31.12.2010 [00:15], Twilly, ze série Na tónoch Twilightu , komentováno 27×, zobrazeno 5923×

Jasper opúšťa Mariu i jej armádu...

Invincible

hudba k poviedke

Jasper sa pomaly otočil a zadíval sa do temnej noci. Pohľad mu skĺzol na chatrč, ktorú s Mariou využívali na výcvik novorodených. Cítil, že mu sa mu robí zle už len pri letmom pohľade na tú barabizňu stojacu uprostred ničoho. Za celé tie roky, čo s Mariou dobrovoľne strávil, zažíval každý deň svoje súkromné peklo. Stále dokola požadovala od neho to isté. Ona prinášala nové a nové obete a on získaval nové a nové jazvy. Na tele i na duši. Jediné, čo ho ešte drží pri chuti s ňou dýchať jeden vzduch, je jej vášeň. Tento prudký cit je ako morfium, ktoré ho na malú chvíľu otupí. Žijem len pre tú krátku chvíľu túzby, dýcham len pre ňu, zabíjam len pre ňu. Pre Mariu.

„Maria, poď ku mne.“ Potľapkal miesto vedľa seba na posteli. Túžobný pohľad do jej karmínových očí veľavravne odhalil, ako veľmi po nej túži. Už len pri pomyslení na jej chladné telo sa zachvel túžbou.

„Daj mi pokoj Jasper, ako to šlo dnes s výcvikom?“ Až príliš nápadne zmenila reč. Snažil sa zachytiť lem jej dlhej indigovej mexickej sukne, ale bola rýchlejšia a odcupitala na druhý koniec ich izby. Napadlo mu, že sa ho buď štíti, alebo chce byť len v bezpečí. Pred ním? Veď ho vlastní, ochotne sa stal jej otrokom, nikdy by jej neublížil!!! Dotieravú myšlienku rýchlo zahnal do zabudnutia.

„Hmmm... čo ja viem, celkom to ušlo. Je tam zopár takých, čo za to stoja,“ zamrmlal.

„Poď ku mne, nechcem hovoriť o boji, chcem ťa, tu a teraz.“ Znova naznačil pozvanie do postele. Vzrušene vrnel a nespúšťal oči z jej ebenových vlasov. V duchu už videl, čo všetko sa bude dnes v noci diať v tejto starej rozheganej posteli. Och áno, čo všetko táto posteľ pamätá. Myšlienka mu prihrala zmyselný úsmev na pery, ktoré inak bývali pevne stiahnuté do prísnej čiarky. Úsmev bol v jeho tvári veľmi vzácna devíza. Keď sa usmieval, vyzeral ako anjel. Anjel smrti. Mnoho žien si o ňom robilo veľké ilúzie, mnoho ľudských žien. Ale tým sa vyhýbal ako moru. Pre neho mohli byť len korisťou.

Pre upírky už taký príťažlivý nebol. Jeho šľachovité vysoké telo odhaľovalo upírim očiam to, čo by ľudské nikdy nezazreli. Tisíce drobných i veľkých jaziev spôsobených v každodennom boji. V zápase o všetko a o nič. V zápase, v ktorom bojoval za ňu. Ale za veľmi vysokú cenu? Cítil, že už si viac nepatrí. Nie je sám sebe pánom.

Maria. Jeho stvoriteľka, jeho modla, jeho všetko. Skutočne je Maria všetko, čo mu osud ešte môže priniesť? Skutočne už zvyšok existencie strávi len s ňou? Chce ju vôbec ešte? Nechal myšlienky nech sa rozptýlia všade vôkol. Ak by ich rozvíjal, tušil, že by sa mu ich smerovanie nemuselo páčiť. Aký obrat, od vzrušenia k odporu...

A vtom prišla, vkradla sa nenápadne do jeho unavenej mysle. Nevinná myšlienka, ktorá pomaly hlodala pevnosť jeho vôle ako drobné kvapky vody, čo nakoniec časom rozlomia aj tú najtvrdšiu skalu.

Existuje svet za bránami jej krvavého kráľovstva? Kto vie, aký je život bez Marie? Čo by sa stalo, ak by sa jeho smer odklonil a on si našiel iný cieľ? V mysli sa mu okamžite premietla jeho obľúbená predstava. Videl drobné žieňa s neobvykle krátkymi strapatými tmavými vlasmi. Jej pohľad bol stelesnený život. Jej úsmev, čistá energia prúdiaca jeho žilami ako blahodarná živá voda. Osud ho trestá touto príťažlivou fatamorgánou a pľuje mu do tváre za zverstvá, ktoré napáchal v mene Marie!!!

Tisíc krát preklial chvíľu keď ju stretol a spečatil tak svoj osud.

Nemohol si už viac klamať. Nikdy ho nechcela ako muža, nikdy ho nebrala ako rovnocenného partnera. Nikdy ho nemilovala. Ani trochu. Všetko, čo tá potvora kedy chcela, bol jeho prekliaty dar. Zatiaľ čo on ju zbožňoval... uctieval... vraždil pre ňu, alebo len v jej mene???

Zúrivo tresol do prvej veci, ktorá mu prišla pod ruku. Vratký stôl sa zmenil na kopu íverkov. Nie je ho škoda, bol starý a opotrebovaný. Aj tak sa rozpadal ako všetko v tejto starej kutici. Všetko vrátane jeho samotného.

Preč, musím preč... od nej, od tohto života, od vraždenia, proste len tak zmiznúť...

„Idem na chvíľu von.“ Nemal odvahu pozrieť sa jej do očí. Všetku vôľu koncentroval do nenápadných pohybov. Nesmie sa prezradiť, nedovolila by mu odísť. NIKDY. Z vešiaka zvesil svoj starý klobúk a zvyčajným spôsobom si ho nasadil. Vykročil k dverám.

Nevenovala mu ani len najmenšiu pozornosť. Jemu ani tomu úbohému stolu. Nestál jej už ani za ten krik. Ale už ho to nezabolelo, nie tak, ako kedysi, keď ešte naivne veril, že je jej vyvoleným.

Preč!!! Preč!!! Preč!!! povzbudzoval ho neznámy hlas v jeho hlave.

Jasper sa pomaly otočil a zadíval sa do temnej noci. Pohľad mu skĺzol na chatrč, ktorú s Mariou využívali na výcvik novorodených. Ticho vyjadril posledné zbohom svojmu úbohému prežívaniu a vrhol sa hľadať svoj nový zmysel bytia, drobnú hnedovlásku, ktorá možno žije iba v jeho chorej nezničiteľnej mysli. Cítil sa rovnako ako sa Don Quijote de la Mancha, plný elánu a nádeje, že ju raz nájde... svoju Dulcineu. Veril, že spolu zaženú jeho temné chmáry, že premôžu jeho skazenú minulosť.

Kdesi hlboko vo svojom najhlbšom vedomí vedel, že ak ju nájde, pokoj si ho navždy vezme pod svoje ochranné krídla a spolu budú neporaziteľní...

Prajem príjemné čítanie :-)

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

7)  ambra (11.01.2011 10:21)

Broučku, tak teď nevím, jestli mám ten předešlý koment přepisovat, ale asi ne, raději napíšu, že jsem si to dala s chutí znovu celé a je to prostě překrásné. Proč mi z Jaspera bouchá hercna??? Jsem přece tým Edward!!!
Twilly, omlouvám se, ale na druhou stranu jsem ráda, malinké učesání a aspoň pro mě je to dokonalé!!!!

6)  Twilly (10.01.2011 23:53)

Vieš, čo ambri, nedalo mi to... trochu som sa ešte predsa len s tým textom pohrala...

Ďakujem za lekciu, drahá

5)  Twilly (07.01.2011 19:28)

Ambri, ja som vďačná za každý názor (obzvlášť od skúsených autoriek si to cením!!!) a aspoň vidíš, aký som ja amatér... myslím, že čím ďalej tým viac sa zavrtávam do príbehov aj po technickej stránke a snáď aj nelogické momenty časom zmiznú . Potešila si ma ani netušíš ako veľmi

4)  ambra (07.01.2011 15:17)

Twilly, už u Čokolády jsem se namlsala a ani tentokrát nezklamala. Právě naopak. Velmi, velmi dobře zpracované téma, u kterého má člověk na začátku pocit - co chce k tomuhle říct nového? A pak jen lapám po dechu.
Několik mimořádně trefných úvah a výborných vět. Jedna za všechny:
V zápase o všetko a o nič.
Musím říct, že pro mě tam bylo i dost vášně, i když už k ničemu nedošlo. Ale ty Jasperovy představy
Dovolím si dvě malinké technické poznámky .
Přijde mi malinko nelogické, že Maria nezareagovala na ten rozbitý stolek a Jasper se vzápětí snaží nenápadně odejít .
A pak - a to je můj osobní problém - mám alergii na některá slovní spojení a Ty ses trefila (láska na dlani).
Ale to jsou plky. Povídka se mi moc líbila a těším se, až se vrhnu na Tvou kapitolovku!

3)  Janeba (01.01.2011 20:37)

Moc pěkná povídka, Twilly! Jsem ráda, že se Jasper odhodlal opustit Marii a tak mohl jít za hlasem svého srdce, které na něj už čeká! Díky!

2)  Karolka (01.01.2011 20:03)

Ještě se prokutávám archívem a málem bych přehlédla tento skvost.
Moc se mi líbí tvoje schopnost vnitřních náhledů. Úvahy, které vedou postavu z bodu A do bodu B. (To zní hrozně, já vím... ). Jazzovy úvahy byly velmi srozumitelné a logické. To všechno by ale neznamenalo skoro nic, kdyby to nebylo tak silné a osobní. Věřila jsem mu to. Tu touhu i prázdnotu. A mmch... tvá charakteristika Jaspera - válečníka mi rozbušila srdce!
Klaním se a tleskám. Bylo to perfektní.

1)  Astrid (31.12.2010 13:22)

Twilly, prekvapila ma Tvoja predstava o Jasperovi. Včak vieš klavírista - 18 storočie.

Toto bola zaujimavá sekvencia - dôležitá v jeho budúcom živote. Pre knihu Zatmenie dobrá vsuvka.

"Ona prinášala nové a nové obete a on získaval nové a nové jazvy." moc dobré napísane. A je tam toho viac.

«   1 2