Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola jedenásť, dvanásť. Lyrika, milovanie a len láska.

hudba

 

 

Spi krásna Isabel, spi moja pani, ja ochránim ťa, aj keby som mal dobyť kráľovstvá bezo zbraní. Navždy, to prísahám. V náručí ťa mám.

Isabel...

Moja nežná Isabel...


Kapitola 11


„Isabel...“

 

Už len dvanásť dní chýbalo do luny.

Moja myseľ... vyplašená, moja duša tak ustráchaná, len srdce plné tej nekonečnej lásky k nemu jedinému a vedomie, že pôjde za mnou aj do horúcich pekiel, sa stalo mojou potravou, mojou vodou uhasínajúcou bolestivý smäd, ktorý ma spaľoval neustále, od toho okamihu, ako som do dočasného držania dostala tú prekliatu pečať od Marcusa.

Mojich pár krásnych okamžikov toho krátkeho času, čo sme mohli byť naozaj spolu, bolo nenávratne vyčerpaných. Môj upír odišiel na výpravu a na výmenu sa zaňho vrátil odporný Thisis späť do Bielej veže. Ostala som tak na dobro tri dlhé dni napospas mrzkým potvorám.

Z hradby som sa dívala ako posledný z celej jazdy zašiel do útrob temného lesa, a ja som už len uzrela nervózne Toshidové mávnutie chvostom na rozlúčku na tých pár dlhých dní. Nemohla som mu zamávať, niekto by to videl, tak veľmi som chcela. Dala by som čokoľvek za to, vedieť presne kedy sa vráti, ale krutý bohovia si pripravili pre mňa lepšie zážitky. Počas tých troch dní som zatvorila oči častejšie ako v iné.

Môj pane... Čakám na teba, vráť sa za mnou. Ach, prosby, buďte čo najskôr vypočuté. Môj pane...

V ten večer ako odišiel, som bola Thisisom pozvaná na slávnostnú večeru do hradu, na ktorej sa zúčastnila aj Lyre spolu s nejakými namyslenými ženskými, ktoré sa ku mne správali horšie ako k prašivému psovi. Nakoniec sa na večeru dostavili aj všetky Thisisové konkubíny, to preto, aby som vraj nejedla tak sama. Lyre o mne nahlas hovorila, akoby som tam ani nebola s povýšeneckými dvorankami a smiala sa na takých veciach, až som sa bála mojich zradných sĺz a zbabelého úteku, že prezradia moju slabosť a ja im zadám dôvod k ich krutej radosti. Potom sa téma pre nich vďačne zmenila a prešlo sa na uštipačnú debatu, aký je môj úpír dobrý milenec. Spomenutá bola aj tá Brena, ktorá tu už vraj štyri roky kvôli nemu otročí a dokonca býva aj u neho v dome!

Chcela som, nie, túžila som, aby sa vrátil, tak veľmi som ho potrebovala – tú pevnú, bezpečnú náruč a pohľad, čo sa dotýkal mojej duše. Bola som stratená, nešťastná a opustená.

Ach... Srdce moje, ešte jeden deň bez teba, ešte jeden deň, viem, že sa už vrátiš, cítim to...

Zvitok so žiadosťou od Marcusa stále neprichádzal, mala som strach z každého posla, ktorý prefrngol na koni nádvorím a teraz som už ani nevedela, či je to dobré, že ešte stále nedošiel, alebo naopak. Pýtala som sa dokola Alice na budúcnosť, ale myslím, že ani ona toho veľa nevidela, len bola presvedčená, že Marcusová depeša určite dorazí.

...

„Alica, ako si to myslela, že sa umorí zvieracou krvou?“ Táto otázka ma veľmi trápila, musela som sa jej to spýtať. „Môže to upír len tak vydržať?“ Netrpezlivo som čakala na odpoveď. Alica na mňa znova skepticky pozrela.

„Isabel, myslím, že on kvôli tebe nikdy neváhal, ste si súdení a to je nedotknuteľné. A či on bude trpieť, alebo nie, je vo vašom prípade úplne jedno, nič vás nerozdelí, ani smrť. Neboj sa, on to urobí pre vás.“ Srdce mi nadskočilo tým, čo povedala, že sme si súdení, málokedy čosi prezradila a toto, čo mi povedala, ma veľmi potešilo. Ale prečo spomenula smrť?

„Alica, prečo si povedala, že aj smrť nás nerozdelí.“ Pozrela sa mi vážne do očí.

„Aj to je jedna z alternatív..." Mala som stach, znova strach.

...

On sa umorí... Ale však ja tiež keď budem bez neho, možno nakoniec jeden z nás zahynie, alebo bude všetko inak a ja ho už nikdy neuvidím. Možno na mňa zabudne, keď ma pošle za hranicu k lykanom, možno si vezme Lyre, ako by mal, možno zabudne v teplej náručí prsnatej Breny, ktorá tu kvôli nemu stále je a čaká ako taký verný pes pred jeho dverami. Tá predstava, že sa z nej kŕmi a tie historky, čo som počula večer, nemohla som to tak nechať. Neodídem odtiaľto aspoň dovtedy, pokiaľ nebudem čosi vlastniť, čo si môžem v srdci uchovať - jeho. V hlave sa mi zrodil plán, vedela som, že sa na druhý deň vráti – cítila som to, že sa chce vrátiť.

Na druhý deň som trpezlivo vyčkávala dokým Alica nevytiahne päty z chalúpky a hodlala naplniť svoj plán. Chcela som byť pre neho krásna - tak ako Lyre, aj keď šanca, že to nejakým čarovným spôsobom dokážem, bola viacmenej mizivá. Z prádelníka som vytiahla tie zlaté priesvitné šaty, čo mi dala Lyre, ktoré boli opraté a vyhladené, ako keby som v nich vôbec nebrázdila špinavým snehom. Vlasy som si do hladka učesala a po bokoch splietla len tenké vrkôčiky, ktoré som vzadu zviazala stužkou, viac som o parádení nevedela. Musela som si vystačiť  s tým mojim podareným červenaním. A napokon, to horšie ma ešte len čakalo, nájsť tú jednu jedinú vec, ten zázračný elixír. Premeriavala som si päť nad sebou zostavených políc, plných rovnakých baniek, s väčšinou tak škaredou farbou svojho obsahu, že to nešlo ani popísať. Našla som dve úplne navlas podobné tomu, čo som si pamätala. Ten pravý som hneď spoznala. Už stačilo len počkať dokým príde a nebáť sa snov. Nikdy som nekula plány, ale dnes... cítila som sa previnilo, lenže nešlo cúvnuť, nešlo sa ho vzdať.

Chcela som mu povedať, že do luny už chýba len pár dní, že mu i tak verím, ale čas sa pre mňa stával neúnosným, keď som nemala ani to najmenšie tušenie, ako to chce urobiť a donútiť svojho brata k tomu, aby si ma nevzal. Chcela som, aby vedel, že ma všetko ľaká, keď sa odo mňa na chvíľu vzdiali, a najviac som chcela... mu povedať, že ho milujem, že bez neho neviem dýchať, neviem čo je život, lebo ten bez neho pre mňa nemá žiaden význam. Moje srdce, ach... moje srdce ho tak vyžadovalo – bytostne potrebovalo. Musím ísť za ním hneď ako sa vráti. Pokiaľ nás má niekto rozdeliť a mňa vytrhnúť z jeho náruče, tak nie už ako pannu, nie bez jeho dotyku, ktorým ma už navždy poznamená.

...

Sluha ma vpustil s úctivou poklonou dnu. Napadlo ma, že som mala asi počkať dokým on prvý nepríde za mnou k Alici, ale zahodila som tu myšlienku hneď za hlavu. Ak niečo skazím... nie, nič neskazím, všetko pôjde ako chcem ja. Nadvihla som bradu a vydala sa hrdo za malým sluhom v ústrety svojmu osudu.

„Poďte, vznešená pani.“ Ukázal mi do chodby, ktorou ma viedol.

Môj upír mal príbytok hneď vedľa hradu, nikdy by mi nenapadlo, prečo to tak je, ale tie otravné posedenia s Lyre mali aj nejaké to malé pozitívum. Dozvedela som sa, že toto bol príbytok jeho matky Kaledónie, Patriovej družky, ktorá nikdy nechcela bývať na hrade a teraz, sa tomu ani nedivím.

Prechádzala som akousi malou prístavbou hneď vedľa hradu s peknou udržiavanou záhradou plnou strihaných ihličnanov, čo bolo na tieto končiny doslova neobvyklé. Už som v jeho dome bola, ale až teraz som to všetko naozaj videla a zostala som doslova očarovaná. Všadeprítomný čierny mramor, tak lesklý, že odrazom pochodní samotný svietil a osvecoval celé obydlie v kombinácií s jagavo-zlatým *ónyxom, z ktorého bola v strede veľkej miestnosti postavená krásna fontána. Mala som neuveriteľný pocit, že sa nachádzam v samotnom strede obrovského drahokamu. Mäkké, červené koberce z ďalekého východu utkané snáď z nádherných kvetov, budili pocit tepla a domova v tomto malom zámku trblietavých divov. Všade vôkol mňa sa leskli v zlatých stojanoch a svietnikoch horiace sviečky spolu s  bronzovými pochodňami a všetko spolu pôsobilo nadpozemsky nádherne.

Ostali sme so sluhom stáť pred vchodom do ďalšej komnaty, neohlásil ma, nebolo treba, môj upír už určite vedel, že som mu nablízku. Vstúpila som do útulnej komnaty, v ktorej rohoch horeli malé plamene v lávových kameňoch a po stenách viseli krásne tkané koberce spolu s podivne maľovanými obrazmi, aké som ešte v živote nevidela. Teraz mi už bolo jasné, že tu kedysi žila žena, ktorá mala rada útulné pohodlie.

„Moja pani.“ Ozval sa príjemne naladený hlas.

Našla som ho očami, srdce mi nadskočilo láskou. Sedel pohodlne natiahnutý na červeno-zlatej lóži rozloženej na zemi, ale odrazu sa snažil nešikovne postaviť, nohy sa mu pritom zamotali jedna o druhú, skoro spadol do vankúšov po hlave naspať. Vystrel sa, rukou si prečesol vlasy a prekvapený na mňa ohomene pozeral. Jeho výraz v tváry sa zmenil pochopením. Bol to úsmev, čo sa mu blysol v očiach? Ach môj plán! - Môj plán sa rúcal! Došlo mi, že vlastne ani nič nemusím povedať o mojom zámere, prečo som sem za ním prišla – hovoril sám za seba. „Isabel?" hlesol vážne. Jedným rýchym ťahom oboch rúk som si prehodila vlasy cez prsia výrazne sa rysujúce spod priesvitnej látky bez podšívky, ktorú som zámerne vypárala. S hlasným prehltnutím tejto trápnej situácie som trpiteľsky stravovala rozpaky. Túto nerozvážnosť som v prvej chvíli ľutovala, keď som v jeho tvári zreteľne vyčítala, že prekukol môj plán. Bola som naivná, ak som si myslela, že to nepozná. Evidentne som sa musela červenať, lebo v hlbokom výstrihu mi pod nos svietila rozhorúčená pokožka. Napravil si svoje biele rúcho voľne padnúce až k členkom, pod ktorým, bola som presvedčená, nič nemal. Tá predstava ma vydesila, ale zároveň mi rozochvela telo. Nepodišiel ku mne, len si ma užasnuto lačným pohľadom, ktorý sa ale hneď aj vytratil, prezeral. Asi som to prehnala, uvedomila som si a mala chuť utiecť, ibaže som sa nevedla vôbec pohnúť. No ták, pomôž mi, kričal prosebný hlások hlas v mojom srdci. Zmocňovala sa ma zúfalosť, keď otočil vážny pohľad k oknu a chladným hlasom sa spýtal: „Prečo si sem prišla, Isabel?“

Prehltla som hrču v krku. „Ja...“ Zabehlo mi, bolo mi do plaču.

Chcem byť v bezpečí, chcem byť s tebou a byť tebou... len tebou. Preto som prišla. Počuješ, cítiš to, čo ti teraz hovorím, milý môj? Prosím, dotkni sa svojej hrude, tvoje srdce to vie... Mám strach, neviem ako ti to povedať. Potrebujem ťa. Ty mňa potrebuješ... Prosím, zavri oči a počúvaj ten ustráchaný tlkot.

Otočil sa ku mne, z toho jeho upreného pohľadu sa mi absolútne zatemnil rozum, ale naraz sa zhlboka nadýchol a ja som mohla vidieť v jeho očiach, čo tie čary Alicinho elixíru dokážu. Podišiel ku mne pár krokov, využila som okamih jeho opojenia a vzala veľkú sponu zo šiat a pomaly z nej vytiahla ihlicu. Priblížil sa ešte bližšie, zlaté sáry začalo pomaly skĺzať ako vánok dole k podlahe. Padalo vláčne mojou pokožkou, zatvorila som oči. Počula som, ako sa mu zadrhol dych, tiež som nedýchala Neotvorila som oči, bála som sa, že ma tam nechá len tak nahú stáť, ale jeho nežný dotyk ma ochránil pred prázdnou nahotou. Nadvihol mi dlaňou nežne tvár. „Zvádzaš ma?" spýtal sa. Pozrela som mu do očí a nepatrne sa prikývnutím priznala, oči mu zadosťučinením pohlcujúco stmavli. Nohy ma ledva držali, oprela som sa o jeho hruď, ktorá sa náporom túžby viditeľne dvíhala hlbokým dychom. Siahla som si za uško prstom, ochutnala tú božskú chuť Alicinho elixíru lásky a pretrela mu ním jemne pery. Zatvoril oči, dych sa mu zrýchlil, vzal mi ruku priloženú k tvári, omámene ju bozkával, keď otvoril oči, vedela som, že odpoveď na všetko je áno. Opantanú si ma vzal do náruče, bola som šťastná.

Jeho dlaň mohla v prah zmeniť čokoľvek, ale teraz, ten zraniteľný prach nežne hladila. Oblé telo viedlo dlaň k jeho úplnej postate. Ak bol soľou, ak bol kameňom, ale i tak sa dnes stal človekom.

Bála som sa, snáď, áno bála, jeho pevného tela. Budem sa dívať len do jeho očí. To, čo mi urobí... tak to má byť. To chcem. Položil ma na hodvábnu bielu plachtu.

Krásny muž musel milovať, inak to v tento okamih ani nemohlo byť - inak to sám nevedel a ani by nechcel zmeniť. Panenská krása vládla jeho zmyslom a on, najjemnejšie ako len dokázal, si podmaňoval hebké telo. Živé pojítko v ich dlaniach tĺklo ako jedno veľké srdce pri pohybe ich nežných dotykov, i keď tie, čo patrili krehkým, nežným rukám, boli nesmelé a trocha ustráchané.

Priložil chladnú dlaň k môjmu srdcu, pohladil obnaženú pokožku a pohliadol mi vážne do očí. Pýtal sa ma, odpovedala som mu: „Miluj sa so mnou...“ Hlas znel šeptom, tichunko. Zavrela som oči, nežné ma pobozkal na krku, jeho pery pomaly kĺzali nižšie, láskali citlivé poprsie. Vnímala som to prúdiace napätie jeho obnaženého tela, zhrubnuto, zhlboka dýchal a to, čo robil, vo mne prebúdzalo neskrotnú riavu horúčavy, ktorá vyvierala vo mne hlboko, kdesi... kdesi v útrobách. Nahlas som zavzdychala, keď mi prstami prechádzal bruškom nižšie k mojim nohám, zľahka ich od seba odtiahol, roztriasli sa mi kolená.

„Krásna...“

Ten pomalý dotyk jeho dlane v mojom cudnom lone... čosi to s ním urobilo a on sa naraz vzoprel a naddvihol nado mňa na chvejúcich rukách. Chytila som obe jeho ramená, prechádzala nimi triaška, čierne oči ma stále držali v svojej moci, tak pohlcujúco, tak silno... Inak som to ani nechcela, inak by som si to ani nepriala, len aby mi bol nablízku, aby bol mnou... v mojej duši.

„Isabel...“ opakoval moje meno znova a nežne, keď ma bolestivo ráňal v mojom tele. Čím mi chcel byť bližšie, tým viac to bolelo. Ale bolo to stále málo, málo na to, aby som ho pojala úplne. Pálivý plač mi pomohol, aby som mu mohla byť bližšie a... naraz, až priveľmi blízko. Ja som bola jazerom a on dážď plniaci a vnikajúci zľahka do otvorenej hladiny.

Slaná slza nežnej panny skĺzla do vlasov, jeho vnemy ju ľahko našli. Pootvorené ústa a ostré zuby plné horúceho jedu hladili jej krásu a ona horela v ohni vášne. Žieňa v mocnej náručí Titána, ako nežné pierko prehýbané silou vetra a pri tom tak silná, aby mu odolala, ostávala spojená s tým živlom v jedno telo.

O rozkoši mi nikto nič nepovedal, ale to, ako sa ma dotýkal - ako si ma vzal, nevedela som, že život aj čosi tak neúnosne krásne obnáša. A ja... ja som mu mohla dnes dať len to rozochvené teplo môjho tela, čo som mala a on už potom nebol chladný... Keď sa jeho hruď dotýkala môjho chrbta a keď mi jeho dlaň nežne zvierala hrdlo, vtedy už neexistovalo jediné miesto na mojom tele, ktorého by sa nedotkol. Túžila som počať dieťa, ale nevedela som, či by som mohla. Nadvihol ma v náručí k sebe bližšie a viac...

Umárajúce dotyky vzpriečené v prehnutom tele krásnej víly sa menili a čím boli naliehavejšími, tým sa slastné bolesti preňho stávali neznesiteľnejšími a žena, nádoba pojímajúca jeho údy v náruživom tanci, si líhala a hadila sa pod mocným telom v pohybe vášne jeho pevných bokov. Sklonené pery k sebe patriace a mužove vášňou, útrpne strnulé sánky, hrajúce ako struny harfy v dusivých stonoch z umárajúceho utrpenia, pevne zovretého jej panenským telom, ktoré si on v dlaniach tak ľahko otáčal.

Otočila som sa k nemu, cítila som, že mi je už úplne blízko, hlasno vydychoval k mojim perám: „Hach... Hach...“ Zavrel teraz oči on a bolestne ustrnul v tvrdých pohyboch, ale ja som to cítila to, čo mi dával a s láskou to prijímala.

Krásna dievčina už nebola pannou, jej telo presýtené a požehnané jeho jedom, vláčne priľnulo v nežnom objatí a unavene upadlo v opojný spánok v bezpečí mocného upíra.

...

Zobudil ma nežný dotyk. Ležali sme obaja nahí v jeho posteli, z miestnosti opodiaľ sa k nám niesla krásna hudba lýry. Malú chvíľku si moje oči zvykali na prítmie jeho príbytku. Opretý o ruku si ma spokojne prezeral, vyzeral, že je rád tomu, čo vidí, nežne sa usmial.

„Si hladná?“ Hladná? Ako to povedal... Bolo možné, že som hladná, ale nad jedlom som teraz nechcela premýšľať a ani jesť ho.

„Nie, nie som.“ Pohladila som ho po tvári. „A ty, si hladný?“ Oči mu potemneli, pokýval hlavou, že nie. Možno sa chcel napiť, mohol sa napiť zo mňa, ale neurobil to. Požieračná zvedavosť sa nenápadne vplížila do mojej hlavy. Objala som ho, pritiahla sa k nemu bližšie.

„Napi sa teraz,“ šepla som na jeho perách, pobozkal ma. „Teraz zo mňa.“ Pustila som sa späť do vankúšov, odvrátil odo mňa tvár.

„Nie, budeš slabá,“ povedal so zvláštnym tónom v hlase. Chytila som ho za líce a donútila sa na mňa pozrieť. Jeho oči boli čierne, ústa mu viditeľne zbledli, chcel to, vedela som to.

„Chcem, aby si to urobil, chcem, aby sme boli spojení aj takto.“ Pery sa mu zachveli ako som to povedala. Naraz len vstal a odmietavo krútil hlavou nad tým, čo som od neho chcela. „Nie,“ povedal rozhodne.

Odmietol ma, nevedela som, prečo to robil, aký dôvod ho k tomu viedol. „Prečo?“

„Nebudem s tebou zachádzať ako s otrokyňou zo stajní,“ povedal vážne otočený k oknu. „Nie si môj pokrm, ale žena, ktorú chcem." Potichu dodal. „Normálne chcem." Postavila som sa z postele a pridŕžala si sáry pod pažami okolo pŕs.

„Čo na tom zíde, som otrokyňa zo stajní a ty si aký si. Je to normálne. Som tvoj pokrm, a tiež chcem byť tvojou.“ Zarazila som sa, ešte nikdy som nebola voči nemu takto otvorená. Otočil sa ku mne, chcel mi protirečiť, ale ja som sa odvrátila chrbtom, líca mi zrumeneli, bol úplne nahý. Povzdychol si a odrazu stál hneď za mnou. Ovinul mi ruku popod krk, chytil ma za plecia a pritisol svoje telo naliehavo na moje, neudržala som zastenanie. Rozochvenú ma pritískal k sebe, obaja sme hľadeli na posteľ, ktorá bola potriesnená mojou jasnočervenou krvou. „Hľa dôkaz, že mi patríš," povedal chraptivo, nemohla som sa nadýchnuť. Pohládzal mi vlasy, jemne mi ich prstami česal do hladka, zavrela som oči, bol tak blízko. Urobil náhly pohyb, zbadala som jeho rýchlu ruku ako ju vystrel predo mňa, takto sa nikdy predo mnou nepohyboval a potom s ňou pomaly prešiel k mojim rukám držiacim v dlaniach mušelínové sáry, otvoril mi dlaň. Sáry spadlo na zem, sklonil sa bližšie k mojej tvári. „Milujem ťa, Isabel,“ zašepkal mi pri kútiku úst. „Tvoj stud ma núti držať sa späť..." vzdychol. "Ale, nedokážem ho ovládať... Isabel..." zastonal. Chcela som sa otočiť k nemu, ale stiahol mi obe ruky za chrbát a pritiahol si ma tým pevne k sebe - naliehavo láskal moju tvár, spánok, krk. Nepovolil zovretie, ruky sa mi stočené napli, zabolelo to, pritiahol si ma za ne ešte viac, hlasno som zastonala aj ja. Dotýkala som sa jeho obnaženého tela tam, kde som sa bála čo i len pohliadnuť a on mi teraz pri tom držal ruky, s ktorými ešte raz jemne, ale nástojčivo trhol. Dotkla som sa. Ako náhle som to urobila, prešiel jeho telom silný vzruch a on v pomalom takte hlboko zavrčal, tak ako som to počula z tých hriešnych kóji v sále, ruka sa mi chvela. Zhrnul mi vlasy na rameno, stále si ma pri tom pevne pridŕžal, pootočila som tvár a dívala sa na neho hore. Pobozkal ma horúco, bozk bol plný jedu, voňal a chutil opantajúco sladko. Mužná dlaň zovrela môj bok, poláskala bruško až ma nakoniec jemne stisla pod krkom a prinútila ma vstať nepatrne na špičky.

„Chcem ťa, ani nevieš, ako ťa veľmi chcem, Isabel...“ šepkal mi na napnutej pokožke krku. Vzrušene dýchal a ja som naraz precitla do dravého urhyznutia, ktoré pálilo a rezalo akoby nástrojom vášne bola žeravá dýka. Nahlas som vykríkla, a ako keby práve na to čakal, jeho ruky ma stiahli silou ako pasca - paralyzovali ma a on vzrušením zhrubnuto mocne zavrčal - rozumela som tomu zvuku, vravel: „Rob čokoľvek, nič ti nepomôže. Nepustím ťa." Nereagovala som, takže zovretie postupne zoslablo, menilo sa na pohládzanie, trel ma rukou od krku až ku kolenám a z toho, čo robil - pil, sal, opakovane pohyboval bedrami, mručal... snáď priadol pritom, bolo to akési bublavé, tiché vrčanie. Ťahal si ma popod krk stále majetnícky bližšie k sebe - z toho som myslela, že zbláznim. Krv sa mi v tele valila, burácala, hučalo mi v ušiach, ale napodiv strach bol niekde v pozadí tohto všetkého. Vládlo mi neúnosné vzrušenie, vládol mi on. Pohrýzol ma znova, asi tým, ako sa mi rana stiahla, bolo to tak silné – pohlcujúce. Hlasné vzlykanie, postenkávanie mi pomáhalo uvoľniť tú vášnivú rezavú bolesť. Možno jeho jed, alebo akási extáza, mi prúdila telom a ja som sa s tým pocitom vnímavo kĺzala ako vločka nočnou rúžovou oblohou tam, kam on chcel. Bol ako vietor, ako živel - ovládal ma, pohlcoval, a ja som to tak už navždy chcela. Naliehavo sa zozadu na mňa pritlačil, chcel, aby som sa ho dotýkala tam, stiahla som ruku v päsť. Odtrhol sa od krvácajúcej rany na krku, pramienok krvi stiekol ako slza mojim prsníkom. Otočila som pohľad k nemu, načiahol sa až k mojim perám, díval sa mi do očí a v úplnej blízkosti nich, na mňa potichu šeptom zavrčal, otvorila som päsť a objala ho v dlani.

Rozochvená chvíľka... za ňou nasledovala ďalšia a on pomaly zakláňal hlavu z precitnutia a mojich dotykov. Nadvihol ma a oprel o hebký koberec na stene, z ktorej sálal do mojich dlaní chlad. Z dohorievajúcej sviečky odkvapol trblietavý vosk, zavrela som oči a on ma pomiloval ešte raz.

...

Prebral ma milý, detský hlások.

„Pane, niekto chce s vami hovoriť.“ Môj upír vstal z postele, malý sluha mu v úctivej poklone čosi podával.

„Povedz mu, nech počká, potom sa sem vráť,“ rozkázal sluhovi. Obliekol si svoje šaty z tmavej kože a prehodil si cez ramená kráľovské rúcho s lemom z čiernej norky, zasnívane som ho pozorovala, ako sa oblieka. Sklonil sa k mojej tvári, venoval mi až veľmi vášnivý bozk a potom ma vzal za ruku a ovoňal mi moju dlaň, ktorú následne tiež posial nežnými bozkami .

„Musíš sa okúpať,“ povedal zamyslene. Ovoňala som si ruku, okúpať? Nechcela som sa okúpať. Nechcela som zmyť jeho nádherné dotyky a ani vôňu prilnutú na mojom teraz už zmenenom tele.

„Isabel, musím teraz odísť, dám ti priniesť horúci kúpeľ.“ Pripol si ramenice a vzal ozrutný meč z police. Bolo mi smutno, že odchádza, ale isto musel.

„Môj pane,“ dotkla som sa jeho ruky. Nechcela som tu bez neho ostať a ešte sa v jeho komnatách aj sama kúpať. Objal ma a nadvihol v náručí pred seba. „Áno, moja pani?“

„Môžem mať jedno prianie?“ opýtala som sa šibalsky.

„Praj si čokoľvek, krásna Isabel,“ Tak krásne a pre mňa, tak vzácne sa usmial.

„Ten kúpeľ, prosím, dáš mi ho priniesť k Alici domov?“ Prerušil ma so zdvihnutým prstom.

„Nikdy sa o nič nepros, nikomu, rozumieš? Nikdy,“ preniesol vážne. „Kúpeľ, iste, dám ti ho priniesť. Čo si len praješ, moja pani.“ Sluha sa postavil k vchodu našej komnaty lásky, môj upír mu dal príkaz mi k Alici priniesť horúci levanduľový kúpeľ. Musela som sa rýchlo obliecť, lebo na hrade skončili s dvojdňovými orgiami a bubnovaním dokola, ktoré si zorganizoval na svoju počesť návratu samotný Thisis a mňa by mohol niekto vidieť, ako sa zakrádam z komnát môjho upíra. Našťastie to nebolo ďaleko k stajniam, čiže by ma nikto nemal zahliadnuť, lebo vchod jeho príbytku bol otočený k rieke, v tieni pestovanej záhrady plnej upravovaných čiernych tisovcov.

Rozlúčili sme sa sladkým bozkom, ale v polke cesty záhradou sa zrazu ku mne vrátil, chytil ma za líca, jeho oči boli tak vážne, naliehavo na mňa hľadeli.

„Neboj sa, láska, všetko bude dobré. Si v bezpečí, len mi musíš veriť. Áno?“ Čakal čo mu odpoviem.

„Áno, verím, nemám strach, môj pane,“ usmiala som sa na neho a pobozkala mu zopätú päsť, ktorú tak pevne držal pred sebou zovretú. Znova nadvihol prst, ale ja som ho poláskala ešte raz tak isto a dala mu pusu aj na ten jeho prísny prst.

Isabel..." šepol, usmieval sa mi na perách keď ma bozkával. Držal si ma v náručí, zvieral moje zápästia, ale nič už potom nenamietal na to moje absolútne neprístojné gesto, čo som spravila. Ženy nebozkávali mužom ruky - nikdy, ale ja teraz, áno...

 

***

hudba

 

V náručí ťa mám... Isabel... Moja nežná Isabel...



Kapitola 12

 

Krutosť a čiasi náruč

 

Čakala som osamotene na Alicu v chalúpke, keď sa bez zaklopania do miestnosti doterigalo malé dieťa s veľkou drevenou kaďou obručenou mosadznými ornamentami a zlatom tepanými kvietkami, z ktorej stúpal veľký oblak pary. Bolo to... Nešlo sa tomu nič iné, než smiať. Dospelý chlap by to neudvihol a ani snáď nie dvaja a mne to sem prinieslo asi jedenásťročné chlapča, div, že nie v jednej ruke. Chlapec sa na mňa usmial ľúbeznou tváričkou, ale keď som sa prizrela lepšie, jeho oči boli iné – dospelé a hladné, úsmev mi rýchlo zmizol z tváre a radšej som sa dívala hneď inam.

Tá voda v tej kadi určite cestou sem ešte blubotala varom, bála som sa do nej čo i len prst strčiť. Ľahla som si vedľa na posteľ a chcela počkať, dokým trocha nevychladne. Sviečka pod oknom príjemne preblikávala, spomenula som si, že som sa do nej tiež dívala, keď som bola v noci s ním, srdce mi silno udrelo, myslel na mňa – cítila som to.

Knôt dohorieval a nútil oheň hýbať sa, v miestnosti tak tiene stvorili veci živými a ja som ich pozorovala ako tancujú hlinenou stenou ako podlhovasté tanečnice, ktoré vždy ujdú, keď sa im lepšie prizriete... A tancovala som naraz aj ja s ohňom v rukách, len pre neho, pred ním - úplne pred ním. Dotýkal sa ma, láskal ma na nahom tele. Nahlas som sa smiala, niekto kričal moje meno: Isabel! Isabel! Isabel! Nadvihol hlavu, ale už to nebol on, ale zakrvavený Thísis, ktorý mi trhá brucho a kŕmi sa mojim mäsom. Naraz len otvoril plné ústa krvi a zareval na mňa ako strašná príšera. Zavrela som oči a mala pocit, že padám. Rozkričala som sa, ale ktosi ma znova volal... Isabel! „Isabel, Isabel!!“

So strašlivým krikom som sa prebrala. Alica ma držala za rameno a snažila sa ma upokojiť. Nikdy sa mi čosi tak strašné nesnívalo.

„Alica! To bolo strašné... Niečo sa stane, ja... Keby si to videla! Ja mám strach. Kedy sa vráti, povedz, kedy sa vráti!!“ To už som totálnou hystériou kričala. Nevedela som sa tej strašnej paniky zbaviť.

„On nikam nešiel, je stále tu, na hrade, tak sa upokoj. On má svoje povinnosti, je s Patriom, Isabel, pokoj.“ Alicin nos sa dotýkal úplne môjho, vyvaľovala na mňa oči a triasla mi ramenami, aby som to pochopila. „Všetko je v poriadku, ja nič zlé nevidím, tak... ? – to potom musí byť tak, ako hovorím.“

Nejako sa mi podarilo znova premýšľať vyrovnane, ale ten sen... ma vyplašil. Vstala som a podišla ku kadi s vodou, bola už úplne studená, a stále tak opojne voňala. Rozhodla som sa, že sa len zbežne umyjem. Prezliekla som si čisté šaty a splietla pár vrkočov tak, aby som si vlasy mohla dať nad uši.

„Choď otvoriť, ide sem sluha, máš ísť na hrad, kvôli šatám.“ Došlo mi zle od žalúdka, že budem musieť znova stáť tej strake a počúvať jej urážky, aká som nemožná. Otvorila som.

„Pani.“ Poklonil sa mi sluha, „čakajú vás na hrade, máte sa dostaviť za vznešenou Lyre do jej komnát dnes, keď sa naobedujete.“ Iste, povedzte vznešenej Lyre, nech sa dá zožrať lykanom. „Iste, povedzte vznešenej Lyre, že prídem hneď, ako sa najem.“ Vonku začal pofukovať vetrík, uvoľnene som sa nadýchla čerstvého vzduchu a napadlo mi, že vlastne... bol to len sen. Určite, len hlúpy sen.

 

*

 

Prechádzal som sa nádvorím Bielej veže. Pousmial som sa, žijem snáď šťastne? Tak veľký hrad... Môj hrad. Taktiež, môj život, bol ich život – mojich synov. Miloval som ich a ctil ich oboch, boli to patríciovia - mocní rytieri.

Ten starší, mohol sa rovnať divokosťou samotnému ohnivému živlu, bol silný a udatný a nikde na okolí sa mu žiaden bojovník nemohol rovnať. Pamätám si, aké to bolo drzé chlapča, už vtedy mal v očiach ten nebezpečný oheň a to sa nesmrteľným ešte vôbec nestal. Jeho divokosť a prchkosť. Ach, Thisis, ak by si sa mal stať bohom, musel by si poraziť samotného Aresa, lebo iné žezlo by si iste nechcel v ruke držať. Možno, neviem, Thisis nikdy nevedel poriadne, čo je láska, ale to nevieme niekedy ani my ostatní...

A ten druhý, snáď, možno nespravodlivo viac milovaný – syn mojej jedinej sladkej Kaledónie. Rozvážny, mocný muž s pohľadom samotného Sola. Áno, Edward je vznešený a jeho srdce, i keď už nehybné, bolo vždy veľké a cnostné. Ibaže niekedy... a to bolo málokedy, som v tých jeho očiach zahliadol čosi... čosi desivé, že ja sám som mal strach to poznať. Nerozumel som tomu, bola to akási jeho nezlomná vnútorná sila... asi čosi také - nekompromisné a kruté. Svedčila o tom aj jeho mĺkvosť a istá tajomnosť. Áno, moji synovia, každý z nich je iní, ale mnou milovaní.

...

Zvuk brúsiaceho sa kovu krásnych mečov; - sluha prechádzal cínovou pastou dĺžkou meča, čistil zbrane vonku za malým stolíkom vedľa stĺpu do vchodu hradu. Postával som v zdanlivo pokľudnom podhradí, ale čosi mi našepkávalo, že sa niečo stane. Cítil som to, pozorne som prechádzal tvárami dvoranov. Zahliadol som Thisisa kúsok odo mňa postávať, niečo sledoval, podišiel som bokom, aby som lepšie všetko videl.

Isabel prechádzala popod drevený zataras smerom ku mne, k hradnej bráne, Thisis sa díval na ňu. Po chvíľke som zazrel Edwarda ako ju tiež sleduje z chodníka vedúcemu ku stajniam. Isabel spomalila, on zostal stáť a len na ňu zasnene hľadel. Viem, že ju čakala Lyre kvôli jej novým šatám. Evidentne toto krásne dievča nemala rada, lebo sa na celý hrad nechala počuť, že ona jej krajčírku nemieni robiť, tak nechápem, prečo sa jej o tie šaty toľko starala.

Ale teraz sa čosi podivné dialo, niečo mi viedlo ruku a ja som vzal sluhovi z rúk vyleštený meč. Naďalej ma sprevádzalo to napätie, čiasi sila sa ma dotkla. Spomalene som to mohol všetko sledovať, ako sa ona k Edwardovi otočila a venovala mu nenápadne nežný úsmev, on sa tiež nepatrne usmial. To, čo som uzrel v jeho očiach, ako sa na ňu díval – ten jas, tú nevýslovnú lásku som po prvý raz tak zreteľne uzrel, aj slepý by to videl. Toto nebolo dobré, teraz mi to došlo, čo to malo znamenať v tej osade a aj na tej hradbe pred pár dňami.

Moja budúca nevesta šla pomalým krokom smerom ku mne a taktiež sa blížila k Thisisovi čiastočne, ktorého ale nemohla vidieť, lebo bol opretý bokom o stĺp. Od začiatku sa mu vyhýbala, čiže by iste k nemu nechcela ísť, ak by ho videla. Ešte raz sa otočila s úsmevom k Edwardovi v zornom uhle som videl, ako sa Thisis pohol, ucítil som to zrazu aj ja. Isabel bola cítiť výrazne Edwardom a nechcel som pomyslieť čím ešte.

Nastal neodvratný zlomok sekundy. Thisis hrubo schmatol Isabel za vlasy a jedným, rýchlym ťahom ju prebodol od chrbta krátkym mečom, ktorý jej aj tak vyšiel bruchom von, z jej úst vyšiel ohlušujúci výkrik bolesti a riava jasnočervenej krvi.

„Ty špina!“ Thisis zreval priamo do jej tváre. „Cítim ho z teba, ty suka!“ Ako to dopovedalm tasil svoj meč a v krátkej otočke sa napriahol a chcel Isabel odseknúť hlavu. Bol to len okamžik, stál som pri nich s mečom namiereným proti jeho napriahnutému a snažil sa Thisisovú čepeľ meča odkloniť – oddialiť od daného smeru - od krku Isabel, ale bolo to málo a jeho dobre mierené ostrie podrezalo hlboko Grueské dievča na hrdle. Dievča sa už ani nepohlo, spadlo na kolená s rukami skoro dotýkajúcimi sa čepele ktorá ju prebodla. Ako padala, som zahliadol jej hlbokú ranu na krku, vedel som, že toto neprežije, rana bola až priveľmi hlboká. Zachytil som ju v náručí, jej krásne oči sa so slzami bolestne zatvoril, videl som znova umierať svoju Kaledóniu.

Cítil som tú jeho bolesť, bola všadeprítomná, mohol som ju chytiť. Ešte nikdy som nepočul bolestnejší rev muža.

Edwardovi to došlo až keď už bolo neskoro, čo sa to vôbec stalo. Celý v šoku to musel sledovať, i tak bol na to, aby niečo spravil, ďaleko. Môj syn naraz stál pri mne, kľakol si hneď vedľa mňa a div, že sa na ňu svojim telom nevrhol, neviem, čo chcel ešte robiť. Od naproti k nám utekala Alica s akousi bankou v ruke.

Pristúpila k nám malá otrokyňa, chcela nám pomôcť, ale Edward len zrúkol: „Ruky preč! Ruky preč! Ruky preč!“ Jeho divný dych, snáď stony, vydesené oči – plné bolesti. V ochrannom geste bol nad ňou naklonený s rukami ponad ňu ju bránil pred akýmkoľvek dotykom. To nebol žiaden Edwardov rozmar; toto dievča - on ju miloval a nemohol dovoliť, aby si ju vzal Thisis a ten to všetko dobre vedel a iba čakal na vhodnú príležitosť, kedy môže svojho brata potrápiť - zvíťaziť nad ním - chyba.

„Plášť!“ skríkol som na Edwarda. Ten si ho okamžite stiahol a opatrne sme ju naňho položili. Alica dobehla, pokľakla vedľa nás, nič nehovorila len jej ranu rýchlo čímsi poliala. Keď som sa spamätal, Edward už pri mne nebol. Stáli už s Thísisom oproti sebe na nádvorí. Jediný, kto z nich vrčal, bol Thisis, to neveštilo nič dobré, Edward mlčal a v jeho očiach sa rodilo čosi, čo som tam ešte nikdy nevidel a mal z toho strach. Tá jeho kľudná germánska povaha sa vyparila a ostala mu v tvári iba čistá nenávisť.

„Povedal som, že ťa zabijem, brat môj.“ Z jeho úst to znelo tak nebezpečne vyrovnane a ten pokoj, aký z neho sálal, bol mrazivo vražedný.

Thisis chcel uštedriť svojmu mladšiemu bratovi lekciu, lebo si vždy myslel, že všetko je jeho a že ho nikdy Edward nedokáže v súboji poraziť, ale bol to omyl. Teraz som to už vedel, že sa môj starší syn mýlil. Vedel som to, lebo som zahliadol znova to v Edwardových očiach. Teraz to zreteľne hľadelo z jeho duše von a prímes šialenosti to všetko len znásobovala. Tá pokojná severanská rozvážnosť tam už nebola, tá v okamihu zmizla, stlela v prach a pretavila sa, na čistú vražednú krutosť

Videl som padnúť pevnosti, videl som porazených mužov aj tých, čo zvíťazili, ale on, to bolo niečo iné... Zobrať mužovi lásku – nesmrteľnému upírovi, niet väčšej rodiacej sa sily, niet čistejšej esencie krutosti a zúrivosti, niet šance zvíťaziť a o ňom to platilo dvojnásobne.

Tú moc, akú som uzrel, ničivú silu, obklopovala ho a Thisis bol v tento okamih voči nemu bezbranný. Nemohol som dovoliť, aby ho zabil. Vstal som a chcel niečo urobiť, ale nedalo sa zasiahnuť. S nekontrolovateľnou rýchlosťou Thisis preletel hradbou dlhého krídla hradu a veža nad ňou sa zrútila priamo do stredu nádvoria. V kúdoloch prachu spadlo ešte pár hradieb smerom k rieke. Na krátku chvíľu nebolo nič vidno, ale naraz sa obaja zjavili na tej horde sutín a boj pokračoval, ale netrval dlho. Prosebný plač môjho syna a následné ticho, mi dali odpoveď. Vedel som to – Thisis bol mŕtvy. Vbehol som do sutín a dúfal v nádej, ale oproti mne kráčal len zlomený muž s hlavou svojho brata v rukách.

Veľký Sol, ako teraz budem žiť? Akýže som to ja vládca... Moje prosby a príkazy vyšli na zmar, môj syn ma neposlúchol a toho druhého som nedokázal ochrániť. Mohol som len hľadieť, ako hlava môjho milovaného syna horí v pahrebe hradnej vatry.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2 3   »

Jalle

46)  Jalle (26.11.2012 17:18)

najlepší spôsob ako navnadiť čitateľov je všetkých pozabíjať

semiska

45)  semiska (14.06.2011 18:34)

Nádhera Takový horor na konci Jak tohle bude pokračovat?

Evelyn

44)  Evelyn (06.05.2011 10:46)

Astrid! Co ti sem mám sakra psát? Nejdřív taková úžasná romantika. Isabel u Edwarda, to bylo tak jiskřící a kouzelné A ja... ja som mu mohla dnes dať len to rozochvené teplo môjho tela, čo som mala a on už potom nebol chladný...
A pak... Takové drama! Už když se nevykoupala, měla jsem nepříjemné tušení, že něco nebude v pořádku, ale tohle?! A Patrius? Nedokážu vůbec odhadnout, jak se zachová... Oba je miloval.

sakraprace

43)  sakraprace (05.03.2011 16:49)

Jsem uslzená, uáchaná, utetelená a vyděšená. Zachrání ji ? Přemění ji? Co to na ni Alice nalila? Dobře, že Edward Thisise zabil, jen Patria je mi líto. Oba miloval.

Astrid

42)  Astrid (01.11.2010 00:07)

jj, dobrou nocku

Karolka

41)  Karolka (01.11.2010 00:04)

Jsem ráda, cítím to stejně. A jj, střídání pohledů, to aby si člověk občas maloval grafy, aby to všechno do sebe zapadlo. Ale ono si to určitě sedne. Víš co, hlavně si odpočiň, zhroucená to už nedopíšeš.;)
A ještě jednou - jsem fakt moc ráda.
Už se rozloučím. Moje chřipka už chce do postele. Budu držet palce!

Astrid

40)  Astrid (31.10.2010 23:57)

Karolko, ja za to múžu a láska k môjmu písaniu, som polichotená, čoby polichotená!! ja ťa milujem . Ja neviem, či ti tu vyznávať lásku je vhodné Dik, som rada, že ja mám pocit že od šťastia prasknem - je to kliše ked poviem, že nemám slov, ako fakt. a bublinkový kúpeľ, nieje zlý nápad. Myslím na teba, myslím, len táto kap je ťažká stiedajú sa tam pohľady a nechcem to dopohľadovať, že nebudeme vedieť kam sa kukať. to je aj kameň úrazu.

Karolka

39)  Karolka (31.10.2010 23:35)

Rozumím. Tak se opatruj. Udělej si volno a čas na víc spánku. A taky ty doporučovaný dva litry vody denně a třeba vanu s bublinkama. A máš u té mé poslední bestie opožděné věnování v komentářích.:)

Astrid

38)  Astrid (31.10.2010 23:29)

Telepatia, aj ja teraz myslím na teba a to fakt. Neboj, nehrozí, že by som to nedopísala, to by ma museli premôcť a na to doma nemajú:D Je hotová, len mi nesedia podaktoré veci v nej a ja ich neviem opraviť, lebo som vyhoretá -nevyspatá, nič nevidím

Karolka

37)  Karolka (31.10.2010 23:12)

"Ako padala, som zahliadol jej hlbokú ranu na krku, vedel som, že toto neprežije, rana bola až priveľmi hlboká. Zachytil som ju v náručí, jej krásne oči sa so slzami bolestne zatvoril, videl som znova umierať svoju Kaledóniu."
Milá moja, toto jsi nám tu nechala naposledy! Prosím! Je něco, co můžeme udělat pro tvé odblokování? (Já vím, tohle už hraničí s citovým vydíráním, ale děsí mě, že bys ten skvost nedopsala. A vážně vážně vážně chci, abys věděla, že na tebe myslím.)

Twilly

36)  Twilly (27.10.2010 21:00)

Bye, tak tomu sa hovorí klepnúť klinček po hlavičke... presne toto som mala v pláne (teda za predpokladu,že sa odhodlám a pridám k vám ... pomilovať manžela a objať syna a tradááááááááá za vami ....hehe)

Bye

35)  Bye (27.10.2010 19:06)

twilightmomnikuska, v tom případě se ještě pořádně podívej na manžela, aby sis co nejdéle pamatovala, jak vypadá (případně ho pomiluj, z podobného důvodu...), pokud máš děti, obejmi je, ať víš, jak to "chutná"... a pak se do toho vrhni.
Není návratu!

Twilly

34)  Twilly (27.10.2010 16:54)

oki... idem pozrieť na tvoj profil ... ale nesľubujem, že ozaj začnem ... fakt bojím bojim a hlavne, poznám sa.... som tažký závislák na veciach ktoré ma bavia (a toto by ma asi fakt bavilo viac než je únosné (v očiach môjho drahomilovaného zákoniteho :D :D :D - to zas budú oblby ...hehe)).. oki, tak sa ti skúsim ozvať v najbližšej dobe, ak Ti to teda neva ...

Astrid

33)  Astrid (27.10.2010 16:50)

Tak keď budeš mať čas, mám v profile aj skype, napíš,
mohla by si sa do toho pústiť je to pohlcujúce -písať, bavilo by ťa to. milujem robiť to, však pokecáme, ozvi sa.;) ;) ;)

Twilly

32)  Twilly (27.10.2010 16:41)

ee...ale mam skype ...

Astrid

31)  Astrid (27.10.2010 16:40)

jj, som z Ba, pred tromi rokmi som sa presťahovala do Dunajskej lužnej, máš ICQ?

Twilly

30)  Twilly (27.10.2010 16:03)

ozaaaaaaaaaj, niekde (vážne už netuším kde .. čistá skleróza )som videla, že si tuším tiež situovaná do BA ... či som už načisto osprostená?

Twilly

29)  Twilly (27.10.2010 15:59)

naberám odvahu ... ale fakt si ma preválcovala ... som tááááááááákato maličká (vidíš??? :D )

Astrid

28)  Astrid (27.10.2010 15:56)

Bye, ok, súhlasím aj ja
twilightmomnikuska, cica čóó? Počuj cica, napíš niečo, ja si myslím, že by ti to mohlo ísť, cítim to.;)

Twilly

27)  Twilly (27.10.2010 15:52)

dík za podporu, parťáčka :D , snáď už i Astrid pochopí, aká je skvelá

1 2 3   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse