Sekce

Galerie

/gallery/bežžžžž.jpg

Naši hrdinovia sú na úteku. Čaká ich možno láska a vzlet a Benátky a...

nechajte sa radšej prekvapiť 15+

Strašne, strašne dobrá muzika


Bež!

→ → → → →

Sama s dravcom

 

Z diaľky vyzerala osada ako nejaké letovisko, ale naozaj to bola len malá rybárska dedinka s drobnou plážou vytesanou v skalách a prístavom čakajúcim na ranný rybí trh. Doplávali sme už skoro k brehu, a ja som ešte stále zdesene načúvala ozvenám točiaceho sa rotoru helikopréry z opačnej strany zálivu. Hľadali nás. 

...

Pláž vtesanú do skál osvetľovali reťaze pouličných svetielok a z taverny sa ku nám niesla zmes vôni tabaku, oregana a smažených rýb. Kdesi na terasách skál spieval z praskavej platne Pavarotti. Zdanlivo pokojné miesto na odpočinok. Ibaže by tomu mohlo byť tak, nebyť nás dvoch vo vode.

Starý prístav sa hojdal prílivom a my v tme spolu s ním. Únava ma tak zmohla, že som môjmu plávajúcemu povozu zopárkrát zaspala na chrbte. Neviem, či to bolo jeho zlým odhadom, alebo tými dvoma kilometrami, aj keď myslím, že ich bolo možno tak dvanásť. Ktovie, asi preto za mnou skočil. Asi si to prepočítal znova potom, ako ma sotil do vody. Asi...

„Pozri,“ šepol. Prebrala som sa z polospánku. Plížili sme sa popri zaparkovaných rybárskych člnoch.

„Čo povieš na tento?“ Stiahol ma do vody, skoro som vyskočila z kože aká bola studená. Mala som chuť ho za to ošpliechať.

„Čo? Zbláznil si sa? Nemôžeš ukradnúť čln!“ vyrukovala som na neho nahnevane. Až teraz mi pomaly dochádzalo, s akým bláznom som sa to spolčila.

„Nechcem ho ukradnúť. Iba si ho požičiame, žiadna krádež, prísahám...“ zatváril sa nevinne a pohladil chrómový lak super nenormálneho člna, aký som ešte v živote nevidela.

„Polícia nás chytí.“

„Na tomto nechytí... Dokým na to polícia príde, my už budeme dávno v Benátkach, a okrem toho, všetci štrajkujú,“ povedal nedbalo, rohy mu trčali, a oči neposlušne žiarili.

V Benátkach?? Že by!? Nadskočil mi adrenalín v žilách. Ale napokon mi poklepal na rameno môj znova nájdený rozum, že sa mám prebrať. Počkaj! ohriakla som ho.

„Myslíš, že by som sa mala ísť prihlásiť? Určite ma hľadajú. Určite už volali Interpol,“ pýtala som sa ho nešťastne. Ale bola to pravda. Jake bude určite šalieť. Tá predstava ma bolela, že nevie, že som v poriadku.

„Na to zabudni!“ vyletel na mňa, šepkal nahlas vari cez celý prístav. „Si v totálnej kaši. Hľadá ťa, ale niekto úplne iný. Nemáš ani najmenšiu predstavu kto! Tomu ver. Ty,“ ukázal prstom hrozivo na mňa, „musíš teraz ostať len so mnou.“ Z očí mu sršali blesky. Mýlil sa, mala som predstavu kto.

„Dobre,“ hlesla som vyplašene a držala slzy zubami-nechtami, aby sa mi nepreliali na tvár. Utrela som si ich nenápadne, zbadal to. Voda nás nevedomky oddelila, ale on sa hneď natiahol a privinul si ma na hruď. Moje bezpečie. Objala som ho tiež. Ktovie, možno som nemala...

„Neboj sa, so mnou ti nič nehrozí,“ hladil mi mokré vlasy. „Nič, ver mi. Ale tu ostať skrátka nemôžeme.“ Stisol ma pevnejšie, aj ja jeho. Chvíľu sme sa potichu len tak hojdali v prílive pri móle. Bola už noc.

...

Vystrčil ma do člna, nechápala som, že by to tak jednoducho mohlo ísť a naskočil doň tiež, akoby sa odrazil odo dna prístavu. Nepozrel sa na mňa, iba sa potmehútsky usmieval. „Spýtaj sa ma na čo chceš,“ povedal nenútene, pritom si natiahol ruky o volant. Premýšľa som, či to chcem vôbec vedieť. Otočil sa ku mne, stiahol líca a aj tie svoje nenormálne krásne krojené ústa do vážneho výrazu. Uprene sa na mňa pozeral, čakal.

„Takže...“ zarazila som sa, aj tak mi zastal rozum z tej jeho krásnej tváre. „Do Benátok?“ zvedavo som sa naňho usmiala. Spokojne prikývol, asi mu odľahlo tak isto ako mne, že tú debatu viesť nebudeme. Nie teraz.

„Tak teda... keď vravíš do Benátok... tak do Benátok!“ zavelil a motor s pradením pantera naskočil. Akoby nakopol nejakú stíhaciu turbínu.

„Tak, madam, pripravená prevetrať túto Powerboat?“ pozrel na mňa s frajersky nakrčeným obočím. Naskákala mi husia koža ako sa do mňa oprel vztlak z motora.

„Áno,“ vzrušene som sa usmiala.

Nadšene mi venoval ešte jeden pohľad a zatlačil páku dopredu ako v lietadle a úzky čumák tejto nebezpečnej lode sa rázom dvihol. Vuááá!! Pridal ešte raz a malý prístav naraz zmizol za naším chrbtom, v spenenej brázde z vody.

Leteli sme morom, akoby voda bola prúd akéhosi riedkeho vzduchu. Chcelo sa mi kričať, taký povznášajúci pocit to bol. Adrenalín pulzoval, lenže nie ten zľaknutý, ale ten s tou dobrou náladou. Vznášali sme sa nočným Jadranom neskutočnou rýchlosťou a on skrátka vyzeral, že vie, čo robí. Vedľa neho som v tú chvíľu nadobudla neskutočný pocit, že som vládca všetkých morí. Celá tá nekonečná vodná plocha patrila na krátky čas iba nám dvom a obrovský Mesiac sa stal naším osobným svetlonošom. Kĺzal sa s nami vodnou hladinou s vetrom o preteky. Hrala nám pritom krásna hudba a mne vanuli vlasy všade, až sa nakoniec dotýkali jeho tváre. Stlačil nejaký gombík a pozrel sa pobavene na mňa. Dvihol ruku od volantu a zachytil mi moje neposlušné vlasy, zastrčil mi ich za ucho a pritom ma iba len tak pohladil po líci. Jeho oči mi vraveli veci... Vlastne všetko, čo robil - tieto gestá, zakaždým som sa musela z toho emočne pozbierať. Videl, že som zamyslená, že si to asi preberám v hlave - musel to vedieť. Prišlo mi to neočakávane, keď sa dotkol môjho kolena. Vedel, čo robí, lebo hneď na to sa na mňa spýtavo, ale aj veľmi sebavedome pozrel. Zahryzla som si do pery, ruka ostala na mojej nohe akoby bez dovolenia. Na moment som ostala chladná, ale potom sa ku mne prikradli tie myšlienky. Viete... tie také, o akých snívate.

Vlastne, vždy som snívala, že stretnem muža, zažijem s ním dobrodružstvo a strávim s ním možno noc a dnes... Dnes sa mi to možno splnilo. Srdce sa mi rozbúšilo o čosi viac týmto zistením, že dnes je tá pravá noc.

Stále sa pozeral, čakal na to, čo spravím. Dvihla som sebavedome bradu a pozrela sa do jeho očí a potom mu opatrne položila svoju ruku na jeho. V tvári sa mu mihla emócia; možno to bolo víťazstvo, neviem... Nevedela som to v tú chvíľu dešifrovať. To, čo som cítila, sa nedalo opísať, bolo to ale stopercentne za všetky slová. Moja dokonalá neopísateľné emócia.

...

Čln potichu letel tmou. Mlčali sme, ja som sedela v tej svojej dokonalej emócii a on ma držal za ruku, jemne mi masíroval vrch dlane palcom. Mala som čo robiť, aby som to ustála nadchádzajúcu hodinu. Cítila som sa naraz tak šťastná a stratená a vystrašená, ako ešte nikdy pred tým. Topila som sa a potrebovala bezpodmienečne nejaký záchranný kruh. Už už ma to išlo všetko pohltiť, keď naraz čosi vybuchlo. Ohňostroj. Vďaka, Bože, že si ma z toho pre tentoraz dostal. V diali praskal ohromný ohňostroj! Pozrela som sa na neho s novo nadobudnutým entuziazmom, ale on tiež iba zamyslene sledoval oblohu.

„Benátky,“ ukázal na svetlá pokojne. Vedela som, že aj on to cítil tak isto. Stálo nás to veľa síl, držať to každý len vo svojom srdci.

„To je krása,“ povedala som hlasnejšie, aby sa odplašilo to. Ale to proste nešlo odplašiť... Na nebi sa rozstrelilo z ohňostroja obrovské srdce.  Nechcelo sa mi veriť, že sa to dá. Tak tomu sa vraví totálna romantika. Moje druhé ja si to so sarkastickým výrazom užívalo. Všade samý gýč, ako vidím, Bella. Typické Taliansko... Vzala som moju imaginárnu bejsbolku a švacla mu po hlave, aby sklaplo.

„Kam ideme?“ spýtala som, keď sme vkĺzli do splete benátskych kanálov. Napätie akosi našťastie povolilo. Asi to bolo jeho náhlou obozretnosťou.

„Kam chceš,“ povedal trocha veselšie. Oči mu teraz žiarili ako temná magma.

„Myslíš do hotela?“ kňukla som. Strážila som si výraz, nemohla som dať predsa najavo, že sa mi predstava, kempovať s ním hockde na planéte, až tak páči. Márna snaha, jemu to bolo totiž úplne jasné. Žmurklo na mňa zlomyseľne moje druhé ja.

„Aha,“ ukázal oproti nám na veľkú budovu s ohromnou kupolou v byzantskom štýle. Nad nádhernou freskou priečelia stavby sedeli sochy dvoch levov.

„To je Metropole Hotel. Päť hviezdičiek!“ hvizdol a odpočítal päť na prstoch, roztiahol dlaň. Napodobila som ho, prišlo mi to strašne smiešne, napokon sme si tľapli nastavenými dlaňami.

„Akurát ho rekonštruujú. To je ale náhoda... Nemyslíš?“ nadvihol múdro jedno obočie, musela som sa smiať aj ja. Bol taký hravý a veselý. Pristihla som sa, že o ňom stále premýšľam a čoraz viac sa mi nemo pusou omieľa slovo nádherný. Prudko stočil volant skoro som vypadla zo sedadla, čln spravil hlbokú brázdu vo vode.

„Ale najprv...“ zatváril sa vážne. „sa musíme zbaviť tohto,“ udrel do palubnej dosky člna. Svietili sme cez celý kanál ako žltý kanárik, to bol fakt.

„Ježiši!“ uniklo mi z úst. Z druhej strany kanálu nás zameral reflektor a hneď na to sa rozblikal carabiniersky čln.

„Poď! Vyskoč!“ schmatol ma za ruku.

„Čože!? Si blázon!“ vyjakla som. Zdrapol mi ruku a strhol ma do zelenej vody kanálu. Vynorila som sa zase celá zadrenalínová, ohňostroj stále pukotal na nebi. Totálne som spanikárila, keď sa spustila policajná siréna, bolo počuť dunenie motorov obrovského člnu blížiaceho sa k nám.

„Nadýchni sa!“ naliehavo mi prikázal. Toto mu nikdy nezabudnem napadlo ma ešte a naraz som bola pod vodu. Plávali sme do hĺbky k budove oproti nám. Žasla som, akoby ma ťahal delfín. Potrebovala som sa nadýchnuť, teda odhadovala som, že čoskoro sa nevyhnutne budem musieť nadýchnuť. Temná voda zosvetlela, vplávali sme oknom pomedzi polámané mreže do nejakého rastlinami obrasteného domu. Vynorili sme sa v zatuchnutej pivnici, bol to asi sklad potravín, alebo skôr nejaká vinná pivnica.

„Si v pohode?“ spýtal sa, keď som ešte nenabrala dych.

„Som,“ vyhŕkla som. Vykašľala som spŕšku nadávok a aj poriadnu dávku benátskeho kanálu. „Ty si šialený,“ zahnala som sa po ňom, pobavene uskočil.

„Čšššt, vonku,“ ukázal von z malého okienka vedľa mojej hlavy. Carrabinieri tam prečesávali spiace gondoly. Podišla som radšej k nemu, aby mi náhodou cez okno nezasvietil niekto baterkou do tváre.

„Poď, ideme,“ potiahol ma. Srdce sa mi zatetelilo blažene v hrudi, držala som ho pevne za ruku aj ja. Na sekundu ešte v kúte zastal. Nevidela som čo robí, naraz mi niečo ale strčil pred nos. „Aha, Don Perignon. Dnes máme proste šťastný deň,“ vytiahol zaprášenú fľašku zo stojana na víno.

„To nemôžeš!“ pohoršene som ho napomenula, ale aj nemohla zadržať pobavené zachichotanie.

„Ver mi,“ s pokojom vladára dodal. Prehodil si šampanské do druhej ruky. „Ja môžem všetko,“ mrkol na mňa a už ma ťahal schodmi hore. On ani nevedel, čo mi tým spôsobuje, keď sa ma dotýkal. Moje telo šťastím spievalo.

„Poď,“ povedal veselo. Brali sme schody po dvoch, akoby sme sa hnali na nejakú atrakciu na kolotočoch. Vylomil zámku na pivničných dverách, ako plastovú hračku. Nechápala som to, ale ani nekomentovala to – to divné to, z čoho mi behal mráz po chrbte. Teraz som to proste nechcela vedieť, teraz som chcela byť len s ním.

Dvojkrídle dvere sa samé pred nami rozovreli. Bože môj!

Otvoril sa pred nami dokonalý prepychový palác zo zlata a fresiek nahých božstiev. Síce na jednej strane obrovskej sály, ktorú podopierali mohutné antické stĺpy stálo drevené lešenie. Ale to proste nevadilo, bola to neuveriteľná nádhera. Luxus všetkého luxusu, ktorý sa leskol lešteným ebenom vykladaným perleťou a barokovými pozlátenými madlami. Zmenšenina Versaillskej fontány Poseidóna hostila rúžové koi kapre, ktoré sa trblietali mesačným svitom presklenej kupoly hotela a všetko ostatné mi pripadalo, ako krištáľovo fialový sen. Bola som v rozprávke, bola som s princom na úteku a uviazla v čarovnej  krajine zázrakov.

„To je neuveriteľné,“ vzdychla som pri pohľade na tú nádheru.

„Poď,“ potiahol ma za ruku, zaprela som sa.

„Počkaj, možno tu niekto je,“ šepla som preľaknuto. Vševedúco sa mňa pozrel.

„Nikto tu nie je. Neboj. Poď,“ potiahol ma znova za ruku. Ako toto mohol vedieť, vŕtalo mi v hlave. Asi tak, ako to stopovanie. Dôležité bolo ale, že ja som mu verila a tak, som to napokon nechala tak.

Mal pravdu, hotel bol prázdny. Vybehli sme úplne hore, do tretieho poschodia, odkiaľ bol dychberúci výhľad na celý Benátsky záliv. Hladina sa trblietala a poskytla nám dosť svetla k pohybu chodbami. Viedol ma, nie, on ma doslova ťahal, ako takého káčera na šnúrke na koniec dlhej chodby. Zastali sme pred klenbou s anjelskou freskou a dverami ako do raja. Chytil kľučku v očiach mal očakávanie a ja tiež spolu s ním. Nemohla som sa dočkať, čo mi ukáže. So všetkou svojou nonšalanciou mi otvoril dvere.

Penthaus, madam. Ráčte vstúpiť,“ uklonil sa ako poslíček. Rozchichotala som sa a po špičkách dlhými krokmi potichu vkráčala s pompou dnu, ako kráľovná. Bavilo ma hrať túto bláznivú hru spolu s ním. Nechcela som myslieť na to, že na vážnu debatu medzi mami musí ešte len prísť. Ale potom ma to akosi trklo. Čo je vlastne vážne, keď nie toto, čo sa nám práve teraz deje. A ešte ma aj napadlo, že za toto, čo tu teraz vystájame, nám hrozí obom regulérne kriminál, až  sčernáme. Asi mi to všetko, na čo som práve v tú chvíľu myslela, znova vyčital z tváre a prestal šaškovať po miestnosti a vzal ma radšej za ruku. Jemne si ju priložil k perám a čakal, dokým sa na neho nepozriem.

„Neboj sa. Nik nás nenájde,“ prehováral ku mne hypnotickým hlasom, ktorý ma mal upokojiť. „So mnou si v bezpečí."

„Ja viem,“ šepla som a musela uhnúť pohľadom. Prejavila som mu tú najväčšiu dôveru a on teraz vie, že mu bezmedzne verím. A vie aj to, že je mi jasné a viem, že na ňom závisí môj život. Vpustila som ho k sebe nechránená a sama. Tými dvoma slovami, som mu otvorila pomyselné dvere tam, kam sme už od začiatku smerovali, stačilo teraz iba počkať, čo urobí on. Myslela som že by to trebárs mohol odignorovať. Ale jeho oči prezrádzali presne to, po čom som celou svojou bytosťou túžila, poľakalo ma to. Každým úderom môjho srdca temnel priestor medzi nami, zavrela som oči.

Stáli sme oproti obrovskému francúzskemu oknu, Mesiac presvecoval miestnosť. Pouličná opereta sa niesla v slabých tónoch nočnými uličkami a mne sa splnil ten najkrajší sen. A ten impulz v srdci naraz ožil.  Už len...

Pobozkal ma.

Naraz mi len zvrátil hlavu do záklonu, nečakal na nič a zmocnil sa ma. Teda môjho krku a ramien. Až po chvíli sa vrátil späť k perám, o trocha pokojnejšie si ich zadýchane vychutnával. Ruky mu šikovne pátrali po mojom skoro nahom tele. Chytila som ho okolo krku a na špičkách sa snažila dosiahnuť jeho výšky čo najviac. Ako pierko si ma dvihol pred seba. Oprel nás o stenu a pritískal naše naraz chtivé bedrá k sebe. Ach, Bože!

Mojej zdevastovanej sukni nejako povolil materiál a ja som ostala v jeho náručí s roztiahnutými nohami iba v tangách a špinavej podprsenke. Nadvihol si ma vyššie, s démonickým pohľadom, ktorý sľuboval nebo-peklo ma preniesol do postele, na ktorej sa vlnila saténová čínska bielizeň s obrovským Fénixom uprostred. Zaklonila som sa, vyzeralo to, akoby ma pokladal priamo do ohňa z hodvábu. Hrýzla som si peru netrpezlivosťou pri predstave, že sa s ním budem teraz milovať. S dravcom, ktorý ma mal zabiť a neurobil to. A teraz, v tento okamih, si ma pokladá pod seba a ani nemá potuchy, že som ešte panna.

Stále bol bosí, iba v tých dotrhaných riflách a krásny ako Michalangelov Dávid. Niesol si ma pokľačiačky matracom do stredu obrovskej starožitnej postele a sladko ma pritom bozkával. Umierala som túžbou po ňom.

Jeho dych.

Jeho oči.

Jeho telo...

Naraz sa mi ale znenazdajky zjavila pred očami tá veľká červená stopka, ako je na ceste. Čo si myslíš, že robíš? Kde máš akože kondóm, mladá dáma?! otázalo sa moje menej obľúbené druhé ja. Operetná platňa bolestne zaškrípala Benátkami, všetko stíchlo.

„Čo sa stalo?“ Prestal aj on, vyplašene som zažmurkala.

„Vieš, ja len, že... či nemáš náhodou nejaký kondóm?“ previnilo som sa neho pozrela, usmial sa pobavene. Ach, blbá Bella, všetko pokazíš, že?

„Nie, nemám,“ povedal nezaujato. Zdalo sa mi, že mu to je jedno. Zvláštne, iný chlap by možno nešiel do takého rizika.

„Chceš, aby som prestal?“ spýtal sa vážne. Vážne prestať? Nie, čo blázniš! Predstava, že prestaneme s tým, čo robíme, to nešlo – v žiadnom prípade to nešlo! Nie! Jediný, kto panikáril som bola aj tak ja, on medzi tým vkĺzol rukou do mojich nohavičiek, akoby chcel len a len pokračovať. Jeho to netrápi? Moje telo sa na to zareagovalo hneď. Ochrana je hriech, nie? Okrajovo ma napadlo, že by som sa ako správna kresťanka toho mala držať a dokonca som ešte aj v Taliansku. Všetko mi hralo do kariet. Takže... ako to je? - kondómy nemáme a bodka.

„Mám prestať,“ spýtal sa na mojich perách ešte raz. Úplne zreteľne som cítila, ako sa hýbe jeho jazyk. Skoro som ho ochutnávala vo svojich ústach. Tieto pocity ma strhávali ako lavína, nie... ako pohyb kontinentov. Bolo to šialené.

„Nie... Je to na tebe...“ vyriekla som ortieľ nad sebou a pritiahla si jeho tvár bližšie k sebe. Oči mu žiarili vzrušením, sála mu z nich taká hypnotická sila, že by to položilo armádu.

„Chcem ťa,“ zašepkal roztúžene . Ach bože, áno, ja ho tiež tak strašne, strašne chcem. S očami vytavenými do mojich mi siahol pod nohavičky. Pohladil chĺpky, akoby chcel vedieť, ako to s nimi je. Potom mu tvár zvážnela, stiahla som brucho a aj bedrá, ako do mňa vnikol prstom „Au...!“ vzdychla som. Ten zvuk ho rozpálil ešte viac, vzrušene zavrčal.  Myslela som, že sa zbláznim z toho zvuku. Pohol prstom vo mne ešte raz, ach ach ach... Naraz sa ale zarazil v pohybe, mierne sa napriamil.

„Ty si panna,“ povedal prekvapene. Chcel odtiahnuť ruku, chytila som mu ju a tisla ju späť, ale aj tak ju vybral z nohavičiek. S vlhkým prstom mi jemne krúžil okolo pupku na bruchu, bol podivne zamyslený. Premýšľala som, čo mu na to zistenie poviem.

„Chcem ťa,“ vypálilo zo mňa, On sa tomu, ako to šialene vyznelo, iba pousmial. Pohladila som ho po tvári, oprel sa lícom do mojej dlane. Vrátil sa s previnilým pohľadom k mojim očiam. Ach, ako ja ho veľmi chcem.

„Nevieš kto som,“ hlesol akoby to malo zrazu práve teraz nejako zavážiť. Zakývala som hlavou, trápili ho hlúposti.

„Ale viem,“ prikývla som. „Zachránil si ma.“ V očiach mal až detsky úprimný pohľad, tak krásne jasný.

„To nie je dôvod.“ protirečil mi.

„Prečo myslíš, že potrebujem dôvod?“ spýtala som sa. A chytila ho za zápästie, lebo sa mi zdalo, že sa odtiahol. „Ak by som nebola panna, nevadilo by ti to?“ Ten urazený podtón v mojom hlase bolo počuť viac než som chcela.

„Vlastne som ťa mal zaviesť hneď späť do Ravenny, tam je tvoj priateľ,“ dodal sucho a posadil sa. Čo to sem pletie? Aký priateľ? Snáď tu teraz nebudem myslieť na Jakea! Potom som si ale náhle spomenula, že čo som to vykrikovala v tej kobke pod hradom. Sakra! Otočila som sa k nemu vyčítavo.

„Ale ja som teraz tu, s tebou, a nechcem byť s ním, počuješ?“ Vzala som mu ruku a položila si ju na brucho späť, odvážnejšia som už nebola, oči mu temne zaplanuli. Čistý dravý sex z nich vyžaroval.

„Ja za to nestojím,“ povedal aj tak vyhýbavo a ďalej krúžil rukou okolo môjho podbruška. Nechápala som to, prečo naraz zmenil tak názor.

„To nechaj láskavo posúdiť mňa, prosím,“ odvrkla som nahnevane. On sa síce usmieval popod nos, ale dúfala som, že debata; kto bude deflorovať Bellu Swanovú, nadobro skončila. Stisla som mu ruku a dala do toho všetku silu, aby som ho pritiahla späť. Túžba po ňom a hnev sa vo mne miesili a nútili ma robiť takéto veci. Nakoniec ho tu budem musieť ešte aj prosiť.

„Pomiluj sa so mnou,“ vydýchla som už naozaj prosebne. Temný tieň zahalil jeho oči ešte viac. Naraz, akoby stratil všetky zábrany.

„Zopakuj to,“ povedal naliehavo. Sladká predohra sa vytratila. Roztasene som sa nadýchla.

„Miluj sa so mnou, prosím,“ zašepkala som túžobne. Prižmúril oči, siahol rukou kamsi dole a stiahol si nohavice, skopol ich z postele až k dverám. Ako to urobil, automaticky som roztiahla nohy, aby mal miesto. Nadvihol sa nado mňa a s úplne dokonalým pohybom to proste  urobil – žiadne; si si istá, bejby? nebolo - iba celý hlboko do mňa prenikol. Bola to sila. Udusil môj výkrik svojimi ústami a pomaly sa vo mne začal pohybovať. Bola to dokonalá krása, slastný šok a úplné precitnutie.

„Bolí to?“ spýtal sa trhano.

„Nie.“ ledva som zo seba dostala slová. Nemohlo to bolieť, nevnímala som čosi také ako bolesť. Ako si to mohol vôbec myslieť? Uvedomila som si, že ak by to bolelo, nemohlo by to byť takéto nádherné.

Nadvihol mi nohy vyššie, zmenil trocha polohu, kľakol si a napriamil sa nado mňa. Cítila som ho v sebe pevne. Patril mi teraz pre túto noc, bol iba môj. To pravdivé precitnutie mi vohnalo slzy do očí. Moje srdce láskou zaplesalo nad tým zistením,  že práve teraz som sa do neho beznádejne zamilovala. Otvorila som oči, tie jeho sa na mňa dívali so sladkou bázňou.

„Si nádherná, Bella...“ šepol. Sklonil hlavu k môjmu spánku, nežne ma tam bozkával a nechal naše telá, aby do seba zapadli správne bez žiadnej vynútenej sily.

A ja...? Bože môj! - Moje telo sa zbláznilo, nechcelo sa ho pustiť. Chcelo byť s ním už navždy zviazané. Predstava, že ma fyzicky opustí bola nemožná, až dokým ten šialený oheň vo mne nenašiel tú zápalnú šnúru a ja som stlela, ako žieravá živica. A až potom som ho vyčerpane pustila.  „Ach Bella...“ Chvíľami v slastnej agónii šepkal, len pre mňa, dokým tiež bezhlasne pretlačil cez seba to, čo mi chcel dať.

Objímal ma a stískal. Naše loná sa stále k sebe tisli a čakali dokým sa uhasí úplne ten požiar v nás. Ležala som na jeho ramene a rozdávala mu po krásnej pokožke bozky, keď mi naraz chytil tvár do dlane. Chvíľu iba pozoroval môj výraz a jemne mi bozkával kútik úst. Potom ma nádherne vášnivo pobozkal a povedal: „Si len moja, Bella..."

 

→ → → → →

 


Táto sekvenčná poviedka ma rozbehla, rozbesnila a rozmuzicírovala, čiže!

Toto vypočuť, aby leto bolo krásne!

A možno ma ešte niečo vysokooktánové napadne a dobrodružstvo bude pokračocvať - možno let balónom:D

Ďakujem všetkým, komu sa adrenalínová romanca páčila. Vaša Astrid!

 

zhrnutie

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Marvi

14)  Marvi (21.06.2012 20:39)

No páni, co bude dál?? Pádím tam

ambra

13)  ambra (19.09.2011 22:45)

Astrid, jdu vyhodit noťas oknem a to okno předtím neotevřu . Jsi naprostý génius!!! Ježiši, to je atmosféra, já snad bouchnu!!! A teď nemyslím tu úžasnou druhou polovinu (o tvých milostných scénách se netřeba bavit, jen si je dej okamžitě patentovat ), ale už ta první půlka - moře, noc, sílící cit Jsem na nudličky
A pak to ve správném okamžiku nádherně odlehčíš:
Tak tomu sa vraví totálna romantika. Moje druhé ja si to so sarkastickým výrazom užívalo. Všade samý gýč, ako vidím, Bella. Typické Taliansko... Vzala som moju imaginárnu bejsbolku a švacla mu po hlave, aby sklaplo.
Miluju ten příběh a miluju tebe, protože kdybys je tak nemilovala, nebylo by to TAKOVÉ. Kecám z cesty, je to bomba

kytka

12)  kytka (10.09.2011 22:45)

První milování. Žádný Edward-až-po-svatbě. Si tady poslintávám. Skvělé.

Twilly

11)  Twilly (22.07.2011 16:42)

hou hou hou hou hou... a ideme z kopca, vážení... jupíííííí narodila sa vášnivá láska

Astrid

10)  Astrid (15.07.2011 13:07)

Ahoj holky, ja som nepoďakovala za predošlé kapitoly, takže moc moc dík všetkým, kto tento môj flash číta. Ano, je to všetko v pokluse, dalšia kapitola už je skoro hotová. Toto bude trocha dravšie ;) pig
Leni, gps pripevnil srnke na krk, Edov pohľad súhrnne možno hodím neskôr, neboj:) ;)
Díky ešte raz
http://www.youtube.com/watch?v=xVjjFIeKyxE&feature=BFa&list=FLIDemPuhIcTE&index=1

gucci

9)  gucci (15.07.2011 11:24)

ty mě nikdy nezklameš!!!!....trošinku mi to její poprvé přišlo uspěchané....ale ono to tak mělo být..od toho i ten název...jsem moc zvědavá kam se jejich příběh posune...Aro se jen tak nevzdá....jsi úžasná!!!!

8)  Leni (14.07.2011 22:49)

Netradiční seznámení Edwarda s Bellou. A jen tak mimichodem, nemá Edward tu GPS, nebo se jí zbavil?

Lenka326

7)  Lenka326 (14.07.2011 20:04)

Mám velkou radost, že jsi z toho udělala kapitolovku, protože ten příběh je úžasné rozehraný a těším se, co vymyslíš dál.
Jsou úžasní, začali teda trošku netradičně, místo představování se "ahoj, jsem Edward a jsem upír" se pomilovali, ale by to moc krásné. Bella není žádný strašpytel, tak to snad zvládne a čeká je společná cesta. Protože cestování, útěk a tak se stanou jejich životem, jestli se nepletu. Pochybuju, že by je Voltera nechala být.
Moc se těším na další dílek

Jula

6)  Jula (14.07.2011 19:03)

Nádhera, romantika při prvním milování
Edward tady není až takový ideál, to je fajn

LadySadness

5)  LadySadness (14.07.2011 16:34)

som nadšená, že sa meníš na kapitolovku, lebo, moja zlatá, je to potešenie čítať ťa a to milovanie, no tak to stálo za to, úplne som to prežívala a je Edward na našej strane, alebo sa len zahráva? ale hádam nie, to by som ho čakám na ďalšiu tvoju časť

Bosorka

4)  Bosorka (14.07.2011 16:28)

Mohlo mě hned napadnout, že "tvůj" Edward nebude militantní asketa! Vau bylo to (jen si je teda mohla nechat vykoupat nejdříve třeba ve vaně, jsem si představila všechen ten humus ve vodě.... - no to jsou ale jen moje osobní fobie ;) )

Bye

3)  Bye (14.07.2011 10:12)

Uáááááááááááááááááááááá
Já to věděla! Já to říkala, že tohle má potenciál na víc jak dvě kapitoly.
Astrid, Ty to víš, že v TOMHLE nemáš konkurenci, viď? Tvoje milostný scény jsou... jako z jinýho světa. Jako ze snů, co si každá z nás tajně uchovává v hlavě. Ale hodit na papír to umíš jenom Ty
Takže se rozletěly, holubičky naše. A zůstávají spolu. Teď se klepu, co a koho všechno jsi na ně v tom cross country přichystala. Steepl to bude jistě dlouhý a vyčerpávající a já jsem zvědavá, jestli se oba dostanou bez úhony do cíle. Teda, pokud nějaký cíl vůbec je...
Děkuju, drahá moje!!!

sakraprace

2)  sakraprace (14.07.2011 09:22)

No vida, já věděla, že by to byla skvělá povídka na pokračování :D :D
Strašně se mi líbí, že on s ní přeplave záliv, zachrání ji a ona se pohoršuje, že chce ukrást člun a přespat v prázdném pohodlném hotelu :D :D Tenhle veselý uličnický Edward se mi líbí

Kim

1)  Kim (14.07.2011 09:10)

Jsem úplně v rájí! Moc moc se mi to líbí!
Před dvěma týdne jsem se vrátila z Itálie a teď, jak popisuješ benátky a to vše okolo, bych se tam hned vrátila, jen bych si musela půjčit tvého Edwarda!

Krásné
Těším se na let balónem!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse B+E