20.12.2011 [09:30], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 30×, zobrazeno 5582×

Jej životným cieľom je dosiahnuť postavenie v spoločnosti, jeho, uživiť rodinu. Aký búrlivý môže byť stret dvoch absolútne odlišných svetov? Je možné, aby dva úplne rozdielne sny dokázali spojiť týchto dvoch a umožnili im existovať pod jednou strechou, v jednej posteli?

 

Prológ

Mladá žena stála pri obrovskom obloku, ktorý dominoval jej prepichovej izbe. Sklom prenikala zima a vkrádala sa jej do kostí. Pritiahla si trochu bližšie k telu deku, ktorou sa ešte pred chvíľou halila na leňoške, keď sa snažila čítať svoju knihu. Odložila ju hneď, ako náhle  zistila, že jednu vetu číta už po tretí raz. Do mysle sa jej votrela dávno zabudnutá spomienka z detstva, ktorú sa jej nedarilo odplašiť preč.

Tmavovlasé dievčatko sedelo uprostred ukážkovej záhrady môjho otca. Tá dievčinka nebola tak nádherne oblečená ako ja, ale bola čistá a pokiaľ ma pamäť neklamala, vždy bola  upravená. Dlhé vlasy mala upravené do hrubých vrkočov.  Splývali na jej bielu škrobenú zásteru. Videla som ju len od chrbta, ale aj tak bolo poznať, že má niečo v rukách a obzerá si to.

Pribehla som k nej, zvedavá na jej tajomstvo.

„Ahoj Angie...“ Zvuk môjho hlasu ostal visieť vo vzduchu. Znel trochu priškrtene, ako vždy, keď som bola z niečoho nervózna. A aj napriek skutočnosti, že Angela bola LEN slúžkina dcéra, vzbudzovala vo mne čosi, pred čím som mala rešpekt, hoci sa to v spoločnosti, do ktorej som sa narodila, nepatrilo. A práve to ma tak miatlo. Niečo iné do mňa celé moje detstvo vštepovali a niečo iné hovoril môj inštinkt.

„Dobrý deň, slečna Rose,“ usmiala sa. Hoci mala storočiami unavené oči, jej úsmev bol neobyčajne živý a pôvabný. No aj tak, nikdy nebola a ani nebude oslnivou kráskou. To bolo zrejmé.

Podobrala som si naberanú sukňu a snažila som sa k nej čo najviac priblížiť.

„Čo to tam máš?“ Zvedavo som jej nakukovala cez detské ramienko a len tak tak som udržala balans v podrepe. No aj napriek tomu, že som rovnováhu nakoniec ustála, bola som nútená dotknúť sa zeme. Tráva bola ešte po noci trochu zvlhnutá od rosy a tak sa mi na mokrú ruku nalepilo trochu bahnitej pôdy. Vykasala som si sukňu tak, aby som si mohla špinu z ruky zotrieť druhou. Pred očami sa mi náhle zjavila čistá vreckovka. Prostá, plátenná, vyšitá len po okrajoch jemnulinkým vzorom, ale aj napriek všetkému bola čistá.

Pohľad mi skĺzol k tej, ktorá mi ju podávala. Angela mala v očiach úžasnú pokoru a na perách úprimný úsmev.

„Je čistá, slečna, nemusíte sa báť,“ uisťovala ma pokojným hlasom, zatiaľ čo trpezlivo držala ruku s vreckovkou pred mojou tvárou. A ja som nemala najmenší dôvod neveriť jej slovám. Na znak súhlasu som prikývla a vďačne som sa usmiala.

Angela tichúčko sledovala, ako si stieram hnedé šmuhy z prstov. Čakala až skončím. Poslušne. Presne tak, ako sa na služobníctvo patrí a aj napriek tomu... som sa pred ňou nikdy necítila nadradená.

„Ešte si mi nepovedala, čo to tam vlastne máš.“ Vrátila som sa radšej k mojej pôvodnej otázke.

Angie sa rozlial na tvári nádherný úsmev. Hrdosť jej priam sálala z bledej, trochu pochudnutej tváre.

„Je to darček,“ spokojne vrnela, „od môjho brata, Emmetta.“ Rukou pohladila akýsi lesklý predmet. Zdalo sa mi, že zo žltého kovu.

„Ukáž?“ Naťahovala som krk, ale stále som na tú vecičku poriadne  nedovidela.

Angie natiahla ruku rovno pred môj nos a keď rozovrela dlaň, ležal na nej obyčajný prstienok z púte. Nechápala som, ako sa môže tešiť z takej cetky, ale ona svoj poklad láskyplne pohladila druhou rukou.

„Je strašne vzácny.“ Nespúšťala z neho oči. Mala som pocit, že ho nehladila len prstami, ale aj pohľadom.

„No to teda nie je, je to predsa mačacie zlato,“ vybehli tie slová z mojich úst trochu prirýchlo.

Angelina hlava bleskovo vystrelila a pohľadom sa zakliesnila do môjho. Toľko bojovnosti by som veru od nej nikdy nečakala. Bola vždy taká tichučká a pokorná...

„Možno pre vás, slečna, ale pre mňa je veľmi, veľmi vzácny. Ale to VY nemôžete nikdy pochopiť.“

Príjemné ovzdušie, ktoré doteraz medzi nami panovalo, bolo nenávratne preč. Milý pohľad sa zmenil na tvrdý a vlastne, už potom na mňa nikdy poriadne nepozrela. Od tej chvíle som si ju pamätala len so sklonenou hlavu, či pokorne sklopeným pohľadom. My dve sme už viac nikdy nemohli byť priateľkami. Len slečna a slúžkina dcéra.

1. kapitola

Mrholilo. Ľahký kabát i košeľa pod ním mi už  dávno nasiakli jesennou vlhkosťou a moje telo bol schopný zahriať len pohyb. Vedeli sme, že práca ešte neskončila. Nie dovtedy, kým nebude vykopaná táto prekliata ryha. Pripravovali sme jamu pre osadenie novej železnej brány na rodinnom sídle Haleovcov. Švihom smerom hore som dostal ohromný krompáč nad hlavu a druhým, tentoraz vedúcim k zemi, som ho zarazil do zeme. Svalmi mi prešiel zvláštny pocit, ktorý ma zahrial a zároveň mi dal pocítiť na svaloch, že dnešná šichta sa už blíži ku koncu. Ak by som na chvíľu ustal v kopaní, zase by mi brneli ruky. Pôda tu, v tomto kraji, je extrémne tvrdá, plná drobných kameňov a práca s ňou nie je žiadna hračka.

Zopakoval som oba švihy, jeden nahor a druhý k zemi a opäť zaťal svoj nástroj do  tvrdej hliny. Odrazu ma niečo prinútilo prestať  uprostred ďalšieho mohutného rozmachu a pozrieť sa do okien domu tých boháčov. V najkrajnejšom okne druhého poschodia, celkom naľavo, stála osoba. Ženská postava, ktorej už len samotná silueta mi rozbúchala srdce. Naprázdno som preglgol a neodvážil som sa pokračovať v práci. Len som tam stál a civel...

Dážď zvýšil svoju intenzitu na maximum a už sa vôbec nedalo, ani len so zatvorenými očami, o ňom povedať, že sa jedná o mrholenie. Tak trochu som precitol až vtedy, keď sa mi jemný vánok prilepil mokré oblečenie o chladnúcu pokožku. Pekelne to chladilo a ja som preto ticho sykol.

„Končíme, chlapi, v tomto počasí sa aj tak nedá makať!“ Odkiaľsi  zaznel mohutný hlas nášho predáka. Bolo to znamenie, že máme všetko náradie pozbierať a poukladať pekne na kôpku pod striešku. A znamenalo to aj skutočnosť, že za chvíľu by som mohol mať šancu zohriať si svoje skrehnuté prsty v malej chatrči, v ktorej sa rozdávala denná mzda. Rád by som po skončení svojho pracovného dňa zašiel do hostinca, ako ostatní, ale to by mi potom chýbali peniaze pre doktora. A Angie doktora potrebuje, jej doráňané nohy ho potrebujú.

Emmett poskladal svoje pracovné nástroje tam, kde patrili a pohol sa do chatrče. Dúfal, že staré kachle, dominanta tej barabizne, ešte úplne nevychladli. Zatiaľ čo si usilovne šúchal dlane o seba v domnienke, že si aspoň takto dočasne zahreje skrehnuté ruky, jeho pohľad opäť zaletel k sídlu. Ešte stále tam stála a dívala sa, ako sa pomaly jeho pracovná čata rozchádza. Dýchol si do dlaní, ešte párkrát si ich o seba pošúchal, potom zodvihol límec na kabáte. Z vrecka vybral čiapku so šiltom a nasadil si ju na hlavu. Konečne odtrhol zrak od toho zvláštneho domu. To okno ho priťahovalo. Už niekoľký deň. Tak akosi zvláštne, osudovo. Usmial sa sám nad sebou a radšej strčil ruky do vrecák. Nakoniec s ostatnými zamieril do barakov po dnešnú mzdu.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

10)  HMR (22.12.2011 18:22)

Tak kočičí zlato? Hm... a krumpáček... a pak že nejsem vztahovačná... ty jsi táááááááááááááák pracovitá!!! a Emmetta můžu a na Rose se těším... se těším

9)  Twilly (21.12.2011 11:09)

Joj dievčatá ďakujem, mno... tak nejako sa mi tento príbeh rozležal v hlave a vlastne ešte vzniká, za pochodu - ako inak - ale už mám rozpísaný ďalší diel. Bude to iné, celý štýl poviedky, ale podstata jednotlivých postáv by mala ostať zachovaná tak, ako ich poznáme.

Ešte raz, ďakujem za skvelý povzbudzujúci začiatok

8)  Empress (21.12.2011 10:53)

Vau Príbeh podľa mojho gusta
K pracujúcemu Emmetovi len toľkoto
Teším sa na ďaľšie riadočky

7)  Paja (20.12.2011 23:15)

Úžasný
Rosalie a Emmet, jsem zvědavá na jejich příběhy a osudy.

6)  Jula (20.12.2011 22:04)

Tak to jsem zvědavá na Emmetta! Zdá se, že nám ho chceš představit z trochu jiné stránky, moc se těším

5)  Astrid (20.12.2011 16:59)

velký viďás

4)  monikola (20.12.2011 11:55)

náhodou mne sa takýto Emmett strašne ľúúbi...on chudák je zaškatuľkovaný ako vtipálek ale pritom musí mať také dobré srdce keď dokázal aby ho Rose milovala...sama sa musím priznať, že som ho akosi vždy dávala nabok ale v poslednom čase ho mám stále radšej a radšej

3)  LadySadness (20.12.2011 11:43)

rozmaznanú Rosalie si predstaviť viem ale zodpovedný Emmett? hmm, hmm, hmm, to je nad moje sily
rozhodne to vyzerá zaujímavo

2)  Bosorka (20.12.2011 11:37)

Moni - přesně! A ještě se mu ta mokrá košile lepí na tělo...
ségra - své jsem ti k tomu již řekla , tak jen - moooooooooooc se těším až opět udeříš na tu moji romantickou stunku

1)  monikola (20.12.2011 11:20)

no teda, tak toto sa mi ľúúúúbi...jééééj Emmett a Rose inak a predsa rovnako? teším, strašne sa teším na tento príbeh a vďaka tvojej romantickej dušičke, Twillíčku, bude určite nádherný...mimochodom, úplne som si predstavovala ako Emmettovi pracujú svali, keď tým krompáčom zaťal do zeme...aaaaach to bude zase aaaaachania

«   1 2