Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola trinásť - prvá časť

Kapitola 13 1/2

 

Iba ona...

 

Priesmykom duní divoká voda... To nebola bolesť čo si cítila, neboj sa. Cválaš s Albiou nekonečným vodopádom na juh. Túžim byť tou neskrotnou vodou, ktorá si na svoju nekonečnú cestu berie tvoj dotyk.

Isabel, pokor ma, urob čokoľvek, len ma tu nenechávaj samotného. Aj tak ťa pôjdem hľadať, je mi jedno kam. Žiadna priepasť nebude dosť hlboká, žiadne podsvetie nebude dosť veľké a desivé, lebo ja budem to podsvetie. Stanem sa ním, ver mi, tak počuješ? „Počuješ!“

„Polož ju naspäť a nedvíhaj ju, už som ti to raz povedala.“

Neochránil som ťa, nedokázal som to, neobjal som ťa dostatočne včas a teraz umieraš... Bohovia, ukážte tú silu, zošlite na toto telo milosrdnú bolesť, ja musím trpieť, musím trpieť tiež... viac. Prosím! Tak, kde je ten bôľ?! Nech už udrie ten blesk!

Neznesiem to...

Pred chvíľou som ťa držal v náručí, miloval som sa s tebou... neunesiem ak ma opustíš, Isabel... Tvoje oči sú mi domovom, budem sa na ne dívať dokým sa na mňa nepozrú. Tvoje pery sú mi potravou, budem na ne hľadieť dokým sa nepohnú nežným úsmevom. Tvoje teplo mi je spánkom a nenechám si ho vziať. Budem tu, nedovolím ti odísť. Zaprisahávam ťa, neskúšaj to!

„Princezná moja, krásna horalka... prebuď sa mi.“

 

 

***

 

 

Čarodejnica a upír

 

Nebolo mi dopriate celú tú hrôzu vidieť naozaj, ale v ten deň, keď sa to stalo... myslím, že som prežívala tú jeho bolesť presne v ten okamih, keď sa mi po odchode Isabel na hrad, zjavila tá strašná vízia, a potom... on umieral, a stále pritom žil. Nikdy som čosi tak strašné nezažila. Neviem, prečo som to skôr nevidela, nerozumiem tomu, možno existuje dôvod – prečo tomu tak je, ale dodnes ma žiadne vysvetlenie nenapadá.

V ten deň, čo sa to všetko udialo, bol jediný ako tak pri zmysloch Patrius. Snažil sa, vedela som to, aj keď jeho druhý syn bol mŕtvy. Chcel Isabel pomôcť, chcel ju ochrániť, ale ruka osudu vedená Thisisom nás tu všetkých živých a neživých nechala na vážkach.

Patrius v tom zmätku prikázal Isabel preniesť na hrad, ale zastavila som ho a radšej sme ju odniesli k nemu do Kaledóninho domu. Stála som hneď vedľa Patria, keď mu len preblesklo hlavou, že by bolo správne jej hlavu oddeliť od tela úplne, aby sa netrápila, neveril, že by to mohla prežiť a ja vlastne tiež nie. Edward, ako náhle to vyčítal z jeho mysle, vyskočil ako zmyslov zbavený. Na to sa strhla taká mela, že sám vládca mohol byť rád, že nedopadol ako Thisis. Kde bola garda, keď sa bili s Thisisom?

Všetci Patriovi strážci ho musela držať, nechcel aby sme sa jej dotýkali, neveril nám. Asi si naozaj myslel, že jej chceme pomôcť na druhú stranu, nakoniec sa ale upokojil. Ležal sám rezignovane na zemi, bol úplne mimo. Nikdy som ich nevidela v takom stave a to som o upíroch vedela všetko. Ani neviem čomu chcel Edward veriť, také zranenie, aké mala ona, kto by povedal, že sa z toho vôbec dostane.

Poslala som slúžku pre všetky potrebné veci, ktoré sa mohli zísť, ale ani len ten odvar z cezíšky vôbec nezaberal. Rana na krku sa jej nezaceľovala a srdce jej stratou krvi skoro vôbec nebilo. Neviem, čo ju ešte držalo na tomto svete. Možno to bol jeho jed, ktorým mala presýtené celé telo, alebo to možno bolo tým, že nechcela prejsť na druhú stranu, niečo ju tu držalo – on ju tu držal.

Pred tým, ako Patrius odišiel, ho ešte zodvihol zo zeme. Pomohla som mu ho posadiť vedľa jej postele, vôbec na nás nereagoval, díval sa na ňu, vyzeral chudák strašne - žiadna hrdosť, žiadna sila.

Osamela som s nimi v Kaledóninom dome.

Dokým mi slúžka pozažínala a znova postavila zovrieť vodu, bola už tma a on sa stále z tej polohy, ako sme ho posadili, nepohol. Vyzeral ako sinastá smrť, ktorá sa nás všetkých chystá zniesť zo sveta a iba ju jedinú, s láskou obchádza, a pri pohľade na ňu, smrťou prestáva byť.

Radšej som si hľadela svojho, keď sa trocha prebral z toho bláznovstva, desil ma. Jednu chvíľu sedel ako kamenný a uprene sa díval jej smerom, potom sa len okolo mňa tou jeho rýchlosťou mihol a znova sedel bez pohnutia ako socha. So mnou neprehovoril, iba jej potichu čosi šepkal. Vtedy tá jeho nehybnosť opadla a choval sa ako človek, videla som to. Pohládzal ju po vlasoch, potichu k nej prehováral, hladil jej chodidlá a stále mal niečo s tým, aby jej nebola zima. Už druhý krát som ho musela napomenúť, aby s ňou nehýbal. Mala som pocit, že si ju chce vziať do náruče a nejakým zázrakom ju prebrať k životu. Nakoniec si k nej ľahol na posteľ, vyzerali spolu vedľa seba ako večný milenci, nad ktorými sa zastavil čas a oni uviazli v smutnom spánku nešťastia. Plakala som... Plakala som preto, lebo som to videla, preto, lebo som to cítila a preto, že som bola bezmocná.

On netrpel, trpia ľudia keď prídu o svojich najbližších. Tí ľudia môžu plakať, môžu dúfať a veriť v zázrak, ale on... to on nemohol. On prežíval tú smrť stále bytostne vo svojom tele, znova a znova - nič nepovoľovalo, žiaden plač, žiadna viera v čosi. On neveril ničomu, len sebe a jej, nič iné nemal - iba tú lásku. A teraz ju strácal.

...

Najhoršie bolo, že Edward slepo očakával odo mňa, že ja ju vyliečim. Stále som videla v jeho očiach tu výčitku, že som to nezbadala včas. Aj keď mi nič nepovedal, vedela som to. A moje vízie, - bola som bezradná, iba jediné jedno pojítko ma držalo. Malý, hlúpy zvitok od Marcusa, stále mal byť doručený. Existovala možno nejaká malá nádej, že by to jeho stopár zbadal, že jej svetlo pre neho vyhaslo. Neviem, nevedela som či je to možné, či stopár stráži pečať, alebo ju. Nič iné som nemala, ale márne nádeje som nikomu dávať nechcela. Zvitok meškal, čakala som naň ako na zázrak.

Ešte v ten deň, to málo čo som videla, akési jej svetlo, sa mi pomaly vytrácalo a bála som sa na to čo i len pomyslieť. Ťažko sa mi strážili myšlienky a ako náhle to on v mojej hlave vyčítal, začal vyvádzať ako šialený, že Kaledónin dom vyzeral behom chvíľky ako ruiny.

Druhý deň nad ránom, sa jej srdce na okamih zastavilo, tá panika, čo nastala na tú malú chvíľku, bola desivá. Artemis stála pri nich, inak som si to nevedela vysvetliť. Vrhol sa k nej, akoby vôbec nemala preseknutý krk a triasol ňou dovtedy, dokým jej srdce znova nezačalo biť. Možno on... možno v tú noc začal veriť tiež. Šťastím celý bez seba podišiel ku mne, zakázala som si vôbec o niečom premýšľať a vôbec už nie, ak sa to zopakuje. Nestačila som ani odohnať tie doterné myšlienky a mramorová stena sa zvalila rovno do Kaledóninej fontány.

...

Prešiel druhý deň, tá najväčšia kríza bola zažehnaná, aspoň sa mi tak zdalo, lebo vo víziách som videla Edwarda usmiateho, tak som sa toho hodlala držať a mala tiež trocha lepšiu náladu. Snažila som sa zo starých zvitkov aspoň čosi vyčítať, nájsť recept, ale nič, čo by jej rany zhojilo som nenašla. Nemala som nič iné, než ten hlúpy odvar a nakoniec to vyzeralo, že ani ten jej nepomáha. S hlavou sklonenou v dlaniach mi neostávalo nič iné, len čakať. Po chvíľke tupého pozerania sa nikam mi došlo, že jedna vec by možno pomôcť mohla - ,nikdy som neverila v jej liečivosť. V okamihu stál pri mne.

„Ako to mám urobiť? Toľko jedu v sebe nemám,“ pretrel si prstom zuby.

„Že ma to skôr nenapadlo! Možno to bude stačiť a okrem toho sú tu aj iný upíri,“ premýšľala som nahlas.

„Také patoky sa jej nedotknú, Alica.“ Bol to namyslený hlupák. Jeho následné výhražné vrčanie ma nevyviedlo z miery, ale čo povedal potom, áno.

„Prečo si taká slepá a nič dôležité nevidíš, ale sluhu, ktorý má doniesť čistú bielizeň, alebo iné hlúposti áno?“ Nechala som to tak, bol podráždený, hladný a zlomený. Radšej som chcela vymyslieť, ako zohnať dostatok jedu na ošetrovanie jej rán.

„Vo veľkom množstve jej to môže ublížiť.“ Iste, jed zo zmije je iba slabý odvar proti tomu... Škaredo ma mňa pozrel.

„Pokiaľ to neskúsime, nezistíme to, tak si na tie tvoje zubiská nasaď konečne rýchlo hodváb. Ja to potom zamiešam s repíkovou mastičkou, aby to na rane držalo.“ Poslúchol a o niečo sa snažil s miskou a kusom hodvábu v rohu pri závese.

V chladnej podzemnej komôrke som mala uložené mastičky a rôzne výťažky z odparených bylín. Hľadala som najčerstvejšiu repíkovú mastičku strčená vo dvierkach podlahy, keď mi to naraz všetko došlo. - Však ja som Isabel vôbec nevidela odvtedy, čo dostala tú hlúpu pečať od Marcusa! Všetko čo sa stalo na nádvorí som videla až keď to malo zasiahnuť jeho, ale to bolo už neskoro. Prekliaty Marcus a jeho predstava o láske!

„Alica, hovorila si niečo o Marcusovi?“

„Áno. Tej pečate sa musíme hneď zbaviť. Nevidím Isabel kvôli nej. To je ten dôvod, čo si chcel vedieť.“ Edward sa zamračil, akoby našiel toho pravého vinníka, zmizol ako čmuha a obratom stál predo mnou aj s tou hlúpou pečaťou v ruke.

„Pošlem sluhu hneď k Hakronovi, nech to Grini schová...“

...

Prišli sme na veľa odpovedí, upíri jed a oslepujúci ma šperk, ale stále sme ešte nevyhrali nad smrťou. Ďalší deň prešiel a ja som sa nezabudla modliť k Arthemis za tento zázrak, ktorý pomotal hlavu mocným mužom a sám si vyslúžil viac bolesti než si zaslúžil. Áno, zaslúžila si toho viac, viac ako ktokoľvek iný...

 

 

***

 

Iba on...

 

Čo je väčšia bolesť, milý môj, než jestvovať bez teba, bez tvojho hlasu, bez tvojho dychu, bez toho, aby si ma miloval... Ak už ťa nikdy nesmiem cítiť, tak potom zahyniem rada.

V akejsi trhavej bolesti som sa prebrala. Celým telom sa mi rozpínala horúčosť, ktorá pomaly zanikala v rukách a nohách miernym chvením. Útroby sa mi skrútili, chcelo sa mi vracať, v ústach som mala podivnú sladkastú chuť krvi. Odkiaľ sa vzala? Naľakal ma pohľad do jeho očí... Videla som ho!  To isté, čo v tom sne! Thisis na mňa reval, lenže tá krv, čo som mu v ústach videla - v tom sne, tam nebola. A nakoniec som si ani nebola istá, či ju tam naozaj mal, ale evidentne som ju videla vytrysknúť k jeho tvári. Zvláštne...

Možno som sa z toho sna ešte neprebrala? Chcela som sa pozrieť na svoje brucho, či ho mám potrhané, krk mi horel akoby som prehltla sústo pahreby. Tak som sa nasilu predklonila - chcela sa presvedčiť čo sa to deje, ale moje telo sa zrazu rozplynulo v sivú čmuhu. Blikalo mi pred očami, videla som možno ostrie meča, ale nebola som si istá tým, čo som videla. V mliečnej žiare sa nenachádzalo po chvíľke absolútne nič.

Počkať! Niečo počujem, niečo... To je on! Pochytila ma panika. Kde si? Môj pane! Počujem ťa, kde si! Kričala som z plného hrdla. Odľahlo mi, už bol konečne pri mne, cítila som to. Vždy som to vedela, keď bol na blízku, ibaže teraz som ho nevidela. To bolo divné, kričala som na neho a on mi neodpovedal, však som sa počula. Čo sa to so mnou deje?! Kde to... Kde to som!

Naraz sa okolo mňa rozkričalo viac hlasov, počula som plakať Alicu a Patrius... hovoril čosi: „Je veľmi hlboká, to je koniec, synu...“ A môj upír len pri mojej hlave povedal... on plakal?! „Ruky preč, ruky preč Nikto sa jej nedotkne, ona bude v poriadku, ona bude v poriadku...“ A opakoval to dookola pri mojom uchu. Čo sa mi to pre boha stalo? Dlhú chvíľu sa nič nedialo, iba Alica sem tam niečo zakričala, na to som v panike zistila, že sa zrazu vznášam, nie, niekto ma niesol ako vo vreci a tá celá mliečna obloha čo som videla išla so mnou tiež. Celé to bolo divné, stále sa niekto okolo mňa hádal a bil.

„Sem opatrne, na hlavu, Alica vodu.“ Hovoril Patrius.

„Musíme počkať dokým zovrie.“

„Tak nech už vrie!!“ Môj upír kričal na Alicu? Niečo sa mi stalo a ja neviem čo? Ešte raz som si všetko premietla v hlave. Thisis, krv, on ako stojí pod starou lipou pri stajniach a Patria... Patria ako sa zrazil... s... mečom... Osvietilo ma spolu s panickým precitnutím; Ja som mŕtva! Thisis ma naozaj zabil, rozplakal som sa a kričala znova z celého hrdla, ale pritom som sa počula a nepočula.

...

„Isabel, Isabel...“ Kvílivý uplakaný mužský hlas, jeho, môjho upíra hlas som počula priamo pri mojom uchu. Rozvzlykala som sa ešte viac. Takto vyzerá smrť, že ich môžem počuť? Napodiv mi to urobilo v tej opadávajúcej hrôze radosť, ale hneď ma pochytila ďalšia. Čo sa stane, keď ma pochovajú! Ostanem v tej čiernej zemi a budem tam stále premýšľať o tom, že nemôžem nič urobiť? Budem celú večnosť plakať v zemi stratená?

...

Je deň, noc? Je tu nekonečná hmla. Ako dlho, ako dlho som mŕtva?

„Alica, sú to už tri dni a nič...“ Šepkal krásny hlas pri mojej hlave. Chcela som znova začať kričať, ale bolo to zbytočné. Aspoň, že bol tu pri mne.

Napadlo mi niečo skúsiť, Alica mi nedávno vravela, že môj upír vie čítať myšlienky, či čosi také, ale mne nikdy neodpovedal tak ako iným, možno teraz, možno teraz... ! Sústredila som sa na to na čo myslím až mi začalo blikať pred očami.

Edward! Môj pane! Počuješ ma? Nič sa nedialo, ale naraz... „Alica, hovorila si niečo?“ Ozvalo sa hneď vedľa mňa. On ma počul!

Môj pane! To som ja. Tvoja Isabel... Čosi zašuchotalo hneď vedľa mňa, počula som jeho dych, zdalo sa mi, že hlasno dýcha. „Isabel? Alica ja ju počujem!“ Nahlas povedal, zdalo sa mi, že to znelo vydesene, ale potom...  akoby sa usmial, usmiala som sa aj ja.

„Isabel... Isabel, povedz ešte niečo, som tu pri tebe,“ znel tak nešťastne.

Bojím sa, môj pane. Áno bála som sa, ale asi som si to mala nechať pre seba. Čosi sa ku mne natlačilo, akoby sa niekto tisol k mojej hlave, necítila som telo, ale mala som pocit, že na mne niekto leží a bolestne vzlyká. Znova som ho počula.

„Neboj sa, neboj sa, prosím, láska, všetko bude dobré. Život môj... nemusíš sa báť, som tu s tebou, som tu s tebou.“ Jeho kvílivý hlas ma desil.

„Edward, prestaň s tým a pusť ma k nej, previažem jej ranu. Napadlo ťa vôbec, že ak ťa počuje o čom pochybujem, tak ju totálne desíš? Mal by si ju nechať v pokoji, choď niekam.“ Srdce mi nadskočilo, keď hnevlivo zavrčal: „Alica, veľa si dovoľuješ, vieš to?“ Viac už nič nepovedal, ona ho odohnala?

„On si snáď myslí, že sa ho bojím, ts... Tak princezná, previažem ti ranu a toto ti sem dám, trochu to smrdí...“ Alica sa mi prihovárala a komentovala všetky úkony, ktoré so mnou robila. Potom si začala niečo veselé pospevovať a nakoniec odišla aj ona. Neverila tomu, že ma počul? A kam šiel on? Kde ste?

...

V tomto mliečnom podsvetí mi bolo pridlho. Nevedela som ako dlho budem takto bezmocne ležať. Povedal, že všetko bude v poriadku, rozhodla som sa tomu veriť - jemu veriť, on by ma nikdy neklamal.

Premýšľala som nad všetkým čo sme spolu zažili a snažila sa prísť na to, kedy sa to všetko zmenilo a ja som sa doňho tak bezhlavo zamilovala. Bez neho by bol svet prázdy, bez neho by som nežila. Snívala som a usmievala sa, asi, vari som zaspala, ale keď som sa znova prebrala, tak to bolo iné. Hlava sa mi išla rozskočiť, bolesti v krku boli neznesiteľné, sucho v ústach a tá odporná chuť... Cítila som, že ma štípu oči a pery. Pohla som hlavou, s plytkým nádychom zo mňa vyletel bolestivý výkrik, radšej som sa nepokúšala znova pohnúť.

„Čšš, láska, opatrne..“ Nádherný hlas, upokojilo ma to. Sústredene som sa zamerala na svoje oči, chcela som ho vidieť – musela som ho vidieť. Šlo to ťažko, ako náhle som ich trocha pootvorila, to svetlo ma bolestne oslepilo. Chcela som si chytiť dlaňami tvár, ale necítila som si vôbec ruky. Niečo sa dotklo mojich očí, bolo to mokré - vlastne studené a mastné.

„Už je to lepšie?“ Klipkala som očami a chcela niečo povedať.

„Moje... oči...“ Jediné čo zo mňa vyšlo v pude sebazáchovy, akýsi sípavý zvuk, naraz svetlo zmizlo.

„Už je to dobré, láska, som tu,“ šepkal môj princ a nežne ma hladil na líčku. Moja snaha o úsmev sa zmenila v bolestivý uškľab, čo sa mi popraskané pery bolestivo trhali, oblizla som si ich. Hneď mi pretrel aj tie jemnou mastičkou. Konečne som ho ostro uvidela a ostala len hľadieť do nežných očí. Jeho tvár, nikdy som nevidela v jeho tvári šťastnejší výraz. Nikdy som v nej nečítala toľko silných pocitov, i keď teraz tá tvár, tie ostré črty vynikali akosi viac než inokedy. Hlboké tienisté kruhy okolo tmavých očí prezrádzali, že sa dlho nekŕmil, že čosi strašné prežil.

„Vrátila si sa mi...“ pokľakol vedľa mojej postele a sklonil hlavu s povzdychom k mojej tvári. „Bál som sa, život môj, tak som sa bál, že ťa stratím.“

„Nemohla som ťa tu nechať samého.“ Ledva som si rozumela sama čo hovorím a snažila sa naňho povzbudivo usmiať, pery ma bolestivo zaštípali.

„Nemohol som ťa nechať ísť...“ Krásna tvár bola tak veľmi unavená, akoby večnosť nespal. Všetka tá láska – naša láska a úľava sa naplnením rozpínala okolo nás a tvorila iskrivú slabú auru, sotva viditeľnú ako číra voda. Cítila som jeho srdce, tak hlboko vo mne, dunelo v mojej slabej hrudi ako vodopád. Usmiala som sa znova.

„Videla som vodopád...“ hlesla som, on sa usmial a pokýval neveriacky hlavou, naklonil sa úplne ku mne.

„Prosil som bohov nech sa ti zdá krásny sen, nech sa ti sníva o vodopáde,“ šepol mi pri ušku. Videla som to ako sa drží späť a bojí sa ma iba dotknúť. Chcela som natiahnuť ruku k jeho ústam, lenže moje telo bolo nehybné, nedokázala som sa vôbec pohnúť. Skúsila som to znova, asi videl, že sa ho snažím dotknúť. Jemne mi ruku nadvihol a akoby v tú chvíľu potiahol za nejaké lano, v hlave mi pálivo trhlo tým pohybom, bolestivo som zastonala. Celý vyplašený mi ruku opatrne položil naspäť na posteľ.

„Čo som spravil? Alica!“ Jeho panikou presýtený hlas vystrašil aj mňa, slzy mi vyhŕkli z očí, chcela som si ich utrieť, lebo mi stekali rovno do uší, ale nepohla som sa ani o piaď. Ako náhle zbadal, že plačem, sa to jeho zúfalstvo zmenilo na čistú hrôzu. Sklonil sa až úplne ku mne, k môjmu spánku, jemne si priložil tvár do mojich vlasov, čosi nezrozumiteľne šepkal, prišlo mi to ako keby niekoho o niečo prosil. Objímal ma ale ja som nič necítila

„Všetko... všetko bude dobré, neboj sa. Prosím, nemaj strach, nemaj strach. Nedovolím, aby si sa bála, nemaj strach.“ Hlas mu zlyhával, srdce mi šlo roztrhnúť bolesťou. Sklonený pri mojej hlave neprestával stále dookola opakovať, že sa nemám báť. Musela som sa upokojiť, čokoľvek sa mi dialo zlé a on bol v ten moment bezmocný, veľmi ťažko to niesol.

„Nebojím sa, milý môj, nebojím, pokiaľ si tu so mnou,“ láskala som ho perami do vlasov a chcela aby sa upokojil. Náhle sa postavil a div že prichádzajúcu Alicu nepreniesol odo dverí ku mne k posteli. Držal ju naklonenú nado mnou a v tvári mal šialený pohľad.

„Nemôže sa pohnúť, Alica, ona... ! Ona nehýbe rukami!“ Vyzeralo to, akoby si snáď zahryzol do ruky. Alica ho chytila za ramená, potriasla ním aby sa prebral, jeho šialený výraz ma desil.

„Upokoj sa, počuješ! Mala preseknutý skoro celý krk, isteže sa nemôže hýbať!“ kričala naňho.

...

Počas týchto pár chvíľ, čo som sa popri tom všetkom zmierovala s tým, že okrem mojej hlavy necítim skoro nič, iba slabo ňou môžem hýbať a okrajovo sa mi zdalo, že viem nadvihnúť ruky - ale pokiaľ, tak to som tiež nevedela - mi došlo, že som veľmi unavená. Vlastne ja som ani celú tú dobu v tej hmle nespala. Nič iné som nerobila iba hľadala jeho krásny hlas v tej bezútešnej temnote plnej ničoho. Bola som unavená – veľmi unavená. Môj upír, mal o mňa taký strach, že desil všetkých vôkol a aj mňa. Nakoniec ale Alica uviedla všetko na správnu mieru a ja som po jeho boku pokojne zaspala. Čičíkali ma jeho slová, možno to boli príbehy, možno rozprávky. Možno len čistá láska.

 

*

 

„On sa nikdy nebál, vlastne, nikdy sa nebolo čoho báť. Ty si teraz jeho slabé miesto, jeho Achilová päta, ak by sa ti niečo stalo Isabel, on by zahynul tiež. Nakoniec najsilnejší zo všetkých Titánov bude pokorený láskou tak, ako všetci ostatný,“ prehodila Alica žartovne.

„To som rada, že to viem. Nehovorila si, že cez tú pečať nič nevidíš?“

„Poslala som ju k Hakronovej jasnovidke Grini, dokým sa nerozhodneme čo s tou cetkou ďalej.“ Len zo zmienky o tej prekliatej veci ma striaslo, zavrela som oči a snažila sa na to nemyslieť. Aj tak nič nevymyslím, otočila som sa k Alici späť.

„Ktorý z Titánov bol pokorený láskou?“

„Hm, dnes to bude určite upír, ale čo tak bájna Medúza?“ zasmiala sa. Vyrušilo nás klopanie na dvere. Alica otvorila. Dovnútra znova vpochodovalo to malé dieťa aj s tou veľkou kaďou vriacej vody, rozosmiala som sa nahlas. Alica sa na mňa nechápavo pozrela, ale potom jej to asi tiež došlo, tak sme sa v mojej posteli ešte v záchvate smiechu obe váľali. Malý sluha s odutou tváričkou urazene odišiel.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa môj upír podozrievavo a prísne hľadel na nás obe v posteli. Alica sa posadila, vlasy mala ešte viac strapaté.

„Tu prosím... si táto prostoreká dievčina robí žarty z upírov, môj pane.“ Povedala vážne a akože sa mu poklonila, štuchla som ju do nohy. Môj upír vyzeral, ako presne ten typ človeka, ktorý v živote nepočul nič smiešne a ďalej sa mračil na Alicu. Tá sa postavila poza jeho chrbát, pretočila očami a bezhlasne tuším povedala Suchár. Potom sa vážne k nemu otočila a požiadala ho, aby ma preniesol do kade s vodou, len čo bude trocha vychladnutá. Načo sa môjmu upírovi vyjasnila zachmúrená tvár a uzrela som tam znova čosi... ako vtedy v noci, vlastne tu vtedy v noci.

...

 



zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

semiska

15)  semiska (14.06.2011 18:51)

Žije!!! Bude všechno zase s ní v pořádku? Prosím ať je...Edward je tka neskutečný, je z něj úplně jinej úpír...

Evelyn

14)  Evelyn (06.05.2011 11:03)

Přežila Ale otázkou je, zda-li je to skutečně důvod k radosti... Nemůže hýbat rukama. Kvadruplegie v té době... Tak nějak mě z toho mazí v zádech a žaludek dělá kotrmelce.
Ovšem Edward a jeho péče a strach o ni

sakraprace

13)  sakraprace (05.03.2011 17:05)

Tak to byl nervák málem jsem se udusila, protože jsem zapomínala dýchat když jsem panikařila spolu s Edwardem. Strhující kapitola

12)  Ola (16.11.2010 09:18)

Nádherný díleček, už jsem se ho nemohla dočkat! Jsem strašně ráda, že to Isabel přežila! Hned se vrhám na pokráčko!

Astrid

11)  Astrid (08.11.2010 01:07)

Holky dik a
gucci, aj druhú časť som vydala, teda dúfam, že si to videla mrzelo by ma ak nie
Alasko, pracujem na tom, aby si sa zamilovala
ostatných milujem, ale to Vy viete všetci:)

Alaska

10)  Alaska (07.11.2010 23:04)

Tak to byl zase zážitek. Celý ten děj, pocity a emoce tak nádherně plynou. Naprosto se do nich ponořím a hltám jedno písmenko za druhým, až se přiřítím na konec a jen tak tak zabrzdím a nebezpečně balancuji nad propastí. Líbí se mi Bellin tak přirozený strach a naopak Alicina neotřelost. A vše dokonale završuje Tvůj Edward. Ten poměr urozenosti, lásky, síly a zdánlivé nedotknutelnosti v jakém jsi ho stvořila ty mě stále znova a znova dokáže překvapit. Nikdy jsem se bůáznivě nezamilovala do smyšleného hrdiny, ale do Tvého Edwarda bych to zvládla s přehledem.

gucci

9)  gucci (07.11.2010 19:39)

Astrid jsi génius!!...já fakt smekám..každé písmenko má svůj význam a dorazí do správného cíle...Tvůj popis bezmoci, strachu, bolesti, lásky i rádosti je prostě a jednoduše ááááááááááách!!!!...snažím se utřídit rozkutálené myšlenky...Patrius projevil své šlechetné a milující nezatrpklé srdce!!Alice je opravdová kamárádka do deště...děkuji, že máme Thisise konečně z krku!!
No a Edward milující, šepkající do úška, to jeho utrpení, jeho bezmoc a víra...jeho sílá a největší slabost..Takového ho zbožňuji na Tvé dílečky vydžím čekat do úmoru!!!!Bezkonkurenčně uchvacující...tvoříš veledílo...já budu při Tobě;)

Bye

8)  Bye (07.11.2010 11:29)

Týjo, Astrid, vypadá to, že máme doma úplně stejný upíry! :D
Nojo, čárka sem, čárka tam... Já Ti říkám, že jsem do toho tak zažraná, že to ani nevnímám. Ale nebylo by od věci využít služeb nějaký dobrý slovenský korektorky. Taková věc, jako je Hranice, si nezaslouží, aby se pod ní pořád dokola omílala gramatika.
A buď v klidu, chyby děláme všichni! ;)

7)   (06.11.2010 16:59)

krásna horalka- to mi úplne nemiestne pripomenulo keksík Veď vieš Horalky, Tatranky, Mila, Delissa:D
Dobre, dosť o keksoch, aj tak to bolo od veci...

Toto bol asi najzúfalejší dielik vôbec. Tá bezmocnosť, strach a to zúfalstvo bolo úplne zúfalé. Dokonale si to opísala. Blúdenie hmlou, šialený Edward... suchár...
To bolo úžasné.
Astrid, tak nerada to hovorím, ale niektoré tie gramatické chyby mi neskutočne bijú do očí
Idem na druhú časť, som rada, že Bella sa konečne uzdravila. Ktovie čo má Marcus v pláne



Astrid

6)  Astrid (06.11.2010 15:33)

Bye, frčím za tebou a opravujem čiarky - som tu furt!!!:D Nabito mám, tiež furt. :) Zbožňujem ťa jj a je to suchar, aspoň tu som použila čosi čo môjho drahého úplne vystihuje, akurát, že netasí meč, ale kuká televízor zato ja...

Bye

5)  Bye (06.11.2010 15:25)

Ufufufufuf!!!
Co k tomu dodat?
Celý to křičí: LÁSKA LÁSKA LÁSKA!
Na začátku jsi tím popisem událostí z Alicina pohledu (což je fakt asi Tvoje nejsilnější stránka - Edwardova bolest by na mě snad ani z jeho pohledu namohla zapůsobit víc!) nasadila takovej kalibr, že jsem se po "A teraz ju strácal." musela vydýchat. To bylo fakt strašně silný!!!
A už ani nevím, proč jsem očekávala, že potom přijde nějaká úleva. Nestalo se tak až do konce Alicina pohledu a u Isabelinýho... ne, tam taky ne!
Nakonec jsi mě přeci jenom vysvobodila z toho šílenýho zoufalství. U "suchara" jsem se šťastně a úlevně uculovala.
Astrid, absolutorium! Forma, obsah. Stále nechápu, kde se tu bereš!

4)  Lucie (06.11.2010 10:30)

Ewik

3)  Ewik (06.11.2010 08:08)

Nádhera.
Děkuji a utíkám na druhou část.

Karolka

2)  Karolka (05.11.2010 23:30)

Milá moja...
Snažím se dýchat. Díky ti za ten konec, abych se trochu sebrala...
Bylo to tam. Opět. Byla jsem v tom snu. Vtáhlo mě to a okouzlilo.
Celý ten první oddíl, kdy Edward drží Isabel a volá ji k životu. Nemohla jsem dýchat a snad ani mrkat.
Celá atmosféra boje o její život, musela jsem to prodýchávat. Ale zároveň jsem musela tajit dech. Několik míst. Vždy jsem se musela zastavit a číst je znova.
"Možno to bol jeho jed, ktorým mala presýtené celé telo, možno to bolo tým, alebo nechcela prejsť na druhú stranu, niečo ju tu držalo – on ju tu držal." Ano, on ju tu držal. Jako bys mi sevřela srdce.
A potom ta část o tom, že lidé, když někoho ztratí mohou plakat a postupně je to přebolí, ale v Edwardovi její smrt zůstane navždycky právě teď, jako by umírala znovu a znovu. Nedokážu ani popsat, jak jsem se cítila a konstatovat, že je to geniální a má to duši je snad málo.
A potom ta část z pohledu Isabell. Ten stav na hraně života a smrti. Podivné delirium, které ji od něj odděluje...
Drahá Astrid, to čekání se více než vyplatilo. Cítím se velmi obdarovaná. Děkuji!

eMuska

1)  eMuska (05.11.2010 22:16)

Perkrásne, z tejto kapitoly priam srší zúfalstvo, jedno šťastie, že má happy end. Prekrásne, tlieskam!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek