať. Alice si povzdychla.

„Pôjdem sa umyť a do postele. Zvládneš to tu dokončiť sama?“

„Jasne, už len vytiahnem tento koláč z rúry. Bež, ja som o chvíľu pri tebe,“ odvetila Bella s očami upretými na svoje ruky. Chcela sa rýchlo zamestnať a aspoň poutierať linku. Starostlivo postrihala potravinovú fóliu a poprikrývala obložené misy. Skontrolovala koláč. Ešte desať minút a bude ho môcť vytiahnuť.

„Čo tu robíš?“ ozvalo sa jej za chrbtom nečakane, až podskočila. Otočila sa a ocitla sa len dva kroky od Edwarda.

„Dokončujem pohostenie na zajtra,“ povedala tichým hlasom, ako keby ho hlasnejším tónom mohla rozhnevať. Cítila sa, ako keby musela precízne kontrolovať každý jej pohyb, akoby ju mal Edward nejako vytrestať.

On ju ale obišiel a vytiahol si z chladničky džús a zo skrinky pohár. Chvíľu nič nevravel a ona sa o to viac snažila tváriť, že ju niečo veľmi zamestnáva a vyžaduje si jej plnú pozornosť. Nechcela, aby ju prichytil, že zíza. Ale musela uznať, že sa zmenil. Zmužnel.

On si ju však premeriaval bez hanby.

„Počul som, čo si hovorila Alice,“ nadhodil a Bella sa odrazu cítila veľmi hlúpo a detinsky. Nepotrebovala, aby si myslel, že sa ho potrebuje zastávať. Lenže on pokračoval: „Myslíš si, že sú v nebi?“ Jeho otázka jej takmer vyrazila dych. Chcela automaticky odpovedať, že áno, samozrejme, ale zarazila sa. Cullenovci nechodili pravidelne do kostola, ale Bella nebola hlúpa a veľmi dobre vedela, že to človeka nespasí. Ale bála sa o tom s Edwardom hovoriť.

„Neviem. Boli veľmi láskaví a dobrosrdeční. Určite sú teraz na mieste, kde im je dobre.“ Veľmi dúfala, že mu neklame, lebo jeho oči ju zamračene prepaľovali, akoby jej na perách visel samotný zákon a každé jej slovo bolo smrteľne dôležité.

Prehltla a odvrátila sa od neho. Vytiahla koláč z rúry.

„Je jablkový. Odrežem ti, kým je ešte teplý? Jedol si dnes vôbec niečo?“ opýtala sa a nechcela pri tom myslieť na to, že ju teraz môže vidieť iba ako malú vtieravú voš, to decko, ktoré pre neho vždy bola, ktoré ničomu nerozumie, iba strká nos tam, kam nemá.

Lenže on jej neodpovedal, iba ju schmatol za pažu, obrátil k sebe a odrazu ju iba tvrdo bozkával. Nechala ho. Nevedela, čo má robiť. Ako sa má brániť jeho jazyku, ktorý doteraz vôbec nepoznala, ale odrazu ho tak chcela. A čo má robiť s jeho rukami, ktoré ju stískajú ako bábiku a tvária sa, že jej hnietia prsia z túžby, ale Bella veľmi dobre vedela, že je to iba zo žiaľu. Polonahú ju vysadil na linku. Nestíhala rozmýšľať. Nestíhala sa starať o svoje vlastné srdce. Chcela iba Edwarda utíšiť. Chcela mu iba pomôcť.

„Si panna?“ spýtal sa jej zadychčane, keď sa od nej na chvíľu odtiahol a prezrel si ju, červenú a doškriabanú od jeho brady a zubov.

„Nie,“ odpovedala a to bol na niekoľko minút koniec akéhokoľvek rozhovoru.

Keď bolo po všetkom a on sa od nej odtiahol, na pár sekúnd vyzeral o niekoľko rokov mladšie. Ale iba na chvíľu, kým na ňu nezaostril a neprezrel si ju znovu, ako chytá dych ešte stále roztvorená a tak vítajúca. Potom iba prehltol, sklopil zrak a odišiel.

 

Bella sa rozhodla, že na to zabudne. Nepotrebovala sa cítiť ako odkopnutá hračka. Cítila takú zvláštnu horúčavu a zároveň jej telom lomcovala triaška. Obliekla si džínsy, prikryla jablkový koláč a potichu vyšla na poschodie, aby sa osprchovala a zaliezla pod deku na zemi vedľa Alice. Ešte pár hodín, ešte zvyšok tejto noci si dovolí myslieť na to, že chvíľu pomáhala Edwardovi niesť ťarchu celého sveta. Ale keď ráno vstane, bude to všetko preč a ona bude mať znovu úctu a hodnotu a silné srdce.

 

Pohreb bol nepríjemný, ako to už s pohrebmi býva. Všetkých dojala kňazova kázeň, ale Bella nepočula ani slovo. Edwaard sa oholil a už vôbec nevyzeral ako ten muž, ktorému včera na niekoľko minút patrila. Neobrátil sa na ňu ani jediným pohľadom. Iba sedel zhrbený a nechal si za chrbtom šepkať o márnotratných synoch a nepoučiteľných rebeloch. Medzi ním a Alice bol asi meter. Každý žialil osamote. Alice oplakávala stratu dvoch milovaných osôb naraz. Bella si nebola istá, čo oplakáva Edward.

 

Keď sa smútiaci presunuli ku Cullenovcom domov, Alice sa posadila na gauč a nechala si želať úprimnú sústrasť. Edward zmizol a z Belly sa úplne nečakane stala hostiteľka karu. Jej mama sa tvárila ako pani domu, všetkých obskakovala, zdravila a utešovala a Belle z toho bolo zle. Na stenách viseli rodinné fotografie, na vešiakoch viseli kabáty, v dreze stáli špinavé poháre. Ako keby sa konala nejaká zvláštna čierna oslava a bzučiaci dav iba čakal, kým do dverí vojde teta Esme a ujo Carlisle a všetci spoločne zakričia: „Prekvapenie!“ Ale nič také sa nestalo. Hostia ďalej objímali Alice a chválili plnku Bellinej mamy. Na Edwarda si nikto ani nespomenul a Belle z toho zvieralo srdce. Chcela ísť za ním. Chcela sa presvedčiť, že jedol a že dýcha a že ju naozaj uvidí, ak bude stáť pred ním a nebude iba smiešny malý vzduch. Ale bála sa ísť za ním. Nechcela, aby si myslel, že pre ňu včerajšok znamenal niečo viac ako pre neho. Nechcela sa znovu ocitnúť v pozícii dotieravej vši. Ale potrebovala sa presvedčiť, že je v poriadku.

Naložila na tácku pohár s džúsom, pár chlebíčkov a kus jablkového koláča. Pozerala sa na ten koláč, ako keby ju chcel on sám zjesť. V najtemnejšom kútiku mysle si želala, aby Edwarda ten koláč uštipol. Aby si spomenul na jeho vôňu, že vtedy sálal čerstvé teplo ako Bellino poddajné telo.

Nikto si nevšimol, ako vyšla po schodoch a na prvom poschodí odbočila na druhú stranu chodby, kam jej noha už niekoľko rokov nevkročila. Položila tácku na zem, zaklopala a ušla.

 

Alice vyzerala spokojne. Do dvoch hodín boli všetci hostia preč, Bella umývala riad a jej mama znášala na linku použité taniere a príbory. Alice sa neunúvala zdvihnúť z kresla, pretože predsa smútila, aj keď pozornosť, ktorou ju všetci za posledné hodiny oblažovali, jej očividne urobila dobre.

„Zostaneš dnes ešte s Alice?“ spýtala sa Belly jej mama.

„Neviem,“ odvetila a snažila sa zakryť triašku v jej hlase. „Vyzerá, že jej je už lepšie. Možno ma už nepotrebuje. A ráno musím ísť aj tak do práce.“

„Choď sa jej opýtať. Ja to tu už dokončím.“

Bella bez slova poslúchla.

„Alice?“ oslovila ju ticho a sadla si na zem vedľa kresla, v ktorom bola skrútená.

„Mala by som sa vrátiť na univerzitu,“ povedala so sklopeným pohľadom. „Začínajú mi prednášky. Myslím, že to potrebujem.“

Bella nechcela byť sebecká, ale nepáčilo sa jej, že by mala Alice iba tak odísť. Boh vie, že Edward ju tu už nedržal a keď teraz odíde, kto vie, či Bella svoju priateľku ešte niekedy uvidí.

„Budeš sa môcť sústrediť? Nechceš si zobrať ešte trochu voľna?“ navrhla chabo.

„Dnes večer si pozriem letenky a skúsim chytiť najbližší let. Pomôžeš mi sa zbaliť?“ Alice na ňu nádejne pozrela a Belle to bolo jasné. Alice odletí na opačnú stranu Štátov a Východné pobrežie ju už naveky pohltí.

„Čo bude s domom?“ spýtala sa Bella a snažila sa zahnať slzy, ktoré sa jej pomaly tlačili do očí. „Myslíš... myslíš, že tu Edward... že zostane?“

„Neviem. Netuším a vôbec ma to nezaujíma. Mali by sme ten dom predať. Mali by sme sa ho zbaviť. Mali by sme z neho všetko vyniesť a schovať a zabudnúť...“ Alice sa rozvzlykala a Bella sa ju pokúsila utíšiť. Mala pravdu. Všetko schovať a zabudnúť.

 

„Mohla by si sa ísť s ním o tom porozprávať,“ povedala Bella po niekoľkých hodinách. Alice mala rezervovanú letenku na pozajtra. Stihli roztriediť jej oblečenie a sentimentálne drobnosti. „Neponáhľala by som sa tak s odchodom. Je to definitívne. A možno ešte budeš chcieť nejaké veci...“ Bella nevedela, ako sa smúti a ako sa narába s pozostalosťou, ale predstavovala si, že to trvá viac ako len po pohreb a rýchly útek cez celý kontinent.

„Máš pravdu, pôjdem za ním. Aj tak je asi čas, aby som sa mu postavila, než zas zmizne na ktovie koľko rokov. Teraz, keď už... nemáme dôvod sa ešte niekedy vidieť.“ Belle prišli Alicine slová pritvrdé.

„Čo sa medzi vami stalo? Prečo ho vlastne tak...“

„Nenávidím?“ Alice si pohŕdavo odfrkla. „Je to egocentrický idiot. Nenávidím ho, najmä odkedy naši museli predať auto, aby mu mohli zaplatiť prvú odvykačku.“

Bella sa strhla. Alice na ňu ani nepozrela, no aj tak sa snažila tváriť, že ňou jej slová neotriasli až do najhlbšieho vnútra. Pár minút bolo ticho, ale potom to už viacej nevedela vydržať.

„Budeš potrebovať ešte niečo? Lebo ak nie, tak by som už šla...“

„Nezostaneš tu dnes so mnou?“ spýtala sa Alice prekvapene a trochu vyčítavo, ale Bella mala pocit, že náhle potrebuje priestor a že dýchať sa jej podarí, až keď bude preč z tohto domu.

„Zajtra ráno idem do práce a potrebujem sa poriadne vyspať. Vieš, aká je Rosalie, keď sa celý deň iba šuchcem.“

„Dobre. Ale po práci sa zastav.“ Znelo to ako príkaz a Belle bolo vopred jasné, že ho bez protestov poslúchne.

Keď vyšla von, spravila pár krokov a otočila sa. V jeho izbe sa nesvietilo, ale aj tak zreteľne videla, ako stojí v okne a pozoruje ju. Keď ani po pár sekundách nevedela prinútiť jej nohy, aby sa vzdialili, otočil sa a odišiel od okna.

Znovu bola na chvíľu slobodná a mohla sa pohybovať, ale cítila, že iba navonok.

 

Ráno prišlo príliš skoro. Už o štvrť na sedem som robila druhú várku kávy, kým Rosalie nahadzovala objednávky so sebou. Snažila som sa dávať pozor na správny pomer lyžičiek kávy a vody v jednom stroji, zatiaľ čo druhý už prekvapkával, ale aj tak sa nevedela na nič sústrediť. Jej myseľ ešte spala, alebo klamala samu seba a v skutočnosti myslela na Edwarda. Mala pravdu. Chcel ju vytrestať. V noci znovu počula krik. Už dlho sa nič také neudialo a vedela, že keď po práci príde k Alice, vypočuje si všetko minimálne dvakrát. Predstavovala si, ako na ňu Edward pozerá z okna a dúfala, že pri tom myslí na jej pokožku, ktorú predvčerom tak hltavo ochutnával. Naozaj to bolo iba predvčerom? Prišlo jej to ako roky a nenávidela sa za to, že ho nevie pustiť z hlavy. Sľúbila si predsa...

„Dnes si nejako mimo,“ podotkla Rosalie, keď ju prichytila sledovať už dávno prekvapkanú kávu.

„Prepáč. To ten včerajšok.“

„Ako sa má Alice?“

„Snaží sa, ale nemá to ľahké,“ zopakovala matkine slová. Bola to efektívna fráza. Schovali sa do nej všetky Belline rozvírené pocity a myšlienky.

„Je pekné, že jej tak pomáhaš,“ povedala Rosalie nečakane a úplne ju tým zaskočila. Snažila sa svoje prekvapenie skryť a radšej vzala kanvicou a išla podolievať zákazníkom.

„Urobila by to isté,“ zašomrala tak, aby ju počula, keď obchádzala pult, ale veľmi dobre vedela, že v prípade, že by sa jej rodičom niečo stalo, Alice by pravdepodobne zostala v New Hampshire so svojím novým životom na Dartmouthe.

 

Jej deň sa vliekol. Zostávali jej ešte dve hodiny a už mala všetkého po krk. Nevedela ani spočítať, koľko zákazníkov sa len tak z ničoho nič s ňou začalo rozprávať o Cullenovcoch, len preto, že bola ich suseda a dúfali, že sa im podarí vykutrať niečo, čo by mohli šíriť po meste ako požiar ešte o pár dní dlhšie. Nebola však veľmi ústretová a dúfala, že to tiež môže uhrať na smútok, no jej sprepitné jej neochotu jasne pocítilo. Vo večnom šume davu sa kde tu dali začuť mená Cullenovcov, tragédia, smutné, komunita... no to všetko utíchlo, keď do dverí vošiel samotný Edward Cullen. Ako keby vtedy všetkých hostí oblialo studenou vodou, ale on si z toho očividne hlavu nerobil a úplne ľahostajne si sadol k prázdnemu stolu v Bellinej sekcii. Trvalo jej pár sekúnd, kým sa spamätala, obrnila sa a vzala kanvicu do ruky.

„Kávu?“ spýtala sa s očami upretými na stôl pred sebou.

„Poprosím.“ Znel melodicky a prívetivo a v tento deň ju už nič nevedelo viacej zaskočiť. Položila pred neho šálku a štedro mu naliala. Dovolila si pozrieť sa na neho až spoza bezpečia pultu, keď mala istotu, že sa nepozerá jej smerom. Vyzeral unavene. Od pohrebu mu narástlo riadne strnisko a vlasy sa mu znovu neposlušne kučeravili. Mal kruhy pod očami, ale vzhľadom na to, čo včera v noci počula, ju to vôbec neprekvapilo. Znovu sa hrbil a Bella z neho znovu chcela zložiť to bremeno. Aj keď nemala ani tušenia, či by ju vôbec nechal a či by sa pod ním nepolámala ako suché steblo trávy.

Keď mu priniesla jeho objednávku, nespustil z nej pohľad.

„Ďakujem ti,“ povedal, keď pred neho položila tanier, a znel pri tom tak úprimne, že nevedela povedať, za čo všetko jej vlastne ďakuje. Ešte nikdy ku nej nebol taký vľúdny, takmer milý a ona netušila, či je to iba preto, že sú na verejnosti, alebo pre neho predsa len nie je obyčajná špina na topánke, ktorá bola zhodou okolností v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Jej pozícia za pultom už vôbec nebola taká bezpečná. Sledovala, ako si polieva palacinky katastrofickým množstvom javorového sirupu a asi na dve sekundy pri tom vyzeral ako úplne obyčajný mladý muž, ktorý sa teší z dobrého jedla. Potom si ale všimol, že z neho nevie spustiť zrak a všetko šlo do hája. Červenala sa a snažila sa stráviť posledné hodiny svojej šichty otočená k nemu chrbtom, ale už si ju všimol a pravdepodobne jej chcel vrátiť to zízanie stonásobne. Myslela na to, ako sedí na starej rozvŕzganej stoličke, hrbí sa nad tanierom, plecia skrčené, aby aspoň na chvíľu imitovali pocit bezpečia.

Odvykačka, odvykačka, odvykačka... znelo jej v hlave. Si panna? Si panna? Si panna?

Ďakujem ti. Ďakujem ti. Ďakujem ti.

 

Pozrela na hodinky, rýchlo prekontrolovala kasu, povedala Jessice, ktorý stôl čaká na objednávky a náhlivo vyšla cez zadný východ, aby utíšila svoje srdce. Tak veľmi ho chcela skutočne spoznať. Tak veľmi si priala jeho vľúdnosť, ale bála sa, že keď sa znovu stretnú u nich doma, bude opäť iba páliť ako škrabance od jeho brady na jej hrdle a pleciach. Prečo mu to vtedy vôbec dovolila?

Rýchlymi krokmi sa snažila vytvoriť čo najväčšiu vzdialenosť medzi bistrom a jej zovretými päsťami, ale všetko bolo zbytočné.

„Ideš k nám?“ ozvalo sa jej za chrbtom nečakane, až nadskočila. Prečo ju dopekla nenechá na pokoji? Nevedela sa vyznať sama v sebe, bola zúfala a hnevala sa na seba. Čo vlastne chcela? Nepriala si predsa, aby sa s ňou zhováral? Mala strach, že ju znovu rozohreje a ona sa o neho bude smieť znovu chvíľu starať a potom ju znovu odoženie tou ľadovou stenou, ktorú práve topil jeho náhle mäkký hlas a...

„Ja sa v tebe naozaj už nevyznám,“ zašomrala a dúfala, že ju nepočul. Chcela mu dať všetko. Ale zdalo sa jej, že ak mu to dá, zaiste umrie. Zaiste neprežije, keď na ňu bude milý a ona si to náhodou pomýli s nehou a potom bude znovu s ním v jednej miestnosti, ako vtedy na pohrebe, a bude si predstavovať, že sa mu vďaka nej ľahšie dýcha, zatiaľ čo sa on na ňu ani nepozrie...

Zozbierala všetku svoju odvahu a ozvala sa polámaný hlasom: „Alice povedala, že mám prísť.“

„Odchádza,“ povedal prosto.

„A ty?“ Netrúfla si na neho pozrieť, iba ďalej kráčala rýchlym krokom na koniec ulice.

„Účtovníka potrebujú všade,“ odpovedal a Belle sa chcelo smiať. Čo je to len za odpoveď? Čo to má znamenať?

„Dohodli ste sa, čo bude s domom?“ Nereagoval a ona dostala strach, že prestrelila. V hlave sa jej znovu vybavil ten krik zo včera. Nemala čas to zahovoriť. Boli pred domom. Vnútri čakala Alice. A Bella cítila povinnosť aspoň navonok stáť na jej strane.

Vošla prvá a vybehla rovno do Alicinej izby.

„Neznášam ho,“ povedala Alice bez privítania. „Myslí si, že po rokoch, keď sú rodičia mŕtvi, sem príde a začne sa tváriť, že je tu doma a že má nejaké právo  tu zostať a predstierať, že je v poriadku si vybudovať život na zvyšok, čo zostali po mojich rodičoch a pritom sa k nim za ich života nevedel ani ozvať! Po tom, čo ho ťahali z jednej sračky za druhou!“ Kričala.

„Možno to chce napraviť,“ namietla chabo. Ani k nej sa predsa neozýval a teraz... a teraz bola naivná ako to malé dievčatko, za ktorú ju vždy mal, ale iste si ho nevymyslela...

„Ako to chce napraviť? Kto mu odpustí? Duchovia? Mŕtvoly?“

„Alice!“ zahriakla ju Bella. „To už je priveľa! Každý má nárok na druhú šancu. Možno toho veľa pokazil. Ale nikoho okrem teba nemá, Alice. Nikoho! Nemôžeš ho predsa zatratiť len za to, že mu trochu dlhšie trvalo, kým našiel svoju cestu!“ Teraz už kričala rovnako nahlas. Alice stisla pery do tvrdej linky.

„Mala by si stáť pri mne,“ povedala vyčítavo. „So mnou si sa stále hrávala, kým na nás on kričal a nadával. A teraz ho stretneš po neviem koľkých rokoch a si z neho hotová! Čo je s tebou, Bella? Stratila si rozum?“ Bella sa zahanbila. Zahanbila sa, pretože očividne nebola taká nenápadná, ako dúfala, ale predovšetkým sa modlila, že Edward svoju sestru nepočuje. Cítila sa neuveriteľne potupená a ponížená.

„Stojím pri tebe, Alice. Na to sú predsa najlepšie kamarátky. Majú ti povedať, ako sa veci majú, aj keď to nie je príjemné.“ Z hrdla sa jej vydral bezmocný vzlyk. „A práve teraz si ty tá, ktorá je sebecká a lipne na starých chybách. Kto ti zostane, keď pošleš Edwarda do pekla a mňa odoženieš preč? Zamysli sa nad tým.“ S tými slovami sa otočila a vybehla z Alicinej izby.

Modlila sa, nech je Edward preč. Nech nič z toho nepočul a nech je celá táto fraška iba zlým snom. Zletela po schodoch na verande. Prebehla okolo predzáhradiek a rýchlo za sebou pribuchla ich vchodové dvere. Jej mama bola vystrašená. Otec sa mračil. Ale Bella iba cez slzy vyjachtala niečo o ťažkom dní v práci a zavrela sa do izby.

 

Nemohla spať. Prevaľovala sa z jednej strany na druhú, chvíľami plakala, chvíľami premýšľala. Vedela, o koľkej zajtra Alice letí lietadlo, aj že ju pôvodne mala zaviezť do Seattlu. Nemala na to najmenšiu chuť, ale aj tak vedela, že to urobí. A Edward... zostáva? Nebola si istá či vôbec a ak, na aký dlhý čas. Nevedela si ani predstaviť, čo musel prežiť. Už sa nečudovala, prečo sa o ňom u Cullenovcov nikdy nehovorilo. Ale bola si celkom istá, že teta Esme a ujo Carlisle by ho prijali späť. Zaiste sa zmenil. Viedol nový život a síce v ňom ešte nevedel poriadne chodiť a staré zvyky vymierajú ťažko, dôkaz, že prišiel a že sa nesnažil hneď po pohrebe zdrhnúť bol pre Bellu dostačujúci. Vedela si predstaviť, že jeho hnev je iba obranný mechanizmus, ťahavý brečtan, ktorý sa omotal okolo celého jeho srdca a duše a on s ním teraz bojoval.

 

Ďakujem ti.

 

Musel s ním bojovať...

Pošúchala si oči a vstala z postele. Mesiac jasne svietil a nazeral jej do okna, ako keby sa jej chcel vysmiať za to, že jej vlastné myšlienky nevedia dať ani na pár minút pokoj, aby mohla zaspať a zabudnúť na tento strašný deň. Podišla k oknu. Jej ulica bola tichá, nikde nikoho, len pod košatými jabloňami tety Esme zrazu zbadala pohyb. Edward stál medzi napadaným lístím a pozeral na mesiac. Belle prebehol mráz po chrbte. V hlave sa jej vynorila detská, zabudnutá spomienka.

Chcem ti predsa pomôcť... No predsa s tou hojdačkou!

Z jej hrdla sa vydral bolestný ston. Preboha! Nie!

Iba v papučiach zletela po schodoch a vybehla na ulicu.

„Edward!“ zakričala zúfalo a keď sa na ňu prekvapene otočil, videla pred sebou opäť toho šestnásťročného chlapca s lesklými lícami. „Nie!“ Než k nej stihol vykročiť, prebehla cez dvor a strhla ho do svojho náručia. „Nerob to! Nesmieš to urobiť!“ Vzlykala a z očí sa jej liali slzy a tisla ho k sebe tak, že mu zaiste musela dodriapať chrbát, ale vôbec ju to netrápilo, lebo bol tu, bol pri nej, bol v poriadku.

„Ššš, Bella. To je dobré. Iba som vyšiel na čerstvý vzduch.“ Chlácholil ju a hladkal po vlasoch a nechal ju na ňom visieť, ako keby sa topila a on bol jej záchranné koleso a nie naopak.

„Ja som si spomenula. Edward, ja si to pamätám! Tú noc...“ Odtiahla sa od neho iba o kúsok, iba natoľko, aby mu mohla vidieť do tváre.

„Tú noc spred trinástich rokov,“ dokončil za ňu. Nevyzeral, že sa na ňu hnevá. Bol pokojný, výraz mal uvoľnený, len oči sa mu trochu leskli, akoby chcel plakať, ale nemusel, pretože všetko bolo dobré. „Celá sa klepeš.“ Veľkými, hrejivými dlaňami jej šúchal ramená, ako keby bola malé dieťa, ale v tej chvíli ním naozaj bola. „Poď, urobím ti čaj.“ Zobral ju za ruku a doviedol k nim domov do kuchyne. V Bellinej hlave práve bzučal hlučný úľ. Nechápala, ako môže byť taký pokojný a pomalými, vymeranými pohybmi postaviť vodu na čaj, zatiaľ čo ona sama má pocit, že zošalie. Kým zovrela voda, doniesol jej deku z kuchyne a zabalil ju do nej.

„Hovor so mnou,“ požiadala ho žalostne. Znovu jej pošúchal paže a nechal svoje ruky padnúť voľne popri jej bokoch.

„V ten večer... pohádal som sa s našimi. Myslel som si, že viem všetko najlepšie a že keď ma nechcú takého, aký som, a chcú, aby som sa im podvolil, že im ukážem... Že ich potrestám... Postarám sa im o výčitky do konca života...“ Pošúchal si čelo a prehrabol si vlasy. Odstúpil od nej o pár krokov, oprel sa bokom o linku, pozeral do zeme. Schytila ju panika. Potrebovala opäť jeho blízkosť. Potrebovala vedieť, že je skutočný. Načiahla k nemu ruku a on ju po krátkom zaváhaní zobral. „Chcel som urobiť scénu na celú ulicu. Tak strašne som sa bál, Bella... ale chcel som sa im pomstiť... a potom si prišla ty.“ Zlomil sa mu hlas. Pritiahla ho k sebe bližšie. „Mala si vtedy koľko? Sedem rokov? Prišla si za mnou uprostred noci s tou... s tou hračkou pod pazuchou a s veľkými zvedavými očami si prehlásila, že mi chceš pomôcť...“ Znovu si prehrabol vlasy. Držal ju síce za ruku, ale aj tak vyzeral, ako keby stál niekde na pranieri a ona ho mala odsúdiť na smrť. „Ja som... ja som...  tie tvoje oči... mátali ma odvtedy každý jeden deň. Čokoľvek som robil, či to bolo dobré alebo zlé... Keď som spadol do drog, tak ma odsudzovali. Tvoja nevinnosť a naivita ma prenasledovali... A keď som sa z toho snažil dostať... tak ma tlačili k tomu, aby som sa predsa len nevzdal... Hojdačka... preboha, hojdačka...“ vydýchol prekvapene, ako keby si až teraz uvedomil, čo to vtedy vlastne povedala...

„Tak si sa na mňa hneval,“ ozvala sa zachrípnutým, vyplakaným hlasom.

„Hanbil som sa. Tak strašne som sa pred tebou hanbil... že si ma vtedy videla... a vôbec si netušila, že ti dlžím svoj život... a potom som opäť prišiel a ty si tu bola, opäť s tými očami a nevinnosťou a... to tá tvoja naivita bola skutočnou drogou,“ povedal a ona nad jeho slovami zhíkla, ruka jej vyletela k ústam. „Potreboval som ťa. Potreboval som, aby ma niekto videl tak čisto, ako ty. Lenže potom... potom som ťa...“ Čelo sa mu zvraštilo do strašnej grimasy, obočie boľavo pokrčené. Zakryl si dlaňami tvár a znovu od nej odstúpil, tak urobila tú jedinú vec, ktorú skutočne vedela. Vstala, objala ho a snažila sa ho utíšiť. Aspoň na chvíľu poniesť celé jeho bremeno. „Bál som sa, že si jediná, kto ma môže zachrániť, ale keď ma spoznáš, zistíš, že za to nestojím... a to je tá skutočná slučka okolo môjho krku,“ povedal plocho.

„Som tu,“ zašepkala, lebo na nič iné sa nezmohla. „Som pri tebe.“

„Bella,“ začal a vzal jej tvár do dlaní, konečne na ňu pozrel lesklými očami, ktoré horeli hanbu a túžbou a takou obrovskou ľútosťou, že jej to lámalo srdce. „Tak veľmi ma to mrzí. Tak ma mrzí, čo všetko som urobil.“

Silno ho objala. Zaborila tvár do jeho pleca, stískala ho, ako keby z neho mohla všetku tú bolesť vyšťaviť a zostala by iba sladká dužina a on ju zvieral rovnako pevne, rovnako nutne.

„Nič z toho som netušila,“ zašepkala zlomene a z jeho hrdla sa vydral neveselý smiech.

„Bella, bola si taká maličká!“ Položil jej ruku na temeno hlavy a hladkal ju po vlasoch, ako keby bola ešte stále to malé dievčatko... „Ale taká statočná! Bola si statočná za nás oboch,“ povedal a ona sa o kúsok načiahla, aby mu na hrdlo mohla vtlačiť drobný bozk.

Stáli tak v tesnom objatí ešte nejaký čas. Edward sa konečne upokojil. Na Bellu konečne padla únava.

„Mala by som ísť,“ nadhodila nepresvedčivo. Edward ju zovrel ešte pevnejšie. „Mala by som... Rodičia nevedia, že som odišla. Keď ma ráno nenájdu...“

„Zostaň tu,“ požiadal presviedčavo a Bella chcela, naozaj chcela, ale nemyslela si, že je to dobrý nápad...

„Mama sa zblázni. A keď ma tu nájde Alice...“

„Doriti s ňou,“ zavrčal.

„Nehovor tak!“ zahriakla ho okamžite a on sa zatváril ľútostivo. „Teraz pôjdem domov, ale ráno prídem. Odveziem Alice na letisko a prídem rovno sem.“ Znelo to ako sľub, ale Edward jej neveril. Bol si istý, že keď ju teraz pustí, Bella pôjde domov a všetko uvidí s odstupom a uvedomí si, že by sa mala od neho držať ďalej. Potreboval ju udržať pri sebe, najdlhšie, ako sa len dalo. Ale v tomto nechcela ustúpiť.

„Prídem,“ prisľúbila a odišla.

Keď si ľahla do postele, ešte chvíľu sa prevaľovala. Prehrala si v hlave každú jednu vetu za posledné hodiny a zaviazala sa, že bude ďalej bojovať. Dnešok jej ukázal, že ak je pri ňom, jeho bremeno nemôže byť pre nich oboch priťažké.

Pri raňajkách sa ospravedlnila rodičom za včerajší plač a zmätok. Vymyslela si nejakú smiešnu výhovorku a oni ju nechali. O desiatej sedela pred domom v naštartovanom aute. Edward do kufra naložil všetky veci. Chcel ísť k nej, znovu ju vyobjímať, chcel ju pobozkať, ale Bella nevystúpila z auta a Alice ho odmerane pozorovala.

„Šťastnú cestu,“ povedal jej.

„Maj sa.“ Nechcela svojho brata objať, ale nechcela mu ani iba podať ruku. Tak neurobila nič, iba nasadla do auta k Belle a s krátkym mávnutím vyrazili.

 

Alice väčšinu cesty mlčala. V aute nehralo rádio a napätie medzi oboma ženami bolo priam hmatateľné. Bella jej včera povedala svoje a nemyslela si, že potrebuje niečo dodať. Alice bola na rade.

Spustila ale, až keď vošli do Seattlu.

„Dohliadni na neho,“ poprosila polohlasne.

„Samozrejme,“ odvetila Bella napäto. Nevedela, či Alice ešte niekedy uvidí, no bola si istá, že ak áno, tak to bude s Edwardom po boku. A pre Alice to vôbec nemusí byť ľahký oriešok.

Po Alicinej žiadosti sa im ale obom dýchalo o čosi ľahšie a kým dorazili na letisko, zaparkovali a vyložili kufre z auta, boli schopné sa úprimne objať a popriať si všetko dobré.

 

Bella sa snažila ísť predpisovo, ale nevedela sa dočkať. Netušila, či má po ceste niečo kúpiť. Či sa nemá ísť domov prezliecť. Snažila sa utíšiť svoje rozlietané myšlienky a sústrediť sa iba na to, že sa má dostať k Edwardovi celá. Kým dorazila do Forksu, stmievalo sa. Nechcela to už ďalej odkladať. Zaparkovala, vyšla na verandu a otvorila dvere. Z kuchyne sa vinula sladká vôňa a Edwardovo tiché hmkane. Potešilo ju to. Nahliadla dovnútra a zbadala stôl prestretý pre dvoch, Edwarda stojaceho pri sporáku s kôpkou palaciniek hotových vedľa neho.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ Keď začul jej hlas, okamžite sa otočil a tvár mu rozžiaril široký úsmev.

„Môžeš.“ To bolo všetko, čo potreboval povedať pred tým, než pár krokmi zmazal všetku vzdialenosť, ktorá medzi nimi kedy bola.

 

 

 


 

 

Ďakujem Vám!

eMuška

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Fanny

8)  Fanny (08.02.2019 20:58)

Krásně sladký dezert takhle navečer

7)  martisek (02.02.2019 16:19)

eMuško, je to jako se vrátit po dlouhé cestě domů. Naprosto nádherné, originální a dechberoucí. Díky za ten zážitek

petronela

6)  petronela (28.01.2019 18:02)

Nádhera, zlato... Vážně mistrovská povídka. Četla jsem takřka bez dechu každé jednotlivé písmenko a s každým slovíčkem jsi mě dostávala víc a víc. Povídka mě chytila u srdce.

ambra

5)  ambra (21.01.2019 22:54)

Fakt netuším, jestli miluju víc tvoje Edwardy, nebo tebe. Děkuju, krásný večer jsem s vámi měla

TeenStar

4)  TeenStar (17.01.2019 00:44)

To bolo... no, jednoducho, nemám slov. Ani som netušila, že mi tvoje písanie chýbalo až tak veľmi. Máš moje srdce.
Bella a Edward a ich láska v tvojom podaní, tá na jazyku chutí tak príjemne, ako ten jablkový koláč. Človek si vychutnáva každé sústo.

3)  betuška (16.01.2019 19:02)

to bolo tak sladké na konci...ako tie palacinky...veľmi sa ti to podarilo, páči sa mi, že si im ponechalala pôvodný charakter - bellinu obetavosť, edwardovo sklamanie zo samého seba a alicinu sebestrednosť...

2)  Es (16.01.2019 18:31)

so nice :)

1)  BabčaS (16.01.2019 12:15)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still