Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola desať, nešlo mi vložiť celú deviatku, tak som Vám to rozdelila. Tento diel je vlastne menší návestník v budúci priebeh deja tohto príbehu, dozvieme sa niečo o možnej ceste našej hrdinky.

Trocha tej upírskej zábavy :)


Kapitola 10

 

Všetkými chcená


„Choď za Alicou, v noci prídem,“ šepol narýchlo, niečo ale nebolo v poriadku. Ako náhle som vytiahla päty z maštalí, ozval sa z vnútra nepríjemný hovor. Môj upír vyšiel po chvíľke spod kamennej klenby von a nahnevane vliekol na svojej ruke nejakú ženskú, ktorá mu doslova na nej visela. Bola to tá istá otrokyňa, ktorú som videla naposledy s ním pri Toshidovej stajni.

„Môj pane, môj pane, prosím. Kto je ona? Povedz mi to,“ doprosovala sa tá ženská a nechcela sa ho pustiť, skočila som za najbližší strom. Nepatrne sa otočil mojim smerom, iste vedel, kde som, tak som aspoň na chvíľu zavrela oči, nech nesliedim ako taký zved, ale uši som si nezapchala, nešlo to, zvedavosť bola silnejšia ako ja. V tom zmätku som stihla ešte postrehnúť, aká je pekná, prsia jej div nevypadli zo zavinovačky, tú mala určite uvoľnenú naschal!

„Brena, teraz nie, pusť ma!“ odstrčil tu ženu a rýchlym krokom sa ponáhľal nádvorím k hradu. Tá Brena ho nasledovala ako také bezprízorné zvieratko a stále mu niečo mrnčala poza jeho chrbát a div že sa nelepila tým svojim obrovským hrudníkom na neho. Nohy ma niesli samé, proste som za tým stromom nemohla zostať, zvedavosť ma premohla, nešlo s tým nič robiť, ale odmietal ju a to sa tak krásne počúvalo.

„Dnes nie, Brena!“ Zastal a rázne si vytrhol ruku z jej zovretia.

Povedal jej, dnes nie?! To ale znamená, že inokedy povie áno! Prešmykla som sa okolo hradnej vatry a pomaly sa nenápadne zakrádala k hradu za nimi, tá žena s ním vošla tiež dnu. Predstava, že si s ňou teraz líha do jednej z tých hriešnych kóji po boku sály, mi zatemňovala rozum.

Vošla som nepozorovane bokom veľkej brány prilepená telom na stene do hradu, nadskočilo mi srdce, keď som narazila a na sluhu opretého vedľa mňa. Dvaja strážci stáli rovno vedľa dverí vchodu do sály nehybní ako sochy. Podišla som sebavedome ďalej, akože sem patrím.

Z trónnej sály sa ozývali hlasy, pomalá hudba a hlasný smiech, ktorý dal tušiť, že upíri sa dnes dobre bavia. Odrazu sa predo mnou otvorili dvere do veľkej sály a minulo ma pár rozjarených dvoranov. Všetci sa mi úctivo poklonili a ja vyľakaná, ako taká zlomená lata som sa poklonila tiež.

V preplnenej sále hodujúcich upírov som sa popod ich poháre rozhliadala, či ho niekde v jednej z tých kóji neuvidím ležať aj s tou Brenou, ale nakoniec som uvidela len tú Brenu v náručí iného z upírov v komnate hriechu zatienenej modrým mušelínom, oddýchla som si. Alica mala pravdu – je môj a ja som veľmi hlúpa, že som mala vôbec nejaké pochybnosti.

Po okamihu úľavy ma napadlo, kde to vôbec som. Rýchlo som zacúvala pod listy radu paliem a merala si, aký dlhý skok budem musieť urobiť, aby som skočila rovno za dvere sály, aby ma nikto, kto ma pozná, nevidel.

Stačilo sa len odraziť, ale ten záludný pocit, keď viete, že sa otočíte a určite zbadáte, že niekto vás sleduje, sa neodbytne hlásil v mojej hlave a nútil ma otočiť sa. Otočila som sa a hneď ustúpila o pár krokov vzad.

Dva kroky a nonšalantná poklona, dlhá dlaň sa načiahla popod listy palmy.

„Krásna Isabel...“ prehovoril Marcus so sladkým prízvukom a hlasom podfarbeným úsmevom. Vystúpila som z tieňa dlhých listov, ale ruku mu nepodala, stiahol ju k telu a o krok ustúpil, asi mu došlo, že ma vyľakal.

„Pane,“ úctivo som sa mu hlboko poklonila a hľadela si na mokré kapce zašpinené od slamy. Rýchlo ma chytil ma za ruku a nenechal ma sa mu klaňať.

„Moja pani, včera večer... nám chýbala vaša spoločnosť,“ povedal naoko nešťastne, tak ako sa to v spoločnosti robí, na túto hru som nebola pripravená. Cervené oči ma prepaľovali skrz - na skrz, prehltla som hrču v krku.

„Pane, nebolo mi dobre...“ vyskladala som zo seba ledva, evidentne sa na mne dobre bavil.

„Áno, Patrius mi to povedal tiež, ale nechcel som mu veriť, že vás tak náhle skolila únava...“ Nekomentovala som jeho narážky. vzal ma za ruku a pomaly si ma viedol popri kójach v uličke po boku sály, tam som vlastne chcela byť a do podrobna prepátrať tie vynkle hriechu, v ktorých sa práve miesili nahé telá. Odrazu som bola v rozpakoch, to čo som uzrela... zavrela som oči, Marcus sa zasmial. "Hriech samý hriech... Vášeň. Je vášeň hriech?" nadniesol, mlčala som. „Povedz Isabel, je hriešne túžiť?" spýtal sa, ale nedúfal v moju odpoveď, bola to z jeho strany len hra ako ma zmiasť.

„Nepovedali ste mi aká bola jazda, moja pani?“ Zmenil téma, zaskočene som premýšľala prečo a nútila som svoj hlas pokojne odpovedať. S pobavením si ma prezeral od hlavy až k päte, kde ostal na chvíľu visieť očami, mala som chuť hneď odtiaľ utiecť.

„Ehm... jazda bola vynikajúca, veľmi svieža, pane,“ povedala som a potľapkala sa po ramene ako to vznešene znelo. Marcus musel vedieť, aký mám strach, musel to cítiť a pri tom sa tváril, akoby sme boli odveký priatelia.

„Moja pani...“ Nadvihol mi ruku, aby si ma znova lepšie obzrel a o krok odstúpil. „Rím je v túto chladnú dobu trocha upršaný, ale iste by sa vám tam páčilo,“ podotkol a zovrel mi pevne ruku v oboch svojich dlaniach, zohol sa a ja som pocítila jeho chladný dych na pokožke. Bez dychu som pozorovala, ako jeho pery skĺzli po mojich prstoch, potiahla som si ruku k sebe späť. Nepustil ma, vôbec si mojej nevôle nevšímal, len nás pokojne popchol v chôdzi ďalej sálou. Tento upír mi citeľne ukrajoval moju slobodu v tomto veľkom väzení ešte viac. Čosi, akýsi pud sebazáchovy, mi našepkával, aby som utiekla, ale ten druhý hlas hovoril: Stoj, lebo ak odídeš, niečo neblahé sa stane.

Naraz ale Marcus prehovoril, akoby z cesty a díval sa presne cezo mňa ponad moju hlavu.

„Ale čo...“ Sarkazmus z jeho hlasu priam sršal. „Takže, takto to je..." Neunikol mi jeho objavný tón. „Ale, nedá sa mi neopýtať," spokojne mľaskol. „Nemáš sa ty náhodou oženiť s Lyre, vznešený Germán?“ V hlase Marcusa bolo cítiť pobavenie, ale to, čo povedal, ostala som zamrznuto hľadieť pred seba, bez toho, aby som dala na sebe niečo znať. Malo mi niečo také napadnúť skôr, samozrejme, že sa mal oženiť s Lyre, tak prečo sa cítim tak podvedene?! Ani som si neuvedomila, že sa môjho rozochvetého ramena pevne dotkla ruka, ktorá ma pomaly stiahla poza Edwardov bok.

„Iste, Marcus, mal, ale Lyre stále váha a okrem toho, je to už dávna minulosť. Neožením sa predsa so ženou, ktorá mi je sestrou.“ Takže to sám priznal a mne už je konečne jasné, prečo ma tá straka tak nenávidí.

„Na tom nezáleží, aké city k nej chováš," odvrkol nevôlky. " Je to minulosť, lenže tá ešte stále platí. Toto nedopadne dobre pre teba, vznešený Germán. Vieš, že ma neoklamú tvoje reči. Poznám to, to dobre vieš. Lyre sem nebola poslaná pre nič, za nič,“ povedal Marcus rázne, môj upír len zakýval hlavou.

„Je to moja sestra, Marcus, silnejšie puto v našom svete už ani nepoznám,“ odbyl ho stroho. Na krátku chvíľu obaja zarputilo mlčali, viedli nejaký svoj vnútorný rozhovor, ktorému som nedokázala rozumieť.

„Presne ako hovoríš, vznešený Marcus, nikto ma nezlomí.“ Toto, čo povedal, nedávalo žiaden význam, lebo na žiadnu otázku neodpovedal, ale Marcusa to aj tak rozosmialo, ani keby to bol nejaký vtip.

„Pokoj, chlapče, politika vyžaduje pokoj,“ zapriadol milo a usmieval sa, akoby bol pánon tohto sveta.

„Nikto, a tým myslím každého, kto by sa pokúsil.“ Nechápala som tomu už vôbec, hovoril z cesty.

„Dobre, udatný Germán a ja som si len myslel, že spravím obchod. Možno, ak by som si počkal – niekedy v budúcnosti,“ potichu zasyčal.

„Nikdy... To ma musíš najprv zabiť, Marcus,“ povedal môj upír a Marcus sa znova rozosmial a o krok pristúpil bližšie. Cítila som, že ten smiech znel inak – nebezpečne, sálalo z neho kruté zlo.

„Samozrejme, v tomto by som ti mohol vyhovieť chlapče, ale z úcty k tvojej matke to nechám tak,“ ponuro preniesol a v nonšalantnom geste odkráčal preč od nás. „Kde je Lyre?“ zaplahočil smerom do spoločnosti a mne venoval ešte posledný pohľad s nenápadným úsmevom. Môj upír sa pomaly otočil ku mne, obozretne sledoval dianie okolo nás.

„Marcusa sa neboj, on je neškodný, pokiaľ nestojí na čele légie. A čo tu robíš?“ Zamračil obočie a lepšie sa mi prizrel. Previnilo som pozrela naňho, ten jeho nežný pohľad a vľúdny hlas, ma hladil chlácholivo po duši a ja som ho sem len hlúpo sledovala.

„Ja... išla som za tebou.“

„Poď, odvediem ťa domov,“ vzal ma za ruku, potiahla som si ju späť, otočil sa ku mne.

„Nehnevaj sa na mňa, môj pane,“ hlesla som po tichu. Pretrel mi prstom pery, ostal sa dívať do mojich kajúcnych očí. Iste mu bolo jasné, prečo som sem za ním prišla, pobavene sa usmial.

„Nikdy sa na teba nemôžem hnevať," povedal cestou von z dverí. „To si zapamätaj, Isabel,“ dodal lakonicky.

 

*


Druhý deň veľmi skoro ráno sa chalúpkou ozval rázny buchot na dvere, prepadlo ma zlé tušenie.

„Seď tu, ja tam idem.“ Alica sa vymotala z postele hneď vedľa mňa. Otvorenými dverami besniaci blizárd dofúkal čerstvý sneh až do mojej postele. Odo dverí som len počula: „Pre vznešenú Isabel.“ To povedal sluha? Rýchlo som vstala z postele, vzala si plášť môjho upíra a šla k dverám.

Malý sluha podával krásnu zlatú šperkovnicu Alici, ktorá v tranze stála opretá o dvere a hľadela prázdno, niekam do diali. Ako ma sluha zbadal, znova sa mi hlboko poklonil a podával tu vec naraz mne.

„To je pre vás, pani.“ Nadvihol malú vykladanú škatuľku rovno pred môj nos. Nevedela som si ani predstaviť, čo môže byť v jej vnútri, keď len z vonka bola tá vec tak krásna.

„Ďakujem.“ S radosťou som si vzala darček a skočila na svoju posteľ. Srdce mi prekypovalo láskou – včera mi dal koňa a dnes... Chcela som to otvoriť, keď naraz mi Alica priložila svoje ruky na moje položené na tej blískavej kráse.

„Isabel, toto ale nie je od Edwarda,“ preniesla vážne, pustila som tú vec z rúk, akoby to bolo čosi strašné. Ako náhle škatuľka padla na tvrdú peľasť otvorila sa. Obe s Alicou sme na to pozerali, ako keby mal snáď z toho zlatého skvostu vyliezť samotný had. Alica nadvihla tú vec, zatajil sa mi dych.

„To je neuveriteľné,“ hlesla som zamyslene.

„To je...“ Alica potiahla hrubú reťaz nahor. Držala ju zavesenú na svojom zápästí a obe sme oproti sebe hľadeli na ten ohromný šperk. Hranatá štvorcová pečať zdobená rubínmi a fialovými zafírmi, mala v svojom strede akési divné znaky a reťaz, na ktorej visela, bola vyrobená zo zvláštnej práce, akoby bola utkaná zo zlatého hodvábu.

„Isabel, vieš, kto ti to poslal?“ Alica si ma vážne merala a tú pečať tiež.

„Ak to nebol on, tak... ja neviem...“ ostala som v polke slova zmeravene stáť. „Marcus...“ skoro bezhlasne mi uniklo z úst.

...

Alica naraz zľaknuto vstala, vzala mi zlatú škatuľku z rúk a hodila ju na zem, tá sa zvonivo odkotúľala ku krbu.

„Schovaj to, rýchlo! Ide sem!“ naliehavo šepkala, akoby to snáď nemohol počuť. Hodila tú vec do košíka s korienkami, zlatú škatuľku zakopla pod posteľ a posadila sa do hlbokej kožušiny vedľa mňa. Nevedela, čo má robiť, tak vzala šitie, ruky sa jej nervózne klepali.

„Alica, teraz pôjdem do hradu a pečať mu vrátim, prečo toľko vyvádzaš?“

„Isabel, ty to nechápeš, je to inak a Marcus už aj tak dnes nadránom odišiel naspäť do Ríma,“ povedala to akoby nebolo šance mu to vrátiť a stratila sa niekde za krbom vedľa naukladaného dreva, otvorili sa dvere.

Môj upír rýchlym krokom podišiel ku mne, vzal ma za ruku a kľakol si predo mňa v úctivej poklone, ako k samotnej kráľovne.

„Moja pani...“ Ostal mi nežne láskať ruku od prstíka až po lakeť. Ale naraz ustrnul a moju ruku neveriacky ovoňal. Postavil sa, jeho oči... díval sa z nich sám diabol, necitne pustil moju ruku. Tých pár ľadových gest, čo spravil v tomto malom okamžiku, ma bolestne zranilo a aj rozplakalo. Pozrel späť na mňa a chladno sa ma spýtal.

„Dotýkala si sa teraz muža?“ S nedôverou na mňa pozrel.

„Nie,“ odsekla som skľúčene a chcela odísť od neho preč. Majetnícky sa načiahol a pritiahol si ma za ruku k sebe späť. Asi ho tá chvíľková agresia pomaly prešla, ale aj tak vyzeral, že niečo v chalúpke hľadá. Pomaly sa so mnou otáčal miestnosťou, nakoniec sme ostali obaja stáť otočení k stolu s tým mizerným košom a s tou vecou v jeho vnútri.

„Alica, poď sem, to je... Čo to je? Niečo cítim, niečo...“ privrel oči, zhlboka sa nadýchol, pootočil hlavu, zľahka sa zaklonil. Ja s vydesenou Alicou sme obe stŕpnuto na seba len hľadeli a mylne si predstavovali, že to nenájde. Pomalým krokom podišiel k stolu, srdcia nám určite nadskočili, mohol sa pokojne riadiť iba ich zvukom, aby to, čo hľadá, našiel, nahnevane pokýval hlavou.

„Marcus... bol tu... “ ponuro zavrčal a dvihol ruku k čerstvo nazberaným korienkom. Alica priskočila k stolu, vzala ten kôš do svojich rúk a prekryla ho sušenou vňaťou trezalky. Ako to spravila, mňa skoro odhodil do hŕby dreva a prirútil sa rovno k nej.

„Otvor mi myšlienky, mňa nezmetieš nejakými páchnucimi bylinami,“ škaredo na ňu zavrčal. „A daj to sem!“ Alica na neho neústupčivo zazerala a ani sa nepohla. Ja by som sa strachom pomiatla na jej mieste, vyzeral ako démon, ktorý si pre ňu prišiel akurát z podsvetia.

„Nie! Choď preč!“ nedala sa a vrčala na neho tiež. „Urobíš nejakú hlúposť. Choď!“ Ukazovala prstom von z dverí. Nepáčilo sa mi, že ho posielala preč. Jeho neprítomnosť ma sužovala, nesmie teraz odo mňa odísť.

„Neodídem, Alica. Okamžite mi dáš to, čo máš v tom koši, inak za seba neručím! I tak si to vezmem. Tak to daj okamžite sem!“ nadstavil ruku, aby mu to podala. Alica nahnevane tresla s košom o stôl a odpochodovala nahnevane k oknu, ticho v miestnosti sa dalo krájať. On nasúpene pristúpil k stolu, myslela som, že to odtiaľ hneď vyberie, ale ostal meravo hľadieť do toho prekliateho koša. Z očakávania čo sa stane, keď tú vec uvidí, sa mi robilo zle od žalúdka. Potom pomaly jedným prstom vytiahol tú vec, akoby to bolo čosi odporné a nechal to visieť pred sebou prevesené cez dlaň. Obaja sme na ten náhrdelník zdesene pozerali, od okna sa len sarkasticky ozvalo: „Spokojný?“

Mlčal, hodnú chvíľu hľadel na tú blyštiacu sa vec a potom sa s pod toho uhrančivého obočia pozrel na mňa. Vydýchla som zhlboka, ako by som niečo spravila a musela sa k čomusi strašnému priznať.

„To je Oriská pečať...“ skonštatoval sucho. „Chce, aby mu ju vrátila...“ s nečitateľným výrazom v tvári hľadel na nás obe, „ Alica, prečo si dopustila, aby sa toto stalo, aby tam vtedy v noci išla...“ Nepýtal sa, iba útrpne dodal, Alici tiež posmutnela tvár.

„Edward, ja neviem, čo všetci chcete... Mier? Alebo... čo? Videla som len to, že keď Marcus sedel v sále, premýšľal o tom, akoby sa mu tu v Bielej veži páčilo! A vieš ako to myslel!“ Alica sa zúrivo pozrela na môjho upíra, on len neveriacky kýval hlavou. „Myslel to tak - ako vládca Bielej veže, vieš... !? Ale potom, ako ju uvidel, si povedal, že mu postačí len ona a že sa z Ríma presťahuje do nejakej Volterry, čo má aj v pláne, či čo. Ja mám chrániť Patriovo kráľovstvo a vás tu pred hrozbami a nezabúdaj! Nevidím všetko, nie som neomylná. Zvitok s žiadosťou,“ Alica ukázala prstom na mňa, „aby ju Patrius uvoľnil pre Rím posol donesie zajtra,“ odmlčala sa a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Ty si to vedela a nepovedala si mi to!“ rozkričal sa na ňu a nebezpečne pritom vrčal.

„Nie nevedela, už je neskoro. Všetko by dopadlo inak! Thisis mal včera povedať, čo chcel povedať! Že sa s ňou bude ženiť! Ale Patrius ho zastavil a ty si ešte toho ješitného starca popudil omnoho viac. Všetci ste rovnako hlúpy. To nečítaš myšlienky a nevidíš, čo chce Marcus od Isabel?“ Alica sa odmlčala, ja som len vytrštene pozerala pred seba, pokračovala v kritizovaní Patria. „Tvoj vládca by si nikdy nemohol nahlas priznať, že sa trasie pred lykanmi ako taký slaboch a ty nevieš byť ticho. A okrem toho, je to už úplne jedno, lebo ona tam nemala včera vôbec čo hľadať. To mám všade chodiť s vami?“ nahnevane dohovorila a ukázala na mňa prstom. Tak nakoniec som si za to mohla ja sama, šokovane som sa postavila.

„Ja nepôjdem do Ríma!“ vyhŕkla som zdesene a chcela sa niekam skryť. Obaja sa na mňa zhrozene pozreli.

„Pošlem mu tu pečať späť a... utečiem, niekde sa skryjem a vy mu pošlete depešu, že som mŕtva,“ splietala som čo mi napadlo.

„To je nemožné, má stopárov, ktorí ťa nájdu kdekoľvek a jeden z nich tu s ním aj bol, čiže ťa videl, tak je nemysliteľné sa pred ním niekde ukryť. Stopár by vedel zistiť, že si živá." Chvíľu sme všetci mlčali. "Myslím, že preto poslal tú pečať, vie, že o ňu nikdy nepríde, vie, že sa mu vráti vždy späť, a kto pozná Marcusa aspoň z polovice tak dobre, ako ho poznám ja, tak to vie tiež.“ Povedal to, akoby nebola žiadna šanca, akoby s tým nešlo nič spraviť, z toho precitnutia mi došlo až zle. V jeho hlase som počula neskrývané zúfalstvo a v očiach mal vpísaný naozajstný strach o mňa.

„Nemá stopárov, má len tohto jedného, čo tam večer tiež bol,“ pripomenula Alica sucho. Môj upír sa k nej rýchlo otočil.

„Tak ho zabijem! To urobím,“ odrazu prehovoril, znelo to šialene.

„To ale útoku na Bielu vežu nezabráni,“ odhalila Alica krutú pravdu.

„To mi je jedno. Je len otázkou času, kedy by Marcus na nás zaútočil. Spraví to tak či tak a ty, Alica a ani Patrius, tomu nezabránite,“ povedal vážne a zdrvene hľadel niekam do prázdna, ale naraz akoby ho osvietilo, prehovoril s podivne neurčitým výrazom v tvári.

„Ja už viem, čo urobím! Ukryjem ju tam, kam sa ani veľký Marcus nikdy neodváži vkročiť.“ Alica sa chytila za hlavu. „Pošlem ju za hranicu, pôjde na cisársky dvor, k samotnému Dra-chanovi, tam Marcusoví poskokovia nemôžu čo i len nos strčiť. Adis ju tam zavedie. Musí existovať nejaká možnosť sa s ním dohodnúť,“ dopovedal a hľadel kamsi ani neviem kam.

„Nie, tam nepôjdem! Tam nemôžeš ísť so mnou, počuješ!“ vykríkla som naňho a trhla mu rukou, čo stále nepríčetne hľadel niekam do okna, do očí sa mi nahrnuli horúce slzy. „Prosím, počúvaj ma, si jediné čo mám, nemôžem bez teba byť...“ Už som kričala beznádejou, pozrel okamžite na mňa ako som to vyslovila.

„To nechaj na mňa, Isabel, ja sa za hranicu dostanem. Vždy si ťa nájdem, nech je to kdekoľvek, musíš mi veriť.“ V jeho očiach bola vpísaná odhodlanosť a číra viera v našu lásku, vzal ma za ruku a pevne stisol v náručí. Potom ma chytil za tvár a vážne mi hľadel do očí. „Musíš mi veriť." Verila som mu, rozplakala som sa.

„To urobíš? Umoríš sa zvieracou krvou?“ spýtala sa ho skepticky Alica. Čakala som nejakú trefnú odpoveď a čosi ako pochybnosti, ale on sa len na mňa nežne pozrel a s čistým srdcom povedal: „Áno. To presne urobím.“

 

***

 

Kam dovedie strach a pochybnosti nešťastnú Isabel, k akým úsudkom či skutkom? Bude čeliť svojej budúcnosti bez neho, bez toho, ktorému už navždy patrí jej srdce? Vezme si krásna Isabel na tú, už dávno Alicou vyveštenú dlhú cestu niečo so sebou, čo jej už nikto nikdy nebude môcť vziať? Alebo bude všetko inak a bohovia postavia medzi ich lásku neodvratnú smrť.

Uvidíme...

Ale čosi mi našepkáva, že ich lásku len tak niečo nezlomí a ona sama predčí aj tie najhoršie veštby a kliatby vyslovené samotnými bohmi a nájde tú vzdialenú hranicu, ktorá ich naveky ochráni...

 

*

 


 


zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

semiska

17)  semiska (14.06.2011 18:09)

A já myslela, že Thisise... Tak to už je mi jasné, proč ji nenávidí Porč chce Marcus Isabel? Co bude dál?

Evelyn

16)  Evelyn (05.05.2011 13:24)

Edward si měl nebo má vzít Lyre?! Marcus chce Isabel? A ona proto musí za Hranici?
Astrid, jsem úplně unesená... tohle je PŘÍBĚH.

kikketka

15)  kikketka (26.04.2011 01:26)

Jájjjj, další dokonalá kapitola!!!! Kdybych nemusela zítra do práce, četla bych až do rána...

sakraprace

14)  sakraprace (04.03.2011 13:47)

Edward si má vzít Lyre?!? No to se nám to pěkně zamotává A Marcus ji chce pro sebe a chce ji dostat do Říma. A vyjde jejich plán?? Sakra, musím letět na další

Astrid

13)  Astrid (21.10.2010 04:30)

Ewik, ty vieš, že ťa milujem...

Ewik

12)  Ewik (18.10.2010 08:10)

NÁDHERA
Moc se těším na další díl.

Astrid

11)  Astrid (16.10.2010 20:00)

Holky ja ich milujem, ale neviem im pomocť na pár budúcich kapitol, nj.
Potrebujem záprah, lebo tu naturalistickú onú ... neviem udržať.
Pracujem na tom., Práááácujem juchuuchu:) :)

Karolka

10)  Karolka (16.10.2010 19:46)

Astrid: Nic se nebojím! Jen se nehorázně těším!
gucci: Astrid je miluje, určitě to dobře dopadne! Že jo, Astrid?

gucci

9)  gucci (16.10.2010 19:43)

...hele na nás se neohlížej....dělej to, co je nejlepší podle Tvého vědomí a svědomí...já Ti plně důvěřuji ..a už se nemůžu dočkat, protože ty to umíš na jedničku

fakt mě děsíš....takový nervy sem u popelky teda neměla...trápím se už teď...já nechci plakááááát!!...snad všechno špatný bude nakonec pro něco dobrý vzpomeň si, že Ti ty osůbky nic neudělaly!

Astrid

8)  Astrid (16.10.2010 19:29)

gucci, prosím ťa, ja začínam byť strašne zmetená s tej LYRIKY teraz sa akurát zamýšľam nad tým významom a kukám, či to zodpovedá danému slovu, ale myslím, že nie úplne, no...
Ja to teraz fakt neviem vyriešiť to dilema s tým - však vieš čo, ach, ale fakt. mno, tak co mám delat???:p
a neboj už som spominala, že si máš pripraviť fúru vreckoviek :'-(
Karolka, nepredbiehaj už zo mňa lezie teraz všeličo, ehm...

gucci

7)  gucci (16.10.2010 18:32)

....ach jooooooooo:p co to tan Marcus zase provedl????...sem úplně rozhořčená....úplně mě z té bezvýchodné situace rozbolelo bříško...chudák Alice..ještě to schytá!!!...... to je hrozný, já jsem si ten příběh malovala tak růžově, a ta totálně nepředvídatelná autorka mi úplně zhatila plány a zamotala hlavu ...ale taky dobře...aspoň mi neodumřou mozové buňky při dumání co bude dál....


....já se nemůžu dočkat lítání a hlavně obrovské porce "lyriky"!!!!Prosím s přídavkem!!!Astrid prosím ale Edíka mi moc netrap, kdo to má vydržet....hrozně se těším a doufám, že se dočkám kapitolky, ve které se Ed bude šťastně smát a užívat si lásky Bell...bude něco takového, že jo?!!!!
...Trochu se bojím co budou lykanové říkat na náš poloupíří páreček...

Prosím příště hlavně tu L Y R I K U!!!! v


....příběh je čím dál lepší....brzy to začnu číst od začátku

Těším se!!Děkuji!!

Karolka

6)  Karolka (16.10.2010 16:17)

Ukamenovat tě?! Ani omylem. (Ještě nemáme komplet Hranici )
A píšeš!
Velmi sa teším!

Astrid

5)  Astrid (16.10.2010 15:36)

Holky dik za krásne komenty, ani si neviete predstaviť akú mám radosť.
eMuska, no uvidíme či sa nám Ed umorí, ale určite bude hodnú chvíľu trpieť- o tom som presvedčená.:'-(
Ashley, veru asi si to uhádla mám taký dojem a dik
Bye, zbožňujem tvoje komenty, úplne ma - jak to povedať, ostávam z ních šťastná, načo hovoriť ine veci, keď byť šťastná je to najdôležitejšie.
JJ a tá Volterra, nj, také malé strvrdenie s ff - aby sa nepovedalo. Ale pobavilo:D to som rada. A s tým odlúčením to je nanajvyš možné a s Lyre tiež, uf. Už mi blbne hlava z tohoto príbehu.
Karolka, ty moja najvernejšia, som rada, že sa ti to páčilo, i keď voči tejto kap. mám výhrady, ale zaviedlo nás to kam som potrebovala.
Už teraz s malou dušičkou píšem ďalšiu kap.. tešííím sa na ňu! Uch a snáď ma za ňu s Bye neukameňujete
Ďakujem Vám.

Karolka

4)  Karolka (16.10.2010 08:28)

Zapomeň na slovo nuda! Přečetla jsem to úplně bez dechu.
Je to všechno tak krásné (včetně té syrovosti a úzkosti, vlastně - hodně i díky ní). Marcus mi způsobuje nevolnosti kolem žaludku. I představa, že by Isabell měla jet za ním. A když pak na konci Edward vyřkl svůj plán, na chvíli se mi zastavilo srdce, aby se vzápětí rozběhlo šílenou rychlostí. Voní to sice nebezpečím, ale také romantikou a dobrodružstvím.
A ano! Zvířátka!
Něco si vezme s sebou... hmmm... nejsem si jistá, jestli se nebudu o to víc bát...
Miluju tuhle povídku. Ještě u žádné jiné jsem neměla takovou touhu vidět ji na plátně. Na tom stříbrném...

Bye

3)  Bye (16.10.2010 00:35)

Tak, především díky za noční publikaci. Takhle potmě je to opravu mnohem, mnohem lepší!!!
A teď uáááááááááááááááááááááááá...
Edward si má vzít Lyre??? No potěš!!!
Marcus je opravdu prvotřídní hráč. Kam se na něj hrabe Thisis! Ví, co chce a nedá pokoj, dokud to nedostane. A kurnik, on se bude stěhovat do "nějaký Volterry"!!!
V tomhle dílu mě asi nejvíc dostal vztah Edwarda a Alice. Je tak strašně jiný, než v TW a přitom jsou nevědomky provázáni úplně stejně. Jsou na sobě závislí!
Áááááááááááááááááá, chystá se snad odloučení hrdinů? Dostane se Bella (a pak Edward) do Dra-chanovy říše? Bude lyrika???
Achich, Astrid, jsem lapena, okouzlena, uvězněna...

2)  Ashley (15.10.2010 15:30)

kráané, mám takový pocit, že vím, co si odense těším se na pokračování!!!

eMuska

1)  eMuska (15.10.2010 08:52)

Ja asi umriem! Čot o malo znamenať?! Aké odlúčenie?! To predsa nemôžeš spraviť, oni musia byť spolu.
A aké zamorenie zvieracou krvou, prosím ťa?!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek