Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Táto kapitola sa páči aj mne, je to taký Twilight klasický styl. Prežívala som to všetko s nimi - no iste :-)

Bella bude možno na chvíľu šťastná, a on... Uvidíme, ako to s ním bude.

Láska je celá pravdou

 

Kapitola 4

 

Výlet

 

Po troch týždňoch nacvičovania so zborom sme boli konečne hotoví. V piatok mal byť koncert, kde som vystupovala ako strýková, 'jedinečná' a podľa neho neuveriteľne talentovaná sólistka. Tešila som sa, to áno, ale posledné dni boli tak ťažké. Prázdniny sa stali čímsi nudným, až to mi prišlo tak, že škola a pulzujúci život v nej, je omnoho lepší než toto tu. Bolo mi smutno za mamou a za Sin. Chýbala mi nežná ruka, ktorá by ma pohladila, chýbal mi niekto blízky. Babi bola fajn, ale žila si vo svojom vlastnom svete kníh a ostatný čas trávila v záhrade. Trápili ma veci, ktoré by ma trápiť nemali. Už nikdy sa nenaučím hrať na organ a to, čo ma najviac trápilo, bol on. Od toho prekliateho dňa sa na mňa ani poriadne nepozrel, nepozdravil ma, proste nič, akoby som bola vzduch. Okrem toho ten klamár povedal Jonathanovi, že som naše hodiny zrušila. Keď mi to strýko povedal, chcela som ísť za ním, povedať mu, že stačilo len povedať, že to nemusel vôbec robiť, ale zastavila som sa v polke cesty k nemu a nechala to tak. Nemohla som s tým nič robiť, vyzeralo by to hlúpo. Bolo to divné, ale cez to všetko mi chýbal jeho pohľad, mocný a ľadový, ako arktický vietor. Po ničom inom som netúžila, len aby si ma všimol, ale on nič. Prednášal si na tých svojich nudných omšiach, pripadalo mi to, že sa asi rád sám počúva. Často som ho vídala v kaplnke bolestne pohrúženého do modlitby a dokonca nechodil spoločne so strýkom ani na obed. Párkrát som ho zahliadla s jedlom na tácke, asi si ho niesol do svojej izby. Musel byť osamelý. Lenže prečo by to tak mal chcieť? Byť tak smutný. Neprešla chvíľa čo by mi aj tá najmenšia myšlienka na neho nebzinkla hlavou. Zo dňa na deň jeho pohľad vyhasol, hľadel iba do zeme a keď náhodou celebroval, tak niekde do prázdna, alebo na obrovskú fresku v kostole, neviem... Pripadal mi ako ľadovec blúdiaci po tmavom oceáne. O to viac ma to k nemu tiahlo, aj cez to všetko čo som mu navykladala na tej spovedi a aj čo sa stalo na tej strašnej hodine organu. Všetko by som dala za to, aby sa aspoň raz usmial, ale úsmev bol jeho tvári cudzí. Strýko mi povedal, že má nejaké rodinné problémy, ale ja som bola presvedčená, že ten problém nie je jeho rodina, ale ja. Moja pravdovravnosť a blbosť nemala obdoby, mohla som za to len ja. Iba keby som vedela čo mu je, čo ho presne trápi. Bola by som jeho spovedníkom. Ha! Áno, to by šlo, lebo v jeho prítomnosti veľa rozprávať nedalo. Si hlupaňa Isabella, Snívaš prispatá na nejakej rozprávkovej halúzke.

Druhý deň som sa sama potulovala po kláštornej knižnici v očakávaní, že ho tam stretnem, ale nikde som ho nevidela. Moja zvedavosť začínala byť otravná aj mne samotnej, čo spôsobilo nové zistenia čoho všetkého by som mohla byť schopná. Tá skutočnosť ma prekvapila, iba zdravý rozum ma držal pod klenbou chodby k jeho izbe, aby som tam nešla. Chcela som niečo o ňom vedieť, vidieť jeho veci. Ani neviem, čo som to vlastne chcela hľadať - asi niečo vyslovene banálne, čo by ma potešilo. Skrátka tá túžba o ňom niečo vedieť bola fakticky sebazničujúca.

 

*

 

Deň sužovalo dusné popoludnie, deti zo zboru hrali s chlapmi z farnosti futbal, ja som tam len tak posedávala ako divák. Objekt môjho okukávania hral futbal tiež. Hral v mužstve s deťmi a ich skóre narastalo o to vyššie. Vždy si počkal na chlapca, ktorému potom prihral na gól. Bol dobrý, musel byť. Len ja som bola akousi výnimkou. Idealizovala som si každý jeho pohyb, a úsmev čo mu pohrával na tvári, keď kľučkoval s loptou smerom k bránke. Späť na zem ma prebralo až zistenie, že sa mi vytratil z dohľadu. Zoskočila som dole z malého múrika, videla som ho akurát prechádzať popod klenbu von zo záhrad k lesu. Nohy ma niesli samé za ním, zakrádala som sa popod múr k lúke za kláštorom, tam začínal už les. Nikde som ho nevidela. Prebehla som rýchlo na druhú stranu k rieke ďalej, akurát sa mi znova stratil za starou lipou. Sledovala som ho z väčšej vzdialenosti, nemohol ma vôbec vidieť. Schovala som sa do porastu asi dvojmetrovej vrbiny, v ktorej som mohla pokračovať v mojom dobrodružnom ťažení. Stál pri rieke, díval sa kamsi do diaľky. Vyzeral tam v tej bledej zeleni, ako nedosiahnuteľný, secesný, čierny anjel, ktorého môžete uvidieť len na obrázku. Zasnene som ho pozorovala z hustého porastu, kde som kľačala v mokrej hline aj s pavučinami vo vlasoch.

Otočil sa mojim smerom, hľadel presne kde som bola ja, zdalo sa mi, že sa usmieval. Aspoň teraz sa na mňa díval, aj z tej diaľky som mohla vidieť jeho krásne žiarivé oči.  Zrazu sa ale rozbehol a stratil sa mi v ústi riečneho lesa. Chvíľu som počkala a rýchlo vybehla za ním. Bol to malý, prístupný lesík presvetlený slnkom. Cez koruny smaragdových bukov mihotalo svetlo s tieňom rýchlim tancom a mne sa zdalo, že ho za každým stromom vidím. Lesné jahôdky a iskerníky, všetko schované popod krútiace sa papradie a opojná medová vôňa tvorili koktail, ktorý čičíkal moje zmysly. Stratila som ho. Šla som ďalej, cesta späť bola za mojim chrbtom, tak som sa nemala čoho báť. Tu v Írsku žiadne medvede nežijú, to stačilo môjmu skautskému výcviku na to, aby som vyrazila na malý výlet.

Zastavilo ma až nepriechodné *rúbanisko, cez ktoré sa nedalo nijako prejsť, mohla som to síce obísť, ale zašla by som až priveľmi ďaleko. Otočila som sa naspäť, že sa vrátim, keď som zbadala na veľkom pni prehodenú jeho čiernu sutanu. Vyzliekol si ju, asi mu bolo teplo - predstavovala som si ho v nohaviciach, bez nej, ako mu to asi pristane. Bez nej ten úrad, ktorý zastáva bude mojim predstavám viac vzdialený. Ktovie čo teraz robí, určite sa nemodlí, evidentne sa nebude prechádzať lesom v sutane dlhej až po zem.

Mohla som tam naňho počkať, ale bolo by to divné. On ma posledné týždne iba škaredo ignoroval a vypadalo by to hlúpo, povedať mu len tak; Ahoj, ja ťa tu len tak trocha sledujem, nejdeme spolu na maliny? Nie, vrátim sa. Počkať! Schovám sa a budem ho sledovať cestou späť. Bože Isabella, koľko máš rokov? Správaš sa ako malý fagan. Ale aj tak to bolo veľmi lákavé, aby som odolala, trocha malého dobrodružstva nezaškodí. Aj tak je tu nuda ako hrom.

Otočila som sa späť k lesu, že si nájdem skrýšu a skoro som zamdlela. Predo mnou stál statný čierny pes baskervillský. Vrčal a ceril veľké žlté zuby, očné bielka mal zaliate krvou. Prepadla ma panika, ale než som sa stačila pohnúť, pes vyrazil smerom ku mne a besne pri tom vrčal. Vykríkla som strachom, ale pohnúť som sa absolútne nevedela. Toto je môj koniec. Ja zomriem, lebo ma zabije hlúpy pes!

Andelíčku, môj strážničku... Stála som ako skamenený stĺp, začalo sa mi zle dýchať. Pre boha! Cítila som, že sa mi pálivo sťahujú priedušky, akoby mi niekto zaťahoval kovovú obruč okolo hrudníka, toto bolo zlé.

Zamrelo všetko vo mne, ani neviem, čo sa v danú chvíľu dialo, keď naraz sa spoza môjho chrbta ozvalo desivé zavrčanie, akoby za mnou stál samotný tiger. Besná príšera predo mnou stiahla chvost medzi nohy a pomaly začala ustupovať. Bála som sa otočiť, cítila som niečo za svojim chrbtom, ale nemohla som vôbec pohnúť hlavou. Keď sa toho zľakol pes, tak čo ja? V hlave mi blikalo, prišlo mi to, akoby som strácala zrak. Zviera predo mnou sa prikrčilo k zemi, keď naň skočilo to spoza mňa. To strašné zviera spoza mňa, bol on. Schmatol toho psa a jedným rýchlim ťahom mu zlomil väz. Psovi ostal visieť z papule iba príliš dlhý jazyk. Z toho výjavu sa mi urobilo zle od žalúdka, pretočili sa mi vnútornosti a ja som sa vyvracala vedľa pníku za sebou. Stiahol ma k sebe do náruče a pritiahol si ma pevne k sebe.

„Neboj sa, maličká, už je to preč. Všetko bude dobré. Už ti nič nespraví," vydychoval aj on. „Kde máš inhalátor?“ spýtal sa.

Môj inhalátor! Pochytila ma ďalšia panika.

„Tam... tam, na múriku pri kostole! V taške! Tam ho mám,“ šokovane som ukazovala prstom smerom odkiaľ som prišla.

„Dobre." Stisol pery, tiež sa držal - všimla som si to. Jeho oči prezrádzali tiež strach. Zrkadlila sa v nich moja bezmoc a vedomie, že upadám do nezvratného astmatického záchvatu. „Pomaly dýchaj, upokoj sa, ja ťa tam odnesiem. Áno?" ubezpečoval sa. „Ty len dýchaj. O nič sa nestaraj.“

„Áno. Budem." šepkala som sípavo.

Snažila som sa upokojiť ako povedal, ale priedušky sa sťahovali stále viac, až som myslela, že omdliem. Krížili sa mi oči, videla som, ako sa na mňa vystrašene díva a niečo mi hovorí, ale ja som mu nič nerozumela. Jediné čo viem je, že som mu v rukách kŕčovito zvierala lem košele, akoby som sa topila. V jeden moment sa stromy okolo mňa zmenili na rozmazanú čmuhu a ja som len hľadela na jeho prekrásnu tvár ako vo sne. Napadlo mi, že umieram. Premkol ma dobrý pocit, že posledného koho uvidím bude on. Neviem koľko času v tom našom spojení ubehlo, ale utvorilo to medzi nami puto, ktorého som sa silou mocou držala a mohla preto ako-tak dýchať, a odrazu som iba zacítila plastový násadec inhalátora, ako sa dotýka mojich úst.

„Nadýchni sa! Vdýchni! Poriadne sa nadýchni, Bella!“ Otvorila som oči, z posledných síl som sa nadýchla a moje telo úmorne zvädlo v jeho náručí. Zachránil ma.

Prebrala som sa v starej kamennej komnate, zahalená ťažkými závesmi v obrovskej starej posteli, ktorá vyzerala ako zo stredoveku, ale až na to, že mi do tváre preblikávala stíšená televízia. Mysľou mi prebehol ten strašlivý výjav, nadskočila som úľakom, len som vydýchla tie slová. „Ten pes...“

„Vstala si? Napi sa,“ ozvalo sa z druhej strany postele. Sedel tam v kresle a podával mi pohár s vodou. Vzala som si ho, po tichu hlesla: „Ďakujem," a nevedela kam sa mám pozerať. Radšej som študovala žmolok na vlnenej prikrývke.

„Isabella,“ vážne vyslovil moje meno, z jeho úst tak krásne znelo. Bála som sa mu pozrieť do očí, bála som sa svojej reakcie na neho, bála som sa všetkého, čo by som mohla uzrieť v tých podivných očiach. Natiahol ruku k mojej tvári, zostala som nehybne čakať na ten dotyk, ale on ruku naraz rýchlo stiahol späť a odsadol si znova na koniec postele.

„Isabella, ja len chcem vedieť či si v poriadku. Čakal som dokým sa zobudíš, idem zavolať Jonathana.“

„Nie, nechoď!“ Naliehavo som ho chytila za ruku. Toto pudové správanie prekvapilo aj mňa. Potrebovala som, aby tu ostal, nechcela som nikoho iného. Zostal nado mnou smutne stáť, opatrne som mu pustila ruku. Tvár sa mu uvoľnila, napnutá sánka viditeľne povolila.

„Dobre. Tak mi povedz, ako sa cítiš?“ Posadil sa vedľa mňa späť a krásne sa usmial. Jeho príjemne zamatový hlas znel teraz vľúdne a milo. Hľadela som mu do očí, ale nebola v nich už žiadna besnota, ani drvivá sila, ktorá ma tak ľakala a popritom vábila, ale len múdrosť a láska.

„V podstate som v poriadku, len mám stále pred očami to, čo sa tam stalo.“

„Áno, ja viem. Neboj sa, po čase to bude iba zlá skúsenosť.“ Má pravdu, zlá skúsenosť. Ten desivý pes nám na chvíľu spojil cesty. Ale i tak som vedela, že on hneď, ako bude môcť, odíde a bude zas pre mňa nedosiahnuteľný ako pred tým. Rozplakala som sa, schovala si tvár do dlaní. Slzy mi stekali do úst, plač nechcel ustať, potrebovala som to všetko dostať zo seba von. Vzal si ma do náruče, hladil mi vlasy a dával neposlušné pramienky preč z mojej ulepenej tváre. Čičíkal ma ako malé dieťa. Hovoril mi pri tom aká som statočná a ja som si mu dovolila dať ruku na jeho rameno.

Pomaly som sa utíšila, dych sa mi ešte trochu zadrhával, posadil ma späť na posteľ. Nechcela som aby ma pustil, potrebovala som ho ešte pri sebe, cítila som sa v bezpečí v tej jeho tvrdej náruči. Vzal mi moje ruky do dlaní a len na ne hľadel. Jeho ruky boli tak chladné, ale vedela som, že sú dobré a bezpečne pevné. Cez to všetko, čo sa zbehlo za tento mesiac, som jeho blízkosť považovala za vzácnu a nechcela sa jej vzdať. Nemôže ma len tak nechať, nemôže ma znova ignorovať, to mu nedovolím.

Ticho medzi nami hustlo a menilo sa na ťaživé. On mlčal ako hrob, iba zvieral v dlaniach moje spotené ruky a v tvári mal znova ten smutný výraz. Musela som niečo povedať, bála som sa, že odíde.

„Ten pes bol besný? Mal krvavé oči,“ zdvihol pohľad od mojich rúk, ale hneď ním uhol k oknu.

„Myslím, že nie, bol túlavý.“ Chcela som, aby mi vysvetlil čo sa tam stalo. Zbehlo sa to tak rýchlo.

„Ale mal krvavé oči,“ potvrdila som. Na tie oči do smrti nezabudnem.

„Bol to Bandog, tí také oči majú.“ Bolo mi smutno, možno niekomu patril. Možno sa bál tak, ako ja.

„Ty si ho ale zabil. Možno mi nechcel ublížiť.“ Tak toto, som naozaj nemusela hovoriť.

Letmo sa usmial.

„Ver mi, že chcel.“ Pohladil ma zase po ruke. Nechala som to. To s tým jeho vrčaním som mala na jazyku, ale niečo mi hovorilo, že mám byť ticho.

„Zachránil si ma, som tvoj dlžník,“ usmiala som sa zahanbene, ale jeho výraz tváre stvrdol.

„Nič mi nedĺžiš, bol som nablízku. A ty, si dávaj väčší pozor kam ideš nabudúce a...“

„Išla som za tebou,“ prerušila som ho. Isabella, drž hubu! Pokiaľ mal doteraz vážny výraz, tak teraz som to nevedela pomenovať. Odvrátil sa a dal si tvár do dlaní.

„Čo som povedala? Prečo ti to tak vadí?“ Strhol sa, keď som sa ho dotkla, ublížene pohliadol na mňa, v tvári mal vpísanú bolesť spolu s výčitkou.

„Nič zlé si neurobila,“ zašepkal a natiahol ruku k mojej tvári, palcom ma pohladil po líci. Jeho výraz bol útrpný, jeho myšlienky o mne boli určite útrpné, pomyslela som si. Ostala som bez pohybu, tie jeho oči mi nedovolili sa pohnúť. Prezeral si ma zblízka, asi... asi ma chcel pobozkať. Blúdivý, hrejivý pocit ku mne doľahol. Točila sa mi z neho hlava a telo som mala ľahké ako pierko. Chcel to, vedela som to, počula som ten hlas jeho vnútra - bolo to ako okamžik osvietenia. Pomaly sa ku mne naklonil, díval sa mi uprene na do očí a potom na pery. To už raz urobil, vzrušenie mi mravenčilo po celom tele. Tak blízko, tak málo chýbalo k spojeniu naších pier. Ale on sa zrazu napriamil a vstal a jeho výraz bol zase tak prázdny a neutrálny ako pred tým. Mne do očí nekontrolovane vytryskli zradne slzy a nešlo ich vôbec zastaviť, dôvod môjho plaču nebol žiadnou záhadou. Odmietnutie. Bolo to prachobyčajné bolestivé odmietnutie, to ako sa odtiahol.

„Nie je to tak, ako si myslíš,“ toto rýchlo povedal, akoby som za tým mala niečo hľadať, alebo pochopiť a o krok ustúpil.

Vtom sa otvorili dvere a dnu napochodoval strýko s Ewanom.

„Vďaka bohu, Isabella! Prosím ťa, čo plačeš, už je to v poriadku! Edward, dobre, že je po ňom, už minule ho deti videli tu opodiaľ sa túlať.“ Edward sa potmehútsky usmieval. Pre mňa to bolo čosi nádherné, vidieť to, aj keď pred chvíľou urobil, čo urobil.

„Ani si nevieš predstaviť, Jonathan, ako som sa bál.“ Tak toto upútalo moju pozornosť ešte viac. Bál sa? On? Však ten pes nemal šancu ani na riadny proces, proste mu stočil krkom.

„Nie si zranená? Máš doplnený inhalátor a volala si Meggie?“ Zosypala sa na mňa spŕška otázok.

„Nič mi nie je a inhalátor mám plný. Starkej som nevolala.“

„Ja som jej volal,“ povedal potichu môj záchranca a pobral sa k dverám. On odchádza! Ja som to vedela, že to urobí. Zdesene som ho pozorovala, zastal. Ostal tam stáť, kvôli mne. Usmiala som sa, len preňho. Usmial sa tiež. Keď sa strýko spokojne presvedčil, že mi nič nie je, posúril Edwarda s Evanom von.

„Vyspi sa Bella a nezabudni sa pomodliť. Zajtra sa uvidíme,“ mrkol na mňa strýko a všetci odšuchotali preč v tých svojich spanilých sutanách. Ostala som sama, s hlavou plnou bláznivých otázok a o pocitoch nehovoriac.

Odriekala som si svoju malú modlitbičku na dobrú noc v tej kamennej tme. Myšlienky mi utekali ale úplne niekam inam. K nemu a k tomu prečo ma nepobozkal. Prečo... Som hlúpa, veď na to nemá právo a ja tiež nie, ale... myslím, že to chcel, cítila som to. Ten okamih tam bol, skoro som naň mohla siahnuť a on to  cítil tak tiež. Určite to chcel urobiť. S týmto presvedčením som zaspala.


***

 

Prišlo mi to ako večnosť, ale bol tomu len mesiac, čo sa mi darilo plniť svoje predsavzatie; držať sa od nej ďalej a ani som nemal v úmysle od toho upustiť. Vedel som, že je vyladená na mňa, pozorovala ma na každom kroku, v knižnici, na omši, bola všade kde ja a tá jej omamná vôňa tiež spolu s ňou. Bláznil som, ale snažil som sa nedávať na sebe nič znať. Do dnešného dňa.

Spala, ticho oddychovala, môj anjel z nebies ležal hneď vedľa mňa. Dnes som mohol o ňu prísť. Ak by som pokračoval ďalej a nezostal tam pri tom rúbanisku kam ma sledovala, tak tá beštia by ju roztrhala. Mohol ju pokojne aj zabiť. Už ju nespustím z očí. Musí mi sľúbiť, že nepôjde sama do lesa, že nepôjde vôbec nikam, kde by bola sama.

Volala svoju matku zo spánku, bola opustená a ublížená. Tak veľmi som ju chcel objať, ale nemohol som. Ešte jedna vec ma zúfalo zožierala. Koľko toho videla a pokiaľ áno, k akým záverom ju to doviedlo. Vytiahnem to z nej, to zas nebude taký problém. Ona si toho veľa pre seba nenechávala.

Zobudila sa, líčka mala nádherne rúžové, vlasy strapaté s pôvabným hniezdom na vrchu hlavy, pôsobila tak sladko. Nevidela ma, jej tvár sa bolestne stiahla. Bála sa, ten stres ju dostal, ničil tie krásne kontúry pier.

„Ten pes...“ Ako na to pomyslela, vydesilo ju to. Bál som sa, že ju vyľaká moja prítomnosť ešte viac, ale nestalo sa tak. Podal som jej pitie, pohľadom sa snažila vyhnúť mojim očiam.

Chcel som odísť, ale nedovolila mi to, čo ma činilo nekonečne šťastným. Na moment som si nepriznával tú bezodnú priepasť medzi nami, chcel som zotrvať chvíľu pri tom príťažlivom teple. Sadol som si späť. Bola v zlom psychickom stave, vlastne to ešte vôbec nestrávila. Potom, ako mi povedala, že je jej už lepšie, sa srdcervúco rozplakala. Váhal som, ale nemohol som ju nechať takto samú plakať. Bola tu, opustená, bez matky a blízkych, vzal som ju do náruče. Jej teplo pálilo, voňalo, ach a ako, cítil som mravenčenie v ďasnách. Pritisol som si ju bližšie. Tá horúčosť oživovala moju pokožku, môj dych sa mi zdal teplejší. Nepodľahnem, neublížim...

„Neplač, moja malá, nikto ti už neublíži. Si v bezpečí. Ja tu ostanem. Čšš... Neboj sa. Zabijem každého psa, čo sa na teba len škaredo pozrie,“ pomaly sa utíšila. Tvár mala celú spotenú, telo jej tým plačom zostalo oveľa horúcejšie, tá ničivá vôňa ma chcela potopiť, ale ja som stál ako pevnosť. Démon hovoril iným jazykom, nerozumel som mu. Dnes prehral. Posadil som ju späť na posteľ, ale jej ruky som si ponechal na chvíľu vo svojich dlaniach. Na chvíľu sme mohli byť takto spolu.

Dnes to bola ale len náhoda, toto sa viackrát už nestane. Som tu, lebo som ju sem odniesol a ostal som pri nej len pre istotu, ak by sa jej záchvat vrátil. Iste, Jonathan sem nemohol prísť a ani Robin, obaja slúžili. Ja jediný som ju ešte poznal, preto som zostal. Nepresvedčivé... podávalo si ma vlastné svedomie. Koho tu klameš ty idiot? Iba ak, tak sám seba. Si tu, lebo to chceš. Lebo ju chceš! A možno... aj niečo iné, čo ti môže dať. Dopovedal démon tú chorú úvahu. Odtiahol som sa.

„Ten pes bol besný? Mal krvavé oči,“ spýtala sa po dlhej odmlke. Nebol besný, bol odsúdený. Chcel niečo, čo by som chcel aj ja, a to nemal robiť. Nakoniec sme sa dostali k tomu, že ten pes za nič nemohol a či si zaslúžil vôbec zomrieť.

Čo som mal robiť? Odviesť ho do útulku. Dať mu miesto obojku môj opasok od nohavíc? Nie. Ľudia, vlastne ani nevedia, koľko zvierat zabijú. A keď ich chce náhodou nejaká tá obluda zabiť, tak ich napadne ju ešte aj chrániť. Aj keby... Ten pes by mohol vzbudiť len podozrenie. A nakoniec by doživotne trpel, zlomil by ho môj dotyk. Zlomiť mu väz bolo nanajvyš správne. To, že to ona nechápala, je iná vec. Nemôžem jej predsa povedať, že aj celá Kalahari by predo mnou zdrhla. Ale ona bola z toho smutná. Nemôže byť smutná. Je tak nádherná, že samotné šťastie a láska musia žasnúť a to len preto, že existuje.

„Zachránil si ma, som tvoj dlžník,“ zahanbila sa, chápem, chcela byť vďačná. Áno zachránil a stále budem zachraňovať. Sám pred sebou, a aj pred tebou samotnou. Vôbec mi nepomáhala tým čo hovorila. Žiarilo z nej podmaňujúce teplé svetlo, ktoré presvecovalo moju tmavú existenciu a robilo ma na chvíľu človekom. Jej dobro bolo tak blízko pri mojom srdci. Kúsok po kúsku pohlcovalo chlad, ktorý sa vo mne už dávno usídlil. Ako sa mám bože, brániť dobru? Strácal som sa, strácal sám v sebe... v nej.

„Nič mi nedĺžiš, bol som nablízku. A ty, si dávaj väčší pozor kam ideš a...“ Nenechala ma dohovoriť. A potom povedala to, čo som síce vedel, ale teraz to vážne menilo situáciu.

„Išla som za tebou.“ Tak a teraz čo urobíš? Jak, tak jemne vyslovené slová môžu byť silné, ako tá lavína. Ja musím zabíjať, aby som ovládol a ona? Ona môže len niečo zašepkať a disponuje silou tropickej búrky. Môj mier, v ktorom som žil prelomila, to čo bolo vo vnútri hlboko strážené, sa dralo živočíšne von. Bála sa, že ma nejako urazila - ach, ako sa mýlila. Moje telo bolo v stávke s mysľou a ja som si vzal jej tvár do dlaní. Ten dotyk mi ostane navždy v srdci.

Chcel som ju poláskať, chcel som ju ochutnať. O tých perách som sníval v bdení bez spánku dňom i nocou stále. Malinové, plné a teplé... Dať na ne len letmí bozk. Priblížil som sa k nej bližšie. Roztepala sa mojou blízkosťou. Lenže na chodbe som počul uponáhľané kroky Jonathana s Ewanom. To ma prebralo z fantazírovania. Odtiahol som sa, lenže ona sa rozplakala. Znova som jej zasadil ranu. Som hlupák, toto nemôžem robiť. Sklonil som sa k nej naspäť, ale to krehké čosi bolo už stratené.

„Nie je to tak, ako si myslíš.“ Zaslúžila si vysvetlenie a snáď to pochopila, dúfal som. Lenže ona nevedela, že sem niekto ide a okrem toho som si bol istý, že by som to bol urobil. Pobozkal by som ju.

Jonathanová myseľ bola zaplavená starosťou. Stále mu v mysli koloval ten obraz jej astmatického záchvatu. Potom preladil na mňa a nešlo mu do hlavy, prečo som toho psa zabil. Mal šialené predstavy o tom, ako som to asi urobil. Musel som mu to vŕtanie v jeho hlave zastaviť.

„Ani si nevieš predstaviť Jonathan, ako som sa bál.“ Miesto toho, aby som stočil jeho pozornosť ku mne, Isabella strelila očami mojim smerom. Samozrejme... Určite som nevyzeral, ako ten kto sa bojí psov, tam na tom rúbanisku. Niečo sa jej určite nezdalo. Premietal som si spätne celú tú situáciu v hlave a hľadal niečo, čo by ju mohlo rozrušiť. Snáď to vrčanie, ale z toho by som sa vedel vykrútiť. Možno videla niečo z toho, ako som s ňou skoro letel lesom ku kostolu, ale to tiež nemohla vidieť, bola skoro v bezvedomí. A útok na toho psa? Však, ale, keď sa naštve aj sám človek, dokáže zviera zabiť. Alebo, nie? Aspoň psa áno. Myslím... Neviem. Nakoniec som v tom nemal jasno ja. Už dlhú dobu nie som človekom a teraz som zistil, že vo veľa veciach nemám odhad. Táto skutočnosť ma vydesila. Ja neviem odhadnúť svoju silu! Pozrel som sa na svoje kamenné ruky a zovrel ich v päsť. A to som sa jej chcel dotknúť. Bol by som horší než ten pes!

Doľahli ku mne Jonathanové slová. Pýtal sa, či Bella volala Meggie.

„Ja som jej volal,“ ozval som sa, ale chcel som odtiaľ rýchlo zmiznúť. Čím menej sa budeme vídať a komunikovať, tým to bude pre ňu jednoduchšie. Podišiel som k dverám, lenže ma nechcel pustiť, jej vystrašený pohľad mi to hovoril sám. Jej oči prosili, aby som tam zostal.

Keby si tak vedela, že nikdy si nebola sama, vždy som bol s tebou. Ach, ako rád by som ti to povedal nahlas.

Nechali sme ju nech sa vyspí. Bude tu, o poschodie vyššie, hneď kúsok nado mnou. Budem počúvať tlkot jej srdca. Budem bdelo snívať o nej, budem si predstavovať, že sme milenci. Ale nad ránom sa s ňou bez slov rozlúčim a všetko sa vráti do starých koľají.


*rúbanisko - paseka

 

 


zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Janebka

5)  Janebka (27.06.2012 17:01)

Čtu to už asi dvě hodiny!!! Zas a znova se vracím, naslouchám tlukotu touhy a znovu jsem mimo!!! Takže démon se pomalinku zjevuje a roste??? Ježkovy zrakany, to jsem si fakt musela přečíst ty předchozí komentáře??!!!
Astrídku, myluju je!!!
Děkuji!!!

kytka

4)  kytka (13.02.2011 21:49)

Jak tohle dopadne? Krásná kapitolka.

Astrid

3)  Astrid (09.09.2010 16:58)

Ahoj, holky! Krásne komenty od vás ma vždy potešia.
Ambra, ty vieš všetko tak presne odhadnúť, moja netrpezlivosť je desná, nacvakať do kapitoly všetko tak, aby som bola spokojná mňa až vyčerpáva, neviem si odkladať akurát ten moment ktorý ma napadne. A pozbierať sa k ďalšiej kapitole ma čosi stojí, z Hranicou je to úplne inak, toto som potrebovala - pred mesiacmi - byť s ním.
Bye, ty sa vieš vcítiť do tejto mojej hrdinky čo by mňa, presne v tom kroví, som to ja.:D zo začiatku jak som túto poviedku písala som to tak potrebovala-byť mu nablízku. Ale viem, že to bude aj inak a hrdinovia tejto poviedky nechajú vyplávať aj tie svoje horšie stránky povahy na povrch. Hlavne Ed.
Dík, papa

Bye

2)  Bye (09.09.2010 08:31)

Astrid, zase jsi ze mě udělala náctiletou, bezndějně poblázněnou do svého spolužáka (případně učitele - to je jedno - oba jsou stejně nedostižní), se všemi příznaky té bolestivé choroby. Cituji:
"Mohla som tam naňho počkať, ale bolo by to divné. On ma posledné týždne iba škaredo ignoroval a vypadalo by to hlúpo, povedať mu len tak - ahoj, ja ťa tu len tak trocha sledujem, nejdeme spolu na maliny? Nie, vrátim sa. Počkať! Schovám sa a budem ho sledovať cestou späť. Bože Isabella, koľko máš rokov? Správaš sa ako malý fagan..."
"Idealizovala som si každý jeho pohyb, a úsmev čo mu pohrával na tvári..."

Citelný rozdíl je v tom, že zatímco v mém případě to všechno u platonického poblouznění končilo, tady budou city opětovány. A v tom je velké kouzlo Tvého příběhu.
Uf, uf, uf, a to nemluvím o tom, že takhle láska bude zakázaná a prokletá!!!

P.S.: Tahle Bella, to jsi Ty, žejo? Dáváš do toho sebe...

ambra

1)  ambra (08.09.2010 22:53)

Jak dlouho čtu ty řádky? Já nevím... Pořád se vracím, říkám si, to není možné, co tam všechno ukryla i obnažila... Nemůžu se tady nechat unést emocemi, které mě po každém Tvém textu zalehnou (taky potřebuju nějaký naprosto speciální inhalátor, který by mě nadopoval nějakým návratem do reality), takže zkusím být věcná - jak jen to půjde (pújde to?!?!).
Bella. Neskutečná. Úžasná. Svá. Výrazná. Současná (Stephina Bella mi vždy připadala, jako by ustrnula v padesátých letech...). Totálně a uvěřitelně zamilovaná. Hmatatelně zamilovaná!!!
Edward. Ne, to nemusím. Nemůžu. To víme obě. Esence původního Edwarda. Tak jen něco. Vidím ho, jak v té sutaně hraje fotbal. Vidím ho, jak zdálky vidí Bellu skrčenou v křoví. Vidím ho, jak láme to zvíře a unáší ji lesem k záchraně. Vidím ho, jak sleduje její rty. Vidím ho, jak vidí sám sebe...
Ach, to je tak... TAK... Astrid, tahle dávka VŠEHO by jiným vystačila na tři knížky, Ty to vyplýtváš na jednu kapitolu... Děkuju!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek