Sekce

Galerie

/gallery/bežžžžž.jpg

Ona ako živý terč. A jeden predátor, ktorý nemá šancu ju nechytiť.

Bež!

 

→ → → → →

 

„Bože..." Malátne som prichádzala k sebe. Hlava mi treštila, v ústach som mala saharu akoby som dala lahvu. „Do ..."

Kovové mreže sa s prenikavým škrípaním zavreli, ktosi cez ne omotal reťaz a napokon so strašným šramotením spustil zámok. Ostala som sama v totálnej tme otupene ležať na zemi. Zdalo sa mi, že ma niekto niekam ťahal, ibaže ja som sa nedokázala vôbec pohnúť, ako vo sne.

Malátne sa mi všetko spätne vracalo: Ja, obchod so suvenírmi a potom tma, vlhko... Čosi obrovské, rýchlo sa pohybujúce chodbami, ma vtiahlo do kamenných útrob hradu. Divné... To je divné...

Z Florencie, ani neviem ktorý idiot to vymyslel, že si spravíme ešte malý výlet sem. Nestačila som sa ani vyštverať hore na námestie, kde sa festival konal. A kde som teraz? Toď vše, za vyhodených sto dolárov! Úplne vysilená som sa posadila a chcelo sa mi strašne nadávať. Vzduch ťažký, vlhký. Pomaly mi dochádzalo, že som v podzemí. Ale prečo? Prečo by ma sem niekto zatváral? V krku som cítila slabosť, hlava mi padala, tak som si ju strčila medzi zhrdzavené mreže.

Asi ma niečím omámili. A uniesli.

Uniesli!

Myšlienka, že ma niekto priotrávil, aby ma uniesol, ma prebrala ako gong. Náhle rozklepaná, s očami vytreštenými do tmy, som sa ako tak pozviechala a z posledných síl zavesená v kovovej bráne bezúspešne kričala do čiernej temnoty predo mnou.

„Prosím vás! Haló! Som Americká občianka a vonku je môj priateľ! Io sono Americano! Prosím, pustite ma von!“ Búšila som do ozrutných mreží, ale nik sa neozval, ani ťuk, iba tma.

Dnes ráno sme mali všetci letieť domov do Seattlu. Lenže let sa odložili kvôli štrajku, lebo tí poondiatí Taliani proste musia štrajkovať. Oni nemôžu, do prdele! dovolenkovať, oni musia teraz, keď je vonku štyridsať stupňov v tieni, proste štrajkovať! Môj počínajúci strach na chvíľu vystriedal hnev. Rozplakala som sa a sebatrýznivo počúvala svoj kvílivý hlas. Chvíľu som uvažovala, že je to nejaký Jakeov hlúpy kanadský žartík, ale toto by si nedovolil a už vôbec nie po tom hroznom včerajšku. „Bože...“ Chytila som si čelo, tikalo mi v hlave ako v obrovských hodinách. Nemala som piť to pivo. Ako to je? Vždy pripravená? Vzdychla som si a rozbolavene vstala. Musím vyhnať radšej včerajší večer rýchlo z hlavy a sústrediť sa na to, čo spravím: Čo spravím? Takto som si svoj koniec nepredstavovala. Vždy mi prišla predstava o tom, že ma niekto zavraždí a pred tým okradne a znásilní, smiešne nepravdepodobná. Také veci sa dejú niekomu inému – mne proste nie, akoby sa mohlo? Odjakživa sedím doma ako taká sporiadaná puťka. Nechodím sama na opustené miesta... však nie som hlúpa, že? A! Ako som dopadla?! Hlavu som si zvierala v dlaniach a snažila sa niečo vymyslieť, ale tá tma sa nedala nijak prekonať. Nevidela som nič – nič akože naozaj nič, ani špičku svojho nosa. Niečo šuchlo vedľa mňa na zemi. Moja fľaša s vodou. Predstava, že je to potkan, ma najprv vyplašila. Nie, potkana sa nebojím, pokiaľ ho vidím. Teda ja som ešte potkana vlastne nikdy naživo nevidela... Pre boha, to každý takto zblbne stresom? Hlava mi praskala, bolela, akoby som bola opitá týždeň vkuse.

Moja taška! Napadlo ma. Mám v nej baterku!

„Kruci!“ Zmietala som sa okolo seba a hmatala po zemi, či niečo nenájdem. Nohu som zastrčila do mreží a snažila sa rukou dočiahnuť, čo najďalej okolo seba, ale svoju tašku som nenašla. Znova niečo zašustilo. Rýchlo som si čupla a načúvala tichu naokolo. Zdal sa to byť iný zvuk, bol to pohyb – niekoho pohyb. Prehltla som meravo trnúci des, s očami zapichnutým tým smerom odkiaľ sa to ozvalo, ako v horore som zašepkala: „Je tam niekto?“ Nešlo zadržať moje rozdrkotané zuby. Ruky sa mi rozklepali o kolenách nemohla byť ani reč. Triasla som sa úplne celá. Niekto v tej tme bol so mnou zavretý tiež.

 

→ → → → →

 

Meravo, bez pohybu som ostala na mieste ako splynutá s kamennou podlahou. Trvalo to dlho, možno hodinu, dokým som sa presvedčila, že ten zvuk bol iba výplod mojej fantázie. Tak znova. Nútila som hlas znieť normálne, nahovárala som si, že predo mnou nič nemôže byť.

„Ak tu niekto je, tak sa mi, prosím, ozvite.“ Nič. Ticho ako v hrobke.

Rozhodla som sa ísť pomaly ďalej. Pridŕžajúc sa vlhkej steny som sa sunula hlbšie do čiernej tmy, kde tu stekala kameňom kvapka vody. Prešla som asi desať metrov, keď sa mi špička tenisky zavadila v hlbokej špáre v kameni. Nevedela som nohu z tej diery vybrať. Chcela som si tenisku vyzuť, ale náhle som stratila orientáciu, rovnováha sa vyparila, už sa nebolo čoho chytiť. Padala som niekam dopredu, dole schodmi, prázdnou ničotou. Pribrzdil ma až ostrý kovový roh trčiaci zo zeme. Bolesť mnou prešla ako rozžeravený kutáč. Výkrik sa niesol obrovským podzemím v desiatkach ozvien, ďaleko do útrob Volterrskeho kopca. Je to nekonečné podzemie a to ma vydesilo ešte viac. Uvedomila som si, že tu umriem, a nik ma v tejto beznádejnej diere nenájde, že sa rozplyniem do tmy ako vzduch. Nesnažila som sa zastaviť plač. Noha ma neznesiteľne pálila a plač ma pred tým hrozivým tichom obalil do nejakého ochranného plášťa z ozvien. Na chvíľu mi bolo jedno, či tu niekto so mnou je, alebo nie je. Cesta späť sa nadobro stratila. Ležala som na zemi bez pohybu, rezignovane. Čas bežal, chvíľami som zaspala, chvíľami plakala. Chvíľami uverila, že je to zlý sen.

 

→ → → → →

 

Pomaly som precitla z agónie a chcela nahmatať aspoň nejaký styčný bod a nájsť cestu späť. Slzy mi znova kanuli z očí, bolo mi jedno, že sa tým vyčerpám a dehydrujem. Začínala som veriť tejto príšernej mizérii, že som už nadobro stratená, keď naraz...

„Stoj tam kde si,“ ozvalo sa z tmy predo mnou.

Takže, som sa nemýlila. Je tu so mnou ešte niekto. „Pred tebou je schod a mreže,“ podotkol tichý mužský hlas. Znel napäto, ale nie výhražne. Stŕpnuté svaly sa mi stiahli ešte viac. Nevedela som, či sa mám radovať, alebo byť ešte viac vydesená, že tu niekto so mnou je. Musela som ten hlas ešte raz počuť, tak najlepšie poznám, či mi niečo hrozí, alebo nie.

„Kto si?“

Ale naraz som sa zasekla v pohybe. Som tu už pár hodín, a on sa ozval až teraz! Zamrelo mi srdce. Počula som ako sa ostražito pousmial, akoby zaregistroval moje myšlienkové pochody, akoby ma videl.

„Kde si?“ Šmátrala som rukami k hlasu a čakala, že ešte niečo povie. Roztiahla som prsty na dlani, možno sa ho dotknem.

„Som v cele hneď pred tebou,“ povedal zdržanlivo. „Ale.. ostaň radšej kde si.“ Pohla som sa o krok aj tak.

„Povedal som stoj!“

„Prečo?“ Ustúpila som späť, za mnou bola stena, tak som sa na ňu pritisla. Myslela som, že mám ísť automaticky k nemu. Tak prečo... ? Uši som mala našponované, aby som počula každý výkyv v jeho hlase a zistila tak, čo zamýšľa on.

„Tak to bude lepšie, ak ostaneš tam kde si. Máš poranené koleno. Vieš o tom?“ dodal, odrazu znel podráždene. Namrzene vzdychol.

Nahmatala som si lepkavú krv na kolene a automaticky si oblizla prst. Ako som to urobila, vylúdil zo seba podivný zvuk – čosi, akoby jedol niečo dobré. V rozpakoch som sa usmiala. Čo to má znamenať? Nechápala som to.

„Ošetri si to!“ rozkazovačne zašepkal a znelo to akoby si pritom držal ústa. Nič som nenamietala, odtrhla som si volán zo sukne a previazala si naslepo nohu. Zostalo ticho, iba môj dych narúšal dokonalý pokoj podzemia.

„Prečo sme tu?“ Nevydržala som mlčať.

„Pre zábavu druhých,“ odfrkol. Nedal sa nepostrehnúť sarkastický podtón v jeho hlase.

„Nerozumiem.“

„Pre lov,“ zopakoval prosto. Čo mám ja s lovom?

„Čo to hovoríš?“

„To, čo počuješ.“ Už neznel priateľsky.

„Dobre.“ Odignorovala som strach z jeho slov. „Lov... Myslíš, ako na zvieratá?“ Nič neodpovedal, iba mlčal. Rezignovane som sa schúlila a ostala tiež ticho. Nechápala som, čo mám spoločné s nejakým lovom. A on tiež. „Kto si?“ Musela som vedieť.

„Tvoj lovec,“ povedal príkro. Znelo to čudne. Lovec.

Prehrala som si náš, na slovo skúpy rozhovor ešte raz v hlave a asi ma postretol v tú chvíľu môj stratený rozum a mne bolo naraz zle. „Vidíš, už tomu veríš...“ konštatoval správne. On vlastne čakal len na to, že to pochopím.

„Mohol by si prestať... s tými blbosťami?“ Otriasla som sa a inštinktívne sa posúvala preč od miesta, kde som tušila, že je on. Potrebovala som odohnať ten nepríjemný pocit, určite ma straší. „Rob si srandu z niekoho iného. Áno?“ Nahnevane som pozrela jeho smerom a chcela ho ignorovať. To šlo ale ťažko.

„Tomu neverím. Vymýšľaš si, že?“ ozvala som sa znova. Nemohla som to nechať len tak. „Ako by si mohol byť lovec?“ Rozosmiala som sa, do očí mi vyhŕkli slzy. Ach, Jake, prečo ja krava, som neostala s tebou na tej poondiatej pláži? „Strašíš ma! Si úchyl!“ kričala som na neho a strácala rozum.

„Nie. Ja ťa nestraším. Nie som tu dobrovoľne, takže... som na tom podobne ako ty.“

„Prečo by to robili?! Čo mi urobia?!“ Zúfalo som ho hľadala v tej tme. Ak by som ho videla...

„Pustia ťa v lese.“ Jeho hlas znel smutne – uchechtla som sa - relatívne povedané.

Mňa? V lese! A ďalej? Srdce sa mi pustilo do cvalu a nehodlalo spomaliť. Cítila som, ako sa ma zmocňuje šialená panika. Verila som, že som v horore! A toto je len začiatok! To najhoršie ešte nemám za sebou!

„V lese? “ lapala som po vzduchu, nešlo to zastaviť. „A potom?“

„Potom mňa pustia za tebou.“ Mráz sa dotkol mojej pokožky a pomaly stúpal chrbtom až ku krku, nemohla som dýchať. Začalo mi pomaly svitať, aká to bude pre mňa hra a aká pre neho.

„Prečo? Prečo ma nezabiješ teraz?“ No prečo, Isabella?! Prečo asi? Otázka za tisíc!

„Lebo chcú, aby som ťa chytil a potom...“ nedopovedal. Nemusel. Naraz mi prišlo zle. Stiahol sa mi žalúdok a naplo ma na vracanie, a aj na to druhé. Tomu nešlo uveriť. To je len zlý sen a Jake ma požiada o ruku znova a ja poviem teraz pre zmenu áno!!

„... zabil,“ dopovedala som za neho. Nevidela som mu tvár vôbec, ale vedela som, že prikývol. Do krvi sa mi vliala ohromná dávka stresu. Bez rozmýšľania som sa vymrštila a bežala do stratenej tmy smerom, kde sa mi zdalo, že je východ. Zastavila ma až tá veľká hrdzavá mreža. Vyrazila som si dych a do očí mi stekala pravdepodobne moja vlastná krv. Neodpadla som iba vďaka adrenalínu, ktorý mi hučal neprestajne v hlave a nútil telo žiť.

„Pomóc, otvorte mi! Pomóc!“ revala som z plného hrhla. Lenže výkrik doznel, už som sa v ňom  nemohla ďalej skrývať, nastalo hrobové ticho.

Udusiť.

Udusiť.

Udusiť rozpálené priedušky. Dlhé minúty nik z nás neprehovoril. Naraz som vedela, že je svet iný – zlý a verila som, že to môže byť ešte horšie. „Vidíš ma?“ spýtala som sa a tušila, ako bude znieť jeho odpoveď.

„Áno, vidím,“ povedal a mreže jeho cely sa s krátkym vrznutím otvorili.

Udusiť...

 

→ → → → →

 


Astrid ft. Dj Tiesto

A toto je predpríprava k druhej časti. Choďte si zabehať radšej. A ak nie, tak je to pecka letný hit!

 

 

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Janebka

16)  Janebka (04.08.2012 05:37)

Ježkovy zrakany, Amazonko, to je síla! Nemohla jsem spát a tak jsem si řekla, že začnu s další tvojí povídkou! No páni!!! Takže panstvu se zachtělo si hrát??! Unesou chudinku bezbrannou holku, zavřou ji do kopky s upírem, ten ji ale nevycucne hned, páč mnohem úchylnější šílenost teprve přijde!!
Astrídku, máš to vygradované a já s napětím budu očekávat, jak se s tím ti dva chudáci poperou! Naštěstí mi něco říká, že všechno nemusí být takové, jak se na první pohled zdá!!! Skvělé!!!! Těším!!!!!
Děkuji!!!

Marvi

15)  Marvi (21.06.2012 19:52)

Parádní začátek, tož jsem zvědavá jak to bude pokračovat... Pádím dál

Twilly

14)  Twilly (19.09.2011 12:04)

Tak to se ještě orosíš Ambři...

ambra

13)  ambra (19.09.2011 11:23)

Tak, od rána konečně kafe a první kapitola. V půlce jsem se přistihla, že držím v puse pořád ten první lok, páč jsem ho zapomněla spolknout .
No ty voe, Astrid!!! To je mazec! Skvěle vymyšlené, skvěle vygradované! A opět neuvěřitelné množství geniálních formulací. Od druhého řádku mi to běží před očima, i když je tam fakt tma jak v pr...
Jsi génius. Oficiálně

kytka

12)  kytka (10.09.2011 22:21)

Páni, já skoro prošvihla novou povídku. Vypadá to moc zajímavě. Ivanko, jdu hltat dál.

Twilly

11)  Twilly (20.07.2011 13:44)

Ááááááá majster sveta v navodzovaní atmosféry je späť!!!! Nádhera, seňora, nádhera... moja drahá, si hviezda, asi sa to nezdá... toto je tvoja parketka. Jes... idem hneď na ďalší dielik, oki?

gucci

10)  gucci (12.07.2011 15:11)

....pane bože ono to má jen dva díly.....žádná romantika????.....je to jak ty hororové filmy, kdy mám peřinu na hlavě, ale stejně je musím vidět do konce!!!...ale do posledního písmenka budu mít naději!!!

eMuska

9)  eMuska (12.07.2011 00:02)

hej, bejby, desivé! fakticky! a patrične živočíšne. ľúbilo sa mi to! idem na dvojku!

HMR

8)  HMR (10.07.2011 20:33)

jen doufám, že tohle není předpověď mé podzimní italské dovolené no, já vlastně nejsem americká občanka, že?

Bye

7)  Bye (10.07.2011 13:42)

Tyjo, Astrid, kam Ty na ty nápady chodíš? Tohle je skvělý!!!
Hororová napínačka, mrazutvorná. Se skvělou Bellou a parádníma myšlenkovýma pochodama...
"To je len zlý sen a Jake ma požiada o ruku znova a ja poviem teraz pre zmenu áno!!"
A navrch, samozřejmě, jsi to ukončila v okamžiku, kdy mi málem oči vypadly z důlků! On měl celou tu dobu otevřeno???
Takže podle upoutávky hádám, že se ovládne a na ten les dojde. No, jsem ostražitá, lady, páč u Tebe se nikdy neví... Bude si mít Jake koho brát? A pokud jo, bude ho ještě chtít?

dorianna

6)  dorianna (10.07.2011 00:47)

sakra kde máš druhý díl

Jula

5)  Jula (09.07.2011 23:45)

Páni, takhle to utnout! S napětím čekám na další pokračování

Lenka326

4)  Lenka326 (09.07.2011 23:07)

Astrid, no čo to je toto??? Normálne mi behajú zimomriavky po chrbte. Že ji nezabije, že ne??? Prosím a s nadějí vyhlížím druhou půlku. ;)

Kim

3)  Kim (09.07.2011 22:16)

WAU WAU WAU!! Bella s Edwardem v nějaké kombce!! Rychle druhou část!!!

Bosorka

2)  Bosorka (09.07.2011 20:50)

Ty to prostě umíš vygradovat!
Moc se těším na druhý díl!

janulka

1)  janulka (09.07.2011 20:41)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek