Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Tak postupne nastal pokoj, ktorý sa pravdepodobne znova zmení v ničivú búrku. Prichádza hrozba a Edward premýšla o svojej budúcnosti. Mal by získať späť matkin nárok na severský trón? 


Kapitola 28 

 

Kopcami vysočiny

 

„My sa mu klaňať nebudeme, s tým nepočítaj, Germán,“ zaspätkoval Rea, keď mu došlo, kam smerujú naše kroky.

„Nik to od vás nežiada. Je to môj otec," pripomenul som mu.

Rea zabručal. V jednom, v čom boli lykani vždy reaktívni ako hnačka, bola ich predpojatosť v to, že majú niekomu slúžiť. Im by nepomohla ani dvadsaťstopová výška, aby prestali mať komplexy. Kráčal som ďalej a nechal starého lykana, aby znova nastolil hierarchiu po starom - vlci s vlkmi a upíri s upírmi.

Prudký vietor dvíhal piesok do suchého vzduchu, ktorý zmenšoval viditeľnosť na pustom ostrove, príboj hlučne udieral do skál. V tom rozvírenom prachu, na pozadí vzdialenej Vysočiny, stál môj otec akoby ho tie mohutné vlny samy sem k nám doniesli. Už som chápal lykanov, prečo sa nechcú priblížiť. Cítil som to intenzívne aj ja. Po tak dlhom čase, sa ten mocný kruh okolo neho pre moje vnemy znova zosilnil. Spomenul som si, vrátil sa v čase späť. Krvavé boje zostali pre mňa navždy živé - rozzúrení lykani, Dra-chan, ktorý nás pokoril - stal som sa na okamih znova tým patríciom, ktorým som dlhé roky bol a Rea s Dihlajom to všetko cítili. Patril som k krvavej rase. Ja a Patrius sme boli iní.

„Otče,“ pokľakol som pred ním, chytil ma pevne za rameno.

„Ty sa nebudeš predo mnou skláňať, drahý synu. Povstaň,“ zasmial sa. „Vždy tak formálny, aj na takom pustom ostrove.“ Rozhliadol sa. „Alica vravela, že tu budete viacerí čakať.“ Pozrel na lykanov a sánka sa mu napla pri pohľade na zamračeného Reu.

„Tak, kde ich máš?“ zvolal radšej, aby zahnal počiatočnú nevraživosť medzi ním a vlkmi.

„Neďaleko, ukryl som ich. Zavediem ťa k nim, otče.“

Vzal ma otcovsky za rameno. „Tomu verím. Aj ja by som si chránil taký poklad. Len sa mi zdá, že ťa neposlúchajú, akoby mali,“ ukázal k vyschnutej húštine.

Spoza trsu buriny, oproti v neďalekom kamení, vykúkali dva nosy. Naraz sa vystrčili dve strapaté  hlavy, jedna blonďavá, druhá tmavovlasá, obe nežné, ľúbezné, iba tá jedna už nebola dieťaťom, ale mojou ženou. Vlasy jej trocha podrástli, ani som si toho za tie zdivočele dni nevšimol. Teraz som sa mohol na pár okamihov zastaviť, dokým nebudeme stúpať lesnatou Vysočinou a dívať sa na ňu bezo strachu. 

Vietor jej strapatil vlasy, nepatrný nežný úsmev som zahliadol na jej zahanbenej tvári, keď mihnutím oka pozrela na môjho otca – krásna - moja. Díval som sa, ako ku nám kráča, v náručí nesie spiace dieťa a po boku jej hopká drobná Athia. Obe sa uklonili, Athia vystruhla purkle aj so zdvihnutou sukňou. Nezostal som zaskočený iba ja tou krehkosťou a nevinnosťou. Každý muž prirodzene túži chrániť a milovať nežné žieňa, ukrývať ho pod svojou pevnou pažou. Áno, láska ukováva a zoceľuje mužove paže v silnú zbraň – na to bol bohmi stvorený. „Isabel,“ prihovoril som sa jej, objal ju tesne k sebe aj s malým.

„Otče, pozri, toto je môj syn,“ nadvihol som Isabel ruky spolu s mojimi. Patrius najprv nesmelo nazrel, i keď skrýval stud. Crus spal pokojným spánkom, privinutý na matkiných mäkkých prsiach. Okrúhlu tváričku mal ako rozkošné jabĺčko, nežnú a pokojnú. Nie takú, ako nedávno spolu so mnou, tu na pláži, keď ma nemilosrdne o uši dovádzal. Ale tie vražedné časy sú už našťastie preč. Vzal som ho od jeho matky na ruky a nechal prizrieť môjho otca.

„Máš krásnu rodinu, synu,“ prehovoril hrdo Patrius. Priložil ruku k malého hlávke. Áno... takú moc má nevinné dieťa.

Pobrali sme sa preč z pustého ostrova, v bezpečí náruče môjho stvoriteľa k lodi. Lykani nás sprevádzali - chcel som povedať, že oddane, ale príchodom Patria vzťahy okamžite ochladli. Iba pre Isabel a môjho syna svorka ostávala stále strážiť, Dihlaj neveril garde a mal pravdu. Ak stála okolo mojej Isabel hradba z lykanov, ja som sa ničoho neobával.

Mám svoju rodinu, je to všetko, čo na tomto svete chcem – čo potrebujem – starať sa o nich a doviesť si ich bezpečne domov. A ak chce byť niekto v tomto podniku môj spojenec, stane sa aj mojim bratom.

...

„Pozri sa!“ zasmiala sa Isabel a ťahala ma za ruku. Zaťažko som v poslednej dobe očakával pokojné gesto od kohokoľvek, hneď som hľadal za všetkým nebezpečie. Isabel ma pohladila po ramene a ukázala pod veľkú vŕbu, kde čakal zbytok Patriovej gardy, stál tam osedlaný Toshid.

„Len pokoj, ty môj bojovník, priviedli aj Albiu,“ povedala zvesela.

„Ty pôjdeš vo voze!“ vyhŕkol som hneď, no nestihol som ju zastaviť a svoj nahnevaný hlas tiež nie. „Nechceš ísť snáď s malým na koni?“

„Prečo nie!“ odvetila rozveselene.

„Povedal som, že pôjdeš vo voze, Isabel,“ a znel som tvrdo. Prestala sa usmievať, prešla očami po mužoch stojacích okolo nás. Videl som v jej výraze slabý vzdor – nerozumela tomu, ako som to povedal. Uzrel som aj bolesť, akú jej môj tón hlasu spôsobil.

„Ale prečo?“ zašepkala.

„Lebo som to povedal.“ Lebo sa nebudeš preháňať na koni s tými plnými prsiami pred bandou hrdlorezov z gardy. Bodka.

„Ale...“ chcela protestovať, nenechal som ju.

„Na tomto brehu platia moje pravidlá, tu sme na Vysočine. Zober deti, Isabel a nastúpte si do voza,“ vravel som dôrazne, ale napokon jej ublížená tvár, ma prinútila zmierniť hlas.

Nevzdorovala, vzala Athiu za ruku, ktorá sa snažila prinútiť Toshida, aby jej podal kopyto a v tichosti nastúpili do kobercami vystlaného voza. Pred nami sa tiahli míle Jelenieho lesa, v ktorom sa i tak nemohla sama preháňať na koni. Za každým rohom tam číhala nejaká vyhladovaná šelma a okrem toho, ja som musel ísť loviť. Predovšetkým. A pri pohľade na ňu, so mnou začali mátať moje tažko podrobené pudy. Potreboval som loviť, potreboval som ju v posteli a najviac som potreboval jej krv. To čakanie bolo... zničujúce.

...

„Tak, vari už vyrazíme!“ povedal pobočníkovi Patrius a pokynul k odchodu. Mužstvo sa zoskupilo do zástupu pred voz a za neho, lykani popri ceste rozšírili koridor bezpečnosti a ja s mojou rodinou, sme sa konečne vydali na poslednú časť cesty domov.

Vykročili sme od pobrežia mokraďami Vretenej doliny a stúpali zahalení hmlou do temnej zelene medzi kopcami. Borovicové lesy ustupovali smrekovým, ihličie voňalo inak ako bukové lesy Adrie. Vlčie svorky nás sprevádzali v našej stope. Medvedie samice vyháňali svoje mladé do korún stromov, aby ich ukryli pred stopujúcimi lykaními vlkmi, a aj mnou. Musel som loviť, túto časť môjho životného štýlu som ešte Patriovi nepredostrel nejako zrozumiteľne, i keď on vtedy počul moju prísahu vo svätyni hradu. Ale ktovie, čo si myslel – že trepem nejaké miestoprísažné prehlásenia do luftu.

Čakal som, že Patrius začne hovoriť o obrane hradu. Tušil som, že radní by najradšej privolali Dra-chanove beštie, lenže to by nebolo zadarmo - upíri z Bielej veže by museli prehodnotiť svoj životný štýl a prestať poľovať na ľudí. Čo v praxi znamenalo úplný rozvrat. Pravdupovediac, vyhovovalo to málokomu. Mňa ale zo všetkého najviac zaujímal Wardrun a bezpečie celej oblasti. Keď som odchádzal z Bielej veže do Ríma, zvesti o Wardrunových zámeroch zdolať juh, sa doniesli aj na Vysočinu.

„Hakron drží stráž deň cesty na sever nad hradom,“ ozval sa Patrius k veci. „Nemusíš mať strach, Alica bystrí zmysli celé dni. Leští vešteckú guľu a tak,“ zasmial sa, ale potom vážne dodal: „Strážim Vysočinu. Presne viem, na čo myslíš, Edward.“ Popchol svojho siváka Patrius. „Dnes pôjdeme až do svitania, máme toho dosť čo prebrať. Ale najprv mi musíš  povedať, ako si pochoval toho nášho starého v Kantone.“ Patrius sa tvrdo zasmial. „Vek mu už evidentne liezol na mozog. Nemyslíš?“

Nemal som chuť Patriovi dnes rozprávať historky z Kantony. Nebolo to nič, čo by som si chcel práve teraz pripomínať. Nebolo to nijaké veselé hrdinské pasovanie sa s lykanmi niekde v aréne, a ani nič podobného. Pri spomienke na Isabel, ako ťahá meč po zemi a zatiaľ z nej, po kvapkách, uniká život - ten zvuk oceli drhnúcej sa o kameň, mi doteraz trhá uši – nikdy som sa o ňu viac nebál ako vtedy. A potom, sama ten meč, vážiaci skoro toľko ako ona, dokázala nadvihnúť a pritom pár okamihov pred tým povila dieťa na svet. Tak to nikdy nemalo byť, aby kvôli nevraživosti a chamtivosti iných musela nevinná žena zabíjať. Vyhľadal som ju očami. Skrytá pred mužskými pohľadmi, v tieni závesu vo voze kŕmila nášho syna. Athia jej podávala kamienky na gorálky a ona si ich so záujmom spolu s ňou prezerala. Miloval som ju, ako nikto nikdy nemiloval ženu. Pud tak silný, ktorý ma k nej viazal, ma chcel trhať na kusy. Schladil ma len pohľad na chlpatú obludu strážiacu opodiaľ a vedomie, že sprievod sa chystal k odchodu. Dihlaj vražedne stál vo vlčej podobe vedľa voza a nespúšťal zrak z krvilačnej gardy, baviacej sa bezstarostne poblíž. Nik ju nevnímal ako my dvaja. Vážil som si bezpečia, ktoré pre moju rodinu tento lykan znamenal, ale aj ho pritom nenávidel, lebo mi ju chcel vziať. Jeho oči prezrádzali city, ktoré sa snažil skrývať aj sám pred sebou a Isabel mi ho striktne nedovolila zabiť (čo bola fakt škoda). Síce od tej noci v jaskyni už nedal nič najavo, a na človeka sa premenil, len keď bolo naozaj treba. Ale ja som aj tak videl do tej jeho psej hlavy lepšie, ako ktokoľvek iný.

...

„Zo severu sa priniesli zvesti, že sa Wardrun dozvedel o tvojom synovi,“ usadil ma z tej dusivej žiarlivosti Patrius. „Vraj zúril.“

„Akoby to ten podvratný smrad mohol vedieť?" Nechcelo sa mi veriť. „Niekto by musel poslať do Lyngby... správu,“ zarazil som sa a s pochybami pozrel na Patria. „Otče?“

„Nemusíš sa báť, Lyre to nebola,“ uistil ma hneď. Mykol som plecami, veľmi nedostatočná odpoveď od milujúceho rodiča. Čo sa týkalo Lyre, nemohol som veriť ničomu.

„Nemôžeš si byť istý, otče,“ spochybnil som jeho úsudok.

„Viem, na čo myslíš.“ Patrius zvraštil čelo, poznal som ten výraz. „Neboj sa, ona odíde do Ríma, ale teraz, čaká na teba,“ ubezpečoval ma, vzdychol si. „Všetko oľutovala. Chce ťa vidieť, chce vidieť tvojho syna.“ Otočil som sa k nemu a mĺkvo na neho hľadel. „Prihováraš sa za ňu?“ spýtal som sa neveriacky.

„Nie,“ povedal.

Patrius sa svojim mlčaním pokúsil prebudiť moju zmierlivosť, ale nemohol som veriť Lyre. V duchu som žasol, že o tom vôbec uvažujem. V dobách dávnych bojov som ju chránil, dokonca sme mali aj svetlejšie obdobia, dokým si nezačala s Thisisom a ten ju napokon skazil. Podarilo sa mu všetko to pokrivené, čo v nej odjakživa tkvelo, vytiahnuť na povrch - počnúc zabíjaním služobníctva, bazírovaní na majetku, končiac prahnutím po moci. A cez to všetko zlo, ktoré tkvelo v mojich súrodencoch, som veril nášmu stvoriteľovi. Vtedy som si myslel, že sme rodina, ale dnes už viem, čo to slovo znamená. Dnes si vediem svoju vlastnú rodinu domov a nemôžem si dovoliť zaváhať, nemôžem Lyre dovoliť, aby im ublížila. Druhýkrát tú istú chybu nespravím. Lenže to bude znamenať, že ani za hradbami Bielej veže nie je pre nich bezpečne. Nemôžem predsa sedieť doma na zadku a nepohnúť sa z komnaty do komnaty, keď hrozí, že Wardrún zaútočí na Vysočinu. A keď to urobí; kto ich ochráni potom? Lyre musí odísť, nenechám ju sliediť komnatami v našich tieňoch.

„Ak sa raz zle pozrie, ak vycítim niečo, alebo Isabel mi povie, tak...,“ dožadoval som sa, znelo to chladne - Patrius si to nezaslúžil.

Zaručím sa za ňu,“ prerušil ma naraz, možno, aby som nevyslovil tie ostatné opovržlivé slová, ktoré som sa chystal vysloviť.

V duchu som chcel veriť, že to stačí.

Vedel som, že návrat na Bielu vežu nebude jednoduchý, ale teraz sme viacerí poznali, aká hrozba stojí proti mne a Isabel.  Otočil som koňa a preklusal k vozu. Stúpanie nakláňalo ťažký voz. Sedela so zatvorenými očami, deti spali v jej náručí.

Isabel... ševelilo srdce.

Toshid si odfrkol, otvorila oči, nehovorila nič. Podal som jej ruku okienkom a viedol koňa súbežne vedľa voza.

„Hneváš sa?“ šepol som (previnilo), stisla mi ruku a kývla hlavou, že nie. Chytil som ju za bradu a vynútil si tak jej pozornosť, pôsobila tak krehko, nemal som na ňu dvíhať hlas. „Máš dosť jedla?“ chcel som vedieť, prikývla. „Pozri sa na mňa," prikázal som jej, keď uhla očami. Dvihla pohľad, musel som vedieť, že je v poriadku, že sme v poriadku. Ako sa pohla, malý sa pomrvil, odokryla mu prs, bradavka stiahnutá, stmavnutá... Naklonil som sa a zachytil lem šiat, malíčkom pohladil jej belostnú pokožku, než si ju stihla znova zahaliť. Ten malý zbojník mal v ústach to, čo som tam chcel mať ja. Stíhal ma jeden trest za druhým - tento presne trhal moje vnútornosti pomaly a isto a nebol tomu ešte zďaleka koniec. Musel som na lov. S vidinou o plných prsiach v blízkosti mojich úst, som vyrazil do lesa niečo zabiť. Zdalo sa, že ten tlak v mojom tele, je už na hrane znesiteľnosti, tak som ju potreboval, aby som sa jej mohol konečne dotýkať a mať ju pod sebou. Ach... Sú to prekliate boľavé vidiny!

...

Vrátil som sa na čelo sprievodu k Patriovi, ešte celý deň nás čakalo stúpanie do vnútra hlbokých lesov Vysočiny.

„Teraz vážne,“ povedal Patrius. „Chcem s tebou prebrať jednu vec,“ znížil dôrazne hlas, pribrzdil som Toshida. „Ide o Nordicu *(sever). Popravde si myslím, že Wardrún sa presúva južne iba kvôli tebe.“

Zvážnel som. „Myslíš? Prečo by to robil? Vie, že Dra-chan je náš spojenec,“ premýšľal som nahlas. „Verím, že Wardrún je šialenec, ale nie je hlúpy.“

„Zamysli sa, si pre neho hrozba. Máš nesmrteľného syna. Nordica patrí odjakživa tebe a ty si tu, pre neho potajme, formuješ rod!, kdežto on má len tú svoju bandu neovládateľných potvor. On to neznesie pokiaľ si ty nažive a tebe podobní.“ Patrius to povedal presne.

Popravde ma táto teória už raz napadla, ale mal som dôležitejšie veci na práci – napríklad zabiť Marcusa a podobne. Ale táto nová predstava, že niekto usiluje o život môjho syna, menila moje ruky na dva meče z titánu. 

Odkedy sme skončili boje s lykanmi a toho dňa stala medzi vlkmi a upírmi hranica, som už nechcel viesť žiadne vojny. „Myslel som, že tiahne na juh, smerom na západ, na Adriu, v Ríme je hojnejšie čo pojesť a popiť. Ja som o Lyngby nikdy neusiloval,“ odvetil som stále prekvapený. Tá predstava bola pre mňa ohromná.

„Ale to on nevie,“ protirečil mi Patrius zanietene, zastavil koňa. „A vlastne, prečo by mu malo patriť toľko Nordickej zeme? Mal by si si Lyngby nárokovať späť.“ Chytil uzdu môjho koňa a vynútil si odo mňa vážnu pozornosť.

„Ty chceš viesť vojnu,“ obvinil som ho a prekukol zároveň jeho zámery. „Povedz, otče.“ Chvíľu sme na seba vážne pozerali a napokon sa obaja popod fúz zasmiali. Vedel som, že chce otvoriť Wardrúnovi vražednú náruč. Patrius potreboval niekoho zabiť, ten stav som dobre poznal.

„Mohol by som to urobiť pre matku,“ zauvažoval som nahlas a hneď aj oľutoval svojich slov. Tu som sa dotkol citlivejšej témy, opatrne som sa na Patria pozrel, ale ten ma predbehol v rečnení.

„Verím, že tvoja matka vždy o Lyngby stála. Len mi to z nejakého dôvodu nepovedala, vieš?“ Prekvapilo ma, že s tým začal, a ten tón v jeho hlase... nikdy som ho ešte nepočul. Myslím, že sa mi s tým potreboval konečne zveriť, chvíľu mlčal než mohol v tejto téme pokračovať. Kone odfrkovali do ticha. „Zato môžem ja,“ prehovoril, v očiach pre mňa nepoznaný výraz. „Tvoju matku som o všetko pripravil, vieš?" To, ako zakončoval vety slovom vieš, ma desilo. „Dokonca som dovolil, aby jej vypálili cejch otrokyne a ona odvtedy o svojom nároku na nordické provincie nikdy nehovorila. Ja som z nej urobil plebejku, synu. To preto...“ Zovrelo mi v krku. Vlastne som to teraz všetko pochopil; prečo matka umrela. Ona mu to spravila náročky a dokonca sa nechala od neho zabiť. Srdce mi plakalo v hrudi. Nedovolila mu premeniť ju kvôli tomu prekliatemu cejchu. Kvôli hrdosti zomrela – neodpustila mu.

„Patrius...“ hlesol som vydesene, pozrel sa na mňa a ja som videl, ako veľmi má zlomené srdce. „Ten cejch...“ hlas mi zlyhal.

„Myslel som vtedy, že trestám Wardrúna,“ vzdychol bolestne, v očiach mal nekonečný žiaľ. Prečo to nechcela, prečo mu neodpustila? Mohla ostať s nami. „Je to môj trest, synu“ priznal mŕtvym hlasom, ale na krátky okamžik mu zmäkol pohľad. „Za otroctvo, za cejch. A za lásku...“ Tie posledné slová už nepatrili mne. Díval sa kamsi do zahmleného horizontu ponad les, ale jeho oči videli niečo iné. „Ja... vtedy, býval som niekým iným,“ priznal bolestne. Vedel som, čo tým myslí, bol som taký istý. Možno som si to uvedomil skôr a Isabel nezlomil. Ja som mal v tomto o čosi väčšie šťastie.

Nemohol som ho nechať sa stále kvôli tomu trápiť - ja som vedel svoje. „Milovala ťa, otče. Ja to viem,“ povedal som s láskou akú som k nemu vždy choval. Jeho jasné oči sa na mňa pozreli. „Pamätám sa, keď mi to povedala.“ Patriov sivák zastal úplne, ja som pokračoval ďalej kamennou cestou a znova si pripadal ako ten malý chlapec pred dávnymi rokmi. Možno preto, že mi bol Patrius tak dobrým otcom a učiteľom, tak ma mu moja matka nechala.

...

Biela veža znova vítala starú slávu. Bol dôvod na radosť.

Vatry horeli, hradné fanfáry trúbili do diali, zneli mi ako zapovedaná hudba. Bál som sa pozrieť na Isabel, bál som sa uzrieť strach v jej očiach, keď znova uvidí nad bralami sa týčiť Bielu vežu, ale jej oči žiarili a usmievala sa na mňa spolu aj s Athiou.

Konečne som sa vrátil domov.

 

*

 

Otvor oči a vstúp na hrad.

Rada tých najstarších upírov sa mohla znova baviť malými, ale krutými súbojmi, obscénnymi orgiami a hlúpymi stávkami. Všetko bolo pri starom. Pod sochou vznešeného kozorožca, na lupeňoch z ruží tancovali svoj zmyselný tanec nahé otrokyne, kde tu potreté zlatou farbou. Vlnili sa ako zmyselné hady na bedrách čiernych otrokov a tí im to robili priamo tu, v strede ohňom osvetlenej sály. Oblizovali si pritom pery, akoby boli vysmädnuté v samotnej púšti rozkoše.  Opojná hudba hrala spolu s ich vzdychmi pomaly do rytmu a pochodne presvecujúce farebným sklom, čarovali oplzlé obrazy telesnej lásky priamo do našich očí. Zo žľabov dýk stekala krv priamo do úst plných jedu a kto chcel, nemusel sa len pozerať, mohol sa pridať a ochutnávať pokrm zmiešaný spolu s elixírom z medu, vášne a lacnej lásky. Božské telá splývali s všadeprítomným mramorom a rozohrievali hrad, ktorý ožil vždy nezabudnuteľnými orgiami.

Kedysi som ochutnal pár kvapiek tohto hriechu aj ja, ale dnes bolo všetko inak. Dnes som nadvihol čašu medoviny a povedal rade, že svadbu plánovať nemienim a ožením sa hneď v najbližší spln – a to jest zajtra v noci.

 


- slovo cejch, je nespisovné, slovensky je to ciacha

 

 

Astrid

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

14)  Astrid (07.06.2012 21:48)

Ahoj všetci, kto ste nazabudli, fakt som mala strach, že sa nik nepodpíše pod článok po tak dlhej dobe. Dopisujem ďalšiu kapitolu, zajtra by mohla byť.
Ja neviem byť tak dobrý rozprávač, ale Patrius to umí dobre ;) V nasledujúcej kapitole bude očakávaná svadbaa všetko, čo k dobrej svadbe patrí, akurát ju pozerám, nj, šaty boli dilema , ale jes, teším sa s Isabel. Ok, tak ešte raz díky Sava!
EDIT: tie šaty, bol žart. :)

13)  CathyC (05.06.2012 21:24)

teším sa ako na vianoce - ďalšia kapitola hranice :-) jedným slovom krásne

ireen

12)  ireen (04.06.2012 11:41)

Astrid, DĚKUJU za další úžasnou kapitolku!

Žiju tu život Tvých hrdinů, netrpělivě čekám na každý další kousek jejich příběhu, těším se z každého jejich i malého úspěchu v cestě za štěstím a koušu si nehty, kdykoliv jim zas osud připraví hroznou zkoušku!
Přítulnou a kreativní múzu při Tvé báječné tvorbě!!!

Bye

11)  Bye (03.06.2012 23:41)

Si tady nejdřív na oslavu trochu skočím, jo?

"Každý muž prirodzene túži chrániť a milovať nežné žieňa, ukrývať ho pod svojou penou pažou. Áno, láska ukováva a zoceľuje mužove paže v silnú zbraň – na to bol bohmi stvorený."
"Lebo sa nebudeš preháňať na koni s tými plnými prsiami pred bandou hrdlorezov z gardy. Bodka." A to je přesně ono...

"Potreboval som loviť, potreboval som ju v posteli a najviac som potreboval jej krv" Jak prostá věta dokáže vyjádřit úplně vše...

Zajímalo by mě, jaký máš záměry s Dihlajem...

Pravdu díš, Edwarde! Lyre nevěř, já jí taky nevěřím

Teda, Astrid, ta touha, co trhá Edwarda by roztrhala snad i koně!!! Nemůžu se nabažit toho tvého typického lyrického stylu
A ten konec... to teda bylo NĚCO!
Doufám, že už to máš celý dopsaný a teď to jenom dolaďuješ ;-)
Už se nemůžu dočkat Patria! Zaslouží si druhou šanci ;-)

eMuska

10)  eMuska (02.06.2012 21:57)

ou, bejb, vieš, ako sa ja z teba teším? sa mi to dnes páčilo, normálne sa cítim dobre!

Bosorka

9)  Bosorka (02.06.2012 20:51)

Jsem moc ráda, že pokračuješ Astrid...snad nás nenecháš na další díl tak dlouho čekat. ;)

8)  E.T. (02.06.2012 20:46)

Jsem opravdu ráda, že jsem si po takové době mohla přečíst novou kapitolu. Tahle povídka je totiž originál každým coulem.

Twilly

7)  Twilly (02.06.2012 20:39)

JA NEVERÍM CICA!!!!!

Lenka326

6)  Lenka326 (02.06.2012 20:35)

Astrid nezabudla, nezabudla, nezabudla!!!! Ďakujéééééééééééééém.

BlackBeauty

5)  BlackBeauty (02.06.2012 19:33)

matysekmj

4)  matysekmj (02.06.2012 17:20)

... a spousta dalších.Chodím slintám a už je to tady,víš že tě miluju ...ale ho víc, a jak žárlí a miluje.Bylo to moc krásné,jen už nikdy nedělej takovou pauzu,je to fatk k nevydržení
Ale na druhé straně už taky vím co to je když se do něčeho začteš a nemůžeš přestat,to se mitaky teď stalo a mám tu tolik restů,že nemám ponětí kdy to stihnu.
Ještě jednou dííííííííík

3)  maily1709 (02.06.2012 17:07)

Och, ja som sa vážne dočkala a je to tu musím povedať, že som sa cítila trochu zmätene z toho všetkého, ale chápem, že sa to musí niekde posunúť a nemôžu sa celý čas muchlovať niekde na pláži, v jaskyni či kde to aj keď či by mi to vadilo? No ale ty si očividne kultivovanejšia a presunieš ich na hrad, čo je tiež fajn, hlavne keď budú spolu. Som však zvedavá čo bude s lykanmi, dúfam, že sa úplne nestratia (hlavne Dihlaj, lebo žiarlivý Edward je proste ) a teším sa na Alice a hlavne svadbu.

2)  Babča S. (02.06.2012 16:33)

mispa

1)  mispa (02.06.2012 16:33)

juchůůůů. Čekání se vyplatilo. Mooc se těším na další =)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek