30.01.2011 [11:30], Twilly, Povídky jednorázové, komentováno 21×, zobrazeno 5326×

Nechala som sa inšpirovať textom pesničky od mojej milovanej skupiny Muse, posúďte sami, ako mi to vyšlo...

I was born to destroy you (1. časť)

Bella skončila v kúpeľni, bolo jej ozaj zle.  Panika v mojich očiach, neschopnosť pomôcť jej, to všetko ma robilo tak zúrivým, že sa čudujem, že tento dom ešte stojí. A to sa jedná iba o skazený žalúdok. Snáď.

Keď sa objavila medzi dverami, slabá ako mucha, neváhal som. Vykročil som k nej a vzal ju do náručia. Bola úplne zelená a kruhy pod očami dostávali tmavofialový nádych narkomanky. Líca zrumenené od námahy nad toaletou a pery domodra.

Už chýba len žltá a máme tu celé dúhové spektrum! Napadlo mi.

Behom pár sekúnd som nás dostal z prízemia na poschodie, kde bola naša izba. Oči mala tuho zavreté a evidentne bojovala s ďalšou nevoľnosťou. V duchu som si vynadal za ten rýchly výstup, určite to narobilo čary s jej žalúdkom.

„Láska, chcelo by to konzultáciu s Carlislom, ak ťa to neprejde...“

Nestihol som ani len rozviesť svoju myšlienku. Bella v okamihu vytreštila svoje čokoládové kukadlá  a s rukou, pevne pritisnutou na ústa, nabrala na človeka tryskovú rýchlosť smer kúpeľňa.

Zaťal som päste i sánku, bezmocne som načúval zvuku dávenia. Prekliate ľudské jedlo!!!

Po chvíľke to prešlo.

Už musí byť načisto prázdna... napadlo mi ako jediné možné vysvetlenie. Voda zurčala a ja som počul jej špliechanie o jemnú pokožku tváre, ktorú tak veľmi zbožňujem. Nechal som jej teda ešte zopár chvíľ na úpravu zovňajška.

Myšlienky na Bellu zamestnávali moju upíriu myseľ tak dokonale, že až po hodnej chvíli som si uvedomil, že to čo počujem, je TICHO. Morbídne scenáre mi spôsobili ľahký šok a len zázrakom ostali dvere v pántoch, potom ako som do nich nešetrne vrazil.

Našiel som ju sedieť na zemi. Civela do prázdna, oči doširoka otvorené a ústa odriekali čosi tak nečujne, že to ani moje uši nedokázali zachytiť. Všimol som si, že kŕčovito zviera akúsi škatuľku.

Keď zaznamenala, že som v miestnosti, pomaly obrátila hlavu ku mne. Jej prázdny, vyjavený pohľad ma vydesil.

Podala mi ju. Bol to balíček tampónov. Nevedel som čo mám povedať. Nechápal som kam mieri.

„Nedostala som to!“

Jej hlas bol neobvykle pokojný.

„Čo?“ Jej slová som vnímal cez akúsi clonu. Nie a nie pochopiť ich  význam.

„No... TO!“

V tej chvíli mi asi docvaklo. Nemôže byť predsa... alebo, žeby áno? Absolútne nepôvabne som sa sklátil na posteľ.  Ruka mi zaletela do vlasov a ostala v nich zaseknutá.

„Ale ja predsa nemôžem mať deti, Bella!“ presvedčoval som nás oboch a sledoval jej výraz ako sa mení z vyjaveného na nahnevaný.

„Tak asi môžeš!“ zasyčala cez zuby.

„Ale... ako?“ Neviem čo čakala, či inú reakciu, ale inej som práve v tejto chvíli nebol schopný.

„To sa pýtaš vážne?“ hnevala sa.

Nie, ona priam zúrila. Už som si bol viac než istý, že som nereagoval podľa jej očakávania.

„Nikdy som nepočítala  s tým, že budem matka, ale  ja sa na to dieťatko teším! Je to tvoje dieťa, NAŠE dieťa, Edward.“ Jej snaha presvedčiť ma, pôsobila na mňa ako studená sprcha.

Ona rozmýšľa, že si TO chce nechať? Veď ju  TO môže zabiť!!! Je to monštrum, rovnako ako ja, je to moja... krv. Môj potomok. Moje prekliatie.

„Láska, musíme zavolať Carlislovi. Potrebujem to konzultovať s ním.“

Roztrasenou rukou som sa konečne dopátral  k mobilu a rýchlou voľbou navolil Carlislovo číslo.

Medzitým som sledoval Bellin rozhnevaný pohľad a snáď prvý krát v živote som bol vďačný za to, že neviem čítať jej myšlienky. Podľa jej výrazu, odhodlanej levice, ktorá je schopná za každých okolností brániť svoje mladé, by ma najradšej prišpendlila na stenu za to, že práve nepadám do bezvedomia od šťastia, že moja žena... môj život pravdepodobne za chvíľu zahynie skrz môj najsebeckejší čin aký som na nej mohol spáchať.

Som blbec, blbec, BLBEC!!! Nadával som si v duchu.

Carlisle to vzal po druhom zvonení, v rýchlosti som mu vysvetlil, čo sa práve stalo. Potreboval som jeho uistenie, že je to absolútna hlúposť, že sa Bella len prepočítala. Chcel som počuť uistenie, že upír NEMÔŽE splodiť potomka. Ale on? Bral to ako ďalšiu možnosť svojho štúdia. Mal jedno šťastie, že bol tak ďaleko. Asi by som ho prvý raz v živote udrel!

„Chcem hovoriť s Bellou, prosím!“ Prebral ma až naliehavý tón Carlislovho hlasu.

„Samozrejme, vydrž, odovzdám!“ odpovedal som automaticky.

Otočil som sa na Bellu, nedôverčivo na mňa hľadela, až mi zovrelo vnútro.  Podal som jej mobil s tichým: „To je Carlisle, chce s tebou hovoriť...“

Bez váhania ho vzala, priložila k uchu a odpovedala Carlislovi na jeho dotieravé otázky. Celý čas zo mňa nespustila pichľavý pohľad. Áno, patrilo mi to!

Viac ale bolelo vedomie, že za všetko som zodpovedný len a len ja.

Nikdy som ju nemal stretnúť, nikdy som ju nemal poznať!!! Nikdy som ju nemal osloviť, prezradiť jej čo som zač. Že som len príšerná beštia, predátor v ľudskej podobe!!!

Ublížil som jej už tak veľa ráz a pritom tvrdím, že ju milujem...

Takmer som jej ublížil, keď som po prvý raz zacítil jej lákavý parfum krvi.

Ublížil som jej, keď som ju opustil. Nechal stáť v lese samotnú so svojim najhorším snom.

Ublížil som jej, keď som dovolil, aby sme sa milovali.

Ublížil som jej, keď som dovolil, aby sa časť môjho zverstva dostala k jej útrobám a... ja ju teraz za to stratím. NIEEE!!! Bože, neber mi ju, urobím všetko čo budeš chcieť.

Viac ako inokedy som zo seba samého znechutený. Odporná špina,  surovec a vrah!!!

Spôsobil som ti toľko bolesti, moja zbožňovaná a ty ma stále miluješ. Nezaslúžim si ťa, si klenot môjho života. Prečo je osud tak krutý???

Prečo som bol zrodený, aby som ťa zničil???

2. časť

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

1)  eMuska (30.01.2011 12:32)

Dokelu! Tak to chce pokračovanie, aby moje rozbehnuté srdiečko zistilo, že všetko dobre dopadne! Edward sa v tejto časti správal ako kretén, fakt. Veď je to dar! Hm, ale fakt, očakávam od teba pokračovanie! Bolo to skvelé, samozrejme, až na Edwarda - na neho mám teraz nervy! Som normálne vytočená! Hm! Tešáám!

«   1 2