25.01.2011 [07:30], Twilly, ze série Láska? Ďakujem, neprosím!, komentováno 22×, zobrazeno 5474×

Situácia nabrala prirýchly spád. Všetci tí, ktorí zacítili krv a vedeli, že by nemuseli byť schopní odolať, okamžite zmizli v lese. Len aby boli ďalej od Cullenovského sídla a krvavého pokušenia.

Bezmyšlienkovite som sa vrhla k Bee. Skutočnosť, že som tiež tehotná ma vybičovala k činnosti. Akoby som nezachraňovala ju, ale seba. So zvláštne zamĺknutým dedom C a tetou Alice, sme opatrne zodvihli bezvládne, stále krvácajúce Beine telo a čo najrýchlejšie sme sa premiestnili do miestnosti, ktorú mal dedo stále pripravenú pre akékoľvek nečakané udalosti. Bola plne zariadená už od čias Nessinho a môjho  narodenia.

Bea nevyzerala dobre. Aj napriek hlbokému bezvedomiu, jej telom príšerne šklbalo a jej prekrásna tvár sa skrivila bolesťou. Bolo ťažké vidieť ju takto.

„Dedo?“ Mala som malinkú dušičku a kdesi v kútiku duše som presne poznala odpoveď na svoju budúcu otázku, ale aj tak som sa musela spýtať.

„Má šancu?“ Hlas sa mi chvel obavou.

Otáľal. Jeho tvár prezrádzala hlboké znepokojenie. Hoci dych už dávno nebol jeho prioritou, jasne som videla zadrhávajúce emócie kdesi v priestore, kde podľa tých čo ešte v niekoho veria, sídli duša. Nakoniec sa odvážil na mňa pozrieť a pomaly, zakýval hlavou z boka na bok.

NIE!!! Nemôže byť bez šance, nesmie...

Nehlučne sa k môjmu civeniu pridal Nahuel, ktorý vystriedal Alice po mojom boku. V jeho nádhernej tvári bola len prázdnota. Nebezpečná prázdnota. Nebol tu s nami. V myšlienkach bol kdesi, kam ho nemá šancu nikto nasledovať. Kto vie, či by sme chceli poznať jeho temné trápenie?

„Carlisle, ona to musí prežiť! MUSÍ, rozumieš?!“

Tento neznelý, nebezpečne vražedný hlas som nespoznávala. Naháňal mi strach.

„To dieťa nesmie prežiť to čo ja. Nesmie žiť s vedomím, že zabilo svoju matku!“

Prázdno v jeho očiach vystriedala bolesť. Zatúžila som sa ho dotknúť a navždy zmazať jeho bôľ. Už som k nemu naťahovala ruku, keď znova prehovoril: „Všetko je to tvoja vina, ty pes! Bola by to zvládla, určite by to zvládla! Bola predsa tak silná...“

Prudko sa stočil okolo vlastnej osi a svoje pichľavé slová zabodol do zronenej postavy stojacej medzi dverami ako dýku do hádzacieho terča. Seth len stál a mlčal.

„Prečo si im to musel urobiť? Čo ti vadilo na Bee, že si neudržal vercajch v gatiach? Prečo si musel zviesť práve Lis?“ reval Nahuel na Setha ako besný. Seth len stál a zatínal päste. Nevedela som čo robiť, cítila som nahromadený hnev, emócie sa u mňa striedajú ako na húsenkovej dráhe.

„Nahuel, ale to nie je tak ako to vyzerá, Bea...“ začala som. Náhle sa ma zmocnila neuveriteľná potreba všetko vysvetliť Nahuelovi. Všetko čo viem o Bee, o Sethovi, všetko o nás a tento slovný útok, to bola už len posledná kvapka.

„Lis,“ prerušil ma Seth dôrazným hrdelným hlasom, ale díval sa pri tom Nahuelovi priamo do očí. „Mlč, prosím ťa!“

Sánka mi v polke slova najprv spadla, potom sklapla naprázdno. On chcel, aby mu to celé Nahuel vykričal, on... on sa cítil vinný aj keď za nič nemohol. Toto zistenie vo mne vyvolalo neuveriteľnú vlnu citu k tomuto obrovskému krásnemu mužovi. Krásnemu človeku. Môjmu Sethovi.

„Ak sa mi tu chcete hádať, vypadnite!!!“

Prvý raz som počula deda C naštvaného. On sa nikdy nenahneval, nevytočil, vždy bol dokonalý diplomat. Takže situácia musela byť ozaj vážna.

Moje rozhodnutie bolo bleskové, samozrejme, bolo ovplyvnené návalom hormónov a citov k nemu, ale bolo mi jasné, že stačia ešte tak dve minúty bez zásahu a týto dvaja si skočia do úsmevu.

Podišla som k hádajúcej sa dvojici. Sotva ma vnímali, medzi nimi to len tak iskrilo hnevom.

„Ty!“ Hypnotizovala som Sethovu snehobielu košeľu, teda skôr jemné chĺpky vykukujúce spod vrchných dvoch roztvorených gombíkov a dúfala som, že nezabudnem svoju reč, „ak si myslíš, že neviem, o čo ti ide tak si blázon!“ pustila som sa do Setha.

„A ty...“ Rozbehnutá ako lokomotíva, pokračovala som vo svojej spanilej jazde, „robíš až príliš urýchlené závery, ktoré sa, mimochodom, teraz vôbec nehodia. Tak, to by bolo všetko. Buď sa budete obaja správať rozumne, alebo skončíte presne ako v garáži!“

Dala som im na výber. Ale všetci sme dobre vedeli, že aj bez môjho príhovoru obaja dobre chápali vážnosť tejto situácie.

„Urobím čokoľvek Carlisle. Stačí povedať,“ šepol Seth.

„Nechcem robiť problémy, tiež by som jej rád pomohol.“ Pridal sa, tentoraz už relatívne krotký Nahuel.

„Ďakujem vám, obom.“ Hrdlo som mala stiahnuté zmesou strachu a dojatia. Otočila som sa a priblížila sa k Bee. Už na prvý pohľad bola neuveriteľne zraniteľná.

„Bea, zlato, vydrž, ty si veľká bojovníčka, keď už si prišla až sem, tak teraz to už nesmieš vzdať!“ šepkala som jej do ucha a dúfala, že ma počuje.

„Ak chcete ozaj pomôcť, tak si choďte vydezinfikovať ruky, všetci traja. Musím urobiť sekciu, snáď zachránime aspoň dieťa...“ Poslednú časť len zašepkal, ale počuli sme ju všetci.

„Ona to prežije!!!“ Nahuel sa evidentne nechcel vzdať svojej pôvodnej predstavy.

„Nahuel, vieš čo by ju zachránilo a vieš aj, že to nikto z tejto rodiny už nebude chcieť urobiť...“ Carlisle použil neobvykle vyčítavý tón.

„Ak bude treba... urobím to sám!“

Pevne zomkol krásne ústa do prísnej čiarky a s vážnym výrazom v tvári mu tým pripomenul, že hoci je iba polovičný upír, premenu dokáže zvládnuť.

„Nie je to také jednoduché, ako si myslíš, je tu veľká šanca, že neodoláš, aj keď si len poloupír a krv zvládaš lepšie ako my. A okrem toho, svedomie by ťa ničilo celú večnosť.  Aj tak nevieme, či by si ona túto cestu vybrala dobrovoľne.“ Upozorňoval ho na všetky možnosti Carlisle.

„Tu nejde o to, čo by si vybrala ona. Tu ide o dieťa. Chcela, aby si ho zachránil a ja nedovolím, aby ostalo bez nej. Ver mi, viem aké to je ostať bez matky!“ oponoval mu Nahuel vášnivo.

„Ale Nahuel, to je podstata tvojho problému a nie tejto mladej ženy alebo jej dieťaťa!“

Keď sa Carlisle dostal do filozofickej problematiky, býval nezastaviteľný a teraz to hrozilo.

„Keď sa tu budete vykecávať, nepomôže jej už nič... a nikto!“  Dôrazne sa do situácie položil Seth.

Aj keď ho Nahuel obdaril nie práve najvľúdnejším pohľadom, chtiac-nechtiac musel uznať, že Seth má pravdu. Bolo treba konať.

Ani nie o tridsať sekúnd neskôr sme boli dôkladne pripravení a dezinfikovaní.

„Lis, ty mi budeš so Sethom asistovať. Nahuel...“ velil Carlisle svojím profesionálnym tónom, „budeš pri jej hlave a budeš mať na starosti anestetiká. Keďže neviem, ako zareaguješ na krv, ale zároveň ťa tu potrebujem, budeš od rany čo najďalej.“ Toto už nebol môj dedo, toto bol primár chirurgie v nemocnici Svätej Trojice v Seattli. Obdivuhodný profesionál, do rúk ktorého by sa s radosťou položil celý svet.

„Vydržal som to predsa doteraz, krvi je tu za pol jazera, tak už to predsa nevzdám, Carlisle,“ ubezpečoval ho Nahuel o svojej schopnosti nezabiť človeka aj napriek silnému krvácaniu.

„Zvládneš to, Cullenka?“ Seth sa mi zahľadel do očí a mne sa zatočil svet. Po tomto som prahla celé nekonečné štyri mesiace, po týchto očiach som v počas pekelne dlhých nocí túžila.

„Hej, budem dobrá.“ Takmer som si musela zakázať sa na neho dívať.

Po zavedení kanyly a podaní anestézie, prestalo Beino hrozivo pôsobiace šklbanie. Nepokoj strápeného tela sa zmenil na nehybnú strnulosť, ktorá budila dojem mŕtveho, chladného tela, patriaceho skôr do márnice.

Potom nasledovalo zopár rýchlych pohybov Carlislovej pevnej ruky zvierajúcej skalpel. Celej akcii dominoval odporný zvuk akoby trhajúcej sa látky a nakoniec sa ozval ten najnádhernejší zvuk, hlas dieťatka. Obaja pomocníci stáli ako tvrdé y a zízali na urevaný krvavý uzlíček.

„Seth, aké mu chcela dať meno?“ Carlisle vytrhol Setha z fantázie.

„Ako? Čo? Meno?... Jasne, David. Chcela, aby sa volal David,“ vyjachtal zo seba nakoniec. Nevedel však odtrhnúť oči z hlučného uzlíka.

„Daj, umyjem ho.“ Ponúkla som Carlislovi.

Chlapček bol nádherný, našťastie vyzeral zdravý a už teraz bolo na ňom badať silnú Beinu podobu. To je dobre, to by sa Bee určite páčilo, napadlo mi. Dieťatko som rýchlo umyla a zabalila do prichystanej deky, ktorú tam musela počas pôrodu nachystať  pravdepodobne teta Alice. Vždy myslí na všetko.

„... rýchlo, podaj mi svorku! To je tamto... to kovové, áno, presne to!“

Carlislov hlas znel ozaj naliehavo. Bolo mi jasné, že Bea začala prehrávať svoj boj o život. Medzi dverami sa akoby zázrakom zjavila mama.

„Lis, odnesiem chlapčeka dolu, nechceš, aby ťa niekto vystriedal? Môžem ak chceš...“ Oči jej odbiehali ku Carlislovi skláňajúcemu sa nad nehybným telom.

Odmietla som. Zhlboka som sa nadýchla a s rukou na svojom brušku som zamierila k centru tej drámy.

V tej chvíli všetko akoby zamrzlo. Carlisle zamrzol. Uvedomila som si, že všade okolo nás je príšerné ticho. Jej srdce prestalo biť.

NIEEE!!!

„Carlisle, rob niečo!!!“ Nahuelov hlas bol vražedne tichý. Naskakovala mi z neho husia koža tak, ako ešte nikdy.

„Nahuel, sú len dve možnosti. Nechať ju ísť, alebo...“ Nahuel naznačil ostrý nesúhlas vášnivým krútením hlavy. Čierne, od potu lesklé kučery šantivo lietali zo strany na stranu. Vyzerali tak bezstarostne. Úplný kontrast s tým, čo sa práve dialo.

„Dokážeš udržať jej srdce v pohybe?“ Vražedne chladný tón ho neopúšťal. Carlisle prikývol. Nahuel bol pevne rozhodnutý a hoci by Setha najradšej utopil v lyžičke vody, pohľadom si vypýtal jeho súhlas. Doteraz bol predsa len jej oficiálnym partnerom a na to Nahuel nezabúdal.

Sethov ohryzok jemne poskočil. Paniku v očiach rýchlo vystriedala rozhodnosť.

Dlhý pohľad do Nahuelových očí znamenal jednoznačný súhlas.

„Carlisle, Nahuel má pravdu, dieťa nemôže ostať bez matky, ak existuje možnosť... ak existuje AKÁKOĽVEK možnosť mu ju ponechať. Myslím, že by to tak chcela.“

Kocky boli hodené. Carlisle sa nahol nad nehybné telo, jediným pohybom zápästia vyčaril na hrudi ďalšiu ranu, chytil ženino nemé srdce do dlane a začal ho masírovať.

A tak sa Bea o pár chvíľ neskôr pridala k našej temnej večnosti.

- - -

Medzitým o poschodie nižšie

Potom čo sa rýchlo vyparili Denalijskí, Emmett s Rose a Jasper, ostali sme len Bella a ja. Keď sa celý tento humbug zomlel, Esme utekala hneď po incidente k Ness do izby, kde ju predtým dievčatá pripravovali na svadobný obrad. Keďže zo svadby aj tentoraz evidentne zíde, predpokladám, že jej chcela byť nablízku ako morálna podpora. Alice a moja malá Lis šli pomôcť Carlislovi odniesť to úbohé dievča a tí dvaja blázni vystrelili za nimi tak rýchlo, že by som bol schopný odprisahať, že som videl horiacu čiaru. Ja som bol ešte stále v šoku. Tak a teraz je to už oficiálne, upír MÔŽE byť v šoku!!! Som toho dôkazom.

Bella stiahla štít.

Vieš čo sa tu presne dnes stalo, láska moja? Upierala na mňa vydesené jantárové oči, tie, ktoré tak neskonale milujem.

Pohladil som ju chrbtom dlane po líci a ponechal ruku pod bradou. Jemne som jej prstom dvihol hlavu tak, aby som ju mohol pobozkať. Keď sa naše pery stretli, mal som dojem, že sa trochu uvoľnila.

„Miláčik, okrem toho, že Lis sa vrátila, je tehotná... so Sethom.“ Tento fakt mi stále šiel iba ťažko vysloviť.

„Že Esme tí dvaja zničili polku terasy, že sa Paul premenil pred očami človeka a ten, teda... ona teraz z toho všetkého rodí...“ Vyrátaval som jednu katastrofu za druhou v chronologickom slede a hľadel jej pritom  do očí.

„Áno, asi viem,“ pripustil som nakoniec. Neodolal som a znova som ju pobozkal.

„Takže sa mi to nezdalo,“ prehovorila nakoniec Bella poplašene.

Musel som sa usmiať aj napriek tomuto trpkému okamihu a zavrtel hlavou.

„Láska, myslím, že upír nemôže mať halucinácie.“

„Hmmm, tušila som to,“ zamumlala, objala ma okolo pása a hlavu mi položila na hruď. Zľahka som ju hladil po chrbte a snažil sa načúvať Carlislovým myšlienkam.

Čo sa týkalo toho dievčaťa, Carlisle diagnostikoval pretrhnutú placentu a podľa jeho myšlienok nemala veľkú šancu to prežiť, dieťa naopak áno. V tejto chvíli sa už Carlisle chystal urobiť okamžitú sekciu.

Po chvíľke sa k nám pridala zdrvená Alice, bola nezvyčajne vážna.

„Lis je veľmi odvážna, až to skončí, nebuď na ňu zlý!“ Upozorňovala ma a hrozila mi pritom pestovaným prstíkom. Obvyklá laškovnosť v pohľade jej však chýbala.

„Nepreháňaj, je to predsa moja dcéra a ja nie som žiaden netvor!“ zavrčal som na ňu. Dúfam...

Ako myslíš, braček, poslala mi v myšlienkach zatiaľ čo otrávene pretočila očami a mykla plecom.

„Idem za Jasperom, bude ma potrebovať,“ šepla a ja som prikývol.

„Alice...“ Zrazu som nevedel ako sa mám opýtať na to nešťastné dievča.

„Nakoniec bude v poriadku,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku. Moja malá Alice, vďaka svojim darom sa poznáme aj bez slov. Mlčky som jej poďakoval pohľadom.

Ness a Esme sa konečne odvážili zísť zo svojho útočiska. Určite všetko počuli a tak boli akékoľvek slová úplne zbytočné. Esme ešte raz ticho zaúpela, keď si znova prezrela tú spúšť a vrhla sa do víru upratovania. Ness pôsobila v celej tejto scéne absolútne nadpozemsky a veľmi, ozaj veľmi jej to svedčalo. Mala vysoko vypnuté tmavo-hrdzavé vlasy, do ktorých mala komplikovane votkanú stuhu vo farbe šiat. Šaty mala akoby vystrihnuté z Napoleonových denníkov, popisujúcich jeho milovanú Jozefínu a na tvári nasadený tragický výraz ohrdnutej bohyne. V jej očiach som však nevidel hnev, bolo tam... sklamanie.

Bola by z nej nádherná nevesta. Napadlo mi. Nie, BUDE z nej nádherná nevesta! Raz jej to predsa už musí vyjsť. Moja dcéra, teda dcéry, svadbu mať budú, ako že sa volám Edward Cullen!!

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!