Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola trinásť - druhá časť

Kapitola 13 2/2

 

„Alica, nechaj nás, ja sa o ňu postarám,“ povedal ponuro a nespúšťal zo mňa oči. Nohy som si síce ešte skoro necítila, ale to, že sa od špičiek chodidiel, až po korienky vlasov červenám, tak to áno. Podišiel ku mne, našťastie som mala na sebe dlhé plátené šaty, ktoré sa síce zapínali  v strede len na patent, ale bolo to lepšie ako nič. Stále som sa hanbila toho jeho pohľadu, ktorý vidí všetko. Prekrížil obe dlhé časti šiat na mojich kolenách a opatrne si ma dvihol do náruče, tak krásne voňal... ako láska.

Nikdy sa ešte na mňa tak nedíval ako teraz. Bola to oddanosť, čistá oddanosť v jeho očiach. Ostali sme chvíľu len tak vedľa okna stáť. Sami, len my. Vonku snežilo, všetko pôsobilo tak čisto a pokojne. Snažila som sa k nemu trocha načiahnuť, aby ma pobozkal. Snažne som sa nútila nadvihnúť ruku, išlo to ťažko, ale išlo to. Jemne mi ruku nadvihol a pomaly si ju priložil k tvári. Jeho pery, tak sladké pery, tak sladký bozk.

„Znova ťa držím v náručí, moja krásna pani. Nikdy si neodpustím...“

„Ššš... Nehovor to,“ prerušila som ho a privinula sa k nemu bližšie. „Milujem ťa a nedovolím, aby si sa obviňoval za niečo, čo nie je tvoja vina,“ dvihla som k nemu pohľad. Chcel nesúhlasiť, ale potom... videla som ako sa mu vyjasnila tvár a ja som bola šťastná, že sa prestal s tým na teraz trápiť. Nechcela som, aby naše spoločné chvíľky boli presýtené bolesťou. Dal si ma do jednej ruky a s tou druhou mi opatrne pohladil hladinu teplej vody v kadi. V tichosti mi na perách zopakoval, čo som povedala. „Miluješ ma... ?“

„Áno.“ Privinul si ma znova k telu a jemne stisol, oči mal zavreté a ústa pevne zomknuté. Tá jeho krásna tvár bola tak plná zadržovaných citov.

„Je dobrá, môžeš ma tam položiť.“

Opatrne ma vkladal do teplej vody, vydýchla som úľavou. „Je mi dobre...“ vzdychla som so zatvorenými očami a nechala teplo prenikať do pokožky. Vnímať to, bolo pre mňa ako dar. Sadol si na posteľ za mňa. Vtiahla som si ruky voľnými rukávmi do šiat a snažila sa umyť. Cítila som sa trápne, ale ten uvoľňujúci pocit tepla, moje rozpaky účelne opájal. Nepatrne sa ma dotkol, pomaly hladil moje vlasy, rozviazal mi stužky a rozplietol vrkoče nad ušami. Snažil sa tie strapaté vlasy uhladiť rukou, nakoniec našiel hrebeň, bolo to tak príjemné, ani raz ma nepotiahol, bol tak pozorný, dokonca mi nešíkovne vypol vlasy hore.

„Kde si sa to naučil?“

Počula som ako sa potichu pousmial. „Večný život. Ale tak krásne dlhé vlasy som ešte nikdy pred tým nevidel.“

Uvedomila som si, že on vo svojom dlhom živote musel veľakrát ženám rozpustiť vlasy - smutná pravda, potriasla som hlavou, aby ma tieto myšlienky hneď opustili.

Prešiel a čupol si naproti mne, celá červená som radšej zarazene hľadela na svoje nohy. Nevedela som, čo robiť, ako sa tváriť. Umyť som sa nevedela a ani som si nechcela predstavovať, že by som s tým začala. Celá nervózna som mala nutkavú chuť zavolať na Alicu. Myslela som, že odíde, ale on prekvapivo zobral spoza mňa veľkú šedú morskú penu a natiahol do nej vodu. Povzdychla som si; tá voda nevychladne, lebo ja ju budem evidentne zahrievať dokým s tým, čo chcel robiť, neskončí. Hrýzla som si pery a chcela čosi zmysluplné povedať, ale nešlo to sformulovať a z úst mi vyšla len prihlúpla skomolenina, pravdepodobne, súhlasu. Zdvihol pohľad od rozčerenej hladiny, myslím, že som mala pocit, že mám niečo položené na hlave. Vzal mi ruku, pomaly ju pretrel drsnou penou, odľahlo mi, myslela som si, že začne niekde úplne inde. Otočil sa a prešiel na koniec vane, k nohám, nevšímal si moje rozpaky. Vzal ms do dlane môj členok, trel ho a masíroval svaly na lýtkach, bolo to príjemné, cítila som ako mi precitá pokožka, ako mi do nôh prúdi blahodarne teplo. Usmiala som sa, on ma liečil. Milujem ťa, si liek, si láska, si všetko, vieš to... ? Pobozkal mi nežne palec na nohe. Vedel to.

Musela som to ťaživé ticho nejako prelomiť a vlastne, prečo by sme sa nemohli spolu viac rozprávať. Keď nie on, tak s tým začnem ja. Teraz hneď.

„Pôjdeš na výpravu?“ spýtala som sa a pri pohľade do jeho tváre mi došlo, že to nebola správna otázka. Z jeho očí sa na mňa dívala ponurá noc, temné tiene pod nimi z neho robili nebezpečný zjav a krásne , hnevom zomknuté pery, mu viditeľne zbledli ešte viac. Nespúšťal zo mňa zrak.

„Nie, nepôjdem na výpravu. Neodídem od teba, pokiaľ nebudeš úplne v poriadku. Je tu dosť otrokov a na výpravu pôjde Hakron sám,“ povedal zamyslene a pokračoval v masírovaní druhej nohy. Mala som ďalšiu otázku na jazyku, keď naraz prešiel bližšie a s rukami ostal stáť pred mojou hruďou. Prisadol si vedľa mňa na zem. Srdce sa mi dalo do cvalu, on ani nemihol brvou, len nehybný hľadel zamyslene do chvejúcej sa hladiny a spoločne so mnou sledoval, ako moje srdce silno rezonovalo vodou. Zdvihol pohľad, teraz sa už nepýtal, telom mi prešiel živočíšny záchvev. Pohladil hladinu vody, sledovala som jeho ruku, dotkol sa presvitajúceho prsníka, iba nepatrne pohládzal látku. Naše oči, akoby sa na teraz museli nájsť a byť v tento okamih spolu, keď mi rukou zašiel pod voľné šaty. Jedným prstom uvoľnil patent vo výstrihu, zhlboka som vydýchla. Nežne pohládzal cudné prsia, naklonil sa bližšie k mojej tvári a jemne mi schádzal dlaňou bruškom dole medzi stehná, nešlo mi nič iné, než plytko dýchať. Jeho pery sa skoro dotýkali mojich, hladne som sa po nich chcela načiahnuť, ale nemohla som hýbať hlavou. Slabo som cítila čo robí, tiež zhlboka dýchal k mojej tvári, horná pera mu túžbou hrala na ostrých bielych zuboch. Chcela som sa bytostne dostať k jeho ústam, tak som sťažka zaprela nohy o drevenú kaďu a snažila sa posunúť. Napodiv to fungovalo a ja som narazila silno do jeho pier a vášnivo ho pobozkala tak, ako som to túžila už dlhú dobu urobiť. S hlasným stonom ma objal a náruživý bozk mi opätoval o to intenzívnejšie. Zabolelo ma v krku, chcela som to ignorovať, bolo mi to jedno, ale po chvíľke tá bolesť pohltila celú moju hlavu až to bolo k nevydržaniu. Silno som udrela do steny vane, okamžite prestal.

„Ach...“ Hlas sa mi bolesťou zachvel. On položil rýchlo ruku na hladinu, akoby robil čosi čo nesmie a sklonil hlavu k môjmu ramenu. Len zašepkal ako ho mrzelo, že sa ma dotýkal.

„Isabel, ja... som nechcel. Odpusť... Potrebujem ťa, láska, tak veľmi ťa potrebujem.“ Chcela som znova nadvihnúť ruku a pohladiť ho, podarilo sa mi dočiahnuť prstami k hladine, dotkla som sa ho, rozochvenou rukou mi zovrel dlaň.

„Dotýkaj sa ma, cítim, že žijem keď to robíš, si môj liek,“ šepla som mu pri ušku, usmial sa mi do ramena. „Áno a usmievaj sa, to je môj dôvod, aby som žila a bola zdravá - pre teba zdravá.“ Napriamil sa, v tvári mal otázku. „Áno chcem, aby sme boli šťastní.“ Nikto z nás dvoch nikdy nespomenul niečo podobné spoločnej budúcnosti a teraz som mu to povedala ja po prvý raz. Videla som, ako sa mu rozžiarili oči. Jemne pohladil moje líčko, nežne ma pobozkal.

„Milujem ťa, moja krásna princezná horalka.“

„Milujem ťa môj udatný plamenný princ...“ Keď som to dopovedala odtiahol sa úplne a pobavene sa na mňa pozrel.

„Plamenný princ... vravíš?“ Vedela som, že si túto rozprávku mám nechať radšej pre seba. Zatvárila som sa vážne a aj som to vážne myslela. Našťastie sa ozval niekto iný a ja som sa vyvliekla z debaty o plamennom princovi.

„Tak ste hotoví?“ Vošla dnu Alica s kopou môjho oblečenia v náručí a húfom rozbrechaných šteniatok, ktorých piskľavý štekot sa ozýval celou mramorovou sálou. Usmiala som sa a až teraz si všimla, ako tie malé čumáčiky podrástli. Niektoré už boli väčšie ako ich mama. Dobehli rovno k nám a zúrivo sa pustili do môjho upíra, aby ho odo mňa odohnali. Toto bola liečba šokom ten prenikavý krik okolo mojej hlavy. On sa náhle postavil a ja som zbadala Alici v tvári škodoradostný úsmev. Tá vie presne kedy má prísť, musela som sa tomu zasmiať aj ja.

Môj milý ma opatrne vybral z kade, pred tým mi vyzliekol absolútne nepotrebné šaty, ktoré mi boli v podstate aj tak na nič. Dotkol sa a videl všetko čo chcel. V hodvábnej plachte ma odniesol do postele, ku ktorej ešte viac posunul veľký lávový kameň.

...

„Mal by si ísť za Patriom,“ povedala Alica spoza plenty vážne. Môj upír ostal zarazene stáť a tak ako aj mne, tak sa aj jemu asi premietlo všetko pred očami. Srdce sa mi rozpumpovalo predstavou čím si prešiel a čím stále prechádza. Zabil Thisisa. Možno pred tým ho nechcel zabiť, možno sa s ním chcel len dohodnúť. Videla som ich spolu bojovať pod hradom ešte pred tým, doberali si jeden druhého, on mal svojho brata rád. Ako som si to všetko predstavila, začala sa mi telom šíriť panika z toho aká som bezvládna a že sa to všetko stalo kvôli mne.

„Isabel, zabil by som ho tak či tak, tak sa s tým netráp...“ Pozrel na mňa, vedel načo myslím. Vedel to, poznal moje trápenie. Týchto pár slov ma napodiv upokojilo, nahlas som si vydýchla. Nežne ma pohladil. „Za chvíľu som späť.“ Alici ešte niečo potichu povedal, skôr to znelo ako zopár príkazov, tá sa ale nahlas ohradila.

„To nemyslíš vážne, že tu budú na stráži novorodení, ty si sa zbláznil!“ kričala naňho,  jej hlas sa niesol ozvenou mramorom.

„Budeš sedieť vo vnútri a aspoň nepôjdeš von, ja ťa budem počuť do hradu. Isabel chcel zabiť člen mojej rodiny, potrebujem aby mi ju strážil niekto nezaujatý. Neverím Lyre a... neverím nikomu. Alica, hlaď si svojho.“ Po tomto razantnom výstupe odišiel. Pohoršená Alica došla nahnevane ku mne.

„On si myslí, že keď sem postaví bandu besných zrúd, že budeš v bezpečí a čo ja? To im dá za odmenu mňa? Keď nieto potravy pre nich?“

„Povedz im, že ich začaruješ, uveria ti, keď ti aj rada verí...“ rozosmiala som sa. Prešla chvíľka a za oknom sa čosi pohlo.

„Vidíš, sú tu!“ šepkala celá bez seba. Nebolo mi všetko jedno. „Istotne dostali príkaz sem nikoho nevpustiť.“ Obe sme s vygúlenými očami sledovali tiene vo veľkých oknách terás.

...

Prebudila som sa príjemne svieža, neodbytné kohúty oznamovali hlasno druhý deň, ohnivý horizont presvital béžovými závesmi, cítila som sa lepšie, omnoho lepšie. Hľadela som, z tých veľkých terasových okien a snažila sa nebáť, že sem vpadne jeden z novorodených. Lenže zdalo sa, že za oknami nik nie je a aj Alicu som tiež nikde nevidela.

„Alica? Si tu?“ Otočila som sa na bok. Ja sa môžem hýbať! Toto zistenie ma potešilo, chcelo sa mi od radosti spievať. Prekulila som sa na druhý bok, bola som smädná, ale pohár bol prázdny. Tak som aspoň chcela dočiahnuť na veľký vankúš a podoprieť sa, ale zrazu sa mi pred očami čosi odlesklo. Znova ostrie meča? To nie, ten sen skončil!

„Modlila som sa k Arthemis denne, odo dňa čo si sem došla a on, aj tak začal za tebou loziť ako také sprosté šteňa, ty jedna suka!“ Dopovedala malá blondína vedľa mňa a rozohnala sa veľkým mečom na moju posteľ. Brena! Našťastie udrela naprázdno o vankúš hneď vedľa mňa, mohla som detailne vidieť vykladanú rukoväť ťažkého meča.

„A ten hlupák Thisis ťa proste nevedel doraziť!“ S hlasným „Ech!“ sa napriahla znova, obrovský meč stanul nad jej hlavou, ruky sa jej triasli čo ho ledva udržala. Nechala ho nad sebou vzoprený a mierila si presne, aby ma s ním trafila. V tej rýchlosti ma napadlo, že mám len jedinú šancu a to je, - správne sa vyhnúť a odstrčiť sa na bok. Vložila do toho silu - ja som sa odrazila nohou a spadla bolestne dole z postele, meč silno tresol na slamený matrac a ako ho presekol hlasno sa zadrhol o kamennú posteľ.

„Prestaň, Brena! Nechaj ma! On ťa zabije, počuješ!“ kričala som na ňu zo zeme. Počula som ako znova potiahla ten ozrutný meč smerom ku mne. Plazila som sa po zemi, snažila sa dostať na štyri, ale bolo to zbytočné.

„Je mi to jedno! Ja som tu ostala s týmito pijavicami len kvôli nemu, kľudne nech ma zabije!“ Vystrašene som pozerala na ňu ako po zemi ťahá ten kus železa. Chápala som ju a vedela prečo to robí, videla som v jej tvári číre zúfalstvo a bolesť zo zrady. Premárnila život a svoje city a ja som dostala to, o čo som prv ani nestála. Pozrela som sa pred seba, Alica ležala v neprirodzenej polohe na zemi, rozplakala som sa.

„Čo si jej spravila!?“

„Tej? Nič. Tá sa z toho dostane má tvrdú palicu, ale ty!“ rozohnala sa znova. Všetko bolo stratené. Princ môj, láska, milujem ťa... Umriem aspoň preto, že to tak je. Brena sa napriahla z celej sily, videla som to aj ja, nemohla minúť, stočila som sa a chytila si hlavu, ale naraz sa nič nedialo. Čakala som, ale úder neprichádzal. Otvorila som oči, v ten moment som začula to najstrašnejšie vrčanie, myslela som, že mi roztrhne uši. Môj upír držal ostrie meča nad Breninou hlavou, desivo jej cvakol zubami pri tvári a zavrčal tak, ako vtedy na mňa v tej stajni - ibaže omnoho stršideľnejšie. Doslova odhodil Brenu na protiľahlú stenu, ktorá ostala na moment otrasene ležať. Myslela som, že ju zabil.

„Vstaň! Vstaň, zmija!“ Brena sa pomaly zviechala zo zeme, musela mať zlomenú ruku, lebo jej visela neprirodzene pozdĺž tela. Ako sa znova pohla, zvýskla bolesťou, nemohla sa postaviť, tak tam skrčene len v akomsi podrepe stála. S očami plnými sĺz bolesti a poníženia tam zlomene nahlas plakala.

„Povedal som, vstať!“ Hrubo vrčal a hovoril pri tom. Jej pohľad bol naraz plný strachu, pozrela som sa na Edwarda, oblizol si vycerené zuby. To nebol on, takéhoto som ho nepoznala. Chcela som sa rýchlo dostať bližšie, s Brenou sme si hľadeli do očí. Naraz stál hneď vedľa nej, držal ju pod krkom asi meter nad zemou, to jeho vrčanie bolo neznesiteľné. Nesmela som dovoliť aby ju zabil. Umrie preto, že milovala, preto, že jej puká srdce z nešťastnej lásky.

„Môj pane, prosím...“ Pootočil hlavu, ale vrčanie neprestávalo. „Nerob to, pusti ju!“ Snažila som sa, aby to znelo vážne, ale hlas som mala tak slabý. Nereagoval, Brena len odvrátila rezignovane tvár.

„Edward!!“ Po prvý raz som vyslovila jeho meno nahlas. So zamračeným pohľadom sa ku mne otočil. Doplazila som sa udýchane až ku schodom a snažila sa podoprieť rukami, podarilo sa mi nepohodlne si sadnúť na bok.

„Pusť ju, prosím!“

„Nebudeš mi hovoriť čo mám robiť!“ škaredo zavrčal mojim smerom, rozplakal som sa aj ja. Ako náhle to zbadal, pohľad mu zmäkol a pevne zovreté črty mu trocha povolili.

„Prosím, môj milý, pusti ju.“ S očami plných sĺz som na neho prosebne pozerala. Naraz, akoby sa mu vrátila tá dávno stratená ľudskosť a on Brenu opatrne položil na zem. Tá sa s dusivým kašľom snažila nadýchnuť, čo ju držal tak silno za krk. Nespúšťal ma z očí, tváril sa veľmi čudne, akoby si uvedomil, že niečo strašné spravil. Podišiel k Alici, pomohol jej posadiť sa. Potichu dal zavolať sluhu zo stajní, došlo mladé dievča, okamžite sa ujalo zranenej Breny.

„Odveď ju odtiaľto a hneď sa sem vráť,“ povedal vecne tej dievčine a položil Alicu na posteľ. So sklonenou hlavou som tam hľadela na ten dopraskaný mramor rozbitých schodov a triasla sa chladom. Slzy mi stekali na kameň, vyzerali ako kreslené smutné jazierka bolesti.

Dotkla sa ma láska, nadvihol mi dlaňou jemne tvár. Rozplakala som sa, vzal ma opatrne do náruče. So mnou na rukách sa načiahol po hrubú kožušinovú prikrývku z postele a zababušil ma do nej, ako malé dieťa. Cestou von z domu ešte vzal moje teplé jazdecké šaty a v náručí si ma niesol smerom ku stajniam. Nič nehovoril, iba mlčal.

Zostal so mnou stáť hneď vedľa prikrytého Toshida, obaja sme ho pohladil po teplej papuľke, pomaly prešiel so mnou aj k Albii. Nepáčilo sa jej, že som tak blízko pri ňom. Znova sa naťahovala a hrozila, že ho pohryzie. Aspoň to mi spravilo lepšiu náladu a aj on už nemal tak napätý vyraz v tvári.

Všade voňala čistá podostielka a domácka vôňa koní. Ľahko vyšiel rebríkom do dlhého senníka a položil ma do veľkej kopy suchej trávy. Nič nehovoril, len si ľahol vedľa mňa a unavene mi hľadel do očí. Asi sa aj on potreboval ukryť, schovať pred tým všetkým čo bolo okolo nás a chcelo nás to zničiť. Od začiatku to bol Thisis, potom lykani a nakoniec aj Brena. Mala som strach z budúcnosti.

„Už navždy budeš musieť za nás bojovať?“ spýtala som sa potichu hľadiac na slamenú strechu senníka. Smutne sa usmial, pritiahol mi prikrývku až k brade, nežne ma pobozkal na nos.

„Neboj sa princezná, budem bojovať, nič ma nezlomí a nik neporazí, pokiaľ ma ty budeš milovať.“ Bol tak unavený.

„Vždy ťa budem milovať,“ šepla som a nežne ho pohladila po líci, vyzeral akoby spal. Zavrela som oči aj ja a nechala sa unášať nežným pocitom v jeho objatí.

Unášať láskou...

 

***

 

Naši hrdinovia, nežní milenci, znova pri nich Arthemis stála, ale luna sa neodvratne blíži a lykani čakajú na naplnenie dohody, Marcus a jeho hrozba silní, zvitok už dorazil - Patrius už všetko vie. Ako sa rozhodne rada, pošlú Isabel do Ríma, alebo za nich rozhodne niekto iný? Niekto, kto o tom všetkom vie a nenávidí Isabel tiež?

 



*voní - vonia - použitý slang

Možno ste niektorí postrehli, že sa v textoch poviedky našlo nespisovné slovo. V slovenčine, pokiaľ sa nálisnému mäkčeniu môžem vyhnúť, tak to sem-tam spravím - podotýkam; je to veľmi ojedinelý úkaz.


zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

semiska

24)  semiska (14.06.2011 19:08)

Tak Brena mě teda dostala, typovala bych to spíš Lyre... Svým posledním odstavečem si mě docela dostala, napadly mě takové ošklivosti...

Evelyn

23)  Evelyn (06.05.2011 11:12)

Útok Brenny... Vím, že tohle je kruté, ale mám takový pocit, že by pro budoucí děj bývalo bylo lepší, kdyby ji zabil.

sakraprace

22)  sakraprace (05.03.2011 17:22)

Jsem regulérně omámená. Ale kapku mě děsíš! Co všechno na ně ještě chystáš?? A co Patrius? Co rada? Jsem napnutá jak sáňky v létě.

Astrid

21)  Astrid (16.11.2010 21:06)

Som rada, že ste prišli sem za mnou dík

20)  leila (16.11.2010 20:29)

to je uplne genialne...asi som sa stala zavisla na tejto poviedke..prooooosiiiim rychlo pokracovanie

19)  Gaudi (16.11.2010 16:59)

juhú, to bolo tak dokonalé! strášne sa teším na pokračovanie, ale zároveň sa ho aj desím... chúďatká moje, nemajú toho ešte dosť? Nee, ty im ešte pridáš... úžasne píšeš! ale to ti nemusím opakovať... proste nádherná kapitola

Astrid

18)  Astrid (09.11.2010 21:42)

gucci, prosím te neomlouvej se, ja si myslela, žes to nevidela, tu další kapitolu, inak dik, vždyť víš jak to so mnou je, už píši další a dúfam, že na víkend bude
vidím, že si hodená v strese, tak klidek bony budou:D

gucci

17)  gucci (09.11.2010 20:46)

Astrid musím se Ti mocinko moc omluvit, za mou absenci komentářů...já teď prostě nějak nezvládám...ale už se polepším!!
Hrozně moc děkuji za tyto dvě části, když jsi nám dopřála úžasné uvolnění a čas na zotavení, když teď tuším, co za hrůzy nás bude ještě čekat...Ed je dokonalá smrtící šelma..je úžasné, jak je sebejistý a nepoddajný...ta romantika v seně, to bylo tak áchací a klidné ...Albia s Toshidem jsou miláčci ...No a Alice ta to chudina vždycky schytá, je dobře, že má v zásobě tolik životů!!...
Zlatíčko ty jsi neskutečná...prezentuješ jejich příběh s takovou lehkostí...bylo to celé jak dotyk motýlích křídel...Každý den na Vás myslím, co zase v Hranici provádíte...Tvé kapitoly vydají za deset normálních, takže nikam nepěchej...my si rády počkáme na takové kvalitní a chutné výtvory

Astrid

16)  Astrid (09.11.2010 03:45)

Ďakujem za korekciu, ja si to teraz užívam tiež, tá poviedka je úplne iná v predošlej kapitole som myslela, že zle vidím, a ak som to teda tak bez chyby napísala- čomu neverím tak som fasa. Dobrá duša sa na to nemohla pozerať., ehm... určite to niekto opravil nejaký moj andel

Astrid

15)  Astrid (08.11.2010 14:53)

Ewik i já dekuji.

Ewik

14)  Ewik (08.11.2010 11:47)

Bylo to nádherné. Děkuji.

Astrid

13)  Astrid (08.11.2010 01:16)

Alasko, mámila som slovami - hm... ver, že ma jedna poriadna lavína zasypala doma(Plný kôš prádla). Jo a myslela som , že to prekvapí, ale ono sa to tam samo mi nastrčilo, tá sekvencia s tou vaňou, tak bacha na mňa:D
Poly
A jo, dík :)

Alaska

12)  Alaska (07.11.2010 23:29)

Astrid, jak jsem mohla bez tohohle tak dlouho žít. Dokážeš naprosto bravurně mámit slovy. Klidně by ne mě mohla padat lavina a já bych si zažraná do Tvé povídky toho ani nevšimla. Nějak jsem z toho trochu mimo, ta delší pauza měla za následek, že jsem do téhle kapitolky šla naprosto nepřipravená, ač jsem si ji schovávala na klidný ničím nerušený večer. Jsem naprosto omámená.

11)  poly (07.11.2010 17:10)

Astrid

10)  Astrid (07.11.2010 02:11)

Chcela som Vám všetkým poďakovať a povedať Vám, že Hranica je iba sen. Keď ho nemôžem vidieť, je to trest, ale mám Vás a Vy moje oči vždy zobudíte živou vodou a môžem cítiť všetkú tu vravu múzy nebeskej - znova ju pojímať - ďakujem Vám všetkým, nebyť Vás - bola by som hladná a možno spisovala iba chladné striebro v kovovom jazyku.
eMuska, srdce zvané - srdce milované...
Lucie, gabina - holky
Karolka, láska k Tebe... možno by som nikdy Hranicu nepísala - tak ako to robím teraz, ale Ty ma stále nútiš veriť, že to za niečo stojí. Možno si jediná, ktorá to vidí a cíti presne ako ja. Niet slova, aby bola láska popísaná - nieto slova - verím, že v niektorých veciach to proste nevieme napísať, iba cítiť - lenže nájsť tie malé písmená je tak ťažké.
Jarusinka, ako! kde tu skepsu mám chytiť za ten vrtiaci sa koniec! Nebyť Teba, mlela by som si tým svojím jazykom. Korekcia bola záludná a ktovie či nie aj ublížená, Tvoja priazeň mi je drahá. a ozvem sa Ti, hneď zajtra!
Lenka326, neboj sa , nič iné než lásku nepoznám a krutosť - bez nej by Hranica nežila.
Ashley, neboj sa, všetko bude a vez, že to bude krásne, lebo povinúť dieťa - jeho dieťa táto poviedka potrebuje a ostala by smädná bez toho naplnenia, tak počkaj chvíľu.
Bye, iba Bye - vnímavá moja senzorka, bez Teba by som si svoju poviedku bála znova prečítať a vo veľa veciach si sa nemýlila. A Tvoja dôvera... buď so mnou

Ďakujem Vám, kapitoly boli zay horúca publikované, ale Jarušika povedala, že to za mňa generálsky vyrieši:) ;) - idem jej veriť(ozvať sa na icq) a otepať moju ďalšiu kapitolu o hlavu, možno ma vystrelí hore konínom.
Mám Vás rada, ppp, Astrid.




Bye

9)  Bye (06.11.2010 22:06)

Ach, lyrika... ve Tvém podání se asi nikdy neomrzí.
Tohle na Tvém Edwardovi zbožňuju. Je osudově zamilovaný, pod Isabeliným pohledem taje, stává se z něj krotký beránek. Přesto stále zůstává tvrdým a nekompromisním vládcem. Upírem, jehož prudké pohyby jsou trochu strašidelné. Nebýt jeho horalky, Brena by už byla na druhé straně. Opravdu mi nahnal strach.
Něco mi říká, že jí dobře zachránila život. Ona byla ten nejmíň zákeřný nepřítel. Až půjde do tuhého, třeba se ještě bude hodit.
Srdce mi usedá, když si pomyslím, jak moc zoufalí a unavení musí být, když se schovávaj na seníku... před celým světem.
Ajaj, tuším, kdo nenávidí Isabel víc, než Brena.
Ještě mi nedáš vydechnout.

8)  Ashley (06.11.2010 21:51)

páni, celé to bylo dokonalé, jsem moc ráda, že to Bella přežila. Ed mě vážně dostal, stejně jako ty. Tolik emocí... bylo to nádherné. Doufám, že se Bellin plán s mimčem brzo vydaří:) a taky doufám, že Marcuse vyřídí někdo jiný... těším se na pokračování!!!
P.S. Ta hudba to činí jen dokonalejší

Lenka326

7)  Lenka326 (06.11.2010 21:10)

Děkuju. Tento díl byl skvostný. Když jsem začala Hranici číst, připadalo mi to hodně syrové, krvavé a tak, i když ta doba taková byla. Ale tvoje postavy, jejich pocity, jsou tak skvělé, že se prostě nedá přestat číst. A tahle kapitola, to bylo fakt NĚCO. Tolik lásky, oddanosti, něhy, obětavosti v těle bezduchého upíra... Jsou nádherní ve své lásce, jen kdyby je osud pořád tolik nezkoušel. A asi ještě zdaleka není konec všem překážkám, že? Ještě jednou díky za skvělé sobotní večerní čtení a snění

6)   (06.11.2010 17:21)


To bolo krásne, kruté, smutné, prakypovalo to láskou a všetkými inými emóciami.
Rozzúrený Edward je vždy úžasný Hoci sa dokážem úplne vcítiť aj do Breny. No ona zašla priďaleko.
A ten koniec??? To, že ide do tuhého si mi naozaj pripomínať nemusela
Čo len budú robiť??? Čo budú robiť??? Ach... mám v hlave niekoľko scenárov a som zvedavá, ktoré scénky z nich nakoniec TY použiješ vo svojom veľkolepom premietaní do písmen.
Ale Astrid... ach ja to naozaj nechcem písať, ale tie chyby... prosím, nešlo by aspoň s tými gramatickými čosi urobiť? Možno som na to len príliš precitlivená, ale naozaj mi to bije do očí. Ak to nie je príliš trúfalé, tak ak by si mala záujem, mohla by som ti pomôcť to opravovať, bolo by mi cťou to mať prečítané medzi prvými

Krásna kapitola. Dúfam, že pokračovanie bude čím skôr.

P.S.: ďakujem za takú dlhú predošlú časť a aj túto kapitolu



5)  Lucie (06.11.2010 10:52)

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek