14.04.2011 [21:45], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 29×, zobrazeno 5209×

7. kapitola - Predpovede

Alice už nebola len malý uslintaný uzlík s voňavým závanom okolo seba. Už to bola mladá dáma. No, ak sa to, samozrejme, o šesťročnej potvorke dá povedať. Ale Alice bola jednoducho malá prírodná katastrofa. Niekedy som mal pocit, že je dokonale Evelynina. Tí, ktorí prišli do mesta až po Alicinom osvojení ani nerozmýšľali nad možnosťou, že by tieto dva živly neboli pokrvné príbuzné. No áno, Evelyn bola statná ryšavka a Alice dieťa, sľubujúce do budúcna, drobunkú telesnú konštrukciu s úplne tmavými vláskami. Ale ničivá sila ich charakteru bola rovnaká.

Už nejakú chvíľu som so spokojným úsmevom na tvári počúval ten dobre známy rytmus najmilovanejšieho srdiečka a drobné kroky, približujúce sa  k môjmu domu. Odhadoval som tak pätnásť sekúnd a dvere sa, ako vždy, rozrazia.

Pätnásť... štrnásť... trinásť... jej dych sa začal krátiť. Ponáhľala sa... Dvanásť... jedenásť... desať...deväť... zakopla a jej srdiečko vynechalo jeden úder. Potom sa naopak rozbehlo o preteky... osem... sedem... šesť... moje ucho zachytilo sípavý zvuk jej dychu. Úplne bez problémov som zachytil aj tento nepatrný detail ľudskosti. Dych... päť... štyri... tri... dva... jeden... TRESK!!!

Drevené masívne dvere sa rozrazili ako keby nevážili viac než za vrecko múky. V obrovských verajach sa zjavila drobulinká postava škriatka, ktorá mi do mojich dávno mŕtvych žíl vháňala život. Pohľad do jej zvláštnych tmavo-oceľových očí na mňa pôsobil neuveriteľne upokojujúco, Carlisle by povedal, že Alice má takmer určite sedatívny účinok. Zvláštne prirovnanie, keď si uvedomíte, že pri jej temperamente by aj práve vybuchnutá sopka pôsobila asi ako jemné odgrgnutie bábätka po mliečku.

„Tak pôjdeš už Conor? Dnes bude zatiahnuté, ver mi,“  usmiala sa na mňa tak široko a vycerila takmer bezchybnú radu zúbkov, v ktorej dominovali práve dve prázdne miesta. O pár týždňov tam budú nové zúbky. Sám pre seba som sa usmial. Ten štrbavý, detský úsmev som miloval.

„Ako vieš?“ pokúšal som ju. A hoci je to zvláštne, už dávno sme si zvykli, že Alice iná. Nemala potrebu si vymýšľať veľké príbehy, tak, ako to robia ostatné deti. Jej zvláštnosťou bola pravda. Zo začiatku sme sa s Evelyn pokúšali prísť celej tej záhade na koreň, ale na nič sme neprišli. Alice prišla, zahlásila svoje čarodejné proroctvo a ono sa stalo. Sama to nevedela vysvetliť.

Len sa na mňa uškrnula. Nebrala to ako nedôveru, presne vedela, že si ju len doberám, hoci bola ešte len dieťa. Na svoj vek bola veľmi vyspelá a myslelo jej to lepšie než ktorémukoľvek dospelákovi.

„Tak fajn, škriatok, ty si tu šéf,“ zodvihol som ruky, snažiac sa zadržiavať zle utajovaný smiech, na znak, že sa vzdávam. Bola to naša hra.

Od srdca sa zasmiala. Znelo to ako cinkanie tisícich zvončekov. Nebeská melódia a mne sa pri tom zvuku chcelo tancovať a spievať.

Skôr, než som sa stihol vrátiť na zem, drobná postava vyrazila smerom ku mne a zdrapila ma jednou rúčkou za rukáv košele a potiahla. V druhej tuho zvierala vždy a všade prítomnú postavičku, bábiku menom Jasper, ktorú jej na Alicinu výslovnú žiadosť a vlastne aj podľa jej predlohy, musela ušiť Evelyn. Jasper mal okolo krku omotanú hodvábnu vreckovku s vyšitým monogramom s písmenami CC, jedinú pamiatku po Carlislovi, ktorú Alice mala.

„Conor, zdržuješ, vieš o tom? Chcem ti niečo ukázať, tak prosím vstaň a poď so mnou.“ Už sa nesmiala, jej detská tvárička strúhala ozaj vyčítavo vážnu grimasu.

„Veď už idem!“ zaškeril som sa na ňu, ale nedovolil som si ju neposlúchnuť. Mala ma absolútne prečítaného a jednoznačne v hrsti. Už dávno som bol jej otrokom a spravil pre ňu aj nemožné. Ja, upír a dobrovoľne ovládaný malým ľudským škriatkom...

* * *

Mala zase pravdu. Slnko celý deň nevyšlo. Ťažké mračná sa prevaľovali po oblohe a vzduch bol ťažký a ostatným ľuďom sa tvorili slané kvapky potu na pokožke. Všetkým, okrem mňa. Nikdy by som nebol veril, že budem medzi ľuďmi šťastný. Ako nomád som bol sám so sebou celkom spokojný, ale vôbec mi nedochádzalo, že mi niečo chýba. To niečo bola Alice. Malá veselá kopa energie s vážnymi prorockými vyhláseniami.

Pozoroval som ju, ako si kreslí. Tuho zvierala ceruzku a sústredene sledovala jej hrot. Alebo skôr kresbu, ktorá vznikala pod čiernym uhlíkom. Mramorové, inokedy dokonale hladké čielko, mala jemne zvraštené a ďalšie drobné vrásky sa jej tvorili pri koreni nakrčeného nošteka. Ružový konček jazyka nepatrne vykúkal z už teraz dokonalých pier. Pod pazuchou stískala neodmysliteľného Jaspera.

„Čo to bude až to bude, škriatok?“ zapriadol som na oko bez záujmu a vyložil som si obe nohy na oproti stojacu stoličku.

Skôr než mi odpovedala, ešte sústredene dokončila zopár ťahov ceruzkou.

„To bude moja rodina,“ prehodila akoby nič.

„Bude tvoja rodina?“ trochu som sa pozastavil nad formuláciou tej vety. „Čo tým chceš povedať, moja rodina?“ skúsil som to znova.

„Že sa to stane až oveľa neskôr, vieš?“ vysvetľovala mi, „budú strašne krásny, asi ako ty a budú ma mať rady, ako Evelyn a Joseph,“ pozrela sa mi so všetkou vážnosťou nevinného dieťaťa do očí.

Netušil som čo mám povedať. Ani na okamih som nepochyboval o jej slovách. Jediné, čo som si práve uvedomil je, že možno raz nebudem súčasťou jej budúcnosti.

„A ja?“ vypadlo zo mňa v panike skôr, než som si stihol úplne uvedomiť možné dôsledky.

Na chvíľku zneistela. Prekvapene zamrkala a uprela na mňa vystrašený pohľad.

„Teba som nevidela...“

Zbadal som, že si k sebe tuhšie pritisla svojho Jaspera.

* * *

Zo začiatku ma to veľmi nebralo, ale lovu zvierat som nakoniec úplne podľahol. Bol to celkom iný pocit, ako loviť ľudí. Omnoho voľnejší. Môcť v sekunde zvýšiť rýchlosť a raziť si cestu horúcim vzduchom Austrálie bolo omnoho vzrušujúcejšie ako lákať k sebe ľudské bytosti a zbavovať ich všetkej súdnosti upírskym omámením. Po tom, čo som spoznal Evelyn a Josepha, hádam tie najčistejšie ľudské duše, mi to prišlo takmer ako svätokrádež. To, že mi kengury nechutili ani náhodou som jednoducho ignoroval. Radosť z pohybu bola vo chvíli lovu dôležitejšia. Ak som mal chuť na niečo „ostrejšie“, ulovil som dinga. Tu aspoň trochu zaplesalo moje predátorské srdiečko. Šelma. Jediná široko ďaleko na tomto kontinente, snáď už len s výnimkou krokodílov, ale tí sa práve v tejto oblasti nenachádzali.

Po skvelom nočnom love som zamieril domov. Stále som býval v osamotenej usadlosti blízko domu Truskovcov, ale dni som si zvykol tráviť u nich. To neprirodzené ticho, aj napriek neskorej nočnej hodine, mi prišlo čímsi zvláštne. Niečo bolo inak. Niečo bolo úplne zle.

Bez jediného zvuku, tak ako to dokáže len upír, som vstúpil do dverí. Ticho mi revalo do uší a zlý pocit vo mne narastal. Panebože, daj, aby bola Alice v poriadku... a Evelyn... a Joseph... odriekal som nemo v duchu svoju neumelú modlitbu. Už dávno som sa za nič a za nikoho nemodlil.

Cítil som len Alicin a Evelynin pach, žiadna iná osoba v dome nebola. Rýchlosťou upíra som prešiel všetky izby na spodnom poschodí, ale boli prázdne. Vybehol som po schodišti a zamieril tam, odkiaľ som cítil ohnisko ich spoločnej vône. Evelyn bola v Alicinej izbe. Sedela na posteli a v náručí držala pokojne spiacu Alice. Neprítomne sa kývala do predklonu a zase nazad, akoby bola v šoku. A ona tak aj vyzerala, bola všetko, len nie v poriadku. Chvela sa po celom tele, jej srdce bilo ako o závod. Tak bledú som ju nikdy nevidel, ale najhorší pohľad bol na jej prázdnu tvár.

„Evelyn, čo sa stalo?!“ stál som tam ako obarený. Neschopný ďalších slov, neschopný sa vôbec pohnúť. Bol som úplne ochrnutý strachom o Alice.

„Joseph...“ vzdychla Evelyn neprítomne a mne chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že tento jej stav s Alice nemá nič spoločné.

„A malá?“

Musel som sa opýtať. MUSEL SOM! Môj zrak sa upriamil na drobné dievčenské telíčko a pátral po najmenšej známke zranenia aj napriek tomu čo som počul.

„... vo väznici vypukla vzbura a Joseph je... tam...“ hovorila veľmi zmätene a neznelým, takmer mŕtvolným, hlasom. Akoby ku mne prehovárala zo záhrobia. Evelyn bola v šoku.

Pravdepodobne to bol presne ten impulz, ktorý mi definitívne rozprúdil mozog a aj moje nohy. Pristúpil som k posteli a snažil sa jemne, tak, aby som môjho škriatka nezobudil, striasť Evelynine ruky zo spiaceho telíčka. Vôbec sa nebránila. Nevnímala ma. Jej inokedy starostlivé zelené oči boli úplne prázdne.

Alice som uložil do postele a v tichosti som objal Evelyn. Pritúlila sa mi k hrudi ako malé mačiatko. Druhou rukou som podobral jej kolená a rýchlo som ju vyniesol z miestnosti. V izbe, kde sa zvyčajne prijímali návštevy, som ju usadil do pohodlného sofa a neohrabaným spôsobom som jej začal prezerať záhyby na sukni. Hľadal som jej fľašu. Bolo mi jasné, že až sa trochu preberie, iste sa jej zíde čosi tvrdšie.

To, ako až veľmi je Evelyn mimo, mi došlo asi po pol minúte jej obchytkávania, ktoré sprevádzalo hľadanie fľaše. Ak by o sebe vedela, už dávno by mi letela prvá vec na hlavu a jačala by na mňa silnejšie ako lodná siréna, vlastne, tak ako vždy. Teraz len apaticky sedela a dívala sa do jedného bodu. Bola len jediná vec, ktorá by ju mohla naštartovať.

„Evelyn, zlatko...“ jemne som ňou zatriasol. Nič.

„Evelyn,“ skúsil som to znova, ale docielil som len, že sa bezvládne trepotala v mojich rukách akoby bola len handra.

Nádych – ktorý už dávno nepotrebujem – vystriedal hlboký výdych. Sotva nepostrehnuteľne som napriahol ruku a... PLESK! Priletela facka. Evelyne... odo mňa. Prvý raz vôbec som udrel ženu! Pre zmenu som ostal v šoku ja.

Neskutočne pomaly pootočila tvár smerom ku mne. Výraz sa jej nemenil, ale aspoň zamrkala. Potom sa pozrela skrz mňa, kdesi do neznáma.

„Ešte raz na mňa siahneš a podpálim ťa, ty upírsky smrad!“ zavrčala. Až potom sa jej oči znovu pribili k mojej tvári, ale prázdny pohľad v nich už rozhodne nebol. Z očí jej šľahali smaragdové blesky a do donedávna ešte bledých líc, rýchlo postupovala sýta červeň.

Nemohol som si pomôcť a prepukol som v ohromný smiech. Bol tak očisťujúci. Spadlo zo mňa všetko, čo ma ešte pred pár chvíľami tak ťažilo.

„Bál som sa o vás dve, ty moja najsladšia striga!“ vyletelo zo mňa uprostred hurónskeho smiechu.

Strčila mi nahnevane do ramena a ja som sa zvalil na zem a pokračoval v smiechu. Pripadal som si ako obrovský chrobák váľajúci sa na svojich krovkách, úplne neschopný sa preklopiť späť. Ale na rozdiel od hmyzu, mne bola moja nemohúcnosť  úplne ukradutá. Hlavne, že dievčatá boli v poriadku.

„Tak už mi konečne povedz, čo sa stalo, dostal som z teba len to, že vo väznici je vzbura,“ začal som vyzvedať, len čo som sa trochu upokojil a vzoprel sa na lakťoch do polosedu.

Evelyn už bola medzitým na nohách. Nepokojne pochodovala od okna ku konferenčnému stolíku a zase naspäť.

„Trestanci sú nebezpeční, veľmi nebezpeční...“ vpila sa mi do pohľadu.

„A dozorcov je málo. Dobre, sú ozbrojení, ale...“ nedokázala to dopovedať. A ani nemusela. Vedel som, čo to znamená. Niektorí trestanci sú neskutočne suroví, možno horší než my upíri, sú to ľudské monštrá...

„Conor, ja sa bojím, že ho stratím...“ ticho vzlykla a osamelá slza sa jej skotúľala po líci. Nemala silu ju zotrieť. Vstal som a prišiel k nej, aby som ju objal. Dôverčivo si pritisla tvár na moju kamennú hruď a ja som ju hladil jednou rukou po chrbte a druhou po vlasoch. Vzlyky, ktoré sa tak naplno a nekontrolovateľne spustili, sa ani nepokúšala tlmiť. Potrebovala TO vyplakať.

Ani neviem kedy, ale začal som jej hmmmkať pesničku, ktorú mi spievala moja mama, keď som bol ešte dieťa. To tiché brumendo na ňu pôsobilo ako sedatívum. Postupne prestala plakať a pomaly ustávali aj vzlyky. Potom sme už iba ticho stáli v nemom objatí.

Dve bosé nôžky zacupkali na chodbe a onedlho sa vo dverách objavila drobná postavička môjho milovaného škriatka. Tmavé vlásky jej trčali hádam na každú stranu a voľnou rúčkou si pretierala ospalé očká. Druhou zvierala svojho Jaspera, presne ako vždy.

„Conor, ak pôjdeš teraz hneď, stihneš to,“ povedala ešte rozospatým hláskom. Bola to presne tá odpoveď, na ktorú som sa snažil sám sebe v hlave odpovedať už nejakú chvíľku. Absolútne som nepochyboval o Aliciných slovách. Každý druhý by ma určite považoval za blázna, ale ja som jej veril. Jej, šesť ročnej osôbke, ktorá ma tak úspešne riadila.

Vtlačil som posledný bozk do vlasov Evelyne a odtiahol ju od seba na dĺžku mojich rúk. Snažil som sa zachytiť jej pohľad a keď sa mi to nakoniec podarilo, povzbudivo som sa na ňu usmial.

„Idem tam a bez neho sa nevrátim, sľubujem!“ dodal som dôrazne.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

9)  Twilly (15.04.2011 08:44)

Holky, vy jste nečetli perex k této povídce??? Ale... pokusím se, pořád se Vám snažím vysvětlit, lásky moje, že já jenom klepkám do klávesnice, to ONI jsi žijou vlastním životem... ale jak jsem psala, pokusím se jim do toho nějak vetřít

8)  Janeba (15.04.2011 08:30)

Verýšku, to bylo krásné!!! U tvých povídek mám doopravdy stále nasazený úsměv od ucha k uchu a libuji si a užívám tvých mazlivých slovních obratů! Dokážeš nádherně, citově a trefně popsat atmosféru, ale i zároveň úžasně dojemným způsobem! Užívám si ranního pohlazení a je mi krásně! Velice ráda se nechám okouzlovat tvým způsobem malování postav a mazlením se s nimi!!! Tvá Alice i Evelyn dávají naprostý smysl, co se budoucnosti týká!!!
Děkuji!!!
P.S. Veverko, opovaž se komukoliv z našich milovaných postav ublížit!!!

7)  monikola (15.04.2011 08:22)

NECH CONORA ŽÍT!!!!! absolútne sa pripájam k Bosorkinemu skandovaniu...
ja som sa do neho regulárne zamilovala...a keď si ho spojím z výzorom, ktorý si mu pridelila
Twillíčku tvoja Alice je rozkošná, tie dva chýbajúce zúbky bol úžasný detail, ktorý ju dokonalo vystihol...a malý Jasper
ach celá poviedka je taká úžasne pozitívna, vždy sa mi skvelo číta...až sa bojím, že čoskoro sa na nás vyrútiš s niečím strašidelne strašným

6)  Twilly (15.04.2011 08:17)

Hele Bosi a to ti vůbec nevadí, že mi docela zásadně měníš koncepci???? Asi ne, co? A co Jasper, ten tě nebere??? Já myslela, že si všimneš

5)  Bosorka (15.04.2011 07:34)

NECH CONORA ŽÍT!!!!!

4)  Bosorka (15.04.2011 07:33)

Ten Conor je prostě KOCOUR! A já bych chtěla domů, dávala bych mu smetánku a drbala ho po bříšku
Tak Alice už trousí moudra....mám obavy, že její život teď už tak růžový nebude, že se TO blíží....
Hele nemohl by to Conor přežít? (já vím- prudím ) Třeba, že by ho čapli Italští machři a zavřeli ho ve sklepení.....

3)  Twilly (14.04.2011 22:29)

Carloušku, Oli, já... opravdu je mým hnacím motorem hlavě to, že vám, mým drahým čtenářům, dávají tyhle slovíčka smysl. Pak vím, že je asi "něco" uděláno dobře moc moc děkuju

2)  kytka (14.04.2011 22:28)

Ach jo, tak rychle ta kapitola utekla. Byla moc pěkná, ale smutná. Conor je báječný, jeho pocity, co pro něj Alice znamená. Přejel mi mráz po zádech, když Alice Conorovi řekla, že ho jako svoji rodinu neviděla. To je mi líto.
Evelyn je skvělá ženská, snad ji osud (ty) o manžela nepřipraví. A písnička - ta je úžasná!!!!!!!!!!
Děkuji Verunko.

1)  Carlie (14.04.2011 22:17)

Twillíku , čím dál víc zbožňuju Tvůj styl! Někdy mi přijde, že se jen tak nonšalantně procházíš a jako by nic trousíš slůvka, která ale mají naprosto přesný zásah, vykouzlí takovou emoci, jakou si zamaneš
Neskutečný zážitek!
Roztomilá Alice , ochranitelský Conor , Alicina kresba její budoucí rodiny , ale bez Conora , napětí nad situací ve věznici a tím vším se jako pověstná červená nit vinoucí nenásilný vtip, který vše odlehčí - u zmínky o Jasperovi jsem málem vytírala podlahu
Ujíždím na Tvých povídkách, drahá Twilluško
Ještěěěě!

«   1 2