Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Pokračovanie plné dynamiky, strachu a napätia.

Kapitola 14

 

Zlý deň

 

„Vaša zbierka, ja naozaj úžasná,“ falošne zavrnela nespúšťajúc ma z očí.

„Presne. Áno, ja si to tiež myslím,“ povedala babi pyšne a pozrela sa na ňu, kde to vlastne v izbe stojí. Ja som len zdrevenelo sedela na stoličke a snažila sa niečo vymyslieť, ale ako som sa čo najúpornejšie snažila, nešlo to. Nebolo čo vymyslieť. Napadlo mi; Dnes tu so starkou umrieme. Zovrel ma mrazivý tlak, čosi vo mne chcelo bojovať a brániť sa, ale rozum mi našepkával; seď, nemáš najmenšiu šancu... Tá mrcha, už vedela, že viem, kto ona je a užívala si mojej pozornosti a paniky.

„A, ty, Isabella... zbieraš tiež starožitnosti?“ zapriadla a prešla ladným krokom poza starkú, dych sa mi zadrhol. Zdesene som treštila oči na tú zmiju, ktorá naraz držala ruky pri Meggiiných spánkoch a mala vpísanú otázku v tvári. Len som sa napriamila a zakývala hlavou, aby to nerobila a nemo povedala; „Prosím.“ Zmija sa usmiala, odišla ďalej od jej kresla a mávla s rukou v zmysle; kašlem na to. Pozrela som na starkú, či niečo náhodou nezbadala, ale Pán Boh stál pri nás a Meggie v kresle zaspala.

„Tak zbieraš starožitnosti, či nie?“ opýtala sa ma znova.

„Nie, nezbieram. Žiadnu nevlastním.“  Snažne som odpovedala potichu a sledovala každý pohyb mojej starej mami.

„A ja som si myslela, že áno? Jedná vec, ktorá ti je naozaj nablízku, je fakt poriadna starožitnosť. Ach, čo to kecám. Starožitnosť nie... Je to skôr stará haraburda, len tak na oko nevyzerá, myslím, ako táto tu,“ rozosmiala sa nahlas a ukázala na Meggie. Odignorovala som jej sprostú narážku.

„Čo od nás chcete?“ šepla som vydesene. Klementína sa upírskou rýchlosťou posadila do nonšalantnej pózy a presladene sa usmiala.

„Neviem, nič konkrétne som nehľadala. Teda, dokým mi ten, s ktorým si to teraz tak rada rozdávaš, nezničil moju príjemnú existenciu. Urýchlim to. V Rostrevor...“ vážne na mňa pozrela, ja som sa zhlboka nadýchla a zhrozene na ňu ďalej civela. Uvedomila som si, že ako to je. Rozsvietilo sa mi. Ona bola na tom festivale tiež. Pokračovala po tichu tým slizkým hlasom.

„V Rostrevor, mi on, so svojím bratom zabili priateľa – volal sa Jackson. A naozaj mi na ňom veľmi záležalo a rodilo sa z nášho vzťahu čosi... akoby som to mala nazvať, aby to tá tvoja blbá hlavička pochopila,“ pomaly zvyšovala svoj hlas a vstávala zo stoličky a ja spolu s ňou. „Môj dlho očakávaný šťastný vzťah. Nie vždy mi totiž muži vyhovujú... No, a tento môj nový vzťah, skrachoval pred pár dňami na malom festivale vďaka tebe a tomu blbcovi Edwardovi, a ja teraz naozaj neviem, ako sa s tým mám vyrovnať,“ prskla zveličene s kvapkou sarkazmu v hlase a prižmúrila odporne oči. To, čo povedala, znamenalo, že Edwarda dobre pozná a to rozdúchalo aj cez ten strašný stres moju zvedavosť. Všimla si, ako som spozornela a teatrálne sa zasmiala.

„Ach, áno, iste, chápem, ako to má s tebou, ty ľudské mäso. To ho fakt ľutujem, chudáka, ten pôst mu lezie evidentne na mozog. Ja som mu to hovorila. A nakoniec, ani si nemôže poriadne užiť s takou úbohou nickou ako si ty. No, vlastne určite nemôže... Vyzeral chudák tak strhane, keď som ho stretla pred pár dňami tu v Írsku. Musím povedať, že aj po tých rokoch nášho odlúčenia chutil báječne. Hm... naozaj, báječne sladko. Fak už vôbec neviem, čo na tebe vidí,“ maznavo zapriadla a afektovane ukázala na mňa prstom.

„Ale... možno, už nie je takým divokým barbarom ako kedysi býval. Ach to boli časy... Škoda to, moja milá, už asi nezistíš, lebo budeš mŕtva, vieš? Snáď sa nehneváš a neber si to vôbec osobne. Toto je len medzi ním a mnou a ty si sa tu len tak naskytla.“ Pričuchla si ku mne, slastne privrela oči.

„Asi mu voníš, iste, bude to tým. To ho na tebe láka. Vždy mal nejakú fľandru nablízku, aby si mohol hocikedy užiť a zohriať sa medzi jej stehnami a potom aj napiť ak mu dala, ale to ty iste už vieš, či nie? Och, asi by si mi mala byť vďačná, že som ti nakoniec otvorila oči. Tvoj svätý Edward, nie je až tak perfektný. Je to len klam... nič iné, obyčajný chlap. Klamal ti, že ťa miluje, mne to hovoril tiež, a vidíš, ako to je... Je to iba hlúpy klamár a vrah. Ver mi maličká.“ Mrkla na mňa a naraz stála priamo predo mnou.

Sotila som do nej. „Nehovor mi maličká!“

To, čo mi tu hovorila, ma vyviedlo z miery a nechcela som tomu veriť, ale akýsi tichý hlások mi našepkával, že čosi pravdy na tom všetkom, čo mi tu povedala, je. On a táto skazená ženská... a aj iné ženské a ako ho to nazvala? Barbar?!

„Tak, čo s tebou spravím ty vetché, ľudské mäso?“ Oči jej ešte viac potemneli, tvár sa jej zmenila na sústredene zvieraciu, vyzerala ako líška na love. Rezonujúco potichu, na mňa zavrčala, zatvorila som oči. Chladné ruky sa dotkli môjho bruška, pomaly mi nimi kĺzala po bokoch, úchylne sa ma dotýkala, priadla pri tom ako mačka, dokým sa slizko nedoliepala k môjmu hrudníku. Otvorila som oči a vyrazila jej silou hnusné ruky čo držali moje prsia, nechala ma odbehnúť až do skleníka, stále sa smiala ako taký cvok z psychiatrie.

 

***

 

Po šialenej jazde mestom sme sa blížili konečne k štvrti, kde Isabella s Meggie bývali. Cez jedinú križovatku, kde sa muselo prejsť, stál zataras, tvorila sa tam kolóna a dopravu riadili policajti. Semafory nefungovali, lebo cesta bola cela rozkopaná a muselo sa ísť obchádzkou okolo nejakej školy. Mal som zmätok v hlave, celá posádka auta vedela, že sa niečo stane, neveril som na šťastie, to sa pri Klementíne nikdy nedalo. Skrátka, bola vždy rýchla, presná a vražedná. A ja idiot, som ju vtedy v tom lese držal v náručí a nezabil ju! Za toto by som si mal nafackovať, som blbec, blbec! „Blbec!“

Rada sa vliekla, slnko pieklo na strechu auta, sedel som v ukradnutom taxíku, čo viac som si mohol priať? Už to nebolo ďaleko, ale nemohol som s Emmettom vystúpiť. Toto boli policajti, nie nejaké deti, čo by čosi videli a nikto by im to potom neveril, ak by niečo prezradili. Odpočítaval som od sto, potom od dvesto, keď naraz...

„Je tam!!!“ vykríkla zrazu Alice cez celé auto. Mňa v ten moment ukrižovali. „Bež, Edward, bež rýchlo!“ Alice v tranze šepkala a udierala ma do ramena ako námesačná. Kus od hranice križovatky zatienil auto strom.

„Jasper, volant!“

Vybehol som von, Emmett ma nasledoval. Jeden krok a stál som v parku. Dvere jej domu boli na dosah, keď sa mi naraz postavil do cesty kovový chlap a chytil ma mocne pod krk. Následne ma odhodil do stromu oproti, ktorý sa bleskovo sklátil na zem, ostali sme s Emmettom zdesene stáť v rozvírenom prachu a načúvali okolitým zvukom.

„No chlapče, vidím, že si za tie roky nepobral sily,“ ozvalo sa po mojej pravej ruke. Naraz ma niečo znova schmatlo a prerazilo to so mnou betónový chodník, nemohol som sa vôbec pohnúť. Emmett zostal ako drevený stáť vedľa mňa.

„Edward, kto to je? Čo je to za šialenca?“ Emmett sa pozorne otáčal okolo svojej osi, chcel tú zrúdu zamerať.

„Poznám ho. Je to nomád, bývalý zápasník či čo. Volá sa Stuart a tá zmija si ho sem zavolala, aby jej pomohol.“ Musel som to povedať nahlas, nech to vie, že o ňom viem. Emmmett sa len usmial v myšlienkach.

„Ale mňa nepozná... či, áno? Urob mi radosť a povedz, že ma nepozná. Ha!“ Emmettovi blyslo v očiach.

„Nie, nepozná ťa. A Emmett, je mi jedno ako to urobíš, ale zastav ho. Stretneme sa v dome.“ V zlomku sekundy sme sa rozdelili.

Zastavil som sa pred dverami, keď ma napadlo ísť radšej cez terasu, kde je skleník. Musel som byť opatrný, tá mrcha ma nesmie zaregistrovať. Teda môže, ale ja musím byť potom rýchlejší než smrť. Jej myšlienky ale nesvedčili o tom, že by o mne vedela. Počul som Isabellu ako vybehla do záhrady. Ona je živá... odľahlo mi.

Môj pach musel byť už zreteľný, ale nič sa nedialo. Naraz som zaregistroval ďalšiu vôňu upíra, to bolo zlé. Čiže s tým Klementína počítala, že sa stretneme. Mala to byť pomsta zoči voči a ona sa na to patrične pripravila. Čaká na mňa beštia a robí chybu, lebo ja ju za toto zabijem a spálim na prach. Z vnútra domu som započul ešte jedno slabo tlčúce srdce, Meggie.

 

***

 

Utiekla som cez skleník do záhrady, čupla si k zarastenej záhradnej studni a ani necekla. Vedela som, že sa pred upírom nedá schovať. Vedela som, že je to zbytočné, ale strach vás proste ženie vpred, aj keď je to úplne nanič. Dusila som v sebe dych, v hlave mi stresom blikalo. Snažila som sa myslieť aspoň naňho, ale boli to iba skratové myšlienky. Potrebujem ťa, láska potrebujem.

V záhone na proti sa čosi pohlo, ponad paradajkové sadenice pomaly ku mne kráčal nejaký blonďavý chlap. V sekunde sa zmenil na šmuhu a naraz stál rovno pri mne. Vykríkla som zdesením.

„Toto je to, čo si mám podať, Klementína?“ opýtal sa jej ten chlap a postavil ma bolestivo zo zeme za vlasy. Tá odporná malá upírka zrazu stála tiež vedľa nás a objala ho okolo krku.

„Ehm... áno, drahý Ross a daj si záležať. Nech má kráska radosť, že ťa stretla. Taký zážitok si predsa nemôže nechať ujsť, no nie?“ mrkla na mňa spiklenecky beštia a prechádzala sa okolo nás ako také zvedavé mača. Ten sviniar ma nadvihol, trhnutím si ma prehodil cez rameno a prešiel k malému múriku vedľa ružového záhonu. Šmaril ma bolestivo na studený kameň a mne naraz došlo, že neumriem hneď, ale, že ešte budem musieť dostať od osudu bonus v podobe znásilnenia.

Začala som sa brániť. Lenže ona ma bolestivo chytila, stiahla mi ruky za hlavu a držala mi pri tom ústa, dusila som sa a nemohla sa ani pohnúť. Ten Ross si s úsmevom na tvári rozopínal nohavice, jeho tvár bola viac zvieracia než ľudská.

„Si sladká, si tak voňavá,“ úchylne sa oblízol a jedným ťahom zo mňa strhol tričko. Rozplakala som sa, pomaly sa mi zatemňovalo v hlave. Bože nech odpadnem, nech odpadnem. Bože, nech umriem skôr, než sa toto stane!

V záhrade čosi šustlo...

V jeden moment som hľadela tomu nechutnému chlapovi do tváre a naraz som len pleskla v rýchlej otočke bokom na tvrdý múrik, z ktorého som sa bolestivo odrazila  do porastu divých ruží. Nabodnutá na ostnatom kríku som len so zatnutými zubami čakala, čo sa bude ďalej diať. Počula som akýsi buchot a akoby niekto lámal čosi kovové a naraz sa z toho ružového kru nado mnou vyrútila podivná masa oblečenia, ktorá sa sekano metala a po chvíľke zastala priamo predo mnou.

Zadržala som výkrik, boli to nohy - jej nohy, lebo som poznala tie hrozné topánky s kovovým opätkom. To, že jej chýbala vrchná časť tela, mi došlo, až potom, ako ma prešiel počiatočný šok z toho, čo vidím. Skrátka som to nevedela – nemohla pochopiť. Zhrozene som len pozerala na tie nohy, ktoré sa snažili postaviť a na moment to aj vyzeralo, že sa postavia, ale vydýchla som si. Nepostavili sa.

Zaregistrovala som ďalší pohyb. Vedľa mňa sa objavila tá krásna blondína, čo som ju poznala z hotela, Edwardova sestra. Naraz zhnusene  odstúpila. „Je zranená...“

Na to, ako to povedala dobehla ďalšia žena, omnoho menšia bruneta. „Rosalie, si na nič. Vieš to?“ povedala tej kráske a otočila sa ako čmuha ku mne.

Tá strapatá dievčina ma, vďaka Bohu, bezbolestne vyslobodila z toho kríku, milo sa usmievala, pohladila mi poranemé predlaktie.

„Ja som Alice a ty si v bezpečí,“ priateľsky mi stisla ruku, sykla som bolesťou. „Ach, prepáč, musím si dať väčší pozor, nepoznám veľa ľudí. Som ako slon v porceláne. Obleč si toto.“ Podala mi svoju bundu.

Zrazu mi všetko prišlo zvláštne. Nevedela som či sa mám smiať, že som celá, alebo plakať preto, že som to zažila. Nevedela som v ten moment nič.

Prešli sme spoločne k zimnej záhrade. Myslím, že som nemala vidieť to, čo som videla.

Edward kľačal na zemi vedľa tej Klementíny. Vyzeralo to, akoby mu umierala v náručí, ale bolo to inak. Snažila som sa počúvať čo hovorí.

„... kráska, ja som ti to hovoril...“ podivne šepkal.

„Edward, prosím, prosím... nerob to. Odídem do štátov a už nikdy sa nepriblížim k tvojej stope...“ plakala.

„Buď ticho! Pozri sa tam hore,“ ukázal prstom hore, „to je nebo, Klementína. A pozri sa tam dobre. Lebo v tento moment ho vidíš naposledy. Pošlem ťa tam, kam patríš... do pekla, drahá. Nemala si sa jej dotknúť, urobila si veľkú chybu, kráska.“

Videla som ako ju priam upokojujúco pohladil po vlasoch. Zohol sa k nej, akoby ju chcel pobozkať a potom, som len počula jej slabý ston a naraz on, držal v rukách strapatú blonďavú hlavu. Jej oči sa dívali rovno na mňa. Počula som ako ešte posmešne povedal: „Presne. Nikdy..."

Toto už išlo mimo mňa, hystericky som sa rozplakala a ušla späť do záhrady.

Našiel ma zase za tou starou studňou schovanú, triasla som sa ako osika a nechcela otvoriť oči. Vzal ma do náruče a odniesol niekam, ani neviem kam. Viem, že som potom sedela na červenej pohovke s kockovaným vankúšom. To bolo všetko, čo som si pamätala a asi som potom zaspala.

V to ráno mi Edward ešte priniesol nejaké lieky na spanie. Povedal, že večer mi už bude lepšie. Sedel v kresle pri posteli a ja som sa na neho iba s prázdnym výrazom pozerala.

 

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

6)   (18.09.2012 08:04)

už jsem si zavolala rychlou Astridko,co kdyby ses vrhla na psaní scénářů - šlo by ti to SKVĚLE

Janebka

5)  Janebka (01.07.2012 06:33)

Potřebuju resuscitaci!!! Ty bláho!!! Vždyť tu drtím stůl, oči vytřeštěné, klepu se jak ratlík a modlím, aby to stihli!! Ještě před chvílí jsem si užívala naprosto skvostného milování a nyní se bojím o život??! Díky za Alicí!!!! Přítomnost téhle upíří elfky je snad vždycky životadárná!!!
Astrídku, připadám si jak paralyzovaná blbka, co potřebuje notnou dávku Edwarda 5, k zachování primárních životních funkcí!! Uf, to bylo o fous!! A Edward??? Mazlil se tam s ní, jak kočka s myší nebo spíš predátor s obětí??!
Ježkovy zrakany, to byl horor, Hitchcocku!!! ;)
Děkuji!!!

ambra

4)  ambra (04.09.2011 13:25)

Myslím, že mě právě těsně minul infarkt. Dokonale napsaný děs! (nikomu to neříkej, ale já vlastně horory miluju;) ). Takže sice frfňám, ale neskutečně jsem si to užila. To, že jsi tam Klementíně přidala komplice, to mě teda fakt šokovalo. A ta její poprava - Steph s Victorií se může zahrabat;) .
Ale to napětí nepolevuje - nasadila Belle do hlavy pěkných pár brouků, tak jsem zvědavá, jak se s tím nakonec oba srovnají.
A musím dodat, že tohle je vážně první příběh, kde je Edward fakt upír - naprosto mě fascinuje a naprosto děsí.

Bye

3)  Bye (22.04.2011 00:48)

Tss... kušuj! B)

Astrid

2)  Astrid (21.04.2011 15:56)

Bye, dík jo, oné posledné staré kapitoly som sem len vložila bez publikácie, tak to pak nikto nečetl:p jo a ani sa nedivim, som to teraz čítala... tyvole :p

Bye

1)  Bye (21.04.2011 00:34)

Tyjo, Astrid...
Tak za prvé - nemůžu uvěřit tomu, že pod tak skvostnou kapitolou neméně skvostné povídky píšu komentář jako první.
Tohle bylo NĚCO!!! Ten horor, který se v ní odehrál budu rozdýchávat ještě hodně dlouho. Já nevím, jak Ty to děláš, že píšeš tak sugestivně. Opravdu jsem cítila hrůzu, když klementýna hrozila že zabije babi. A to nemluvím o tom, co se mnou dělaly scény v zahradě!!!
Bože nech odpadnem, nech odpadnem. Bože, nech umriem skôr, než sa toto stane!
Tyjo, to byla síííla!
A Edwardův pohled? Zase ta jeho urputná snaha ji zachránit. A uf, to drama v taxíku!
„Je tam!!!“ vykríkla zrazu Alice cez celé auto. Mňa v ten moment ukrižovali. „Bež, Edward, bež rýchlo!“
A ten konec nevypadá zrovna optimisticky... Bella je nejen v šoku z toho, že málem umřela, ale i z toho co viděla a taky z toho, co jí nabulíkovala Klementina, co? To asi nebude lehký...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek