26.04.2011 [15:30], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 29×, zobrazeno 4896×

 

 

 

 

Ten sen mi nedal chvíľku pokoja, ale keď som videla, čo to robí s Conorom, nechcela som ho viac trápiť. Bál sa o mňa. Vraždy nepoľavovali a on chcel stoj čo stoj preč. Myslel si, že pred osudom možno jednoducho utiecť. Ako dlho chodí po svete, tak je hlúpučký. Každopádne, na tom sne bolo čosi... zvláštne. Po prvý raz som videla Jasperovu tvár. Som si úplne istá, že je to Jasper. Vždy som videla iba jeho neistú siluetu, ale urobila na mňa dojem už keď som bola malá. Dokonca taký, že som donútila Lynn urobiť mi bábiku. Potrebovala som živiť ten pocit, že ho mám pri sebe.

Pri myšlienke na Evelyn, sa moje pery pohli do úsmevu. Chýbala mi a veľmi. Hlavne na svadbe. Veľmi som ľutovala, že na nej neboli, že ma neviedol Joseph k oltáru a nepredal Conorovi a ľutovala som aj to, že Lynn nebola so mnou vo chvíľach príprav, ale niečo mi vravelo, že presne takto to malo byť. Svedomie bolo čisté, to len duša zaplakala, ako mi raz povedal Conor. A ja som s ním súhlasila vtedy a súhlasím aj teraz.

Zlaté oči, znamená to, že ONI sú upíri? A živia sa zvieracou krvou? Znamená to, že aj ja budem upír? Takéto a týmto podobné myšlienky som rozoberala od toho osudného rána.

* * *

Keď prišiel Conor z mesta, vedela som, že s tým opäť začne. V tvári mal napísaný strach o mňa a tým mi na pokoji teda rozhodne nepridával.

„Už zase?“ Nemusela som sa pýtať celou vetou, obaja sme vedeli, že sa pýtam na ďalšiu obeť. Znamenalo to, že sa ten nomád usalašil tu niekde v okolí a asi tak skoro nemieni odísť.

Neodpovedal. Tvár mal napätú a čelo zachmúrené starosťami. Ani sa len na mňa nepozrel.

„Conor, ja vážne nechcem odísť, tu sme sa usadili. Tu je náš spoločný domov a...“

Keď na mňa konečne uprel svoj zmučený pohľad, vedela som, že mu to musím povedať.

„A ja ti verím, ty ma ochrániš!“

Nebolo ťažké to povedať, pretože som tomu čo som práve povedala aj napriek snom, verila.

„Problém je, že ja si už neverím...“ zašepkal.

Na to sa nedalo už nič povedať, použil posledný možný argument.

Keď sa na mňa znova pozrel, upieral na mňa uhľovočierne oči.

„Takto to ďalej nepôjde, si hladný, bež na lov!“ vyzvala som ho.

Už dlhšiu dobu nebol loviť, bol v strehu len kvôli mne a vzďaľoval sa len keď chcel zistiť čo je nové ohľadom obetí.

„Nepotrebujem!“ odsekol.

„Nehádaj sa so mnou, Conor, máš úplne čierne oči. Nemôžeš sa predsa vyhladovať, tak mi nepomôžeš, keď budeš slabý!“ ťala som do živého a cítila som sa preto otrasne. Ale inak sa naozaj nedalo. Toto bola jediná možnosť, ako ho dostať na lov.

Premýšľal. Tmavý pohľad ma prepaľoval a ja som sa len ticho modlila, aby som nakoniec nezišla z cestičky, ktorú som si vytýčila. Bola to vojna dvoch vôlí. Sledovala som ako zatína zuby a ako mu hrajú svaly na sánke. Ešte aj nahnevaný bol úchvatný. Tak prečo sa cítim tak zvláštne??? Akoby som ho videla posledný raz? Snažila som sa zaplašiť čierne myšlienky.

„Dobre,“ túto bitku prehral a ja som si nepatrne vydýchla, „jeden malý dingo a možno malá kengura a to je všetko!“ hrozil mi ukazovákom ako malému dieťaťu.

Rozosmial ma tým. On však ostal stále nepokojný.

Aby som ho trochu priviedla na iné myšlienky, pristúpila som k nemu, vzala som do rúk jeho dlane a pritisla na svoj pás. Pritiahla som sa k nemu čo najbližšie a pobozkala som ho. Najprv len tak hravo, zopár mľaskavých bozkov na nehybné pery, ale na ten posledný zareagoval a z drobného bozku sa stalo čosi viac. Symbol nášho bytia.

Po bozku som mu ostala ochabnuto visieť v náručí, dekorovaná prihlúplym úsmevom. A on sa na mne úplne neskrývane zabával. Po dlhej dobe som opäť začula jeho krásny klokotavý smiech a mne došlo, že to, čo cítim je absolútny pocit šťastia. S hraným hnevom som ho udrela do pŕs päsťami a snažila som sa cez úsmev mračiť.

„Tak bež už, nech si čím skôr pri mne. Už teraz mi chýbaš,“ vtlačila som mu posledný rýchly bozk a konečne som sa vyslobodila z jeho náručia. Rýchlo som sa otočila a utiekla do kuchyne prv, než sa k nemu opäť priviniem a z lovu by tak nič nebolo.

Keď som začula zaklapnúť vchodové dvere, okolo mňa sa vzniesla zlá predtucha.

* * *

„Nie som hladná, vážne!“ snažila som sa ho presvedčiť, ale James evidentne nemal náladu.

„Nehovor nezmysly, máš čierne zreničky a dva dni si nič nepila! Zmier sa s tým, že si upír a rob, čo je pre teba prirodzené!“

Zúril. Vedela som to, ale pocit, že každé moje nasýtenie znamená stratu niečieho ľudského života, mi spoľahlivo pomáhala byť voči nemu v tejto chvíli tak smelá.  Inak by som sa už dávno klepala strachom... teda, nie že by som teraz z neho nemala strach, ale prisahala som si, že sa nasýtim až v prípade úplnej krajnosti. Po tom, čo som ho videla vraždiť len tak, pre radosť. Úplne nezmyselne.

„Neviem, čo si to so mnou porobila, ale nemal som ťa premeniť. Mal som ťa vysať!!!“ šplechol mi do tváre a hrubo ma chytil za bradu. Ak by som bola človekom, určite by som mala zajtra na lícach znamenia po jeho prstoch.

„V posteli to s tebou nie je nič moc, spoločníčka si...“ nedopovedal. Zaťal zuby aby prehltol ďalšie urážky a tuho zavrel oči. Sprudka sa nadýchol. Bola by som schopná odprisahať, že v tej chvíli v duchu počítal do neviem koľko, aby sa upokojil.

Potom na mňa uprel túžbou sčernené oči.

„Prečo ťa tak veľmi potrebujem vedľa seba? Prečo?! Nie si mi na nič, na nič sa nehodíš, ale ja ťa aj tak potrebujem. Akú to máš nado mnou moc?“ už nekričal.

Zmučene sa na mňa díval a hrubý úchop, ktorým ma ešte stále držal za bradu pomaly povoľoval. Rovnako so zovretím sa menil aj jeho pohľad. Nakoniec bol prázdny.

Musela to byť jeho reakcia na moje chovanie. Triasla som sa ako osika a bola som úplne ochromená strachom. Mohol ma kedykoľvek zničiť, ale ja som z toho nemala strach. Nie nebála som sa konca existencie, tá by bola len vyslobodením z tohto pekla. Bála som sa jeho. Jeho prítomnosti. Jeho dotykov, jeho pohľadu, jeho nenásytnosti.

Bála som sa Jamesa.

* * *

Som v našej spálni. Niečo ma vyruší a ja nechávam všetky svoje doterajšie činnosti tak a mierim za tým zvukom. Nepočujem ho, ale viem, že to, čo ma vyrušilo bol zvuk. Schádzam dolu schodmi do haly. Niečo sa mi rýchlo mihne pred očami. Akási šmuha. Srdce sa mi rozbúcha a ja zacítim pach vlastného strachu. Viem kto to je. Viem, ČO to je. Upír.

Sprudka som otvorila oči a vystrelila do sedu. Sen. Bol to len sen. Jeden z tých snov, ktoré sa naplnia.

Zavrela som oči a zatriasla hlavou, ako keby bolo možné vytrepať tie sny z hlavy. Srdce mi bilo ako splašené. Moja hruď sa divoko dvíhala a klesala a po sluche mi pomaly skĺzla kvapka studeného potu. Kým som chytila dych, moja zmučená myseľ sa dostávala z toho sna. Bol desivý. Doteraz najdesivejší z tých, ktoré som kedy mala. Bol o mne a o upírovi. Conor tam nebol. Nemohol ma chrániť.

Moje ruky vystrelili k tvári a ja som si zúfalo zakryla oči.

Vedela som, že do príchodu Conora mi už neostáva veľa času. Vstala som z postele, na ktorej som si chcela pôvodne len zdriemnuť a pristúpila som k zrkadlu.

„Upokoj sa,“ vravela som sama sebe nahlas, „keby ťa takto videl Conor, len by si ho vystrašila! Si strašne hlúpa, Alice!“

Zahľadela som sa na svoj obraz. Dívala sa na mňa mladá žena. Oceľovo-sivé oči mala lemované čiernymi mihalnicami, drobný pršáčik a jemné pery. Na svetlej pleti dominoval ľahký rumenec na lícach. Toto som bola ja.

Rýchlo som si ešte stihla zastrčiť neposlušné pramene, ktoré mi počas spánku vykĺzli z drdolu.

Čosi ma donútilo byť v strehu. Bol to skôr pocit, ako zvuk a moja hlava inštinktívne vystrelila smerom k dverám. Moje srdce opäť bežalo o preteky. Mala som dojem, že mi bije priamo v krku. Od strachu som celkom onemela, ale aj napriek nemu som bola akýmsi nebezpečným kúzlom priťahovaná ku schodisku. Zľahka som sa naklonila cez zábradlie, ale nikoho a nič som nepočula. Len zúrivý tikot hodín, stojacich v našej malej hale.

Po chvíľke váhania som zišla o schodík nižšie. Kŕčovito som zvierala drevené zábradlie, až mi zbeleli hánky. Potom som urobila ďalší a ďalší váhavý krok smerom dolu. Nervy mi šli prasknúť a každulinký zvuk ma desil. Stále som však nevedela, z čoho som tak príšerne vydesená.

Než som sa zbadala, stála som na najnižšom schodíku.

Potom som jedným okom zazrela šmuhu a prišlo mi fyzicky nevoľno. Ten sen...

„Kto si, chcem ťa vidieť!“ vyzvala som dovtedy ešte neznámeho nepriateľa.

Nespoznávala som ani vlastný hlas ani odvahu, ktorá ho sprevádzala.

Zacítila som na zátylku jemný vánok a sladkú omamnú vôňu jeho dychu.

„V skutočnosti nie si taká odvážna, bábika, však?“ jeho hlas bol ako sladký jed. Jasne som cítila ako trávi moju dušu.

Potom si privoňal k mojim vlasom. Slastne, akoby vychutnával vôňu toho najkrajšieho parfumu.

„Ahhh,“ povzdychol, „voniaš...“ len neveriacky pokrútil hlavou a znova si ku mne privoňal.

„Nikdy som nič také necítil,“ šepkal akoby nábožne.

Pohyboval sa okolo mňa ticho a pomaly ako šelma. Ako pravý predátor. A ja som čakala, kedy zaútočí. Vtedy som zacítila jeho chladný prst na mojom líci. Mučivo pomalým pohybom mi ním schádzal až k brade. Pokračoval však nižšie. Presne kopíroval moju tepnu na krku. Plnú teplej krvi a posledných zbytkov života.

Môj strach pomaly vytlačil ľadový pokoj. Bolo to tu. Môj sen sa plní... snáď sa splnia aj tie ostatné... napadlo mi. Zavrela som oči a čakala na bolesť, ktorá ma určite neminie.

„Pôvodne som ťa chcel uloviť pre moju...“ zaváhal, „... družku, ale si pre mňa lákavá, veľmi lákavá,“ priadol mi do ucha a omamoval ma čím ďalej tým viac.

Už som si len nejasne uvedomovala, že okolo mňa ešte stále krúži. Vnímala som už len jeho hlas.

„Nádhera...“ mrmlal si sotva počuteľne sám pre seba.

„James, prosím. NIE! Nechaj ju žiť, nasýtim sa niekým... iným. Starším, chorým, kýmkoľvek, len nie ňou,“ ozvala sa Juliette.

Miesto odpovede hlasno zavrčal a ja som pri tom príšernom zvuku úplne precitla. Do tej chvíle som si nevšimla, že je  v miestnosti aj niekto iný. Vlastne nevnímala som nič okrem zvuku jeho omamného hlasu.

„Áno, budeš sa musieť nasýtiť niekým iným. ONA bude moja korisť,“ zadíval sa na mňa takým zvláštnym pohľadom.

Pri slove korisť sa mi opäť urobilo nevoľno.

„Premeníš ma, alebo rovno zabiješ?“ Musela som to vedieť.

Moja otázka ho prekvapila. Na chvíľu sa zarazil a potom si ma začal skúmavo obzerať. Jeho pohľad bol natoľko prenikavý, že som sklopila zrak.

„Nie si prvý upír, ktorého som v živote stretla,“ dodala som potichu, ale bola som si istá, že ma počul. Mladá žena, krčiaca sa v kúte, len ticho vzlykla.

Chvíľu si ma len tak premeriaval. To ticho, čo sa v dome rozhostilo bolo neznesiteľné.

„Vieš viac, než by si mala. Pripúšťam, že už teraz si pôvabná, nieto ešte po premene, ale jednu takú,“ hlavou pohrdlivo naznačil, že hovorí o vystrašenej upírke, krčiacej sa pri dverách a jeho tvár popri tom preslove znetvorila znechutená grimasa „som si už na krk povesil. Čo by som asi tak robil s tebou, hmmm, bábika?“

Zvodne sa na mňa usmial a mňa pri tom zamrazilo na zátylku.

„Nie, teba zabijem,“ oznámil mi úplne konverzačným tónom akoby sme sedeli na nejakej spoločenskej udalosti a znovu si so zavretými očami slastne privoňal k mojim vlasom.

Vadilo mi to. Vedela som, že ak by som mu chcela jednu vraziť – a tej chuti som momentálne mala na rozdávanie - len by som si zbytočne ublížila. On by to pravdepodobne ani nezacítil.

„Pusti ju, James, prosím. PROSÍM!“ začula som ešte upírkin hlas.

„Nie!“ opäť zavrčal.

„Tak potom sa priprav, že umrieš spolu s ňou!“ Jej hlas bol iný. Prinútil ma pozrieť sa jej smerom a ja som užasnuto hľadela na jej ruky. V jednej držala zapálenú sviečku a v druhej moju bábiku Jaspera.

* * *

Počul som zvuk každej kvapôčky vody v obrovských Niagarských vodopádoch. Bolo to úchvatné. Počúvať tú zbesilú vodu valiacu sa z obrovskej výšky a ešte neuveriteľnejšie bolo dívať sa do tých mútnych vôd. Tmavá hlbočina ma priťahovala ako magnet. Mala rovnakú farbu ako jej oči...

Kde ťa mám hľadať, maličká? Nájdem ťa vôbec niekedy??? Áno, ja ťa nájdem... prisahám!!!

Zhrnutie

 

James     Juliette

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!