10.02.2011 [09:00], Twilly, ze série Láska? Ďakujem, neprosím!, komentováno 23×, zobrazeno 5727×

16. kapitola

Na dlhé dve sekundy sa obaja opíjali pocitom neuveriteľnej hebkosti pier svojho výskumného spolupracovníka a potom experiment nabral neželané obrátky. Bez akéhokoľvek varovania nastal obrovský výbuch... vášne. A oni boli zrazu ako bezduché bábky, vtiahnutí do epicentra najničivejšej erupcie. Vášeň ako horúca láva okamžite zaliala ich telá od korienkov vlasov až po prsty na nohách. Ak sa nechceli utopiť v okolo valiacej sa smršti, pud sebazáchovy im velil držať sa jeden druhého ako kliešť. Držať a nikdy viac sa nepustiť.

Táto čistinka zažila najvyšší stupeň ničivosti prírodného živlu. A oni to prežili...

S vytreštenými očami ležali na tráve a snažili sa pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Čo, ako a hlavne kedy. Bea mala pocit, že na posledné chvíľky jej života sa dívala ako nezúčastnený divák v multiplexe na film. Ale toto nebolo kino. Toto sa ozaj STALO.  Pane Bože, som hrozná. Provokujem a potom... Hrdlo sa jej stiahlo od strachu a pocitu hanby aj napriek doposiaľ pretrvávajúcemu príjemnému trasu z milovania. Rukami, doteraz rozhodenými v tráve, sa snažila hystericky zakryť nahé prsia. Skrz vydesené ústa jej unikol tichý vzlyk. Je zo mňa fľandra, obyčajná fľandra, nič viac! Provokovala som vtedy a teraz tiež. Vždy som si o TO len koledovala. V očiach ju pálili slzy a preto ich radšej tuho zažmúrila. Párkrát sa skúsila roztrasene nadýchnuť a vydýchnuť v snahe upokojiť neuveriteľný tras, ktorý sprevádzal jej rozpoloženie. Prečo je všetko tak hrozné a krásne zároveň?

Keď nabrala dostatok odvahy a napokon ich otvorila, hľadela do jeho vydesenej tváre.

A je to tu! napadlo jej. Hnusím sa mu! Bodaj by nie, hnusím sa sama sebe...

„Si v poriadku? Urobil som niečo? Ublížil som ti? Čo sa stalo?“ spustil na ňu salvu otázok Nahuel.

Nevedela, čo má na to odpovedať. Zaskočil ju. Doteraz si myslela, že ona znechutila jeho, že ona ublížila jemu a zatiaľ on...

„Prosím ťa, nemlč už, hovor! Krič, vrieskaj, udri ma... čokoľvek, len nemlč...“ Žobral o možnosť počuť jej hypnotický hlas. Mal pocit, že bez neho je ešte viac stratený ako keď ho počúva.

Nechápavo na neho hľadela. Na toho krásneho poloboha s obavami v tvári. Obavami o ňu. Bezcennú.

„V živote som nezažila nič krajšie.“ Jednou vetou sformulovala to krásne, čo zahrňovalo čisto len jej egoistický náhľad na to, čo sa práve udialo. Ak sa na seba pozrela očami, podľa nej, nezaujatého pozorovateľa, jednoznačne by sa odsúdila. A dívať sa na seba jeho očami... už by mala asi v tejto chvíli po poprave.

Viditeľne mu odľahlo, ale stále ostával napätý.

„Tak prečo sa tváriš, že trpíš, hmmm?“ Dlhšie už nedokázal udržať ruku nečinnú. Musel sa jej dotknúť. Hneď. Teraz. Pohladil ju po nahom ramene chrbtom ukazováka. Zľahka, aby sa ho viac nebála. Potešilo ho, že ten dotyk prijala bez myknutia. Potlačil silné nutkanie jej na rovnaké miesto vtisnúť bozk. Zadržalo ho snáď len to, že si ešte stále kŕčovito zakrýva svoju neskutočne nádhernú nahotu rukami. Obzrel sa okolo seba v snahe nájsť aspoň aký-taký celistvý kus nejakého oblečenia. Našiel len svoje tričko. Zobliekala mu ho medzi prvými kusmi oblečenia takmer bez porušenia, ostatné už nemalo toľko šťastia, snáď iba nohavice...

Natiahol sa po ten kus odevu a predviedol jej tak skvostný pohľad na hru svalov od zápästia, cez dokonalé chrbtové svalstvo až po nádherne vypracovaný mužský zadok. Mala dojem, že to trvalo to len mučivo krátky okamih. V duchu zaúpela EŠTE!!!

Keď sa k nej opäť obrátil, bez slova jej podal svoje tričko a neprestával ju hypnotizovať tmavohnedým pohľadom.

„Malo by byť celé.“ Hlas sa mu chvel. Videla, ako sa urputne snaží držať svoj zrak len na jej tvári, ale po chvíľke sa mu to aj tak nepodarilo a on zostal hladovo zízať na jej poodhalené lono. Už len ten pocit ju neskutočne vzrušil. Cítila sa žiaduca a nehanebná zároveň a kristepane, páčilo sa jej to!

Natiahla sa za tričkom a poodhalila tak zo seba jeho očiam viac. Poľakane zavrel oči, len čo si uvedomil, kam sa to vlastne pozerá.

Rýchlo sa obliekla a nasala jeho úžasnú opojnú vôňu. „Už,“ ticho šepla.

- - -

Edward pribehol z lesa a hneď od dverí hľadal pohľadom len jednu jedinú osobu. Svoju Bellu. Trochu si vyčítal, že tam tých dvoch nechal len tak... napospas jeden druhému a samým sebe. A hlavne, že použil Lis ako barličku. Ale keď sa to tak vezme, ozaj by si s ňou mal pohovoriť. Čaká sa to odo mňa? Je to v poriadku, keď sa do jej života budem strať? Alebo je v poriadku nechať to len tak? Druhú možnosť okamžite zavrhol. Nerád sa mieša ľuďom, ktorých má rád do súkromia, ale Lis je ešte stále jeho dcéra a nemôže len tak sedieť v kútiku a prizerať sa.

Do toho jeho rozjímania ho prerušil zvončekový hlások jeho drobnej sestričky: „Ak budeš slušný a nebudeš ju napomínať ako malé dieťa, tak to vyjde.“

Skackala dole schodmi ako keby mala desať.

„Čo to máte všetci s tou slušnosťou, kedy som ja nebol slušný, veď ma tak vychovali, pamätáš?“ sršal hromami bleskami. Pred očami sa mu zamihal drobný prstík malej elfky.

„Ty si predstavuješ pod slušnosťou akurát tak spoločenskú etiketu, čo sa vzťahov týka, si pekne šibnutý... takmer ti to s Bellou nevyšlo, na to, braček, nezabúdaj! A prečo? Pretože máš neuveriteľnú potrebu riadiť celý svet. A priznajme si úprimne, nepohnojil si to už párkrát náhodou?“ Spýtavo povytiahla dokonale upravené obočie.

Edward si nespokojne odfrkol. Mala pravdu a jemu sa to nepáčilo. Alice vždy vedela zaťať do živého.

„A keď už sme pri tom, tvoja dcéra je tvrdohlavá po tebe, tak pozor na ňu, lebo vás to bude ešte oboch mrzieť!“

Edward zaťal zuby, ale nevydal zo seba ani hláska na protest. Napriek tomu vedel, že to je jednoducho všetko do posledného slovíčka pravda. Rád poučoval a snáď miliónkrát si opakoval, že nechá svojich najbližších o sebe rozhodovať samých a nepliesť sa im do života, ale zatiaľ sa mu to asi veľmi nedarilo.

„No dobre, som rada, že si pochopil... scenár sa zmenil, takže teraz môžeš ísť za ňou,“ prehodila Alice akoby mimochodom po krátkom zhliadnutí krátkeho filmu z budúcnosti a jemu napadlo, či to nebol len jeden z jej manipulátorských manévrov, ktorými si prispôsobuje budúcnosť na svoj obraz. Rozhodne mu bolo podozrivé, že zrazu tak urputne myslela na novú kolekciu od Gucciho.

Keby sa len dokázal na ňu hnevať. Potvorka malá! Ale on ju má ozaj rád.

Na tvári mu zahral úsmev a on sa ľudskou rýchlosťou prehnal okolo drobnej upírky k schodisku, aby uskutočnil to, k čomu práve dostal zvolenie a tak trochu guráž...  a to, úspešne si pohovoriť s dcérou o jej živote.

„Edward.“ Zastavil ho Alicin hlas na piatom schode. „Nie je tu, budeš si musieť počkať...“ dodala záhadne a rozpustilo sa pri tom culila.

„A kde je?“ vyhŕkol na ňu znepokojene. Drobná vráska mu pošpatila dokonalé čelo.

„Ako to mám vedieť?“  Alice rozhodila ruky v teatrálnom geste. „Vyzerám snáď ako veštecká guľa?“

- - -

„Láska moja, povedz, kedy?“ nástojil túžbou zhrubnutý hlas. Odpoveďou mu bolo krátke zachichotanie.

„Miláčik, vážne, ja to už dlhšie nevydržím!“ Vzrušenie v jeho hlase gradovalo a jej zamrzol ten rozkošný chichot na perách.

Pohladil ju po tvári a mučivo pomalým pohybom prsta obkreslil líniu jej dokonalých pier. Hriešne na ňu zavrčal a vyzval ju tým k bozku. Dlhému, sladkému, vrúcnemu... dokonalému.

„Tak kedy ťa už budem môcť konečne nazvať pani Blackovou?“ Šepkajúcimi perami sa jemne dotýkal línie jej brady a  zanechával rozpálenú stopu horúceho dychu na jej pokožke. Zastavil sa až tesne pod ušným lalôčikom. Chvíľu zaváhal, aby ju trochu potrápil a potom s novým hladom zaútočil na jej krk.

Ness zalapala po dychu. Jej vzrušenie bolo na maxime. Čo to s ňou len tento vlčisko robí???!!!

„Neboj, Jake,“ zamrmlala zadychčane, „ver, že tentoraz mi tú svadbu nikto a nič nepokazí, lebo ho roztrhám a spálim vlastnými rukami!“

Miloval jej temperament. „A ja sa zatiaľ postarám o oheň...“ zapriadol a vrhol sa skúmať z blízka jej ústa.

Netušila, či ešte stále hovoria o pomyselnom treste za možné prerušenie ich tretej svadby alebo o ohni, ktorý nevyhasína každú noc v ich posteli, ale momentálne jej to bolo ozaj jedno...

- - -

Keď Lis a Seth vyšli z lesa, Lis si naplno uvedomila, že vysvetľovanie ešte zďaleka neskončilo. Bolo jej jasné, že rodina bude mať otázky. Veľa otázok.

„Neboj sa, Cullenka, ja si vás nedám,“ zašepkal jej Seth do uška. Jej telom prebehlo príjemné mrazenie. Milovala zvuk jeho hlasu.

„Ja viem.“ Neisto mu opätovala úsmev, ktorý mu neschádzal z pier od chvíle, keď mu vyznala v lese lásku.

Na dôkaz toho, aby ju presvedčil o sile svojich ochranárskych schopností, si ju majetnícky, no neuveriteľne jemne, akoby bola krehká porcelánová bábika, ktorá sa môže kedykoľvek rozbiť, pritiahol k sebe a ju obklopila jeho jedinečná vôňa.

Mal sto chutí ju pobozkať, ale kútikom oka zazrel osobu stojacu medzi dverami. Edward sa ležérne opieral o veraje s rukami pevne zopnutými na prsiach. Bol by pôsobil uvoľnene, nebyť rozzúreného pohľadu a pevne stisnutej sánky.

„Ahoj, Edward.“ Seth sa snažil, aby jeho hlas znel čo najprirodzenejšie, ale veľmi sa mu to nedarilo.

„Hmmm...“ zabručal Edward ako pozdrav.

„Ahoj, ocko,“ roztraseným hlasom pípla Lis.

Nastalo neprirodzene dlhé ticho. Tri osoby na scéne skameneli, akoby šlo iba o divadelnú kulisu.

„Ako si to vlastne teraz vy dvaja predstavujete?“ preťal to ťaživé ticho Edward. S vypätím všetkých síl sa snažil, aby neznel príliš autoritatívne, tak ako mu to radila Alice. Konečne mal pri sebe aj druhú dcéru a tento raz ju nemienil od seba odohnať.

„Čo keby si nám dal čas, nech si to môžeme vôbec poriadne predstaviť a potom ti dáme vedieť!“ V Lis sa nepochopiteľne vzdula vlna odporu.

„Nemusíš sa hneď čertiť, miláčik.“ Snažil sa zachraňovať situáciu Seth. A svojim zamatovým hlasom sa mu to viac než dobre darilo. Teda aspoň v Lisinom prípade. Na Edwarda to naopak pôsobilo ako pionierska šatka na býka. Celý čas si ako mantru musel opakovať, že sa jedná o JEHO priateľa a o JEHO dcéru a že sa svet v žiadnom prípade nejde zrútiť!

„Zatiaľ sme si toho veľa rozplánovať nestihli, ale čo sa mňa týka, ja mám vo veciach JASNO!“ Seth uprel veľavravný pohľad do Lisinej nasupenej tváre a zámerne vypichol poslednú časť vety. Vedel, že ju tým rozzúri, ale jednoducho neodolal. Naštvaná mala v sebe iskru, ktorú tak na nej miloval.

„Aj ja mám v niektorých veciach JASNO!“ Odpálkovala jednoznačný útok Lis.

Edward len zmätene sledoval ich slovnú i myšlienkovú prestrelku a naraz sa cítil nadbytočný.

„Ok, tak keď budete mať jasno vo všetkých... ehm... bodoch vášho vzťahu, dajte nám vedieť aspoň dátum svadby.“ Snažil sa upútať pozornosť aspoň takto. A podarilo sa.

Lis na otca uprela rozzúrený pohľad, zatiaľ čo Sethovu tvár zdobil tak trochu škodoradostný úsmev. Vo chvíli Edward pochopil prečo.

„To už fakt vážne nikomu nesiaha fantázia ďalej než po svadbu?!“ Lisin hlas preskočil o oktávu vyššie, rovnako ako Edwardovo prekvapené obočie.

„Čo také som povedal?“ Edward zavŕtal spýtavý pohľad na Setha, hľadajúc u neho vysvetlenie a... záchranu?

To už sa Seth chechtal na plné kolo. „Povedal si TO slovo!“ rehotal sa už na plné kolo. „Myslím, že Alice ju dokonale znechutila, ja sa len tak nedočkám jej dychtivého ÁNO.“

Z ktorejsi z izieb sa ozvalo urazené: „No dovoľ!“

A zároveň sa mu nasupená Lis vytrhla z objatia a mumlajúc si tie najhoršie nadávky na Sethovu adresu, kráčala do svojej izby.

Po výstupe na hlavné schodisko, ktoré doplnila dunivým demonštratívnym dupaním, sa dramaticky otočila smerom k tým dvom.

„Vieš čo, oci? Nechaj si zájsť chuť! A ty,“ nasledovala efektná chvíľka odmlčania sa doplnená o pózu víťaza tejto hádky, „ešte raz si zo mňa budeš strieľať a už si nikdy nevrzneš!“ Lisin hlas znel ľadovo vážne a ona sama bola so svojím výkonom nadmieru spokojná. Nasledovala ďalšia otočka a plavným krokom zamierila k svojej izbe.

„Aj tak mi nikdy neodoláš, miláčik!!!“ zareval za ňou vyškerený Seth.

Ako odpoveď dostal dvojité vrčanie.

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!