Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola štrnásť - druhá časť.

Táto kapitola je taká rozkolísaná hladina, ale možno pod tou hladinou číha nebezpečná skala, o ktorú sa može roztrieštiť tento náš plávajúci sen.

nádhera... sila...


Kapitola 14 2/2

 

Objímem ťa teraz ja...

 

Pred vchodom do hradnej sály ma ešte rýchlo postavil bokom za vysoké čierne dvere. Nečakal na to, aby som mu venovala pozornosť. Chytil ma za bradu, otočil si moju tvár k sebe a naliehavo mi hľadel do očí.

„Isabel, nech sa deje čokoľvek. Nech si vypočuješ hocčo, čo ťa trebárs zraní. Vedz, že som stále s tebou. Nerob nič, čo ti nepoviem. Nepoddávaj sa ich hlúpym rečiam. Iba mi ver. Nedovolím, aby ťa poslali do Ríma. Rada musí byť jednohlasná, keď chce, aby to Patrius podpísal a to sa nestane. Rozumieš?“ Dívala som sa naňho zdesene a kývala hlavou na všetko čo povedal. To o tej rade mi z toho stresu úplne uniklo z hlavy. Popchol ma smerom do sály, ale náhle zaspätkoval a vrátil sa so mnou za dvere naspäť.

„Isabel,“ pevne ma objal, až som z toho gesta dostala strach. Pohladil mi vlasy a zovrel tvár v dlaniach. Uprene hľadel do mojich očí, chcel niečo naliehavo povedať, ale ja som vedela, čo mi chcel povedať. Objala som mu ruky na mojej tvári.

„Ja viem a povieš mi to, až keď sa týmito dvermi budeme vracať späť, áno? Sľúb mi to.“

Presne som vedela, čo potrebuje. Vyznať mi lásku, by znamenalo stratu sily, sľub bol toho presným opakom. V jeho očiach sa naraz odzrkadlilo to mocné odhodlanie a ja som to bezpečie pozvoľna pocítila na svojich ramenách.

„Isabel... Prisahám, že ťa povediem... nás povediem len do bezpečia.“ Správne, znova sila a odduševnenie.

Vzala som si jeho ruky, pevne mu stisla mocné päste, pobozkala ich a pritlačila k svojmu srdcu. Ach, ak by si vedel. Možnože láska, alebo ja, priviedla  naše spojené ruky k môjmu plochému brušku, kde sa naše duše už naveky spojili. Na chvíľu ostali zovreté dlane nehybne stáť, bol to tak krásny pocit. Nevedel, čo robím, tak ma tam iba nežne pohladil, objala som ho.

„Verím ti, verím v nás, milý môj. Bezmedzne verím.“

Dívala som sa, ako sa z jeho očí vytrácajú pochybnosti a znova tam zahliadla tú obrovskú silu, akou disponoval.

Stisol mi pevne ruku. „Poďme...“ A viedol nás v ústrety nášmu osudu.

...

Trónnu sálu prestavali na akúsi veľkú senátnu sieň. Miesto na sedenie sa nachádzalo len pri jednom stole vzadu. Vypadalo, že je tam pripravený iba pre mňa. Chladivý vzduch ma precitol do reality, začala som sa cítiť divne. Môj upír ma odviedol na miesto a odišiel. Bude mi nablízku, toľko sily mám, aby som prešla sálou k jeho náručí, ak by mi niečo hrozilo. Aspoň toto vedomie ma utešovalo. On je môj vztyčný bod a nespustím z neho oči.

Pripadala som si ako odsúdená. To miesto, kde som sedela, malo svoj význam, bola som tam totiž sama. Nikto sa ku mne nepriblížil a dvorania, ktorí ma predtým slušne pozdravili, na mňa teraz gánili okolo zo zástupu v rade, akoby som ja sama Thisisa zabila. V podstate to bola aj pravda. Moja láska ho zabila. A či to bolo srdce v mojej hrudi, alebo ruka môjho milého, nebol v tom rozdiel. Stali sme sa jednou a pritom nebezpečne dvojsečnou zbraňou. Láska a večnosť. Oheň a popol. Úder a jeho následok. A dnes som tým následkom bola ja, tak si ma asi preto posadili bokom.

...

Nedôverčivo som pohliadla k honosne prestretej tabuli. Čakali ma tam znova tie krásne naservírované pokrmy. Hojnosť k pobaveniu; upíri predsa nevedia variť. Ničoho som sa nedotkla, iba mi tie rozomleté zelené listy pripomenuli, ako sme sa vždy s Adisom tešili, keď nám mama dala farby, čo jej zostali a my sme si s nimi mohli ísť do kobky maľovať na stenu. Vydýchla som si a snažila sa sústrediť, dunivý gong ohlásil príchod rady.

...

Vznešení radní boli z urodzenej krvi, väčšinou sa držali mimo diania na hrade. Zvolávali ich iba ak šlo o niečo naozaj dôležité. A napokon, ten dôležitý deň dnes nastal. Vravu umlčal ďalší hlasný gong, radný sa ujal slova.

„Je mi jasné, s akou dilemou sa potykáme, drahí bratia. Zajtra pritiahnu lykani na svadbu a my nemáme ženícha. A tá druhá, závažnejšia vec je. Že Riman Marcus požiadal o tú istú ženu, ktorá je nám zmluvou. Neviem či to robí Marcus z rozmaru a je nám to ako rade jedno. Isté skrátka je, aby bola žena rodu Grue - menom Isabel - uvoľnená pre Rím. Jeden z tých menších problémov je, drahý Patrius. Nerád to pripomínam, ale realita je taká, že nemáme ženícha v tej prvej veci. Tým považujem zmluvu s lykanmi za neplatnú.“ Radný klepol s paličkou o kovovú platňu, okolo ktorej prešiel, pokračoval.

„A myslím si, že v tom prípade psiská aj tak nezaútočia. Sú to len Avari, nie celý Kaukaz. To je všetko, čo som chcel povedať. Rada je podrobne so všetkým oboznámená.“

„Alica?“ oslovil ju iný z rady. „Marcus, ako je na tom Marcus?“ spýtal sa a ani nekonkretizoval. Alica predstúpila v úctivej poklone.

„Moje videnia, vznešená rada, sú nasledovné.“ Alica sa naozaj tvárila ako taká bosorka.

„Viem, že Marcus chce ostať v Stredozemí, i keď vidím, že sa mieni z Ríma presťahovať do iného mesta pod Apeninami. To, že mu vrátime pečať bez nej, ho nepopudí zostavovať légiu novorodených,“ Alica ukázala prstom na mňa.

„Urobí to, tak či tak ak sa mu zachce, a je jedno, či Isabel pôjde, alebo nepôjde do Ríma,“ povedala vážne spolu s úctivou poklonou členovi rady, ktorý položil otázku. Bola som presvedčená, že polku vecí Alica nevidela, ale bola to pravda. Ak by sa Marcus rozhodol, nezohrám na váhach jeho priorít žiadnu rolu.

„V tom prípade, ak Alica vidí to, že Marcus nebude útočiť, môže byť zmluva s lykanmi dodržaná. A nám nebude z východu aspoň nič hroziť,“ povedal môj upír rozhodne a predstúpil pred radu, Patrius sa tváril, že súhlasí. Videla som, aký bol nervózny. Možno sa mi to len zdalo, ale tie jeho temné oči nemali ten jas, ako som to poznala. Pozeral sa prázdne po sále, ale aj ostražito, presne tak, ako to upíri robia.

„A, drahý synu, kto tu, z dvora, by sa mal s tou otrokyňou oženiť, keď Thisis je už na druhej strane?“ opýtal sa ho sarkasticky jeden z tých zošúverených starcov, čo im oči svietili ako bielym králikom.

„Ja sa ožením s tou ženou,“ rozhodne prehlásil, celá sála zmĺkla.

Z očí mu číšila tá najsilnejšia viera v nás a s posledným slovom, ktoré vyslovil s láskou, pohladil moje srdce. Toto bola tá najkrajšia žiadosť o ruku, akú som si mohla priať. Díval sa na mňa chvíľu z diaľky, na pár okamžikov neexistovalo nič, len on a ja a žiadne slová neboli potrebné.

 

***

„Milujem ťa, vieš to?“ Moje oči hovorili. Nepatrne pohol perami, odpovedal mi tiež.

„Áno, viem to. Nemaj strach...“ Ruku stisol v päsť.

„Nemám...“ Dlaň k srdcu si našla cestu.

***

 

Rozvášnenú vravu prerušil až dunivý gong a naša tenká nitka sa znova pretrhla. To ma vrátilo do reality a až teraz som si uvedomila, že rada a politika je viac, než kráľ a princovia, i keď mi moje srdce našepkávalo, že niet ničoho silnejšieho, ako je láska a pre mňa – tá naša láska.

...

„Aký prínos bude pre nás mať to, že sa kráľovský syn ožení s obyčajnou potravou?“ Trhlo nami obomi, keď tie slová odzneli sálou.

„Dra-chan sa nestará o to, čo je za hranicou a Avarskí lykani nie sú všetci lykani. Táto dohoda je podvrh, Dra-chan nemá právo vyžadovať zväzok. A okrem toho, či o tom vôbec samotný Dra-chan vie... Vlastne môžu byť radi, že severné teritória Dovnského vrchu sú neokupované. My z toho nič nemáme, iba ujmu.“ Odporne sa zatváril ten hnusák z rady a výsmešne si odpľul stranou. Zdalo sa, že rada je jeho slovám naklonená a môj upír mi len v nenápadnom geste ukázal, aby som bola pokojná.

Ako som mala byť pokojná? Ja som si to myslela, že sa im tá Adisova podmienka rozleží. Zatrúbiť do útoku môže len cisár a ním bol Dra-chan. I keď, možné bolo všetko, ale toto bola pravda. Znova sa ozval ten s tými šikmými očami, napadlo mi, že nebyť jeho, Patrius s mojim upírom by to tu všetko ľahko vyriešili.

„Čiže navrhujem, aby sa z kmeňa Grue vybrala iná druhá žena, pokiaľ sa s lykanmi nedohodneme a túto,“ ukázal prstom na mňa, „pošleme hneď zajtra Marcusovi. Navrhujem, aby sme o tom hlasovali,“ povedal ďalší z nich znudene. A ja som v ten moment na mieste prežívala dusivý šok. Srdce mi dunelo, mala som pocit, že ho je počuť celou sálou.

Prišlo mi to, že hlasovanie trvá príšerne dlho. Každý radný sa radil so svojim nižším radným a v tom napätom pozorovaní som si mohla presne urobiť obrázok, kto je komu vazal.

...

„Odhlasované...“ Jedno slovo a pôsobí tuhnutie krvi.

Vedela som to, keď sa ozval jeden z radcov.

„Rada sa zhodla... Otrokyňa Isabel bude bezpodmienečne zajtra ráno s jazdou poslaná do Ríma. Chce zniesť niekto námietku proti tomuto rozhodnutiu mimo radu senátu?“ Znela nahlas otázka.

Videla som, že môj upír sa trhá Patriovi z rúk a jeho vrčanie naberalo na intenzite, ale nič nemohol urobiť, nemal argument, kdežto ja, áno. Postavila som sa. Láska teraz ja teba objímem silou, čo si pre nás šetrím.

„Ja!“

Bol to snáď aj výkrik, čo nekontrolovateľne vyletel z môjho hrdla. Stála som a pevne zvierala stoličku vedľa seba. Alica trvala na tom, aby som sa čohosi držala, tak som sa držala ako kliešť. Všetci sa ku mne otočili. Dvoranky sa pochechtávali, iní muži uprene hľadeli temným pohľadom a môj upír vyzeral, že má mdloby. Neveriacky s Patriom zakývali hlavou, akoby som sa dopúšťala toho najväčšieho trapasu na svete. Ten škaredáč z rady hneď podišiel bližšie ku mne a s arogantnou tvárou sa na mňa uškŕňal. Nebudem sa báť. Povzbudivo som sa na neho pozrela, musím mať v očiach mier, ale aj odhodlanosť.

„Ako sa opovažuješ, otrokyňa!“ vykríkol ktosi sálou.

„Ticho!“ zavelil nahlas. „Tak dievčatko... Povedz mi, prečo si myslíš, že ťa tu medzi zhromaždenými bude niekto vôbec počúvať,“ zapriadol falošne. Pozrela som sa na moju lásku a rozklepane sa snažila dvihnúť bradu. Bála som sa, že sa zajakám a vykoktám čosi nezmyselné, ale Artemis v tento moment stála vedľa mňa. Vyhľadala som znova môjho milého pohľadom a silno zatla ruky do mäkkého čalúnenia kresla.

„Preto, vznešená rada, lebo za pár lún poviniem kráľovského potomka, ktorého som splodila...“ S mojim plamenným princom. Nádych. „S Patriovým synom Edwardom.“ Sálou sa roznieslo posvätne ticho, bol počuť iba môj vystresovaný dych. Som cudzoložnica. Možno niekto hodí kameň.

Po chvíľke úplného ticha sa sálou stále hlasnejšie rozoznieval vírivý šepot a vrava. Môj upír stál ako obarený a v očiach mal pohľad... Po prvý raz som ho videla v jeho tvári aj na tú diaľku.

Srdce udrelo, dotkol sa ma ako vo sne. Na chvíľku sme osameli, nejaká vyššia moc nás na pár okamihov ochránila, a my sme sa mohli jeden druhého dotknúť. Cítila som naše malé dieťatko ako zrnko piesku v našich spojených dlaniach. Svietilo ako žiarivá perla lásky, v nás a pre nás.

Ďalší gong ohlušil hrad. Sklopila som pohľad a pár sĺz mi z toho vypätia skĺzlo do dlaní. Držala som sa, aby mi neprišlo zle, ale aj tak sa mi roztočila hlava z toho hluku vôkol. Nechcela som vidieť, ako všetky tie tváre na mňa hľadia s opovrhnutím a nenávisťou. Nohy ma neudržali a ja som sa iba sekavo posadila do kresla späť, sama tam pri tom stole. Zdalo sa mi, že čas plynie príliš rýchlo a ja na neho strašne dlho čakám. V srdci ma pálilo, ale nútila som sa veriť, že to, čo som povedala, ich prinúti zmeniť názor. Niekde opodiaľ som započula, že niekto povedal: „Klamárka.“ Rýchlo som si opakovala v hlave slová, čo mi hovoril, keď sme sem išli. Nech sa deje čokoľvek, nech sa deje čokoľvek, som stále s tebou... Omieľala som si to v hlave kolom do kola.

...

Závrat a či bolesť cítim, nie, nenávisť to bola.

Čosi mi doterne rezonovalo v hrudi, niečo sa ma dotýkalo, objala som sa rukami a hľadala to, čo mi pôsobilo ten pocit. Ten strach bol bojácny–nebojácny. Ktosi, nejaký hlas... Pozrela som sa pred seba, telom mi prešla triaška. Zbadala som Lyre stáť opretú v jednej z tých kóji. Vlastne ju ani nikto nevidel než len ja. Ona nevyzerala vôbec ako človek, dokonca ani nie ako upír. Odetá celá v čiernom so zahalenou tvárou, ale i tak som ju spoznala. Ubližovala mi pohľadom, že by to boli zlé čary? Stiahlo mi útroby bolesťou, musela som sa tým, čo tento zdrvujúci pohľad jej očí obnášal, zlomene predkloniť, ale našťastie som sa nepovracala. Okrajovo som vnímala, ako sa člen rady znova ozval.

„Edward? Vedel si o tom?“ spýtal sa mojej lásky ten škaredý zloduch. Môj upír sa podivne usmial popod fúz a podišiel ku mne bližšie.

„Áno, vedel som to,“ povedal rozhodne.

Došiel až úplne blízko ku mne a zopakoval to potichu, ešte raz iba pre mňa, ale trocha inak. „Myslím, že som to vedel,“ nežne sa na mňa usmial a vzal ma za ruku.

V duchu som zvádzala boj. Bála som sa vstať a pohliadnuť znova všetkým do tváre. Viem chodiť, dokážem ísť, nebojím sa ničoho! On je tu, je tu!

Stisla som mu ruku, pozrela na neho. Jeho tvár bola hrdá a vážna. Pohľad nezlomný a tak silný, že nám všetci naraz uhýbali z cesty. Snažila som sa aj ja premôcť a hrdo som pohliadla pred seba, i keď ani neviem, čo som videla a pohľadom míňala. Moja myseľ bola zatmená tým všetkým, čím som teraz prešla, ale on bol tu a držal ma pevne za ruku. Chvela sa mi vyčerpaním a strachom, zľahka mi ju hladil palcom. Som v bezpečí, s tebou v bezpečí, môj milý...

Nič nehovoril, len so mnou medzi všetkými dvoranmi pomaly prešiel na obrovský balkón, čo viedol k otvoreným hradbám. Nohy sa mi klepali, vzal ma do náruče a bez slova ostal so mnou stáť medzi cimburiami veľkej hradby, iba nežne sklonil hlavu do mojich vlasov a zhlboka vydýchol. Všetkých sme nechali hľadieť na naše chrbty. Nič iné ich teraz nemôže presvedčiť, nič než naša láska. Nieto väčšieho dôkazu.

Po chvíľke tohto nášho spontánneho opustenia toho zla za nami, si za naším chrbtom niekto potichu odkašľal. Môj upír to bez hnutia ignoroval, tak som vykukla spoza jeho krku na toho narušiteľa ja.

„Patrius...“ šepla som a snažila sa mu vyjadriť úctu skloneným pohľadom. Nič iné nespravil, iba môjmu upírovi položil ruku na rameno a zostal tiež nehybný. Vyzeralo to, ako keby som bola vsadená do súsošia dvoch vládcov a mala tam ostať naveky uviaznutá.

Chvíľu to trvalo, dokým sa môj upír pohol a otočil nás k svojmu stvoriteľovi. Ten sa tváril vážne, nanajvýš vážne, ale ja som to cítila, to dobro jeho duše. S vážnou tvárou len potichu povedal: „Vznešení patríciova, hlasujte znova. Zajtra bude svadba. Na Bielej veži sa narodí vládca z krvi a jedu po prvý raz.“ Vo vnútri sály podivne zašumela vrava, všetci to počuli. A čo bolo potom, ma úplne vyviedlo z miery. Dvorania začali tlieskať a podaktorí smiať sa. Usmiala som sa aj ja a moja láska so zadosťučinením a sklonenou hlavou tiež. Patrius nás oboch objal a hrdo viedol do sály späť.

Čistý potomok z kráľovskej krvi – vlastne jedu, bol pre nich čosi ako zázrak a neveriť jemu – Edwardovi - by bolo rúhanie sa.

...

Aj keď sa nakoniec všetky hlasy rady zhodli, najväčšiu radosť som mala z nás. Jeho šťastie bolo to, prečo som dýchala a v tento okamih som sa zhlboka nadýchla.

A tie chvíle, o ktoré som tak stála a bála sa? Myslela som si, že ich je málo. Mohla som si teraz dovoliť dúfať, že ich bude viac, dúfať v šťastie? Chcela som...

 




Astrid


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

semiska

26)  semiska (14.06.2011 19:40)

Alaska

25)  Alaska (27.05.2011 19:06)

Tak teď se zmůžu akorát tak na áchání. Velkolepá scéna. Skoro jako bych tam byla s nimi.

Evelyn

24)  Evelyn (06.05.2011 18:40)

Rada byla hnusná. Typičtí znudění mocní... Ale to, jak při Isabel Edward stál

sakraprace

23)  sakraprace (06.03.2011 07:50)

Tak chviličku jsem se fakt bála, že to nezabere Ale bohudík ji Edward podržel a věří jí Celá se tu tetelím

gucci

22)  gucci (09.12.2010 15:48)

První slova na úvodu mě pekelně vyděsila, ale pak aaaaaaaaaaaaaaach ...bože tak nádherně popsané...měla jsem dojem, že tam stojím vedle Isabel...cítím její strach i pozdější štěstí....zase to celé musela zachránit nejkřehčí bytost a Edward...moje zamilovanost pokračuje...když odhlasovali její cestu do Říma, tak mě málem trefil šlak......Patrius je pan úžasnej....nebude Ti vadit když Lyre zakroutím krkem??!! ....jsi opět a znovu geniální...čmuk

21)  Mireldis (29.11.2010 14:07)

A uz chcem pokracovanIA!

Astrid

20)  Astrid (28.11.2010 23:55)

Mireldis, dik to ma teší veľmi
gabina, , jj ed musí byť dokonalosť sama, preto ho milujeme, dik

19)  Mireldis (26.11.2010 15:42)

Dokonale. Najlepsi FF z Twilightu a vubec

Astrid

18)  Astrid (23.11.2010 22:20)

Jingu spievaláááááááá, radovala malovala telom na pláááátno.

Bye

17)  Bye (23.11.2010 22:11)

Ahoj Jangu,
jde o to, že oba ty okamžiky působí jinak. Ten první, to je čistá síla myšlenky, kdežto druhý je obraz. Velké plátno slavného mistra. (A ještěs do toho vložila sousoší ;) )
Čus, Jing.

Astrid

16)  Astrid (23.11.2010 22:03)

Bye, čau!!!
Na toto musím reagovať tá prvá veta aj mňa prekvapila a páčila sa mi, ale tá druhá, ešte včera som rozmýšlala, že ju vymažem, alebo prepíšem:D divné...
Tak si ma potešila, dik Jing Tvoja Jang:D :D

Bye

15)  Bye (23.11.2010 21:38)

Astrid, jenom dva nejsilnější okamžiky:

"Vyznať mi lásku, by znamenalo stratu sily, sľub bol toho presným opakom." V jedný větě vyjádřit TOLIK! to už ani tak není o nějakým talentu, to je UMĚNÍ!!!

"Vyzeralo to, ako keby som bola vsadená do súsošia dvoch vládcov a mala tam ostať naveky uviaznutá."
Celá scéna s Patriem byla neuvěřitelně silná!

14)  gabina (23.11.2010 17:25)

Bolo to dokonalé... Edward bol úžasný

Astrid

13)  Astrid (23.11.2010 16:52)

Druhá časť ďakovačky:D
Tak_
lucie
twilightmomnikuska
eMuška
Ewik
ola, zuzka, judy, prišli ste sem za mnou, dík
Lenka326, jj aj Ty si si to všimla, ako to Edward "vedel":D chlapisko jeden dik aj Tebe
Ashley, tak ja mám z toho pocit, že Tebe som s tým malým zrnkom urobila asi najväčšiu radosť, tak neboj bude drámabude
Karolka, špička vína, to znie geniálne A dik v mene mojom a Hranice
Jarusinka, na Teba by bol treba zvlášť koment, dik za popublikačnú korektúru, pripadám si ako 5ročná:D vždy!:'-(A vedz, že všetká moja snaha je, aby si bola posadnutá Edom:D dik, že si ma upozornila na posledný odsek a koriguj, pomáha mi to
Tak a na záver by som len chcela dodať, že už ďalšia hranica sa píše, chcela by som ju dodať čo najskôr a v menšom obnose slov jednej kapitoly, aby to šlo vydať ako celok, čiže len to a
zbožňujem Vás a milujem svetový mier a všetko,dííík!!

Astrid

12)  Astrid (22.11.2010 22:39)

Jaruška, dik za upozornenie, ja som to skopírovala z novej kapitoly a ani som to nejako nekontrolovala. Si lepšia ako radar, dik, ako fakt;)

11)   (22.11.2010 22:23)


Áno, to je môj presný vnútorný pocit.
No vlastne to so mnou urobilo toto:
Normálne a surovo ma to zrovnalo so zemou. Bolo to úplne zdrvujúce v tom najkrajšom slova zmysle.
Edward ma úplne odzbrojil- som rada, že sedím Neviem ako sa ti to podarilo ale cítila som JEHO povahu, tú silu, to VŠETKO. Verila som ti každé slovo o ňom, ako veľkom vládcovi, vznešenom rytierovi.
No čo ma zadupalo najviac... tá veľká láska. Taká rozprávková, zároveň však temná a pohlcujúca.
******************************************
Čo sa týka gramatickej stránky... v tejto kapitole som nejaké do očí bijúce chyby nenašla, začo ti patrí a samozrejme aj pre Ginu.
Zato ťa chcem poprosiť, ak nežiadam veľa ... ten úryvok z ďalšej kapitoly... Prosím( ) omrkni štylistiku priamej reči, najmä Edwardovej. Nechcem sa ti do toho starať... ale naozaj na to skús mrknúť aspoň poločkom a aspoň pár slovíčok poprehadzovať, ak by to šlo;)
******************************************
Úžasná kapitola. Isto sa mi teraz bude dobre spať. Budem dúfať, že ich nebudeš trápiť až príliš;)
Teším sa na pokračovanie.


Ewik

10)  Ewik (22.11.2010 21:41)

Byl to velmi krásný díl. Celou dobu mě tlačilo u srdce z toho napětí. Vůbec si nejsem jistá jejich výhrou.
Nádherně jsi popsala to nenarozené miminko, které se je vlastně snaží udržet nad vodou jen svou existencí. A Edwardova reakce... ááách
Dokonalé.

9)  zuzka (22.11.2010 19:43)

Ahoj kôli tejto poviedke som pridala sem 1 komentár lebo je úchvatná a nezabudnuteľná a ja ju zbožnujem

8)  Ashley (22.11.2010 19:41)

naprostio kráááásné, jupííííí mamí mimčo!!!! vrním tu blahem. tahle povídka je něco tak strašně neobyčejného.... asi jsem se zamilovala... stále nemůžu púochopit, jak dokážet tak dokonale napsat všechny pocity a malé drobnosti, které člověka pohladí po duši, krásné, opět se klaním a poníženě prosím o rychlé pokračování!

Karolka

7)  Karolka (22.11.2010 19:14)

Je to prostě skutečné a živé. Nádherný širokoúhlý velkofilm. Byla tak úžasně statečná, jak by ji mohl nemilovat...
Byl tak silný, jak by mu mohla nedat všechno...
Miluji ten příběh! Je to jako závrať, jako lehká špička z dobrého vína. Opojení.
Děkuji!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek