Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Tak, strach je relatívny. Kto ten strach bude mať a o koho? A kto sa bude naozaj báť?

Kapitola 13

 

Hra s časom

 

Zobudila som sa na to, že vedľa mňa nie je, ďalší menej príjemný pocit paniky sa dostavil ihneď potom, keď som si to naozaj uvedomila. Na stole ležal listok, vietor ho naraz zdvihol a privial k mojej posteli. Rozplakala som sa. Stálo tam:

Vrátim sa za tebou, láska. Ver mi. E.

...

Po celo-dopoludňajšom presviedčaní, že sa vráti a plakaní, som zišla dole. Upútala ma veľká lesklá vec pod schodmi. Na stole, pri schodoch ležala akási krásna drahá kabelka. Bola určite cudzia. Kamarátky Babi nenosia tašky značky Chanel. To bolo nanajvýš divné. Vytiahla som z nej puzdro na doklady, tiež Chanel.

„Bella?“ Babi prešla okolo mňa, v ruke som nadvihla doklady s otázkou v očiach.

„Á toto, zabudla si to tu pani, čo sa zaujíma o moju zbierku herbárov. Volala som jej, povedala, že sa zastaví.“ Babi odhliadla od televízie a začala čistiť zeleninu na obed.

„Aha...“

Aktivity mojej starej mamy som len okrajovo registrovala. Mala vzácnu zbierku starých herbárov, lenže keď sa do nich nemôžete ani len pozrieť, otrávi vás to. Ako dieťa som si vypočula X kázaní, že sa ich nemám čo i len dotknúť, tak načo jej vôbec sú, keď ich ani neotvorí.

Pozrela som si tie doklady ešte raz, na vodičskom preukaze stálo; Klementína McGregory. Divné meno, ako pre starú pannu, ale z fotky sa na mňa usmievala nádherná mladá blondína s prenikavým pohľadom.

 

***

 

Nikdy v mojej existencii som neodpočítaval čas, ako počas tohto letu do Belfastu. Tá preradná zmija ostala stále tam a číhala len na to, kedy z tadiaľ vytiahnem päty. Mal som na to myslieť. Nie! Mal som to vedieť. Nejaká blbosť s Lummenum die a podobnými staši – rozprávkami o ničení upírov mi teraz neprišla vôbec na rozum. Jediné, čo som mal pred očami a vo všetkých ostatných zmysloch zakódované, bola ona. Jedine ona. Len ešte zhmotniť to chcelo. Bezmocnosť ma umárala tak, ako sa len najviac dá, a ešte k tomu v lietadle, ktoré pohlcovalo slnko, nehovoriac aj miesto, kam sme leteli. Mal som pocit, že keby som plával oceánom, bol by som v Írsku omnoho skôr, čo mi Alice s úsmevom na tvári potichu vyvrátila.

„Ja to viem, tak mi tu nehovor veci, ktoré viem! Áno, Alice?“ Úsmev jej zvädol z tváre.

„Esme, poď si sem sadnúť, ja na toto nemám nervy. Ja som mu už dnes desaťkrát povedala, že nič zlé nevidím, že to pravdepodobne stihneme a on tu aj tak vyvádza. Je to obyčajný nervák.“ Alice prehodila kabelku cez sedadlo a rozčúlene odišla.

Leteli sme už tri hodiny, bolo to málo, málo! Zožieralo ma všetko, mal som pocit, že sme z letiska ešte ani nenabrali smer Európa, chcel som zabiť pilota a letieť tam sám, rovno do ulice kde bývala.

Cestujúci, nejakým telepatickým vlnením, okolo mňa nervózni tiež, a o dva rady ďalej sa rozkričalo dieťa, ktoré rozplakalo nejakého novorodenca v druhej triede, a tá jeho podarená matka si ani nerobila starosť s tým, aby ho utíšila. Zapchať uši som si nemohol, to by ma museli najskôr zasypať v Tutanchámonovej hrobke. Mimo toho mi stále brnkala na nervy aj Rosalie, keď striedala ustráchané predstavy o tom, keď ju niekto uvidí v slnečnom svetle s predstavami podobnými; že keď ju niekto uvidí tak isto; iba by sa mu miesto toho, že sa nepotentuje strachom páčila a ona by už potom nikdy v živote nepochybovala aká je čaronádherná. Chcel som Rosalie zabiť, roztrhať ju na mieste a vyhodiť ju počas letu von, nech sa jej časti tela lesknú v lufte ako postrúhaný plech z vrakoviska.

Vedľa cez uličku na rozloženom sedadle sa rozosmiala Alice. Je to smiešne, iste... Nie, bolo to strašné a desivé, čo som teraz prežíval. Moje všetko, čo som mal, sa nachádzalo v ohrození a ja som nemohol urobiť nič, len hlúpo... tupo čakať.

Hnev sa mi pomaly vytrácal z tela a vkrádala sa mi do dlaní bezmocnosť a strach, ktorý som nemohol ani uchopiť, a ani s ním bojovať, len som sa na neho mohol pozerať. Nikdy mi neprišla hodina tak dlhá a minúta tiež, sekundy sa vliekli lenivo - preklikávali a mňa brali na šialenosť tam aj späť. A nakoniec...  Nikdy som nemal predstavu o tom, že Atlantik je tak strašne veľký. Ukrutne veľký!

Ale ak to nestihnem...

Ak; nechcel som pokračovať v tom ak. Ale ak, sa jej niečo stane, umorím sa ja sám, lebo ublížiť niekomu inému je iba slabý čaj. Zavriem sa do hnijúcej kobky a zostanem tam celú večnosť, zbláznim sa. Zbláznim sa! Nič ma nevykúpi, nič... Ach osud môj, Bože môj, buď s ňou a prosím o zmilovanie, aj so mnou. Začal som s modlitbou. Modlil som sa, úporne som sa modlil v myšlienkach, to pomáhalo. Áno pomáhalo , dokola, dokola a stále. Vyšli sme letiskovou halou von ku taxíkom.

Alice povedala, že bude slnečno, čo aj bolo, len nad nami sa držal akýsi ochranný mrak a nás si nikto v tom dave ľudí nevšimol. Rekvizity, ako šiltovky, rybárske klobúky a dámske klobúky s rukavicami, boli ako dokonalý zločin, stali sme sa ľuďmi, ako ostatní, ale iba trocha teplejšie oblečení. Letisko v Belfaste bolo ešte zo starých budov, čiže pri kontrole nás slnko nemohlo prezradiť, inak by sme sem v tom prípade nemohli vôbec letieť.

 

***

 

Niekto zaklopal na vchodové dvere, zbehla som schody. „Bella, ja otvorím!“ zakričala starká.

„Dobrý deň, rada vás zase vidím, slečna McGregoryová. Vašu tašku vám hneď prinesiem. A, nechceli by ste ostať na čaj? Akurát sme si ho s vnučkou uvarili. Bella!?“

„Ach, áno, rada. Hovorte mi Klementína, radšej.“

„Iste, Klementína.“

Naliala som čaj do jedného z tých krajších servisov, priložila k tomu strieborné chňapky na cukor a niesla čaj do salónu za knižnicou, kde Babi tú slečnu Klementínu uviedla.

Stála som vo dverách knižnice. Divné, tá má ale vkus, na to, že zbiera starožitnosti.

Malá blondína v rohu knižnice si chrbtom ku mne prezerala starožitné ťažidlo Budhu. Jej oblečenie vyzeralo divne, mala ho špinavé, akoby teraz práve zliezla niekde zo stromu. Na nohách mala neprístojné lodičky s kovovým opätkom a na sebe pánske tvídové sako, ako celok to pôsobilo hrozne. Otočila sa ku mne, tá tvár... Bože tá bola krásna. Nevedela som sa spamätať z toho, akú mala nádhernú tvár.

Dobre Isabella, nevieš sa k ľuďom normálne chovať, iba vypliešťať na nich oči. Pozrela som sa na stôl a robila si miesto kam položím tácku.

„Ja som Klementína,“ naraz tá osoba šepkala priamo pri mne. Podávala mi ruku rovno popod môj nos.

„Isabella...“

Podala mi ľadovú ruku a hľadela mi priamo do očí, uhla som pohľadom, bolo mi nepríjemne sa s ňou zoznámiť, vyžarovalo z nej čosi... čosi divné, čo nebolo prirodzené. Prišlo mi to ako samotné zlo a ja mu naraz stojím priamo zoči-voči. Bella, si paranoidná. Posadila som sa k stolu s čajom.

Veľmi zvláštne mi pripadalo, že Babi si už ani nevšímala, koho si vpustí do domu. Táto žena nemohla zbierať starožitné herbáre, to bolo nemožné. Nikdy som nechcela byť tak povrchná, aby som akéhokoľvek človeka súdila podľa zovňajšku, ale v tomto prípade som bola presvedčená na sto percent. Ďalšia otázka znela; čo s tým urobím?

 

***

 

Premávka v Belfaste nemohla byť horšia. Podvečerný zhon, slnko pieklo na hlavy, výskot detí a to všetko natlačené v piatkovej zápche bolo čosi príšerné. Celý život som žil v pokoji, to mi teraz napadlo, vlastne to bolo asi jediné pozitívum môjho upírskeho života. Teda, dodnes. Nikdy som nebýval takto podráždený, ale v tento moment mi bolo všetko jedno, doslova všetko.

„Zastavte!“ zrúkol som na taxikára. Chlap šoféroval hrozne pomaly, mohol byť rád, že som ho nevyrazil oknom auta. „Emmett, poď pobežíme...“

„Zbláznil si sa?! Svieti slnko!“ kričala Rosalie ako zmyslov zbavená. Brutálnou rýchlosťou som sa k nej otočil a chytil ju za bradu, aby mi dobre videla do tváre, Emmett sa ani nepohol.

„Ty! Leť teraz radšej do Colorada a už nič nehovor, lebo za seba neručím. Je ti to jasné?!“ Celá posádka taxíka nadskočila.

„Dobre, Edward...“ šepla potichu Rosalie. Asi jej došlo, v akej situácii sme a sklapla.

„A ty, vypadni z auta,“ zaplesol som dvere za taxikárom, ktorý sa za nami rozbehol a nakoniec vyletel na protiidúce auto. Alice len vykríkla:

„Ok, je ok, je v poriadku! Edward a už nikdy nič takéto nerob, prosím!“ Všetci v taxíku dychčali, akoby som riadil lietadlo bez benzínu, ale šlo to. Konečne som sa dostal na mestský obchvat.

 

***

 

Sedeli sme na terase dopoly presklenej zimnej záhrady, Babi viedla akýsi monológ o tom, ako zakladať do herbárov listy zo stromov, čo majú sklon k plesniam, to bolo aj na mňa veľa. Tá slečna oproti mne vyzerala, že ju to tiež nezaujíma.

„Odnesiem tú tácku, Babi. Chceš, aby som ešte niečo priniesla? Postavila som sa, že vezmem ten podnos zo stola, naklonila som sa bližšie k našej návšteve, stretli sa nám pohľady. Môj vzťah k Edwardovi mal aj tie tienisté stránky, a to, poznať nebezpečie, v ktorom sa môžem nachádzať. Videla som strašné veci za týchto pár dní, ale teraz mi čosi našepkávalo, že sa mám držať tiež na pozore. Prehltla som strach, podivný chlad mi prešiel po chrbte. Tá krásna blondína mala čosi s očami. Mala ich úplne čierne, že nebolo vidieť žiadnu zreničku, iba dookola dúhovky tenký, akýsi červený pásik, čo nedávalo zmysel, lebo tak zapálené oči nevyzerajú. Zobrala som tú tácku, sklopila pohľad a snažne, pokojným krokom sa pobrala do kuchyne. V chodbe som už skoro bežala. Izby boli priechodné, tak som z druhých dverí kuchyne nazrela cez knižnicu na terasu, aby som si tú ženskú lepšie obzrela. Ale ona tam už nikde nebola.

Babi tam sedela sama a stále rozprávala a listovala v knihe, akoby tam tá osoba stále vedľa nej sedela. Ako je možné, že tam tá ženská nie je!? Potichu som sa myšacím krokom preplížila do knižnice, či nie je náhodou niekde za rohom, ale nikde nebola, prešiel mi mráz po chrbte. Žeby išla na toaletu a starkej nič nepovedala? Napadlo ma aj toto, však to mohlo byť možné. Aj keď som mala pocit, že je to totálna hlúposť, tá žena bola proste divná.

Na krku, akoby ma tam čosi pošteklilo... Asi chlad...

Premkol ma zvláštny pocit – cítila som, ako sa mi stavajú chĺpky dupkom na celom tele, otočila som sa. Cítila som niečiu prítomnosť. Mala som dojem, akoby sa v mojej priamej blízkosti niekto pohol. Lenže kuchyňa bola prázdna, iba svetlo slabo svietilo v ponurej špajze, zabuchli sa dvere do garáže. Uf, prievan... Bol to len prievan.

Babi sa otočila k stolčeku po svojej pravej ruke a bez toho, aby si všimla, že s ňou za stolom nikto nesedí, vzala druhú knihu a pokračovala vo vysvetľovaní. Pozorovala som toto všetko a premýšľala, čo to má znamenať.

Podivná osoba v našom dome a zrazu zmizne, a tie jej oči... Naraz som spoza regálu priehľadnej knižnice začula podivné rezonovanie, vyplašene som sa tam pozrela, ale nik tam nebol. Myslela som si najprv, že sused kosí trávnik, ale prišlo mi, že tak kosačka neznie a potom ma napadlo, že som už čosi také počula. Niečo ako... akoby niekto, akoby niekto vrčal...! Pre Boha! Preletel cezo mňa strašidelný pocit.

Neviem čo ma popchlo, ale rýchlym krokom som prešla k Babi, posadila som sa naspäť k nej a snažila sa uveriť tomu, že je všetko v poriadku. Spoza zaprášenej knižnice vyšla usmiata slečna Klementína. Spozornela som, okenná tabuľa zrkadlila zapadajúce slnko, oblial ma studený pot. Jej pokožka sa trblietala ako tá Edwardova. Bože! Je to upír! Tu v mojom dome! Srdce sa mi hekticky rozkmitalo, ona to hneď zaregistrovala, až priam zmyselne sa usmiala, div že sa neoblizla. Hrudník sa mi začal vzdúvať dušnosťou a neprekonateľným strachom. Rozblikalo sa mi pred očami a môj mozog, neviem či som myslela, ale keď som vydýchla, skrslo vo mne len toto:

Edward, niekto nás prišiel zabiť!

 

 

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Janebka

5)  Janebka (01.07.2012 06:12)

Užij si můj geniální komentář, Hitchcocku!!! Doufám, že to stihnou včas!!! Jinak .... ;)
Děkuji!!!

Janebka

4)  Janebka (01.07.2012 06:02)

Promiň, Amazonko, ale musela jsem trochu vypustit páru!!! Klementína McGregory.????

ambra

3)  ambra (04.09.2011 12:56)

Právě se mi totálně odkrvil mozek z nedostatku kyslíku. Naposledy jsem se nadechla, když jsem se (hrozně nervózně, ale přeci) nadechla u toho fóru s nastrouhanou Rosalií:D :D . Astrid, NESKUTEČNĚ stupňuješ napětí, bolí mě celé tělo, jak se snažím Edwarda nějak popohnat. Jo, Alice by mě měla uklidňovat, ale nějak jsem na ni u babi doma nedokázala myslet. Džízes, pořád tu smolíme cosi o upírech, ale já se až teď poprvé opravdu bála!!!
Letím dál, nebo cvoknu!

Astrid

2)  Astrid (25.02.2011 00:43)

Bye

Len, sakra nemôžem sa do tychto kapitol kukať, lebo sa mi zvyšuje tlak asi by so mala začať nadávať v inej reči.

Dik, Bye, dik za to, že si.

Bye

1)  Bye (24.02.2011 23:24)

Bože! Srdce mi asi vystřelí z hrudního koše. To je nervák, Astrid. Jediný, co mě uklidňuje - že je v klidu Alice, jinak bych edwardovi osobně doporučila přes ten oceán plavat a vykašlat se na taxík a pitomý slunce a běžet.
"Nejaká blbosť s Lummenum die a podobnými staši – rozprávkami o ničení upírov mi teraz neprišla vôbec na rozum. Jediné, čo som mal pred očami a vo všetkých ostatných zmysloch zakódované, bola ona. Jedine ona. Len ešte zhmotniť to chcelo."
Ty jeho stavy v letadle a pak v taxíku (jak chtěl rozcupovat Rose a mnoho dalších památných okamžiků), tak za ty Ti tu skládám hlubokou poklonu. Něco tak sugestivního jsem už dlouho nečetla!
A pak samozřejmě ten horor u Babí doma. To bylo jak vystřižený z Hitchcocka!!!
Edwarde, dělej, tohle je hroznej průšvih!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek