Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

„Milujem ťa, ty môj nádherný Plamenný princ, vieš to? Chcem ti povedať, že túžim po tvojich dotykoch zo dňa na deň stále viac..."

patrí im nádherná hudba za to, ako sa milujú...


Kapitola 26

 

Puto

 

Dva dni trvala víchrica, ale strach z nevyhnutného pominul, Edward ulovil laň a okrem hlavy, chvosta a vnútorností, bolo všetko mäso spracované a odložené výhradne iba pre mňa – aké smiešne, hlavne, že pán lovec bol spokojný. Ešteže ma Dihlaj poslúchol a potajme mäso rozdelil medzi vyhladovanú svorku. Byť po vôli môjho milého, lykani umrú od hladu, ale napokon mu stačilo iba vedomie, že je všetko moje. Ráno konečne prestalo snežiť, prieskumná svorka sa vrátila z lovu a Rea rozhodol, že sa pokúsime zostúpiť dole k pobrežiu. Čakala nás nebezpečná cesta do údolia a potom ešte ďalej po mori, domov, späť na vysočinu. Tam, kde ma čakala moja nová budúcnosť.

...

Zobudila som sa na slabé mrnkanie malého a ten najnežnejší hlas, aký som kedy počula. Môj milý sa prihováral malému, ktorého mal pritúleného pod pažou. Dieťatko sa mrvilo v kožúšku schované tesne pri ňom, nič krajšie na tomto svete som nevidela. Do jaskyne sa vkrádalo ranné šero, všade vládol pokoj a nehybný chlad. Pahreba bola vyhasnutá. Pritiahla som si kožuch vyššie k nosu a skontrolovala Athiu, ktorá ešte tvrdo spala.

„Chcem si vás už odviesť domov, Isabel,“ prehovoril potichu, bez toho, aby spustil zrak z malého.

„Ty si môj domov,“ šepla som pokojne, bola to pravda. Nemala som už domov, ku ktorému by ma niečo viazalo. Jediné puto, ktoré som cítila, tak mocne pnúť, bolo teraz tu, blízko mňa a silnelo každým nádychom. Nejestvoval domov bez nášho spojenia. Nikdy pre mňa neexistovalo nič silnejšie, ako naše vzájomné puto. Vlastnili sme lásku, vzájomne seba a naše dieťa, domov sa nachádzal tam, kde mňa a malého objímala jeho náruč.

Zababušila som sa ešte viac a vychutnávala si ten krásny obraz mojich najdrahších. Otec a syn, pre mňa, vo vzácnom okamihu, keď sa obaja na seba s údivom dívali. On dospelý silný muž a vedľa neho, v barančom rúne zavinutý malý nežný obláčik, neuvedomujúc si moc otcovho pohľadu. Zrnko na neho uhranuto vyvaľovalo oči a tými svojimi malými rúčkami sa ho nekoordinovanými pohybmi mienilo zmocniť. Nechal si chytiť svoju tvár, malý ho ťahal za ofinu a všetkými silami sa ho snažil dostať do svojich úst.

„Asi je hladný.“ Pozrel sa na mňa, malý rozkošne zabublal, akoby rozumel, Edward mu tú našpúlenú pusinku vzal do úst a dal mu hlasnú pusu plnú malého slín. Užasnuto som si ten nečakaný moment uložila do skrýše v srdci, lebo on ho miloval... bolo to tak krásne zistiť a vidieť. Pritiahla som sa bližšie a chcela sa pritúliť k nim, ale pokazila by som ten vzácny okamžik, tak som sa radšej stiahla späť a nechala ich.

Môj milý sa nevedel vynadívať na tie malinké prstíky a nechtíky a bucľaté pästičky a všetko nádherné na tom drobnom zrniečku schúlenom v bezpečí medzi nami. Bozkával mu rúčky. Po prvý raz sa ho takto dotýkal, bez strachu, alebo ostychu, bolo to tak prirodzene a malý vrnel blahom v jeho prítomnosti. Áno, mama mi vždy vravievala, že muža treba naučiť milovať svoje deti. Už teraz som sa rozhodla, že sa od seba nikdy neodlúčia, jeho syn vždy bude s nim, na to dohliadnem.

„Má tvoj nos,“ Usmial sa pri dotyku s drobulinkým nosíkom.

„Áno?“ potešila som sa, že si niečo také všimol. „Ja myslím, že má tvoje oči,“ šepla som celá šťastná zase ja. Moje srdce sa mi upínalo pri pohľade na ich podobu, ktorú som si nie len vysnila, ale bola aj výrazne zreteľná. Už teraz tie nežné detské črty ukrývali jeho upíriu krásu. Tmavé mihalnice ohraničovali a splývali ako linka okolo očí a to im obom dodávalo veľmi podobný rys, i keď pravdepodobne, bude mať Crus gaštanové vlasy ako ja, podoba s jeho otcom bola naozaj význačná. Mimovoľne som si prehrabla vlasy. Stále boli krátke, pre mňa taký nezvyk. Ale on sa na mňa pri každej príležitosti díval, akoby som aj bez tých dlhých vrkočov, ktoré som si roky pestovala a s bokmi širokými ako nejaká kobyla, vyzerala ako to najkrajšie, čo kedy videl.

Milujem ťa, ty môj nádherný plamenný princ, vieš to? Chcem ti povedať, že túžim po tvojich dotykoch zo dňa na deň viac...

Usmial sa. „Ja by som ti nechutil, chlape.“ Odťahoval sa od malého s hranou bezmocnosťou pritom, ako sa mu snažil ubrániť, aby mu nezjedol ruku. „To iba tvoja mama je tak sladká...“ pretiahol nepatrne, pozrel sa na mňa, spozornela som – ten tón v hlase, by som poznala vždy, dych mi niekde na pol cesty uviazol, „... čerešnička,“ šepol, oči mu temno zaplanuli a nasmeroval tú intenzitu priamo do môjho vnútra - priamo do srdca. Ten nevyslovený prísľub ma lákal a opantával ako sladký elixír z jeho jedu. Vyzeralo to, že aj on to cíti tak, ako ja a...

... odrazu, mi je tá túžba tak zreteľne jasná, poznávam ju – stotožňujem sa s ňou, dívam sa priamo na ňu a on to vníma tiež spolu so mnou možno ešte intenzívnejšie. Všetko naokolo prestáva existovať, sme iba my dvaja a to teplo, ktoré sa okolo nás rozpína a zaháňa mráz ďaleko... preč a ja zisťujem, že nikdy nebudem mať silu odolať tomu jeho zničujúcemu vplyvu. Je tak iný, ako si ho vôbec niekto môže mýliť s človekom? On povstal vo svoju existenciu, aby mohol ovládať, vlastniť a podmaňovať si každého slabého človiečika a ja sa radím k nim - k tým davom, ktoré sa mu klaňajú. Moja duša sa skláňa v nekonečnom obdive. Milujem ho, obdivujem ho, a zo všetkého najviac ho chcem. Vstrebávam tie naplňujúce pocity a zisťujem, že naposledy v Patriovej komnate sa na mňa takto díval, a ja sa mu teraz, tak ako vtedy, plne poddávam a vzlietam odkiaľsi z výšin, on ma zachytáva a vášnivo bozkáva. Berie si moju tvár do dlaní, v očiach mu planie žiara, pohlcuje ma a ja sa strácam v ohromnom víre, ktorý okolo mňa prúdi ako všetka sila sveta a stratená vášeň nás odrazu nachádza. Nič ju nemôže zastaviť. Nevdojak sa ku mne natiahne a ponad malého sa nakloní, zahrabne mi do vlasov, pritiahne si ma k sebe, jeho dych sa prehlbuje, a ten oheň, ktorý planie z jeho srdca až ku mne, je priam k neuneseniu. Cítim urputné nutkanie, ale napokon ho ustávam a zisťujem, že je to len tá divá, vo mne niekde hlboko skrytá, zvieracia podstata. Strháva mi šatku a popadne môj krk, náruživo ma láska. Sme obaja zadýchaní, doslova vzrušení a to malé zrniečko je medzi nami namačkané, ale nevadí mu to, vnímam jeho pohodlie svojim telom, len pre istotu mu pohladím hlávku.

„Isabel, nedokážem posúriť čas...“ hovorí túžobne a naráža tým na to siahodlhé šestonedelie, ktorým je teraz skúšaný. „Túžim, aby si bola už moja.“ Hltá moje pery a jeho hlas mnou preniká, hlboko sa zakoreňuje v mojom vnútri a on, ďalej medzi bozkami šepká sladko: „Isabel... moja Isabel...“ Som zmámená, viem iba to, že ho bezpodmienečne milujem. Dotyky sú rozochvené, v dlani znova stíska moje obnažené prsia.

„Ach, si tak dokonalá... Mám z teba tak málo,“ zavzdychá zničene, ale potom zavrčí a ten zvuk je plný túžby a zvieracej sily, ktorá v ňom pobýva a vždy ma pohltí, keď ju uzriem v jeho tmavých očiach.

„Nie...“ šepkám potichu a priťahujem si bližšie jeho tvár, „všetko je tvoje,“ oponujem mu a nechávam sa vtiahnuť do novej vlny vášne,  je tak silná, že by mohla zabíjať.

„Potrebujem ťa, Isabel.“ Strháva ma k sebe znova a ani nestihnem byť prekvapená tým výpadom a on ma dravo hryzie do krku – bez zľutovania. Cítim jeho ostré zuby a tiež, ako mi okamžite do tela preniká jeho horúci jed. Dych sa mi zadrháva, všetko vo mne horí a vybuchuje ako plienivý lesný požiar. Som oheň a on, spolu so mnou, sa mení v plamenné stĺpy toho nesmierneho živlu, byť ním je dokonalý pocit.

„Si moja...“ majetnícky zavrčí a viac pritlačí, pociťujem ten vztlak v jeho tele, ako to prežíva a čo to s ním robí. „Zabijem každého...“ napnuto zachraptí v ohybe môjho krku a dlaňou mi bolestivo zakláňa hlavu. Som stratená vo vražedných sieťach lásky, a on lačno hltá. Bolesť, ktorá mnou prechádza je tak omamná, vzrušujúca a ja mu patrím tak, ako to bohovia chcú. Ešte chvíľu mnou prechádza ten ťah, a potom, pohne perami, pobozká ma, a odrazu končí a zaceľuje mi ranu jazykom. Moje telo ho tak veľmi potrebuje, až sa mi chce plakať. „Ach nie... !“ stonám na protest, uvedomujúc si, že vedľa mňa spí ešte ďalšie dieťa. Ach, nie, neodchádzaj, nie! A všetko odrazu končí a mne sa vracia zdravý rozum na svoje miesto, Athia sa prebúdza a tým ukončuje naše ranné vzplanutie.

„Isabel, kam si dala malého?“ spýtala sa zmätene, len otvorila oči. „Kde je malý Crus?“

 

*

 

Dole v údolí sa rozprestieralo malé prístavné mestečko, konal sa tam jarmok a my, z lesa vylezení, sme vyzerali, medzi všetkými tými ľuďmi, ako taká banda zvlčelých divochov. To bude tým, že som normálnych ľudí videla naposledy... ešte niekedy v Ríme. Svorky sa po zostupe rozdelili, niektorí vlci sa rozhodli obísť záliv v ústrety nebezpečnému Wardrúnovi a neplaviť sa morom. Ostali sme iba my dvaja s deťmi a naši vlčí ochrancovia. Rea s Dihlajom stihli cestou okradnúť chudáka kupca, ktorý sa nám náhodou vplietol do cesty a Adis odniekiaľ doviedol koňa. Tak som si aspoň prestala lámať hlavu, ako zaplatíme za prievoz a tiež som už nemusela ísť pešo, alebo sa nechať nosiť.

„Náš prievoz cez Adriu večer vypláva.“ Zastavil sa pri nás Rea. „Dohodol som to s kapitánom v prístave, vezme na loď ženu s deťmi.“ Pozrel kriticky na mňa. Aký obrat odrazu. Celé mesiace ma hľadali a teraz som najväčšia komplikácia, pripadala som si ako prašivá iba preto, že som žena. Len muži, more a povery.

„Môžeme obísť záliv, Isabel,“ povzdychol si Edward, presne vedel, na čo myslím. „Chcem, aby sme už stáli na druhom brehu. Ísť na sever by bola chyba.“ Tak to by bola, ja som si to dobre uvedomovala.

„Nie, po mori je to bezpečnejšie,“ nenamietala som a zakázala si uvažovať o komplikáciách spôsobených ženským rodom. Áno, voda neznamenala také nebezpečenstvo ako Wardrun a jeho beštie. Vo vode by sme sa iba utopili, ale tí zblúdilí vrahovia, by nás zvliekli z kože za živa. V prístave koloval chýr, že celá Nordica je vyvraždená a v osade na blízkom kopci nik ich útok neprežil.

...

„Kam ideme?“ Nadskočila som vyplašene s vedomím, že niekde nablízku sa potulujú zabijaci.

„Na jarmok. Potrebuješ s deťmi čisté oblečenie,“ ukázal na mňa, zahanbene som zišla pohľadom po svojich špinavých šatách. Vyzerali sme s Athiou horšie ako na zaplakanie a o malom ani nehovoriac.

„On môže ísť s nami,“ ukázal s falošnou rozvahou na Dihlaja, ktorý nás celý čas opodiaľ pozoroval, ale ja som vedela, že niekde pod povrchom, to v oboch vrelo nevraživosťou. „Cítim sa lepšie, keď je okolo teba hradba z lykanov,“ povedal zaobalene, „ale teraz nám bude musieť stačiť len tento,“ zabrblal k nemu a meral si ho ako takého blchavého psa. Vedel, že ma Dihlaj stráži ako svoju paní a využíval to v môj prospech, ale čo s ním bude chcieť spraviť, keď budeme v bezpečí Bielej veže, tak to som sa neodvažovala radšej ani odhadnúť. Vtedy pri prameni povedal, že ho bude musieť zabiť, prehltla som nahlas a radšej sa popchla s deťmi smerom na ten jarmok.

...

Cestou do prístavu sme boli umyté, najedené a slušne oblečené. Ja v oranžovom sáry s tyrkysovými korálkami, Athia v bielom so zelenými a malý vyzeral ako bába na hranie, kdežto na čele sprievodu pochodoval môj Plamenný princ v otrhaných nohaviciach a v plášti ako zachmúrený búrkový mrak. To bolo asi podľa všetkého tým nudným nakupovaním toľkých hrebienkov a stužiek, lebo aj Dihlaj nevyzeral nadšene, že sa toho zúčastnil ako pomocná pestúnka. Na to, že nie som od prírody parádivá, som si s Athiou aspoň na chvíľu dopriala radosť. Muži... vzdychla som si v duchu. Tak im treba. Nevie im urobiť radosť jedna malá obrúsená kostička.

Prechádzali sme páchnucim rybím trhom k našej lodi, keď sa mi zazdalo, že nás niekto sleduje. Vliekla sa za nami akási žena. Posúrila som Athiu, aby išla predo mnou, potom mi ale napadlo, že ju môže poznať. Rýchlo som sa otočila a zastala pri tej úbožiačke, zdala sa byť slepá. Vzala som posúch, ktorý nebol načatý a podala jej ho.

„Vezmite si...“ Načiahla sa po podávané jedlo, ale miesto toho ma chytila za ruku, keď to Edward zbadal, zavrčal na tú chudinu nech zmizne.

„Dajme jej jedlo, prosím,“ žiadala som ho o trocha ľudskosti a chcela sa vrátiť, lebo ten chleba, ktorý som jej dala spadol na zem.

„Nie, odchádzame,“ zavelil a ťahal ma za rukáv preč.

„Prosím,“ zastala som a pohladila ho prosebne po ramene, pohľad mu trocha zmäkol.

„Tak dobre, na?“ vložil mi do ruky mincu a ostal nervózne čakať na mieste.

„Len sa jej opýtam, či náhodou nepozná Athiu. Hneď som späť.“ Už som videla, že má na jazyku nejakú hnevlivú poznámku, tak som radšej neváhala a rozbehla sa rýchlo za ňou. Starena si ma merala tými strhanými očami, vložila som jej mincu do dlane a chcela odísť, keď mi odrazu stisla ruku.

„Vyveštím vám vašu budúcnosť, moja pani. Za tú jednu striebornú sesterciu, ktorú ste mi dali,“ povedala pokorne a nadvihla si moju dlaň k tým slepím očiam. Tak asi možno videla, nebola som si istá.

Záhadne sa nadýchla a tým škaredým škrekotavým hlasom povedala. „Premýšľaj do ktorých rúk dáš svoje šťastie, pamätaj, budeš sa musieť rozhodnúť správne.“ Hm, kývla som hlavou, znelo to tak všeobecne.

„Dobre...“ povedala som. Žena sa potom otočila vedúco k Dihlajovi a zašepkala znova.

„Až keď brat s bratom povstanú v boji o lásku, ty ich prinútiš uzavrieť mier.“ Ani ma to neudivilo, čo povedala, presne som si bola istá, že povie niečo, čomu nebudem určite rozumieť – trebárs ako toto.

„Koho brat?“ spýtala som sa a merala kroky môjho upíra, ktorý si to nahnevane razoval k nám. „Tak koho?“ spýtala som sa jej rýchlo ešte raz.

„Jeho,“ a ukázala roztraseným prstom na malé zrnko v Dihlajových rukách. Ten sa pre istotu rovno strhol a skyl ho z dohľadu tej stareny. Ostala som prekvapená, predpokladala som, že má na mysli Dihlaja a nie môjho syna. Počkať! Brat môjho syna... ? Než som sa stihla spamätať, ťahal ma Edward od nej preč.

„Čo jej tu chceš nabulíkovať, ty stará bosorka, zmizni, lebo ťa pošlem kam už dávno patríš,“ zavrčal na ňu škaredo a ťahal ma smerom k prístavu, ja som ostala prekvapená z jej posledných slov. Samozrejme som túžila môjmu milému dať viac detí, ale počuť to takto... Chcela som sa za ňou ešte vrátiť, nech mi to vysvetlí, ale nedovolil mi to.

„Nie!“ odvrkol a z prsta odfrngol mincu rovno pred jej nohy. Musela byť slepá, nemohla ju totiž vôbec nájsť. Dívala som za ňou, ako sa hrabe v tom prachu, až dokým mi nezmizla úplne z dohľadu.

 

*

 

Loď vyzerala, inak ako som si predstavovala, alebo aké som videla v Ríme. Bola to obrovská galéra, plná otrokov spútaných v okovách, v strede paluby stál obrovský sťažeň s plachtou a na prednej časti lodi dominovali palube obrovské prepravné klietky plné otrokov a zvierat, aké som v živote ešte nevidela. Nebyť Edwarda a vlkov, nikdy by som na takú loď nenastúpila. Potkany križovali drevenú palubu, akoby im to tam patrilo. Zvierala som Athiu za ruku a ustúpila o krok späť z malej podesty rebríka, ibaže Edward stál za mnou. „Neboj sa,“ postrčil ma dopredu. „Isabel, toto zvládneš. Cesta potrvá iba jeden deň.“

Viem, že to nedávalo zmysel, ale nechcela som na tejto lodi byť.

„Ja viem, že tá veštba znela divne, ale to znamená...“

„To znamená, že nastúpiš na tú loď, Isabel. Prejsť celý záliv by trvalo viac ako týždeň. Nechcem si ani predstavovať, čo by nás cestou asi mohlo stretnúť.“ Zatváril sa namrzene a tón jeho hlasu napovedal, ako to presne myslel. Mal toho už evidentne za dnes dosť, popchol ma nekompromisne pred seba, ani som sa neodvážila protestovať. „Nastúp na tú prekliatu loď!“ zavrčal na mňa rozkazovačne a Rea ma bez debaty vzal na ruky, spolu s Athiou a urevaným malým.

Pred očami mi stále vyvstával obraz tej úbožiačky z trhu a pokúšala som sa preskladať tie jej slová tak, aby dávali nejaký zmyslel, opakovala som si tú vetu v duchu spredu dozadu; Premýšľaj, do ktorých rúk dáš svoje šťastie... budeš sa musieť rozhodnúť... Nuž, to aj Alica toho prezradila viac a to som si vždy vravela, že je skúpa na slovo. Možno chcela tá žena iba peniaze, alebo ma len vydesiť, čo jej teda vyšlo dobre, hrýzla som si necht a dívala sa do tmavomodrej hlbiny pred sebou. Edward ma zozadu objal a zostal sa s nami dívať na pomaly sa strácajúci horizont.

„Povedala niečo v tom zmysle, že keď budem mať Crus brata, tak nám už nič nebude hroziť,“ zamrmlala som zamyslene a čakala, čo na to povie.

Úplne ma zaskočilo, keď sa nešťastne chytil za čelo, poľakal ma, že to myslí vážne, ale skrýval pobavenie: „To mi chceš povedať, že cez toto si prejdem ešte raz?“ ukázal na moje brucho naoko zdesene.

No tak teda...

„Niečo sa vám nepáči, môj pane?“ ohradila som sa dotknuto.

„Moja paní, som utrápený absenciou vás samotnej. Tak dlho som vás hľadal a keď som vás konečne našiel, váš syn sa vypýtal na svet, práve keď som sa s vami zvítal a znemožnil mi tak to potešenie...“ Cítila som, ako sa mi hrnie krv do tváre a on si to zrejme patrične vychutnával, lebo sa na mňa pritom potmehúdsky usmieval. „To ste nemohli zariadiť, aby tam, vo vás,“ štuchol ma jemne do brucha, „ešte chvíľu zotrval? Deň – dva navyše?“ uškrnul sa na mňa a to mi pripomenulo moje prvé dni na Bielej veži, i keď vtedy mi bol humor vzdialený ako vlaňajší sneh.

„Môj pane, je to tiež aj váš syn, pokiaľ mi je známo. Rada by som vás upozornila, že ste si v tejto veci veľmi podobní, mám na mysli; prísť v tú pravú chvíľu na správne miesto a okrem toho ste zvrhlík, so ženami v takom stave, ani nechcem pomyslieť, ako ste si to plánovali, pane.“ V očiach sa mu zableslo, a ja som pritom jeho vševedúcom pohľade sčervenala ako tá malina.

„So ženami nie,“ ponuro sa usmial, keď mu boli jasné moje rozpaky, pritiahol si ma k sebe bližšie. „Iba s tebou...“ Kolená sa mi rovno podlomili, vykukane som zažmurkala, chytil ma za bradu a natočil si moju tvár s tou jeho vábivou hrubosťou k sebe, už nežartoval.

„Neviem sa dočkať, keď budeš moja,“ túžobne šepol na mojich perách a mierne pritom vyceril zuby, to som už celá horela  ako ráno v jaskyni. „Nádherne sa červenáš.“ Zapýrila som sa ešte viac, čo ho viditeľne pobavilo, pohladil mi horúce líčko, zastrčil kučierku za ucho. Tá jeho bezmocnosť v tejto veci, ma rozveselila, niežeby som mu chcela niečo odoprieť, ale proste musel počkať. Usmievala som sa na neho a on mi hladil tvár, stáli sme tam len tak. „Isabel...“potichu zamumlal, hlas mu posmutnel, tak som mu vtisla bozk do dlane, „Vtedy na tých hradbách, keď som ťa videl...“ vzdychol a hojdal si ma v náručí, „stále sa mi ten obraz vracia, nikdy som sa tak bezmocný necítil...“ Znel odrazu tak skormútene.

„Na hradbách?“ spýtala som sa.

„Vtedy v Ríme, bol som uväznený v kobke pod Marcusovym hradom. Stála si na vysokej hradbe, bolo to nad ránom. Pršalo...“ tekal očami po mojej tvári.

„Aj teraz prší,“ šepla som a načiahla dlane k teplým kvapkám, smutno sa pousmial a pobozkal ma. Loď vplávala do nepokojného príboju a my sme sa skryli pod sťažňom a vyznávali si tam lásku.

„Ja lenže... už ťa nikdy nesmiem stratiť.“ Povedal to s takou vážnosťou, že som čakala, že tomu musí niečo predchádzať, alebo, že sa niečo stane.

„Nestratíš.“ Objala som ho spolu s malým na rukách, zavrel oči. Možno to, že sme boli na ceste domov, umocňovalo tieto naše chvíle.

„Isabel, chcem, aby sme sa vzali hneď po príchode na hrad.“ Náhle zašmátral vo vrecku v opasku. „Pozri.“ Vytiahol kožený motúzik, na ktorého konci viselo čosi ako pierko, podivnej popolavo-lilavej farby, pod ktorým bol ukrytý drak, presne taký, akého kresbu hlavy má vypálenú na svojom ľavom prse. „Nosím to stále pri sebe, patril mojej matke.“ Natiahol ten šperk na svoju dlaň. „Je to náš drak, Rhon - vládca Nordicky. Odtiaľ pochádzam,“ povedal hrdo a vložil mi ten šperk do ruky. „A tie pierka, sú naozaj dračie.“ Vážne nadvihol obočie. Otec vravel, že draci sú len v bájkach, pomyslela som si, ale nechcela som nič také povedať nahlas. Skôr ma okúzlilo, že mi ho dáva so žiadosťou o moju ruku.

„Žiadaš ma o ruku?“ spýtala som sa.

„Áno.“ Ten jeho hlas znel teraz naozaj inak.

„Však sme sa mali zobrať podľa dohody. Moje áno už dávno máš.“ Oči sa mu zachmúrili.

„Nikdy som ťa nepožiadal. Doposiaľ som bol iba Thisisov náhradník,“ povedal ješitne nadnesene, chcela som sa tomu zasmiať, ale radšej som ostala pri obdivnom prezeraní toho amuletu. Krúžok z jasného zlata, vyzeral, akoby bol drak stočený do dokonalého medailónu, z ktorého vytŕčala precízne vypracovaná dračia hlava so zreteľnými zubiskami, ku ktorej bola pripevnená kožená šnúrka a tie podivné pierka. Nakoniec to ani pierka neboli, lebo pri dotyku sa zdali byť snáď kovové?

S očami stále sklopenými k tej krásnej veci, som mu odpovedala jednoducho a jednoznačne. „Však máš so mnou syna a sme tu spolu, v očiach bohov, sme už dávno svoji.“

Vzal mi ruku, spolu aj s tým medailónom si ju pritisol na svoju hruď. „Ja ťa musím požiadať, moja pani. Milujem ťa. Vlastníš môj život a aj srdce, a ja chcem, aby tomu všetkému bol svedkom veľký Sol, keď sa staneš pred bohmi mojou. Vezmeš si ma, Isabel?“ Z očí mu sálala tak silná emócia, že všetky huncútstva, ktoré ma najprv napadali ako odpoveď, som musela zahnať a prosto odpovedať na otázku, ktorá bola pre mňa viac vyznaním ako žiadosťou a tak znela aj moja odpoveď.

„Áno.“

Tma okolo nás na chvíľu zažiarila a on ma s úsmevom objal. „Poď, pripnem ti ho na krk. Bude ťa ochraňovať,“ zaševelil nadšene a bozkával ma všade kam dosiahol a ja som si vychutnávala radosť z toho, aký je šťastný. Silno nás s malým objal a pevne držal našou cestou temným morom. Pohladila som medailón na hrudi. „Teraz si môj, Rhon,“ šepla som. „Je krásny, ďakujem.“ Cítila som ako sa mi usmieva do vlasov.

„Ja ďakujem.“

„Vieš, nikdy si nemohol byť Thisisov náhradník. To je hlúposť,“ povedala som do pochmúrnej tmy pred sebou, musela som ho ubezpečiť. Nedíval sa mi do očí, tak som mohla byť uvoľnenejšia. „Ja už vtedy, v mojej osade, som hlboko v srdci vedela, že chcem, aby Patrius vybral teba. Iba teba.“ A na slovo iba som dala dôraz.

„Ach, Isabel,“ hlesol. „Milovaná, nevedel som, čo sa so mnou deje vtedy. Dychu sa mi nedostávalo, dusil som sa pri tej predstave, že ťa stratím odo dňa, ako si mi spadla do náruče pod tým stromom. Zamiloval som sa do teba hneď na prvý pohľad,“ pousmial sa, možno ho čosi pobavilo. „I keď zo začiatku...“ Znova sa odmlčal. „Viem, že to pre teba nie je ľahké milovať ma,“ povedal s pokorou.

Stáli sme v tme dlho, nik a nič nám nechýbalo. Čas mohol ubiehať a ja som bola v jeho náručí šťastná, ibaže osud si to dnes s nami plánoval inak a ten impulz prišiel hneď.

...

„Kde je Athia!“ vyskočila som a prebehla vystrašene palubou, napokon sme ju našli. Stála pri schodoch, kde pozorovala veslujúcich otrokov. Chmatla som po nej, akoby ju mohli tí spútaní hrdlorezi ukradnúť očami.

Noc pohltila loď, a my sme sa plavili tmou v ústrety Karpátii. Predtým som sa so svojim strachom vedela popasovať, ale teraz, keď už zrniečko nebolo súčasťou môjho tela, ale spočívalo iba v mojej náručí, bolo všetko inak. Moje modlitby nepomáhali upokojiť vlny, ktoré narastali do takých rozmerov, až z nich loď bolestivo praskala, keď tŕžila jeden úder za druhým.

„Isabel, drž malého a poď von. Rea, vezmi to decko.“ Edward mu strčil do rúk Athiu a viedol ma na bok lode, kde voda najmenej udierala. Vzal lano, silno ho priviazal o moju ruku a tak isto ho pripútal aj k svojej a proste ostal stáť a tak ma držal. Vedela som to, čakali sme čo loď vydrží. Ochromená hrôzou, som sa zo všetkých síl držala kovovej klietky, ktorá ako jediná stála na mieste. Všetko vôkol sa hýbalo zo strany na stranu v rytme vĺn, ktoré hojdali našu loď morom ako suchú vetvičku. A keď sa zdalo, že už horšie to byť nemôže, tak sa celá tá veľká loď otriasla v základoch a drhla dnom o čosi, pravdepodobne o nejaký útes. Stačil mi jediný pohľad na môjho milého a vedela som, že je koniec.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo, naraz sme sa ocitli vo vode a plávali preč od všetkých topiacich a kričiacich o pomoc, bolo to strašné, nikomu sme nepomohli. Edward ma ťahal za sebou, a ja som malého ledva udržala. Ťažké šaty ma sťahovali pod hladinu a perinka, v ktorej bolo zabalené zrnko, sa napila vodou... Silný prúd nás ťahal kamsi preč, nevidela som Reu, ani Athiu a malý plakal nahltaný slanej vody. Jediné, čo mi výstražne blikalo v mysli a plne som si to nebezpečie uvedomovala bolo, že mám jednu ruku stále stiahnutú vo vode a nemôžem s ňou pohnúť ako chcem. Pripútal ma k sebe, tak sebecky! Pochytil ma hnev, potrebovala som obe ruky, aby som chránila naše dieťa. A keď sa cez nás prevalila ďalšia vlna a ja som malého skoro stratila v tme, okamžite som si vyvliekla ruku z tej slučky a konečne mohla držala zrnko oboma rukami.

„Čo to robíš, Isabel?“ vydesene po mne chňapol. 

„Jednou rukou ho neudržím!“kričala som do zbesilého vetra, vyjúceho ponad vlny.

Aj on niečo kričal, ale nepočula som ho, ktosi do mňa zozadu narazil, bol to Dihlaj, v rukách držal kus dreva, hneď ma k nemu  pritiahol, ale nemohla som držať drevo a aj malého a vlny udierali čoraz silnejšie. Uvedomila som si, že stále viac a viac sa mi približujú slová tej stareny z prístavu. Tá jej veštba bola odrazu nad slnko jasnejšia: Premýšľaj, do ktorých rúk dáš svoje šťastie... budeš sa musieť rozhodnúť správne. Rozhodnúť správne!! Ozývalo sa mi v mysli opakovane. Odstrčila som drevo a pritiahla sa k Edwardovi, ten celý spokojný má objal ešte pevnejšie, ale to som ja nechcela.

„Nie!“ odstrčila som ho. „Vezmi si malého!“ trvala som na tom a strčila mu ho do rúk. „Drž ho!“

„Priviažem ťa!“ zakričal na mňa. „Počkaj!“ chmatol po mne, vytrhla som sa mu. Vlna ma nadniesla vysoko nad neho a odhodila do tmy, ale on ma nejakým upírskym zázrakom znova držal v náručí aj s malým, ktorý sa topil slanou vodou.

„Pusť ma!“ zajačala som na neho hystericky pri tom výjave a vytrhla sa mu z rúk. Plávala som od neho preč, ale on plával stále za mnou aj s malým na rukách, ktorý sa zalykal plačom. Otočila som sa k nemu a sotila do neho rukou, more sa vzdúvalo a blížila sa ďalšia vlna. Čosi sa vo mne zlomilo a ja som ostala naraz zúrivá, vadil mi jeho dotyk a to, že ma tak posadnuto prenasleduje. Chcela som, aby chránil malého.

„Choď! Odo mňa! Preč!“ jačala som na neho, až mu to napokon došlo samému.

„Isabel, nie! To odo mňa nechci!“

„Prisahaj, že ho nepustíš, aj kedy ťa to malo stáť môj život!? Ty jediný ho udržíš!“

„Isabel, nie!“

„Prisahaj!!“ zúfalo som sa rozplakala.

„Isabel!“ šokovane vyriekol moje meno. Plával na mieste a spolu so mnou zhrozene sledoval, ako sa pomaly zväčšuje vzdialenosť medzi nami. „Isabel! h... ! h... ! h... !“ vyrážal z neho šialený dych, tekal očami po hladine, akoby vedel nejako zastaviť to rozzúrené more. „Nie! Nemôžem!“ Jeho hlas znel ako na popravisku. Vlastne, som ešte taký strach a úzkosť u nikoho nezažila.

Vlna masívne udrela a rozdelila nás, strácala som sa v zmätočnom víre a nechala sa vyhodiť na hladinu bez nejakého snaženia. Bola som unavená, ale musela som stále plávať, nemohla som robiť nič iné, iba ak plakať. Z diali sa ku mne niesol jeho zúfalý výkrik, počula som už iba polovicu zo svojho mena. Stratila som sa v tme a zbesilom reve vetra.

Vedela som, že ho udrží, to on dokázal, mal na to silu. Bojovať s morom mohol, ale iba s jedným z nás - ako otec, už nie ako môj muž. Rozhodla som za neho a nechala mu to najlepšie, čo som mala.

Otec ma plávať naučil, ale možno to už proste v tejto skaze nestačilo. Hromy udierali vedľa mňa a šaty ma sťahovali pod hladinu. Chvíľami som sa strácala pod vodou a nepočula už burácanie vĺn, vládol tam pokoj. Myslela som len na nich dvoch a otvorila oči, predo mnou svietil mesiac, napadlo mi, že idem správnou cestou. Chcela som sa za ním náhliť, lebo už som žiadnu únavu necítila, dokonca som nepotrebovala ani dýchať. Skúšala som vyplávať, ale hladina sa zdala byť asi bezodná a tak priesvitná, akoby už bola naozaj na dosah. Odrazu vedľa mňa niekto plával. Pokúsila som sa na neho zakričať, ale pľúca sa mi naplnili vodou a začala som sa trýznivo dusiť a kašľať. Niekto na mňa kričal a udieral ma do chrbta, bolelo to. Tmou preblikávalo svetlo a ten mesiac kamsi zmizol a ja som si uvedomila, že môj syn je preč. Preč odo mňa, preč od môjho srdca a prsníkov a ...

Prepadol ma plač, trýznivý plač... Zdalo sa mi, že plačem už odjakživa.

„Isabel!“

Niekto ma volá...

Nedokázala som otvoriť oči, mala som ich plné piesku. Čosi ma pálilo na tvári, ledva som sa nadvihla na lakte, nado mnou stál dlhý tieň, ktorý sa odrážal na zemi v piesku.

„Kde to som?“ zasýpala som bolestne z podráždeného hrdla.

 


Milí moji čitatelia, mám strašnú potrebu Vám vysvetliť, že s touto kapitolou som si nevedela dať rady ako prekročiť v uvodzovkách breh, až som zistila, že stále píšem samé nezmysly, však som toho aj kopec zmazala. Od ďalšej kapitoly to radšej prevezme Edward;).

Tá milostná scéna v priebehovom čase - už sa ani nedivím, že Icy (motu) tak píše - bolo to ako písať spoločne so strhnutou lavínou. Dovolilo mi to viac rozvíjať vety a stupňovať dej na tretiu a na štvrtú a donekonečna a ešte ďalej! Takže som sa nechala trocha uniesť.

A nakoniec, napadlo mi hodiť Hranicu do katastra a vytvoril sa mi taký trigón:

Nordica (sever),

Karpatia (vysočina),

Adria (Rím a Stredomzemie), takže také malé news :).

Ďakujem Vám za priazeň, veľmi si toho vážim. Astrid.

PS: Bye, 4you

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Astrid

31)  Astrid (05.01.2012 19:55)

matysku ďakujem, urobila si mi radosť miluje ju, bože, ja ho za to milujem ako to k nej cíti
Elanoret, slintajíci čtenářko, šukajú jak zajíci*fworks*

30)  Elanoreth (05.01.2012 19:21)

No vidíš, Astrid, další čtenářka, co slintá předem.

A slovního spojení "ušukaná rychlovka" jsem si všimla až teď - bože, to je perla, jen to vytesat do mramoru

P.S. Já rychlovky taky ráda.......

matysekmj

29)  matysekmj (05.01.2012 19:07)


Ježiši Astridko málem si mě zabila Ještě,že jsem se dočetla,že se setkají jinak fakt nevím.
To byla tak krásná kapitolka Jak ji žádal o ruku.... to se nedá ani popsat,prostě
A jinak koukám,že už máš rozepsanou šestku Běž (jak že si to nazvala "ušukaná rychlovka";) nemůžu se dočkat já moc ráda takový rychlovky

Astrid

28)  Astrid (04.01.2012 17:14)

Elanoreth, som rada, že sa Ti Bež páči. Ano, ja som to písala ako taký úlet, ono to je taký živelný flash - tiež som mala nejaký skratík. Jooo a 100% si priprav sprchu
Julo , ubezpečila som Ťa, ok, tak potom je vše v poriadku díkykiss

Jula

27)  Jula (04.01.2012 16:34)

Pod dlouhé době jsem se dostala k počítači a tady je další kaptiolka, jsi úžasná, oni jsou úžasní, jsem z toho celá mimo
Je to nádhera, k tomu ta hudba...
Edward a jeho vyznání, jejich malá intimní chvilka a na konci šok v podobě odloučení, musím to dost rozdýchávat, ale Tvé ujištění, že je nerozdělíš, mě vážně uklidnilo

26)  Elanoreth (04.01.2012 16:20)

Ty jsi prostě opožděný Ježíšek, děkuju!



Bež je taky neskutečně srdeční záležitost, je to všecko, co jsem v životě nestihla a ani nestihnu - no, já bych se asi utopila už ve druhé kapitole, když bych se nezbláznila v té první - až bude další kapitola, preventivně si hodím igelit přes klávesnici a pak asi hóóóóódně studenou a hóóóódňě dlouhou sprchu



A co se týče toho prvního komentáře - jsem potvora, co tenhle web - i ten konkurenční - čte a slintá nad ním už půldruhého roku a nebyla jsem dřív schopná se zaregistrovat a dát autorkám najevo, jak je obdivuju. Spíš mi měl někdo dávno vynadat.

Astrid

25)  Astrid (04.01.2012 16:07)

Elanoreth k viere musím dopísať poslednú kapitolu je treba k tomu preštelovať mozog Ale píšem šiestu kapitolu k Bež! (to je taká ušukaná rychlovka ) Desítky! omg tak jo!! to mám radosť

Twilly

24)  Twilly (04.01.2012 16:02)

HA! Tak teraz som zvedavá, seňora, čo odpovieš

23)  Elanoreth (04.01.2012 15:57)

Astrid, paní umělkyně, prosím, chystáš něco i s Vírou? Slibuj, povídej, přeháněj, prosím, prosím, smutně koukám, a jsou nás určitě desítky !!!

Astrid

22)  Astrid (04.01.2012 15:50)

Kytičko , ďakujem za Tvoju vieru v nich

kytka

21)  kytka (02.01.2012 20:25)

Ivanko. To byla opět jedna velká nádhera. Skoro jsem nedýchala. Kdybych chtěla vyzdvihnout nějaká místa, musela bych překopírovat všechno. Každé slovo má takovou sílu a svoje pravé místo. Některá slovíčka bolí, některá hladí, některá se usmívají.
Tak moc je vidět ta síla lásky mezi nimi. "Ty jsi můj domov." To jsem měla i slzičky v očích.
Já vím, že je miluješ a proto Ti věřím, že najdou svoje štěstí, že budou mít společný domov, kde budou si budou moci tu svoji lásku chránit a hýčkat.
Miláčku. Děkuju moc za nádherné čtení.

Astrid

20)  Astrid (02.01.2012 16:24)

Elanoreth, ďakujem, urobila si mi radosť.



Ja som tiež žiarila, keď som na nich narazila, je to krásna hudba K dalšej kapitole som akurát rozmýšlala, že ich dám



A díky za Tvoj prvý komentár (prvý na tomto webe)

19)  Elanoreth (02.01.2012 16:05)

Překrásná povídka, absolutně odlišné prostředí i doba, a přece jsou to oni. Díky za všechno, co jsi kdy napsala
P.S. Díky Tobě jsem objevila Blackmore´s night

Astrid

18)  Astrid (02.01.2012 15:30)

Semiško , Lenko , CathyC , nebojte sa všetko bude ok on ju už nestratí to mu už nespravím, to ich môžem rovno zabiť, oni musia byť spolu.
Kvetuško
Všetkým dakujem ˇšťastný Nový rok

kytka

17)  kytka (02.01.2012 00:11)

Ivanko, vidím to, vidím. Dneska už to nedám, dnes jsem po týdnu doma, ale zítra mám volno , tak se moooooc těším.

16)  CathyC (01.01.2012 20:48)

WOW skvelá kapitola!
Astrid - prosím ťa a dúfam, že im nenáplánuješ stretnutie o 20 rokov alebo tak - lebo tak sa mi zdá, že tam to smeruje ... to by moje ubolené strdce nevydržalo :'-(

Lenka326

15)  Lenka326 (31.12.2011 18:32)

Vždycky netrpělivě čekám na další kapitolu a doufám, že se na ně konečně usměje štěstí. A tak jsem si užívala tento dílek, láska k synovi, láska mezi nimi, vyznání, zkrocená vášeň, žádost o ruku... Konečně se dostali z té zmrzlé hrůzy a vypadalo to tak nadějně. Ale pak zas a znovu, další překážka a tahle vypadá opravdu fatálně. Rozdělili se? Navždy? Ach jo, už jsi jim to udělala zase! No nic, tak zas budu čekat na další dílek a doufat. Naděje prý umírá poslední...

semiska

14)  semiska (30.12.2011 20:34)

Prý nevěděla jsem si rady Zlato, bylo to skvělé. Milostná scéna ala motu geniální. Už jsem si říkala, fajn, konečně dojedou v pořádku domů a po pár větách bum bác prásk*fworks* a ono je to zase v pr.... prčicích,že? Moc se ti to povedlo, šikulka.

Astrid

13)  Astrid (30.12.2011 19:45)

Ach, ja potrebujem toho smajla čo odpadol...
Bye, milujem Ťa a akurát to tady rozdýchavam som šťastný blch lebo ich miluješ spolu so mnou, ak by sa to dalo, mala by som čosi - bolo by to určite zo železa - čo umocňuje. Strašne strašne potrebujem vykonávať také veci na nich a vďaka Tebe si také mocnidlo zoženiem
Bos, milujem... som rada, že to vidíš
A hudba k tejto kapitole dostala aj mňa, krásny text, počúvam to už pár dní a mocním pritom
Dakujem Vám holky Edward to už rozdýchava a začína mu tiecť do bot, starať sa o dieťa, nie je len tak - nejako sa mi to naskýta písať humornejšie túto kapitolu ;)

Bye

12)  Bye (30.12.2011 19:15)

No, to je přesně ono, Astrid. Oni jenom otevřou ústa a já jsem nepoužitelná:
"Chcem si vás už odviesť domov, Isabel,“ prehovoril potichu, bez toho, aby spustil zrak z malého.
„Ty si môj domov,“
Není to nádhera? Kdyby milionkrát zakřičela: Miluju tě, nemělo by to na mě takový účinek!
Edward se učí milovat svého syna a já jsem opět na kolenou...
A do toho on TAKOVÝM způsobem vysloví slovo "čerešnička" a moje vnitřní bohyně se v mdlobách kácí k zemi. Její škoda, protože prošvihla to neskutečné nepopsatelně vzrušující, něžné a dravé COSI v průběhovém čase, co jde prostě mimo moje chápání, ale naštěstí ne mimo moje vnímání. Takže jsem se svíjela blahem třeba u tohohle:
"Je tak iný, ako si ho vôbec niekto môže mýliť s človekom? On povstal vo svoju existenciu, aby mohol ovládať, vlastniť a podmaňovať si každého slabého človiečika a ja sa radím k nim - k tým davom, ktoré sa mu klaňajú. Moja duša sa skláňa v nekonečnom obdive. Milujem ho, obdivujem ho, a zo všetkého najviac ho chcem."
Ach, Isabell, máš to v hlavě pěkně poskládané. Ale jednu věc si asi ze svého pohledu neuvědomuješ. To on se sklání před Tebou...
Uf, už jenom po tomhle jsem byla úplně vyždímaná. Ale Tys mi samozřejmě žádný oddych nedopřála. Nejdřív ta žebračka - no to už na mě šly mrákoty, páč mi došlo, že zase něco kuješ.
Vyznání lásky a žádost o ruku na lodi - Ty víš, jak mě probrat z bezvědomí, viď? NÁDHERA!!! Není co dodat. Snad jen - tady je vidět, že se v tý bezpodmínečný láce topěj oba. A jak Edward trpí, že z ní má tak málo!!!
Medailonek?! Draci existují, určitě jo, viď. Kristepane, Ty je určitě ještě chrstneš na sever, do Wardunových spárů
A aby to nestačilo, ještě Ti v tom bude pomáhat živel! Nojo, to taky umíš, ještě teď mi běhá mráz po zádech z Kantony. A už lokám slanou vodu společně s Isabel a ochromuje mě strach o Cruse a hledám správné rozhodnutí a odstrkuju Edwarda... Cože? Počkat! To ne! To mu nemůže udělat!!! Kde to je? S KÝM to je???
Astrid, fakt, nechápu jak to děláš, ale dělej to dál, prosím Je to nebe, božská mana, a já se po ní můžu utlouct. Achjo, to zas bude absťák...

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek