Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Rozhodnutie bolo vyslovené, ale koľko vydrží, to Pán Boh vie...

 

S láskou se vůni brodím,

hrubý síly vzývám,

snídam bezpráví,

tvý voči v hlavě vídám,

je to všechno jedná velká síla,

jestli se vážně hodíš,

nevím nejdu spát.

Jablkem,

jablkem nejsi,

kousnu hloubš a zlíbám tě celou,

mersi, jó mersi, tak opustit zoufalců ráj,

chci zas v tobě spát.

Kapitola 3

 

Tempesta

 

Dnešok... Snáď by som sa mala aj tešiť. Mám mať moju prvú, skôr už nevytúženú hodinu organu. Radosť sa po stretnutí s mojim učiteľom zmenila na uzol nervov v žalúdku. A okrem toho, predtým idem ešte na tú desnú spoveď. Čo to mám vôbec za prázdniny?! Stretnem miesto priateľa arogantnú osobu, ktorú budem musieť teraz denne vídať. Nešlo mi do hlavy, ako môže duchovný takto pôsobiť na ľudí. Možno tak pôsobí len na mňa, alebo to tak vôbec nie je. To ja som naňho vtedy vytriešťala oči, tak mu to asi nebolo príjemné. Dnes môže byť úplne iný deň. Možno...

V aute lesnou cestou som si dookola opakovala slová, ktoré vysypem na spovedníka hneď, ako tam do tej drevenej kadibúdky vpadnem. Toto som mala naplánované, tým by som sa zbavila tohto očistca a polky dnešnej galeje. Strýkovi som povedala, že nech ma nespovedá a on mi k tomu všetkému nevedomky prezradil, že ide s Edwardom ku chorým. Čisté pole, môžem sa vyplakať zo všetkého, čo ma napadne. Nie... Len formálne niečo zabrblem a hotovo.

V kostole bola zima a ja som si dnes obliekla skoro letné šaty od starkej, chcela som jej urobiť radosť. Trvala na tom, že do kostola mám ísť slušne a konzervatívne oblečená. Slušne... skôr prehistoricky staromódne, ako stará panna. Keby ma videla Sin, asi by rovno odpadla od smiechu.

Sin, moja najlepšia kamarátka už od škôlky. Mali sme spoločné tajomstvá, boli sme ako sestry. Na výšku nastupujeme spolu, ona na klavír a ja na spev. Možno do Belfastu príde, ak sa v Dubline u tety dlho nezdrží. Bolo by fajn si vyraziť.

Rad sa bolestne vliekol. Sama ja a farárov fanklub dôchodcov. Z čoho sa oni spovedajú je mi fakt záhadou. Možno, kto komu čo vykukal cez plot, smiešne, so zlými dioptriami. Alebo preto, že staršia duša je omnoho čiernejšia. Brr :-). Zabrzdila som výbuch smiechu. Dobre, odbrebetím to a zbohom spovednica!

Okrem kostolného chladu som na ramenách pocítila plíživú tiaž. Zvláštne... Takto sa cíti asi vinný človek. Dubové drevo napáchnuté kadidlom a červený zamat na lavičke mi pripomenuli matne detstvo. Kľakla som si. Hodnú chvíľu som mlčala, pocit trápnosti kľačal svorne vedľa mňa.

„Počúvam,“ ozvalo sa spoza nepriehľadnej mriežky. Postava za ňou sa pohla a pred nosom sa mi zhmotnila pravda. Som hriešnica a som u služobníka božieho. Toto nie je na púti v maringotke u cigánky. Pocit, že mám na hlave položenú veľkú knihu a tá nesmie za žiadnu cenu spadnúť, mi pripomenul maturitu. Toto je naozaj a klamstvo je hriech!

„Ja som prišla,“ mrnkla som zahanbene. Bola som šťastná, že si nevidíme do očí. Ten trapas!

„Mám ti pomôcť? Zabudla si, ako sa to hovorí?“ pýtal sa ma mierne hlas.

„Nie, už to viem.“ Aj ja som šepkala.

„Dobre,“ povedal hlas. Odrecitovala som spovednú repliku, keď sa moje malé, čierne svedomie prihlásilo o slovo.

„... a od poslednej spovede som tieto hriechy spáchala.“

 

***

 

„... a od poslednej spovede som tieto hriechy spáchala.“

Nikdy by ma nenapadlo, že sa toto môže stať. Sedela naproti mne a pátrala pohľadom v okienku, v ktorom nemohla nič vidieť. Lenže ja som jej videl priamo do očí, čo mi robilo nemalé problémy s úsudkom a ja neviem ešte s čím všetkým. Krásne nežný pohľad sa vyplašene díval nevedno kam a to ho robilo až detsky zraniteľným. Prechádzali mnou zvláštne vlny šťastia, že ju vidím. Bola tu blízko a pritom tak ďaleko. Moje vnemy hrali šach s pocitmi. Stále mlčala. Snáď sa naozaj previnila, keď tak úporne premýšľala... To by boh nedovolil.

Moja zvedavosť rástla úmerne blízkosťou, bola pre mňa veľkou záhadou, musel som sa o nej niečo dozvedieť. Niečo, čokoľvek, hocakú maličkosť. V ten moment som ju chcel poznať - dotknúť sa imaginárne jej duše a príjmať slová z jej úst ako potravu. Zahryznúť sa hlbšie... ako do jablka a hltať tú šťavnatú vôňu a chuť, nechať sa pobiť jej zhubnou zbraňou a ostať spútaný v tom opojnom voňavom raji. Všetko to zakázané ma prepadlo, tu na tejto prekliatej stoličke spovedníka. Démon sa usmieval. Bol ako nonšalantný hráč kariet, čo pokrčí ramenami a povie: Však čo? Veď som ti to vravel...

Ja som duchovný! Nie! Ty si upír, ktorý kedysi smilnil! Mozog mi spaľovali pravdy o mne, staré a hriešne. Musel som ich vyhnať z hlavy von, tieto zlodejky predsavzatí. Nechal som si ju odosobniť, aby som k nej mohol aspoň prehovoriť. Veď je to len žena. Žiadna hrozba.

„Čo ťa ťaží, drahé dieťa? Kristovo odpustenie je večné a veľkorysé a vzťahuje sa na všetko. Na všetko, čo oľutuješ,“ pripomenul som jej vľúdne. I keď som bol zvedavý na tie jej strašlivé hriechy ako malé decko. Po, pre mňa dlhom mučivom mlčaní zo seba potichu vypravila: „Myslím na jedného muža,“ vydesene zmĺkla, nervózne sa ošila. A ja som mal čo robiť, aby som sa nerozosmial. Konečne som sa trocha rozptýlil.

„Zamilovať sa je v tvojom veku normálne," preniesol som múdro a v duchu sa pousmial nad tým jej vydeseným tónom. Zachovaj dekórum, Edward! "Kde je problém?“ pokračoval som mäkko a trocha vyzvedal. V očiach mala tvrdý pohľad - priam kritický. Pre ňu to bolo vážne, kdežto pre mňa... V tvári som mal po dlhej dobe úsmev.

„Áno, lenže on je iný.“ Čože?

„Ako to myslíš, že iný?“ Teraz som bol totálne na dne.

„Ten muž, vlastne on nie je ani tak muž.“ Ruky mala pevne späté a žmolila si palce.

„A čo teda je?“ Zrazu ma prepadlo podozrenie o čom to hovorí.

„Zver sa, čokoľvek ťa ťaží, uľaví sa ti.“ Pomaly som začínal blázniť. Hodnú chvíľu mlčala, potom zavrela oči a povedala to.

„On je kňaz, otče, ako vy... a ja teraz neviem... čo si počnem. Musím odísť, prepáčte,“ vzdychla bolestne a mne stislo pri srdci.

„Nie, počkaj. Dokonči spoveď." Sklesnuto sa posadila na moju výzvu. Myslím, že sa jej prihodilo práve to zriedkavé osvietenie zo spovede. Niekedy nás tá naša podarená duševná očista zmetie z povrchu, až napokon ľutujeme vyrieknutej pravdy. To sa stalo práve teraz jej, a mne, miesto toho, prešiel telom neopísateľne krásny pocit pri prietrži jej pravdy a hneď v závese za ním ma premkol aj ten zlý.

Pokiaľ myslí mňa, čo s tým urobím ja? Spovedá sa tu z toho mne! V hlave sa mi roztočil kolotoč, myšlienky boli farebné ako sedačky na tom ozajstnom. Musel som sa odtiaľ dostať von, musel som si usporiadať myšlienky. Musel som sa rozhodnúť, ako naložím s touto informáciou. Žiadna žena mi ešte neotvorila svoje city ako prvá a teraz, toto nádherné stvorenie... ani nevie, čo spôsobila svojim vyznaním.

„Ty, drahé dieťa, choď v pokoji, cesty môžu byť niekedy aj záludné. Modli sa, ver v nášho Pána a tvoja duša zostane čistá. Pomodli sa dvakrát Otče Náš a dvakrát Zdravas. Pán s tebou.“ Usmiala sa, poďakovala. Uľavilo sa jej, možno áno. Hľadel som za ňou, za krásou sám opustený v dlani zvierajúc ruženec. Bude šťastnejšia, teraz, keď ju to už neťaží? A čo ja, spútaný? Komu sa budem spovedať ja? Jej vôňa jemne opadávala a nahradil ju silný pach mačiek. Pani O‘Neillová. To bude zase rozhovor.

Keď som opúšťal spovednicu, zahliadol som ju sedieť v ľavici, tuho o niečom rozmýšľala. Zrazu som chcel vidieť jej červenajúce sa líca. Iba ju krátko pozdraviť, nič viac. Mohol by som jej trebárs niečo povedať. Opýtať sa, či má rada dážď, alebo či videla niekedy divoké vlnobitie tu v Írsku. Nie, o počasí sa bavia iba zúfalci. Prišiel som až tesne k nej, voňala, hriala, pulzovala, bola živá. Myslela na mňa? Teraz a tu? Možno ma miluje... Nie, mňa nikto nikdy nemiloval a ja tiež nie. Je to už dlho čo som sám, som ako starý pes. Vadila by mi. Ja by som jej vadil. Čo by som jej ponúkol k životu. Ľadovú náruč, či nemé srdce? Kto miluje severný pól? Nikto.

Ako náhle ma zbadala, mohol som vidieť tú zmes emócií v jej očiach, ktoré prežívala. Líca jemne zružoveli, zreničky sa rozšírili. Krásne, vzácne a drahé... Usmial som sa a prikývol. Lenže jej sa na tvári zjavil zdesený výraz. Čo som urobil? To takto pôsobím na ľudí? Však sa ma bojí. Oproti cez uličku k nám mieril Jonathan s Robinom. Isabella rýchlo vstala. Priam priskočila k Jonathanovi a s široko roztvorenými očami naňho vybafla: „Strýko, kde si bol?“

„Však som ti včera hovoril, že dnes pôjdem s Robinom za chorými.“ V duchu sa sám seba pýtal, či to vôbec povedal a bolo mu divné Isabellino správanie. Potom si ale spomenul, že k chorým mal ísť so mnou. Áno, mal som ísť s ním, ale bolo slnečno, tak som poprosil Robina, aby šiel namiesto mňa.

Jonathan podišiel k nej, chytil ju za ramená a viedol si ju von z kostola. Potichu sa jej spýtal, či bola na tej spovedi, čo mu sľúbila. Takže, tam bol pes zakopaný. Spovedala sa nesprávnemu a teraz nevedela, kto tam sedel. Strelila pohľadom na mňa a srdce sa jej dalo do cvalu. Hľadel som chvíľu do tých hlbokých studní, držal som ju, iba pre seba. Teraz bola moja, a vedel som, že niekde v podvedomí je jej jasné, že v tej spovednici som bol ja. Jonathan jej zatriasol ramenom. „Bella, poď, musíme sa dohodnúť, zajtra sa schádza zbor. Povieš mi, čo by si chcela spievať.“ S úsmevom sa obrátil ku mne. „A ty Edward, máš dnes s Isabellou hodinu?“ Srdce jej znova nadskočilo. Prehovoril som rýchlo prvý, aby to nemohla zrušiť. „Máme hodinu poobede.“ Nádherne našpúlila pery popod nos a neradostne s hraným úsmevom to odkývla.

Cestou do svojej cely som premýšľal, čo mám vlastne robiť s jej náklonnosťou. Tešila ma predstava, že sa jej páčim, že na mňa myslí, ale bola tu ešte jedna vec, ktorá ma trápila a stále som ju odkladal aj s krížom na nočný stolík. Moje kňažstvo. Ako naložím s týmito mojím krehkým vlastníctvom. Nie je to jednoduché, hriech je nezvratný, pre mňa bude skutočný. Zničiť to bolo tak jednoduché a ja som sa s tým pohrával ako malé dieťa s vianočnou guľou, ktorá neprežije ani malý nápor.

Pravdepodobne sa jej páčim, na tom nič nie je. Nestalo by sa mi to po prvý krát. Moje srdce je pevný kameň, unesie nenaplnený cit, ale ona nie je taká silná. Odradiť ju nebude problém. Na to som predsa expert.

 

***

 

Sedela som pred zrkadlom, trela si oči. Bolo mi do plaču. Čo ak! Ani som na to nechcela myslieť. Čo ak tam bol? On! To by som neprežila, toľká hanba. Predstavovala som si ho, ako o tom vie a potom sa upokojovala, že to tak nie je a stále to isté dokola. Šalela som z toho. Musím ho vidieť, musím sa presvedčiť. Zistím to z jediného pohľadu. Zistím to na našej hodine, možno už potom žiadna ďalšia nebude. Vlastne by to aj tak bolo najlepšie. Bola som úplne rozhasená. Nedokázala som zoskupiť ani pár slov na jednu zmysluplnú myšlienku. Však ho poznám dva dni! - áno, páči sa mi, ale to nie je dôvod a on je predsa kňaz. Však takto reagovať... mala by som mať úroveň a hlavne som si mala to hlúpe nevinné tajomstvo nechať pre seba. Mlčať, to mi nikdy nešlo. Hnevala som sa na seba, bez rozmyslu trepem a potom to nejde vziať späť.

...

Ten ohromný organ budil rešpekt, dunivo sa rozoznie a ľuďom sa chvejú srdcia. Čistá energia. Prstom som sa dotkla dlhej klávesy a bála sa pohnúť rukou.

„Máte to, slečna Isabella, len sa zhlboka nadýchnite a stlačte.“ Trhom som si skryla ruku.

„Bojíš sa?“ Jeho hlas znel hrozivo, i keď to myslel ironicky.

Bojím sa, a ako, bojím sa a nielen rozozvučiť ten organ. Bojím sa vám otče, čo i len pohliadnuť do očí. Mlčala som. Začalo sa mi zťažka dýchať.

„Prepáčte, otče,“ roztrasenou rukou som nahmatala inhalátor v kabelke a dala si dávku.

„Prepáčte...“ Odvrátená od neho stranou som mala čo robiť, aby mi nevytryskli slzy z očí. Zapôsobil na mňa týmto silným spôsobom a ja som myslela, že to neustojím. Telo prežívalo istý druh fyzického šoku. Taktne podišiel k balkónu. Odtiaľ sa len jemne ozvalo: „Si v poriadku, dieťa drahé?“

„Áno.“ klamala som. Vôbec som nebola v poriadku. Teraz sa ku mne priblíži a vráti sa mi ten rezonujúci stav. Odpadnem, keď si prisadne vedľa mňa? Bolo to nanajvyš možné, pripustila moja vyresetovaná myseľ. Čo to so mnou preboha robí!

„Tak, môžeme začať?“ spýtal sa potichu. Dýchaj Isabella, len dýchaj.

„Som pripravená.“ Ľahké kroky a šustenie jeho dlhej čiernej sutany ustalo za mojím chrbtom. Pokojným hlasom na mňa prehovoril, lenže vo mne dúchal oheň a myseľ tlela a hrozila výbuchom. Spaľovala slová na mojich perách. Bolo hrozné to, čo sa mi dialo. Nie, nemôžem nadávať v chráme božom.

„Hrať prvýkrát na organ je čosi ako keby si mala sama vzlietnuť po prvýraz v lietadle. Je to ohlušujúci pocit. Na to nikdy nezabudneš.“ Istotne, nikdy nezabudnem na tento deň, potichu šustlo moje podvedomie. Nikdy nezabudnem na tohto muža. Vidieť ho je silný zážitok a hovoriť s ním ešte silnejší. Tie pocity v jeho prítomnosti sú, akoby som v inej dimenzii komunikovala s bohom. Číšila z neho konsternujúca sila a ja ako magnet som bola priťahovaná. Bol to pocit akoby som mala strach z výšok a keď sa pozriem dole, rozklepú sa mi kolená a ja padám v temnú hlbinu priťahovaná ním.

Prisadol si, zatvorila som oči. Bála som sa. Neprehovoril, len sa na mňa díval. Cítila som jeho oči na mojej tvári. Vlny, ktoré jeho telo vyžarovalo do toho môjho, mnou prechádzali ako tmavomodrý laser. Každá bunka sa chcela rozhorieť malým plamienkom.

„Teraz sem polož prsty. Sem.“ Svojím dlhým prstom mi ukázal presne kde. „To je D dur. Stlač ho.“ Napäto som sa nadýchla a stlačila klávesu. Hrmivé dunenie otriaslo kolosálnym chrámom a ja som nadskočila na lavičke a rukou strelila za chrbát. Stropné trámy sa viditeľne chveli ako pri zemetrasení a ja som k nemu otočila svoju vydesenú tvár. Mala som sa potrebu schovať pred tým hrozivým zvukom. V tvári mal výraz očakávania, nebezpečnej besnoty, jeho temné oči ma držali, akoby boli spojené oceľovými lanami s tými mojimi. Nadvihli sa mu kútiky úst a on sa drsne usmial, tým mi odhalil svoje jagavo biele očné zuby, ktorých špičky trochu vyčnievali ako ostatné. Nastalo hrobové ticho. Vydýchla som s pocitom akoby moje telo dobehlo pretek.

„Tempesta...“ prehovoril a jeho vyraz v tvári nebol ľudský. Nevedela som, čo to slovo znamenalo, ale naháňalo mi hrôzu. Dostavala som sa do stavu totálneho vypätia a letmo som registrovala, že nevládnem svojmu telu ako som chcela. Jeho pohľad sa zameral na moje ústa, z ktorých mi vychádzala para od chladu. Zdalo sa, že ovoniaval to, čo vydychujem. Už som ale nebola v moci jeho očí. Moje druhé ja jednalo za mňa. V pude sebazáchovy sa dalo na útek a mňa bralo so sebou.

„Musím už ísť. Moja babička... Dovidenia.“ Skoro behom som vyletela z tej úzkej chodby, zaplesla dvere na aute. V okrúhlom okne poschodia som ho ešte raz zahliadla. Áno, bol to ten pohľad, bol to on v tej spovednici a všetko vie. Dupla som na plyn a s flekovaním uháňala preč od toho démona. Slzy ma neprekvapili, konečne mohli páliť moje líca. Vystúpila som v parku, čerstvý vzduch chlácholil moju rozhorúčenú hlavu. Dvihla som pred seba stále chvejúce sa ruky a snažila sa porozumieť tomu čo sa stalo.

Zotmelo sa. Odšuchtala som sa domov s hlavou plnou šialených obrazov. Predstavovala som si ho tam, za tou mriežkou. A seba! Bože drahý, to je strašné. A potom som ušla. Čo si asi môže myslieť? Takto som to všetko priznala, že som malé nevyrovnané decko. Nie, nič... Rozhodla som sa. Zajtra začnem nacvičovať tú pieseň so zborom - sama. Budem mu venovať toľkú pozornosť ako hocikomu inému. Nedovolím očiam sa za ním dívať. Budem sa chrániť. Chcel mi ublížiť, chcel mi ukázať, že som slabá a podarilo sa mu to. Ale to ma nepozná, ja viem byť tiež zlá, a ak by chcel, môžem byť trebárs aj jeho nočná mora.

 

***

 

Jej vôňa sa linula studeným vzduchom a o to sa zdala byť čitateľnejšia. Nerozpínala sa a preto bola dokonale ohraničená. V hrdle ma pálilo, jazykom som si z podnebia zlizol jed zmiešaný s jej omračujúcou vôňou ľalii po daždi. Tá esencia presne vykresľovala farbu aury, v ktorej som ju videl. Bola biela ako sneh, na ktorý svieti polárne slnko. Na chvíľu som pod schodiskom vdychoval tú zničujúcu nádheru a predstavoval si ju v bielych šatách. Mušelín jej siahal až k členkom a v svite letmo presvital. Bola nádherne anjelská. Budíček! Musel som potriasť hlavou, aby som sa vrátil späť na zem. Znova som bol rozpoltený. Celá moja jedna polovica túžila po jej blízkosti a úsmeve a tá druhá... nemal som ju rád. Tá bola proti, chcela zabudnúť, vymaniť sa.

Toto zvládneš. Bezpochyby ju odradíš a ona si nájde inú záľubu ako je hra na organ a nevedomé trýznenie tvojej osoby.

Počul som jej ľahký dych. Nepozorovane som vyšiel z tej malej chodbičky, sedela na lavičke, nesmelo zdvihla ruku a dotkla sa kláves. Predstavoval som si ju v bielom a ona ju naozaj na sebe mala. Síce to nebol mušelín, len obyčajné športové šaty, ale aj tak. A na nohách mala, tak to ma prekvapilo, zašmudlané plátené tenisky na šnurovanie, ale ako celok to pôsobilo priam naivne detsky.

„Máte to, slečna Isabella, len sa zhlboka nadýchnite a stlačte.“ Naľakal som ju, jej srdce nabralo ohlušujúce obrátky. To som nechcel. Snažila sa brzdiť dych. Bála sa. „Bojíš sa?“ mňa, či toho organu? Chcel som vedieť na čo myslí, čo si o mne myslí. Mal som potrebu ju poznať a pri tom som si to zakazoval. Nepozrela sa na mňa, ľahunko sa chvela. Snažila sa, aby som jej nevidel do tváre, jej dych na okamžik výrazne zoslabol, zato srdce búšilo o to viac. Niečo nervózne hľadala v kabelke. Bol to inhalátor, hlasno sa z neho nadýchla.

Podišiel som k balkónu nech má súkromie a nech sa upokojí. Vystrašil som ju. Som netvor, také krásne stvorenie som zahnal len mojou prítomnosťou do úzkych, že z toho dostala skoro astmatický záchvat. Mal by som ju poslať preč. Nech sa sem nikdy nevracia, povedať jej, že je v smrteľnom nebezpečenstve, ktorého stelesnením som ja, upír. Chcel som jej povedať, aká je nádherná, ako ovplyvnila tieto moje posledné dni. Že vidieť ju je pre mňa dar a povedať jej, že ak by som bol človek, tak by som nikdy neobliekol kňažské rúcho, pokiaľ by som ju poznal. Zamiloval by som sa do nej. Ale to sa nikdy nestane, lebo som dal sľub niekomu inému, ktorý je pre mňa dôležitejší než čokoľvek a ja svojím sľubom dostojím. Tu som sa doteraz cítil dobre a nechcel som to meniť. Nie teraz. A aj keď cirkev v budúcnosti opustím, nikdy nebudem môcť na ňu pomyslieť. Nikdy sa jej dotknúť. Ja nevoniam človečinou a mám náruč ako kamennú hradbu, nikdy by sa v nej nemohla zohriať. Nikdy by sme si spolu nemohli dať pizzu a byť mladí a šťastní, lebo ja som starý upír, ktorý dávno stratil zmysel svojej existencie. Nemal by som jej čo ponúknuť.

„Tak, môžeme začať?“ Presne, poďme to ukončiť. Edward, zasadíš ešte jednu malú ranu a bude slobodná, nikdy ťa nevyhľadá.

„Som pripravená...“

*

 

Utiekla, bolo to ako rana bičom. Síce neutekala pred žiadnymi slovami, ale o to ma to viac bolelo. Zachoval som sa správne. Ale tlkot jej srdca budem milovať už navždy. Presne som poznal jeho hlas, každý najjemnejší šelest. Len to si ponechám. Viem, že nikdy nebude biť pre mňa.

A ona...

Kládol som si trýznivé otázky, či bude niekedy milovať? Či bude milovaná? Jej telo bude v moci iného. Raz to nastane. Nechcel som si to ani predstavovať. Bella, nádherná, usmievajúca sa na iného a on sa k nej nakláňa čoraz viac a jeho tvár je už úplne blízko... Predstava, že ju niekto pobozká bola ešte znesiteľná, ale ako som si predstavil, že dotyčný ju má v náručí nahú, zmietal mnou démon zlosti a ja som mal chuť niekoho zabiť.

Díval som sa ako odchádza. Odohnal som ju, podarilo sa a teraz som voľný a čistý. Už na ňu nikdy nepomyslím. Blbosť. Carlisle by povedal, že som naivný. Ľahko je si uzmyslieť a iné uskutočniť, ale ja som sa vedel vždy pre všetko zapáliť. Hlavne o veci, o aké som stál. Darmo, dávno už moje city neboli také, ako tie ľudské. Nemal som strach necítiť nič. Dokonca to bolo príjemnejšie, nemusel som po tom vôbec nad ničím premýšľať. Lenže vtedy som bol ako spóra, ktorá má ešte ďalšiu dlhú večnosť pred sebou. Lenže ja som kňaz a neurobím z môjho zotrvania v cirkvi frašku. Ukončím to. Nebudem ju vidieť, ani na ňu myslieť. Nikdy.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

16)  Astrid (12.09.2012 19:22)

hanko, mám radosť

15)   (12.09.2012 19:10)

kecáš je to úžasné a já si užívám tvůj styl a každé slovo,vážně nepřeskakuji

14)   (12.09.2012 19:08)

" nemal som strach necítiť nič "
" už som nebola v moci jeho očí "
to je neskutečná vnitřní bitva dvou bláznů ....
netuším,jestli může někdo vyhrát ... ale píšeš to krásně
jsem rozložená ,snad mě další kapitola dá dohromady

Astrid

13)  Astrid (12.09.2012 18:44)

hanko, ja mám hadr na hlave, keď vidím, že to niekto číta a čítam to s ním a potom, bože!to je desný styl
ok bav sa

12)   (12.09.2012 18:33)

ta píseň - to je emocionální smršť
" chci zas v tobě spát ..." do prčic, tak naléhavě jsem to ještě neslyšela
tak , a teď jsem schopna jít číst .... no,aspoň to zkusím,nohy do kýblu a hadr na hlavu ...

Astrid

11)  Astrid (26.06.2012 23:23)

Amazonko kiss, ďakujem, moc si toho vážim, že sa s tým tentuješ

Janebka

10)  Janebka (26.06.2012 23:16)

Och, uááách, ježkovy zrakany, jak mám napsat komentář na tuhle fantastickou geniálně emocionální šlupku?? Naprosto famózně opísané pocity někoho, kdo bojuje sám se sebou a trpí! Naprosto skvěle popsané myšlenky a strach a obavy někoho, kdo řekl víc, než by sám vůbec chtěl!! A vše se děje až na kost přátelé, až na kost!!!
Mylovaná Astrid, svůj dnešní boj jsem sice prohrála, o to víc se těším na ten zítřejší!
Nádherné!!! Nemám slov!!!
Děkuji!!!

Janebka

9)  Janebka (25.06.2012 20:56)

Amazonko, tys mě rozsekala!!! V rámci zachování duševní rovnováhy jsem se dala na rychločtení, lapám po dechu, rosím se, používám inhálátor a ... uf!! To je nálož!!!
Tak jo, jdu poslušně na začátek!!!

kytka

8)  kytka (13.02.2011 21:41)

Astrid

7)  Astrid (05.09.2010 14:10)

Moji čitatelia rada vás vidím, ďakujem, ža Vaše krásne komenty.
eMuska, dýchaj! no presne naša Bella bude jak uzol nervov, dokým sa jej on nedotkne za srdce.
ambra, Bye, chcela by som, aby to bolo dokonalé, ale nič iné než srdce plné citov nemám a s tým obtiažne manevrujem v mojej zmätenej hlave, ktorá okolo dokonalého písania išla a hovorí: "Aha, to je ono ...!":D Milé dámy to je o Vás
Ďakujemvšetkým

Bye

6)  Bye (05.09.2010 12:59)

A je to tu zas.
Na tomhle se nedá nic moc komentovat - všechno by byly jenom kecy.
Dokážeš uchopit neuchopitelné! Hodit to na papír (...to už vážně jde mimo mě)!!! Předhodíš mi to v tak těžký formě, kterou ale nepochopitelně lehce přijímám!
Jsem v tranzu.
A ještě ke všemu mám takový divný mrazení v zátylku - tenhle příběh nemůže dopadnout dobře... Nebo se mýlím?
Takže, oba se rozhodli, že si půjdou z cesty...
Hezký plán, ale to by se nesměli jmenovat Edward a Bella...

ambra

5)  ambra (04.09.2010 22:59)

Astrid, Astrid, Astrid. Právě jsem regulérně sjetá. Sjetá tou silou a hloubkou Tvých slov, tím oparem osudovosti, tím, jak je vidím před sebou a prožívám - s ním i s ní - každý ten záchvěv, který jsi mi předestřela. Po téhle dávce se mi nechce psát - mám pocit, že jen seberu vyluhovaný pytlík toho úžasného čaje, cos nám tu připravila, a marně se budu snažit z něj ještě něco vyždímat. Divné na tom je, že mě to nějak nemrzí a netrápí. Mám pocit, že hlavní je, že jsme si ten čaj vůbec mohli dát. Že jsme měli tu čest...
Je to tak nádherné. Tak silné. Tak dokonale napsané...

eMuska

4)  eMuska (04.09.2010 19:05)

Fu. Nádych, výdych. Ešte raz. A ešte raz. Ešte dvakrát. Konečne som schopná trochu reagovať. Tak pozeraj:

VIEŠ, AKO SOM SA BÁLA? TOTO UŽ NIKDY NEROB!

Cítila som všetko. Jej nervozitu, keď sa mu nevedomky vyznala, eho pocity a hlavne strach. Strach, ktorý prežívala pri hodine organu. Ty si to popísala tak dokonale, že ma skoro trafilo. Nemôžeš písať tak dobre, nechaj si aj nejakú rezervu!

A teraz vážne. Je to veľmi pekná poviedka s hlbokým, hlbokým, strašne hlbokým zmyslom, myšlienkou. Je to krásne, teším sa na pokračovanie.

Ewik

3)  Ewik (04.09.2010 18:49)

Nádherný díl

2)  elie_darrem (04.09.2010 18:36)

super:-)

1)   (04.09.2010 17:17)

Zase skvělé

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek