13.05.2011 [14:30], Isabella, Povídky na pokračování, komentováno 8×, zobrazeno 1920×

2) VITAJTE VO FORKS, ALEBO ZAČÍNA SA ODZNOVA

„Máš to márne Bella,“ vzdychla dnes už snáď tisíci krát Renné a bezradne rozhodila rukami nad mojim stále prázdnym kufrom, ktorý som odmietala naplniť.

„Jednoducho sme sa s Phillom dohodli. Už nie je čas a možnosť protestovať.“

„Mami, nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ pípla som. „Čo ak sa to ešte zhorší?“

„Doktor Meailley je presvedčený, že toto je jediná cesta ako ťa z toho dostať. A ja urobím čokoľvek, aby som ti pomohla.“ Povedala a nasadila rozhodný výraz. Jednoducho bolo rozhodnuté. Vyhŕkli mi slzy do očí.

„Phil už má miesto v Port Angeles, Bella.“ Zjemnila.

„Neboj, bude to fajn. Začneme pekne odznova. Všetci traja...“ podišla ku mne a venovala mi jemnú pusu na čelo.

„Mami, nechcem zničiť všetko, o čo ste sa tu snažili. Ja... to zvládnem. Dostanem sa z toho. Možno iba potrebujem čas.“ Vykoktala som a vytiahla zo zásuvky nočného stolíka balíček vreckoviek.

„Bella,  je to už viac ako rok, ako zomrel tvoj otec. Forks je tvoj domov, vyrastala si tam a my sa tam teraz vrátime. A urobíme všetko pre to, aby si bola opäť šťastná,...“

Tým to skončilo. Renné jednoducho vstala a odišla. Bolo to prvýkrát, čo nezostala pri mne a trpezlivo ma nehladila po chrbte, kým záchvat plaču neprestal. Prvýkrát som nepočúvala jej povzbudivé slová, necítila jej podporu. Odišla a potichu zavrela dvere. Zostala som opäť sama. Len ja, prázdny kufor, ktorý čakal kým ho zaplním, a more myšlienok.

+ + +

Na lietanie som si už zvykla. Pravidelne trasy Phoenix a Forks, Forks a Phoenix. Dokonca som sa na let tešila. Iba na let. Na to, čo ma čakalo potom, som sa snažila nemyslieť...

Posledný zúfalý pohľad na jasnomodrú oblohu a spaľujúce slnko Phoenixu. Tak, a je oficiálne koniec.  Popri neistých krokoch po schodíkoch do lietadla som si dovolila posledný povzdych, posledný tichý výkrik, posledné zbohom.  Začínala som byť melodramatická.

+ + +

Renné odmietala návrat do Charlieho domu. Presnejšie doktor Meailley  odporučil radšej sa nášmu starému domu vyhýbať. Aspoň zo začiatku. A tak začali s Phillom hľadať. Netrvalo to dlho, vlastne to bola necelá hodina. Vo Forks bol na predaj jediný dom. Majiteľ s rodinou sa odsťahovali pred vyše rokom a odvtedy dom zíval prázdnotou. Stačila jedna fotka z katalógu a Renné sa rozhodla.

Najprv som namietala. Nepotrebovali sme tak luxusný a nádherný dom, kde by pohodlne žilo aj desať ľudí. Ale Renné som nepresvedčila. Vraj si vďaka Phillovým úspechom v baseballe teraz môžeme dovoliť niečo lepšie ako malý domček s dvoma spálňami. Koniec – koncov som im za to bola neskutočne vďačná. Pre mňa to znamenalo jediné – nevrátim sa do Charlieho domu. Apoň teraz nie.

Náša nová vila (pretože inak sa to miesto, kam sa sťahujeme nazvať nedá) bola iba kúsoček za Forks. Dokonca mám pocit, že budem mať problém tam trafiť. Hlavne za tmy a dažďov, ktoré sú pre toto “úžasné“ mesto tak typické. Museli sme presne strážiť, kde v lese je tá nepatrná odbočka, a kde začína lesná cestička. A kúsok za ňou, ukrytý v lese, navždy zahalený pred očami, ktoré ho nemali nikdy vidieť – stál obrovský starodávny dom s veľkým presklením. Nádherný, svetlý, priestranný a naplnený neskutočným množstvom tajomstva. Oveľa väčší a oveľa krajší ako dom z prospektu.

Vystúpila som z auta a od úžasu otvorila ústa. Napadlo mi iba jediné  - takto to vyzerá, keď génius vytvorí dokonalosť. Pretože ten dom jednoducho dokonalý bol.  Bol oveľa krajší a lepší ako ktorýkoľvek iný dom na svete. Nie, pekných a luxusných domov je na svete veľa – o tom to nebolo. Konečne som mala jednoducho pocit, že som doma.

Bola to nádhera. Obrovská predsieň, svetlá kuchyňa a nádherné piano v obývačke. Prvýkrát ma zamrzelo, že moje hodiny klavíra skončili skôr ako som sa naučila hrať. Bývalý majiteľ tu nechal všetko. Chlapík z realitky tvrdil, že mali s rodinou naponáhlo. Vraj niečo súrne...  ČO bolo tak súrne sme sa nedozvedeli.

+ + +

Mohla som si vybrať, ktorá izba sa mi najviac páči. Mohla som si vybrať, kde chcem znovu začať. Netrvalo to dlho. Vybehla som až úplne hore. Jedna jediná izba. Skôr ako som otvorila dvere som vedela, že je MOJA. Bola pomerne malá (oproti ostatným) a útulná, jedna celá strana bola presklená a bývalý majiteľ mi tam nechal policu plnú kníh a CD. Pocítila som vlnu úľavy a nadšenia, keď som prvýkrát prešla cez prah. Prvé kroky viedli (ako inak) ku knižnici. S úctou som prechádzala ukazovákom po chrbtoch jednotlivých kníh a s čoraz väčším nadšením čítala ich názvy. Boli tu všetky! Všetky skvelé knihy, ktoré som kedy čítala a chcela do svojej zbierky, všetky, ktoré som musela nechať v Phoenixe.... jednoducho tu bolo všetko, po čom prahla moja literárna duša.

+ + +

Vybalila som sa za dvadsať minút. Popravde, ani som veľmi nemala ČO vybaľovať. Kufor bol beztak poloprázdny. Moje staré oblečenie zostalo v Charlieho dome a väčšina z toho, ktoré som nosila v Phoenixe, by mi tu bolo zbytočné. Do poličky som doplnila pár kníh, bez ktorých som nemohla odísť. Ešte prehodiť starú tmavú nepremokavú bundu cez stoličku a mám to za sebou. S radosťou som zazipsovala kufor a položila ho na spodok skrine. Trošku vŕzgala, keď som ju zatvárala, čo bolo na tento dom nezvyčajné – všetko tu bolo tak nové.

Po prvýkrát som si poriadne prehliadla izbu. Pred tým som nedokázala vnímať nič, iba tú nádhernú a obrovskú knižnicu. Až teraz som si to uvedomila. V izbe chýbala posteľ. Kožená pohovka v strede izby však stačila na pohodlné uloženie mojich stošesťdesiatich centimetrov. Z komody som vytiahla moju obľúbenú deku a z poličky otrhaný výtlačok Búrlivých výšin. Bol tak zničený, že každému muselo byť jasné, aký mala Emily Bronteová u mňa úspech. S prekvapením nad pohodlnosťou mojej „postele“ som sa zababušila do deky a oprela o pelasť. Úspešne som potlačila do úzadia zvuk bubnujúcich dažďových kvapiek, ktoré v pravidelnom intervale dopadali na strechu.  Len ja a dobrá kniha. Nič sa nezmenilo...

+ + +

Precitla som o pár hodín neskôr. Ešte v polospánku som natiahla nohy cez operadlo sedačky. Kniha s buchotom dopadla na zem. Neriešila som to. Bolo ticho. Bolo až príliš ticho – na Forks. Zasmiala som sa tej absorudite – noc bez dažďa? Vo Forks? Ale predsa som znovu zavrela oči a oddala sa tomu úžasne slastnému tichu. Bolo až magické.

A potom som prišla na to, čo mi v tejto chvíli chýba. Chcem vidieť zeleň. Ak bolo niečo, čo som na tomto meste (presnejšie v tomto meste) milovala – tak to bola tá nádherná zelená všade okolo. Teraz bude zeleň všade. S radostným povzdychom som sa pretočila na bok, aby som si poprvýkrát vychutnala pohľad cez moje presklenie.

Zelená však nebola nikde. Namiesto nej som sa pozerala do páru jantárovo zlatých očí...

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  Twilly (14.05.2011 09:11)

Zlatko, nemáš tento diel v sérii... aj mne to sem-tam vypadne.

Takže sme opäť vo Forks??? Hmmm ok a pre zmenu sme v dome Cullenovcov???? Hmmmm ok. Zaujímavo to máš rozohrané.. kedy bude ďalší diel?

7)  eMuska (13.05.2011 20:31)

týýýjo! to bude akožee on? tešááma!

6)  Isabella (13.05.2011 20:14)

ďakujem

ambra: jo, rychlé, ale je to stále iba na začiatku dik, chybky opravím

ajjinka: ospravedlňujem sa, nevedela som, akým spôsobom to funguje. Dám si na to pozor.

5)  julie (13.05.2011 19:51)

Hezké, už se těším na pokračování

4)  ambra (13.05.2011 19:49)

Uááá! Ten konec! Tak to bylo fakt rychlý!!! Ale jsem moc zvědavá na další - super zápletka. Jen dvě malé technické - ten dům byl starobylý nebo moderní? A číslovky by ve všech třech případech měly být vypsány slovem (máš tam tuším 10, 20, 160).

3)  Ajjinka (13.05.2011 19:48)

Druhá kapitola už nepatří na titulku! Když ti to odškrtneme, respektuj to!

2)  Fanny (13.05.2011 19:06)

Moc pěkné a ten konec mě překvapil

1)  monikola (13.05.2011 16:03)

no teeeeeda som vážne vážne zvedavá ako sa to bude vyvíjať ďalej...predpokladám, že v Bellinej nehode je zapletený Edward ale čo robí v ich dome po tom, čo z tadiaľ odišli mi je fakt záhadou...

1