28.04.2011 [09:15], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 32×, zobrazeno 5143×

 

 

 

Zostal len neveriaco stáť a zízal na istú smrť v jej rukách. Chvíľu sa mi zdalo, že sa zmenil na sochu.

„Juliette, prestaň panikáriť a zhasni tú sviečku!“ použil direktívny tón.

Mladá žena, ktorá ho medzitým prepaľovala nenávistným karmínovým pohľadom, to brala takmer ako ponuku urobiť pravý opak. Presne som videla, kedy nastal ten moment a ona sa definitívne rozhodla. Jej  krvavo-červené oči o tom ceľkom hovorili jasne.

Hodvábna šatka s monogramom vzbĺkla takmer okamžite. Plamene sa rýchlo rozhoreli a nemilosrdne pohltili bábikinu hlavu. Jaspeeer!!! Vrieskalo moje podvedomie.

„Zahoď to! Okamžite!“ upírov hlas preskakoval do hysterickej nemužnej fistuly.

Stále ma však držal za rameno, čo najtesnejšie pri sebe. Nikdy by som nemala šancu uniknúť z jeho kamenného zovretia ak by mi to sám nedovolil.

No jeho hlas na jej činy opäť pôsobili ako rozbuška. Žena ukročila smerom doprava. Jeden krok, druhý, tretí... a ocitla sa pri stene. Celý čas sa obaja upíri hypnotizovali a ticho na seba vrčali. Aj on, aj ona. A ja, ako nemá rekvizita, som im len búšila rozcválaným srdcom do ich nenávistného tanca do taktu.

„Juliette, to ti vážne záleží na človeku?“ zaškľabil sa.

Posledné slovo takmer vypľul. Idiot, ale cucnúť si z nás sa ti nehnusí, čo? Držala som sa z posledných síl, aby som tieto slová nepovedala nahlas.

„Nebolo to tak dávno a sama som jedným bola,“ neoplakávala svoj osud. Len smútok v jej hlase trhal dušu na milión častí.

„Koľko času uplynulo? Päť rokov, desať? V našom vnímaní času je to ako lusknutie prstami!“ upírkine slová ho šľahali ako bičom a on cítil, že jej zúfalstvo je ozajstné. Natoľko ozajstné, aby bola schopná urobiť to, čím hrozila - upáliť nás tu všetkých.

Jej slová mu museli siahnuť na ego, lebo bez rozmyslu vyprskol: „Nebuď patetická, si upír a to sa nezmení, tak sa nechovaj ako malé decko a rýchlo uhas ten oheň!“

Vzápätí sa zháčil. Uvedomil si tú chybu prineskoro, zatiaľ čo jej odhodlanie bolo na špici. Neuveriteľne pomalým pohybom ruky posúvala horiacu bábiku smerom... k petrolejovej lampe visiacej na stene. Drobným pohybom nádhernej ruky dokonala svoj úmysel a zvuk rozbitého skleneného krytu lampy spolu s petrolejovým smradom dal tušiť, čo bude nasledovať.

To, čo sa dialo potom, som takmer nestíhala sledovať. Jedna z rozprsknutých sklenených črepín sa mi zabodla do predlaktia a pri mojom uchu som začula hrôzostrašný rev toho upíra. V nasledujúcej sekunde som necítila len bolesť v zápästí ale aj ostrú bolesť na kľúčnej kosti. Ten príšerný pocit trval len pár  hysterických mrknutí oka a ja som sa už iba cítila podivne otupená. Ako by som to ani nebola ja. Strácala som kontrolu nad svojim telom a receptory bolesti v mojom mozgu zaznamenali silný náraz.

* * *

Lampa, ktorú som rozbila, aby som navždy ukončila toto peklo na zemi, v ktorom som sa vďaka nemu nachádzala, sa rozprskla spolu s petrolejom. Mňa drobné kvapôčky akoby zázrakom úplne obišli. Všimla som si to až vtedy, keď som odhodila svoju „hračkársku“ pochodeň na ten vysokohorľavý smrad.

V tej istej chvíli sa jeden z letiacich čriepkov zabodol tej nešťastnej žene do ruky. Vzduch sa naplnil čerstvou voňavou krvou a moje hrdlo zahorelo spaľujúcim hladom. Inštinkt mi velil okamžite sa nasýtiť, ale ON bol pri nej a skôr než som sa k nej mohla dostať ja, bezmocne som sa dívala ako zversky zreval na znak výhry koristi  prv, než sa zahryzol do pulzujúcej tepny v mieste jej kľúčnej kosti. Bili sa vo mne tri pocity. Túžba zabiť ju a nasýtiť sa ňou, súcit s jej koncom a nenávisť voči svojmu dlhoročnému trýzniteľovi.

Vyštartovala som a z celej sily do neho vrazila. To ho tak prekvapilo, že ju pustil a postavil sa do útočnej pozície. Za mnou vyšľahli plamene a s chuťou sa pustili do ďalších drevených predmetov.

Rozbehol sa oproti mne a zaútočil. Dobre som vedela, že v súboji s ním nemám najmenšiu šancu. Ale pach krvi všade vôkol nás nám dodával pocit neohrozenia, ktorý možno prirovnať hádam len k účinku adrenalínu na ľudské telo. Bila som sa ako lev. Zúrivo som mlátila okolo seba hlava-nehlava. Horúčava medzitým postupovala smerom k nám.

Potom ma nachytal nepripravenú. Príšerná rana ma vymrštila z mojej pozície takou silou, až som preletela cez nosnú stenu budovy. James bol skúsený a zákerný upír. Kým som sa stihla oklepať, polka budovy už bola pohltená plamennými jazykmi  a ja som sa ocitla vonku, úplne mimo dom.

Na rameno mi dopadla čiasi ruka.

„Kde je?“ zrúkol na mňa s vytreštenými očami neznámy upír. Bola som v takom šoku, že mi pomaly ani nedochádzal zmysel jeho slov. Až keď mnou poriadne zatriasol.

„Ona či on?“ vypravila som zo seba nakoniec.

„Moja žena! Kde je!“

Jeho zúfalstvo bolo horšie než to moje a mne ho prišlo ľúto. Jeho žena...

„Obaja sú dnu a ona bola zranená...“ vypadlo zo mňa skôr, než som si mohla premyslieť svoje slová. Nám upírom bolo jasné, čo to znamená. Krv nepozná pud sebazáchovy. Keď nám tečie popod nos, nie je nič dôležitejšie ako to, aby tiekla naším hrdlom.

Nechcel mi veriť. Jeho mozog túto informáciu akoby nevedel spracovať. Chvíľu vyzeral ako úplný šialenec. Schmatol si vlasy oboma rukami v čistom zúfalstve a s príšerným revom sa zrútil na kolená.

„Aliiice!!!“

Potom sa skôr, než som mohla čokoľvek urobiť, vrhol do horiaceho domu.

* * *

Teplo sálalo z každej strany, ale moje oči hľadali Alice. Nikde som ju nevidel.  Kde si, škriatok, ukáž sa mi!!! Miesto Alice som zbadal toho upíra. Bol v obkľúčení ohňa a pokúšal sa od seba odkopnúť najmenšiu z ohnivých stien.

„Kde je!“ zareval som cez plamene.

„Pomôž mi stadeto!“ nereagoval upír na moje slová.

„Kde je moja žena!“ pridal som na hlasitosti.

Konečne si začal všímať moje slová. Ustal vo svojej snahe oslobodiť sa z ohnivého väzenia a zadíval sa mi do očí. Potom sa uškrnul a povedal tú najhoršiu vetu, akú som kedy počul: „Je po nej!“

Oheň-neoheň, za tie slová mi musel niekto zaplatiť vlastnou hlavou a on bol najbližšie. Smola.

Medzitým sa mu tá ohnivá stena podarila prekopnúť a ja som mal nepriateľa priamo pred sebou. Neváhal som ani chvíľu a zaútočil som. Nabral som ho hlavou a ramenom tak silno, že jeho telo preletelo niekoľko metrov. Tým sa dostal bližšie k voľnému východu z horiaceho pekla. Miesto ďalšieho boja sa chladnokrvne zadíval na spúšť okolo seba a... sprosto ušiel do nočného ticha. Neveril som vlastným očiam, bol to úbohý zbabelec. Skôr než som sa stihol k nemu dostať, cestu mi zahradil spadnutý horiaci stropný trám. Sprosto som zaklial, ale v takejto chvíli sa vám ani po takých slovách neuľaví. Chvíľu mi trvalo, kým som ho len so zopár spáleninami odsunul tak, aby som mohol odtiaľ ujsť.

Vonku pred horiacim pomníkom nášho domova stála len tá upírka., jeho som nikde nevidel. Vystrašene sledovala plamene, ako oblizujú drevené steny.

Keď ma zbadala, jej takmer detská tvár pôsobila v tomto desivom pekle ako nadprirodzená. Objala sa okolo ramien, vyvolávalo to klamlivý dojem akoby jej bolo len chladno.

„Ušiel do lesa.“

Oznámila len a znova sa zadívala do plameňov. Ja si ťa nájdem a ver, že mi za toto zaplatíš!

Mlčali sme hodnú chvíľu.

„Ako ťa tu mohol nechať!“ zasyčal som nenávistne sledujúc teraz už dohorievajúce torzo nášho domu. Tie slová však v skutočnosti patrili mne. Ako som ju tam mohol nechať? Ako som to mohol dopustiť!!!

„Asi som vyhrala pekelnú lotériu,“ smutne sa zasmiala.

Jej súkromnému žartu som neporozumel.

„Nechal ma tu,“ v očiach mala slzy a na tvári šťastný úsmev. Bol som zmätený.

„Asi nechápeš, však?“ videla môj zmätok.

„Som voľná...“ zašepkala.

Tak to bola veta, ktorá vystihovala aj môj stav, len charakter toho výnamu bol desivo odlišný.

„Aj ja som... asi... voľný, Alice ona bola všetko, čo som kedy...“ nedokázal som to vysloviť nahlas.

Upírka sa najprv nepatrne pohla, no aj napriek nášmu rozhovoru, bola stále v strehu. Najprv váhavo, ale neskôr už trochu rozhodnejším krokom ku mne pristúpila a jednoducho ma objala. A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Pochopil som, že Alice už nikdy viac neuvidím. Definitívne zmizla z mojej prítomnosti aj budúcnosti.

* * *

Z bezvedomia ma prebral štipľavý dym. Kuckavo som sa rozkašľala, ale spolu s novým vzduchom som vdychovala len ďalšie a ďalšie štipľavé plyny. To, že mi je príšerne teplo, mi došlo až keď sa mi podarilo s námahou otvoriť oči. Náš dom horel. Oranžové plamene lačne olizovali väčšinu dreveného nábytku. Za hustú hradbu dymu som takmer nič nevidela a oheň hučal a syčal hlasno ako vodopád.

Najzákladnejší pud človeka – pud sebazáchovy – naštartoval aj tú časť môjho priduseného a pripečeného mozgu, ktorá ešte ako-tak fungovala a ja som očami pátrala po najbližšom únikovom východe spomedzi plameňov.

Jediné, čo v tej chvíli prichádzalo do úvahy, bolo podliezť stolovú dosku vzdialenú odo mňa odhadom... asi tak na jeden a pol metra, ktorá síce odvrchu horela, ale dúfala som, že to ešte môj  pokus o únik vydrží. Za ňou som nevidela žiaden plameň, len hustý šedivý, štipľavý dym. Ale musela som si  jednoducho vybrať. Buď zhorím na popol a rozhodne to neprežijem, alebo sa možno udusím dymom a pri troche šťastia...  Dym nakoniec zvíťazil. Pokúsila som sa pozviechať všetky sily, ktoré mi zostali a príšerne pomaly som sa plazila k tmavému miestu. Cestou rana nad plecom začala tak bolieť, že som chvíľami myslela, že každý pohyb, čo som urobila, bol určite ten posledný. Vlastne, už som mala v jednom „ohni“ celú pažu, ale stále som to nevzdávala. Ešte kúsok a som... mimo ohňa. Ešte kúsok!

Moje pľúca zažili šok. Vzduch. Chladivý a čistý, úplne bez dymu. Len tá ruka... príšerná bolesť. Snažila som sa nadvihnúť na lakti tej neboľavej ruky, ale svaly ma odmietli poslúchať aj na nej. Pred očami sa mi pomaličky začala tvoriť temná a milosrdná tma a ja som padala a padala a padla... nevedno kam.

* * *

„Musíme preč,“ šepla do mojej hrude, ale ja som jednoducho nemohol. Nemohol som ísť preč od mojej Alice. Najmä nie teraz...

„Idú sem ľudia a ja som už dlho bez stravy,“ nepatrne sa odo mňa odtiahla, stále ma však objímala okolo pása. Nie, nebolo v tom nič viac. Bolo to jednoducho objatie, ktoré dvaja nešťastníci potrebujú k prežitiu ďalšej prekliatej sekundy svojej existencie.

Stále som váhal no ona si to vysvetlila po svojom.

„Prosím, nechcem zabíjať viac než je nutné...“ jej hlas sa strácal v hukote ohňa a mne sa na malú chvíľu zazdalo, že počujem Alicino srdce. Skutočnosť, že Alice tu už so mnou nie je, na mňa doľahla v plnej sile. Musel som zatvoriť oči a začať myslieť na niečo iné, lebo sa určite zbláznim. A vysvetliť tejto úbohej zúfalej duši, že nemusí byť vrahom, aby sa dokázala nasýtiť, mi prišlo ako celkom dobrá zámienka ako nemyslieť vôbec.

„Dobre, tu ozaj zostať nemôžem. Len mi daj chvíľu, aby som sa s ňou rozlúčil, prosím.“ To bola moja tichá prosba.

Chvíľku trvalo, kým jej došlo, že má svoje ruky okolo mňa omotané ako liana a že chcem trochu súkromia a hoci sa už ako upír nemohla červenať, bolo vidieť, že som ju dostal do rozpakov. Strhla zo mňa ruky tak rýchlo akoby sa o mňa popálila.

Ja som medzitým dal svoje tiché zbohom Alice, nášmu domovu, aj svojim spomienkam.

* * *

Dom, ktorý horel ako jedna obrovská vatra stál trochu mimo okrajovej zóny mesta. Kým sa k nemu dostali konské záprahy s obrovskými dubovými sudmi plnými vody, takmer vyhorel do tla. Dobrovoľníci aj obyvatelia okrajových domov sa chopili príležitosti ochrániť si svoje majetky aspoň tým, že šli pomáhať hasiť. Ale takmer už nebolo čo. Leto sa blížilo ku koncu, nespŕchlo už vyše dva týždne a tak hrozilo, že  sa požiar rozšíri. Jediné šťastie v nešťastí snáď bolo úplné bezvetrie a tak táto ohromná pochodeň pomaly uhasínala.

Tichom noci sa ozývali len pokriky mužov, ktorí sa snažili sformovať a zjednotiť pri hasení a takmer hadie psss bielej horúcej pary, ktorá sa ako memento vznášala nad spáleniskom po bezprostrednom  strete s vodou. Keď už bolo takmer všetko uhasené a zdalo sa, že už mesto neohrozí žiadne nebezpečenstvo, stíchli aj hlasy mužov. Nemo zízali a podaktorí sa aj modlili za spásu duší, ktoré tento ničivý oheň pohltil.

Bola to ozaj smutná chvíľa, plná všelijakých emócií. Toto takmer kostolné ticho väčšiny z prítomných prerušil príšerný neľudský rev. Mnohí sa pokrižovali, v snahe odohnať od seba každého rohatého, či svojich vlastných démonov. Výkrik sa ozval znova a znova a frekvencia medzi jednotlivými sekvenciami sa skracovala. Až sa zdalo, že už znel len jeden zdrvujúci súvislý výkrik. Onemelí a ochromení hrôzou tam všetci stáli a čakali. Sami nevedeli na čo. Len jediný vykročil za tým príšerným zvukom. Ten ho navádzal kamsi do húštiny kríkov neďaleko spáleniska. Keď ich roztrasenou rukou rozhrnul, neveril vlastným očiam.

Ležala tam zranená mladá žena.

 

 

Zhrutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!