Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Tento diel Viery sa písal sám. Bolesť znova oboch našich zmätených milencov rozdelí, lenže on ju miluje a nenechá ju odísť. Nie...

 

Dodatočne doložený epilóg.

15+

Kapitola 18

 

Viera v nás

 

Doleteli sme taxíkom do Denveru, Isabella bola stabilizovaná, ale Carlisle jej pichol pre istotu počas letu sedatíva. Mala strach o dieťa, čo čakala.

Dieťa...

To slovo ma desilo, nemal som predstavu, že by som mohol čosi také zažiť. Mesiac som ju nevidel a moje telo bolo neplodné, bál som sa uveriť – lebo by z toho mohlo vzísť smiešne klamstvo a to by som neuniesol – ja som neplodný a bodka. S týmto presvedčením som bez rozlúčenia opustil domov v horách. Zveril som Bellu dievčatám a odišiel s Jazom na lov. Na Aljašku. Na viac dní.

...

„Čo je?“ dvihol som podráždene telefón.

„Pýta sa na teba... Toto nesmieš robiť,“ naliehavo zašepkala nešťastná Alice. Asi, aby ju Isabella nepočula, zovrelo mi žalúdok.

„Nestarajte sa do toho. Spravil Carlisle tie testy, čo vravel?“

„Spravil... Povedal, že je to zdravá gravidita, nič viac nehovoril. Zajtra ide na odber plodovej vody. Mal by si sa vrátiť. Carlisle povedal, že ...“

„Carlisle nech sa stará o seba,“ utol som ju hneď. Za posledných pár dní som absolvoval zopár takýchto telefonátov.

„Ach, Edward... ona ťa potrebuje.“

Zložil som.

„Jaz, sleduj! Tamto v údolí dotiahli karibu.“

 

***

 

Dom v horách som si obľúbila hneď na prvý pohľad. Skôr to bola veľká rekreačná horská chata s viacerými apartmánmi na dvoch podlažiach. Mali sme s Edwardom vlastný byt s výhľadom na západ, ponad oblaky. Myslela som si, že budeme šťastní, že bude rád keď zistí, že som tehotná... lenže on ma opustil, ešte v ten samý deň pokým som spala z tých liekov, ktoré mi dal Carlisle v lietadle. Ani sa so mnou nerozlúčil. Rose povedala, že išiel s Jazom na karibu a že tam nie je žiaden signál. Bolelo ma z toho srdce, lebo to bola lož.

Hlodal vo mne červík podozrenia. Tušila som to správne - on mi neveril.

Carlisle mi povedal, že žiadne symptómy patologickej gravidity zatiaľ nespozoroval, čiže nikde nebolo napísané, že je to dieťa Edwardovo. Myslím napísané okrem môjho srdca. Roslie o tom nechcela ani počuť; vraj sa do konca týždňa vráti. Ale nech mala Rose oči kamenného upíra, nevedela dobre klamať. Okrem toho, som si nechtiac vypočula Alicin telefonát s ním. Nechcel sa vrátiť a to mi stačilo.

V ten deň, keď som mala ísť na kliniku, už som ho nečakala. Vyhovorila som sa na schôdzku so Sin a navštívila Carlisla sama. Musel mi sľúbiť, že mu to nepovie. Dohodla som sa s nim, že ak by sa niečo zmenilo ohľadne môjho stavu, dám mu okamžite vedieť. Plodovú vodu som si vyšetriť nedala, vedela som, kto je otec a nikomu som to nehodlala dokazovať. Keď nás nechcel, stačilo povedať. V ten samý deň, som sa odsťahovala z mesta.

Zakotvila som kus od Denvru pri Fort Collins. Mestečko poblíž Rooseveltovho národného parku. Hneď pri jazere som si prenajala chatu. Vedela som, že Edward loví mimo Colorado, alebo v parku na juhu a ja som to vzala smerom na sever. Cestou v autobuse som preťala všetky väzby, neuronila som ani slzu. Vlastne, ja som to už vedela dávno, že mi neuverí, ešte keď som kupovala ten test v lekárni.

 

***

 

Vrátil som sa o pár dní, nik so mnou neprehovoril, iba ich myšlienky vypovedali o nevraživej nálade voči mne a Isabellu som nikde necítil. Premkol ma divný pocit opustenosti.

„Kam išla?“ spýtal som sa Esme.

„Včera šla sama na kliniku a potom za Sin. Volala, že u nej prespí.“ Dvihla ku mne oči od polozvädnutých sadeníc v skleníku.

„Aha.“

...

Vošiel som do nášho bytu, chcelo sa mi objímať jej vôňu a na všetko zabudnúť. Odprosiť sa, aj keby to malé malo byť hockoho. Pohľad mi spadol na stôl v opustenej izbe. Ležala tam napodiv známa kniha, ale nebola jej, vybrala ju asi dole v knižnici. Usmial som sa. Búrlivé výšiny. Čo s tou tragédiou stále má? „Taká marmeláda..." zahundral som.

Lenže spod tej knihy vytŕčal úhľadný papier, preložený s mojim menom uprostred. Prešiel mi mráz po chrbte.

Otvoril som to a čakal, že zahliadnem slová lásky. Oni to aj slová lásky boli, ibaže mi kvôli nim po prvý raz v živote puklo srdce.

...

Nikdy som nemilovala nikoho iného iba Teba, Edward.

Nikdy som sa nemilovala s iným mužom než len s Tebou.

A nikdy Ti to neodpustím, lebo si mi neveril.

Nesnaž sa ma kontaktovať. Nikdy.

Bella

...

Mojej emocionálnej krivke asi preskočilo a Jaz stál totálne vystresovaný vo dverách oproti mne.

„Opustila ma...“ šepol som a môj hlas znel cudzo. Nepoznával som sa.

„A čo si čakal? Že tu bude, ako taká hlupaňa čakať, dokým ty prídeš k rozumu. Ona už nie je sama. To si zapamätaj.“

Nie je sama? Zopakoval som si v duchu tie tri slová. Tá predstava ma prekvapila. Ona má to malé a čaká na neho, kdežto ja, nemám znova nič. Tak ako v tom kláštore, tak ako ten strom v poli s jedovatými koreňmi a otrávenou mysľou. Padol som na kolená.

„Jaz, som blbec... kretén... Ach, Bože!"

„Si blbec a Boha do toho nepleť. A...“ pretiahla provokačne Alice. Ten osteň krutosti v jej hlase som dobre poznal. „Snažila sa ma zmiasť, ale jazero Lory poznám, takže sa jej nepodarilo  ma previezť.“

Skočil som k Alice ako taký klokan a mačkal ju za ramená. „Jazero Lory? Alice! Vieš to iste?“

„Ale nepôjdeš za ňou dokým nebudeš normálny a nesľúbiš mi...“

„Všetko ti sľúbim!“ vyletelo zo mňa.

„Okej, hlavne ju nevydes. Nepozoruj ju zo stromu a neskúšaj  na ňu tie tvoje blbosti, ktoré tak často páchaš, jasné?“

„Alice, čo len chceš!“ Srdce mi radosťou doslova bilo.

Vôbec mi nevadilo, že sa prezliekam pred svojou sestrou.

„Beriem si motorku.“

„A ak ju pozveš na večeru?“ podotkla Alice.

„Tak, nie... Mercedes bude stačiť.“ Tešil som sa, i keď som sa rútil do neistoty v znení: Nekontaktuj ma nikdy. To je fuk, je moja. Zoskočil zo schodov rovno do garáže.

...

Jazero Lory sa trblietalo jesenným západom slnka, ukryté pod korunami červených javorov. Ich biele kmene tvorili nádherné aleje pozdĺž celého pobrežia pokojnej tmavomodrej hladiny. Jeseň tu prebúdzala farby kontrastujúce so zelenými šindľovými strieškami miestnych chatiek. Krásne miesto na bývanie, typická Bella.

Počkal som až sa zotmie a pozorne premietal, čo mi Alice presne povedala: Neseď na strome – smola - tak presne tam som bol. Sledoval som ju z dokonalého úkrytu. Smažila si omeletu so syrom a akurát zaliala kakao a k tomu priložila tvarohové šatôčky a ešte aj jahody. Toto všetko si niesla na otrasnú pohovku k televízoru v tej príšernej bukasovej búde. Sledoval som s ňou nejaký film, ani neviem o čom bol, nakoniec zaspala. Zliezol som dole, že ju prenesiem do postele, ale napokon som už fakt nevedel, čo chcem urobiť – vlastne som ju chcel zobudiť, preto som sem prišiel, ospravedlniť sa jej, škemrať o milosť. Lenže sa z poschodia ozvala záhadne sprcha. Ona nespí? Vyštveral som sa znova späť na strom.

Nie často stretne človeka také intenzívne dejavu ako mňa teraz. Okno do sprchy som mal rovno pred nosom a preto, že som ju už nahú zopárkrát videl, tak som si to hodlal náležite vychutnať. Ibaže, čert nikdy nespí a história sa opakuje, s tým rozdielom, že ma Isabella zbadala.

„Do riti!“ ozvalo sa z vnútra, skoro som spadol z konára. Stál som už pred dverami, keď dusotala dole schodmi, dal som jej načas.

„Čo tu robíš?“ otvorila dvere, z očí jej sršali blesky.

„Hľadám svoju stratenú polovičku.“ Snažil som sa zakryť humornú stránku veci.

„Žiadna polovička tu nie je. Strať sa! Zavolám políciu!“ a zapleskla mi dvere pred nosom. Nahlas som zavrčal, že les opodiaľ stíchol.

„Choď si vrčať na niekoho iného! Ja sa ta nebojím!“ zakričala naštvane.

„Mám len teba.“

„Nemáš!“

„Prosím, láska. Bol som kňazom, počuješ? A robil som chyby a pozri sa na mňa dnes..."

"Si ešte horší. Ako si len mohol?“

„Bol som zaslepený idiot." Rýchlo som sa opravil." Som idiot!" To zaslepený som vynechal. „Isabella, prosím."

„Odíď,“ odvrkla aj tak, pre mňa to znelo ako ničivá ozvena.

„To neurobím, neodídem. Počuješ? Budem tu, budem násilný a zlý, ale nepohnem sa od týchto dverí. Tomu ver.“

Naraz sa dvere otvorili, pousmial som sa, bohyňa pomsty... dobre zaslúžim si to. Ale až teraz som si uvedomil, že som sa ľudskej bytosti nikdy nebál, lenže dnes... Dnes záležalo na všetkom, zvážnel som, keď pristúpila ku mne.

„Ty si myslíš, že si môžeš robiť so mnou čo chceš?! Ty!“ zabodla mi prst do hrude, o krok som ustúpil. „Si myslíš, že padnem na zadok, len preto, že sa tu len tak zjavíš?!“

Stále útočila, ustupoval som. „Ja viem, že som pre teba iba slabá a, ach Bože!“ spravila grimasu, „tak ľudská, žé? Že sa s tým dodnes nevieš zrovnať! Myslíš, že to neviem? Zmizni a nechaj ma na pokoji!“ kričala. Zahnala sa päsťou do mojej hrude.

„Udri. Áno, chcem, aby si ma udrela!“ Spravil som krok proti nej a nechal sa biť, napokon som chytil jej ruku, ktorou ma chcela znova udrieť a pobozkal jej ju a potom druhú, bojovala stále. Obe ruky som jemne spútal vo svojej dlani. „No tak...“ Letmo som sa jej dokol perami na tvári a nadvihol jej prstom bradu, pretrel vláčnu peru – krásne prekrvenú, až to chcelo hrýzť. Nechala sa.

„Môžeš so mnou bojovať koľko chceš, cez to všetko mi i tak patríš,“ prehováral som k nej vľúdne a bozkával ju nežne na spánok. Zúrivo odfrkla.

„Napísala si, že ma miluješ.“ Zavrel som oči a počúval jej srdce.

„Nie! To je minulosť!“ zavrčala.

„Nie, to je budúcnosť,“ zašepkal som jej na perách. Stále sa pokúšala vyprostiť z mojich rúk, bál som sa, že jej tým ubližujem, musel som niečo urobiť. Voľnou rukou som sa dotkol je brucha, okamžite prestala a so zaslzenými očami pátrala v tých mojich. Opatrne som rozovretou dlaňou hladil tú zreteľnú oblinu jej podbruška a nechal sa tým pocitom unášať. Oči sa je rozšírili, už sa netrhala z mojich rúk, pustil som ju a postavil na schodík vyššie oproti sebe, pobozkal som ju, vzdychla mi do pier: „Nesmieš mi už nikdy ubližovať.“

„Nikdy...“ šepkal som unesene. „Nikdy... prísahám.“

Tá vášeň, ktorá sa nás zmocnila a pútala nás k sebe upíriou silou sa znásobovala ako čas prichádzajúcej noci. Dvihol som ju do náruče, rozkopol dvere na tej preglejkovej búde a rázoval si to rovno do postele.

„Si všetko, čo potrebujem,“ mumlal som medzi bozkami. „Si moja.“

„Tvoja...“ Vzdychla tak sladko, že moje telo už dlhšie čakať nemohlo. Stiahol som jej nohavice, rozopol si jeansy. Ešte tričko, podprsenka, a to prekvapenie pod ňou! Jej nežné drobné prsia sa zmenili na krásne oblé obláčiky s tuhými tmavými bradavkami, musel som sa zahryznúť hneď - a snažne sa držať po kope a trámu postele, lebo inak by mohlo byť zaraz po všetkom.

Komoda, trám v strede búdy, nočný stolík odletel radšej niekam von do bezpečia. Malá posteľ plná prachu, nič viac sme nepotrebovali. Po ničom som tak netúžil, ako byť v nej, hneď... okamžite. Pretočil som ju na bok, nohu si pritiahol k svojmu stehnu. Bola taká drobná, opretá o moju hruď. Pomaly som sa do nej vnoril z boku... a prehýbal si ju k sebe. Ach, tak tesná, ach, tak moja a panenská a teraz samodruhá. Tisol som ju popod krk k sebe, akoby na tom záležal celý náš život.

Otočila sa sama oproti mne. „Chcem ťa vidieť.“ Vpíjala sa mi do očí a ja som v nich čítal, ako veľmi túži byť so mnou, sálala z nich čistá láska. Kľakol som si a ju si posadil pred seba, tak to bolo správne - tak som to s ňou robil aj po prvý raz. Moje telo a jej nežné boky sa začali pohybovať, horúčosť pohlaví v sebe zomknutých, spaľovalo myseľ... Náš dych silil, bolo to celé až priveľmi silné, plné zúfalej lásky a hnevu a chtíču... Držala ma pevne za krk a ja som vydychoval vôňu jej vlasov a vôňu jej tela, a potom, keď na okamih zastala a bolestne ma zovrela v sebe, som sa prepadol do priepasti čírej vášne a opakovane ju napĺňal a znova a znova.

Zastrela nás noc, nikde ani svetielko. Možno nás mali ľakať zvuky starej chalúpky, keď sa náš zbesilý dych pomaly vytrácal v pokojné ticho.

„Isabella..."

„Hm?"

„Isabella,“ zašepkal som znova do tmy.

„Áno...“

„Chcem hovoriť iba tvoje meno.“

„Len tak?“ spýtala sa.

„Len tak."

„Tak dobre," zachichotala sa.

„Milujem ťa,“ šepol som, otočila sa na bok ku mne, pohladila mi tvár.

„Aj ja ťa milujem.“

 

***

 

Epilóg

(napokon sa nám nakoniec vyjadrí posledná Bella)

 

Vydala som sa za neho, aj keď som ešte v ten daný deň, keď za mnou prišiel do tej chatrče, povedala rezolútne, že nie. Smial sa tomu a povedal, že si ho zobrať aj tak musím, lebo som tehotná. On to vedel, bol zo starej školy, a toto bol jeho silný argument. Napokon som sa nehádala, mal pravdu, veď ako inak, bol o vyše storočie starší :-).

Dňom mojej premeny sa stal ten večer, keď sa narodil náš syn Jonathan. K romantike nechýbalo ani roskošnícke pohryzenie na krk, ktoré sa po pol minúte zmenilo na hotový požiar a vy si isto viete predstaviť, ako to bolelo. Ale dnes, i keď bolesť sa stala našim ozajstným sobášom, som rada, že som do tej rieky vstúpila a neľutujem – to nikdy – Boh naše cesty spojil a istotne vedel, čo činí.

Hm. Niekedy sa v spomienkach vraciam do minulosti, k tomu dňu, kedy som ho po prvý raz v živote stretla. Toho nadpozemsky nádherného muža v bielo-zlatej sutane, ktorému som sa vyspovedala z toho, ako ho milujem, a ktorý mi pár dní na to, vyznal lásku vo svojom kázaní. Nikdy by ma predtým nenapadlo, že láska je tak mocná a vidíte... Mám jeho dušu, dal mi ju s dôverou - mne, malej neskúsenej študentke :-). Nikdy ho nesklamem, o tom je láska a aj naša cesta kam smerujeme. Milujem tohto muža, môjho upíra a pôjdem tam, kde nájdem vieru, lebo viem, že on urobí to isté, lebo tak je to správne.

 

Koniec

 


 

Táto poviedka bola po siahlodlhých odkladoch dokončená doloženým epilógom, takže o tom aj veľa z Vás nevie. Keď som  tento príbeh skoro pred dvoma rokmi začala písať, bola som plná entuziazmu. Som rada, že je tento ich príbeh dokončený, oni dvaja si to zaslúžili. A teraz, po čase, keď si prechádzam kapitoly, tak vari aj hej:). Chcela by som Vám všetkým, ktorí ste poviedku čítali a komentovali poďakovať.

Astrid

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Jalle

40)  Jalle (18.03.2013 16:08)

pekná akcia

Astrid

39)  Astrid (09.09.2012 10:18)

diduss, díky, mám radosť:)

38)  diduss (08.09.2012 21:25)

Díky za krásnu poviedku a za doložený epilog,

Astrid

37)  Astrid (01.07.2012 12:08)

Amazonko, dnes si mi udelala radost, moc som rada, že sa Ti páčila táto moja osmička na kolese. Ja už to radši nečtu po sobě, ale žes to zvládla Ty, ma delá nesmírne šťastnou.
Ďakujem

Janebka

36)  Janebka (01.07.2012 09:57)

Mylá Astrid, tak to bol emocionálny kolotoč alebo skôr horská dráha!!!
Úplne ma nadchla a dokonale pohltila predstava Edwarda, ktorý síce upír, hľadá ľudskosť, dušu, ale aj zmysel svojho premeneného života v kňazskej sutane!
Naozaj a vážne som verila jeho boji sama so sebou, túžbe po čistote a ospravedlnenie svojej existencie a stala sa svedkom podľahnutie vyššiemu princípu! Láske!
Stvorila si toho nejlidštějšího upíra vo všetkých smeroch!
Dokážem sa rozpoznať v jeho pádu a jeho bolesť sa stala aj mojou neoddeliteľnou súčasťou.
Prinútila si ma premýšľať o základných princípoch nášho človečenstva a do akej miery sa môžem nechať ovládnuť nespútaným živlom vnútri seba! Prinútila si ma otvoriť očí a byť k sebe úprimná a hlavne hľadať a nájsť vieru!
Vieru v seba, v lásku, v Boha i v ostatných!
Stvorila si najdokonalejšieho Edwarda vo svojej úchvatnej nedokonalosti!
Silného a impozantného muža, ktorého nemožno nemilovať!
Nádherný dechberoucí skvost, ktorý som si smela vychutnať celý a dokončený!
Amazonko, ďakujem ti za tvoju empatiu, lásku a vášeň!
Ďakujem tvojmu okolia za to, že si aká si!!!

Děkuji!!!

Astrid

35)  Astrid (28.06.2012 01:33)

Andrea9435 , urobila si mi radosť, ďakujem, som rada, že sa Ti poviedka páčila

Andrea9435

34)  Andrea9435 (28.06.2012 00:54)


naozaj niečo fantastické...
príbeh o Edwardovi ako kňazovi som naozaj ešte nečítala...
ale musím naozaj len konštatovať WoW...
krásny koniec...
napísané absolútne úžasne...
ostala som v nemom úžase preto ani neviem či to čo píšem dáva zmysel ale hádam áno naoza gratulujem úžasná poviedka...

Astrid

33)  Astrid (23.06.2012 12:52)


ach, madames, ja som z toho hotof

ambro, fáraš do starých zasypaných stôl a potom tam nájdeš takéto dojazdy;)
Bye, lubim

Bye

32)  Bye (23.06.2012 11:42)

Božínku, ambro, tohle mi nedělej! Celý jsem to zhltla a teď mám taky neodolatelnou chuť kliknout na první kapitolu. Jednou to udělám...

ambra

31)  ambra (23.06.2012 10:31)

Ach můj bože, právě jsem našla epilog... Děkuju, dala jsem si celou kapitolu a musím se nutit, abych neklikla na první a nezačala znovu od začátku... Ale někdo mi tu armádu musí nasytit, tak snad na dovolené (a do té doby bude už hotová Hranica, že?;) )
Děkuju, Astrid, jsi neuvěřitelná

Astrid

30)  Astrid (02.10.2011 14:21)

Lenko, jo to ano Ed bol pripečený zaslepený somár, ale aj tak ju strašne miluje, omg, asi bude svadba - bránim sa tomu, ale asi neodolám
Díky, za hezké komentáre kiss
maily1709, díky , keď dokonalé - tak moje srdce plesá

Lenka326

29)  Lenka326 (02.10.2011 13:34)

To je takový somár!!! Místo Belly nahání karibu! Po akční kapitolce přišel relativní klid, aspoň z toho pohledu, že už bezprostředně nejde nikomu o život. Ale jde o to, jaký ten život kdo prožije dál. Chápu Bellu, že odchází pryč, protože ji tak stráááášně moc miloval, že jí nevěří . Vždyť to říkám, somár. Ještěže mu to došlo a utíká za ní. A pak to krásné odpouštění, no konečně!
Předposlední kapitolka? A budou už konečně šťastní? Moc bych jim to přála, přeskákali toho docela dost. ;)

28)  maily1709 (01.10.2011 16:29)

aaaaaaa!! boze :D to bolo dokonalé

Twilly

27)  Twilly (30.09.2011 14:40)

koza! ja to myslím vážne VÁŹNE!!!! každé jedno slovíčko :p

Astrid

26)  Astrid (30.09.2011 14:38)

Ja si odbehnem a vy takto tu ;) a kukám jak puk, jooooo vyhrnúť, nie stiahnuť - ja tam tu sukňu nechám, len dopíšem do zatvorky (na Twilianine želanie zmenené)
som rada, že sa bavíte

Twilly

25)  Twilly (30.09.2011 14:23)

Mám mezery, pouč mě :D

Bosorka

24)  Bosorka (30.09.2011 14:21)

Jégrovky neznáš?

kytka

23)  kytka (30.09.2011 14:21)

Tak sukni! Super.

Twilly

22)  Twilly (30.09.2011 14:19)

Macku, tys tohle veledílo nečetla???? Tohle je nejgeniálnejší od Astrid vůbec.. tedy v mých očích!!!! "Viera" je MOJEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE love

Hele, co myslíš pod tím jégrovic drtičem mrazu?

Bosorka

21)  Bosorka (30.09.2011 14:14)

Tak jsem nalákana ochvalnými komenty neodolala a přečetla...a zjistila, že mám veliký rest a musím to celé dočíst.
Twilluš - a co jégrovic drtiče mrazu?

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek