30.10.2012 [16:15], monikola, ze série Nečakané dedičstvo, komentováno 10×, zobrazeno 2381×

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a ja som späť...viem, viem, že som sa strááááášne dlho neozvala, no sľubujem, že sa to zmení a že kapitolky budú prichádzať pravideľne a rozhodne častejšie ;) Ono viete...najskôr štátnice, potom svadba, svadobna cesta... Ale teraz, keď je bábätko na ceste, toho času budem mať rozhodne viac...minimalne do pôrodu :DDD

Ale späť k našim hrdinom... Dúfam, že si niektorá z Vás ešte pamätá, čo sa udialo v poslednej kapitolke... Ak nie, tak táto by vám mohla trochu osviežiť pamäť...

Kapitola by inak mohla dostať názov: Vzostup a pád Jessici Stanleyovej :P

XXIX.

Isabella sa len horko ťažko preberala z mrákot. V hlave jej tepala nepríjemná bolesť a zdvíhal sa jej žalúdok. Skutočne mala pocit, že sa každú chvíľu povracia, navyše jej bola neuveriteľná zima a nemohla sa poriadne hýbať. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že je zviazaná. Pomaly rozlepila oči a po chvíľke, už vedela, ktorá bije.

„Dobré ránko, Šípová Ruženka.“ ozvala sa Jessica, sediaca na druhej strane koča, rovno oproti nej. „Už som sa bála, že sa snáď nikdy nezobudíš. Samozrejme, nebála som sa o teba. Pre mňa, za mňa, by si mi tu mohla skapať ako prašivý pes, ale nechcela som nahnevať môjho Jamesa. Bohužiaľ, z nejakého dôvodu si výslovne želal, aby som ťa k nemu dotrepala živú. Ešte šťastie, že nič také nehovoril o Roycovi.“

Nachvíľu sa odmlčala a potom sa začala pochechtávať. Najskôr potichu, potom stále hlasnejšie, hlasnejšie, až sa zrazu začala smiať tak hystericky, akoby sa načisto pomiatla. Ten strašidelný rehot, našťastie, náhle ustal. Bella sa práve vtedy pozerala na Jessicu a tak jej neunikol pohľad, ktorý jej žiačka presunula z Isabelly dole na svoje ruky, v ktorých držala malú a pritom takú osudnú zbraň.

„Je to zvláštny pocit. Nikdy by ma nenapadlo, že toho budem schopná, ale bolo to na počudovanie také jednoduché. Stačilo len stlačiť kohútik a zbraň všetko urobila za mňa. Iba som chytila osud do vlastných rúk, nie, slečna Swanová?“ spýtala sa, už znovu hladiac uprene na Isabellu.

Tá vedela, že položila iba rečnícku otázku, no i keby chcela odpovedať, nemohla. Intermezzo, ktoré jej poskytol Jessicin šialený smiech jej dal dosť času na to, aby sa ešte viac zorientovala vo svojej situácii. Uvedomila si, že má zviazané ruky i nohy o dosky drevenej lavice, na ktorej sedela. Navyše má akúsi handru omotanú i okolo úst a časť z nej má dokonca strčenú v nich, takže môže tak maximálne čosi mumlať. Čo však ešte zistila bolo, že už vedela, prečo jej je taká zima. Nemala na sebe totiž, okrem ľahkej plátennej košieľky, vôbec nič.

„Viete, slečna, toto chcel odo mňa môj otec. Aby som sa postavila na vlastné nohy. Preto i vybral tú vašu sprostú školu a poslal ma tam. Vždy vás a vaše sestry obdivoval. Aké ste úžasné, statočné, ako ste sa vzopreli osudu a hrdo čelíte odsúdeniu vysokej spoločnosti. Dúfal, že pod vašim vplyvom vyrastiem... vyrastiem... ako to hovoril? V hrdú, samostatnú a cieľavedomú ženu?“ pokračovala vo svojom monológu Jessica. „Áno, tak dajako to bolo. Chcel, aby som sama bola schopná postarať sa o vlastnú budúcnosť tak, ako sa o ňu postaral on. Donekonečna ma otravoval jeho sprostým príbehom o tom, ako zbohatol. Mydlo! Lacné mydlo pre všetkých! Čistota pre chudobu, rovnakú chudobu, z akej vyliezol on! Iste, bol to dobrý ťah a ani nie za pár rokov sa z malej dielne prepracoval na továrnika, ktorého už nikto nemohol ignorovať. Ale musel mi neustále opakovať, že sa vyhrabal z dajakej žumpy?!? Že bol kedysi spodinou?“

Znovu sa na chvíľu odmlčala, no bolo to iba ticho pred búrkou.

„Ja som JESSICA STENLEYOVÁ!!!“ vykríkla zrazu. „Na taký osud ma odkázal môj milý ocinko. Vždy IBA obyčajná Jesicca Stenleyová! Žiadna markíza, grófka, vikomtka, ani barónka. Nič. Len Jessica zo strednej triedy. A pritom má toľko peňazí, že by si mohol kúpiť pol britskej komory a mne dať také veno, aby sa o mňa potrhali i najvýznamnejšie rody a urobili by to radi. Veď sa väčšina šľachty topí v dlhoch. Pcha, ale on nechce nikoho z nich do rodiny. Údajne nevedia, o čom je reálny život. Viete koho mi navrhol za manžela? Jeho pobočníka! Obyčajného robotníka!! Michaela Newtona, sirotu, ktorej sa ujal, malého fagana, ktorého porodila nejaká cundra a potom pohodila v stoke.“

Jesicca si par krát nespokojne zahundrala pod nosom, kým pokračovala. „Pozri, Jessica, aký je Mike šikovný, ako sa dobre učí, aký je skromný, šetrný, usilovný! Hnus!! Vždy ho mal na piedestály. Ale stále som si vravela, že to nevadí, pretože raz bude aj tak všetko moje. Som predsa jeho jediná dcéra a keď mu moja matka nedala syna, pretože zomrela pri mojom narodení, tak si našiel hračku v podobe Micheala Newtona, ale viete čo on nakoniec urobil? Zaprel ma! Vzdal sa ma! OŽOBRAČIL MA! Odkázal ma na živorenie s nejakými úbohými desiatimi tisícmi librami ročne vo forme renty a všetko ostatné zdedí ten zasran Mike!!“

Isabella nerozumela tej tragédii, ktorá sa jej mala udiať. V spoločnosti bolo zvykom, že ženy dedili iba akési renty a tie najšťastnejšie z nich práve kráľovsky vyžili s troma či štyrmi tisícmi ročne. Desaťtisíc?! To bolo pre Isabellu nepredstaviteľné bohatstvo. S takými peniazmi mohla Jessica šťastne žiť sama a určite sa i bez problémov vydať. Bella nepochybovala, že i za niekoho z nižšej šľachty.

Ďalšiemu, z toho, čomu Isabella nerozumela, bola skutočnosť, čo toto všetko má spoločné s ňou, s Jamesom Skellingtonom a nepochybne i Edwardom. Bola si istá, že nič z toho, čo sa teraz deje nie je z Jessicinej hlavy a že v tom má prsty James a ona mu pekne krásne spadla do pasce. To jeho zakrádanie sa v okolí školy bolo iba zásterkou. Ak by sa zistilo, že Jessica ušla a boli by tam vtedy i Irina a Emmett, nikdy by jej nedovolili vystrčiť čo i len nos zo školského areálu.

Čo James chce? Pomstu... pomstu za niečo... niečo, čo mu urobili? Čo on urobil a nevyšlo mu to? Je to pomsta za Renesmee, že ju nezískal? Irina však naznačovala, že Jamesove problémy siahajú hlbšie. Isabella sa hnevala na nedostatok informácii. Ak sa toto všetko vyrieši, musí sa s Edwardom dohodnúť na nových pravidlách. Už žiadne zastieranie, žiadne klamstvá a pretvárky. Žiadne zatajovanie. Ak by teraz vedela o čo ide, bola by nesporne v lepšej situácii. Logika bola jej záchranou už v mnohých nepríjemných situáciách a toto tápanie v tme sa jej rozhodne nepáčilo. Než sa nad tým ale mohla zamyslieť poriadne, pokračovala Jessica vo svojom lamentovaní ďalej.

„Ale ja som chcela všetko! Vždy som všetko dostala a nebude to inak ani teraz. Papá chcel aby som sa postavila na vlastné nohy, tak to robím. Urobím všetko pre to, aby si ma gróf Skellington vzal. Čokoľvek! I zabijem! Pcha, veď to som už i urobila. Papá mi vždy vravel, že nič nie je zadarmo a jeho slová asi konečne dopadli na úrodnú pôdu.“

Chvíľku sa znovu iba pochechtávala, akoby povedala niečo neuveriteľne vtipné a s hlbokým povzdychom, pokračovala ďalej.

„Vieš, James je úplne iný, než ktokoľvek iný. Ja... vlastne mám z neho občas strach, je taký... neviem to presne pomenovať, ale povedal, že sa o mňa a môj malý problém s ockom a Mikeom postará. A je to gróf a keď si ho vezmem budem grófka, už to je viac, než som dúfala a keď dodží slovo a o tých dvoch sa postará... Nemyslite si, slečna Swanová, že som hlúpa. Dobre viem, čo to „postaranie sa“ znamená a nebolo to pre mňa jednoduché rozhodnúť sa. Dodnes. Royce mi pomohol. Royce, a jeho smrť, mi pomohli uvedomiť si, že nič, absolútne nič nebude stáť medzi mnou a tým, čo chcem. Som Jessica Stenleyová, ale budem grófka Jessica Skellingtonová, dedička továrenského impéria. Áno, to budem...“

Isabella ju prestala počúvať. Už to viac nedokázala. Rovnako, ako nedokázala pochopiť, kde sa v tom dievčati zobralo toľko zloby. Pane Bože, Isabella ani v najhorších snoch nepriala svojmu otcovi, či matke smrť a to s nimi veru ľahký život nemala. Toto dievča jej otec miloval a chcel jej dať, podľa jeho svedomia a vedomia, iba to najlepšie. Vyrastala v bavlnke obklopená láskou a dostatkom a ona...? Nie, nedokázala to pochopiť. Jessicine pohnútky odložila stranou a znovu sa sústredila na Jamesa.

Ten zloduch to s touto malou rozmaznanou šťandou predsa nemôže myslieť vážne! Iste, vidina obrovského bohatstva môže byť lákavá, ale James, nevyzeral na to, že by mu chýbali prostriedky, navyše jeho konanie nasvedčuje úplne iným pohnútkam. Isabella si bola takmer istá, že malú Stanleyovú iba vodí za nos a keď skončí jej úloha v tejto dráme odhodí ju ako použitú handru. Jessicinou úlohou bolo vylákať ma von zo školy a priviesť k nemu, pomyslela si Bella. Z myšlienok ju vytrhlo jej meno.

„...Isabella Swanová. To naozaj neviem na čo mu tak budeš? Taká spoločenská skrachovanka. Ale povedal mi, že ak mu pomôžem priviesť ťa k nemu, zničím poslednú prekážku medzi mnou a manželstvom s ním, takže som neváhala ani minútu. No, naozaj netuším, čo s tebou zamýšľa. Možno... možno sa o teba tiež potrebuje „postarať“.“ dodala pred tým, ako sa začala znovu šialene smiať.

Isabella sa doslova triasla od hrôzy. Jessica prekračovala hranice príčetnosti, tie morálne už nechala míle za sebou. Niekoho takéhoto mohol využiť iba niekto ešte viac nemorálny, ešte viac nepríčetný a ešte viac hrôzostrašný. Netušila, kde je a kam ide, no vedela za kým a napriek tomu, že verila v Edwardove schopnosti poradiť si s akýmkoľvek problémom, začala sa báť, že James bude predsa len veľký oriešok. Bože, čo len so mnou a s Renesmee bude? Čo ona? Podarilo sa ju Edwardovi nájsť? Vie už o tom, že ma uniesli? Koľko času utieklo od vtedy, čo sa vydala zachrániť nezachrániteľné? Bože môj, do čoho som sa to zamotala!

„Ach drahá slečna Swanová, veď vy sa celá trasiete. Istotne je vám poriadna zima, že? Nuž vonku sa čerti ženia a vy si tu sedíte iba v tenkej košieľke. Istotne sa divíte, prečo je tomu tak, že? Vlastne sa tomu čudujem i ja, ale sľúbila som Jamesovi, že jeho inštrukcie do bodky splním a keď mi nakázal vyzliecť seba i vás, hneď ako prídeme na stanicu v Richmonde a čakať na novú drožku, tak som to urobila. Bože, bolo to fakt nadľudské úsilie vyzliecť vás, keď ste tu sedela ako vrece zemiakov, v bezvedomí, no, nakoniec som to zvládla. Našťastie prišla nová drožka i s kočišom pomerne rýchlo a priniesli nám i nejaké plášte, aby sme nezamrzli. Teda priniesli plášť i pre vás, ale mne jeden nestačil, tak som si nechala oba. Veď vy ste sa pre svoje žiačky vždy rada obetovala, nie je tak?“ Spýtala sa Jessica a obdarila Bellu úlisným úsmevom.

„Naše šaty potom zobral zase iný drožkár a my sme sa presunuli sem. V tom zhone pred stanicou, viete akurát prišiel vlak z Londýna, si našťastie nikto nevšimol, že vás prevliekame z jedného koča do druhého, ako zarezanú sviňu, ale s tým asi James počítal. Jemu skutočne všetko vychádza. A tak sme tu. Obe smerujeme za mužom, ktorý nám určí náš osud. Bohužiaľ pre vás, happy endu sa dočkám asi iba ja.“

Po ďalšej salve smiechu sa našťastie už Jessica odmlčala. Isabella už mala dosť jej sebeckého vnímania sveta. Potrebovala sa popasovať v hlave so svojimi problémami, no čím viac rozmýšľala, tým viac prišla na to, že nič nezmôže. Zatiaľ. Momentálne má zviazané ruky a to doslovne. Snahu nejako na seba upozorniť kočiša, dopredu vzdala. Bola si istá, že je zaplatený a nepohne pre ňu prstom. Bude musieť počkať na to, čo príde.

Našťastie dlho nečakala. Drožka spomalila a po pár metroch zastavila úplne. Jessica si na svojej strane trochu poodhrnula záves, vykukla von okienkom a hneď na to radostne zvolala: „James, drahý!“ a s hlasným rozrazením dvierok vybehla z koča von.

Isabella mala konečne možnosť vidieť aspoň trochu von. To, čo videla, nepoznávala. Boli niekde uprostred stredne hustého lesa. Javil sa ako prírodný, ale pri anglických parkoch a usadlostiach si človek nikdy nemohol byť istý. Isabella nikdy nechápala, na čo je dobré vyrúbať pôvodnú zeleň a vysadiť ju znova tak, aby sa pôsobila čo najprirodzenejšie. To ale teraz jej problémom nebolo. Jedinou vecou, ktorá ju v tejto chvíli trápila, bola osoba odstrkujúca od seba jej žiačku.

Gróf Skellington vôbec nevyzeral ako niekto, kto chce stráviť život s tou malou soplaňou, ale ona si to zjavne vôbec nevšímala a ďalej sa na neho vešala ako salónka na vianočný stromček.

„Jassica, Kriste, prestaň tu poskakovať, lebo sa neudržím!“ zahriakol ju a ona ako poslušný psíček prestala. Veru, prirovnanie k psíkovi bolo na mieste, pretože na neho následne hádzala šteňacie pohľady.

„Ale, drahý, nebuď na mňa zlý, veď som ti priniesla darček, presne podľa tvojich predstáv. Stačí keď si ho pôjdeš rozbaliť.“ Povedala a teatrálne pohodila rukou smerom k drožke.

Vyzeralo to, že si ho tým skutočne udobrila, pretože sa na ňu zrazu usmial, no chvíľu na to sa znovu mračil. „Kde je Royce? Čo sa stalo?“

„Noooo, Royce mal takú nehodu. Neviem, čo sa presne stalo, či sa v ňom ozvalo svedomie, alebo dostal lepšiu ponuku,“ odpovedala a pri poslednom slove škaredo zazrela na Isabellu, „ale chcel zmeniť naše plány, tak som mu to prekazila.“

„Ako? Čo sa stalo? Nerozprávaj tu v hádankách, nemám na to čas. Ak sa čokoľvek udialo inak, než som naplánoval, môžeme sa dostať do obrovských problémov! Tak sa tu prestaň na niečo hrať a okamžite mi povedz, čo sa stalo!“

James nekričal a ani nemusel. Tón jeho hlasy by bol jasný každému a i Jassica pochopila, že ďalšie naťahovanie nebude ničomu nápomocné a tak spustila.

„Jednoducho chcel zdupkať, nechať ma na tom poli, kde sme čakali hentú, odviesť ju do Swan Hallu a všetkých nás tak zradiť. To som nemohla dopustiť a preto som ho tou zbraňou, čo si mi dal, zastrelila. Teda, najskôr som ho len postrelila a tá hlupaňa sa ho snažila zachrániť, no potom, keď som ju omráčila, dokončila som začatú robotu. Nemohla som predsa dopustiť, aby to prežil a spieval. Ďalej už všetko prebiehalo podľa tvojho plánu. Musela som ju síce sama zviazať, vytrepať do koča a ten dopraviť až na Richmondskú stanicu, ale všetko ostatné klaplo, láska.“

Isabella sa zhrozila. Takže ona ho potom ešte i chladnokrvne zabila. Bože môj, bože môj, bože... môj, opakoval si dokola Isabella. Na viac sa v tejto chvíli nezmohla.

„Prekvapila si ma. Som rád, že môj inštinkt nezlyhal a ja som zvolil správne, ale ty si urobila viac, než som kedy mohol očakávať, až mi hádam bude ľúto, keď... Ale to teraz nechajme tak... Idem sa pozrieť na ten môj balíček.“ posledné slová vyriekol už kráčajúc Isabelliným smerom. Keď prišiel k drožke a nakukol do nej na jeho tvári sa rozlial tak hrôzu naháňajúci úsmev, že sa Isabella už regulárne triasla ako osika. James si to všimol a pohľadom prešiel po jej chabom oblečení.

„Kurva, Jessica, ako vidím, predsa len si nedodržala všetky moje príkazy. Kázal som ti, aby ste sa vyzliekli, šaty dala človeku, ktorý si ich vypýta a obe ste si mali obliecť plášte, čo som Vám prichystal. Ako to, že ona na sebe nič nemá?!“ tento krát už kričal a z očí mu šľahali blesky.

„Ale, ale... keď mne bola zima a ona bola v bezvedomí a... a proste som si myslela, že ten plášť nepotrebuje. Okrem toho, mohol si poslať niečo, čo by nesmrdelo, akoby sa to rok váľalo v konskej stajni!“ snažila sa obrániť Jessica.

„Ty hlupaňa, vyslovene som ti prikázal dodržať všetky...VŠETKY...detaily plánu. Každá jedna maličkosť mala význam.“ Oboril sa na Jessicu a potom svoju pozornosť znova obrátil naspäť k Belle, no, akoby ju nevnímal iba si začal hundrať pod nos: „Nič to, škoda už je napáchaná, teraz už mi ostáva iba dúfať, že búrka pomôže zakryť jej pach, keď tá hlupaňa neurobila, čo mala. Hádam ju tie jej strážne psy nevyčmuchajú až sem. Šaty by ich mali zdržať.“

Isabella nerozumela. Žiadne psy, ktoré by vedeli stopovať nemá, Rosalie pri psoch vždy kýcha a smrká, tak si žiadne nikdy nezaobstarali.

„James, drahý môj, láska, no tak, nehnevaj sa na mňa. Veď hádam sa toľko nestalo. Inak som splnila každučký jeden príkaz. Bola som poslušná a zaslúžim si nejakú odmenu, nie?“ začala sa mu líškať Jessica a špúlila pery v jasnej výzve k bozku.

„Odmenu?“ strhol sa James zo zamyslenia a pozrel sa na Jessicu, akoby zabudol, že vôbec existuje. „Ach, áno, odmena. Tú som veru sľúbil. A sľuby sa majú plniť. Dobre, dosť bolo zdržovania.“

Začal odväzovať Isabellne ruky a nohy, hoci o nejakom odviazaní sa veľmi nedalo rozprávať. Pomerne silné laná, ktoré ju pútali k ťažkej drevenej lavici pretrhol bez zjavnej známky námahy, akoby to bolo tenké nitky. Isabella nedostala šancu na útek ani pomyslieť. James, jej chytil obe zápästia do jednej ruky takou silou, až bola prekvapená, že ešte nie sú zlomené. Pohmoždené už boli určite. Zrazu ňou silno trhol a sykol na ňu: „Poď!“

Doslova vypadla z drožky, ale čo najskôr sa dostala naspäť na nohy, pretože James nevyzeral na to, že by na ňu čakal. Ak by sa nepostavil, proste by ju ťahal po zemi za sebou. Bola unavená, premrznutá a poudieraná dosť na to, aby netúžila po nových zraneniach. Ani sa nepokúšala, nič povedať, volať o pomoc, hoci už mohla, pretože jej pred tým strhol i handru z úst. Bolo jej jasné, že James, je až príliš pánom situácie a bolo by jej to zbytočné. Neostalo jej nič iba cupitať za ním. Aspoň, že už prestalo pršať a ona nemokla oblečená iba do svojej spodničky.

„Hej, pán Skellington, na niečo ste zabudli!“ ozvalo sa zrazu z poza jej chrbta.

James sa zastavil a otočil. Pozeral na kočiša, ktorý sedel stále na drožke, s opratami v jednej ruke, ako by bol pripravený každú chvíľu vystreliť preč. Čo nebolo čudné, pretože James jednoducho pôsobil strašidelne. Druhá kočišova ruka smerovala k trojici Isabella, James, Jessica a jasne dávala najavo, že ešte nedostal zaplatené.

„Ó, áno, drahý priateľu, prepáčte. Odvediem tieto dámy dnu, aby nám tu nezmrzli a hneď pošlem niekoho von, aby sa o vás postaral. Len pekne počkajte tu, dobre?“ povedal mu a vyzeralo to, že sa drožkár upokojil, pretože kývol na súhlas a pohodlnejšie sa usadil na svojom kozlíku.

Isabella najskôr nerozumela tomu dnu, pretože žiaden dom ani inú budovu nevidela, keď sa zrazu pred ňou objavila akási jama a v nej našla schody dole do zeme. Isabella ihneď spoznala vchod do jednej z vínnych pivníc, akých bolo po celom Anglicku tisíce. Keď vošli dnu, James proste pokračoval ďalej, no zozadu sa ozvala ufňukaná Jessica.

„James, ja nič nevidím. Neviem kam mám ísť.“ I Isabella nič nevidela, ale bola jasne a jednoznačne smerovaná Jamesom, takže to neriešila.

Oslovený vzdychol, chvíľu sa voľnou rukou hrabal vo svojom zvrchníku až našiel, to čo hľadal a po malom škrknutí kresadla, zapálil nejakú fakľu. Bola jednou z mnohých, ktoré, ako si Bella hneď všimla, boli každých pár metrov umiestnené v dlhej, dole sa zvažujúcej chodbe. Bez toho, aby čokoľvek povedal, sa s fakľou v ruke vydal po chodbe hlbšie do srdca pivnice.

Pár minút kráčali stále nižšie a hlbšie. Cestou míňali väčšie i menšie miestnosti. Isabella vedela, že tieto pivnice bývajú dlhé i niekoľko kilometrov a tak bola pripravená na dlhý pochod a preto ju vlastne i prekvapilo, že zastavili pomerne po krátkej dobe.

James sa i Isabellou otočil k Jessice a povedal: „Je čas na odmenu, drahá.“

Isabella sa striasla. Tón, ktorý použil, akoby nebol určený Jessice. Bolo to akoby zavolal na niekoho iného, na niekoho, kto v útrobách tejto podzemnej diery netrpezlivo čakal na jeho slová.

A zrazu... bolo to ako mrknutie okom. V jednom momente stojí pred nimi Jessica sama. Mrk a zrazu za ňou stojí krásna žena s krvavo červenými vlasmi a ktoré desivo ladili s jej očami. Isabelle netrvalo dlho, aby si dala dva a dva dokopy a vedela, že to niečo, pretože si bola istá, že človekom to už nazvať nemôže, bola kedysi Victória de Montrac, matka Renesmee, ktorú Edward považoval za svoju sestru a ktorú teraz hľadá.

„James, ja... ja nerozumiem...“ začala koktavo Jessica, keď bola zrazu prerušená.

„Pšššt. Jedlo nerozpráva!“ zasyčala na ňu Victória. „James, láska, konečne si tu, už začala bola taká nedočkavá. Ale vidím, že ti zase všetko vyšlo a priniesol si mi darček.“ Povedala omnoho milším hlasom a pri posledných slovách zozadu objala Jessicu jednou rukou okolo pása a druhou jej zase omotala ramená, až bolo to mladé dievča ako vo zveráku.

„Áno, láska. Zopár detailov mi uniklo, ale verím, že výsledok bude taký, ako sme očakávali. A darček som ti sľúbil, tak si poslúž, už ju na nič nepotrebujem. Koniec koncov aspoň bude užitočná i teraz a pomôže slečne Swanovej konečne pochopiť koľká bije a akého hada si to chovala na prsiach. Ten hlupák jej ešte o sebe, o nás, nič nepovedal.“ Rehotal sa James, Isabellu chytiac pod bradou tak, aby jej pohľad nasmeroval na to, čo príde. A hoci Bella už vedela, že to určite nebude by vidieť radšej nemala, neodvrátila by zrak ani keby mohla. Bolo to niečo neuveriteľné a nepredstaviteľné.

To je sen, toto sa nedeje.

Jessica nekričí.

Nikdo predsa nemôže piť niekomu krv. Zakusnúť sa do hrdla a... cucať ako taký... upír!

Upíry neexistujú, nie! NIE!!!

„NIEEE! Dosť! Preboha, prestante!!!“ neuvedomovala si, že posledné slová kričí.

Neuvedomovala si, že tma, ktorá okolo nej nastala nebola zapríčinená zhasnutím fakle.

Posledné, čo matne počula bol James: „Vonku ťa čaká dezert, Victória.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

9)  Bye (31.10.2012 08:01)

No ne?! Ale stihlas toho požehnaně! Jen co bude čas, abych si to trochu osvěžila, máš mě tu zpátky

5)  Bosorka (30.10.2012 17:24)

Jessika je prostě tupá a přepočítala se... Ale až mi samotné zatrnulo když jsem si představila ten její šílený smích

4)  monikola (30.10.2012 17:07)

juuuj potrebujem tie strapce aby som tu mohla skakat ako ti vasi smajlici Ajo a Mispa...dakujem...som sa bala, ze uz si na mna a na Necakane dedicstvo ani nikto nespomenie

2)  mispa (30.10.2012 17:05)

Super!! Gratujuji ke svatbě a k prckovi =)
Napínavá kapitolka. Těším se na dašlí

1