18.04.2011 [20:30], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 29×, zobrazeno 5453×

Krásna... lietajúca pieseň. Takto by jej to povedal on.

---

 

Kapitola 16

 

Vzájomná strata

 

Nechcela to nechať tak. Cítil som, ako zo mňa padajú zväzujúce reťaze disciplíny, ktoré moju podstatu už roky pútali k zemi. Ona chcela mňa, chcela ma celého so všetkým. Takého, aký som bol. Chcela svojim krehkým telom, zdieľať moju silu. Milovať sa so mnou tak, naozaj – skutočne, a ešte k tomu nevedela do čoho ide, aké riziko podstupuje. Neviem, čo sa v ten krátky okamžik stalo. Prečo som to proste dovolil, ale urobil som to. A potom... všetko okolo sa vytratilo. Neboli žiadne zábrany a jej telo ten nápor prijalo pružne a mäkko. Vykríkla šťastím. Tak som to chcel aj ja. Zavrel som oči, veril som si.

... teraz ale nechápem, ako som to mohol dopustiť.

Vyzdvihol som si ju vyššie a prudko do nej vtisol penis, rozboľavene vykríkla. Izba sýto voňala ňou a napĺňala sa jej výkrikmi, ktoré ma zvláštným spôsobom oslobodzovali a ja som sa strácal vo vzrušení a cesta späť sa vzďalovala stále viac - každým stonom viac. Volala ma k sebe stále znova a bližšie. Postupne som prestal sledovať ten bezpečnostný spínač v mojej hlave. Moja rasa vníma sex inak, živočíšne, viac animálne. Jednoducho sa ocitneme v inej dimenzii, myseľ sa zatemní slasťou a ostanú len pudové pôžitky. A mne sa zatemňovali zmysly... Pri pohľade na jej vlhké, prekrvené lono spojené s mojim, sa mi do očí vkrádala čierno-čierna tma.

Díval som sa na svoje ruky, ako temnejú v ponurom tieni a prekrývajú ich dlane môjho vlastného démona, ktorý sa práve prebudil. On splýval so mnou, ležal vo mne, a ja v nej... stiahnutý, tesne obopnutý ňou. Voňala krvou a ja som si bral, privlastňoval... nebolo cesty späť. To, čo bolo odveky mojou súčasťou sa zobudilo a teraz ma to sprevádzalo a držalo zmysel môjho bytia vo vražedných pazúroch a nebezpečne okolo neho zatínalo svaly. Zatiaľ ale iba tie, ktoré spôsobujú rozkoš. Ale čo potom... zavrel som oči a hladne pohrýzol hodvábnu bradavku, držiac krehké žieňa pod sebou.

Tok myšlienok sa zmenil a časť toho aktu sa stala surovou... zvieracou, ale pre mňa správnou. Viem, že som cítil iba rozkoš, akú môže cítiť len upír so ženou tej istej rasy. Napĺňalo ma to, bol som znova doma. Jed stekal jej oblým prsníkom, pálil, rúžové bradavky sa zmenili v červeň. Splynula so mnou, opojne voňavá... vláčna... a slaná. Vznášal som sa, lízal som, chutila ako krv.

... nepochybne som v ten okamih stratil rozum.

Moje myšlienky roztrieštene lietali hlavou šialenca a strácali na zreteli, už nemali obrysy. Ale tá pudová myseľ, jasný plán mala - inštinkt ju viedol: Chcela totiž, aby to už ona navždy vedela; kto v nej tak naplno pobýval; kto jej vysilil údy tak, že nedokáže zomknúť kolená k sebe. To bol cieľ, ovládnuť telo.

Niekde v mojom oblúznenom vedomí som zaregistroval, že mi chce uniknúť. Na to moje telo reagovalo väčším zovretím a zúrivosťou, ktorá mi v ten okamih vládla. Neodolateľná chuť roztrhať ju, bojovala s láskou niekde v pozadí môjho mozgu, ale potrebu vyvrcholiť, som teraz nedokázal zastaviť. V rýchlom tempe sa mi pred očami míňali strašné predstavy, ako potrhané rany krvácajúce a meniace sa na perverzné orgie, v ktorých kráľom som bol ja. Ona musela byť moja. Ale naraz v tom opojnom zatmení, sa mi sama vytrhla z rúk a všetko bolo zrazu inak.

Hrozné zdesenie, krik... asi dáky pud, alebo láska k nej, ma odhodila spomedzi jej nôh na protiľahlú stenu. Krvácala a plakala. Zostal som stáť pri balkónových dverách a nevedel, čo mám robiť. Skryla sa pod paplón, otrasený som počúval ako plače.

Urobil som to – ublížil som... Dopustil som, aby ma ovládli pudy. Dovolil som, aby trpela pod mojimi rukami. Zranil som ju, nič horšie som spáchať nemohol. Myslím, že som sa chcel zblázniť v tú chvíľu.

Ležala tam... Nemal som potuchy čo robiť. Toto mala byť naša posledná noc pred jej odchodom do Denveru, a stala sa z nej nočná mora. Pristúpil som k posteli a chcel ju pohladiť, ale ako som priblížil ruku k rozochvenej prikrývke, zamrazilo ma. Jej srdce sa rozpumpovalo o čosi rýchlejšie a jej telo inštinktívne stuhlo, ani sa nepohlo, akoby cítila blížiace nebezpečenstvo, vrátil som sa potichu ku dverám a nakoniec vyšiel na balkón. Pršalo. Boh plakal nad tým, aké to odpudivé stvorenie stvoril.

Isabella sa postavila, ale náhle si sadla naspäť, skoro spadla na zem. Moje srdce už mŕtvejšie byť nemohlo. Na posteli sa skvel krvavý fľak a v jej očiach som uzrel vyslovene slabosť a strach. Mal by som skapať - mala by ma nejaká vyššia moc zniesť teraz hneď z tohto sveta. Obzrela sa, nemohol som... nezniesol som jej pohľad. Odišiel som.

Pochmúrny park spal, iba môj žiaľ nie. Objal som strom, ale aj on len mlčal a Boh všade naokolo  tiež.

Do morku kosti ma desila predstava, že by sa ľakala ak by som ju chcel znova pohladiť, to by som nezniesol.

...

Na druhý deň ráno ju čakali pred vchodom Alice s Rosalie. Bezpečný transfer do jej domova v štátoch. Stále som si opakoval, že by som mal ísť s ňou, ale Emmett trval na tom, že toho chlapa musíme dostať, vyhrážal sa, že Isabellu zabije. Musel som stopovať a zabiť ho, nechcel som sa už dopustiť žiadnej chyby.

Lenže, či nie je chyba ju teraz nechať ísť? I keď Rose s Alice na jej bezprostredné bezpečie dohliadnu, ale Isabella ich ani poriadne nepoznala a Rosalie neschopná prejaviť trocha vľúdnosti desila aj mňa.

...

Postával som poza cyprusovce v parku, Isabella sa párkrát pozrela mojim smerom, akoby vedela, že som práve tam. Ranná hmla a jemný dážď nás delil, ja som ju videl, ona mňa nie. Rozlúčila sa s Meggie, Jonathan jej naložil veci do auta a ... naše leto skončilo.

V ulici vedľa školy parkovala dodávka, bola tam už od včera večera. Upírov som síce necítil, ale to neznamenalo, že tam nie sú. Po tých všetkých incidentoch ostala tu v parku, v Írsku, len diera v chodníku. Nemý dôkaz toho, že nie som človek. To vedomie a naše odlúčenie bude mojim očistcom, nesmiem popierať čím som. Už nikdy.

...

Na letisko som dobehol s predstihom, tak som mohol Isabellu pokojne sledovať v zákutiach letiskovej budovy. Nemal som odvahu sa jej po včerajšku ukázať na oči. Proste to nešlo. Čo by som jej povedal? - Som netvor. Netvor... Zožieral som sa, umáral a bolelo to. Lepšie bude tomu dať čas. Ona teraz vie... a je len na nej, ako sa rozhodne.

Videl som ju v lietadle, to bolo viac ako som si zaslúžil. Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, v ten moment som tušil, že ju strácam.

 

„Chcem, aby si vedela, že ťa milujem... Že si všetko, čo potrebujem,“ šepkal som do ohlušujúceho zvuku turbín.

 

***

 

Zahliadla som ho. Stál bokom pri vedľajšom terminály a díval sa priamo na mňa akoby vedel, akú miestenku v lietadle mám. Jeho vlasy sa rubínovo zaleskli, keď slnko na chvíľu nadvihlo hmlu a osvietilo celé Írsko. Položila som ruku na okno a oprela si čelo o sklo, on si svoju priložil na srdce. Bol tak krásny... nevyspytateľný a krutý. Len nehybne stál, temná silueta v dlhom čiernom kabáte, oči mu žiarili ako oheň. Spravil krok smerom k lietadlu, nevedomky som uhla od okna, ale hneď sa vrátila späť, videla som ako sa tomu trpko pousmial. V očiach mal bezbrehý smútok a potom, som vyčítala z jeho pier ako povedal: „Milujem ťa."

Neodpovedala som, ale cítila som to isté, ibaže čosi medzi nami stálo. Poznala som to, bol to môj strach.

V ten istý večer v Denveri, v poloprázdnom byte som premýšľala, čo s nami bude ďalej. Povedal, že keď v Írsku všetko vyrieši, že keď chytí nejakého Stuarta, tak sa vráti. Chcela som myslieť len na to krásne, čo sme spolu zažili. Odmietala som zlé myšlienky, ale šlo to samo: Budem sa s ním chcieť ešte milovať? Po tom všetkom chcem, aby sa ma ešte niekedy dotkol?

Viem, že v tú noc som poznala jeho pravú tvár a pochopila som, že sa pohrávam s nebezpečím, o ktorom som nemala vôbec predstavu a mylne si myslela, že ho poznám. Najhoršie na tom ale bolo, že som za to všetko mohla ja. Prinútila som ho to spraviť a následky... ťažko len pomyslieť, čo cíti teraz on. Jonathan mal vo veľa veciach pravdu, keď to o ňom tvrdil; on nebol človek. Milovala som ho... áno, milovala. Ale teraz som potrebovala čas si všetko utriediť.

Sin sa vrátila domov aj s fľaškou červeného vína, akoby mi čítala myšlienky. Vzala som si pohár a vedome si mienila opiť mozog, aby nemyslel a aby duša nebolela. Vlastne, keď už išlo o to, existovala možnosť, že sa nevráti. Hrozila som sa straty. Nevidieť ho už nikdy, nedotknúť sa nikdy... A on, možno si uvedomí, že som pre neho neprijateľná, že som proste slabá, obyčajne ľudská a uľaví sa mu, že ma už nemusí mať na krku. Bola som slabá...

Predstava, že už ho neuvidím, mi brala život z tela, kradla sny zo spánku, bola neprijateľná. Utiekala som v strachu, že mám pravdu, ale tá druhá, vzpurnejšia časť môjho ja vedela, že zlo je tak isto ľudské ako aj láska.

...

O mesiac neskôr

Edward sa stále neozval.

Jediné čo mi pripomínalo jeho prítomnosť, bol fakt, že ma sledovali. Tá jeho sestra Rosalie, sa tým ani nejako netajila. Motala sa neustále okolo nášho bytu a vlastne neustále som cítila zabodnutý čísi pohľad do môjho chrbta. Dokonca aj Sin si všimla nejakú blondínu, čo na ňu stále pozerala divnými očami v obchode. Samozrejme som Sin nemohla nič povedať, čo je Rosalie zač.

...

V deň zápisu mi prišla zásielka, obrovská krabica plná bielych tulipánov. Odosielateľ nebol uvedený. Vedela som od koho sú, boli nádherné tak, ako on.

V ten istý deň som to po prvý raz pocítila. Zvláštny pocit akoby ma mrazilo a sťažel mi veľmi dych. Myslela som, že som chorá, tak som išla do lekárne po nejaký Panadol, keď mi pohľad padol na malé letáky pohodené na pulte. Malý chlapček sa s nim hral, že má kartičky. Kúpila som si tú vec z letáku. Červeným písmom tam stálo napísané: Rýchlo do dvoch minút, 100% výsledok.

...

Cestou späť do bytu, som mala znova ten pocit, že ma niekto sleduje. Iste Edwardova vražedne krásna sestra, ale nikde som ju nevidela. Miesto toho ma chytil za rameno niekto iný.

„Bella... Si to ty?“

„Ahoj, Ewan, čo robíš tu v Coloráde?" vypískla som v šoku. Snažila som sa byť milá, ale vyľakal ma jeho neúprimný úsmev.

„Venujem sa tu svojim záujmom, Bella,“ uchechtol sa, akoby to znamenalo čosi viac. „A Edward, je tu niekde s tebou?“ Nezdržoval sa, vyzvedal bez okolkov. Čosi mi velilo byť obozretná v tom, čo mu poviem. Edward ho nemal rád. Neviem prečo, ale nemal.

„No vieš... ja vlastne ani neviem. Neozval sa mi už vyše mesiaca,“ hovorila som pravdu.

Bola som rada, že nemusím klamať a o tých tulipánoch, sa nemusím nikomu zmieňovať. Naraz mu ale pohľad stvrdol a jeho tvár už nebola taká anjelská. Udivilo ma to. Pozrela som sa aj ja na to, na čo tak uprene pozerál. Díval sa na moju ruku, prešiel mi mráz po chrbte. Cez priesvitný igelitový sáčok z lekárne svietil na celú ulicu z pomerne veľkej škatuľky červený názov: Tehotenský Test. Do kelu! Rýchlo som s trápnym úsmevom strčila igelitové vrecúško do kabelky a tvárila sa, že o nič nejde. Ewan zarputilo mlčal a namosúrene si okusoval peru, nad niečím tuho uvažoval. Chcela som nejako zachrániť nepríjemnú situáciu, ale nemalo to žiaden význam, akurát vyzeral ešte viac naštvane.

„To je pre Sin. Pamätáš si ju? Teraz mi volala, aby som jej to kúpila... cestou... domov,“ brblala som nezmysly a ukázala prstom na lekáreň a smerom k u mne domov, akože uvoľnene. Niečo nebolo v poriadku, cítila som strašnú tieseň a začala som byť z neho nervózna. A čo tu do čerta robí? Však je to Írsky kňaz... To mi proste neprišlo logické, aby bol tu – tu v Denveri.

„To iste,“ odvrkol škaredo a rázne ma chytil za lakeť, už sa neusmieval. Ťahal ma o kus ďalej do podjazdu vedľa metra.

„Kam to ideme?“ pýtala som sa nešťastne.

„Tam, kde sa riešia takéto svinstvá,“ zafučal naštvane a ťahal ma do tmavej ulice. Potom mi preložil ruku cez plecia, že som sa nemohla ani obzrieť, ani pohnúť. Nemohla som vôbec kričať, strach ma dostal, rozklepali sa mi kolená.

„Buď dobrá.“ chlácholil ma. Šepkal mi pri uchu, akoby som bola psychopat.

Po okraji chodníka nás niekto míňal. Tej osobe spod kapucne uvoľnene splývali dlhé blond vlasy. Úľavne som si vydýchla. Bola to Rosalie.

 

***

 

 

moje zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!