Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Edwardovi som to dosť zavarila, chudák, to nebolo ani v pláne.

Aké to je, keď sa karta obráti? Si hráč, nie si hráč?

 

Kapitola 5

 

Žiarlivosť

 

Čakala som, že sa veci zmenia po tom útoku toho psa, ale naivne som sa mýlila. Ignoroval ma rovnako stále ako pred tým, lenže teraz, s milou maskou na tvári a to bolo ešte horšie. Bolelo ma to, považovala som to od neho za podraz. Nič som od neho nechcela, možno som ho mala rada, ale čo by som s tým mohla aj tak robiť. Možno to vedel, že sa mi páči. Nie, nevedel. Iba mohol niečo tušiť. To on ma predsa chcel pobozkať. To si fakt myslel, že by som po ňom vyštartovala? Za čo ma má? Určite nevyštartovala... Možno len fantazírovala. Vlastne som fantazírovala furt. Občas, hlavne doma som mala pocit, že je blízko mňa. Predstavovala som si, že ma pozoruje oknom mojej izby (vážení čitatelia a vedzte, že za tým oknom bol :)).

Napadlo ma niečo urobiť, čo by upútalo jeho pozornosť, hocakú maličkosť. Mohla by som ho nejako rozhodiť, ale nebolo čím. Jedine, že by som mu sabotovala ten jeho organ, ale to by bol zločin a on ma predsa zachránil. Dala som si záväzok, že to vymyslím.

Nič iné mi neostávalo. len dokola premýšľať o tom, čo dnes robil, kam sa pohol, čo mal oblečené, či s niekým hovoril. Hm, nakoniec som si vytrénovala trpezlivsť ako mariňák, lebo on sa na mňa nepozrel aj tak ani raz. Jeho osoba - to sa stalo mojou dennou výplňou. Teda ešte okrem tohto vysloveného magorenia, som sa venovala Robinovi a zboru. Robina som mala rada, jeho detská duša bola v čomsi kúzelná a deti ho zbožňovali. Strýkove nadšenie ma umáralo, v piatok som mala spievať. Cvičila som to sama, len Robin mi zadával výšky, aby sme ladili. Mohla som pokojne strýkovi povedať, že on mi vôbec nepomáhal a nakoniec som ho ani nepotrebovala, i keď by som o jeho pozornosť veľmi stála.

Ten koncert mal byť akousi družbou, boli pozvaní strýkovi priatelia z Manchestru. Vraj, že protestanti... Anglikánska cirkev tu v Belfaste patrila k tým menej obľúbeným. Vlastne, prečo by tu mali IRA, že? Ale tá sa už dávno stala umiernenou, či vlastne ani neviem, čo s ňou je. Navonok sa všetci svorne nenávidia a nakoniec, za zatvorenými dverami popíjajú omšové víno. Život je blázinec, len smutné na tom je, že kvôli tomu niekedy umierajú nevinní ľudia.

Zrazu toho bolo na programe omnoho viac. Maggie mala mať narodeniny, kam pozvala strýka, Robina a samozrejme aj jeho. Čo môjmu infantilnému ja robilo dobre a, nakoniec, aj to rozumné niekam zmizlo. Takže prázdninová nuda trocha opadla a bolo aspoň niečo na práci.

Dnes som mala na pláne ísť do nákupného centra v starej časti Belfastu, tam som chodila najradšej. Chcela som babi kúpiť niečo k narodeninám. Dilema bolo, čo. Knihami má zaprataný celý byt, na oblečenie si nepotrpí, do domácnosti jej nič kupovať zas nechcem ja. Konečný kompromis nefungoval a ja som skončila v knihkupectve. Napadlo mi jej kúpiť atlas stromov, bola som si istá, že ho nemá a prišlo mi to ako pekný darček. Stál päťdesiatpäť libier, hotový majetok.

Ešte som sa hodnú chvíľku prechádzala v tom krásnom rustikálnom obchode, keď som zahliadla povedomú siluetu a farbu vlasov. Sedel v rohu knižničnej kaviarničky a nebol tam sám! Oproti nemu sedela, to nešlo ani opísať, exkluzívna blondína s dlhými nohami. Aspoň som bola presvedčená o tom, že ich mala dlhé. V momente ma prepadli komplexy. Vyzerali ako pár z reklamy pre Gucci. On mal čiernu, pri krku rozopnutú košeľu a jeansy, ktoré mu istotne dobre sedeli a ona? To ma podrž, oceľovo sivé minišaty s ramienkom okolo krku a totálne hlboký výstrih, ktorý bol vykladaný jagavými kamienkami. Mala by som niekam zaliezť a zamyslieť sa nad sebou. Vrana k vrane sadá. On samotný bol tak krásny, že som mala problémy si na to zvyknúť, ale ona...

Akoby som si vôbec niekedy mohla myslieť, že sa mu páčim ja! Obyčajná tuctovka z predmestia Denveru. Tieto prázdniny, okrem iného, budú pre mňa aj veľmi poučné. Na vlastné oči som sa presvedčila, kam sa mám zaradiť. Medzi šedých pešiakov v ešte šedšom mravenisku a čušať. Ako ma mohlo napadnúť, že on... a ja? Nie, to by bolo proti prírode.

Ale ako farizejovi mu to išlo dobre. Nielen, že sa ťahá s kdejakou vyumelkovanou cundrou, ale modlí sa ako taký svätec s kajúcnym výrazom mučeníka. Keď som si ho predstavila, ako tam nešťastne kľačí v tej kaplnke a má ten útrpný pohľad, akoby ho upaľovali za živa, mala som mu sto chutí kopnúť do kolena. Vypenila som, toto ma naštvalo. Cítila som sa, akoby som mala živé striebro v rukách a nemohla s tým nič robiť.

Z hypnotizovania tých dvoch ma prebrala tá nádhera, keď sa postavila. Čašník sa skoro zosypal s táckou a pánske osadenstvo kaviarne, div že nezapískalo. Potom ho tá ženská majetnícky objala  a materínsky mu zberala imaginárne smietka z ramena, evidentne do neho niečo hustila a presladene sa pritom zubila ako taká premilená víťazná kobyla. Odchádzali spolu smerom von z dverí, keď sa on naraz chvatom  otočil a pátravo sa díval medzi knižničné regály, skoro som skočila do spodného regálu s hračkami pre deti. Našťastie ma nevidel. To by bol trapas, druhú špehovačku by som už neprežila. A ako čerešničku na šľahačke, dostal od tej blonďavej kobyly ešte vrúcny lízanec. Síce nie na pery, len na líce, ale aj tak. Čarovne sa usmiala, zotrela mu rúž z tváre a na rozlúčku zamávala. Hnev opadával a nahradzovala ho kúsavá žiarlivosť. Podrobiť sa skutočnosti nebolo len tak. Nebola pravda, že ho mám rada - hlúpy úsudok. Ja som sa doňho zamilovala. A miesto radosti, alebo plachosti, alebo čohokoľvek, čo sa robí, keď sa zamilujete, sa toto moje zistenie pretavilo v zlosť.

Cestou z mesta sa vo mne všetko varilo vo veľkom. Po nezmyselnom premávaní sa po zmoknutých uličkách Belfastu, som si uvedomila, že nejdem domov, ale hore do kostola. Zaflekovala som pred kovanou bránou kláštora, ich malé Mini bolo späť, čiže sa už musel vrátiť. Nerobila som si starosti s prístupovou cestičkou okolo kostola, preliezla som plot. Vbehla som cez kuchyňu dnu na veľkú kamennú chodbu, stál tam starý mních s metlou v ruke. Bartolomej, spomenula som si naňho. Hrával so mnou ping pong, ešte keď som bola malá.

„Kde sa tu berieš, drahé dieťa?“ šokovane si ma prezeral.

„To som ja, Isabella, otče. Pamätáte si ma?“ Chytila som si vlasy rukami a stiahla do dvoch copov a široko sa usmiala. Spoznal ma.

„Ale áno, si to ty. Čo tu robíš?“ Tak, a čo teraz? Snáď ma nepošle preč.

„Ja, hľadám Edwarda. Má tu niekde byť. Mám preňho odkaz.“ Chvíľu si ma premeriaval, potom roztraseným prstom ukázal do tmavej chodby a vysvetlil mi, kam mám ísť. „Pôjdeš tam, do druhého krídla, potom vyjdeš malé schody a je to posledná izba napravo.“ Perfektné, bola som ako naštvané výsadkové komando.

Prechádzala som cez radu románskych klémb, ktoré potom vystriedali inpozantné gotické. Chladný kameň ohrieval teplý prievan neskorej jari. Spomalila som razantný krok, napadlo ma, že sa vrátim, ale potom sa mi pred očami zjavil ten výjav z knihkupectva a ja som päsťou silno zabúchala na masívne dubové dvere.

 

***

 

V samote, ktorá vás núti premýšľať, niekedy vidíte svoj život aj tak...

Postával som pri okne. Slnko sa zdržalo nad prastarým bielym platanom. Lístie v jemnom tanci mihotavo mávalo tej žiare na pozdrav. Ďalší prázdny deň, kedy živly svojou mocou posúvajú ľudstvo o deň dopredu. Ale ja som stále v tom istom bode, ako to slnko teraz zdanlivo bolo. Nikdy nebudem iný, nikdy nebudem mať strach zo smrti. Čo prežíva ten, čo umiera? Bál by som sa tak aj ja? Bude sa tak báť aj ona? Žena je jemné, krehké stvorenie, dokáže jej ublížiť aj jedno jediné slovo. Je ako lesný zvonček, ktorý nikdy neuzrel pálivé lúče arktického slnka. Schováva sa pod mohutným cédrom, pred tým ničivým jasom. Lenže príde deň, keď niekto ten mohutný céder vytne zo zeme, môže to byť aj blesk. A on padá k zemi a malý belasý kvietok umiera spolu s ním pod tou ničivou žiarou. Čo uzrie umierajúci, keď žiara zhasne? Niečo, čo ja nikdy neuzriem. Táto predstava bola väčšia ako možnosti môjho chápania.

Vzdávam sa... Vzdávam! Bože, daj mi znamenie. Prosím, aby som uvidel to, čo nevidím. Chcel by som aj ja trochu z toho dobra. Chcel by som byť ako ten pevný strom a túžil by som chrániť niekoho, vydržal by som aj ten zásah blesku. To, čo vo mne je, tá schátraná skrýša, kde pobývala kedysi moja duša, len to mi ostalo, vlastne nič viac nevlastním. A ja som si z tej chladnej opustenej schránky urobil domov. Strážim si tam malé city iba po troškách, lebo viem, že to nesmiem robiť. Ako mám milovať, keď dušu nevlastním, len toto mŕtve telo. Nikto ma nehľadá, nikto ma nepozná, lebo nesmiem nič cítiť. Som vraždiaci stroj, ktorý sa rozhodol nezabíjať. A preto nemá toto moje bytie zmysel. Prosím, bože, aspoň niečo, čokoľvek nech mi je znamením.

Položil som zlatú retiazku s príveskom srdca po mojej matke na stolík vedľa kríža. To boli dve veci, ktoré mi vždy pripomínali, že som bol živý.

Inštinkty obrátili moju pozornosť k dverám. Niekto rýchlim krokom došiel až k nim. Roztrepané krídelka vtáčaťa a tá vôňa... Bola to ona. Prišla sem, za mnou. Ale prečo?

Razantné zabúchanie ma prekvapilo. „Ďalej.“ Bez váhania vtrhla dovnútra, sálal z nej hnev, bola ako rozbúrený monzún. Vlasy jej strapato trčali, mala v nich zachytené lupienky jazmínu z našej záhrady. Prečo prišla až sem?

„Isabella? Čo tu robíš?“ Ostala zarazene stáť. Napadlo mi, že mám na sebe len nohavice, dokonca som bol aj bosý.

„Och, prepáč. Ja... oblečiem sa,“ s ospravedlňujúcim pohľadom som si rýchlo natiahol nohavice.

„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa k veci.

„Áno, stalo!“ vyštekla na mňa. Spravila jeden bojovný krok vpred.

„Tak, o čo ide?“ nenechal som sa zastrašiť.

„Chcela som vám, len povedať, otče, že ste obyčajný pokrytec!" odfúkla si a dala tomu dôkladnú pauzu.

„Áno?" Na viac som sa nezmohol.

„Áno a škoda, že to viem iba ja." brechla na mňa znova a valne pokračovala. „Tak som sa s vami chcela o to podeliť!“ Zostal som šokované stáť. Nechápal som jej počínanie. Zamračila sa ešte viac, asi môj výraz nezodpovedal jej predstavám.

„Ja ti nerozumiem, spravil som niečo?“

„Sa pýtate? Nespytujete si svedomie snáď denne sám?! Každý deň tu prehovárate ľuďom do duše a vy, ste horší než nejaký podvodník!“ Tak to ma prekvapilo. Nikdy okrem mojej matky mi nikto nepovedal, že som klamár.

„Robíte si tu z cirkvi šaškáreň. Pred všetkými sa tu hráte na svätého a pritom je to obyčajná lož!“ V tom mala čiastočne pravdu, ale prečo by mi to tu, preboha, vykrikovala?

„To, že ma ignorujete, a ja ani neviem prečo! To, že ste klamal o našich hodinách... To mi je úplne jedno! Ale, že klamete tu, pred celým svetom, tak na to sa ja nebudem pozerať!“ Šiel na mňa jed, nemal som predstavu, o čom to hovorí. Len som neveriacky kýval hlavou.

„Pozerať sa na čo? Ja ti nerozumiem."“ To ju dožralo ešte viac. Bojovne zafučala.

„Videla som vás! Tu si obliekate kňazské rúcho a pritom sa stretávate s kadejakými ženskými.“

„Isabella!“ Považoval som to za opovážlivosť. Nielenže sa mýlila, ale nehodlal som toto jej antré tolerovať. Začal som byť naštvaný aj ja.

„S akými ženami? Čo to tu splietaš?“

„Nesplietam! Dnes som Vás videla v kaviarni s nejakou blondínou!“ Tak a bolo to vonku. Chytil som sa za čelo. Môj čuch neklamal. Dobre som si myslel, bola tam v tom knihkupectve. A ja som sa teraz potykal s jej víťazoslávnym pohľadom.

„Toto malo byť ďalšie tvoje špionážne ťaženie?“ Sarkazmus sa nedal udržať. Začervenala sa ako rak. S vražedným pohľadom mi odpovedala: „Iste, že nie.“

„Bola si v tom knihkupectve?“ Nemusel som sa na to ani pýtať. Tento konflikt mi už dával zmysel. Ako sa tomu hovorí? Žiarlivosť?

„Áno, bola. Ale bola som tam náhodou, ak by si to chcel vedieť,“ teraz mi už zase tykala.

„Nerád sklamem tvoje predstavy o mojom zhýralom záletníctve, ale v tom nákupnom centre som sa mal dnes stretnúť s mojou sestrou Rosalie.“ Ak by som bol hnusný, vychutnal by som si teraz výraz jej tváre. Ale to ja nerobím. Otočil som sa k oknu. Nastalo hrobové ticho. Počul som len trepotanie toho krásneho zvuku v jej hrudi. Ona sa len zhlboka nadýchla, ale nepovedala nič. Nenechám ju tam predsa sa trápiť, keď mala tú odvahu dôjsť až sem.

„Hovorila si, že ťa ignorujem, že som klamal a je ti to jedno. Rád by som ti to vysvetlil. Ale, bohužiaľ, to nie je možné.“

„Nie je mi to jedno a prečo mi o tom hovoríš?“ Nie je jej to jedno. Hm...

„Správna otázka. Možno preto, lebo by som si prial, aby si to vedela,“ otočil som sa k nej, jej tvár už nebola nahnevaná. Hanblivo sa usmiala.

„Isabella, je medzi nami veľa rozdielov, niektoré sú mimo tvoje chápanie.“ Tieto slová boli neuvážené, čo som aj ihneď oľutoval.

„Myslela som si to. Vy muži a cirkev. Považujete nás ženy za čosi podradné a špinavé. A ty patríš k nim."

„Tak som to nemyslel. Nejde o moje kňažstvo.“

„Dobre. Tak čo na tom záleží?“ rezignovala, cítil som únavu z jej tela. Nechcela bojovať, chápal som ju a bol som hlúpy, že som jej od začiatku neveril.

„Mne na tom záleží,“ odvetil som odovzdane a pohol sa k nej, o krok ustúpila. Napäto sledovala každý môj pohyb. Došiel som až k nej. „Nie som ten, za koho ma máš.“ V očiach sa jej mihol ozajstný strach. Chcel som jej to povedať - aspoň čosi objasniť, túžil som po tom.

„Kto si?“ dívala sa mi do očí a snažila sa porozumieť.

„Som horší, ako tvoj zlý sen.“

„Tomu neverím. Ja viem, aký si. Si dobrý, si kň...“ „Kňaz..." dopovedal som  za ňu. Musel som sa pousmiať. Krásny pocit, keď viete, že vo vás niekto verí. Jej duša bola tak čistá.

„Tvoje nevedomie ťa chráni, inak by si sa bála,“ srdce jej nadskočilo.

„Nebála...“ Lámala moju vôľu, ani na to nemusela použiť žiadnu silu.

„Toto nie je hrdinstvo.“ Zľahka som ju pohladil prstami po líčku.

„Nikdy by som sa ťa nebála. Aj keby si bol čímkoľvek,“ povedala vážne. Podišiel som ešte bližšie. Dotýkali sme sa telami. Bola o vyše hlavy nižšia ako ja, malinká, krehunká ako drahý porcelán. Sklonil som hlavu k nej bližšie, vlasy jej podmanivo voňali.

„Si nádherná, vieš vôbec o tom?“ omámene som šepkal do jej vlasov.

„Nie.“ Nežne sa usmiala.

Bola to najnádhernejšie, čo som v mojej existencií kedy videl. Stála tu odvážne a volala ma k sebe. Nechcel som myslieť na budúcnosť, vôbec nemyslieť bolo lepšie. Prial som si, aby žiadna budúcnosť nenastala. Nemôžem jej to teraz povedať, neuniesla by to.

„Máš jazmín vo vlasoch.“ Líca jej zružoveli, chcela si zájsť rukou do vlasov, ale ja som si ju odchytil skôr. Voňala, tepala v mojej chladnej ruke. Priložil som si jej dlaň k ústam, so zatvorenými očami som vdychoval omámene jej buket na krehkom zápästí. Dovolil som sa jemne perami dotknúť tej hodvábnej pokožky. Začal do mňa stále silnejšie a silnejšie búšiť príliv vzrušenia. Tento pocit, opojný, oblažujúci moje telo, sa mi zastavil až v krku a ľahkým dráždením sa ma prinútil vzdychnúť. Bola tak nádherná, bola živá ako zmyselný živel a ja som sa mu musel len poslušne podriadiť.

Chtíč, milovanie... ach, cítil som to, ale bolo tak dávno, i keď spomienka na to až fyzicky zabolela. Ženy, upírky, chtivé a chladné stroje, rovnajúce sa oživeným fosíliam a ja som bol vtedy rád, že som mohol byť s nimi. Ale miesto toho tu, toto krásne žieňa predo mnou stálo a čakalo, čo urobím. Odpoveď na moju otázku, či jej ublížim, znela nie. Chcel som trocha toho tepla aj ja pre seba, iba malý kúsok z toho a cítiť to tiež ako to cítia iní. Napadlo ma, že sa aspoň dotknem, jemne, raz sa dotknem, nič viac, len jeden dotyk.

Letmo, som priložil svoje ústa na jej sladké pery, vyšla mi v ústrety. Ľahký bozk ako lupienky malinkého kvietku roztočili ruletu môjho bytia. V duchu som sa pýtal boha, či je toto to znamenie. Prehĺbil som ten bozk, ale bál som sa ju objať, miesto toho ma ona chytila zdráhavo za ruku. Stisla ju silnejšie, postavila sa na špičky. Jej bozk bol naliehavejší, horúcejší, než som si kedy mohol predstavovať. Objal som ju okolo pásu, ale len slabo som jej prikrýval dlaňami driek. V jej prítomnosti som sa bál všetkého, čo som si prial urobiť a hlavne tej zhubnej sily, ktorú som mal už navždy vo svojich rukách.

Odtiahla sa a hľadela mi úprimne do očí. A potom sa ma opýtala to, na čo som jej nemohol odpovedať a prebralo ma to z tejto opojnej eufórie. „Prečo sa ma bojíš a vyhýbaš sa mi? Nerobíš nič zlé. Si to stále ty.“

„Nie, nie som!“

„Nevieme, čo robíme, Isabella. Je to chyba!“ V hlave sa mi rozdúchal oheň. Ona sa snažila vstrebať tú zmenu, ale v jej výraze som znova uzrel hnev.

„Dobre. Prepáč, že ti to robím!" rezignovala odrazu. „Pôsobím len zmätok v tvojom dokonalom živote. Mala by som sa umravniť. Neviem, čo činím! To si chcel povedať?“ Nahnevane mávla rukou. Neviem, čo chcela urobiť, ale mal som pocit, že ju strácam a ona zostane v tomto boji sama.

„Toto chceš?“ zavrčal som na ňu a pritiahol si ju trhom tesne k sebe. Hlavu mala zaklonenú, hľadela na mňa vyzývavým pohľadom. Zmocnil som sa jej úst v zúrivom bozku, ochutnal som jej teplý jazyk, sladké sliny ako med. Hradby môjho ovládania padali v nenávratno. Zdvihol som ju a oprel o stenu pred sebou. Myseľ šalela, ale silu dotykov sa snažila držať na uzde. Bol som vzrušený, telom mi prechádzalo stupňujúce sa napätie o nevyčísliteľnej sile.

„Áno, chcem,“ zadýchane zašepkala. Stískala moje bedrá medzi svojimi stehnami.

„Ani nevieš, čo ti môžem spraviť,“ dychčal som proti jej krku.

„Je mi to jedno,“ túžobne zašepkala. Zvalil som ju na posteľ, sukňu mala vyhrnutú až po pás. Biele nohavičky a silónové podkolienky hľadeli na mňa spolu s ňou. Mal som potrebu zavrčať, bola ako srnka chytená medzi skalami. Ležala v mojej posteli, jej telo vysielalo ku mne, môjmu telu známim jazykom: Poď, poď, pomiluj ma. V ten moment som chcel, aby mi patrila.

Ľahol som si vedľa nej na posteľ, jej oči boli plné očakávania. Telo zvýšenou teplotou zmenilo esenciu jej vône na lahodne sladkú. Ešte nikdy som nedefloroval pannu. Bola panna, cítil som to. Čo urobí, keď budem v nej? Možno sa rozplače. Unesiem jej slzy spôsobené mnou samotným?

Bez dotyku, len rukou som prešiel okolo kontúr jej kriviek. Medzi jej stehnami bola teplota citeľne vyššia. Vzala si moju ruku a priložila si ju k perám. V duchu sa mi prihovárala tiež a ja som jej tak isto odpovedal: Milujem ťa.

Jej pery hriali na mojich, príliv sa menil vo vlnobitie. Ruky láskali telá, nás... milencov.

Vyhrnul som jej ľahký svetrík až ku krku, priložil si hlavu k malým púčikom a chvíľu sa díval, iba na moment rozjímal, ochutnával tú bielu auru, ktorá sálala z vnútra jej hrude. Zavrel som oči, aby som mohol ochutnať. Dotyk jazyka a toho nežného oblého prsu rozpútal búrku v mojom tele, naraz som mal problém ovládať ruky, aby boli jemné. Tak blízko, ach, bola tak blízko.

Mal som pocit, akoby som sa z nej kŕmil, prekrývala moje telo tým svojim, obcoval som v jej obopínajúcej vôni a nemohol prestať. Jej tep pulzoval priamo vo mne, pružne a rýchlo popoháňal telo vpred. Vpred a silnejšie, vpred a pevnejšie. A nádhernejšie...

Lenže prúdenie vzrušenej energie v mojom tele sa kradmo menilo na ostré trnutie. Inštinkty začali odpočítavať. Jed sa vpížil do mojich úst a pálil ma na jazyku, bolestne som prehltol. Jej by síce chutil sladko, ale mne z neho len trnuli zuby. Sklonil som hlavu na jej útle rameno a snažil sa upokojiť. Nešlo to. Už dávno som nepociťoval tento druh strachu, že niekoho zabijem, musel som opustil jej náruč. Potiahol som sa smerom od nej, ale nechcela ma pustiť. Stiahol som jej ruky z môjho krku. Znova ten vystrašený výraz, ach nie... Rukou sa dotkla mojej tváre, nadvihla sa, v očiach zvedavosť. Niečo nebolo v poriadku. Jej pohľad bol prekvapený, snáď okúzlený. Okenná tabuľa lámala slnečné svetlo rovno na moju tvár. Pre boha! Vyskočil som a v neovládateľnom popude som odrazu, pre jej prekvapené oči, stál v strede izby. Tá rýchlosť, sakra!

„Čo to bolo?“ vyhŕklo z nej a posadila sa na posteľ.

„Nič!“

„Trblietala sa ti tvár. Videla som to.“ Iste.

„Netrblietala. Mala by si odísť.“

„Čo sa to s tebou deje? Čo sa ti stalo?“ pýtala sa vyplašene, ani som sa nedivil. Stál som v rohu miestnosti pri umývadle a nevedel sa sústrediť na to, čo jej na to povedať. Zhlboka som dýchal, to bola jediná cesta, ako uvoľniť nebezpečnú besnú energiu. Tento pocit poznám, takto sa loví. Len sila a korisť príliš blízko. A ona stála až príliš blízko. V hlave som nemal nič na správnom mieste. Zabi ju! zabi ju! Zabi ! Démon klusal okolo mňa na diabolskom koni.

„Nie!" zavrčal som nahlas a skryl si tvár do dlaní.

Prešla neistým krokom ku mne, položila mi ruku na rameno, strhol som sa, stále ma po ňom vyľakane hladila. Videl som do jej pokožky ako cez priehľadnú membránu. Červené tepny... sedemdesiat úderov za minútu. Zreničky sa mi zväčšovali, dúhovky černeli. Jej dotyk ma silno pálil. Rýchlejšie, ako by som mal, som sa k nej otočil.

„Isabella, povedal som, aby si odišla.“ Tvár už nebola tvárou. To zviera som poznal, bolo bezcitným vrahom.

„Čo?" nechápala. „Si tak krutý,“ plačlivo povedala a odstúpila odo mňa ďalej. Moje oči museli byť čierne ako uhoľ.

„To som a teraz choď. Zmizni odtiaľto!“

 

***

 

Bolesť. Ohromná bolesť prechádzala mnou samotnou. Kto by mi takto chcel ublížiť, keď nie netvor? V hlave mi bláznivo blikalo a myseľ nefungovala, telo bežalo von z toho temného labyrintu samo, vybehla som pred kláštornú ubytovňu. Ten starý mních, Bartolomej, sa na mňa milo usmieval, ale ja som bola ako z kameňa. Niekto mi vytrhol radosť zo srdca spolu aj s ním. Pršalo, otočila som tvár k nebu. Jeho dotyky som cítila na stále rozhorúčenom tele. Musím odísť, musím ísť odtiaľto okamžite preč. Pozrela som sa pred kostolnú bránu a srdce mi dvakrát nadskočilo.

„Sin!“ vykríkla som. Myslela som, že ma klame zrak, ale nie. Ona naozaj prišla! Do očí mi znova vyhŕkli slzy.

„Sin! Som tak rada, že ťa vidím," rozbehla som sa k nej. Už nebudem sama. Túžila som zabudnúť na to, čo sa teraz stalo. Zabudnúť naňho. Ale to nikdy nedokážem. Lenže, dnes je tu moja najlepšia kamarátka a ja sa z toho dostanem.

„Isabella... Pre boha!" Nechápala moje správanie, takéto privítanie asi nečakala. „Čo to máš na sebe? A prečo plačeš?“

„Ani neviem, to si nevšímaj,“ objala som ju, silno som sa k nej pritisla. Bezpečie a lásku, to som potrebovala - objať.

„Sin, som tak rada, že si tu, poďme odtiaľto.“ Preč, preč!

„Jasné, vypadnime odtiaľto,“ znechutene pohliadla na kostol.

„Sin, tu nefajči!“ zobrala som jej cigaretu z úst.

„Kto je to?“ hľadela mi priamo cez rameno, ukázala poza mňa. Otočila som sa, pod gotickou klenbou stál on. Išiel snáď za mnou?, trklo mi. Nie, to by nešiel. Odvrátila som zrak, moje slzy mu neukážem. Nie je ich hoden.

„To je... nikto. Poď, ideme." Vzala som Sin pod pažu a už som sa neotočila.

So Sin sme si užili poobedie na káve v centre. Zakázala som si naňho myslieť, nechala som sa iba tak unášať jej rozprávaním. Hovorila mi o svojom rozchode s Paulom a o jej novom psíkovi. Bolo mi ľahšie. Dívala som sa len na to, čo je vonku a nie, čo je vo vnútri. V mojom vnútri. Ako som povedala pred mesiacom, budem samú seba chrániť. Pred všetkým a hlavne pred ním.

 

*

Bol piatok, v sakristii sa schádzali hostia. Robin na mňa kýval, aby som rýchlo prišla. Ledva som dobehla a pri tom sa skoro prizabila v šteklách, čo mi požičala Sin. Prešla som dverami a nahodila nezaujatý výraz, aj keď som mala na pätách krvavé otlaky. Pristavila som sa pri strýkovi, ten mi už nadstavoval svoju širokú náruč.

„Poď, Isabella, chcem ťa niekomu predstaviť,“ objal ma a natočil na skupinku návštevníkov v inakších sutanách.

„Toto je moja Isabella. Náš veľký talent.“ Ruku som radšej nikomu nepodávala. Našťastie. Lebo oni mi ju tiež nepodali. Všetci na mňa zízali, akoby nikdy nevideli ženu.

Keď sa strýko dotešil z môjho predstavovania, huncútsky sa vyznal, že to boli luteránski kňazi a tí sa vraj ženiť môžu.

„Oni môžu randiť, chápeš?“ pozrel sa na mňa významne. To je smiešne. Môj strýko, farár a dohadzovač v jednom.

„Viem, strýko, ale ja som katolíčka, ak si si nevšimol. A ty tiež.“

„Pravda, to je pravda. Bella moja, to iste,“ zahundral a mávol na Edwarda, aby prišiel k nám. Spoza bordovej plenty vystúpil on, zas ako to spanilé knieža. Prevŕtaval ma tým svojim pohľadom a tá jeho sila sa mi opierala bolestne do hrude. Ale odrazu tie jeho oči zmenili tú priamu intenzitu, naraz boli kajúcne a dobré. Prihovárali sa, prosili...

Prosím, Isabella, dívaj sa na mňa.

Neodvracaj odo mňa svoju tvár.

Odvrátila som od neho pohľad. Už nikdy mi jeho oči a ani slová neublížia. Nikdy.

Do nášho krúžku vstúpil muž, ktorý pútal pozornosť všetkých naokolo. Bol vysoký, jeho vlasy sa húževnato leskli čierne ako uhoľ, pleť mal snedú a spod uhrančivého obočia ma mňa hľadeli dve tmavomodré prenikavé oči. Vyzeral ako nejaký športovec a nie kňaz.

Strýko ma poťahal za rukáv a privliekol ma k nemu bližšie. „Isabella, toto je syn môjho priateľa Simeona z Londýna.“ Predstúpila som pred neho, vysoký fešák mi podával ruku, prišlo mi to divné. Však to oni nerobia. Letmo som zahliadla Edwardov výraz. Bola v ňom tá smrť, čo som ju vtedy v jeho tvári videla.

Pozrela som na podávanú ruku a pomyslela si, že Edward mi tú svoju pri našom stretnutí vôbec nepodal a z tejto vyžarovalo priateľstvo. Vystrela som svoju ruku a podala mu ju.

„Ahoj, ja som John,“ predstavil sa.

 

***

 

Niekde ďaleko jeden osamotený muž plakal.

Spoznal som boj, vždy veľmi ľahko som vyhrával. A vášeň bola vždy v mojom srdci. Potom nechcená láska si ma našla a teraz konečne aj peklo, v ktorom som uviazol.

„Vytrhnem si srdce, Isabella!!“ Výkrik sa ozýval ponurým lesom.

Ách, vytrhnem to ľadové srdce, vyrvem ho z hrude. Telo zahltí zúrivosť, zborím horu. Zabijem! Pomoc už nikdy nepríde. Nikdy... Neodvracaj odo mňa svoju tvár. Isabella, prosím, neopúšťaj ma!

Ach áno, už to viem. Takáto je láska...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

23)   (13.09.2012 20:05)

milá moje ... nejsem v stavu komentovat smyslůplně,protože jsem v naprosté euforii z tvých řádků
tak nádherné obrazy,které předkládáš ... ano,být anděl ,mé slzy by byly výrazem vděku ...
tvá slova skládající tento úchvatný příběh se mi spojují s teplým májovým deštěm,který stéká po mém těle , jako když muž vklouzne do ženy ,jako když rozkrojí jablko , ta pohlcující extáze se nedá vypovědět ... moc děkuji

Janebka

22)  Janebka (30.06.2012 15:49)

:'-( Astrídku, tak tohle bolí!!! Chvíli mám oči přikované k obrazovce, pak se culím jak měsíček na hnoji, napětím nedýchám, roj motýlků si usmyslel opustit mé tělo a pak, pak ......ledová sprcha mrazivých krupek bolesti dopadá na dušičku!! Tak to opravdu bolí!!
Amazonko, stále nechápu, jak je možné, že jsem tě nečetla dřív a napadá mě jen, že je to stejné, jako se čtením dalšího dílu! Já se odměňuji! Odměňuji se každičkou tvojí kapitolkou a jen doufám, že se mi dnešní práci podaří udělat co nejdříve! Je to tak krásné, až slova chybí!!!
Děkuji!!!

Janebka

21)  Janebka (30.06.2012 15:28)

Ježkovy zrakany a toto mám komentovat??? Vždyť každé slovo navíc zničí tenhle skvost, který smím číst!!!
Vždyť je to jako znecvěcení!!!

Astrid

20)  Astrid (10.08.2011 22:16)

ano...? ja se omlouvám. ;)
kruci, fakt v poslednej dobe iba varím:p (musím)

Bye

19)  Bye (10.08.2011 22:10)

Jen upozorňuju, žes mě DONUTILA ten můj předchozí komentář napsat na mobilu. A za to tě fakt nesnáším. Máš co žehlit

ambra

18)  ambra (10.08.2011 22:06)

No, Astrid, FAKT mám radost, že jsi rodině nacpala břicha. A teď bys nám mohla nacpat to ostatní

Astrid

17)  Astrid (10.08.2011 22:05)

jes, vlastná výroba, ja sa pri mojej matke na staré kolená naučím variť, a k tomu hrachovú kašu, ty vole a akú dobrú so smaženou cibulou

Twilly

16)  Twilly (10.08.2011 22:00)

slivkové?????

Astrid

15)  Astrid (10.08.2011 21:57)

Lekváry... nj, jak to víš, dnes som pre zmenu robila slivkové knedlíky. No toto...;)

Astrid

14)  Astrid (10.08.2011 21:56)

Ahoj , ja už som hodná, tak jo neco napíšu;) ;) Díky že ste, mám radosť, že ste tady u mňa. ;)

Twilly

13)  Twilly (10.08.2011 21:32)

Vidíš seňora???? Už sme tu jak úderka, takže na nás BACHA!!! A opováž sa zmazať mi VIERU!!!

ambra

12)  ambra (10.08.2011 21:19)

Astrid, mám za sebou fakt hnusnej den. Jakože fakt hnusnej! Tak mě ne*er ještě Ty! Psala jsem si o další kapitolu, pako! Laskavě ukliď svoje lekváry a hybaj ke kompu!

Twilly

11)  Twilly (10.08.2011 21:10)

KOZA!!!!!!!!!!!!

Bye

10)  Bye (10.08.2011 21:09)

astrid, už víš, že normálně nikomu fyzickou likvidací jakéhokoliv druhu nevyhrozuju... Ale! Ve tvém případě asi udělám výjimku! Vzpamatuj se! Tohle je jedna z nejlepších věci, co se tu vyskytujou. Ještě jsem ochotná přetrpet, že jaksi nepřidávas další kapitoly, ale smazat? Tady přijdou ty výhrůžky.... Grr

gucci

9)  gucci (10.08.2011 21:04)

opovaž se!!!!

Astrid

8)  Astrid (10.08.2011 20:58)

ty to čteš!!!? ja to vymažem

Astrid

7)  Astrid (10.08.2011 20:57)

Prosím ťa, kdes to zapadla, v akej prdeli? :D ambro!!!;)

ambra

6)  ambra (10.08.2011 20:39)

Astrid, já na tebe pošlu nějaké komando. Zase jsem si chtěla jen nakouknout a zase už v tom lítám. No nic, jdu od začátku a ty mi slíbíš, že do týdne bude další kapitola! Tohle je mučení, normálně!

kytka

5)  kytka (13.02.2011 22:15)

Krásné, tajemné, mrazivé.

eMuska

4)  eMuska (14.09.2010 22:48)

Bolo t prekrásne, úžasné, dokonalé, vo výkladovom slovníku nájdeš ďalšie takéto slová. Proste perfektné, Edwardov pohľad... ach, zamieram!!!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek