Sekce

Galerie

/gallery/kr.jpg

Predvalentínska limonádka! :)

Na svoju obhajobu musím povedať, že som v tom čase nebola úplne triezva.

 

Taxikár sa znudene opieral čelom o bočné okienko. Vedľa mňa Jessica nezastaviteľne štebotala. Je to dobrý nápad, zopakovala niekoľkokrát, a myslím, že som jej to verila. Bola pravdepodobne rovnako nacinkaná ako ja. To sa dvom slobodným babám na Valentína prihodí až priľahko.

„Vidíš toho ryšavého?“ povedala Jess. Snažila som sa cez okno do reštaurácie zaostriť na chlapíka, ktorého mala na mysli. Taxík parkoval akurát cez ulicu.

„Ten je fešááák!“ uznala som a potiahla si z fľaše vína, ktorú som dovtedy nervózne zohrievala medzi kolenami. „Začínam byť hladná,“ podotkla som vzápätí.

„Ooo, vidím to na tacos!“ Súhlasila Jessica. „Ale teraz sa ešte musíme sústrediť! Vidíš toho ryšavého?“

„Ten je fešááák!“ Zaostrila som na neho. Bol strapatý, ale inak vyzeral veľmi prívetivo. Mal mäkký, nežný výraz a so záujmom počúval ženu, ktorá sedela oproti nemu. Dlhé vlasy jej v plážových vlnách padali z pliec a zakrývali zozadu veľký výstrih na jej tyrkysových šatách. Natiahla ruku ponad stôl a on ju zachytil.

Dostala som štikútku.

„Choď, choď, choď,“ začala do mňa strkať Jessica. „Vieš, čo máš povedať?“

Ako odpoveď som na ňu iba zamrnčala. „Prečo nejdeš ty?“

„To by potom nebola zábava,“ odvetila so smiechom v hlase. Potom sa otočila na taxikára: „Naštartujte a zostaňte pripravený. Budeme potrebovať únikové vozidlo.“

Ešte raz som si odpila z vína a podala ho Jessice. Mala som na sebe iba tepláky a tričko, okolo krku šatku, ktorá mi dodávala pocit gracióznosti, ako keby to bolo boa. Ešte raz som zaostrila na toho chlapíka v reštaurácii cez ulicu. Hlúpy valentínsky večer s hlúpymi valentínskymi zvykmi. Veď ja mu ukážem!

Rozhodným krokom som si to nakráčala do dverí. Servírka si ma všimla a z môjho výrazu, pravdepodobne roztečeného mejkapu a zamotaných vlasov, čo mi padali až po pás, jasne odčítala hrozbu, ale nestihla sa ku mne dostaviť včas. Odrazu som stála asi pol metra od toho muža a jeho partnerky. Z blízka nebol zas taký strapatý.

Šokovaný a trochu s nevôľou ku mne zdvihol zamračený pohľad.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtal sa melodicky a vtedy ma zaregistrovala už aj žena sediaca oproti. Začala som sa strašne hanbiť. Rýchlo som sa snažila spomenúť si na to, čo mi Jessica kázala povedať.

Urob scénu. Urob scénu. Urob scénu.

„Vedela som, že ťa tu nájdem!“ zakričala som a až v tej chvíli som si uvedomila, že som vlastne dosť opitá. Ten muž na mňa vytreštil oči. Blondína oproti zhíkla.

„Kto ste, slečna? S niekým si ma očividne mýlite,“ snažil sa vyhabkať a zároveň gestami utešovať svoju partnerku, ktorá práve začala hysterčiť.

„Ako si mi to mohol urobiť?“ zakričala som na neho znova. „Dôverovala som ti!“ Buchla som päsťou po stole, riady na ňom zacinkali a vtedy mi došlo, že som to pravdepodobne prehnala.

„Slečna! Nikdy v živote som vás nevidel! Ja som predsa-“

„A ani neuvidíš!“ skríkla som znova pyšná, že som ho prerušila. Servírka sa ku mne blížila, snažila sa upokojiť situáciu a ja som potrebovala vypadnúť. „Už mi nikdy nevolaj!“ zagánila som na neho a najrýchlejšie, ako sa dalo, som prekľučkovala pomedzi stoly, vybehla na ulicu a rovno do taxíka k rozchichotanej Jessice.

„Odchádzame!“ Zavelila som a rýchlo sa napila. Na jeden večer som mala dobrodružstva až-až.

„Najprv taco, potom som na rade ja!“ odvetila Jessica a znovu sa rozosmiala.

 

Ráno ma bolela hlava, ale to vôbec nebolo prekvapivé. S Jessicou sme zaspali na našom rohovom gauči s hlavami pri sebe. Na stole nás čakali poháre vody a tabletky od bolesti.

Zamrnčala som, pošúchala si tvár a pretočila sa na chrbát. V hlave sa mi mihali útržky zo včerajšieho večera a bolo mi jasné, že Jess zase vymyslela nejakú somarinu, na ktorú som sa nechala nahovoriť. Pozrela som sa na mobil, bolo skoro pol jedenástej.

Zatriasla som Jessicou za plece a ona nahlas zaprotestovala.

„Idem spraviť kávu,“ zašomrala som. „Chceš ovsenú kašu?“ Ozval sa ešte hlasnejší protest a dávivé zvuky. Výborne.

Kým mi prekvapkala káva, prelistovala som všetky možné sociálne siete. Na dnes sme si s Jessicou vzali voľno a tak sa pred nami rozprestieral blažený predĺžený víkend. Všimla som si, že niekedy nad ránom som zavesila našu spoločnú fotku z taxíka. Boli sme na nej rozjarené, s lesklými očami a širokými úsmevmi.

To je moje dievčatko, komentovala pod fotkou moja mama. Odfrkla som si. Keby vedela, ako pod obraz vtedy v skutočnosti jej dievčatko bolo, nechválila by sa.

 

Jessica sa do kuchyne došuchtala o pár minút neskôr.

„Čistú čiernu?“ spýtala som sa. Jess na rozdiel odo mňa len málokedy pila kávu bez mlieka a cukru, no takto po opici sa zvykla nezdržiavať ostatnými príchuťami.

„Hej.“ Vzala si odo mňa hrnček a začala fúkať. „Včera si tomu týpkovi riadne naložila.“

„Čo tým myslíš?“ nechápala som. Vedela som, že som niekomu vynadala alebo čo, ale inak bola tá spomienka dosť nejasná.

„Chceš vidieť video?“ zachechtala sa.

„Prečo máš video?“ vyhŕkla som šokovane.

„Pretože si vyzerala geniálne. Pozri!“ podala mi mobil so spusteným videom, v ktorom som sa vyzerajúc ako malá nočná mora vtackala do reštaurácie a pristavila sa pri stole páru, ktorý som dovtedy nikdy v živote nevidela. Video situáciu sledovalo zvonku reštaurácie, čiže som nepočula, čo som tomu chlapíkovi povedala, ale je pravda, že šok a prekvapenie na jeho tvári stálo za všetky prachy. Blondínka pri stole začala mávať rukami. On sa ju snažil prekvapene utíšiť, keď som zrazu ja buchla po stole a všetci v okruhu piatich stolov od preľaknutia nadskočili. Potom som sa otočila na odchod. Ten chlapík vyskočil a spravil pár krokov za mnou, no potom sa s oboma rukami vo vlasoch otočil na tú frajerku a snažil sa ju udržať na mieste, pretože sa za mnou vyrútila s vidličkou alebo čo. Medzi tým som sa už pretackala cez cestu. Video končilo so mnou, ako otváram dvere na aute a v pozadí ten týpek so zomknutými rukami skúša odprosiť tú dievčinu. Hmpf.

„Prečo som si myslela, že je to dobrý nápad?“ Nadvihla som obočie a uchlipla si z kávy.

„Náhodou to bolo vtipné,“ ohradila sa Jessica.

„Hej, videla si, ako sa obaja smiali? Keby som aspoň bola oblečená ako človek! Ako môžem chcieť niekomu urobiť žiarlivú scénu a vyzerať pri tom ako strašiak do poľa?“ Jess iba mávla rukou.

„Spravila si im láskavosť. Takto na spoločného Valentína už nikdy nezabudnú.“

No to teda nie.

 

V práci to bola úplná katastrofa. Vypĺňala som objednávky, kým Alice vpredu zabávala zákazníkov. Posledné týždne ju sem chodil opaľovať nejaký účtovnícky kravaťák. Musel mať pracovisko niekde blízko, čo vôbec nebolo prekvapivé, keďže asi dva bloky každým smerom tu boli samé kancelárske priestory a pár maličkých obchodíkov ako my. To, že raz skončím s pražiarňou na krku v takej debilnej časti mesta mi bolo súdené. Starý otec  ju založil, keď sa o mrakodrapoch okolo ešte len snívalo. Dovážal kávu z juhu po známostiach a často odchádzal na pracovné cesty. S mojím otcom to nebolo inak.

Ozvalo sa zaklopanie a do kanclu strčila hlavu Alice.

„Poď dopredu!“ sykla.

„Mám prácu,“ odvetila som bez toho, aby som poriadne zdvihla hlavu.

„Je tu Jasper. A prišiel aj s kolegom. Potrebujem, aby si ho prišla zabaviť.“

„Alice, nemyslím si, že to je náplňou mojej alebo tvojej práce,“ odvrkla som ľahostajne. Mračila som sa na papiere pred sebou. Nevedela som, či mám objednať dvojitú dávku zmesi, čo sa predávala najlepšie, alebo sa na to vykašľať a zobrať od každého trochu ako vždy. Pomaly ale isto sme sa začínali blížiť mínusovým číslam a ja som nechcela pokúšať nepremyslenými objednávkami.

„Mala si voľno po Valentínovi,“ povedala Alice obviňujúco.

„Som majiteľka, môžem mať voľno, kedy chcem,“ odsekla som, ale aj tak som sa ofučane odsunula od stola. „Prepáč, Alice. Nechcela som byť na teba hnusná. Len mám trochu starosti,“ priznala som a Alice sa na mňa pousmiala cez zovreté pery.

„To nič. Hlavne poď na chvíľu dopredu.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmiala a schytila ma za ruku, aby ma dotiahla až k pultu.

Keď som ale vošla do predajne, zasekla som sa na mieste. Alice si nič nevšimla a štebotala smerom k jej milému. Ja som sa ocitla tvárou v tvár chlapíkovi, ktorému som na Valentína nacinkaná dosť drsne zrušila rande.

Dokelu.

„Toto je moja šéfka, Bella!“ Predstavila ma Alice bez toho, aby si všimla, ako na mňa Jasperov kolega vytreštene zíza. „A toto je Edward. Pracuje na tom istom oddelení ako Jasper.“

On sa spamätal ako prvý.

„Teší ma,“ povedal a načiahol ku mne ruku. Nevedela som, čo mám robiť. Čisto teoreticky som ešte stále mohla ujsť. Mohla som sa tváriť, že som ho nikdy v živote nevidela. Alebo som sa mu mohla ešte hneď z prvej začať ospravedlňovať. Lenže tým by som hneď priznala farby a stále bola nejaká mizivá šanca, že ma nespoznal. Jedine, že by som vyzerala rovnako strašne, rozmazane a neučesane ako v ten večer.

Alice ďalej štebotala. S Jasperom od nás odstúpili asi o dva kroky, kým ja som sa stále primrznutá na mieste snažila neúspešne vyhýbať Edwardovmu pohľadu. Potom mi napadlo, že ja mám vlastne výhodu domáceho ihriska a on je tu hosť.

„Môžem ti niečo ponúknuť?“

„Zaujíma ma táto  vegánska čokoláda,“ povedal a kývol bradou k výstavke pri pulte. „A tiež, či to kvôli tebe teraz musím ísť vrátiť zásnubný prsteň, ktorý som kúpil deň pred svätým Valentínom.“

No do riti.

„Čokoláda je z ryžového mlieka s kakaovým maslom. Nie je tam žiaden živočíšny produkt,“ odvetila som priškrtene. Dosrala som mu žiadosť o ruku. A tá baba ho nechala. Do keluuu...

Pozrel sa na mňa, ako keby som mu povedala nejaký škôlkarsky vtip.

„Chceš mi to nejako vysvetliť?“

„Kakaové bôby pochádzajú z Ekvádoru. Pražia ich priamo-“

„Nemyslím tú zasranú čokoládu, Bella!“ zahriakol ma, až sa Alice s Jasperom na nás šokovane obzreli. Rovnako tak ďalší dvaja zákazníci, ktorí si v policiach prezerali vystavené drobnosti. Bolo by to o toľko jednoduchšie, keby som Alice povedala, čo som na Valentína robila. Možno by ma už v prvom rade nenútila opustiť bezpečie môjho kanclu.

„Čo ti to napadlo?“ zasyčal na mňa. Bolo na jeho tvári vidno, že sa hnevá, ale krotil sa, aby nespôsobil prílišnú scénu. Na rozdiel od niekoho...

Chcela som to zvaliť na Jessicu. Bol to koniec koncov jej nápad. Ale už teraz som sa pred ním cítila takáto maličká a nepotrebovala som byť ešte náročky detinská. Iba som pokrčila plecami. Nevedela som si na mieste vymyslieť nejakú nevinnú lož, ktorá by komplexne pokryla, čo som urobila.

„To snáď nemyslíš vážne!“ ofučal sa Edward. „Tak ty si len tak namašíruješ ako taká tepláková víla-“ au! „-k človeku, ktorého si nikdy pred tým nevidela a začneš sa rozkrikovať ako taká hysterka? Celé to mohlo mať len dva výsledky. Že ty zo seba spravíš úplnú chuderu, alebo mne Tanya prestane dôverovať a pošle ma do hája.“ Zovrela som pery a hlasno vydýchla nosom.

„Očividne sa mi podarilo oboje,“ odvrkla som a otočila sa k nemu chrbtom. Chcel namietať, kým som sa tvárila, že niečo prerovnávam v polici za barom, ale ignorovala som ho a po sekunde odišla naspäť do kanclu.

Mala som povedať prepáč... Aj keď mi ho pravdepodobne mohol chrstnúť naspäť do tváre ako tú chuderu... alebo... teplákovú vílu.

Zavrela som sa do kanclu a otvorilo okno. Vonku mrzlo, ale mňa v lícach tak pálila hanba a ľútosť, že mi to bolo jedno. Zas som sa preukázala ako korunovaná idiotka. Mám dvadsaťsedem rokov a robím zo seba debila pri každej jednej príležitosti. A Jessica to len podporuje. Možno by som mala zmeniť spolubývajúcu. Presne... Presťahujem sa. To vyrieši moje problémy. Budem sa kamarátiť iba s Alice a jej okravatovanými známymi... okrem jedného, očividne.

Ozvalo sa zaklopanie.

„Nejdem tam!“ zakričala som a nenávidela, ako uplakane môj hlas znel.

Bella.“

Nebola to Alice. Privrela som okno a došla k dverám.

„Čo chceš?“ zavolala som cez ne.

„Prepáč mi za to, čo som povedal.“

Pootvorila som dvere a pozrela na neho. Edward sa opieral o zárubňu a vyzeral, že to myslí naozaj úprimne.

„Aj ja sa ospravedlňujem. Za tie... za tie spackané zásnuby,“ ponúkla som váhavo. Edward len mykol plecom.

„To nič. To sa stáva.“ Zamračila som sa. Čo je to len za odpoveď? „Ale môžeš to odčiniť.“

„Huh?“ Teraz som už dvere otvorila dokorán. „Mám ísť za tou blonckou? Mám ju odprosiť? Neverila tebe po neviemkoľkom čase vzťahu, bude veriť mne, čo ma uvidí druhý raz v živote? A bez teplákov ma možno ani nespozná.“ Založila som si ruky na prsiach.

„Nepôjdeš ju odprosiť. Pôjdeš so mnou vrátiť ten prsteň. Predavačka si ma pamätá.“

„Takže to budem musieť vysvetliť nejakej predavačke? Ešte lepšie!“ odfrkla som si. „A naozaj neprejde jediný deň v mojom živote, aby som zo seba nespravila debila.“

„Nie. Budeš predstierať, že ten prsteň bol pre teba. A že sa ti nepáči a chceš iný a potom si to rozmyslíš a povieš, že chceš do iného obchodu.“ Vyzeral víťazoslávne. Ako malý sopľavý skaut, ktorý práve zložil prísahu a nedoplietol ju pri tom.

„Už si sa nad tým zamýšľal, čo?“

„Odkedy som dostal kopačky.“ Potvrdil a na tvári sa mu zjavil náznak úsmevu.

 

Alice sa odrazu išla pretrhnúť, len aby mi vyhovela. Samozrejme, ona rada zamkne, ona všetko dokončí, ja len nech spokojne idem s Edwardom kamkoľvek je treba. Jasper mi len mávol. Myslím, že za mojím  chrbtom sa Edwardovi snažil naznačiť, že som šialená, ale nevadilo mi to. V tej chvíli nebol ďaleko od pravdy.

Edward ma doviedol k striebornému volvu, do ktorého sme nasadli. Viezli sme sa skoro pol hodinu a to nebola takmer žiadna premávka. Zastavili sme pred malým zlatníctvom, žiadne tie multimiliardárske siete, čo nájdete vysvietené na každom rohu s nejakou vyblýskanou herečkou vo výklade. Bolo to malé tradičné zlatníctvo s opravou šperkov.

„Mal si povedať hneď, že ideme do záložne,“ neodpustila som si, ale v kútiku duše som musela uznať, že Edwardova snaha bola pekná.

Vošli sme dnu. Postaršia pani v kvetovaných šatách so šatkou v prešedivených vlasoch ho privítala so širokým úsmevom.

„Áhaho, mladý pán. Tak skoro naspäť? A ktože je táto krásna dáma?“

„Bella je moja snúbenica. Povedala mi na Valentína áno, ale ten prsteň nie je podľa predstáv. Potrebovali by sme sa pozrieť na nejaké iné,“ povedal Edward plynule a omotal mi pritom ruku okolo pliec. Cítila som sa divne a nemala som sa kam od neho odtiahnuť. Lenže keď som si uvedomila, že z jeho blízkosti neviem ujsť, odrazu som ani nechcela.

„Och, to ma mrzí!“ založila rukami pani predavačka. „A to som si bola taká istá! Ale ešte že ste prišli. Priniesli ste aj ten prsteň?“ opýtala sa.

„Tu je.“ Edward z vrecka vytiahol čiernu zamatovú škatuľku a išiel jej ju podať.

„Počkať!“ vyhŕkla som.

„Čo je, miláčik?“ precedil Edward cez zuby. „Nebodaj si si to rozmyslela?“

„Chcem si ho ešte raz vyskúšať, možno v inom svetle nebude zas taký zlý,“ povedala som nevinne a zaklipkala na neho očami. Predavačka sa spokojne zaškerila. Vytrhla som Edwardovi z ruky škatuľku a otvorila ju. Na sekundu sa mi zastavil dych. Do tenkej obrúčky z bieleho zlata boli zasadené tri veľké kamene obkolesené malými kamienkami. Neovládla som sa a vydral sa zo mňa udivený ston. Predavačka skoro vrnela ako mačka. „Vyskúšali ste si ho?“ spýtala sa. Ja som iba pomaly zavrtela hlavou zo strany na stranu. „No tak na čo čakáte?“ Vyzvala ma.

Edward vedľa mňa takmer nečujne zamraučal.

Prsteň mi bol trošku veľký, ale sedel pekne.

„Je to, koniec koncov, päťdesiatosem briliantov,“ povedala pani predavačka a keďže nevedela, prečo som vlastne prišla, musela si byť istá, že k žiadnemu vracaniu ani nedôjde.

Ooo, Bella, vychutnaj si ten pocit! Podobný prsteň ti už nikto nikdy na prst nenastokne, pomyslela som si.

„Ale... sú číre. Ja som si na svojom zásnubnom prsteni vždy priala farebné očko,“ vymyslela som si a Edward vedľa mňa sa konečne viditeľne uvoľnil. Pani predavačka zovrela pery do prísnej linky, zatiaľ čo som si sňala ten prsteň a vrátila jej ho aj so škatuľkou.

„Tak to máme potom tu vo vedľajšom výklade,“ povedala a ja som len rozmýšľala, čo sa mi nebude páčiť na tých ďalších kúskoch, keďže som o šperkoch nevedela absolútne nič.

S Edwardovou pomocou som sa z toho ale dostala, aj keď som sa snažila tú situáciu podojiť, ako sa len dalo. Vyskúšala som si zaiste takmer dvadsať prsteňov a chudáčka pani už bola takmer zúfalá. Myslím, že posledných pár minút už sama uvažovala, ako nás z jej obchodu vyhodiť. Nakoniec jej muselo skutočne odľahnúť.

 

Edward ma odviezol naspäť pred pražiareň.

„Ďakujem ti za pomoc,“ povedal úprimne. Chcela som mu povedať, že nemá za čo, ale keďže som to v prvom rade musela podstúpiť len kvôli vlastnej hlúposti, ktorá to všetko zapríčinila, nepovedala som ani slovo.

„Možno... možno by si mi mohla dať svoje číslo? Keby som náhodou ešte niekedy musel ísť niečo vrátiť a potreboval náhradnú snúbenicu...“ Bolo milé, ako nenútene sa snažil vyzerať.

„Jasne. Bella Swanová. Najlepšia falošná snúbenica v meste,“ odvetila som sarkasticky a naprogramovala mu svoje číslo do mobilu. Trpký úsmev mi na perách vydržal, kým sme sa rozlúčili a on odišiel, kým som vošla do pražiarne a mňa objala vôňa kávy ako teplá deka. Vedela som, že nezavolá. Ale bolo pekné vedieť, že na rozdiel od toho, aby ma nenávidel za to, že som od neho pravdepodobne odohnala ženu, ktorú miloval, sa na mňa v zlatníctve, keď som tam stála celá červená s jeho prsteňom na ruke, tak nežne usmial, že sa mi skoro zastavilo srdce.

Chcela som na ten úsmev myslieť, keď budem v ten deň zaspávať.

A chcela som naň myslieť ešte o čosi skôr, keď Jessice všetko vyrozprávam a zaprisahám sa, že s ňou už nikdy nebudem piť.

 

Od toho dňa prešiel necelý týždeň. Moja prísaha mi dlho nevydržala. Sedela som s Jessicou rozvalená na gauči a popíjala víno. Prepínali sme kanály jeden za druhým, ale nič nás nevedelo uspokojiť.

„Ak pustíš ďalšiu šou o varení, prerazím ťa,“ povedala výhražne. Jess znovu držala nejakú diétu a sledovanie jedla ju len zbytočne robilo hladnou. Jej diéty očividne nikdy neplatili na alkohol...

Chcela som jej na to niečo sarkastické povedať, ale zazvonil mi telefón.

„Neznáme číslo.“

„To bude určite on!“ vypískla Jess. Prevrátila som očami.

„Swanová, počúvam.“

„Bella? Ahoj. Tu je Edward.“ Môj jediný pohľad stačil na to, aby Jess priskočila ešte bližšie ku mne.

„Daj hlasný odposluch, daj hlasný odposluch!“ šepkala skoro agresívne. Urobila som jej po vôli.

„Ahoj. Môžem ti pomôcť niečo vrátiť?“

Zasmial sa.

„Chcel som vedieť, či dnes večer nemáš chuť na pizzu. Mohol by som nejakú doniesť...“ Jeho hlas na konci zaváhal.

„Doniesť? Akože... akože si sa práve pozval ku mne domov?“ Vytreštila som oči na Jessicu. Čo to má znamenať, zaartikulovala som na ňu. Ako odpoveď mi len ukázala pár sugestívnych gest.

„Prepáč, ale túžba stolovať na verejnosti ma do najbližšej budúcnosti prešla.“ Jess vyprskla.

„Ha-ha,“ odvrkla som do telefónu, ale hľadela som pri tom na Jess. Ukázala palcom na svoju izbu a zložila si ruky pod lícom, akože spí. To iste...

„Dobre. Tak hádam, že by si mohol na chvíľu prísť... Ak donesieš aj jednu s extra syrom.“

„Výborne. Platí. Daj mi svoju adresu.“

 

Prišiel asi o hodinu. Už som mala rozbehnutý Netflix a ďalšie víno v chladničke.

„Moje obľúbené tepláky,“ povedal uznanlivo, keď som mu otvorila dvere. Iba som nad ním prevrátila očami a pozvala ho dnu.

V telke bežal nejaký vtipný akčák a my sme zatiaľ tlačili pizzu do hlavy.

„Nikto ti z nej neje, preboha!“ vyhŕkol Edward, keď som zhltla už tretí kúsok.

„No a čo. Ja som doma,“ odvrkla som. On iba pobavene zavrtel hlavou.

„Pripomeň mi, že ťa fakt nikdy nemám zobrať niekam von.“ Odfrkla som si.

„Zas nebuď príliš dramatický. Možno nie som taká reprezentatívna ako Tanya, ale zato viem určite lepšie oceniť dobrú syrovú pizzu!“ Moja poznámka ho ale veľmi nepobavila.

Pár sekúnd zostal ticho, než povedal: „Dnes si odo mňa odsťahovala veci.“ Zahryzla som si do pery a položila štvrtý kúsok pizze naspäť na kartón.

„Vážne sa to tak dosralo? Veď... veď to celé mal byť nakoniec aj tak iba omyl.“ Neodvážila som sa pozrieť, ako sa tvári. Jeho hlas znel trpko, ale nie príliš doráňane.

„Myslím si, že Tanya už dlhšie hľadala cestu von.“ Na to som nevedela reagovať. „Cítil som, že je nespokojná a dúfal, že záväzok to spraví, ale...“ neveselo sa zachechtal, „...ale letela odo mňa ako raketová strela.“

Položila som mu ruku na rameno, aby som ho utešila. Stále som cítila zodpovednosť za to, čo sa stalo.

„A potom si prišla ty.“ To už povedal zreteľne veselšie. „Vieš, prečo si mi zozačiatku pripomínala vílu?“ Kvôli môjmu teplákovému zadku.

„Pretože som vyzerala, akoby ma požula a naspäť vypľula samotná matka príroda?“ Navrhla som nahlas. On iba načiahol ruku k mojej tvári a ten pohyb spôsobil, že moja dlaň skĺzla z jeho ramena. Vzal medzi prsty prameň mojich vlasov, bruškami akoby skúmal ich hrúbku, presný tvar. Ako keby si ich mohol zapamätať.

„Kvôli tvojim vlasom,“ povedal jednoducho a usmial sa na mňa.

Cítila som to napätie, ktoré sa miešalo s jeho telesným teplom. Mierne sa ku mne naklonil, ale aj tak bol ešte príliš ďaleko a... ja, aj keď som v duchu chcela, som na bozk ešte nebola pripravená.

Edward si to očividne uvedomil, preto pustil moje vlasy a vystrel sa, stále takmer meter odo mňa.

„Za posledný týždeň sa toho stalo dosť veľa. Mal som dlhoročnú priateľku, žiarlivú milenku aj falošnú snúbenicu. Myslím, že čo by som teraz naozaj potreboval, je kamarátka.“ Vyzeral trochu neisto. Presunul svoju váhu z jednej strany na druhú. Nervózne preskakoval pohľadom zo mňa na obrazovku.

„Tak ma možno ako kamarátku môžeš prísť pozrieť zajtra do pražiarne?“ navrhla som.

„Prídem ochutnať tvoju vegánsku čokoládu z Ekvádora.“ Viditeľne mu odľahlo.

„Príď. Obsahuje päťdesiat percent kakaa.“

„A čo je tých zvyšných päťdesiat percent?“

„Budeš si musieť prečítať na obale.“ Mykla som plecami.

 

A naozaj. Keď ma na ďalší deň prišla Alice do kanclu zavolať, že sa niekto prišiel pýtať na naše čokolády, nevedela som schovať svoj úsmev. A keď sme s Edwardom stáli oproti sebe a on v rukách držal tabuľku čokolády, aby sa mohol tváriť, že číta jej zloženie, obaja sme vedeli, že je naše kamarátstvo iba dočasné.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

7)  TeenStar (17.02.2019 12:49)

Najskor sa ospravedlnujem za to, ze som den pred Valentinom bola na tom rovnako ako Bella a Jess, minus to stretnutie osudovej lasky na Bellinej strane :D A preto mi trvalo dlhsie najst si na tento skvost cas Ale som rada, ze som to konecne napravila, bolo to nadherne! Nie prilis presladene, ale take akurat Dakujem za prijemny umelecky zazitok!

GinaB

6)  GinaB (16.02.2019 22:30)

Vykouzlila mi úsměv na tváři.

Lenka

5)  Lenka (16.02.2019 07:07)

Moc pěkné.

4)  BabčaS (13.02.2019 22:45)

ambra

3)  ambra (12.02.2019 16:28)

Na limonádku jsem se až moc chechtala nahlas, ale ke konci už nastoupil přiměřený přihlouplý úsměv . Výborná lehce v pubertě zaseklá Bella

2)  betuška (10.02.2019 17:11)

mňa valentín nejako míňa, asi mám už moc rokov...ale tvoja verzia ma fakt pobavila...bože, mám to pred očami, jak tam nakráčala...a potom v klenotníctve...píšeš v obrazoch dievča, velmi vydarené

petronela

1)  petronela (10.02.2019 08:01)

Jéé, já jsem tak ráda, že ses vrátila ke psaní a zásobuješ nás parádními povídkami, od kterých se prostě nejde odtrhnout. Bellina scéna v restauraci byla opravdu výborná, potom ta situace se zlatnictvím a zásnubním prstenem a nakonec večerní pizza a ochutnávka čokolády... Ach... Asi jsem se právě rozpustila, jako ten sýr na pizze

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek