Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Znova stratení, znova nájdení.

Kapitola 27

 

„Prešiel som to tu celé. Vyzerá to, že sme tu sami. Je možné, že niekto uviazol na jednom z tamtých ostrovov. Pozri.“ Dvihla som hlavu z piesku a pokúšala sa odhadnúť, ako je to ďaleko. V opare nad hladinou sa rysovala krátka časť skalnatého pobrežia.

„Sú ich tu desiatky. Musíme nájsť vodu. Nie na každom ostrove je voda. Isabel, počúvaš ma?“

Nepočula som nič a nikoho, nedokázala som sa sústrediť na nič z toho, čo mi hovoril. Pred očami sa mi stále vynáral iba Edwardov vydesený obraz, ako drží v náručí nášho malého synka a kričí, aby som ho neopúšťala.

Bolo mi jedno, čo si Dihlaj o mne myslí, nezáležalo mi na ničom, ani na tom, že sa už dlhú dobu váľam na zemi. Ja som len proste nemohla nakŕmiť moje dieťa.

Plač, iba plač, a neustával. Ten jediný ma neopúšťal.

„Dostaneš sa k nemu včas, neboj sa. Nájdeme ich.“ Upokojoval ma a samotní bohovia vedeli, že som to potrebovala a on neprestával opakovať slová útechy. „Sme blízko pobrežia."

Ako to dopovedal, ozvalo sa horizontom hlboké lykanie vytie.

„To je Rea!“ Dihlaj sa strhol. „Zvoláva svorku! Vstávaj!“ potiahol ma za ruky a obaja sme naraz bežali do vĺn.

 

***

 

Byť otcom (EPOV)

 

Priamo predo mnou sa dvíhala z vody pevnina. Loď narazila do podmorského útesu sústavy Adrianských ostrovov, ktoré pochovali už bezpočet lodí. Mal som Isabel poslúchnuť, keď nechcela na ten páchnuci koráb nastúpiť a vziať to domov radšej cez záliv.

Plával som až do svitania s malým v náručí a hľadal ju, dokým ma jeho neprestajný plač nedonútil, vyjsť z vody von. Pozdĺž steny útesu som míňal mŕtve telá ľudí z lode, podvedome som ju medzi nimi hľadal, aj keď moja myseľ fungovala v režime presvedčenia, že ju nájdem živú. Cítil som to a iná alternatíva na tomto svete neexistovala.

Pokúšal som sa cestou z vody nejako odhadnúť, v akom stave je môj syn. Netrúfal som si povedať, aké to je zlé, ale pri pohľade na vyprahnutú kamennú krajinu okolo nás, som vedel, že to bude len horšie.

„Aah!!“ vyprýštilo zo mňa všetko, čo sa v tej prekliatej vode vo mne dokázalo skoncentrovať.

Položil som nás na breh a skrútený tam vedľa neho, s tvárou v piesku, som len tak rezignovane ležal. Malý plakal, ale ja som sa nevedel pohnúť, myšlienky ma nedokázali prinútiť. Nedokázal som prijať fakt, že ona je preč. Strácal som ju každým dňom a strácal som aj vieru v to, že to bude niekedy inak.

Slnko vyšlo spoza vysokých hôr vyčnievajúcich na východe, rozohnalo opar nad vodou a rozohrievalo piesok, to teplo sa mi vpíjalo do dlaní. Pozrel som sa na dieťa, ktoré ležalo vedľa mňa, drobnú tváričku malo celú fľakatú a plač ním trhal...

„Opustila ma kvôli tebe!“ zavrčal som celý stratený.

Si tak úbohý, ty chudák. Máš vedľa seba vlastnú krv, a ani to s tebou nepohne?, počúval som svoje svedomie opretý čelom o zem a nechal si trhať uši malého krikom. Neviem, na čo som čakal, možno na nejakú prozreteľnosť, ktorá ma ale v túto chvíľu silno popadla za ramená a vyprovokovala moje zdecimované telo k činnosti, ako keby som dostal facku.

„Poď.“ Nadvihol som sa nad neho, konal som strnulo, nejaký inštinkt ma sám pobádal. Rýchlo som malého vyzliekol z premočených šiat a položil schúlené drobné telíčko do teplého piesku, začínalo byť teplo, slnko rozohrievalo pláž. Plač sa zmiernil, môj dotyk ho upokojil, hladil som mu bruško, ako to robieva Isabel, asi to zabralo.

„Sme jeden rod, niečo vydržíš, počuješ? Veľkí chlapi nerevú.“ Uprene som sa pozeral na svojho syna a prehováral možno rovno aj k sebe, lebo som mal na mále aj ja sám.

Díval sa na mňa tými meňavými zelenými očami a ja som vedel, že ma pozná. Usmial som sa. „Však si môj...“ zaplakal som a objal ho. Srdcom mi prešiel ostrý osteň, telíčko mu slablo, cítil som, ako mu unikajú sily, nemal pohodlie a bol hladný. A to znamenalo koniec. Ako ho nakŕmim v tejto pustatine? „Asi tu nikde na brehu nebude stáť koza s vemenom až po zem, čo?“ hovoril som zničene k nemu, napodiv sa trocha upokojil.

Ani neviem, ako sa mi to podarilo a on na môj dotyk reagoval - hľadal moju ruku, ktorou som ho pohladil po líci. Priložil som ju teda späť k jeho hlávke a on tú svoju malú tváričku skryl do mojej dlane a vyzeralo to, že chce zaspať. Potreboval byť pritúlený k čomusi, ale všetky šaty sme mali mokré, tak som si ho pritisol rovno pod pažu a pritom mu sľuboval, že nájdem jeho mamu...

Dotkol som sa jeho drobunkých ústočiek, ktoré sa túžobne chceli prisať k mojej ruke. Nikdy som nebol na nejaké pokusy, ale teraz... oblizol som si prst a ponúkol mu svoj malíček, chutilo mu to, presne ako jeho matke. Začal úpenlivo sať, čo ho úplne vyčerpalo, až ma mrzelo, že som ho oklamal, ale ten zázrak, ktorý sa konal potom. On konečne zaspal!!

Ležal som vedľa neho tak, aby ho nebudilo slnko. Díval som sa a znovu objavoval tú podstatu, ktorú som mal tak zreteľne pred sebou. Držal som v rukách nemennú súčasť seba samého a svojej milovanej. Isabel ani netušila koľko z jej krásy sa do tohto nášho zázraku vtelilo. A nielen tie nepatrné známky jej nežných čŕt poukazovali, že ona je jeho matkou, ale ja som videl viac než len to. A to, čo vo mne vzbudzovalo najviac silný pud, bola oná krásna súčasť jej samotnej, ktorú som mohol cítiť len ja. Fluidum sladké, miesiace sa s prímesou mlieka a krvi... a môjho jedu, ktorý znateľne prebúdzal zostrené vnemy a ochraniteľské pudy. Predtým, v Isabelinom náručí to bolo proste len dieťa, nevnímal som tú jeho bezbrannosť tak silno ako teraz. Až odlúčenie od jeho matky nás zblížilo a prinútilo ma cítiť sa byť viac otcom. Až teraz, keď ho chránim vlastným telom, až teraz som si uvedomil, ako ma potrebuje a prečo to Isabel spravila. Nemala na výber, vlastne mala – volila mňa.

„Milujem tvoju matku a viem, že ťa potrebuje. Musíme ju spolu nájsť,“ šepkal som mu do jeho malých snov.

...

Napokon slnko pálilo tak, že by som pokojne prijal sedieť niekde pod stromom, malý sa pomrvil, muselo mu byť teplo tiež, hovel si zakrútený v uschnutých veciach ako spokojné kuriatko v turbane.

Tá pokojná chvíľa bola až priveľmi krátka a osudovo predurčená na rýchly koniec. Crus spustil ten svoj jakot s novo nadobudnutou silou, a to som si vravel, že rád uvidím, keď otvorí oči. Síce nevyl tak nahlas ako lykani, ale odozvu to malo viac než potešujúcu - na útese na nás niekto kričal. Konečne. Rea spolu s Athiou nám mávali zhora zo skaly.

...

„Tak vidím, brat môj, že tá tvoja milovaná, ťa uvrhla do veľmi zaťažkajúcej skúšky,“ povedal Rea zvesela pri pohľade na mňa.

„Je niekde na tých ostrovoch," vypadlo zo mňa, skoro som sa na neho vrhol samou radosťou, že je tu. Musel byť na mňa hrozný pohľad.

„Neboj sa," pokúšal sa mierniť môj strach, ktorý iste vycítil, „svorka ju určite našla, o tom som presvedčený." Azda nikdy som nebol tak šťastný, že ho vidím a počujem, ako teraz.  „Dihlaj drží dobre svoju stráž," dodal narýchlo, ale videl som, že po očku sledoval moju reakciu. Tak túto informáciu som už tak rád nepočul, ale myslel to vážne, lenže ten hlodavý pocit, že práve on je v jej blízkosti, mi teda na radosti nepridával.

„Takže na ostrove je voda - to je dobré vedieť a videl som aj nejaké kozy tamto na skalách," ukázal za seba a obrátil radšej téma k dôležitejšej veci, obaja sme naraz zhliadli na svojich zverencov. „Doteraz som s tou malou prechádzal celý ostrov, sme tu len my štyria,“ podával mi hlásenie a snažil sa prekričať malého. „Musíme počkať na ostatných.“

„Myslíš, že ich napadne nás ísť hľadať?“

„V to dúfam. Všetci vedia, že máme deti so sebou, mali by hľadať oni nás. Chcel som sa premeniť a začať zvolávať, ale s touto malou...“ Vystrčil bradu smerom k Athii, tá sa zatiaľ vyštverala na skalu vedľa mňa a snažila sa dosiahnuť poza môj chrbát na Crusa. „Vieš, nechcel som ju vystrašiť,“ potichu šepol.

„No, to je fakt.“ Tá malá by asi zošalela, ak by bola svedkom jeho premeny.

Ale teraz sme museli konať a nejako Crusa utíšiť, a to mohla iba krv tej malej. Mnul som si koreň nosa a premýšľal, ako to spraviť, dokým sa z tohoto nezbláznim, už ani môj prst nepomáhal, nič.

„Rea?“ hlesol som už celý bez seba a sledoval ako v snách -, keď tá malá neuveriteľne zoskočila z tej skaly a zase na ňu vyliezla a robila to stále dokola, pričom zakaždým nahlas výskala a popritom všetkom mi Crus reval na rukách akoby ho ďobla osa.

„Niečo s tým spravíme,“ mávol rukou.

„Niečo?“ pokýval som neveriacky hlavou. „Nemám predstavu, ako to chceš spraviť?“

„Požiadame ju. Však ona určite videla, ako to robila Isabel.“

Ach, Isabel, toto si hrozne zle vymyslela, nechať mi tu decká na krku.

Dopadlo to tak, že ta malá mala sľúbené pol kráľovstva, čierneho koňa a že si môže požičať všetky moje šperky, aké na Bielej veži nájde.

„To znie rozumne,“ zvolil som. Malá nadstavila ruku a zavrela oči.

Opatrne som rezol do jej bielej pokožky, trhalo mi to srdce. Athia kývala hore dole hlavou, že Reu počúva, ten sa jej tam snažil rozprávať nejaký príbeh o lykanoch, ale bol to skôr prejav akéhosi súhlasu a strachu zároveň, slzy jej kanuli po lícach a pery mala stisnuté do plačlivého výrazu, Rea ju otcovsky objal.

„Už to nebude bolieť. Neboj sa,“ chlácholil ju. „Ty mu teraz pomáhaš, vieš?“ Ukazoval na Crusa úplne zabratého do kŕmenia. „Vidíš, si jeho sestra. Odteraz si už jeho sestra... Inak to už nebude,“ neprestával k nej hovoriť a opakoval jej, aká je statočná dokým malý pil. Divil som sa, že to vôbec vedel s tou malou, ja by som tu s ňou niekde viedol krvavý boj. Vydýchol som si pri pohľade na malého, ako spokojne sal. Ach, bohovia na nebesách, celý ja! Nakoniec všetko dobre dopadlo, Athia úplne zabudla, že ju niekto porezal a malý zaspal. Ďakoval som všetkým mocnostiam, že to šlo tak hladko. Naozaj to stálo za tú polovicu kráľovstva.

No... zase, nie až tak hladko, ako som si myslel.

„A naozaj si Plamenný princ?“ Znela tá čudesná otázka smerovaná mne!

Pozrel som na ňu, stála vedľa mňa, teda podo mnou, jednu ruku vbok, veľké modré oči si ma kriticky premeriavali. Mal som obavu, že ak poviem nie, bude to mať na mňa nedozerne následky. Tak, a máš to, Edward.

„Plamenný princ vravíš?“ zamyslel som sa. To sú mi veci, kto to, nebesá, je? Marilo sa mi, že som túto hlúposť už niekde počul.

„Ehmm,“ natiahla s prstom v ústach, nemala žiadne spôsoby.

„Urodzené dámy ehm nehovoria,“ napomenul som ju, okamžite si prestala oblizovať ten prst a skryla si obe ruky za chrbát.

Rýchlo som uvažoval nad odpoveďou, nechcel som ju sklamať. Vyzerala, že keď poviem nie, stratí všetky ilúzie a robiť zo seba hrdinu, ma naraz celkom bavilo. Rea stál pod jediným vyschnutým stromom široko ďaleko na okolí a veľmi ťažko skrýval nadšené pobavenie. Toto mi bol čert dlžen, nemyslel som si, že komunikácia s dieťaťom je tak ťažká.

„No vezmime to tak, ehm... Možno by som ním aj mohol byť...“ Uvažoval som, ako to znie a po očku sa na ňu pozrel, tá malá to brala naozaj dosť vážne, zarazil som sa. „To ti povedala Isabel?“ vyzvedal som.

„Áno, povedala.“ No iste, že jej to povedala ona, toto by chlap nevymyslel.

„Tak fajn.“ Vlastne áno, Plamenný princ! spomenul som si, to bol jej nápad. Raz sa o tom krátko zmienila. To mi bude musieť ešte objasniť, kto to vôbec ten Plamenný princ je. „Takže...“ vrátil som sa k tej malej, „už to tak asi bude...“ prikývol som. Rozhodne som ním odteraz bol.

„Ja som to vedela!“ vyskočila a vytešene ma objala za nohy. „Ja som to vedela, že si plamenný princ! Môj dobrý plamenný princ!" opravila sa, načo som sa ja mal asi usmiať. Nebesá, dobrý? Pri všetkej úcte, kde mám ísť tú dobrotu ako hľadať?

...

Ten zvuk strhol aj mňa, keď Rea zvolával svojich. V lykaniej podobe stál na vrchole najvyššieho z útesov a mohutne vyl k východu. Pokiaľ ho niektorí z jeho súkmeňovcov začujú, musia sa tiež premeniť, aby mohli poslať spätnú väzbu k nám. Presvedčoval som sa, že dokážem byť trpezlivý.

Dlho sa nevracala žiadna odpoveď, ale nakoniec sa tmavnúcim obzorom ozvalo dlhé trojité zavytie. Znelo pokojne a nízko, akoby tí dotyční na druhej strane hovorili, že je všetko v poriadku. Ale mohol to byť ktokoľvek, na tej lodi sme neboli len my sami, nemal som tušenie na koho Isabel v tej búrke natrafila.

A čo ak ju odvliekol prúd ďalej na more a vrátia sa len lykani... Ten hlas sa odrazu vynoril odkiaľsi z pekla. Toto nie... nie!

Postavil som sa, malý ležal na zemi, ani neviem, už som mu nevenoval pozornosť, marilo sa mi, že Athia sa k nemu sklonila. Prešiel som k brehu a úpenlivo sledoval vodnú plochu pred sebou. „Odtiaľ to znelo.“ Presne som zameral smer odkiaľ sa vytie ozvalo, ten ostrov nebol ani ďaleko. Cítil som, ako si ma sťahuje slučka strachu pod svoj temný povrch. Prúd ju odniesol, neveríš, uveríš... Teraz, keď bol malý v relatívnom bezpečí - najedený, v teple - sa vrátili títo zlodeji mysli. Stál som, ale pritom, pod tým všetkým, sa moje telo rúcalo, bez nej som bol slabý – nikto. Zložil som sa na kolená. „Prosím, nech je živá!“ 

Rea neprestával zvolávať, ale už sa nik spätne neozval, teraz zostávalo iba čakať. A nezblázniť sa. Čakal som pripravený ísť ju hneď hľadať.

„Rea! Ja idem!“

„Nie, počkáme. Je tam niekde Adis spolu s Dihlajom a ďalší dvaja. Na niekoho z nich musela natrafiť. Teda pokiaľ...“ Reovi zlyhal hlas. Trhol mojim ramenom. „Počkáme, rozumieš!? Do západu slnka počkáme, ak nik nepripláva, pôjdem po ostrovoch ju hľadať,“ povedal rozhodne. S tým som nemohol súhlasiť.

„Nie, Rea, ja ju pôjdem hľadať hneď teraz, zvládnem toho viac. Počuješ ma? Nebudeš mi brániť!“ zavrčal som na neho naštvane.

Rea mi ztlačil bolestivo rameno, už sa na mňa nedíval. Prešiel pár krokov k vode.

„Niekto sem pláva!“

...

Plávali k nám, z diaľky som ich nevedel rozpoznať o koho ide, ale videl som štyri hlavy trčať z vody. Bez malého som vošiel do rozpenenej vody, ale potom sa pre neho rýchlo vrátil. Došlo mi, že Isabel bude chcieť vidieť prve jeho a nie mňa, ale to mi bolo jedno, len aby tam bola s nimi tiež.

More sa začínalo prebúdzať vo večerný príboj. Vošiel som naspäť po kolená do vody... a zbadal ju, ako pláva v sprievode troch mužov. Predo mnou sa tiahla plytčina, nohy ma niesli samé jej naproti. Moja Isabel. „Tvoja mama je tu,“ šepol som tomu malému batôžku, ktorý sa pri pohľade na moju radosť rovno rozplakal.

Padala do vĺn, dlhé zdrapy šiat ju strhávali, ako sa jej do nich plietli nohy, hnala sa oproti mne, plakala... Náhlil som sa aj ja, nemohli sme už viac čakať, ešte chvíľa navyše by znamenala obrovskú stratu.

Len v mojej náručí... Len teraz hneď. Nikdy nie neskôr.

Zrazili sme sa uprostred začínajúceho prílivu, musel som si dávať pozor, aby sa tá zúfalá sila vo mne nepremenila na čosi ničomné, ale zložili sme sa v tom správnom objatí. Ukryl som ich pod svoje ramená a uvedomil si, že Crus už nie je v mojej náručí, ale pevne prilnutý k jej prsníku. Dvihol som ju na ruky a niesol ich oboch z vody von.

Rea nás čakal spolu aj s Athiou na brehu, ktorá sa nevedela dočkať Isabel. Poskakovala okolo nás a drkotala, čo všetko zažila, keď sa s Reom potápali a koľko našla mušlí a ako som ju porezal, aby nakŕmila Crusa.  

Vzdal som to. Nemohol som odohnať deti, len kvôli svojej sebeckosti. Musel som si vystačiť s tým, že ju mám nablízku a môžem sa teraz na ňu aspoň pozerať, obklopenú v tom hlúčiku ukričanej radosti. Ulovím si ju pre seba, keď všetci tí malí nájazdníci zaspia.  Ale zatiaľ budem len opodiaľ vďačne pozorovať jej krásnu tvár, jej nežné pery, budem za to ďakovať nebesám, že poznám ich hebkosť. A budem s posvätnosťou naslúchať jej hlasu a smiechu. Áno, budem tu, moja Isabel a to je pre mňa viac, než si zaslúžim. Nespúšťala zo mňa oči, párkrát sa placho usmiala, čo vo mne priam burcovalo pud si ju ukradnúť a uniesť niekam na druhú stranu ostrova a mať si ju tam iba pre seba.

„Brat môj, a ty tu čo tak nešťastne postávaš?“ drgol do mňa Rea. Neštvi ma, lebo bude po bratstve. Len som kývol. Čo mu budem vykladať? Že mám omnoho silnejšieho súpera a nim sú deti?

„No tak dobre, deťúrence!“ zavelil zhurta. „Budete ma mať za to radi.“ Naklonil sa s lišiackým úsmevom nad Isabel a nadstavil náruč, aby mu podala malého. „Ukáž mi ho sem, nech vyskúšam koľko narástol. My sa teraz pôjdeme spolu s Athiou pozrieť na pláž, či aj tu sú nejaké mušle na korálky, že?“ žmurkol na Athiu, tá sa celá rozžiarila.

„Áno, áno! Isabel, pôjdeš s nami?“ ťahala ju Athia. Ten jed sa mi nespúšťal sám od seba, tá malá mala na to heslo.

„Nechaj Isabel je unavená,“ miernil ju Rea, nechcela sa nechať odbiť. „Tak ideš?“ posúril ju znova. Athia chvíľu posudzovala situáciu, či to nie je nejaký podvrh, keď Isabel nejde s nimi a ostáva so mnou, ale dlho s tým nevydržala, lebo Rea odnášal malého so sebou. „Rea, počkaj!“ rozbehla sa za ním.

„Dajte si načas!“ prehodil poza chrbát. Tak tomu ver, priateľu! Konečne moja reč.

Nijako som neotáľal s povoleniami a predohrami, skrátka som ju postavil zo zeme, oprel o vyhriatu skalu a pritiahol si ju k sebe. „Poď ku mne.“ Ach, tak mi chýbala, málo som ju bozkával. Tak málo... Ale všetko sa opäť vtátilo a chutilo to nadpozemsky sladko.

„Už nikdy ma od seba neodstrkuj, rozumieš? Držal by som vás oboch,“ šepkal som jej do uška. Voňala, tak nádherne voňala. „Nikdy to už nerob.“ Opájal som sa krásou a držal v dlaniach jej stehná, jej boky, jej driek...

„Ale tá veštba...“ hlesla medzi narastajúcimi vzdychmi.

„Nemôžeš veriť kdejakej žobráčke,“ zavrčal som na jej krku a hltal jej prítomnosť, bolo to silnejšie ako ja. Ach, Isabel... Nemohol som ju pustiť, nemohol som prestať... iba ak, viac si ju k sebe pritískať. Ach, ako som ju ja chcel.

„Dihlaj ma vytiahol z vody.“ Zase ten pes! „Povedz mi, kde ten pes nie je? Ak by sa ťa bol dotkol...“ mrmlal som.

„Krivdíš mu.“

Jednoznačne, že áno. Totiž, ja dobre viem, o čo mu ide. „Dobré, ja viem,“ zmiernil som. „Zavše som mu dlžníkom.“ Psovi jednému!

„Tak veľmi som sa bála v tej tme." Tieto slová mi podlamovali kolená, pre mňa to bola čistá trýzeň.

„To mi ani nehovor. Už je to preč, si so mnou. Si so mnou.“ Ach láska, ani nevieš, čo som prežíval. Chcel som, aby to pochopila, aby už nikdy nepripustila naše odlúčenie. Ja už som ju viac nemohol stratiť. „Si mi všetkým,“ šepkal som zbožne tej najdrahšej  v mojom náručí.

Nič viac som nepotreboval, iba pocit jej bezpečia. Bozkávať ju, nosiť na rukách. Obklopiť sa jej prítomnosťou a miloval ju. Ach, ako som ju ja miloval.

 

*

 

„Deje sa niečo?“ Musel som sa spýtať, lebo Rea vyzeral dosť smiešne tak vyjavene na to kým bol. Už som čakal čokoľvek a zrovnal by som sa s kdejakou správou. „Hm?“

„Nejaká loď kotví na východnom brehu, poď sa pozrieť,“ mávol na mňa. Isabel úskostilivo pritiahla deti k sebe.

„Ak je to loď, je to len dobré. Skry sa s deťmi v jaskyni, ja sa hneď s Reom vrátim,“ ukázal som na malú prasklinu v útese. „Nepohnite sa odtiaľto,“ prikázal som tomu malému kŕdľu.

„Čo keď sú to nejaký vrahovia?“

„Neboj sa, som tu ja a lykani. To tí, čo prišli, by mali mať strach,“ žmurkol som na ňu a vybehol za Reom.

„Pozri,“ ukázal dole poza skalu. Na pláž akurát vystupoval z člna muž. Jeho kráľovský šat bol aj na tú diaľku zreteľný. Po bokoch ho doprevádzala garda ozbrojená až po zuby. Ten muž bol môj otec... Patrius.

 

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

18)  Astrid (01.06.2012 16:28)

Nooo chvílami som mu skoro odstrihla gule:D

ireen

17)  ireen (01.06.2012 16:26)

Ivo! Tahle kapitolka byla tak odlehčená - chvílemi jsem se řehtala jak blázen - tak LIDSKÝ Edward, normální citlivý chlap! Skvostné!

Astrid

16)  Astrid (01.06.2012 16:00)

Ireen kiss, dnes bude

ireen

15)  ireen (01.06.2012 15:54)

NÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉ! Jsem napnutá jak struna! Ivuško zlatá, Ty kouzelnice, je to boží!
Ale dál, dál, .....
Děkuju!!!!!!:) :) :)

Astrid

14)  Astrid (21.02.2012 21:21)

Holky, ďakujem Vám za komentáre, sedím tu nad tým a hútam, ako to najlepšie spísať. Ono tej lásky sme sa nabažili pred rokom, keď som písala tie zamilovanejšie kapitoly(to je príšerné) ale teraz to musím ešte dotiahnuť do konca, čo jak vidím, neni vôbec lahké.

Emuš, mám rada, keď sa mi niečo také podarí povedať, keď dve jednoduché slová znejú neobyčajne, ty si na to expert;)
Elanoreth, mne z toho kapal med z huby, keď som to písala a to som sa ubezpečovala či to neni presladené - no sakra!! jasné že je!
semiško, díky Patrius prišiel, aby sa cestou späť zamiloval, aspoň mne sa tak zdá, že to tak bude
Babča.S, díky
maily1709 aj ja z neho nemôžem, ja som z neho úúplne však víš
martty555, díky
Lenka326, jo Lenko, bral ohled, ja som tiež dumala jak sa deciek zbaviť, ale napokon so ho nechala ustúpiť Ano Patrius a romanca, niečo také mi teraz sedí v hlave, len to vylepšiť;) a napísať
Twillana, díky, ano príbeh sa vracia na Bielu vežu, na to sa teším aj ja sama, Alice sa nám objaví.
Bye, díky ja milujem ako ich miluješ... ale nejako, akoby som stratila silu
Kvetinko, díky že to tak cítiš
Julo , Athia je predurčená ale Reovi asi nie, ten má 5 detí a je ženatý
matýsku, díky , sú spolu a už to dobojujú aj spolu
Ďakujem

matysekmj

13)  matysekmj (21.02.2012 13:36)

Plamenný princ/otec to bylo tak krásné
Dostala mě větička,když malý pil "Ach, bohovia na nebesách, celý ja!"
Ale hlavně,že už jsou zase spolu Těším se na dalšího DOBRÉHO Plamenného prince
Díky,bylo to dokonalé

Jula

12)  Jula (19.02.2012 21:30)

Astrid, další kapitolkou jsi mi udělala hroznou radost!
KOnečně jsou spolu, sice si všichni prošli peklem, ale teď už na ně nic hrozného nechystáš, že ne?
Rea a Athia, taky bych je ráda viděla spolu, až tohle dítko dospějej
Astrid, je to dokonalé

kytka

11)  kytka (19.02.2012 19:49)

Jo, a ta písnička je naprosto úžasná. Ve spojední s tímto - dokonalá.

kytka

10)  kytka (19.02.2012 19:49)

Ivanko, já jsem tady totálně přemožená. Krásně přemožená. To byla jedna veliká krása a něžnost a zvykání si a lásky a otcovství. Díky za tak skvělé čtení.

Bye

9)  Bye (19.02.2012 13:50)

Astrid, úplně jsi mě tím otcovstvím, co se v Plamňákovi probudilo, rozněžnila Taková krása
Chvíli jsem se o Cruze fakt bála, ale jak se objevili lykani s Athiou a začali vtipkovat, bylo jasný, že to spolu zvládnou.
Krmení Cruze, to byla velmi rafinovaná kombinace dojetí a vtipu. Pěkně jsi z toho vybalancovala.
Athia se mi líbí čím dál víc. Nakonec ji určitě Plameňák taky vezme za vlastní - myslím uvnitř - když je tak dobrotivý
"Môj dobrý plamenný princ!" opravila sa, načo som sa ja mal asi usmiať. Nebesá, dobrý? Pri všetkej úcte, kde mám ísť tú dobrotu ako hľadať?"
Ach, milujem, ako on ju miluje! Konečně love!
Písnička nádherná
A víš jak, na Patria se moc těšuju!!! Zvlášť když tvrdíš, že mu nějakou tu lásku taky dopřeješ ;-)

Twilly

8)  Twilly (19.02.2012 08:39)

Edward a deti.... Kapitola sama o sebe. Zároveň jeho zblíženie sa so synom. Taká nádhera, seňora . Mmch, len mne sa vidí, že nám vzniká už v zárodku nový vzťah? Athia celkom pekné máva s Reom a to je ešte len malé dievčatko. Čo bude, až z nej raz bude určite prekrásna žena? Edward ako jej otec sa z nej ešte v kozí roh obráti. O tom nepochybujem. A objavil sa Patria. Nádhera, príbeh sa prehlbuje. Pridaním Alice do deja si mi urobila.strašnú radosť. Chýbala mi tá malá bosorka

Lenka326

7)  Lenka326 (18.02.2012 23:16)

Astrid, wow, konečně!!! Taky ti (si, že si to můžu přečíst) gratuluju!!! A taková krásná kapitolka . Miluju tě za to, žes je nenechala trápit se dlouho, nejenom Plamenného princa a jeho ženu, ale i malého, který by to bez mámy taky neměl lehké. A jeho miluju za to, jak ji miluje a jak se musel ovládat, když bral ohled na děti. :D A teď jsem moc zvědavá na setkání s Patriem a na tu jeho slibovanou romanci.
Prosím piš piš piš!

6)  martty555 (18.02.2012 15:07)

5)  maily1709 (18.02.2012 13:27)

nemam slov edward je uzasny proste u neho nemozem

4)  Babča S. (18.02.2012 12:57)

semiska

3)  semiska (18.02.2012 12:13)

Jsi skvělááááá, zlato! Jsem ráda, že se opět objevila Hranica. Edward se popral se svým těžkým úkolem a zvládl to na jedničku. Copak bude tatínek chtít?

2)  Elanoreth (18.02.2012 10:40)

Ach, Astrid, ááááááááááách !!!!
Teču blahem, co jsi z tohohle Edwarda udělala..... on se nebude prát o manželku s dětma !!!!! A neví si rady s mrnětem !!!!! A Anthia - půl království vymámí z upíra jakoby nic !!!!
Je to sladký, sladký, sladký .........(ale ne přeslazený)....... je to moje osobní značka heroinu.

eMuska

1)  eMuska (18.02.2012 01:23)

o, bejb!!! malé sny to vyhrali! sú to chlapi, predsa nebudeme plakať...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella