Sekce

Galerie

/gallery/1b8ef06d98_53803804_o2.jpg

Prvá časť cyklickej poviedkovej trilógie, zloženej zo smútku, zloby a večnej lásky.

Pár okamihov som vložila do slov z románu Búrlivé výšiny.

 

Poznáte svoju myseľ? Lebo ak sa postaví proti vám, bojovať proti nej je nemožné a keď aj, prehráte. Tak, ako ja teraz.

Edward Cullen


Tunel Orange

 

Francúzka riviera, diaľnica D -1O1, pred siedmimi mesiacmi

 

Prosím, choď pomalšie! Ja... mám strach."

Ale, ale... Neboj sa, takto tam budeme ešte dnes večer, okúpeme sa," upokojoval ju.

Tešila ho predstava tráviť čas na pláži a milovať sa s ňou tam. Bola nádhená, teraz tehotná a to jej pridávalo ešte viac na kráse. V lilavých letných šatách vyzerala ako lesná víla. Odtŕhal k nej od cesty zrak, aby sa mohol na ňu dívať, ona bola dokonalá.

Milujem ťa, Edward Cullen. Vieš o tom vôbec?" Len tak prehodila a on to vedel, hovoril si: Áno viem... Nádherne sa usmievaš, šepkal k nej v duchu, tak ako vždy.

***

„Hm, tak? Odpovedz,“ trvala na svojom, bola taká neodbytná, ale bavilo ma s ňou viesť tieto súboje.

„Aj ja teba milujem," odvetil som naoko prinútene. „Spokojná?“

„Spokojná...“

No isteže! :-)

Ozaj, nevieš kde je ten usb kľúč s mojimi pesničkami?" Prehľadávala kastlík v aute.

Neviem, asi ho máš tu. V kastlíku," ukázal som. "Na mňa sa nepozeraj, ja som ti ho neschoval."

Pridal som a sledoval čas. Míňali sme v Perés, do domu na pláži to bolo ešte stopäťdesiat kilometrov.

Asi o šiestej sme tam."

Ešteže si taký dokonalý šofér. Nechápem, kam sa tak ponáhľaš," hundrala zohnutá pod svojim sedadlom.

„Náhodou... Tá predstava, že uvidím Emmetta v bodkovaných plavkách. Rose sa stavila, že mu zbalí len také..."

Smiešne, veľmi..." podotkla zabraná do hľadania. Ale aj tak sa rozosmiala. „Ten Emmett..."

Už ho mám! Kruci!"

Čo sa deje?" otočil som sa k nej.

Ten blbý kľúč mi padol za sedadlo," brblala vzadu a pretiahla sa šikovne medzi sedadlá. Zadok jej trčal rovno vedľa mňa. Nemohol som si odpustiť ju trochu pohnevať.

„Pani Cullenová, hryznem si," zavrčal som naschval, zachichotala sa rozkošne. Ako ja som ju miloval... to nemohla nikdy pochopiť.

Tu je, dám to tam. Nevadí?"

Pusti si čo chceš," usmial som sa na ňu, a nielen kvôli tomu, aká bola sladká keď niečo chcela, ale len preto, že som ju mal vedľa seba. Nikdy by som jej na nič nepovedal nie. I keď Robieho Wiliamsa nemusím počuť.

Cesta rýchlo ubiehala, už sme vchádzali na diaľnicu pri pobreží, užíval som si jazdu, západ slnka letel s nami. Tešil som sa, bol som šťastný.

Bella sedela akoby zhltla pravítko - to ale vždy, keď som šoféroval a za každým, keď som nejaké auto predbehol, sa nervózne pomrvila, napokon som schytal naštvaný komentár.

Edward! Prosím, choď pomalšie," došeptala vetu.

Čo je, strašpytel, nič sa nestane, no tak.  Pozri, spomalil som." Nechápal som, čoho sa tak bála a ešte sa aj urazila.

Áno. Ok, ok... nebudem sa s tebou handrkovať. Nebudem sa radšej vôbec pozerať." Zaklonila hlavu a strnulo zvierala okraje sedadla. Po očku nenápadne sledovala tachometer.

Nechápem, čo na tom je tak strašné, sú aj horšie veci. Za chvíľu sme tam," ohradil som sa aj ja.

Cesta nám rýchlo ubiehala, vchádzali sme akurát do tunela pod Orange, keď prefrčal okolo nás športový Jaguár. Chlapík v kabriolete telefonoval. Frajer jeden."

Zavesil som sa na neho, ale ako náhle to ten dotyčný zbadal, hneď pridal. Nemohol som ho predbehnúť, autá oproti nám sa hrnuli jedno za druhým. Nechal som to tak. Bol to blbec...

Naraz, asi sto metrov pred nami som zahliadol, že svetlá protiidúcej dodávky akoby zmenili smer.

Presne! Ony zmenili smer!

Vnímal som všetko detailne. V závese za mnou išlo auto rovnakou rýchlosťou ako ja, boli sme tesne pred koncom tunela, keď ten Jaguár trhavo vyletel do protismeru a šmýkal sa von po stene tunela. Autá vyrážali z jazdného pruhu, aby sa mu vyhli a mierili rovno proti nám. Nastal výbuch... a práve v ten moment naše auto vychádzalo vražednou rýchlosťou z tunela von - priamo oproti nim...

Nič som nevidel, dym pohltil naše auto akoby nás niekto zabalil do papiera.

Zaregistroval som zdesený pohľad mojej ženy a v ten istý okamih, s ňou drvivo myklo vpred.

Jej výkrik ma utol ako gilotína.

...

Z tváre som si stiahol nalepený airback, ten jej sa neotvoril. Nemala zapnutý pás.

Uvedomil som si, že v rádiu stále hrá naša pesnička, „Do you remember, do you remember, do you remember..."

Už nebude nič ako pred tým.

 

*

 

Plytko dýchala a snažila sa dvihnúť, ruky držala v obrannej polohe položené na hrudi pred sebou, obidve dolámane. Z hlavy jej stekali pramienky krvi, nohy zakliesnené, z jednej jej striekala prúdom krv. Neveril som... v stehne mala zarazené dvierka od kastlíka, ktoré rozrezali nohu, až na kosť. Snažil som sa tú vec z jej nohy dostať, ale nešlo to. Kričala od bolesti, že sa to nedalo zniesť. Posunul som sedadlo, okamžite noha povolila. Plast som z nej vybral, ale z rany začal mohutne striekať neuveriteľný gejzír krvi. Bože, stehenná tepna!

Bella! Bella! Vnímaš ma!?" pýtal som sa, lebo už nekričala.

Vytrhol som si opasok z nohavíc a zaškrtil jej nohu, ale krv sa rinula stále ďalej.

Vedel som, čo sa stane, stačí tridsaťpercentná strata krvi a nastáva smrť. Tak som opatrne vložil ruku do tej rany a snažil sa nájsť tepnu. Stlačil som ju medzi prstami a druhou rukou som tlačil na ranu. Nejako som ju tým posunul vyššie na sedadlo, ale okamžite sa začala dusiť, musela mať prerazené pľúca.

Pomôžte mi niekto! Pomoc! Je tu niekto? Zavolajte niekto záchranku!" kričal som, ale pomoc zatiaľ neprichádzala. Uprene som sa jej pozeral do tváre, oči sa jej striedavo otvárali a zatvárali, niečo chraptivo šepkala.

Bella, láska, vydrž. Len sa na mňa pozeraj, nezatváraj oči, všetko bude v poriadku. Áno?"

Vydrž chvíľku, pomoc je už tu, ešte minútu vydrž,” natiahol som sa, ako mi to moje ruky dovoľovali k jej tvári.

Mala prázdny pohľad, slabo dýchala a ja som počul, ako jej srdce spomaľuje.

Bol to taký zvláštny, krátky moment. Pozrela sa na mňa, akoby zrazu nabrala vedomie, pohla perami, niečo bezhlasne povedala. Úporne som sa ju snažil držať očami, tak ako som to vždy robieval, ale neudržal. Odvrátila odo mňa prázdny pohľad. Zomrela.

Bella, Bella, láska, prosím, pozri sa na mňa! Pozri sa na mňa!" zúrivo som kričal. Uvoľnil som si jednu ruku a triasol ňou. „Nie, prosím... Nemôžeš ma opustiť!"

Otvor oči láska, otvor ich, prosím!" Šialenstvo prišlo, zjavilo sa odkiaľsi z neba a nik to nedokázal zmeniť. Nemohol som veriť tomu, že sa to nedá zmeniť. Tento moment, v túto chvíľu bol... a zostával stále nezvratným. Bože, urob niečo... !

Zrazu ja som nebol sebou, na malý moment sa čosi zmenilo. Vesmír neexistoval, len to spojenie medzi nami, bolo to posledné, čo som od života dostal. Vedomie, že sme jeden celok, že budeme cítiť bolesť spoločne a umierať spoločne. Byť mnou, je byť ňou. Ja som ona...

A potom, už nebolo nič. Bola mŕtva.

Jej srdce už nikdy nebude biť, jej telo, už nikdy nebude dýchať a hriať. Naše dieťa v nej umrelo.

Zvieral som ju v naručí a plakal. Moju myseľ spaľovala krutá bolesť, ovíjala sa okolo môjho tela ako smrtiaca slučka a ja som ju nemohol vyvrátiť a ani stráviť. Prosil som a preklínal Boha, ale ten tu nikde nebol a ona už neprichádzala. Stratil som svoj život.  Ako budem žiť bez nej?

„Bože dobrý, Bella! Láska, prosím, neopúšťaj ma v tejto priepasti, kde ťa nemôžem nikdy nájsť. Buď tu so mnou! Ostaň! Prosím, neopúšťaj ma... Rozumieš?!“

Spustil som ruky z jej nohy, díval sa, ako jej z tepny vystriekava krv. Nič som necítil, môj mozog prestal myslieť. Naraz ma niekto schmatol za rameno a odstrčil, bol to záchranár, pravdepodobne niečo hovoril, alebo kričal, ale mne len čosi zurčalo v ušiach v rytme, ako otváral ústa.

 

*

 

Zhubná ničota rozdrvila kameň. Šťastie je iba sen a ja snívať nemôžem. Bolesť je skutočná ako tá cesta, ktorou som sa vybral. Pýtam sa sám seba, či je to vôbec bolesť, čo prežívam. Lebo pomenovanie na to, čo ja cítim, nemám.

Po roku neznesiteľného prežívania, ma rodina v dobrom úmysle presvedčila, aby sme sa presťahovali do Európy, ale bolo to jedno, už nič nedávalo zmysel. 

Možno... niekedy, ale to sa dialo málokedy, sa mi podarilo na nič nemyslieť.

Takto to už nemohlo ísť ďalej.

 

 

*


Rosalie, vrátim sa zajtra večer, zalovím si." Iba oznam.

Kývla na mňa, snažila sa o nejaký druh úsmevu. V myšlienkach mi poslala, že ma má rada.

Zo Švajčiarska do Talianska to bolo pár hodín autom. Ten muž, čo sme sa už dávno poznali, stál oproti mne a usmieval sa.

Posledné, čo som povedal v mojej dlhej existencii bolo: „Teraz..."

 

 


Tak toto je jeden z mojích prvých pokusov niečo napísať, tak majte so mnou zľutovanie.


Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

10)  kajka (18.03.2012 20:54)

Astrid, právě si mě donutila vyběhnout na balkon, zapálit si cigaretu a při tom se nekontrolovatelně otřásat pláčem. Napsala jsi to tak živě, že v mojí hlavě běžely jednotlivé obrazy jako film, který vlastně ani nechci vidět. Nechtěla jsem prožívat tu hrůzu, bolest a smutek, ještě teď mě z toho mrazí. Nejvíc mě zasáhlo, jak si je na začátku příběhu vykreslila jako normální "lidský" pár v běžné situaci. Dva lidé, kteří se milují. Pak prišel jeden jediný okamžik a všechno se změnilo. Bylo to děsivě reálný. Děkuju a omlouvám se, ale na pokračování se nevrhnu hned, nemám na to.

HMR

9)  HMR (26.12.2011 21:02)

Bosorka

8)  Bosorka (26.12.2011 20:26)

Ha, tak jsem se do tebe, má milá, pustila....a stojí to za to!

7)  VeruskaSkl (14.07.2011 23:28)

To bylo tak smutné:'-( :'-( :'-( Ale jinak krásně napsané

Twilly

6)  Twilly (16.04.2011 20:29)

Ambři, to je dobře žes to dala, tá tenhle kamikadze-styl miluju, vždyť právě proto čtu i tebe. Vy dvě ste na smrště jako stvořeny.

Astridku, si skvelá

ambra

5)  ambra (16.04.2011 20:25)

Astrid, já se odhodlávám. Řekla jsem si, že dát si znovu to, co už jsem protrpěla, mě obrní. Ale kdybys teď viděla, v jakém jsem stavu... Což je ale jistě důkaz, že je to naprosto a neoddiskutovatelně geniální

Twilly

4)  Twilly (24.01.2011 13:06)

Zlatino, túto chuťovku som si prečítala ešte raz. A ako som sľúbila, dobieham svoj rest. Poľutovaniahodný rest.

Táto poviedka, ma zasiahla na tom najsprávnejšom mieste. Revala som ako najatá a vieš čo? Je to dobre. Je to alternatívny sad end a tak som to aj CÍTILA. Myslím, že svojou snahou si vykreslila tú správnu emóciu. Silnú a smutnú, presne ako tvoj príbeh. Nebudem sa rozpisovať o tvojom umení používať slová na vyššie účely, bolo by to úplne zbitočné. Radšej uvediem vetu, ktorá ma oslovila najviac....

Za všetky
Byť mnou, je byť ňou. ----- je úžasná

ambra

3)  ambra (05.09.2010 09:44)

Snad poprvé mi došla slova, ale pár jsem Ti jich nechala u druhého Tunelu...

2)   (01.09.2010 16:18)

To... bylo tak smutné!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Ach!!:'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-(

eMuska

1)  eMuska (01.09.2010 11:43)

Mne sa asi niečo stane! Všetko bolo popísané neskutočne živo, videla som to pred sebou, počula, cítila... Všetko som prežívala ja sama so sebou. Z očí sa mi ešte stále rinú slzy, tiché vzlyky sa nedajú utíšiť... Čo si to so mnou spravila?! Dokázala si to napísať krásne a... s citom. Dokonale som vnímala Edwardovu bolesť, bolo to niečo strašné. Vieš nádherne písať, obdivujem ťa...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek