Sekce

Galerie

/gallery/bežžžžž.jpg

Tak teda nech beží!

Pecka!! Pustiť!


Bež!

 

→ → → → →


 

Plná konsternovaného strachu, som v tej tme čakala, že akurát práve teraz ma príde zabiť, keď sa náhle za mrežou rozsvietila slabá žiarovka. Muž s dlhými blonďavými vlasmi, v uhladenom obleku od Valentína si tam poklepkával nohou, akoby sa zjavil zo starých mafiánskych filmov. Nervózne si rovnal upnutú kravatu. Ešte v živote som nevidela takú purpurovú farbu. Napadlo ma najprv, že som zachránená pred tým hlasom z tmy, i keď tohto by som v noci tiež nechcela stretnúť. Otočila som sa späť do tmavého podzemia, ale oslepená náhlym svetlom som zahliadla iba siluetu muža, ktorý ustúpil za tmavý roh. Stále do mňa dobiedzala akási intuícia, že tento muž ma zabiť nechcel. Mohol to urobiť už dávno. A ani som o tom nemusela vedieť. Mohol ma zabiť, zaškrtiť, znásilniť a neurobil to. Ostávalo iba hádať.

„Krváca ti tu králik, a ty nič?“ pousmial sa ten chlap s divným prízvukom. Vypadal ako John Galliano vo svojej najlepšej forme.

„Skvelé, skvelé ovládanie, Edward, ale... takto sme si to s Arom nepredstavovali.“ Znel sklamane, vyzeral fakt namrzene. Prechádzal sa po úzkej podeste rovno predo mnou, bála som sa pohnúť, nieto ozvať. Pokračoval v rečnení.

„Felix pôjde kontrolne po tvojej stope. S tým počítaj. O žiadne úskoky sa znova pokúšaj. To je ti dúfam jasné,“ pozrel sa tázavo do tmy na neho a potom na mňa. A ja som si v ten moment zo srdca priala, aby bola znova tma. Ten človek mal červené oči! Všimol si, že som to zbadala, priblížil sa úplne blízko ku mne a zavrčal. Z temnej miestnosti za mnou sa ozvalo vrčanie tiež. Oni obaja vrčali. Ten na mňa a on na neho! To bolo... strašné! V živote som sa tak nebála ako teraz. Toto už nebol len tak nejaký strach, ale hrôza - totálna hrôza, ktorá ma zložila k zemi ako rana päsťou. Ten blonďák ma pohladil po vlasoch, cítila som že ma berú z toho mdloby. A hovoril k tomu ešte také divné veci...

„Je ti to dúfam jasné, že ak ju zajtra nezabiješ, je jeho. A ja ti garantujem, že si potom počkáš na ďalší pokus. Takže si to preber.“ Na moment prestal, zadíval sa na svoju dokonalú manikúru. „Hm. A aby som nezabudol; to GPS si nechaj pripnuté. Veci len skomplikuješ ak sa ho zbavíš. Rozumieš?“ otázal sa z arogantným ksichtom. Dlhšiu chvíľu bolo ticho. Aj ja som čakala, ako odpovie ten hlas z cely.

„Rozumiem tomu,“ povedal hlas.

„No, moji drahí, tak teda veľa šťastia. Lúčim sa.“ Dvihol ruku na pozdrav. „A ešte... Aro ti odkazuje, že si vsadil.“ Pozrel na mňa s povýšeneckým úsmevom akoby som bola vzduch a luskol prstami, svetlo zhaslo.

Nestačila som zachytiť ani žiaden pohyb a on stál náhle tesne pri mne. Nemohla som sa nadýchnuť. Lenže z chodby sa znova blížili ďalšie kroky a ja som vedela, že sa svetlo zase rozsvieti. Zavrela som oči a čakala. Neviem prečo, ale bála som sa, že ten kto príde rozsvieti a ja ho uvidím. Chytala ma z toho príšerná hystéria.

„Povedz mi tvoje meno,“ povedal naliehavo.

„Isabella Swanová,“ hlesla som okamžite, ruky stiahnuté akoby som čakala úder.

Tá chvíľa medzi nami trvala asi hodinu – až tak sa vliekla. Už... už sa svetlo išlo rozsvietiť. Bol to môj asi najhorší okamžik v živote. Naklonil sa k môjmu lícu – skoro k ústam, zvonilo mi v hlave, taký som mala asi šialený tlak. Nadýchol sa...

„Ja si ťa nájdem, Isabella Swanová,“ povedal a svetlo nado mnou sa rozsvietilo. Celá prikrčená som opatrne otvorila oči, ale on tam už našťastie nebol.

 

→ → → → →

 

Vysadili ma z helikoptéry na lesnej čistinke. Bola ešte stále tma, ale obloha pomaly prezrádzala, že čoskoro bude svitať. Mal pravdu s tým, že ma pustia v lese. Chlapík vystúpil, vytiahol na von ako také malé decko a strčil do mňa smerom k hustému porastu. V hluku helikoptéry na mňa zakričal iba: „Bež!“

Dívala som sa, ako letia preč. Oslepená reflektorom som tam stála, dokým si moje oči úplne neprivykli na tmu. V zdesení som si opakovala, čo mi povedal ten v tom vrtuľníku; Dajú ti nejaký náskok a potom pustia lovca. Pôjde po pachu. Mrazilo ma pri pomyslení, že ma niekto hľadá podľa pachu. Oklepala som sa a vybavila si jeho hlas v tme. Myslím, že znel tak... Ja si ťa nájdem, Isabella Swanová - tak voľajako podmaňujúco a nie výhražne. Mal znieť výhražne... nie?

A to jeho meno, nemohla som si spomenúť. Eduard? Edmont? Ed... To nemalo cenu.  Jasné, ako vždy, Isabella Swanová, si beznádejná romantička. Márniš myšlienky na niekoho, kto za to nestojí a teraz dokonca ani nevieš, ako vyzerá. No... to sa ti podobá, prihlásilo sa znova moje podvedomie.

Nevidela som nikdy jeho tvár, ale len pomyslenie na to, že ho uvidím, spúšťal vo mne neopísateľný pocit (no, asi jeden z tých sebevražedných). Bože, si tak blbá Bella. Upínať sa k slovám nejakého rozprávajúceho preludu, ozvalo sa znova moje múdrejšie druhé ja. Mala by si odtiaľto radšej rýchlo vypadnúť. Svetlo asi prebúdza hypofýzu k životu, svitalo. Zabralo to, pohľad na horizont ma prebral ako studená sprcha. Musím odtiaľto zmiznúť. Hneď!

Bežala som borovicovým lesom, to znamenalo, že nie som ďaleko od pobrežia – bod pre mňa. Skál pribúdalo a slnko stúpalo stále vyššie, až nakoniec som zo seba musela zhodiť aj to tričko, čo som mala. Športová podprsenka a letná sukňa, perfektná kombinácia, ale tenisky to istili. Držala som si tempo a v hlave sa mi rodil geniálny plán úniku. Za prvé - dobehnúť k pobrežiu, za druhé - skryť sa na prvom Lide na aké narazím a za tretie – vypadnúť z Talianska ako Pendolíno. Sezóna vrcholila, pláže boli preplnené a to hralo v môj prospech. Takže, pokiaľ niekto ide po mne, tak aby si pohol. Presne, sebevražedné sklony.

...

Prebehla som asi niečo menej ako pätnásť kilometrov – to som zistila podľa turistických návestí, a pobrežie stále nikde. Nachádzala som sa v nádhernej scenérii krajiny. V pokluse dlhým hrebeňom sa zdalo, akoby som bežala samotným oblakmi sediacimi nad dolinami. Horizont žiaril. Moje telo nabehlo na vyrovnané tempo poklusu, lenže teplota a to, že som nemala vodu neveštilo nič dobrého. Iba ak tak kolaps. Držala som sa stále hrebeňa, tam bolo stúpanie najmenšie, ale šanca naraziť na nejaký potok tiež. Rozbehla som sa teda dole k lesu. Pod stromami sa držal tieň, ale taktiež môj strach, ktorý ma začal neodbytne prenasledovať. Stále som sa ohliadala za seba, napokon som kvôli tomu aj dvakrát spadla, kolená som mala celé krvavé. Pôjde po pachu! Blikala prvá myšlienka, ktorá ma napadla. Po pachu! Svaly zabrali. Nemohla som si dovoliť zastať a vychladnúť. Stopuje ma lovec a pravdepodobne to nie je ani človek. To vedomie vo mne vyprovokovalo pud sebazáchovy a telo zaberalo o to rýchlejšie. Rýchlejšie bežať! Udusiť, udusiť strach!

...

Napokon som narazila na potok, chvíľu som bežala v jeho plytkom koryte, ale stáčal sa do kruhu okolo hory a viedol ma späť, takže som znova musela vystúpať hore na hrebeň. Začalo ma znervózňovať, že som ešte na nikoho nenarazila. Nevedela som, kde ma vysadili. Možno to boli Apeniny. Neviem, myšlienky sa v tempe zmenili na útržkovité. Beh - nádych - výdych - a znova beh...

A teplota stúpala a stúpala, až vystúpila na neznesiteľné hodnoty, musela som zastať. Ľahla som si na plochú skalu a dívala sa z výšky, z diali vanul slaný morský vzduch. Vietor svišťal. Chvíľu som sa len sústredila na to, ako mi schne pot na chrbte, ako celá vychládzam. Soľ stiahla napnutú pokožku, cítila som tak každý sval na tele.

Na chvíľu... upokojiť, vydýchať, vznášať sa...

Predo mnou plachtili vo výške dravé kane, ktoré sa naraz, počas letu, do seba zakliesnili a padali k zemi, a keď som si už myslela, že narazia na zem, tak vystreli obe krídla a vzlietli opäť do výšky k zlatým slnečným lúčom. Úžasné... chcem byť kaňou, uletela by som im. Všetkým.

Zadívaná som pozorovala rozpálený horizont, čosi sa mihlo v mojom zornom uhle. Čosi... Skenovala som pozorne kolmu skalnu stenu. Ako keby sa niekto hral so zrkadielkom. Trblietalo sa to, a potom to zrazu zmizlo, aby sa to opäť zjavilo asi o päťdesiat metrov ďalej v tieni. Sledovala som ten záblesk so zatajeným dychom, stiahla som sa do malej úžľabiny v skale. Opatrne, jedným okom som vykukla zo skrýše, že sa rozhliadnem po okolí. Krvi by sa mi nik nedorezal. V tieni namiesto záblesku stál muž. Bol do pol pása nahý, bosý a nejakým spôsobom som vedela, že je to on. Dvihol hlavu a pátral očami po skale, ani som sa nepohla, on v zlomku sekundy znehybnel tiež. Našiel ma! Fuck!

V hlave akoby mi naraz vymietli, ozývalo sa mi tam iba silnejúce tikanie a menilo sa s dunivou intenzitou na búšenie – to odpočítavalo moje telo, ktoré sa náhle vzoprelo a s novo získanou demolačnou silou spustilo poplach a ja som odrazu utekala ako o život. Panika sa stala mojim vysokooktánovým palivom, a v hlave mi blikal alarm ako v jadrovom reaktore: Utekaj! Bella, utekaj!! Do tela sa mi hnal burácavý prúd energie. Šprintovala som hrebeňom, preskakovala zo skaly na skalu. Neviem aký svätý pri mne stál, a ja som nespadla.

Rýchlejšie!

Rýchlejšie!

Odrazila som sa od obrovskej skaly a preskočila nebezpečnú prasklinu. Slnečné svetlo odrážajúce sa od svetlého vápencového kameňa, pálilo do sietnice a oslepovalo ma. Stačil by len jeden nepozorný prešľap a bolo by po mne. Obzerala som sa za seba, striasla som ho, nik ma nesledoval, ale vedomie, že tam niekde je, spôsobovalo iba nové zážihy vo svaloch, akoby zmenených na pohyblivý Novocain.

Rýchlejšie!

Bež!

Bežala som do vysokého stúpania, na druhej strane už muselo byť more, počula som príboj. Z úst mi vyrážal tlak dychu, pľúca pálili, adrenalín horel neutíchajúcim plameňom, ledva som dokázala prehĺtať. Moja myseľ fungovala na akýsi iný prevod, ktorý hnal zvuk pohybujúcej sa vody. Potrebujem vodu!

Vodu!

Vodu!

Bola som presvedčená, že dokážem lietať. Posledný dych, posledný skok a dosiahla som vrcholu. Predo mnou sa rozliehalo šíre more, a obzor... horúci, vznetlivo bielo-zlatý ako na inej planéte. Endorfín tepal, musela som sa pohnúť ďalej.

Nikde žiadna pláž, iba kolmý zráz. Bokom, asi o päťdesiat metrov nižšie, v širokej rozsadline, burácal vodopád. Nepremýšľala som a ľahla si na brucho, s nohami roztiahnutými a zapretými do skaly, som sa sunula kolmou stenou dole k nemu. Zoskočila som, voda sa rozpŕchla na všetky strany a mňa zahalil vodopád vo svojej skrýši, za mnou sa otvorila malá jaskyňa. Vliezla som tam a nechala stekať prúdy vody cez seba. Pila som dokým ma nenaplo, nešlo to zastaviť. Schovaná v dáždniku z vody som si ľahla. Bola som v bezpečí – na chvíľu.

Čas bežal, čakala som napnutá ako tetiva. Ozvena padajúcej vody pohltila všetky zvuky, nepočula som nič, iba šum. Naraz sa ale čosi pohlo, asi meter predo mnou. Tieň prechádzal stenou z vody, stiahla som sa viac dozadu, postava zastala. Zakryla som si uši, bol to strašný pocit. Už - už mu stačil iba jeden krok. Je blízko, až príliš blízko! A naraz tieň dvihol ruku, voda sa medzi nami otvorila, a ja som mu po prvý raz pohliadla do tváre. V tej kobke som ho iba počula, ale teraz všetko zapadlo na svoje miesto. Ten hlas musel patriť k tejto tvári. Asi zastal čas, lebo všetko stíchlo. To rozčarovanie a aj strach, ktorý mi koloval v žilách sa nedali popísať

Myklo mnou, pohol sa. Vlastne sa nepohol, on sa iba nejakým spôsobom premiestnil bližšie. Prameň vody stekal jeho ramenom. Sledovala som ako sa mu zvláštne trbliece pokožka a ako kvapky vody kĺzajú jeho nahou hruďou a mäkko sa vsakujú do potrhaných riflí. Tá dokonalosť ma doslova oslnila. Vyvedená z miery som zistila, že v pude sebazáchovy držím ruky v zmierlivom geste pred sebou. Jeho tvár, vyžarovala čosi... Čosi hrozivého, silne pudového. Všimol si toho, trocha sa zarazil.

„Ty...“ odznelo z mojich úst, nevedela som ako pokračovať. Zareagoval na môj hlas, očami mi spočinul na perách. Pomaly som sa postavila a ustupovala bokom, nie dozadu. Hýbal sa ako môj zrkadlový obraz, ibaže absolútne nepatrne a ladne ako také divoké zviera. Vodná stena pomaly redla, až sme nakoniec obaja ostali stáť na slnku. Nespúšťal ma z očí, nemihol ani brvou. On nebol človek, to by nemohol byť potom tak krásny. Načiahol ruku, zamrzla som v pohybe a nechala ho, aby sa ma dotkol. Chytil jeden schumlaný prameň mojich mokrých vlasov. Pritom, ako to spravil sa nepatrne dotkol môjho prsníka, zadrhla som sa, ale predýchla ten šok, ktorý mi tým spôsobil. Nemohla som uhnúť pohľadom. Cítila som, že ak by som to urobila, zabil by ma.

„Čo som spravil, že sa tak bojíš?“ Naklonil hlavu nepatrne na bok.

„Prišiel si ma zabiť.“ Mala to byť otázka, ale nakoniec z toho vyšlo iba moje konštatovanie. Pustil prameň mojich vlasov. Chytila som si ho a prekrížila si ruky na hrudi. Znervózňovalo ma, ako mu stále unikal pohľad kamsi k môjmu krku a prsiam. Horel vo mne strach. Vnútorný hlas neprestajne dobiedzal a v hlave mi stále červeným vyskakovalo: Uteč – uteč – teraz hneď bež!

„Nechcem ťa zabiť, tým som si istý. Tak nikam neutekaj,“ povedal vážne. On je snáď aj jasnovidec! To je fajn, spadol mi kameň zo srdca, skoro mi prerazil prsty na nohách.

„Čo teraz so mnou spravíš?“ spýtala som sa, keď ma už teda nechcel zabiť.

Naraz akoby sa prebral z toho primitívneho okukávania mojej osoby a sústredene hypnotizoval skaly nad nami. Potom pozrel naspäť dole zrázom do vody, nervózne si prehrabol vlasy.

„Tam je osada,“ ukázal prstom na druhú stranu zálivu. „More je pokojné... Nie je to viac ako dva kilometre...“ rozmýšľal nahlas.

„Čo teraz so mnou urobíš, počkáš až prídu?“ opýtala som sa znova. Novo získaná panika sa stupňovala.

„Vieš plávať?“ spýtal sa náhle, akoby nepočul otázku.  Ako to s tým súvisí? Niet kam plávať, tento útes je príliš vysoký. Nahla som sa nad previs, to určite nemyslí vážne.

„Áno, ale... prečo sa pýtaš?“

„Si si istá?“

„Som,“ prikývla som. Chyba!

„Dobre...“ vydýchol a sotil do mňa. Celé moje telo zamrelo hrôzou.

Letela som dole hlavou, z úst mi vyrazil príšerný jakot, ktorý zaraz ustal. Moju beznádej vystriedalo čosi, čo naskočilo automaticky. Asi to bolo niečo ako odhodlanie a ktovie prečo, sa mi pred očami vyjavil svalnatý chlapík v plavkách, ktorý mi ukazoval prstom: Dávaj pozor! Za prvé:

Telo do priamky, ruky vystrieť a zatnúť päste. Za druhé: rozraziť vodu ako šípka. Posledné, čo som videla pred nárazom do vody bola čierno - čierna temnota hlbočiny.

Vpálila som do hĺbky, telo sa mi skrútilo, v ušiach mi silno puklo zmenou tlaku. Zaberala som rukami stále - stále okolo seba. Zbadala som ako slnko nado mnou žiari, potrebovala som sa k nemu okamžite dostať - dýchať. Adrenalín vzkypel, do tepien sa mi vliala nová várka lávy a ja som znova cítila tú obrovskú silu, ktorá ma hnala vpred. Zadúšajúci nedostatok kyslíka vystriedalo živočíšne vynorenie. Vykríkla som a nahlas lapala po vzduchu.

Upokojilo ma až to zvláštne ticho. Vlny, ktoré pred tým hore zneli ako dunivý príboj, naraz žblnkali ako v nežnej rozprávke. Nastalo ticho...

Pozrela som hore, na kraji skaly stál on. Trblietavá božská bytosť - sen. Možno som akurát prežila živý sen v inej dimenzii a možno som uzrela to najnádhernejšie stvorenie na svete. V hlave mi odznievali jeho slová.

More je pokojné... Nie je to viac ako dva kilometre...

Ponorila som sa a spravila prvé tempo od skaly.

 

→ → → → →

 

*(Dobre... toto nebolo v pláne, tento juchú koniec ;)

Plávala som niečo viac ako polhodinu. To, že v týchto vodách nie sú žiadne žraloky mi nijako nepomáhalo a osada sa ani zďaleka nepribližovala, akoby som si predstavovala.

Stmievalo sa. Dvíhali sa vlny, prúd silnel. Asi príliv. „Nebojím sa,“ opakovala som si nahlas. Skúsila som spievať. Sama, vtedy mi to celkom ide.

Bailando bailando, amigos adios, adios, el silencio loco

Bailando bailando, amigos adios, adios, el silencio loco

Pridala som volume...

O Christmas tree,

O Christmas tree!

Sakra, to nepomáha... !

Viete, keď vás prepadne taký divný pocit... Otočila som sa okolo vlastnej osi, na hladine sa začali tvoriť malé krúžky z kvapiek dažďa, rozpršalo sa z čierneho mraku nado mnou. Počula som iba slabé šumenie mora, vládol okolo mňa podivný pokoj. Ibaže som nevedela, čo sa deje podo mnou, strčila som hlavu do vody - to som ale nemala robiť. Prázna temnota, Jadran je strašne hlboký – strašne veľmi hlboký, fantázia je sviňa. Tak som radšej upla pohľad k rozsvecujúcej sa osade. Začalo mi byť čudne, v hlave sa mi znova rozblikal reaktor. Plávaj! Plávaj! Počítala som tempá.

„Raz.“ Strach.

„Dva.“ Úzkosť.

„Tri.“ Cítim zvláštny vztlak vo vode.

„Štyri.“ Čosi ma podplávalo!

Voda bola dosť studená, aby zastavila srdce. Myslela som, že to moje už strachom nebije. Na tých pár sekúnd, dokým som čakala, čo sa predo mnou vynorí, do konca svojho života nikdy - nikdy nezabudnem.

Vynoril sa kus predo mnou, usmial sa akoby to bola super zábava – čo vôbec nebola, pre mňa nie.

Nepoznali sme sa skoro vôbec, teda tých pár hodín tmy nás nejaký spôsobom spojilo. Priplávala som k nemu, on sa radšej ku mne nepriblížil, keď ma po svojom heroickom vynorení uvidel. Chvíľu som na mieste pred ním len tak šliapala vodu a potom, som ho proste objala. Vrhla som sa mu okolo krku, ako taký cvok. Pohladil ma, upokojoval, lebo som sa trocha rozplakala (nie, nebolo to trocha;) a šepkal mi pri uchu aká som odvážna. Držal nás vo vode, dokým som nebola úplne pokojná. Potom si ma pritiahol na chrbát a začal plávať, a plával ako taký majster sveta... !

Nedalo mi to. „Kto si?“ spýtala som sa užasnuto. Pobavila som ho, zasmial sa. Krásne... On bol krásny.

„To ti poviem, až keď budeme von z vody,“ otočil sa, žmurkol na mňa.

„Čo s nami bude?“ spýtala som sa ešte. Zamračil sa, spravil pár dlhých temp.

„Hm, no...“ povzdychol si, šibalský úsmev mu nezmizol z tváre. „Vyzerá to tak, že oddnes budeme na úteku.“

Usmiala som sa aj ja. Bola to výzva, všetko opustiť. Ale s ním... ? - páčilo sa mi to. Moje srdce to chcelo.

A nakoniec tá moja otázka za tisíc: Myslíš, že nás hľadajú?"

Zastal, prižmúril oči a načúval okolitému tichu, ale ja som už strach nemala.

Myslím, že hľadajú..."

 

→ → → → →

 


*pozn. autora

Nejaká som rozsongovaná, tak povinne pustiť toto!

zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Marvi

12)  Marvi (21.06.2012 20:13)

No teda, parádně popsáno jak se může cítit lovená kořist, já nemám slov

Astrid

11)  Astrid (19.09.2011 22:19)

Díky madam, som moc rada, že sa Ti to líbi

ambra

10)  ambra (19.09.2011 22:11)

Astrid, jsem v tranzu. To je ovšem komentář, který můžu do blba opakovat pod každou Tvou povídkou (a jo, nadávej mi, i pod Vierou ), ale tady cítím, jak se ti to strašně dobře píše, píšeš si ho pro sebe a to je tak neuvěřitelně silné . Zase mě bolí celé tělo, jako bych běžela a plavala s ní, zase mi to okamžitě naskočilo jako dokonalý film . OMG, mám asi tisíc otázek, třeba jak ho donutili, aby do toho šel, ale teď letím dál a modlím se, abys měla další a další kapitoly v šuplíku, páč je to NEUVĚŘITELNĚ dobré

kytka

9)  kytka (10.09.2011 22:36)

Na konci jsem zjistila, že jsem celá udýchana. Letí mi to přesně před očima. Je to skvělé. A já letím dál.

Twilly

8)  Twilly (22.07.2011 16:02)

Bajlando? Christmas tree? Koza si!!! A ešte aká, ale že jaký adrenalín, cica??? No hovadský!!!! .. si majster sveta vo vykreslovaní situácie. Myslím,že zajtra budem mať svalovicu - z toho poondiateho behu :p

gucci

7)  gucci (12.07.2011 16:43)

.............to se mi ale moooooooc líbilo!!!....dala bych si ještě!!...hi hi...úplně mám dobrou náladu! Děkuji!

Bye

6)  Bye (12.07.2011 00:21)

Astrid, tak za tohle Ti musím vyseknout hodně hlubokou poklonu. Něco tak svižnýho jsem snad ještě nečetla!
Začalo to už "blonďákovou" návštěvou ve sklepení. Celá ta pasáž od vrčení až po druhý rozsvícení - měla jsem to jako trénink na skok do vody - celý na jeden nádech. A byla jsem ochromená hrůzou stejně jako Bella.
A pak ten běh!!! TYVOLE! To byla jízda... Ten adrenalin, to vedro, ta žízeň, ten strach... A já mám snad poprvé za deset let chuť si jít zaběhat
Scéna pod vodopádem...
Ve vodě jasný - kdybych pod sebou v moři zahlídla stín - případný žralok by už kousal do mrtvoly, páč by mě kleplo
Eh... konec... eh...
Hele, a jseš si jistá, že ses nespletla? Nebyla to náhodou kapitola 2/20? Třeba... Mně by se tihle dva na útěku zamlouvali ;)
Hmm... a Miami Vice... Collin... hmm...
"To je fajn, odpadol mi kameň zo srdca, skoro mi prerazil prsty na nohách."

eMuska

5)  eMuska (12.07.2011 00:17)

uáááááá, tyvole, to je jedna báseň, toto! taký útek... ale čo útek, ten ti aj darujem, lenže ten UTEčENEC!!! aaaaaa!

sakraprace

4)  sakraprace (11.07.2011 21:02)

Tak to byl zážitek. Jsem celá udýchaná, jako bych běžela s ní. Trošku jsem zapoměla dýchat. Nádherná, dechberoucí (doslova), strhující povídka.

Bosorka

3)  Bosorka (11.07.2011 20:56)

Je dobrá! Já bych neuběhla ani kilák, to bych se raději nechala sežrat!
Úžasná povídka s "překvapivým";) koncem

Lenka326

2)  Lenka326 (11.07.2011 20:28)

teda, ta Bella je ale odvážná a vytrvalá. Nedokážu pochopit, jak dokázala po tom smrtícím běhu ještě i plavat. Ale Edward, áááách , no on je prostě Edward. Jen teda nevím, kam se chudáčkové chtějí vrtnout, utíkat před Volterou se asi dlouho nedá. Ale budu věřit, že jim dvěma se to povede.
Díky Astrid, povídka byla trošku náročnější na kardiovaskulární oběh, ale moc se mi líbila

Kim

1)  Kim (11.07.2011 18:25)

Já ho žeru!! A tuhle povídku taky!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek