Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Snažím sa všetky moje poviedky dopísať, tak dúfam, že táto "Viera" - ak Vám to ešte niečo hovorí, sa bude páčiť.

Akčnejšia kapitola, toto bavilo aj mňa. A.

Kapitola 17

Hra s časom

O 72 hodín - Bella stále nezvestná

„Vstaň! Hej! Vstávaj!“ Chalan asi dvadsaťpäťročný spal v Isabellinej posteli. Poznal som jej posteľ podľa pachu, ale ten jeho notorický oder, všetko čaro kazil. „Vstaň, sakra!“ zavrčal som na neho, prešla ma trpezlivosť.  
„Čo... ! Kurva! Kde je Izzy?!“ Zmätene nadskočil, skoro som mu prerazil hlavu na dve menšie.
„Aká Izzy!?“ Kurva, ja ti dám Izzy! Vrelo to vo mne.
Skopol som ho s postele, smrdel, akoby s ním vytreli v krčme. Viac ako ten oblak smradu, ma však popudzovalo to, že mesiac som, ako taký závislý chudák, privoniaval k jej tričku a keď som dnes konečne liezol v snách oknom, tak ma tu čaká toto. Nepokúšal som sa ani len pomyslieť, či spolu niečo mali a dúfal, že je to iba tou posteľou, v ktorej bol neviem ako dlho strčený. 
„Čo sa deje? Čo... čo, do čerta, chcete?“ koktal dezorientovane. Ten chlap mal v mozgu dokonale vymetené, zbieral sa zo zeme - iste, ráno je vždy všetko inak – smola chlapče. Oblieval ho pot od strachu a smrdel, že to nemalo páru. Konečne som ju zbadal a v duchu zanadával. Isebelliná tvár sa mu vyjavila v tej opitej hlave, ak by som to nestopol, bolo by po ňom. Predstava, že bola s ním, že bol v nej niekto iný ako ja... ! vo mne spustilo hotové šialenstvo.
„Kde je Isabella?! Spal si s ňou?“ hučal som po ňom ako pominutý. „Bol si s ňou včera?“
Chalan sa prebral.
„Isabella?“ vychrchlal jej meno. „Ja neviem kde je. A kto si ty, kurva?“ Naraz bol plný sily. „Čo od nej chceš?“ Vyrazil proti mne. Sotil som ho späť na zem.
Kurva nehovor kurva, chlapče. Dnes tu Boh so mnou nie je. Nevytáčaj ma, lebo ťa proste zabijem a vez, že to už potom nerozchodíš. „Vyklop kde je konečne!“ Uvažoval som, že s ním vyrazím okno, aby to lepšie pochopil, ale vchodové dvere sa otvorili a vrazila medzi nás rozzúrená Sin.
„Čo sa tu stalo? Taylor! Pre Boha!“ zhíkla vyľakane, keď ho zbadala na zemi. „Taylor, si v poriadku?!“ Ratovala ho späť do postele. „Čo si mu spravil?“ osopila sa na mňa. „A čo tu robíš?“
„Sin, kto je tento šialený idiot?!“ ukázal naštvane na mňa ten smrad z postele.
„Bacha na hubu!“ vyletel som na neho. To sa už ale vo vchode do miestnosti tlačili Emmett s Jazom a ťahali ma von z izby. Alice sa akoby nič opierala o zárubňu a pokojne si ťukala niečo do telefónu.
„Už si skončil?“ ozvala sa. No konečne, teba potrebujem! 
„Alice!“
„Odjakživa som si myslela, že si kultivovaný... človek,“ sarkasticky podotkla a s pokojným výrazom prebehla očami po izbe, dokým som striasal zo seba tých dvoch. „Puste ma!“ zavrčal som naozaj nemiestne – 'skoro ako človek'. Jaz s Emmettom ma naraz pustili. Ach, toto mi presne chýbalo, táto parta.
„Všetci sa upokojíme. Áno?“ Podišla k nám vydesená Sin. A sakra, to vrčanie.
...

Až teraz mi to došlo, pri pohľade na toho chalana na zemi, aké to je, keď je človek bezmocný. Áno a ešte k tomu aký som cvok. Sám by som ho od žiarlivosti asi zabil, skrátka, nemal spať v jej posteli. Sakra. Ešte predvčerom som mal hlavu v oblakoch - mal som pre nás plány, všetko vyzeralo inak. A dnes? som ju stratil. Po mesiaci odlúčenia, mi ostali iba prázdne dlane a to nehybné srdce, ktoré by som si najradšej vyrval z hrude.
...
Keď sa konečne situácia upokojila a ten ožran sa nám predstavil, že je ich spolužiak z inštitútu a z času na čas tu cez víkend prespí, napätie v izbe povolilo, teda okrem mňa.
„Izzy to nevadí, keď prespím v jej izbe,“ drzo sa ozval a neprestal na mňa škaredo zazerať. 
Ale mne áno, ty blbec, tak sa neozývaj, lebo budeš predčasne mŕtvy, kypel zo mňa hnev, ale v konečnom dôsledku to bolo hlavne aj zúfalstvo. A meno Izzy, mi spúšťalo akurát tak iba jed z ďasien.
„Schlaď sa brácho. Teraz musíš riešiť iné veci.“ Chytil ma Emmett skôr, ako som po ňom vyštartoval. V myšlienkach som videl, že má toho dosť. Rosalie zmizla spolu s Bellou a situácia bola nanajvyš závažná.
„Takže, kto z vás videl Isabellu naposledy? Aby sme už v tomto mali jasno,“ spýtal sa Jaz k veci.
„Ja,“ ozvala sa Sin a ja som zaraz pocítil ten osteň v srdci, ako mi tam bolestne uviazol. Ak by som tu bol včas, ak by som bol len zavolal, možno by sa nepýtal na túto otázku.  
Musel som prestať s tým sebatrýznením a sústredil sa radšej na Sin, hľadala, tápala.

„Včera, vrátila som sa od otca z New Yorku... Nebola doma, myslela som, že sa vráti večer. Potom som išla do práčovne a na trh. Zdržala som sa u Paula. Som sprostá... Do jej izby som už neskôr nešla.“ Rozplakala sa. „Mala som niečo tušiť. Nechala som ju tu samú celé tri dni. Ale, aspoň by sa zmienila, že odchádza, či nie? Nechala by odkaz na stole...“ nariekala Sin.
„Isabella nie je žiadne malé decko," ozval sa ten v posteli. Sin smoklila ďalej. Z predstavy, že je Isabella niekde sama bezradná, sa mi robilo zle.
„Počkať!“ ozval sa znova ten chalan. „Pred týždňom, keď som tu bol." Poľakane na mňa pozrel, nechal som to tak. „Vonku na dvore... ju hľadal nejaký chlap. Vravel, že je jej kamarát.“ Trhom som sa k nemu sklonil, skoro sa od strachu potentoval a to som sa k nemu len zohol, zhrozene na mňa civel. „Len sa pýtal, či ju nepoznám. Povedal som, že nie,“ dopovedal rozklepane.
„Ako vyzeral?“
„Neviem, vysoký... mal okuliare... slnečné.“
„To si mi veľa pomohol. Mal prízvuk? Farbu vlasov? Tetovanie? Zvláštne znamenie? Nič?“
Díval som sa zamyslene na toho predo mnou, neklamal. Tak ma napokon napadlo: „Sin, tento sa sem ako dostal?“
„Tak ako ty. Oknom.“ Prepichla ma sarkasticky očami. Aká irónia, chcelo sa mi nahlas smiať. Neveriacky som potriasol hlavou. To sa mi len zdá! Nuž... čo na to dodať? Len, že ja nepotrebujem požiarne schodisko, kdežto on áno.
„Sakra, to nikam nevedie.“ Udrel som päsťou do steny. „Sin, kam mohla ísť?“ Hnev a podozrievavosť ma púšťali zo spárov zlosti a bolo mi jedno, že by s niekým spala, len keby som vedel, či je v poriadku. Chcelo sa mi kričať, utekať... stopovať, vlastne som ani nevedel, kde mám začať. 
„Vidím ju!“ vykríkla Alice s prázdnym odrazom v očiach. Naraz ma vtiahol vír, moja myseľ otvorila oči, zdalo sa mi, že sa mi zázrakom potia ruky.
Všetci ako také prílepky sme viseli pozorne očami na Alice. Možno jedna z tých zastrených vízii... ale nie! To, čo som videl vyrazilo dych aj mne:
Biele závesy, všade sterilné čisto, Isabella leží pripútaná o posteľ v strede nejakej sklenenej miestnosti. Z úst jej trčí hadička, spí... Neón v miestnosti na modro zabliká a vízia naraz zmizne.
„Alice, čo to bolo?“ vykoktal som zhrozene.
„Neviem, toto som už raz nejasne videla. Je to nejaké laboratórium. Stále sa to opakuje, Edward.“ Alice kývala hlavou. „Myslím, že ju uniesol ten tvoj kamarát z Belfastu... a zdalo sa mi, že si dával na hlavu pilotské slúchadlá. Možno ju odniesli v helikoptére... ? Nie som si istá,“ tápala vo svojom virtuálnom svete. Chytila sa za spánok, lúskla prstami. „Ten Ewan! Toho som videla!“ 
„Kurva, ten katolícky..." Jaz radšej nepokračoval.
Vzal som jej z ruky telefón, síce v Belfaste bola teraz polnoc, modlil som sa, aby to Jonathan zdvihol. Alice mi chytila ruku.
„Ak má v tom prsty Ewan, obávam sa, že farnosť odpočúvajú, Edward.“
„Alice, musím to skúsiť a Jonathan možno dačo vie.“
Zvonilo to, tŕpol som.
„Stoweharovská farnosť, prosím?“ ozvalo sa na druhom konci.
„Jonathan?“ Odľahlo mi. Poznal som ten jeho írsky akcent hneď.
„Edward, chlapče, tak rád ťa počujem.“ Spustil hneď. „Mám pre teba zopár informácii. Ibaže...“ zamyslene stíchol. „Mali by sme sa stretnúť,“ dodal ponuro, šepkal.
Presne to som potreboval, informácie. Vedel som, že sa bude chcieť stretnúť.
„Jonathan, to nepôjde, ja som v štátoch. Včera večer som odletel do Denveru, a horšie je, že Isabella sa stratila, potrebujem od teba pomoc.“
„Čože?! Pre Kristove rany! Akože sa stratila!“
„Jonathan, potrebujem, aby si mi povedal... Upokoj sa. Jonathan,“ naliehal som, lebo ho chytala panika. Chvíľu trvalo dokým sa mu na druhej strane zrovnal hlas k normálnej komunikácii.
„Jonathan, potrebujem vedieť všetko, čo vieš o Ewanovi. Odkiaľ k nám prišiel. Mená, ak vieš nejaké konkrétne miesto odkiaľ prišiel, s kým sa stýkal. Potrebujem čokoľvek.“
„Dobre, dobre,“ vydýchol nedočkavo. Počul som, ako v sebe premáha pohnútky a plač. „Chlapče, Ewan k nám prišiel z farnosti Kalin. Je to niekde neďaleko Snow Creek, kdesi v lesoch vo Wyomingu. Niekde tam musí byť aj sídlo celej tej spoločnosti. Pokiaľ si v Denveri, tak to máš odtiaľ celkom blízko.“ To bol fakt, aj mne spomínal raz dávno Wyoming.
„Kde je teraz? To náhodou nevieš?“
„Vzal si dovolenku. Povedal mi, že ide za svojou rodinou niekam na vidiek poblíž Londýna, ale neveril som mu. Izba po ňom ostala úplne prázdna. Nenechal tu po sebe nič, čo by dokazovalo, že tu kedy býval a nieto kázal. Protokoly z omší, výplatné pásky, všetko je preč. Na sekretariáte vo Vatikáne o ňom nie je žiadna zmienka, že by bol k nám kedy pridelený. Synu, je to všetko veľmi divné.“
„Jonathan, ten hajzel nie je v žiadnom Londýne, je tu v Denveri a myslím, že uniesol Isabellu.“
„Ten panghart hnusný!“ zanadával Jonathan. Tak toto povie jeden duchovný, musel som sa tomu v duchu zasmiať. „Ja dúfam, že za to náležite zaplatí.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Chlapče, ty ju nájdeš... Ty také veci vieš. Som si istý, že to dokážeš. Mám pravdu?“ plačlivo dodal.
„Máš pravdu, Jonathan... nájdem ju. Prísahám ti, že ju nájdem.“
„Dobre, chlapče môj." Stislo mi pri srdci, tým ako ma oslovil a tým, že mi veril. „A  ešte detail!“ vyhŕkol a prerušil ten krehký moment medzi nami. „Ewan mal plnú hubu toho ich najstaršieho, stále ho spomínal. Nie som si istý, ale myslím, že je to Marcus Volturri, on jediný o Lumenum Die vie. Myslím si, že Volterra má tiež vehementný záujem s nimi spolupracovať. Napadá ma, že sa Marcus Volturri chce zbaviť tých svojich podarených kolegov. Boh mi pomáhaj, ako sa volajú tí diabli?“
„Aro a Caius.“ Stihol som ešte odpovedať, lebo Jonathan spustil monológ plný nadávok na ich adresu. Už zavádzal rozhovor k politikárčeniu a úvahám o nesmrteľnosti a na túto debatu som nemal čas, mysľou som bol niekde úplne inde.
„Otče, ozvem sa vám, keď bude po všetkom. Musím ísť.“ Obaja sme na pár sekúnd zmĺkli, ale vedel som na čo myslí, presne na to, na čo ja. Na nás. Na to, či mne a Isabelle dovolí sa milovať, ale ja... - uľahčím mu to. Ona nebude mojou - všetkému bude koniec akonáhle ju nájdem, všetko skončí. Bál som sa na to myslieť, čo bude keď ten deň nastane a ja už nebudem sebec. Ale to sa stane, až ju nájdem.
„Synu, nájdi ju. Budem sa za vás oboch modliť.“ Prerušil moje zničujúce plány môj starý priateľ.
„Nájdem. A... ďakujem ti, Jonathan. Za všetko...“

Vez otče, že ju nájdem a vrátim ju späť kam sama patrí - do života. Medzi farby ročných období, medzi ľudskosť, lásku a vzájomné zdieľanie sa. Také zdieľanie, ktoré by so mnou nemohla nikdy zažiť. Už som vedel, čo je správne, a nehodlal som sa toho presvedčenia vzdať, keď už tak vierohodne vstúpilo medzi moje srdce a myseľ.
...
„Alice, odchádzame,“ zavelil som. „Zadaj do Googlu; Snow Creek, Kalin, Wyoming.“ Hodil som jej iPhone späť do rúk. „Odchádzame.“
„Mám to!“ vyhŕkla hneď. „Pohorie Britan. To je čudné. Celé to tam patrí vojsku...“ povedala zároveň.
„Tak budú asi ozbrojení...“ odfrkol Emmett.

„Jasné, mám strach. Zisti, ako sa tam dostaneme, Alice.“
„Tá oblasť je plná bunkrov, to náhodou viem." Hlásil sa Jaz hneď vedľa mňa.
...
Stáli sme všetci štyria pred starou drevenou bránou do malého kostolíka. Na dverách visel stručný oznam, že kostol je v rekonštrukcii. Všetko by bolo v poriadku, keby tomu nevadil jeden malý detail. Každý z nás sme cítili Rosalie, akoby tu stála s nami. Jej pach bol tak výrazný, že udržať Emmetta pri zmysloch, sa už nik nepokúšal. Vyrazil dvere, interiér kostola nenapovedal o žiadnej prestavbe. Rozdelili sme sa ako zohraný prieskumný tým. Drevený kostolík neponúkal nič k videniu; jednoduchý oltár, kríž, pár lavíc, nič viac. 
„Počkať, poďte sem,“ zavolal nás Jaz. „Aha,“ dupol do podlahy. Spod jeho nohy sa ozvala dutá ozvena. Zohol som sa a rovno aj so zopätou päsťou prerazil dubové parkety. Drevo sa rozletelo, ostala len diera v podlahe. Keď som sa lepšie pozrel, dvere v podlahe boli ovládané elektronicky, sledoval som káblik a dostal sa až k uvoľnenej parkete. 
„Sakra, keď sem dali toto, ako to, že tu nik nestráži?“ ozval sa Jasper.
„Možno sú si takí istí, že ich nikto nevyčmuchá,“ dodal sarkasticky Emmett a dral sa dopredu.
„Možno to je pasca,“ podotkol Jaz. Všetci sme sa ako na povel narovnali a sledovali okolie a načúvali slabým zvukom starého kostola a blízkeho lesa.
„Kiež by,“ povedal som rozhodne a skočil do kamenného suterénu. „Nik tu nie je, poďte dolu...“ naraz som stíchol.
„Prečo tak šepkáš?“ šepla Alice.
„Pre toto,“ ukázal som prstom na kameru nasmerovanú rovno vedľa mojej tváre.
„Do riti, Edward, čo to je?“
Neodpovedal som.
„To bola stupídna otázka,“ odpovedala si Alice sama s jej typickým úškrnom v tvári.
„Toto bude vchod. Je to nejaký podzemný komplex vstavaný v jaskyni,“ konštatoval Jaz a študoval štruktúru kamennej chodby. 
„ Emmett, skús vyraziť tie dvere.“
„Je to pancier, narobím hluk.“

Po troche snaženia, sme sa dostali bezhlučne dnu. Tie dvere nezostavili proti upíriej sile, ale i tak by ich nik z nás nedokázal otvoriť potichu, nebyť Emmetta.
Otvoril sa pred nami úplne iný svet. Tmavá chodba s miernym klesaním smerom do temného prázdna, nás viedla oceľovou konštrukciou vtesanou do dutín vápencovej jaskyne. Spod podlahy z kovových mreží, sa ku nám niesli mätúce upírie pachy. Rozoznal som okamžite Rosalie a... to sa mi nechcelo veriť, že cítim ten pach; Marcus? Marcus bol tu, v tejto diere s niekým, kto uniesol moju ženu a sestru? V tom prípade je odsúdený. 
„Čo ten tu robí?“ zaregistrovala to aj Alice spolu s víziou, kde sme ho spoločne mohli vidieť priamo v tomto komplexe. S niekým tam spokojne debatoval, vyvalený v pohodlnom kresle uprostred tej všadeprítomnej ocele. Vchádzali sme do moderne vybudovaného podzemia, kamenné steny vystriedali výstuhy z betónu. Podsvietená podlaha prezrádzala, že do tejto vecičky bolo napchatých poriadne veľa dolárov. Vzduchotechnika potichu ventilovala všetky pachy točiace sa okolo nás. Napredovali sme v úplnej tichosti tmou, dokým nás to nedoviedlo pred slepú uličku s dvoma pancierovými dverami. Jedny viedli ku schodisku a druhé boli výťahové s označením; Laboratórium 1. Vstup na vlastné nebezpečie.
„Isabella je tam." Naraz som cítil to zachvenie. Spomedzi nepatrné – pre človeka nepočuteľné pohyby podzemia, som cítil ten jedinečný ľudský šelest, ten nezameniteľný zvuk jej srdca.
„Je dole!“ Tá náhla myšlienka ma strhla a naraz ma to začalo hnať vpred.
„Stop!" zavelil Jaz potichu. „Výťah!“ šepol a smeroval nás von cez drevenú dieru. 
„Rýchlo, všetci ku schodisku!“ ukázal som k druhým dverám. Naskladaní za dverami, sme tam všetci vetrili ako také napnuté tetivy.
Marcus, Ewan, Rosalie, Isabella a možno päť ďalších upírov. Dohromady deväť bytostí sa nachádzalo tu, v tomto podzemnom komplexe. Hermeticky uzavretí sme tu ostali spolu s nimi a to znamenalo, že o nás museli vedieť, alebo sa to čoskoro stane. Pokúsil som sa napojiť na všetky funkčné mysle v mojom okolí. Postupne som vyradil Emmetta a Jaza, Alice som potreboval. Isabellu som samozrejme nepočul, ale bola tu, tým som si bol istý. Snažil som sa ovládať a nepredstavovať si ju niekde priviazanú o posteľ. Potreboval som ju odtiaľto dostať – to bola jediná priorita a ak by som zle zaváhal, mohlo by ju to stáť život. Zrazu výťah zastal, vyradil som dych z prevádzky.
„Dvaja,“ ukázal posunkami Emmett. „Ľudia,“ úľavne si odfúkol.
Privrel som dvere nášho jediného úkrytu, pripravený na čokoľvek. Už dlho som nikoho nezabil, ale to neznamená, že si to nedokážem po rokoch zopakovať. I keď tí dvaja mohli mať tie ‘zázračné‘ Ewanove zbrane, čo dokážu zabiť upíra. V konečnom dôsledku to boli aj tak stále iba ľudia – nič viac – žiadna sila a na tom som sa snažil stavať našu obranu. 
V tom napätom tichu mi prišla myšlienka na Isabellu a jej zraniteľnosť tak reálna. Pristihol som sa ako verím, že ju dnes stratím.

Bezbranná

Slabá

Náš vzťah bol a je odjakživa omyl, úvaha sa zmenila pomaly v presvedčenie. Ešte v lete to mohlo skončiť. Ach, v duchu som zaplakal, keď som si predstavil všetku tú vinu. A teraz tu, v diere strčený, som si to bol schopný konečne uvedomiť. Toto vyriešim, ochránim ju od môjho sveta a nechám ju žiť si svoj život. S priateľmi, možno aj tým chalanom z jej postele. Bude z nej vysokoškoláčka, čakajú ju najkrajšie roky života. Nemôže ich predsa prežívať s tak zatrpknutým a neprispôsobivým mužom ako som ja. Teraz to všetko nabralo reálnejšie rozmery, v Írsku som mal akosi zabednenú hlavu.

Pred troma dňami ju uniesli a v Rostrevol skoro zabili. Klementína jej vliezla rovno do domu a priviedla so sebou starých spráchnivených upírov, aby si to s ňou rozdali a napokon, je niekde tu, v tomto prekliatom podzemí spolu s Marcom Volturri a to je už dosť veľký výpočet. Pretrel som si nervózne tvár, ďasná mi tŕpli ako sa mi v nich zbieral jed. Zabijem ich tam dole všetkých a aj Marcusa.
„Toho nie!“ vyhŕklo z Alice.
„Ty čuš!“ zopol som prsty, aby bola ticho.
„Ticho,“ ozvali sa všetci naraz.
Dvaja strážci v maskáčoch vyšli von pred dvere výťahu, o zlomok sekundy z nich boli iba vetché mŕtvoly.
„Čo teraz?“ spýtal sa bezhlasne Jaz.
„Ideme dole. Rozdelíme sa na dve skupiny.“ Vo vojenských posunkoch sme to všetko zorganizovali. Dole si zatiaľ môžu myslieť, že sa vracajú tí strážcovia.
...
Jaz s Alice schodiskom a útočný tým - ja a Emmett výťahom. Dvere sa otvorili rovno do obrovskej miestnosti plnej najlepšieho vybavenia aké som kedy videl. Predo mnou vypisoval do prázdna nad stolom čosi hologram, oddelené laboratórne kóje boli zastreté plachtami. V strede miestnosti stála podivná klietka z čierneho kovu – unoptánium – samozrejme, to upír neprelomí. Prizrel som sa lepšie, to už Emmett vyrazil - v rohu klietky sedela na zemi Rosalie.
„Sakra!“
Ešte nikdy som nevidel Emmetta plakať, a nemali sme na to ani čas, len som ho chytil za rameno, rázom sa oklepal a bol z neho znova ten tvrdý chlap ako pred minutou. Snažil som sa Rose niečo vybrať z hlavy, mlela ako stroj:  Leží tam a chcú jej to zobrať. Teraz prišiel nejaký doktor. Musíš ich zastaviť, Edward! V myšlienkach na mňa vyslovene kričala. Pokýval som hlavou a znova sa sústredil na miestnosť pred sebou, Jaz a Alice čakali pripravení na podeste schdov.
Naraz sa všetko zomlelo v jedinom zlomku sekundy. Boj, ktorý nastal, bol ako demolačná puma strelená do útrob kameňolomu. Vrhli sa na nás traja upíri, museli sme sa rozdeliť. Alice oslobodila Rose. Emmettovi sa dokonca páčilo protivníkovi prerážať hlavu o unoptániový nôž, neviem kde ho v tom zhone vyhrabal. Ja som striasol zatiaľ jedného novorodeného, ktorý ani nevedel, čo robí. Evidentne na ňom testovali zbrane, mal dolámané kosti skôr, než som s nim začal ja. Prach, rozruch a zmätok, ktorý zavládol ma nezaujímal, lebo ja, som hľadal len ju. 
Náhle všetko stíchlo, asi už nebolo koho zabiť, periférne som zbadal, že sa ku mne niekto blíži. Bol som zmätený, ten dotyčný vyzeral veľmi povedome, ale miatol ma jeho upíri pach. Postavil až príliž blízko mňa, na očiach čierne okuliare. 
„Takže som sa nemýlil, keď som tvrdil, že ju budeš hľadať,“ povedal pre mňa povedomím hlasom a len tak opodiaľ, akoby vôbec zo mňa nemal strach, zostal stáť. Usmieval sa, nechcel som to vidieť, musel by som ho totiž za to hneď zabiť a situácia ma nútila, sa najprv dostať k nej a kľúč k jej väzeniu mal iste on. Čakal som na správny okamih, viera, že ho zabijem bola silnejšia, než čokoľvek, čo som kedy cítil.
„Boli sme bratmi a pozri, ako to všetko skončilo?“ dodal naoko trpko.
„Kde je?“ Dokázal som sa len mrazivo spýtať.
„Ach, áno... tá tvoja holubička.“
Ten posmešný tón ma nenechal chladným, otočil som sa k nemu. Ewan si zložil okuliare, oči červené, myšlienky zabijaka sa mu len tak mihali lebkou. V upíriej nanosekunde nadvihol ruku a stlačil gombík na diaľkovom ovládaní. Vertikálne žalúzie preskleného laboratória sa pomaly odtiahli. 
„Bude u nás testovaná, dokým neporodí a to už dlho trvať nebude,“ prehovoril znudene a mne sa podlomili kolená.
Nezmohol som sa na nič, nieto na pohyb. V bielej presklenej miestnosti sa pomaly odkrývalo úzke lehátko, na ktorom ležala Isabella, pripútaná v kovových obručiach s nohami roztiahnutými do gynekologickej polohy. Z úst jej trčala hadička. Odrazu sa pohla, videl som, že zakašľala. Jej pohyb akoby sa preniesol aj na mňa, okamžite som sa pohol tiež. Naraz sa ale začala šklbať a vytrhávať si ruky z kovových pascí, mykala hlavou, akoby sa dusila.
„Nie...  to nie!!“ vykríkol som. Vybuchla vo mne besná sila a potreba chrániť ju. Rozbehol som sa ako v tranze a narazil celou silou do okna laboratória, ale to sa len otriaslo v základoch a ostalo neporušené stáť na mieste, skôr mne zaprašťalo v ruke. Zopakoval som to ešte raz a to, za asistencie sprostého Marcusovho smiechu.
„Takže...“ tleskol rukami, všetko utíchlo. Polámané trosky troch úpírov sa doplazili po jeho stranách. „Ja si sem prídem skontrolovať, ako sa narába s mojimi financiami a toto ma tu čaká,“ afektoval rozmrzene. „Tamto, to kotné žieňa zostane tu. Nik sa jej nedotkne, chcem vedieť, čo z toho bude.“ 
„To nedovolím,“ splynulo mi pokojne z úst. Ten jeho strojený ksicht som si vychutnával, keď som na neho v zlomku sekundy zaútočil. V tej rýchlosti sa ešte stihol začať brániť. Už už som ho držal za ten jeho vyschnutý krk - kameň praskal, keď odrazu ma čosi príšerne zabolelo a rázom odhodilo do betónovej steny. Dotkol som sa brucha a nahmatal si nohu, časť mojej bedrovej kosti bola doslova rozpraskaná. Nastala totálna mela. Videl som, ako Ewan zranil zbraňou Emmetta a Alice. Tí ostatní upíri boli ozbrojení tiež a útočili do Rose, ktorej sa napokon podarilo nejakým spôsobom uchmatnúť diaľkový ovládač od laboratória, kde väznili Isabellu.

Ewan mi stál chrbtom zabraný do paľby na mojich blízkych - a to nemal robiť... Vrhol som sa na neho a zvieral mu krk, červené oči mu liezli z dolkov.

„A teraz ťa zabijem. Pomaly..." vzdychol som, sila sa vo mne len hromadila. „Lebo si jej, ty skurvený had, nedal pokoj," šepkal som plný nenávisti. Odlomil som mu ruku a potom druhú. Vtlačil som mu prsty do úst a vytrhol mu sánku spolu s bradou a nakoniec ešte hlavu. Červené oči vyhasli...

„Byť novorodený, nie je nič extra..." Kopol som do Ewanovej mršiny podo mnou. „A ty," ukázal som na Marcusa, Alice hneď stála medzi nami, zoschnutý smrad ustúpil. Dvihol ruku v zmierlivom geste.

„Edward, ja som jej nechcel ublížiť. Však čítaj," vyzval ma a ukázal na svoju hlavu. „Chcel som ju chrániť, inak by jej spravili potrat... Mysleli si, že je to tvoje," povedal vážne.

„To iste..." odsekol som, ruka mi poklesla vedľa tela. Emmett s Rosalie stáli s napriahnutými zbraňami vedľa mňa, Marcusové stráže tiež. Ale my sme boli v presile.

„Odvediem ju preč a ty, nás necháš ísť. Rozumieš?" povedal som a považoval to za moje konečné rozhodnutie. Ak by nesúhlasil, zabil by som ho a on si toho bol dobre vedomí. „A teraz zmizni!" Ani som sa na neho nepozrel. „Jaz, vyprevaď ich..."

Marcus iba kývol na súhlas a potichu sa stratil vo dverách výťahu.

...

Sklenená tabuľa pomaly mizla v strope miestnosti. Dokuľhal som k lôžku, kde ležala Bella a snažil sa nejako pozbierať z toho, čo vidím. 
Oči vystrašené, ako náhle ma zbadala, vytryskli jej slzy, nemohla rozprávať.

„Pššš... Opatrne. Vyberiem to.“ Pomaly som vytiahol intubačnú trubicu z jej úst. Bola tak slabá, že nedokázala vôbec ani zakašľať. 
„Láska..." Pohladil som ju po uslzených líčkach. „Moje dievčatko...“ plakal som aj ja a trhal kovové remene z jej rúk. Stiahol som plátenú plentu cez jej kolená a uvoľnil nohy z remeňov.

„Čš... som tu, vydrž, nehýb sa,“ hovoril som stále na ňu a znel naozaj zúfalo, jej výraz ešte viac prezrádzal prichádzajúci plač. Dlho ju týrali, videl som to; jej strhaná tvár, zošednuté kruhy pod očami, pery popraskané a suché – určite bola dehydrovaná. Pobozkal som ju, vzdychla úľavou, akoby chcela umrieť, akoby som bol práve to posledné, čo chcela vidieť.

„Ty si prišiel," šepla, skoro som jej nerozumel.

„Ja som musel... musel som ťa nájsť. Potrebujem tvoje srdce, aby som mohom žiť." Asi som začal blbnúť aj ja, ale tak znela pravda. V jej blízkosti sa nedávne predsavzatia kamsi vyparili, ostala iba potreba ju mať nablízku.

„Pozri..." Vzala mi ruku a priložila si ju na jemne zaoblené bruško. „Viem, že ťa ľúbi a tie..ž..." Slová z jej úst sa podivne natiahli a naraz Isabella zatvorila oči. V totálnej panike som nebol schopný, ani započuť jej srdce. Vyľakaný, že umrela, som sa tam skoro zosypal. Rosalie ma podoprela a pridržala mi ruku pri jej tvári. 
„Je v bezvedomí... Alice jej dá infúziu, už na tom pracuje. Len ju drž bokom, ak by potrebovala kašľať. Takto ju podopri.“
„Dobre...“ poslúchol som Rose a snažil sa nájsť svoju odvahu a prehľad o situácii.
Rose prešla na koniec stola, pozrela sa na mňa a vytiahla platenú plentu nad jej nohy. 
„Myslím, že s ňou ešte nič nerobili. Možno iba vyšetrenie. Bude v poriadku, chce to len tekutiny a Carlisle je na ceste sem. Ostaň pri nej.“

„Ostanem..." Navždy ostanem.

 

 

Astrid

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Janebka

13)  Janebka (01.07.2012 08:26)

Našel je a zachránil!!! A konečně se můžu zhroutit i já!!!!
;)
Děkuji!!!

12)  nikol193 (27.12.2011 21:18)

milujem Jackoba - Taylora Lautnera *fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks* *fworks*

Astrid

11)  Astrid (02.10.2011 13:28)

Lenko, ďakujem za krásny komentár, veľmi ma povzbudil:) , som moc rada, že sa Ti páčilo, fakt som si myslela, že Vieru nedopíšem a som rada, že to tak nie je, Edward si zaslúži byť sťastný andel krásny jo a ešte jednou díky

Lenka326

10)  Lenka326 (02.10.2011 12:16)

Astrid,
nadskočila jsem radostí, když jsem viděla, že ses pustila do dopsání Viery. Už docela dávno jsem ji celou přečetla a jak tak koukám, nikdy neokomentovala. Promiň. Dlouho jsem se k ní odhodlávala, protože spojení kněze a upíra mi nejdřív přišlo trochu divné, ale pak byla zvědavost větší a nelituju. Edward Cullen, upír, který leccos pamatuje, se rozhodne prověřit svoje zásady v kněžském rouchu. A docela by mu to šlo, kdyby nepřijela na prázdniny Bella. I když nebyl nikdy žádný svatoušek, nikdy se nezamiloval, tak proč by to nemohlo přijít zrovna teď, že? Nejenom, že se musí držet zpátky kvůli svému kněžství, ale hlavně kvůli své podstatě. Líbilo se mi, jak popisuješ jeho vnitřní boj, jak je "pro její dobro" na ni ošklivý, aby to nakonec všechno přebil strach o ni samotnou a od záchrany života je k lásce a vášni už jenom kousek. Trošku, teda trošku dost, mě vytočila, když se v něm za každou cenu snažila vzbudit démona, protože to ublížilo jim oběma.
Díkybohu, že se konečně rozhodl jít za ní, ale přichází pozdě. Tušila jsem, že Ewan ještě neřekl poslední slovo, ale že zajde tak daleko, že se nechá přeměnit, to byl šok. A chudák Bella, těhotná s upírem a zavřená v laboratoři na pokusy. A ten hnusák dostal i Rose, to byl další šok. No, hlavně, že už jsou venku a v pořádku. Tak jdu na další dílek.
Díky za povídku, díky za další kapču, mám velkou radost, že ses k ní vrátila.

Ewik

9)  Ewik (27.09.2011 13:11)

Astrid, jsem šťastná, že píšeš moji milovanou Vieru.
Bylo to WOW! Těším se. Děkuji!

Bye

8)  Bye (26.09.2011 22:52)

Asrid, tohle byla akčňárna nejvyššího kalibru a zároveň emocionální centrifuga. Obousměrná.
Edwardopva žárlivost. Pak jeho rozhodnutí to s Bellou ukončit. A nakonec se mu to stejně všechno vykouřilo z hlavy, když se k ní dostal...
A všechny ty jeho myšlenky!!!!! Uááááááááááááááááááááá to je mazec!!! Krásně jsi tu jeho intenzitu poředila vtipnými společníky. Hlavně Alice perlila.
A Emmett s Rose Uf, nic moc neřekli, a ani nemuseli, to byla síla!
Ewan - upír?! Marcus v komplotu!!! Bella těhotná!!!
Není možný tady vyzdvihnout všechno, co mě dostalo - byla to jízda od začátku do konce. Dlouhé čekání se vyplatilo.

julie

7)  julie (26.09.2011 19:21)

Astrid,jak jsi přišla na to,že by někoho mohla odradit délka kapitoly?To snad ani nejde Jsem hrozně ráda,že povídka pokračuje,díky!!!! A těším se na pokračování.

Jula

6)  Jula (26.09.2011 16:49)

Astrid, hrozně jsem se na pokračování těšila, miluju všechny Tvoje povídky
Modlila jsem se, aby ji Edward našel a ona byla v pořádku, s mímem jsem teda nepočítala. Jsem zvědavá, jak to přijme Edward, až o tom začne přemýšlet .
Díky

ambra

5)  ambra (26.09.2011 10:19)

Astrid, dĺžka ma neodradila, i když souhlasím, mohlo toho být tak 10x víc ;) . Ufff!!! Já brala minule zmínku o Rosalii jako naději a oni zatím unesli i ji! Spojili se s Marcusem a ten všivák Evan se nechal přeměnit . Uááá! Ty jsi fakt génius, tohle byla zase bezkyslíková kapitola, já pako si k tomu vzala kafe a teď je jak psí čumák . Skvělá akce, to podzemí mi běželo před očima a pak ta bitka - Evanovi jsem trhala hlavu zároveň s Edwardem . Super!!! A Bella je na tom hodně špatně zdá se, ale hlavní je, že už jsou spolu Hlavně mi neříkej, že na ni to pako bude žárlit, to bych asi nepřežila:p . Jinak se mi fakt líbí, když se tvůj úžasný a strašlivý Edward může milovat naplno a to s lidskou Bellou prostě moc nejde, takže strašně toužím po tom, aby ji přeměnil a konečně si to užili bez výčitek . Jenže tenhle Edík je tak drásavě zoufalý, že nevím, kdo ho k tomu dokope . Astrid, jsem v rauši, naprosto super kapitola

matysekmj

4)  matysekmj (25.09.2011 23:18)

Dokonalé,dokonalé,dokonalé..... Tak moc jsi mě potěšila,že jsi přidala další dílek.Ta poslední část mě totálně dostala,a když ji řekl „Moje dievčatko...“ byla jsem vyřízená a začala brečet.Je to fakt překrásný Těším se až už budou z toho hnusnýho místa pryč a budou si moct popovídat o nich a dítěti.Teď už můžu jít klidně spát.

Twilly

3)  Twilly (25.09.2011 23:16)

Dočkala som sa... a bolo to... bolo to... WOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOW. Ženská, ty si vietor! Tvoja akcia mi robí v tele búrku. Ja som vedela, že čakám na skvost.

KUJEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEM Seňora, si klasa!

Bye

2)  Bye (25.09.2011 23:01)

Bože, mám zástavu!!! Další kapitola mé Viery
Lásko, měla jsem dnes tak debilní den, že si čtení takovýho klenotu prostě musím nechat, až bude trochu líp. Ty to chápeš, viď?

kytka

1)  kytka (25.09.2011 22:42)

Ivanko. Jsem moc ráda, že píšeš, že pokračuješ. Jsi holka statečná.
Tuhle povídku mám strašně ráda. Dnes jsem skoro celý díl probrečela. Tak jsem si přála, aby jí našel. Našel a dokonce těhotnou. Říkáš, jak to přijme? Nenech ho udělat nějakou hloupost. Bude za miminko rád, viď? Zaslouží si oba štěstí.
Díl byl úžasný. dlouhý, akční, milý, lítostivý, silný, báječný. Děkuji za krásné čtení a moc se těším na pokračování.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek