Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola štrnásť - prvá časť

Kapitola 14 1/2

 

„Môj pane, mám strach...“ šepla do tmy.

Videl som tie jej vyľakané oči, hľadali ma v tme. Niekedy by som aj ja chcel byť človekom, ktorý nemá možnosť vidieť strach v temnote tak, ako ja.

„Nemusíš mať strach zo zajtrajška, rada je len formalita.“ Snažil som sa nevidieť veci až tak čierno.

„A ty, strach vôbec nemáš?“ spýtala sa oddane.

Zvierala mi ruku v oboch dlaniach. Dívala sa mi do tváre, nemohla nič vidieť. Bála sa. Z jej tváre sa na mňa dívala odovzdanosť a bezbrehá dôvera. Strach, že sklamem, ma bodal ako ostrá dýka do hrude.

„Nie... Nemám strach.“

Veril som tomu, že nie. Chcel som tomu veriť, ale ona bola tak slabá a to ma nútilo ubrať silu - voliť nesprávny smer a tým nás ohroziť oboch. Nesmie jej byť ublížené. Nikdy to nesmiem dopustiť.

„Spi, láska moja.“ Žena moja.

Zahyniem, ak sa nebudem môcť dotýkať tvojej duše, tvojho tela... Teba.

 

Chvíle, ako ich je málo...

 

„Isabel, stoj rovno, musíš pred radou stáť vzpriamene, žiaden zo senátu ťa nesmie považovať za niečo menejcenné a už vôbec nie za jedlo, rozumieš tomu?“ Bolo mi nad slnko jasné, že za nič iné ma tí starí, zošúverení upíri nebudú považovať – než len za obyčajné jedlo.

„Iste, rozumiem a o čo sa tam vlastne idem snažiť? Aj tak ma pošlú do Ríma. Thisis je kvôli mne mŕtvy, to mi nikto neodpustí.“

Mala som zlosť a strach a vlastne, čo sa mi ešte horšie mohlo stať, ako byť ponížená. Vedela som, že on bude so mnou. Povedal, že je to len formalita, ale bola to aj jeho nejasná budúcnosť, nielen moja, s ktorou sme sa tam odhodlane mali postaviť. Však on mohol len neustále premýšľať o tom, ako ma chrániť, nič iné ani celú tú dobu nerobil. Bála som sa, že ma nechá ísť samú tam, kam on nesmie ani jedným prstom vkročiť. Má vôbec zmysel naše odlúčenie? Nevedela som si tú bolesť, čo ma čaká, ani len predstaviť.

Strnulo som pozerala do pahrebiska a predstavovala si, ako mu kývam na rozlúčku spoza rozsadliny, ktorá oddeľuje vysočinu od rovných plání vedúcich na Avare. Potriasla som hlavou, nech sú tie pesimistické obrazy hneď preč z mojej mysle. A k tomu všetkému ma zhrýzala ešte jedna doterná otázka, ktorú som už dlhšie v sebe nemohla dusiť.

„Alica, trápi ma jedna vec. Vieš, on nespomenul ani nenaznačil, čo so mnou, teda s nami, bude. On ani raz nehovoril o takej možnosti... O tom, že by...“ Došla mi reč a uvedomila som si, ako ma bolí vyslovať tieto slová.

Alici sa zamyslene stiahlo obočie, jej pery prezradili nepatrný úsmev. Cítila som rozpaky, že vôbec o niečom takom, ako je manželský zväzok, hovorím nahlas, ale srdce mi pukalo a tá nezodpovedaná otázka ma zožierala odvtedy, čo som sa postavila na nohy.

„Nebuď smiešna. On vie, čo robí. A za koho iného by si sa tak asi mohla vydať, keď nie za neho? Premýšľaš nad hlúposťami,“ konštatovala presvedčene a sekla králika do temena. Asi to bolo na mne tak vidno, že presne vedela, čo mi odpovedať, alebo niečo vedela. Táto skutočnosť v momente zahnala všetky úzkostné chmáry a srdce mi nadskočilo radosťou. Ona niečo vedela!

„Ale, nepožiadal ma...“

„Králi nežiadajú. Nemusí ťa žiadať. Si jeho telom a dušou a to je pre neho viac  ako nejaká svadba, vieš? Teda aspoň teraz v tejto prekernej situácii.“

Chcela som, nie, túžila som sa stať jeho ženou, i keď už raz povedal, že som ním, lenže v ten večer sme nestáli pred Artemis, ale v podzemí hradu a ja som bola vychovaná úplne inak. Vydať sa, milovať sa, a nie naopak.

„Ale...“

„Stačilo o tom. Poď sem, poď mi ho držať,“ Strčila mi nohy toho chudáka králika do rúk, skoro sme sa zrazili hlavami ako ma potiahla. „Pozor!“

„Vidíš, budeš sa učiť držať rovnováhu.“ Potiahla zajaca ešte raz a ja som mala čo robiť, aby som naozaj nespadla rovno na nos. Taká hanba, chodím ako po lane a nacvičujem držanie rovnováhy s hlúpym zajacom.

Nedalo mi to. „Alica, ty niečo vieš.“

„Nie, neviem a drž toho králika vyššie.“

Oheň v krbe vzplanul do výšky, prievanom sa otvorili dvere.

„Ako to, že ste tu?“ zahrmel prísne môj upír a striedavo hľadel na mňa a na Alicu. Na mňa pekne, na ňu nahnevane. Ozvala som sa radšej prvá ja, aby si ako vždy všetko neodniesla ona.

„Boli sme hladné, môj pane,“ hlesla som, podišiel bližšie. Chytil ma za bradu a vtisol mi bozk do strapatých vlasov. Striaslo ma chladom, čo s ním prišiel do vnútra teplej chalúpky.

„Mala si ostať u mňa," zavrčal naoko nahnevane. Čierne oči vábili a bolestne priťahovali moje naraz vláčne telo. Rozumela som, čo mi hovoria.

„Áno, ale máš doma prázdnu komoru, vieš a ona sa musí najesť. Pohár krvi by to asi nespravil, že?“ prerušila ho Alica sarkastickým tónom, škaredo na ňu pozrel.

„Priniesol som jeleňa.“

„A to ho máme ísť hneď celého zjesť? To ako myslíš, že ja budem jeleňa veľkého ako kôň spracovávať celý deň? Teraz, keď ju tu učím vôbec stáť na nohách?“ hundrala vedľa neho spoza kúdolu dymu z krbu. Usmiala som sa na neho aj s dopoly stiahnutým králikom v rukách. Vzal mi ho z rúk a jemne, bez noža, z neho jedným ťahom stiahol kožu a položil ho Alici na stôl.

„Tu máš, môžeš variť.“ Ak by som nevedela, že Alica je Trácka druidka a môj milý upír, tak by som si isto myslela, že sú to súrodenci, čo si radi robia napriek a k tomu ešte aj často.

„Poď,“ potiahol ma a čakal, dokým tým mojim myšacím krepčením nevyjdem z chalúpky za ním von. Postavil ma na pník na štiepanie dreva, stála som zarovno jeho výške. Vstala som na špičky a bola vyššia než on.

„Isabel, nikdy nechoď niekam bez toho, aby som o tom nevedel.“ Tázavo na mňa hľadel, akoby som bola nejaké malé dieťa.

„Neboj sa, však je odtiaľto vidno tvoj dom a novorodení išli s nami.“ Úsmev sa mi vytratil z tváre, lebo on bol ako vždy vážny až k zamrazeniu. Nebude vážny, už som toho úzkostného všetkého mala dosť a nechcela myslieť, čo ma čaká dnes podvečer. Načiahla som sa poza neho a z nízkej, slamenej strechy strhla za hrsť snehu jemu rovno na hlavu. Za krkom a na vlasoch mu pristála poriadna kopa snehu, asi som to trocha prehnala. Jeho vážna tvár vyzerala ešte o to vážnejšie. Nechcela som si predstavovať, ako vyplašene teraz vyzerám ja. Prižmúril oči, srdce mi zamrelo. Potichu výhražne zavrčal, ale naraz sa šibalsky usmial, srdce mi nadskočilo keď ma nadvihol pod paže nad seba, nahlas som zvýskla.

„Tak ty chceš so mnou znova bojovať? Myslel som, že som už nadobro víťazom ja,“ otriasol si hlavu a zhodil nás do hlbokej kopy snehu hneď vedľa chalúpky. S veľkou hromadou mokrého snehu v ruke ostal nad mojou tvárou stáť. Skryla som si hlavu a iba jedným očkom sa vyplašene dívala, či to naozaj spraví. Usmieval sa a popritom ten krásny zvuk zľahka pretkával zmierlivým vrčaním.

„Vrčíte na mňa, môj pane? Isto som z toho vyľakaná. Viete o tom vôbec?“ Vykúkala som spod skrížených predlaktí a predstierala, že sa bojím. Napriahol sa smerom ku mne, ale sneh odhodil za moju hlavu. V pomalom takte vrčal ďalej, až nakoniec z toho bolo akési jemné pradenie. Chcela som to skúsiť, rozosmiala som sa a zavrčala nebezpečne aj ja. Neminulo ma pár kryštálikov snehu rovno do nosa.

„To znie nahnevane a hrozivo.“ Slová sa mu vytrácali v tom zvieracom zvuku ako rezonovali perami a napokon sa zmenili v bublavý smiech.

„Vidíte? Ja som víťaz, môj pane, a nemám z vás vôbec strach. Mám vás vo svojej moci!“ nestihla som dopovedať, pošteklil ma na boku. Ruky som hneď odtiahla od svojej tváre a ako som to urobila, dostala som jemnú spŕšku snehu rovno za uši. Hral sa so mnou. Môj upír sa so mnou hral a ja som bola na chvíľu tak šťastná. Chytila som ho za líca a naliehavo ho pritiahla k svojim perám. Celá rozhorúčená som ho bozkávala po tvári kam som dočiahla a on sa nechal láskať so zavretými očami, iba sa pritom nežne usmieval.

„Máš ma vo svojej moci, Isabel. Si jediná, kto niečo také dokáže,“ povedal zadýchane, v očiach mu hrali divoké plamienky.

„Po ničom inom netúžim, než mať nad tebou moc,“ rozchichotala som sa a snažila sa vykrútiť mu z objatia. Nadvihla som sa a oblizla mu bradu a fúkla na ňu. Rozosmial sa nahlas, ten krásny zvuk z jeho úst sa ma dotýkal a obopínal moje srdce. Chcelo sa mi kričať k nebesám – milujem ťa!

Milujem...!

„Chlad mi neublíži, láska, ale tvoje teplo áno, ak ho..." Stále sa so mnou pasoval. "Ak ho nebudem môcť cítiť. Stále...“ Posledné slovo zašepkal pritisnutý na mojom krku. Chytil ma zaň dlaňou, znehybnela som. Slabo stisol prsty, čierne oči túžobne vzplanuli. V jeden okamih sa jeho úsmev kamsi pozvoľna vytrácal a nechával na chvíľu ukradnúť priestor chtivej vášni, ktorá prišla náhle medzi nás. Vyhrnul mi sukne a iba rukou... ma pohladil. Letmý dotyk prstov...

„Cítiš to?“ zadrhnuto sa spýtal. Zalapala som po dychu.

„Cítim...“ vydýchla som vzrušene.

Chlad ma strhol, pritlačila som mu ruku silnejšie do svojho lona. Pritiahol sa bližšie, naprázdno skusol tesákmi pri mojom líčku. Srdce mi rozdivočene tĺklo, telo tepalo a chcelo sa ho dotknúť, splynúť s ním. Vnímal to a ja v tej opantávajúcej vášni oblúžnene tiež.

„Isabel, si sen. Môj sen. Potrebujem ťa. Potrebujem sa z teba aspoň trocha napiť. Lebo ak ťa nebudem cítiť, neuverím, že si skutočná.“

Ako uniesť tú divokú náruživosť jeho pohľadu? Som obnažená jeho dychu. Som obnažená jeho jedu. Som nahá v dlani jeho mámivosti. Miluj ma. Chci ma, princ môj...

Prehla som sa a zaklonila, hruď sa vypla k jeho srdcu. „Napi sa, láska. Som tvoja...“ Miluj ma v slnečných lúčoch. Miluj sa so mnou v snežnom víre.

„Moja... Krásna.“ Hlas mu prehĺbene zhrubol. Podmanivo vydychoval na mojich perách tie slová. Cítila som bolesť – bolesť z lásky k nemu.

Biely sneh sa zmenil v trblietavé striebro, keď pohol rukou znova. Chlad okolo nás prestal prúdiť, zvrel silou ako horúci prameň v horách a on sa na to všetko díval skrz moje oči. Snežný vír sa roztočil a ukryl vášeň pred pohľadmi iných. Umučí ma láskou, umučí ma sebou samotným. Stále viac a ešte viac. Ostré zuby sa dotkli môjho krku, chladný dych chlácholil splašené srdce.

„Isabel?!“ Zazvonilo mi v ušiach, obaja sme sa posadili.

„Poď sa najesť!“ ozvalo sa hlasno z chalúpky. Vyplašene som sa na neho pozrela, akoby mi naozaj hodil tú kopu snehu na hlavu. Slnko roztápalo mokrý sneh v jeho vlasoch a v malých kvapôčkach mu stekali lesklé trblietky lícami k bledým perám, pohladila som ho po mokrej tvári.

Hľadieť naňho mi stále bralo dych, bol tak neuveriteľne krásny. So zvláštnym zvieracím pohľadom sa ku mne pomaly nahol, akoby mi chcel ešte niečo povedať, ale on si iba vložil do úst svoj prst – ten prst - ktorý mi taktiež následne nanútil do úst a nakoniec ma nádherne, tak ako to vedel len on, pobozkal.

Šepkaná vášeň mámila. „Tak sladká...“ vydýchol. Vyschlo mi v hrdle. Nebola som schopná čokoľvek povedať. Ostala som celá červená z tohto intímneho čohosi mu hľadieť do očí a ešte aj úplne s rozumom niekde vedľa,  pohodeným v snehu.

V ten moment som si uvedomila, že bez jeho dotykov už nechcem byť. Nemôžem bez nich žiť. Jeho dlane, jeho ruky, boli tak silné, ale pritom, ako som mu bola nablízku, ostali nežnými. Len pre mňa. A o jeho tele nehovoriac, keď som mohla v tých vzácnych chvíľach nášho milovania cítiť, že prestáva byť chladným. Moje telo tlelo našou blízkosťou a ten oheň silil len nepatrným spojením a napodiv ma to ešte aj upokojovalo. Patrím k tebe a tebe. Viem, že to vieš...

„Nechoď,“ zaprosila som, chytil mi ruky a posial ich drobnými bozkami a pomaly vstával k odchodu.

„Prídem si pre teba, choď sa dnu najesť.“ Šikovne sa vyhrabal z kopy snehu a ja som ešte chvíľku zostala na neho hľadieť, ako mu košeľa planie mrazivým vánkom. Pri stajniach sa ešte otočil a mračil sa, dokým som sa aj ja neodšuchtala dnu.

...

„Musíš sa najesť a toto,“ ukázala Alica na snehobiele šaty z hodvábu – si robí žarty, „si oblečieš. Nemusíš sa báť, on tam bude s tebou a vlastne, aj ja tam musím ísť. Ja len... proste sa pevne drž niečoho, keď tam budeš. Najlepšie stoličky a nieže spadneš, to si pamätaj,“ hovorila narýchlo a tiež sa naťahovala do akýchsi zelených šiat.

„To si neoblečiem,“ povedala som rezolútne a prizrela sa bližšie.

K tým nádherným šatám patril aj krvavo-červený plášť s kapucňu a vlečkou asi desať lakťov dlhou. Zhrozene som odstúpila. To nemôže myslieť vážne. Čosi tak krásne a vyzývavé som ešte nikdy nevidela a obliecť si to – mala som strach.

„Oblečieš a neboj. Tejto rade sa musíš páčiť a toto sa im páčiť bude.“

„Budem vyzerať ako sneh a krv.“

„Presne. Budeš vyzerať očarujúco.“ Hm, ak mám niekoho provokovať, tak toto zaručene zaberie. Ale moja podarená priateľka je jasnovidka, tak sa jej teda pokúsim pre tento raz veriť.

„Pozri, aj ja mám krásne šaty," zatočila sa na mieste.

„Krásne...“

Iste, Alica bola celkom pekná žena, až dokým si tak, ako teraz, na krk nezavesila tie svoje korále zo žabacích lebiek a ešte jedny dlhšie z čiernych bobúľ ľuľku zdobených kohútími pazúrmi a neviem ešte akými zubami.

Nadvihla som ten neskutočný plášť a prirovnala si ho k telu, toľká krása. Posadila som sa za stôl a pozorovala tie nádherné šaty zavesené na tráme stropu. Cestou do komôrky predo mňa Alica položila pečeného králika s kapustou a vyhnala psiská von z domčeka.

Chrumkavá kôrka z byliniek vyzerala výborne, privoňala som k tomu báječné vyzerajúcemu jedlu. Lenže miesto príjemného pocitu z budúceho nasýtenia sa mi v bruchu otočili všetky útroby hore nohami. Na moment sa mi zatmelo pred očami a v hrdle mi ostal stáť môj ranný pokrm - ražný chlieb s tvarohom. Ostrá vôňa majoránky ma pošteklila v nose, stiahlo mi hrdlo a masa zvratkov nabrala spätný chod, odkiaľ sa snažila vydrať von. Silou vôle som to vydržala udržať v sebe, dokým sa mi ako-tak podarilo dobehnúť na zadný dvor domu. Bolestne som sa vyvracala rovno do korýtka pre sliepky, ktoré potom okamžite s krikom radostne skočili a ja som to všetko zopakovala v rýchlosti ešte raz.

„Isabel! Si v poriadku?“ Alica kľačala vedľa mňa v snehu. Odfúkla som si a v tichosti s ňou pozorovala tie hlúpe sliepky.

„Isabel, kedy si naposledy krvácala?“ Ani som nečakala nič iné, ale s istotou mi bolo jasné, že sa ma na toto Alica spýta.

„Neviem - dávno, nebol dôvod to počítať... vtedy.“ Hlas mi zlyhal, rozplakala som sa. Na okamih som necítila nič, lenže potom... Potom mi to všetko došlo. Moje modlitby k Artemis a túžba počať dieťa, vtedy, v tú noc, krásnu noc v jeho náručí. Nikdy mnou čosi tak silné neprestupovalo, to poznanie možnej pravdy. Tej možnosti sa stať matkou. A malo to ešte aj jednu výhodu. Naraz mi vôbec nezáležalo, aký verdikt vynesie rada. Toto bolo znamenie, toto som chcela, vlastniť kus jeho samotného, kus jeho dobra. Lenže... čo ak je to ešte skoro? Ako je možné, že by som to vedela tak skoro? Hľadala som všetky možné alternatívy, prečo by to tak nemalo byť. Ženy Grue ťažko otehotneli a vôbec nie s upírom.

„Isabel, on bol pred tým tiež človek, je to možné,“ odpovedala mi Alica na nevyslovené otázky, čo mi blúdili hlavou.

„Ako vieš, na čo myslím?“

„Neviem, ale evidentne myslíme obe na to isté,“ skonštatovala potichu. Sliepky dojedli, pozrela som na moju priateľku. Jej výraz v tvári sa v rýchlych intervaloch menil na radostne šťastný, až nakoniec nadskočila, chytila ma za ruku a ťahala po verande ľadom za ňou.

„Poď si to dojesť, vyberiem ti len čisté mäso a dáš si k tomu placku.“ Ako to povedala, zaškvrčalo mi v bruchu, bola som stále hladná. Biele králičie mäso – bez majoránky, mi chutilo a po napínaní na vracanie neostala ani matná spomienka.

Premýšľala som. Chcela som snívať a nemať strach, ale plíživé zlo, ktoré nenechá na seba čakať, sa v opadávajúcej eufórii zo zistenia faktu, že som asi tehotná, usídlilo znova v blízkosti môjho srdca. Ak som samodruhá a ak je to pravda, čo ma čaká - možný odchod kdekoľvek, niekam, kde ma nič dobré nečaká - iba prázdna samota. Čo urobím? Pri tej predstave mi prešiel chrbtom mráz a chutný králik sa zmenil v pozretý kameň.

Naraz som zistila, že mám ešte väčší strach ako kedykoľvek pred tým. Však on sám chce, aby ma odviedli za hranicu. Povedal, že Marcus aj tak zaútočí a ja potom ostanem sama niekde na Kaukaze v lesoch schovaná aj s naším malým dieťatkom, v nejakom strašidelnom hrade, alebo pevnosti, hroznejšej ako je Biela veža. Kto nás bude potom chrániť, keď on tu bude roky bojovať proti stále sa tvoreným novorodeným, v nikam nevedúcom boji upírov. A ak by sa mu čosi stalo... Nie, nesmie ma opustiť, teraz už nie. Nedovolím to. Nepohnem sa od neho a nepomôže mu ani ak by sa na mňa nahneval, pokojne si môže zavrčať – aj nahlas. Zajtra je luna. Lykani nikdy nepristúpia na to, aby popri ich hranici pobehovali Marcusoví zvedovia. Pôjdem za Adisom, niečo urobím, niečo... čokoľvek - zajtra.

„Alica, nehovor mu nič, zatiaľ to nie je isté. Počkám, možno budem krvácať, možno... Daj si pozor na myšlienky. Dáš si pozor?“

„Keď mi to pôjde tak, ako keď si bola zranená, tak neviem, ale toto snáď ustrážim,“ Znelo to neisto, ale uspokojila som sa aj s tým. Keby sa to prevalilo, tak čo na tom zíde, iba ak by som tehotná nebola. Vyzliekla som si šaty a lepšie sa v zrkadle premeriavala. Nič nebolo vidno, možno... Možno som mala citlivejšie prsia, pozrela som sa lepšie pod spodničku a oči mi skoro vypadli do výstrihu. Cez navretý prsník na ľavej strane, sa mi tiahla mierne vystupujúca žila a keď som si stlačila prsia trocha viac, hneď mi bolo jasné, prečo sa mi tak zle v noci spalo. Takto som prsia ešte v živote citlivé nemala a tá veľkosť! Na tej mojej neistote, že možno nie som tehotná, táto skutočnosť urobila veľký škrt.

„Alica, ja som asi určite tehotná...“ bľabotala som zdesene do výstrihu, nespúšťajúc tie zázračne veľké vnady z očí.

„Ja viem, že asi určite si... To len ty tomu nechceš veriť,“ dodala sucho. „A teraz sa obleč, rada čaká.“ Vrátila som sa do reality, akoby mi dal niekto facku – rada čaká – chcelo sa mi naraz plakať a utiecť niekam, hocikam.

„Alica, ja nie som pripravená, ja nie som vôbec pripravená!“ Chytala ma hystéria.

„Si...Určite, ver mi, pohni sa, za chvíľu je tu tvoj upír.“

Ach, Artemis, stoj pri mne, stoj pri nás. Mám obavy, že ma Patrius a rada pošlú do Ríma. Adis vsadil na slabú kartu, Dra-chan o tomto isto nevie a pochybujem, že by porušil kvôli zabíjaniu za hranicou dohodu. Musím veriť jemu a tomu, aká je Alica pokojná. Tak, nech už to mám za sebou.

Napchala som si svoj novo obdarený hrudník do nádherných hodvábnych šiat, vplietla dlhé stužky do vlasov a nervózne prechádzala tým myšacím krokom po chalúpke tam a späť.

„Isabel, ešte toto.“ Opantane som sa nadýchla.

„Vedia vôbec o tom, čo to je?“ Alica sa spiklenecky zasmiala, keď nám obom potrela pery a zápästia tým jej čarovným elixírom.

„Nie, netušia vôbec čo to je. Sú to bezmocní chudáci.“

„Ale ja na neho nechcem používať tvoje čary...“

„Ide o našu ochranu, vieš? A naňho, ten je aj tak stratený, čiže v jeho prípade je to úplne jedno, čím sa natrieš.“

Ako na povel sa otvorili dvere, stál tam. Tak som ho ešte nevidela oblečeného. Celý bol odetý v temnom purpure s plášťom dlhým až po zem a légou z nádherného snežného leoparda lesknúcou sa vločkami snehu. Veľká zlatá pečať sa mu skvela na čiernom, koženom brnení a nohy mal odeté v ďalšom, ale kovovom brnení, že predstava o tom, ako sa v tom chodí a nieto uteká, šla mimo moje chápanie.

„Vyzeráš pôvabne, Isabel.“ Načiahol ku mne ruku a pohľad mu mimovoľne klesol do môjho naprataného výstrihu. Ošila som sa a zakryla si ho štólou.

„Čo sa stalo?“ Prikročil bližšie a nahnevane pozrel na Alicu. Rýchlo som strihla očami k nej, určite si nedáva pozor. Tak pri pohľade na ňu, aj mne by napadlo, že niečo tají. Čudesne sa škerila a akože nič sa nenápadne otočila k zrkadlu. „Už som skoro hotová!“ radostne ševelila a skryla sa vo dverách komory. Toto kebyže viem...

„Deje sa niečo?“ spýtal sa podozrievavo ešte raz. Obe sme naraz rozpačito s širokým úsmevom povedali: „Čo by sa malo diať? Nič sa nedeje.“

„Isabel?“ Hľadel mi do očí, zhypnotizovane som sledovala to, ako mu nebezpečne tmavnú dúhovky. Rýchlo som pristúpila k nemu a chytila ho za ruku.

„Nebolo mi dobre, čo si odišiel, môj pane, ale už som v poriadku.“ Potichu mu zarezonovala hruď a pochybovačne zakrútil hlavou. Napäté črty jeho lícnych kostí trocha povolili, ale zdalo sa mi, že nám to aj tak neveril. Možno by som mu to mala povedať teraz hneď, ale keď sme sa už s Alicou zakusli do toho klamania... A aj tak som chcela vedieť najprv ten ortieľ, čo rada vynesie, potom mu to poviem, nech má teraz čistú hlavu.

„Dobre, poďte.“ Vyšiel von z chalúpky, dvihol ma do náruče a pobrali sme sa zľadovatenou cestičkou smerom k mostu. Alica celú dobu niečo brblala a nakoniec sa ohradila, že aj ju by mohol niekto odniesť do hradu. Schválne spomalil, keď zašla poza stajne, ostal na moste stáť.

„Isabel, čo sa stalo?“ spýtal sa ešte raz nešťastne a postavil ma na zľadovatenú zem. Načiahol sa omámene k mojim perám, prstom ladne prešiel ponad moje nové prsia. Ešte chvíľu sa ma to bude pýtať a sám to uhádne. Dvihol sa vietor a mne sa vzniesol ten dlhý červený plášť vysoko ponad hlavu, akoby ma chcel uniesť z jeho rúk. Načiahol sa a tou upírskou rýchlosťou ho stiahol k môjmu telu späť, okúzlene si ma prezeral, usmial sa.

„Čokoľvek mi môžeš povedať, láska. Ak ťa niečo trápi, musím to vedieť.“

„Poviem ti to potom, keď sa vrátime z hradu. Je to prekvapenie a ani si tým nie som istá, tak to vlastne nič neznamená.“ pohladila ho po tvári, zapriadol ako nedočkavý kocúr. Bolo vidno, že by to zo mňa najradšej vymámil hneď, ale nechal to napokon tak.

„Počkám, dobre, počkám... A toto mi nerob,“ bolestne hlesol a veľkou pusou mi zotrel všetok ten zázrak z pier.

 




zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

semiska

17)  semiska (14.06.2011 19:21)

Sice se tu mluvilo o možnosti těhotenství, ale nenapadlo mě, že i Isabel bude mít to štěstí. No a co na to řekne tatínek?

Alaska

16)  Alaska (27.05.2011 18:49)

Tak konečně jsem našla dostatek odvahy, znovu se pustit do Hranice. A fakt je to tak úžasné, jak jsem si vybavovala ze svých vzpomínek. Celý ten příběh je tak strašně silný a vymyšlený do posledních detailů.

Evelyn

15)  Evelyn (06.05.2011 18:33)

Astrid, ty mi způsobuješ šoky... Těhotná... Ani mě nenapadlo, že by v téhle povídce mohlo dojít i na miminko. Teď jsem jen trochu vykleplá, co bude říkat rada

sakraprace

14)  sakraprace (05.03.2011 17:39)

Ty dva spolu by podpálili celý svět. Ta jejich vášeň a láska. A ona je těhotná, jen doufám, že Edward bude věřit, že je to jeho

gucci

13)  gucci (09.12.2010 12:20)

on je takové mé malé zkrocenéné zvířátko!!!....krásně spolu dováděli...bylo to tak něžné, lehké a veselé...nádherně vystihuješ jejich zamilovanost....a Alice to je prostě strážný anděl:) ......
takže my budeme mít upírské mimi...Eda z toho trefí...doufám, že mu to stihne říct, ale mám tušení, že něco chystáš nádhera...jsem s tímto dílem moc spokojená, takovéhle lenošivé mám nejradši a nejvíc zpožňuji tmavnoucí černé oči....

Astrid

12)  Astrid (23.11.2010 16:33)

Ahoj, chcela som Vám všetkým poďakovať a tak, že ste mi spravili radosť, úprimne: Srdcia pre Vás

Julie, dik že sa Ti hranica páči, dik, že si ponorená mám radosť
eMuška, maily1709 gabina a tie moje čitateľky, čo sa tešíte na malinké zrnko bude kinder surprise budú mať malé dieťatko a budú ho lúbiť, lenže ešte chvíľku počkajte
Jarušinka, s tebou to zhrniem vo vedľajšej časti OK?
twilightmomnikuska, dík ak si omámená, tak som nadmieru spokojná a teší ma táto skutočnosť:D
Bye, Jing/Jang, có?;) jj Jang znamená, že mám ešte bordel v kapitole aj po publikácii hahah to je dobréééé :D :D strááášna sranda Dik, Bye, ajloveju
Ewik, aj Ty sa tešíš na toho ich fagana? tak ja tiež;)
Karolka, dik snívam, kruci až moc sa mi zdá, to je tak vidno? autorka byť nenaplnená po citovej stránke:p aj
Ďakujem Vám všetkým

Karolka

11)  Karolka (22.11.2010 18:34)

Áááááááááááááááááááách! Zase to bylo jako nádherný sen! Tohle miluji, když sepisuješ to o čem snívaš. On je tak... tak... mám hlavu plnou obrazů a nedokážu (a i stydím se) je vyslovit. Nádherné! Oni dva spolu - dokážou pohnout zemí, změnit rychlost plynutí času. Jsem okouzlená! Naprosto!

Ewik

10)  Ewik (22.11.2010 18:04)

Áchhhhh, byla to nádhera! Těším se na jeho reakci na miminko, takže mažu dál.
Miluju tvůj styl psaní.

Bye

9)  Bye (21.11.2010 22:50)

Ááááááááá, opět tu máme klid před bouří. A Astrid nasazuje svůj těžký kalibr: lehký humor!!! Králíci, slepice, Alice...
Který ovšem vzápětí střídá svou speciální disciplínou. Neuvěřitelně hustým erotičnem. Já to snad nerozdejchám!
A potom ten ženský komplot. "Co by se mělo dít? Nic se neděje!" :D
Astrid, jisi génius. Hlavu si můžu ukroutit nad každou druhou větou. Přimělo mě to dnes k zamyšlení, jak moc odlišně my dvě píšem. Připadám si jako Jing. A Ty budeš nejspíš Jang. A proto mě tak přitahuješ. Jsi něco, čeho já nikdy nedosáhnu, ale co nutně potřebuju.

Twilly

8)  Twilly (21.11.2010 22:26)

no kurnik šopa antilopa sajga, ja som už tak pripečená z tvojho príbehu (si si istá, že nie si upírka? mám pocit, že som tak trochen omámená ), že neviem ani koľko zátvoriek som použila

Twilly

7)  Twilly (21.11.2010 22:24)

tak... nádych, výdych, nádych, výdych .... úžasné. A návrat k realite ... JARUSINKA .... ale i tak še da. Astrid, ženská, máš nadanie jak hovado ( aj keď tento Edward je TVOJ a nie MOJ Edward (prepáč, ale už som si ho privlastnila, máš smolu cica :D :D :D :D ) ... hor sa na druhú polku

6)  gabina (21.11.2010 21:57)

Krásne takže bábätko - dúfam, že bude mať Edward radosť

5)   (21.11.2010 21:48)


No krása!
Chyby sa minimalizovali, čo ma (ani si nevieš predstaviť ako) teší.
Bolo to romantické, vtipné, mrazivé, miestami nechutné, ale v konečnom dôsledku to bolo úžasné!
Alica nemá chybu. Fakt, ešte teraz sa smejem
No, pome pome pokračovanie Aký bude verdikt???
A ako zareaguje náš milý upír??? Mám akési neblahé tušenie
Ozaj, musím podotknúť jednu vec, ktorú som si práve uvedomila.
Už som prišla nato, prečo milujem tvojho Eda.
Prostý dôvod- lebo je s prepáčením debil.:D A to myslím v tom najlepšom slova zmysle. Je úplne hrozný charakter(zdá sa akoby si protirečím, že?:D) A preto sa mi páči- k Isabel hrozný nie je. Ona je tá jediná, ku ktorej nemá dôvod sa správať hnusne. A to sa mi neskutočne páči.
http://www.youtube.com/watch?v=ATjeL6APPY8 - nastav si to na 1:53;) Tá časť mi ho neskutočne pripomína. Je úžasný.

Nádherný diel, len tak ďalej.


4)  maily1709 (21.11.2010 19:49)

aachhh !!!! budu mat maleho edwardiky :D :D :D :D alebo dievcatko???? ja asi umriem od zvedavosti a napatia!!! ako to dopadne s tou radou??

3)  Lucie (21.11.2010 19:10)

eMuska

2)  eMuska (21.11.2010 18:28)

Moje nervy, budeme mať bábätko! Prenádherné! Tak to som teda zvedavá!!!

julie

1)  julie (21.11.2010 18:15)

Miluju atmosféru Tvé povídky,úplně pohltí...na hladinu vyplaveš až v okamžiku,kdy nenajdeš pokračování....
prosím,další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella