29.11.2012 [20:30], eMuska, ze série Intimita, komentováno 8×, zobrazeno 2816×

Malé nehody.

6.

Bella:

„Nerozmýšľal si niekedy, že si tiež mal svoju rodinu? Svoju vlastnú biologickú rodinu, život, spolužiakov, dievča.“
Neviem, prečo som to spomínala. Prečo som len jednoducho nepovedala, že mal nehodu a ja som tam vtedy prikvitla.
„Dievča?“ zopakoval po mne. Iba som prikývla. Dievča, čo mu ostalo rozflákané na kolenách, pretože posledné zvyšky pudu sebazáchovy ho donútili strhnúť volant na stranu a on tak do auta oproti narazil bokom.
„Ja... svoje spomienky nevidím veľmi jasne. Je to zvláštne, akoby mi niečo bránilo v tom, pozerať sa. Akoby...“
„Akoby tvoje ľudské oči neboli ešte poriadne vyvinuté. Je to pravda, veď napríklad teraz určite sám uznáš, že vidíš lepšie.“
Na tvári sa mu zjavil náznak úsmevu.
„Neviem, či si mal rodinu,“ povedala som hneď. „Teda – určite si nejakú mal, ale neviem, kde a ako si žil... Ide o to... Mal si autonehodu.“
Strhol sa. Jeho oči zablúdili do minulosti a než sa vrátili, uvideli hmlisté vraždy, chyby a ujmy na životoch. Všetko, čo nechcel.
„Ja... chcela som ti vtedy pomôcť. Bol si jediný, čo ešte žil, a keď som mala šancu... Ale nemohla som.“
Jeho zreničky sa náhle rozšírili. Než som si stihla uvedomiť, čo robí, celá polica s knihami sa váľala po zemi. Vrčal, zatínal ruky do pästí a plecia sa mi slabo chveli. Nič nehovoril, len ma prepaľoval pohľadom, prikrčenú od strachu a žiaľu, s mojimi drobnými zovretými pästičkami, čo by proti tým jeho nezmohli nič.
Nemusela som ho žiadať, aby odišiel. Zmizol mi z dohľadu takmer v okamihu. Ešte som začula, ako v mojej mizernej neexistujúcej predzáhradke rozkopol farbu. Neviem, či úmyselne, alebo do nej v tej rýchlosti omylom vrazil, ale určite som to nehodlala nijako vyšetrovať.
Vstala som, obišla knihy na zemi a zavrela za ním dvere. Dnu sa dostával studený vzduch a ja som si musela ešte zakúriť. Kútikom oka som zahliadla žltý fľak na tráve, ale teraz ma nezaujímal. Zapálila som oheň v krbe, zhrnula knihy na bok, aby sa žiadna od červeného plameňa nechytila, a ľahla si na sedačku. Pod hlavu som si strčila vankúš a prikryla sa perinou až po krk. Hľadela som do stropu a stále plakala. Slzy mi stiekli do ušných lalôčikov. A tak som niečo opäť raz pokašľala.

Edward:

Nevedel som presne definovať, čo ma tak popudilo. To, že je rodina s Carlisleom Cullenom, to by som ešte prežil. Aj tak to bolo dosť šialené. Ale – že som mal aj život pred tým? Rodinu? A mal som nehodu. Hlava mi šla zo všetkých otázok vybuchnúť. Som teraz pre  všetkých zo svojej minulosti mŕtvy?
A hlavne – mohla ma ona vtedy zachrániť? Mohla mi vrátiť ľudský život?
Niekoľko kilometrov od domu som sa stretol s Emmettom.
„To ti to trvalo,“ zahundral. „Ďakujem pekne, keď ma takto budeš venčiť každý deň. Tak čo, ako bolo? Čo ti Bella povedala? Si nejaký rozhodený,“ konštatoval.
Zamračil som sa.
„Ako vieš, že som bol u nej?“
„Cítim ju z teba, predsa,“ odfrkol si popod nos. Tiahne z teba už na hony. A to som ešte zvedavý, čo bude cítiť Jasper.“
O tom, že Jasper dokáže cítiť a ovládať emócie, som už vedel. A mňa samého prekvapilo, ako veľmi som nechcel, aby cítil to, čo ja. Malo to byť predsa súkromné! Niečo ako osobná trinásta komnata. Nechcel som, aby mu bola odomknutá. Nikomu.
„Nemám náladu,“ odvrkol som iba a rozbehol sa k domu. Keď som vošiel, niektorí členovia klanu ku mne zdvihli oči, ale nevenovali mi veľa pozornosti. Prešiel som teda do izby, ktorú mi Esmé pridelila, a zvalil sa na posteľ. Takže ja mám niekde v meste otca a matku. Možno dievča.
„Carlisle?!“ vstal som a vtrhol do jeho pracovne. Myslím, že som mu omylom poškodil dvere, ale ani náhodou ma to netrápilo. „Prečo ste mi nepovedali, odkiaľ som prišiel?“
Pomaly sa ku mne otočil vo svojom koženom kresle a pokojne si založil ruky na hrudi.
„Už to nie je dôležité,“ odvetil.
„Akože nie? Je to dôležité, pre mňa áno!“
„Odkiaľ o nich vlastne vieš?“
„Od niekoho, kto má srdce, na rozdiel od vás!“ štekol som.
Carlisle sa zamračil, jeho telo sa naplo.
„Zakazujem ti za ňou chodiť!“ zakričal.
„Ty mi nemôžeš zakázať nič. Ani zakázať, a ani prikázať! A to ty sa pri nej ani neukážeš, otec!“ odfrkol som si a otočil sa na päte.
Rozbehol som sa preč. Nevedel som ani, kam mierim. Ale  keď som bol dostatočne ďaleko na to, aby ma ktokoľvek počul či sledoval, cítil som v sebe narastajúcu túžbu – smiať sa. Hlasno a možno trochu šialene. Ako nejaká ženská. Práve som takpovediac pod nemou vyhrážkou zakázal Carlisleovi styk s jeho dcérou.
Dohája!
Všetok hnev ma prešiel v tom momente. Myslel som na Bellu. Na to, čo som spravil, a že som bol... nepríjemný. Ťažko bolo mne samému povedať - priznať si, že som bol dokonca hrubý. Museli sme sa vážne porozprávať.

Bella:

Zaspala som asi na dve hodiny, aj to som mala zlé sny. Odohrávala sa v nich Edwardova nehoda – stále dookola vyobrazená do najmenších krvavých detailov. A ja som tam stála, chcela mu pomôcť, ale moje ruky aj nohy boli zviazané reťazami. Keď som sa zobudila, tvár som mala znovu celú polepenú od sĺz.

Niekto zaklopal na dvere. Vyšuchtala som sa zo svojej improvizovanej postele a obišla knihy, čo sa ešte stále váľali na zemi. Akurát sa brieždilo. Otvorila som – a na prahu môjho domu stál samotný Edward.
„Chcem sa ti ospravedlniť,“ vyhŕkol hneď, akoby som mu mala každú chvíľu zabuchnúť dvere pred nosom. „Ja... reagoval som prehnane a... ešte som to celé veľmi nestrávil,“ zamrmlal a sklonil hlavu. Povzdychla som si a pootvorila dvere trochu viac.
„Poď ďalej.“
On sa prešmykol okolo mňa, na prahu obývačky sa ale zasekol, keď uvidel všetku tú spúšť, čo spôsobil.
„Bella, naozaj ma to veľmi mrzí... Nechcel som-“
„Kašli na to, nič sa nedeje.“ Mávla som rukou. „Potom to pospratávam, teraz sa posaď. Nájdi si niekde miesto,“ vyzvala som ho a prešla cez izbu, aby som na chvíľu otvorila okno a vyvetrala svoj mizerný spánok. Ešte stále som mala oblečené svoje včerajšie oblečenie, ale hanbila som sa požiadať Edwarda, aby sa otočil, nepozeral, alebo tak nejako. Ak by som bola odvážna, tak sa začnem vyzliekať a počkám na jeho reakciu, ale ja som odvážna vonkoncom nebola. Rozpačito som otvorila skriňu a vytiahla si čistú bielizeň.
„Hneď som späť,“ zamrmlala som celá červená a zavrela sa do kúpeľne.
Rozrušovalo ma, keď som si predstavila, že počuje, ako sa prezliekam. Bola to absolútna strata súkromia. Mohol počuť, ako látka putuje po mojom tele a to bolo skoro to isté, akoby ma sledoval. Cítila som sa nesvoja.
Neviem, prečo som dnes chcela pred ním vyzerať pekne. Ale vzala som si svoju jedinú plátennú sukňu bez vzoru, ktorú som mala, a tričko bez rukávov. Cítila som sa hlúpo a než som vyšla z kúpeľne, mala som chuť ísť sa ešte sedemkrát prezliecť. To by bolo ale asi ešte horšie, keby som chodila okolo neho sem a tam s vecami, ako keby som sa prezliekala priamo v miestnosti. Otvorila som dvere. Zdvihol ku mne hlavu a preletel ma pohľadom od hlavy po päty. Ja som si preto opäť s rozpakmi a celá červená sadla na svoju pohovku, roztrasenými rukami som sa pokúsila vytriasť periny a najlepšie ich niekam schovať. Edward ma v mojej činnosti prerušil pobaveným hlasom, v ruke držal knižku, ktorú dvihol zo zeme.
„Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad? To fakt?“
Spoločne sme sa zasmiali a hustá atmosféra bola vďakabohu nenávratne preč.

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  morningstar (30.11.2012 15:43)

tesim se na pokracko

4)  Pilly (29.11.2012 21:05)

3)  Nosska (29.11.2012 20:46)

Nebylo toho dneska nějak málo?
Docela mě zajímá reakce Carliseho

2)  mispa (29.11.2012 20:40)

1