Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Ženy vždy niečo chcú a muži sú tak hlúpy, že im to vždy dajú.

18+

Kapitola 15

 

Buď taký, aký si...

 

Dalo by sa to nazvať šťastím, čo sa týkalo toho príšerného incidentu. Meggie ho totiž celý prespala. Rozbité sklo na skleníku som mala pri jej náhodnom vyšetrovaní zviesť na prievan a to bolo vlastne všetko, ako povedala tá tmavolasá Edwardová sestra Alice.

...

Nočné mory a strach ma prenasledovali na každom kroku. Už som tu dlhšie nemohla ostať. Chcela som z Írska čo najskôr odísť. Všetci a hlavne Meggie, sa stali ľahkým terčom v mojej blízkosti a to som proste nemohla zniesť. Musím odísť hneď do Denveru, tam sa stratím a nikto z tých beštií ma už nikdy nenájde.

Domov som mala letieť spoločne s Rosalie a Alice. Edward s Emmettom tu v Írsku ešte chceli ostať hľadať akéhosi zápasníka menom Stuart, či čo. Vravel, že potom za mnou hneď do štátov priletí, keď to tu vybaví.

 

*

 

Ale boli tu aj iné dôležité veci, čo ma trápili, a myslím, že by vôbec nemali. A už vôbec som na ne nebola pyšná. Hlavne na jednu; moju zžieravú zvedavosť, ale skrátka to nešlo držať  dlhšie v sebe. A vlastne... Prečo by som sa ho to nemohla spýtať hneď teraz? Rozmýšľala som nad všelijakými taktikami, ale nedalo sa to podať nijak inak, než narovinu.

...

V predvečer odchodu som to už nevedela vydržať.

„Ja, vieš, chcela by som sa ťa na niečo spýtať?“ Ostala som celá červená zízať na svoje ruky.

„Na čokoľvek...“ krásne sa usmial.

Bolo mi to strašne trápne, ale tá neskonalá zvedavosť... ach... Ale ja som to v zdraví nemohla ustáť. Musela som to vedieť. Vidieť ten jeho výraz v tvári, proste niečo... hocičo. Podľa toho zistím, či tá hnusná mrcha klamala, alebo nie. On v tej chvíli na mňa len milo hľadel a určite nemal tušenie, čo ho čaká. Nahlas som vydýchla, to bol des. Ešteže, mi nevidí do hlavy. Chcela som, aby to znelo, akože sa nič nedeje. Lenže ja, nikdy nesklamem.

„No vieš... Tá Klementína... Vieš... ona mi vtedy povedala. Teda len sa zmienila, že...“ Spozornel, ako som spomenula to meno, čosi odfŕkol. Kývol hlavou, že počúva a čakal, čo zo mňa vypadne.

„Neviem?“

„Vieš, ona mi hovorila o tom, ako ste spolu žili. Kedysi... A... že ste si užívali a vieš...“

Bože, Isabella, teraz si fakt blbá! Ustráchane som na neho pozrela. A toto ma na tom zaujalo úplne najviac, čo povedala. Blbec by povedal, že za opýtanie sa nič neplatí.

„A, že si ako barbar, keď si...“ zadrhol sa mi hlas.

Tak a mám to! Jeho pohľad hovoril za všetko. Pomaly prechádzal od nahnevaného, po totálne zúrivý a taký, čo som snáď ani nikdy ešte na jeho tvári nevidela. Potom sa výsmešne zasmial a zostal na mňa iba prázdnym pohľadom pozerať. Premýšľal? Ak premýšľal, tak mal nad čím! Čiže to bola pravda, to, čo hovorila! Pozrel na mňa, neveriacky kýval hlavou.

„Aha...“ Stále sa divne tváril, ale naraz sa jeho oči zmenili a mne sa zdal jeho pohľad až príliš prísny, sklopila som zahanbene oči k zemi.

„Ale, keď nechceš, nemusíš mi to povedať,“ šepla som. Musí mi to povedať!

„Isabella, prečo sa ma akurát na toto pýtaš?“ Červenšia už som byť nemohla.

Presne a teraz dostanem kázanie, aká som nemiestne impertinentná, lebo sa ho na to pýtam. Ale ja som po ničom inom netúžila, len potom, aby mi to povedal. Chcela som to vedieť a zažiť, proste ani neviem čo som chcela, ale stála som o to, a veľmi. Keď mu poviem aj toto, nebude pred nami stáť už žiadne tabu, skoro.

„Len tak...“ mrnkla som.

„Len tak? Ty sa ma, len tak pýtaš na takéto veci? Máš vôbec predstavu o tom, čo ti odpoviem?“ Lenže ja chcem všetko čo je v ňom, chcem, aby mi to dal, aj to dobré a aj to zlé a aj toto! Urazene som mlčala.

„Isabella, na takéto otázky ti nebudem odpovedať.“ Postavil sa nahnevane a podišiel k oknu, prstami si nervózne začal poklepkávať na okenný parapet.

Toto, ako sa správal, moju zvedavosť popudilo do takej miery, že som sa sama čudovala, čo to do mňa vošlo.

„Čiže je to niečo, čo by som asi nepochopila, myslím to číslo, koľko si mal ženských!“ postavila som sa z postele a zabuchla za sebou dvere od kúpeľne.

Neviem, nespoznávala som sa, neskonale som žiarlila a bolelo to, to niečo. Ach, hlúposť a natvrdlosť nadovšetko.

Lenže neurobiť nič, bolo pre mňa čosi hrozné, neudržala by som to v sebe. To skrátka nešlo.

...

„Isabella, prosím, otvor tie dvere,“ ozvalo sa spoza nich. „Prosím, láska.“ Rozplakala som sa.

Zatlačil do dverí, trhol za kľučku. „Otvor tie dvere!“

Schovaná v tmavej kúpeľni som sa cítila tak zraniteľná, že otvoriť tie dvere mi prišlo až bolestne ťažké. Nechcel mi to povedať, to niečo. Ach, aká som hlúpa, že som s tým vôbec začala. Však ma miluje, čo iné by som si mala vôbec priať? A ja tu vyvádzam kvôli veciam, ktoré sa stali niekedy dávno - mimo mňa a ani sa ma netýkali. A vôbec, či som bola už vtedy na svete, keď toto prežíval a či to vôbec prežíval. Doľahla na mňa hanba, že som sa takto hlúpo chovala. Otvorilo sa okno na kúpeľni, prešiel ku mne, vzal ma do náruče a pritisol si ma silno k sebe.

„Isabella, čo mi to robíš? Toto už nikdy nerob. Nezamykaj sa predo mnou.“

„Prepáč, prepáč,“ bozkávala som ho po tvári, usmial sa, „prepáč, už nikdy nebudem tak hlúpa. Milujem ťa, milujem, milujem,“ šepkala som mu na perách.

„Láska, žil som, ako som žil. Niekedy... to bolo doslova desivé a to, všetko, čo ti povedala Klementína, k tomu vtedy proste patrilo," rozhovoril sa sám, už som to ani nechcela vedieť.

Mrzí ma, že to vieš, mrzí ma to... Ja len nechcem, aby si o mne vedela také hrozné veci. Som na tomto svete už pridlho a viem, že sa mám za čo hanbiť. Nikdy ma neopúšťaj, nezamykaj sa predo mnou, rozumieš? Milujem ťa, Isabella... Si len moja... len moja. Potrebujem ťa.“ Pritisol si ma pevne k sebe, bozkával ma hladne na krk a stále opakoval, že som iba jeho.

Áno, som tvoja..." Objala som ho, silnejšie a silnejšie a láskala jeho krásnu tvár, oči, nos, oblizla mu uško. Sťažka dýchal, vášeň sa rozdúchavala intenzívne ako lávový oheň, až sme boli obaja naraz nahí.

...

Ale čert nikdy nespí a ja...

Cez to všetko, som i tak strašne túžila, aby aspoň niečo z toho pre mňa nepoznaného, ako povedal - desivého života, patrilo aj mne. Stisla som ho silnejšie, chcela som mu dať najavo, že môže byť taký, aký býval vo svojej vlastnej podstate, že niečo vydržím aj ja, že sa nebojím. Poznal to vždy, keď som ho stisla, lenže teraz to ignoroval. So silou v rukách som bola už v koncoch, povedať mu niečo som už radšej neskúšala, keď naraz on sa na mňa pobavene usmial. „Ty si nedáš povedať... že?“

„Nie, nedám...“ vydýchla som mu do sladkých úst. „Nie, chcem aj ja ten kus teba, čo mi chýba, chcem, aby si mi to dal... to aký si. Prosím... daj sa mi,“ sladko som mu šepkala do uška.

Chcela som ho presvedčiť a možno...

Láskala som ho na ramenách, na krku, všade, kde som dočiahla a potichu medzi bozkami mu dychom šepkala, že ho milujem, že ho chcem. Odtiahol sa odo mňa a nešťastne mi hľadel do očí, ale potom vážne povedal: „To nemôžem, Isabella. Nejde to. Nevieš, o čo ma žiadaš. Môžem sa prestať ovládať. Môžem sa prestať chcieť ovládať a ty nemusíš tu silu uniesť. Nemôžem ublížiť niečomu, čo mi je tak drahé ako ty, láska. Pochop to.“ Vyzeral skoro smiešne ako sa snažil byť vážny a pri tom vzrušením nahlas dýchal.

„Neublížiš... viem to,“ usmiala som sa zo zaklonenou hlavou, chcela som byť s ním vo hviezdach. Len tam, nikde inde a verila som mu. On mi nikdy nemôže ublížiť. Nikdy.

„Nemôžem...“ Trhol mnou a zamyslene sa na mňa díval, „nechcem... zabil by som ťa. Nechci to odo mňa,“ šepkal, ale ja som to cítila, ten náboj v jeho tele. Videla som, ako mu z očí sála neskrotná divoká túžba. Už len to, že som mu to pripomenula, ho činilo omnoho dravším, a ani si to sám nevšimol.

Nechal ma stáť, páčilo sa mi to, čo so mnou robil. Opierala som sa o skrinku v kúpeľni. Jeho pevné vzrušenie prenikalo cezo mňa, opatrne a potom tvrdo a stále naliehavejšie. Vytiahla som sa mu do náruče, stál v strede kúpeľne a robil to so mnou. Mala som chuť len tak uvoľnene letieť strmhlav dolu a užívať si priehrštia toho, čo mi dával a on mi to aj dával. Pustila som sa, moje telo sa prehlo v jeho dlaniach, hlasno zavzdychal.

Chcela som mu dať všetko, chcela som, aby ma videl a, aby to chcel viac, stále viac. Stiahla som svoje vnútro a stehná na pevných bedrách, kúpeľňou sa ozval jeho hlboký ston. Držal si ma ľahko v dlaniach, jeho pohyby boli tak intenzívne, silné a hlboko vo mne. Musela som mu byť bližšie – viac bližšie, natiahla som sa k nemu späť. Ten opojný pocit naplnenia mnou prechádzal a v tom pevnom spojení som naraz vládla takou silou, že som chcela všetko, čo mi ešte nedal. Zakvačila som sa mu do vlasov, mocne ho potiahla, až sa zaklonil. Zvierala som mu ramená pálivou silou čo vo mne prúdila a tlačila si ho majetnícky k sebe, silnejšie a naliehavejšie.

„Ešte, prosím, prosím... silnejšie,“ šepkala som mu do ucha, „chcem ťa, chcem celého. Milujem ťa...“

„Nie...“ chrapľavo vzdychol.

„Áno,“ trvala som na svojom a potiahla ho znova za vlasy. Jemne som mu zavrčala pri krku, bolo to tak uvoľňujúce a opojné, len tak, byť ako zviera.

Byť vášňou, byť dravcom, byť silou a byť ním.

...

Uvoľňovalo ma to, tie stravujúce zvieracie prejavy a jeho evidentne tiež, nikdy pritom nevydával také zvuky - on prosto vrčal ako taký spokojný lev. Pritiahla som si ho ešte raz, iného by to bolelo, ale on... on bol proste iný a k tomu ešte aj môj.

Chytil ma zrazu za krk, odtiahol si moju tvár od seba, chvíľu sa na mňa len tak pozeral a naraz, iba zatol zuby a prešiel so mnou k posteli. Pomaly si so mnou líhal, boli sme stále spojený. Držal ma svojim temným pohľadom, srdce sa mi vzrušením rozbúšilo. Chcel to, chcel to tak, ako ja!

Túžila som vzlietnuť a vznášať sa v jeho náručí, byť pohltená ním, tým dravým bielym ohňom, ktorý z neho sálal. Túžila som cítiť jeho silu akou disponoval, áno, a cítiť ju v sebe - opájať sa ňou.

Chvíľu zostal iba tak bez pohybu nado mnou vzoprený a potom ma zľahka pustil z rúk a ja som padla hlboko do mäkkých vankúšov. Chytil ma za bok a pevne si ma nadvihol, druhú ruku mi priložil vysoko až ku krku a jemne pritlačil, zavzdychala som vzrušením. Naraz ale tie dlane stlačil a silno prirazil. Vyrazil zo mňa hlasitý výkrik, hviezdny prach sa okolo mňa v jasnom svetle rozvíril. Ohlušujúca vášeň... a sila... a čarovná moc, čo z neho vyžarovala, to som túžila bytostne poznať a on mi to chcel teraz všetko ukázať.

Moje hlasné výkriky zaplavili prázdnu izbu, nikdy som si nemyslela, že milovanie môže byť aj takéto pohlcujúce a divoké a animálne. Zvierala som vankúše v dlani, chcela som sa čohosi pevne chytiť. V jeho rukách som bola ako ľahký papier a sťažka som mohla ovládať svoje vláčne telo, do ktorého mocne búšil. Tak som sa aspoň pevne chytila jeho ramena. Lenže on ma vyľakal, svojim rýchlim upírskym pohybom bleskol k mojej ruke a vyceril zuby priamo na mojom chrbte dlane, trhla som s rukou rýchlo späť.

...

Táto moja minca, s ktorou som sa teraz hrala, mala tiež dve strany.

Chytíte tieň... uhasíte slnko, zastavíte búrku? Ako zastavíte živel v plnej sile?

...

Bolestivé údery chladného tela neustávali, výraz v tvári sa mu vôbec nezmenil a jeho pohľad prázdno hľadel niekam, kde žije v tento moment iba bolesť. Už nevidel moje oči. Rukou, čo ma držal pod krkom, ma divne hladil k ramenám a späť, nebolo to vôbec príjemné, dusil ma chlad a brutalita jeho dlaní. Snažila som sa ho nejakým spôsobom odtlačiť, ale nešlo to, nedalo sa ním ani pohnúť. Stiahla som stehná k sebe tak, aby som ho vytlačila z pomedzi mojich nôh, ale bola to zbytočná námaha. Nemala som síl sa mu vzpierať. Rozbolelo ma celé telo a cítila som ostrý tlak v podbrúšku. Nevedela som sa brániť, nevedela som ho premôcť, rozplakala som sa. Ale on, to vôbec nevidel.

Zrazu ale jeho zovretie povolilo a on uvoľnil môj krk. Neviem, čo ma to popadlo, asi pud sebazáchovy a ja som z celej svojej sily vrazila do jeho kamennej ruky a vytrhla sa z pod dlane bokom. Zaregistroval to, hrozivou rýchlosťou chmatol nado mňa do vankúša a strašlivo zavrčal hneď vedľa mojej tváre, vykríkla som zdesením, ale on len zavrel oči a pokračoval v tom, čo začal. Ten strašný zvuk mi dodal akúsi panickú silu a ja som sa nejako odrazila nohou od bočnice postele a vytrhla sa z pod jeho tela, už vo mne nebol. S rukami pred sebou som sa bránila tej stvore nado mnou a nahlas s posledných síl vykríkla. 

„Prosím prestaň! Prosím dosť!“ 

V okamžiku ako som vykríkla, sa len zaseknuto nadýchol a naraz už nebol medzi mojimi stehnami. Ostala som len zadýchane plakať sama v tom opustenom páperí. Nehľadala som ho, bála som sa, že sa vráti. Schúlila som sa do klbka, pritiahla si kolená k brade a držala sa za rozbolené bruško schovaná pod paplónom. Neviem kde bol, asi stál niekde v izbe, ale nepovedal ani slovo. Dlhú chvíľu som ležala skrútená pod prikrývkou a čakala, že sa ku mne vráti, ale nevrátil sa.

Posadila som sa, nikto v miestnosti nebol, iba otvorené dvere na balkón zavŕzgali. Postavila som sa, hlava sa mi zatočila, tak som sa posadila naspäť. Pocítila som čudné vlhko medzi stehnami, otočila som sa na posteľ. V strede na plachte som zbadala fľak, natiahla som ruku k mokrej čmuhe. Bola to krv. Spoza závesu na ozvalo zdesené zastonanie, potom som počula už len ako sa zaklapli dvere na balkón. Odišiel.

Premýšľala som, čo tá moja pomyselná minca. Ktorá strana padla? 

Z parku sa ozvala strašná rana. Neviem čo porazil, ale viem, že to bolo kvôli mne.

 

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

12)  Astrid (18.09.2012 10:30)

hani, ja to četla tiež a koukala jak puk, že kdo to psal!
díky, madam:)

11)   (18.09.2012 08:20)

kdo teď trpí víc , ona,které ho přiměla,aby jí ukázal svou sílu , nebo on ,který podlehl a ztrácí víc než získává,démon vyhrává ... nemám ponětí,jestli existuje cesta k vykoupení ... mohu jen doufat,že ji pro nás - pro ně - najdeš

Astrid

10)  Astrid (01.07.2012 11:55)

Amazonko, týmito slovami si mi vyrazila dych. Janebko, moc ďakujem. Ty si anjel, ja som to vždy hovorila, preto vieš o anjelských pocitoch tak veľa.

Janebka

9)  Janebka (01.07.2012 07:12)

Ježkovy zrakany, co mám jen napsat?? Jsem vyždímaná jak citrón, v hlavě vakuum a ....
Astrídku, to byla emocionální smršť!!!
Bouře!!!
Myluji bouři, neboť se všechno pročistí!
Ale tohle nebyla ta očistná, ale plenící bouře, co smete všechno v dosahu!
Kdo jsi, že si zahráváš se samotným dáblem, když anděl nestačí! Pozdvihnul oči vzhůru a chtěl co bylo .... všechno!!??
Copak dával tak málo???
Kdo jsi, že se chceš dívat Bohu do očí???
Místo nebe se díváš na olizující plameny pekla!
Kdo jsi, že si hraješ s ohněm a nepočítaš s popálením???
Co se stane s andělem, kterému právě polámali křídla?
Právě ztratil vše, oč celou dobu kněžství usiloval!
Lidskost!
Duši!!!



Děkuji!!!

ambra

8)  ambra (04.09.2011 15:18)

Astrid!!! Vidíš? Už tě vzývám! Já se ho taky bojím! Toho Tvého Edwarda! A miluju ho minimálně jako Tvoje Isabella! To vyzvídání bylo úžasné, kroutila jsem se tu za ni a trpěla jsem tou její žárlivostí. Dnes jsem své dceři (aktuálně umanuté z Lolity) oznámila, že Tě bude mít jako povinnou milostnou četbu. Z tebe ty scény tryskají, já to snad nedokážu nazvat jinak. Taky mě z toho bolí břicho. A srdce.

Astrid

7)  Astrid (22.04.2011 01:27)

Moja vnitřní bohyne: piruet arabeska a šup päääť bazenof hore dole, hore dole:D. Báj, zbožnujem Ťa!

Bye

6)  Bye (22.04.2011 01:07)

Eh, Astrid, co k tomu napsat???
O tom, žr dokážeš stvořit jedny z nejúchvatnějších milostných scén si už štěbetaj ptáci na střeše... Že umíš rozehrát šílený dramata... Ale co se stane, když to spojíš do takovýhle smrtelný kombinace? Vražda. Jsem dočista mrtvá.
Bellu naprosto chápu, taky bych se zeptala a taky bych u toho působila naprosto "nenápadně". A taky bych pak chtěla, aby se mnou sdílel věechno...
Ááááááááááááááááá, co mi to děláš. Co jim to děláš???
Jsi bohyně!

Astrid

5)  Astrid (16.02.2011 21:07)

Ashley ano a jo, napíšem len som to tu musela porozdelovať - kapitoly, lebo administrácia by to nevzala a musela som to vložiť všetko, aby som mohla pokračovať.;) preto zmena čísla kap.:) ale ted finalizujem hranicu haraší mi z toho


A všetkým, ktorým sa Viera páčila, Dakujem!!! Vám!!

4)  Ashley (16.02.2011 20:49)

astriiid, ale tohle já už četla ;) plosííím napiš nám alespoň kousicicicek!

julie

3)  julie (16.02.2011 18:45)

dráždit bosou nohou hada

Hanina

2)  Hanina (16.02.2011 12:26)

Teda, to je síla. .fakt už jsem dostávala strach,ještěže jsi přidala ten závěr, ale i tak... strašně jsem zvědavá na pokračování!!!!!
Ženy vždy niečo chcú a muži sú tak hlúpy, že im to vždy dajú...tak přesně vyjádřené

kytka

1)  kytka (16.02.2011 09:46)

To bylo krásně děsivé, ještě teď mi buší srdce. Krásně napsané. Těším se, že ještě budou někdy další.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek