Sekce

Galerie

/gallery/opium.jpg

Táto jednorázovka, je voľným pokračovaním povieky Tunel Orange. Dej poviedok sa vzájomne prelína. Obe sú smutné a trpké. Edward a jeho smútok na pokraji šialenstva, sa stretnú s Démonom, ktorého sa on celú existenciu sám veľmi bál. 
+18

 

Tunel - cesta zatratenia

 

Opium

 

Pariž, o štyri dni neskôr.

 

Peklo... V jeho osídliach som sa už nachádzal pár dní. Môj život, moja žena, bola mŕtva. Bella bola mŕtva. Svetlá zhasli a slnko sa už navždy stalo vyhoretou, chladnou hviezdou.

Zabi sa, zabi sa... šepkal hlas. Zabi sa...

Ak by existovala iná cesta, trebárs ako v bájach, išiel by som a bojoval s drakom, aby som jej vrátil život, ale ja na rozprávky neverím. A na poučenie z nich, je pre teba už neskoro, privsadilo si moje podvedomie sarkasticky...

Dnes som po prvýkrát premýšľal nad Carlislovou sebeckosťou a pochyboval nad jeho rozhodnutím. Nemal  ma zobrať so sebou do tejto nepodarenej existencie, mal som skapať na tú chrípku, tam vtedy na tej posteli, tak by to bolo správne. Ako oživená zombie, to som ja. Áno, presne! Hororový pandrlák, ktorý nie a nie skapať. Toľko som sa o ňu bál, že som ju nakoniec aj tak stratil - svojím vlastným zavinením. Bezohľadnou sebestrednosťou a presvedčením, že som neomylný... upír.

Chcem sa zblázniť! Chcem sa pomstiť za to, ako sa so mnou osud zahral! Ale, vlastne... To ja som sa zahrával s osudom, že som ju do týchto mojich sračiek zatiahol. Vždy som o sebe vedel, že som vrah, ale teraz to bol definitívne nezvratný fakt. Hm... To je jedno, nič týmito blbými úvahami nevyriešim. Nie je čo riešiť.  Tak je to presné.

Odchádzal som z Paríža, bol som podpísať nejaké papiere na transport mŕtveho. Mojej mŕtvej lásky, domov do štátov, domov do Forks. Poletím s ňou v tom nákladnom lietadle, nikto to nezistí. Nemôže tam predsa byť sama, to by som nezniesol. Predstava, že tam mohla byť sama, ma sužovala strachom. Vyšiel som z ponurej budovy veľvyslanectva.

Dnes...

Moje auto už mohlo ísť rýchlejšie, už áno! Pochytil ma šialený smiech. Dobre, dosť! Edward, odjazd do hotela. Trpel som samomluvou, ako dementný ded, ale taká malichernosť, ako debatovať sám so sebou, ma predsa nemohla rozhodiť.

...

Prechádzal som tunelom Alma, mohol by som nabrať ten stĺp, kde to ukončila Dianna, ale to by mi nepomohlo. Však som nesmrteľný! Ha! Naveky skamenený idiot. Asi by to skôr neprežil ten stĺp, určite by to neprežil. Menil by som s ňou karty teraz hneď, s Diannou.

Hlavný ťah na juh bol doslova posiaty prostitútkami a chlapmi, čo ich pasú. Plnohodnotný život, iste. Sladká vôňa heroínu zmiešaná s krvou z jaziev týchto pracovníčiek, ma prinútila spomaliť auto. V opare dusného letného večera sa tu promenádovali prostitútky všetkých rás a veku. Tá vôňa pižma, čo sálala z ich tiel, voňala hebkou esenciou hľúzovky a opia. Také čosi dokážu namiešať len čarodejnice. Zastavil som. Pod podjazdom viaduktu stálo dievča, bolo snáď stratené. Biela, priam priesvitná pokožka sa jej trblietala ako hviezdny prach v chladnom svetle nočných lámp. Naraz mi ten kúzelný zjav zamával, usmiala sa na mňa, oči mala smutné a rozmazané od sĺz. „Salut!“ vykríkla.

Cestou k autu točila naschvál bokmi, na tých podpätkoch jej to ale dobre nešlo. Cez tričko jej presvitali bradavky, potiahla si nenápadne nižšie výstrih a naklonila sa k oknu môjho auta. Do očí, až k nosu, jej padla lokna ohnivo červených vlasov, našpúlila narúžovanú pusu.

„Ahoj, nechceš si pokecať?“ zašušlala po francúzky.

„Pokecať...?“ Ako sa baví s prostitútkami, tak to som fakt nevedel, ale rozptýlila ma. Tie jej modré oči mali odtieň holubičej šede. Vôbec celá bola rozprávkovo krásna. Nemohla mať viac než sedemnásť.

„Chéri... Chceš sa mnou dohodnúť? Hm...? Urobíme to tu, za tou búdou,“ ukázala prstom do tmy. „Alebo u teba v aute?“ nahodila vážnu tvár obchodníka. Chcel som povedať nie, ale proste som povedal áno, som blbec. Čo tu vlastne hľadám?

„Áno tu, alebo áno, v aute?“ prebrala ma z myšlienok. „V aute...“ Nemal som predstavu, čo bude ďalej, nasadla. Do auta s ňou prenikla sladká vôňa mäkkého opia, ktoré som cítil z jej krvi nasýtenej heroínom.

„Prachy teraz,“ nadstavila ruku. „Päťdesiat euro chcem,“ utrela si usmoklený nos.

Vyhrabal som peniaze z vačku, mal som u seba hotovosť asi tritisíc euro, ale nemal som päťdesiatku, iba samé stovky, rozmeniť asi nemala. Jej pohľad spadol najprv na peniaze a potom do mojich očí, srdce sa jej rozpumpovalo z toho balíka peňazí. Podal som jej stovku. V jej hlave sa hádalo sto protichodných myšlienok. Či ma má zabiť s tým vreckovým nožom čo má v taške. Či zavolať nejakého Manuella, aby ma spolu okradli, nakoniec sa rozhodla, že pôjde so mnou a okradne ma sama, keď zaspím. Pohol som sa vpred.

„Kam by si chcela ísť?“ Mal som potrebu pri nej chvíľu ostať. Bolo to choré.

„To je fuk.“ Zmyselne si oblizla pusu, díval som sa na jej jazyk, ako pomaly obkresľuje kontúry hebkých pier...

"Chéri?" Naklonila sa ku mne.

„Prečo si plakala?“ spomalil som auto. Ošila sa. „Ts... no, vykašľala som sa na zákazníka a Manuell, vieš to je môj priateľ, on...“ prehltla vzlyk.

„On čo?“ spýtal som sa nahnevane, lebo som už vedel, čo jej spravil. „On je... Kopol ma, ale určite to tak nechcel.“ Keď to dopovedala, tá hrôza sa jej premietla znova v hlave; Kopol ju, do brucha. Mohol by som toho jej pasáka zabiť. O jedného Manuella viac, či menej... A zrazu mi to všetko došlo. Už viem, čo toto všetko znamená. Som pes, ktorý už nemá svojho pána. Ha... ! Jak smutné. Asi, snáď, teraz prilnem ku každej kurve, ktorú uvidím náhodou plakať na ulici. V duchu som sa smial.

„Ako sa voláš?“ spýtal som sa. Mala by mať krásne meno, keď bola tak okúzľujúca.

„Isabell,“ zavrnela krásne francúzky. Neviem čo videla v mojom výraze, ale zatvárila sa zhrozene. Chcela niečo povedať, ale zastavil som ju zdvihnutou rukou. Pokýval som hlavou, aby bola ticho.

„Isabell...“ zašepkal som si to jediné meno pre seba. (poznámka autora: Táto Isabell je len menovkyňa) Preradil som späť na dvojku, mercedes vyletel vražednou rýchlosťou vpred.

„Wuau! To je paráda!“ vykríkla a otvorila okno, mávala rukami, akoby lietala. Smiala sa, pritom mala zatvorené oči. Potešilo ma to, len preto, že mohla byť na chvíľu šťastná aj ona. Mohla byť šťastná aj za mňa, to som ja už nemohol a ani nechcel.

„Mám tu pri Cocofontaine prenajatý hotel, tak ak by si chcela... ?“

„Oui, strašne rada, chéri. Tak odboč sem z tejto blbej ulice, ukážem ti skratku,“ pomrvila sa nespokojne, nechcela, aby nás tu niekto z jej kumpánov videl. Bol som pre ňu veľká ryba a nechcela sa o nič s nikým deliť. Tak som jej to aspoň vyčítal z hlavy.

Skratka fungovala, zaparkoval som.

 

*

 

Vyzliekla si priesvitný svetrík, chcela mi byť chrbtom, preto že si myslela, že má pekný zadok. Tak hlúpe. Bola veľmi krásna, nerozumel tomu, že sa musí ešte na niečo hrať.

„Ukáž mi kde je toaleta a, prosím, toto si vezmi,“ podávala mi čosi do ruky, som na to hľadel čo to je. Asi som sa tváril nechápavo.

„To je kondom, oui, chéri?“

„To ja nechcem,“ vypadlo zo mňa automaticky. Zatvárila sa znova ako obchodník. „To bude ale drahšie...“ našpúlila pusu. Napadlo ju, že som jej dal päťdesiatku naviac, ale skúsila to aj tak.

Vytiahol som ďalšiu stovku z nohavíc. Jej myseľ sa rozblikala radosťou. Pár krokmi priskočila ku mne, nahodila podmanivo krásny úsmev, zľahka  ma chytila medzi nohami a obtrela sa o mňa ako mačka. Démon zapriadol: Mňau... Schmatla peniaze a zmizla za rohom.

Chvíľka sa zmenila na chvíľu a zhubné myšlienky boli späť. Čo to robíš, ty idiotský kretén? Odvezieš ju teraz hneď späť, toto nie si ty, toto je choré. Ešte si nezmyl z rúk krv vlastnej ženy.

Ale, aj tak sa to vyčítavé svedomie nemuselo báť. Toto tu môže ublížiť iba tak mne, nikomu inému. Láska k mojej mŕtvej žene bola tak silná, že samotná moja myseľ bola na to krátka. Nie! Okamžite ju odveziem, určite ju musím odviezť, toto nie je správne. Posadil som sa na terasu a čakal.

Nepočul som klopkanie jej podpätkov, bola totiž bosá keď prichádzala, otočil som sa. Ten výjav mi vyrazil dych. Mala na sebe len biele nohavičky a cez ramená krásnu tmavomodrú saténovú štólu YSL, čo našla v kúpeľni. Bola to Bellina šatka, mal som ju zloženú na veciach. Kúpil som jej ju v Nice pred pár dňami. Nič som nepovedal, možno som mal, ale to mi ju aj tak nevráti.

„Mal by som ťa odviesť naspäť,“ povedal som vážne. Zatvárila sa smutne.

„To ti mám tie prachy vrátiť?“ Videl som jej v hlave strašlivú predstavu strachu, čo s ňou bude, ak o tie peniaze príde.

„Nie, tie si nechaj.“ Potrebovala ich viac ako ja. Chvíľu len tak postávala a dumala, naraz ku mne prešla rýchlim krokom.

„Nepáčim sa ti?“ Bola to výčitka. Pozerala na mňa spod strapatej ohnivej ofiny.

„Nie, to nie, si krásna. Ale to určite vieš aj sama,“ usmial som sa na ňu. Lichôtka sa jej páčila.

„Neviem čo sa ti stalo, naozaj, ale chcem ti pomôcť. Oui?“ To nemohla, nemala ako. Krásne bolo, že jej myšlienky zneli odrazu úprimné. Chcel som ju pohladiť po tvári a nejako jej to vysvetliť, ale nezvládol by som o tom prehovoriť ani slovo. Nemôžem o tom hovoriť s nikým. Smutne pokrčila ramená.

Cudzia kráska, čo to vo mne vzbudila, že je tu so mnou? Bolo v nej čosi, čo som poznal. Nevidel som to, ale vedel som, že to tam je. Osud sa s ňou pohrával, urobil z nej trosku v rukách pasákov. Nie, nedokážem ju ochrániť. Nechcem.

„Máš cigaretu?“ Vrátila ma do reality. „Nie.“ Prešiel som okolo nej, chcel som jej ísť po veci, aby sa obliekla. Chytila ma za ruku, potiahol som si ju späť, ale ona ňou trhla znova naopak.

„Choď sa obliecť. Nechcem od teba nič.“ Myslím, že som znel dosť zreteľne.

Neposlúchla ma, chytila mi ruku a priložila si ju na krásny veľký prsník. Ucukol som, ale nakoniec som ten horúci zázrak poťažkal v dlani. Vzrušene vydýchla, keď som palcom prešiel po stvrdnutej bradavke.

Démon osedlal divokého koňa, dych sa prehĺbil. „Ver mi, bude lepšie, keď pôjdeš domov,“ zašepkal som jej do vlasov, pritisla sa bližšie.

„Ver mi, že nie...“ šepkala zvodne francúzky a bezostyšne prešla rukou moju stuhnutú erekciu. So zastonaním ma zľahka oblizla na krku.

Načo odolávať peklu, keď sa tak krásne núka?

„Dobre, tak nie...“

Už som nechcel prestať. Jemne som jej prešiel po krivke pŕs a bokov, ruka ostala stáť v nohavičkách na jej vlhkom ohanbí. Vtisla sa mi viac do dlane a potom odstúpila, aby spustila štólu na zem. Ukázala mi tú omračujúcu krásu. Plné tvary, štíhly driek, veľké prsia a to celé zabalené v striebristo-bielej hodvábnej pokožke. Vyzerala ako biely ranný obláčik. Okrem tých ohnivých lokien, nemala na sebe ani chĺpka, bola hladká ako slonovina.

Dunivý príliv mi hučal v hlave a vracal sa so silnejšou intenzitou do mojich slabín, stále znova a znova. Z hrude mi potichu rezonovalo vzrušené vrčanie. Pristúpil som bližšie k nej a oprel ju o stenu. Kráska ma vítala s koketným úsmevom, zaleskol sa jej jazyk medzi rúžovými perami, kľakla si. Zavrel som oči a predstavoval si, že to robím s mojou láskou.

„Ježiš, si studený ako mŕtvola.“ Otvoril som oči. Bože, aké príznačné... Akoby jej to nemohlo byť jedno. Chytil som jej ruku a stisol, aby ma držala ešte pevnejšie.

"Pevne ho drž."

Jej teplý dych rozpaľoval moje chladné triesla. Ach. Bol som uvoľnený, chvíľku môžem... iba malú chvíľku budem uvoľnený. Pritiahol som si ju za vlasy pevnejšie k sebe, rúž mala rozmazaný, vyzerala ako baroková bábika. Zdvihol som ju za zadok a oprel o drevenú komodu, roztiahla nohy. Košeľa, nohavice, jej nohavičky, vnikol som do nej. Vykríkla tým silným spojením. Chvíľu som len tak v nej stál a splýval s ňou.

Slastne priadla, hľadela mi uprene do očí, čakala na mňa. Zobral som jej ruky, priložil jej ich nad hlavu, na okraje nábytku, aby sa držala. Bola predo mnou roztiahnutá a naservírovaná, ako obetný pokrm. Prehla sa, keď som sa v nej pohol, ako kôň, keď ho šľahnete bičom. Nezačal som pomaly, bol to cval hneď od začiatku.

„Poď, poď, šukaj ma silno,“ vyrážala za každým prírazom, špúlila pusu, zavrčal som, usmiala sa. V dlaniach som držal jej oblé boky. Obopínala ma mäkkými stehnami zvonku a zvnútra horúcou epitéliou vlhkej pošvy. Mala tak elastické telo oproti tomu môjmu tvrdému a kamennému, ktoré si ju bralo hlbšie a hlbšie.

Telo s telom besnilo, jej adrenalín sálal pokožkou, cítil som ho na jazyku, chutil ako novocain. Strácal som rozum, démon búšil, miloval hrubý sex. Bože, to teplo... to teplo.

Rozum sa zbláznil, nahováral mi, že som s ňou. Si v nej! Iba v nej! Bella! Bella! Bella! „Bella!“ kričal som to meno. Jej meno... Tej kráske to mohlo byť jedno, bola tým čím som chcel. Začínal som byť na konci s tým, aby som sa ešte udržal. Spomalil som, kráska sa rozvzdychala viac.

„Robíš to krásne... Ešte, ešte,“ šepkala do mojej dlane a oblizovala mi prst.

„Pohryz ma...“ zapriadla zmyselne a chytila si blankytne biely prsník, jazykom si dočiahla na bradavku. Vzbĺkol vo mne oheň, hruď mi pla silným dychom. Pohľad na ňu ma besne hnal k vyvrcholeniu. A ona to chcela... „Kusni ma sem,“ ukazovala mi, hladila sa, oblizovala si pery a zvierala ich jemne pootvorené. Vzrušenie sa už nedalo ukočírovať. Rýchlosť na hranici toho, aby to vôbec fyzicky zniesla sa blížila na kumulačný vrchol. Rozkričala sa, už nevzdychala, vyrážali z nej hlasné výkriky. Krvácala z pošvy, démon vyceril zuby. Nemohol som to nijako zastaviť a napokon som sa do nej mohutne vystriekal.

Démon plesol bičom. Čierne oči nehľadeli, ale mali zamerané. „Bože, stoj pri mne...“ zaplakal hlas toho nešťastníka.

Pozrela sa na mňa... usmiala sa - naposledy.

Nebude plakať dievča, už nikdy...

Pohrýzol som ju.

Hrýzol som ju znova a znova. Na krk, na rameno, pod pažu poranene tepny začali vystriekavať jasne svetlú krv. Vyplašený pohľad belasých očí som registroval, ale súcit naraz neexistoval, existovala iba opojná, sladká krv... Démon hltal, pri tom diabolsky vrčal, ale kŕmili sme sa spoločne ako smečka supov. Roztrhal som ju ako zviera. Krásne telo krvácalo v kaluži krvi. Sladká Venuša, krásna prvosienka, už nebola.

Vyšiel som zo sprchy.

 

*

 

Letisko bolo prázdne, pozeral som sa ako ju nakladajú. Prepravná sivá rakva sa leskla vo svetle letiskových reflektorov. Na ten výjav nikdy nezabudnem. Vyšiel som dverami von.

„Prosím, pána Cullena, aby sa dostavil k nákladnému terminálu číslo sedem. Pán Cullen, vyjdite k nákladnému terminálu sedem. Ďakujem...“ ozvalo sa halou.

 

*

 

Kam dokáže zájsť šialenosť, ako ďaleko? Pôjdem s ňou? Budem pokračovať v ceste, tam do tej prázdnoty?  Bella, hovor so mnou, chcem ísť tam, kde si ty...

Povedz...



 

Astrid

 


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Astrid

15)  Astrid (19.03.2012 23:18)

kajko, ahoj, vidím, že si dávkuješ tento môj bolestný vývar. Som moc rada, že sa Ti to páčilo. Ďakujem.

kajka

14)  kajka (19.03.2012 14:51)

Astrid, bylo to neskutečně nádherné! Skoro jsem nemohla dýchat.
Chápu, že moc lidí tvou povídku komentovat nebude, protože na to dost dobře slova nestačí.
Chci ti hlavně strašně moc poděkovat, protože teprve díky tobě jsem pochopila, jakého netvora v sobě Edward ukrývá. Ať už jsem četla cokoliv (včetně originálu), stále mi to nedocházelo. Až teď. "Démon hltal, pri tom diabolsky vrčal, ale kŕmili sme sa spoločne ako smečka supov." Prěsně v tomhle okamžiku, díky tvým slovům.
Ta povídka je geniální, jsi úžasná spisovatelka!

HMR

13)  HMR (26.12.2011 21:03)

Bosorka

12)  Bosorka (26.12.2011 20:37)

Vau.... jako, co mám k tomuhle napsat, aby to nevyznělo jako blábol? Protože jsem opravdu unešena!

ambra

11)  ambra (16.04.2011 20:45)

Ach, Astrid... :( :( :(

Twilly

10)  Twilly (24.01.2011 13:52)

:D :D :D

Astrid

9)  Astrid (24.01.2011 13:48)

To je fajn aspoň ostaneš verná svojmu manželovi žiadne rohy netrčia:D

Twilly

8)  Twilly (24.01.2011 13:44)

Ani netušíš, koľko námahy ma to stojí, ale jeho výzor je ako uzda, ktorá ma nakoniec URČITE UDRŽÍ

Astrid

7)  Astrid (24.01.2011 13:25)

Omg, Ty si tu!! nieže tam skočíš po tom Tvojom kolegovi aj s nejakým bičom:D :D
A díííky Ti drahá

Twilly

6)  Twilly (24.01.2011 13:22)

Astrid, tak tu si ukázala silu svojho umenia... bolo v tom všetko, čo už o tebe viem. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje, lebo ešte stále nedokážem chytiť ani vlastný dych. Emócie mnou šijú a ja, rovnako ako tvoj temný kôň, vybičovaný vášňou, dobieham do cieľa.

Nádhera

Astrid

5)  Astrid (05.09.2010 13:18)

jéééžiš, čo som to len ja spáchala. ambra, prosím ťa, ja som to tak nemyslela. Drzo škemrať o koment som nechcela, to nie. Proste len mám predstavu o tom, ako si to niekto prečíta, ak vôbec pride ku koncu a ? ostane len kukať bez známky emócii, iste rozprúdi to protichodne city. hm.. Ja viem, že táto séria je, ja neviem, obrazne povedané, ako keď lekár povie pacientovi zlú správu a on potom kuka do blba s prázdnou hlavou.
Išlo mi len o to, seria Tunel je pre mňa srdcová záležitosť, keď som ju písala, možno to bolo aj tým, ale tá tvrdosť sa nejak vyplavila zo mňa a mne sa uľavilo. Je to psycho, to je fakt...
ambra tvoja chvála mi je drogou a ja sa hanbím, že som o ňu požiadala. Som strašná, nafackovala som si, ok?
Gina, mám radosť z komentu, ani si nevieš predstaviť akú.

ambra

4)  ambra (05.09.2010 09:40)

Astrid, dobrá povídka člověku běží před očima. Tunel Orange mi běžel od prvního písmenka, ale tím se mi stal skoro k neunešení. Těhotná Bella umírá Edwardovi pod rukama a ještě jeho vinou... Dva dny jsem z toho chodila úplně zmátožená. Což nic nemění na faktu, že je to napsáno naprosto geniálně... U této povídky to opět samozřejmě fungovalo stejně - od prvního písmenka. A vůbec nevím, co k ní dodat, protože jakékoliv moje řeči pod TÍMTO se budou rovnat rouhání. Pod tímto se dá jen mlčet, plakat a obdivovat autorku, která se dokáže tak vžít do svých postav, že čtenáři jsou jen lapené trosky... Jinak chápu, že to lidi moc nekomentují, protože původně jsem byla schopná jen tohoto: :'-( :'-( :'-(

gina

3)  gina (05.09.2010 03:15)

Hrozný elaborát? Nič krajšieho a smutnejšieho som nečítala. Astrid, tvoje písanie je to najlepšie, čo sa mi kedy dostalo pod ruky. Tak ja kupujem nehorázne drahé knihy, pričom najlepšiu autorku mám tu, len naťukám jednu stránku a objavia sa mi tie najlepšie príbehy. Nemám slov. Toto je tak smutné a deprimujúce a tak neskutočne sa mi to páči. Som úplný blázon, ale som pobláznená TVOJIMI poviedkami. Pre mňa si najlepšou autorkou, ale vážne.

Astrid

2)  Astrid (05.09.2010 00:22)

Ajáj, toto bude dejavu, tento môj prehrešok nikto nechce komentovať, čiže ste si všetci asi antidepresíva nedali, čo? )))
Ale jedného tu mám, čo vie oceniť aj tento hrozný elaborát, ďakujem Michal. Som rada, že to pohlo tvojími emóciami.;)

1)   (04.09.2010 17:38)

Och!
Něco tak neskutečně nádherného, jsem viděl - na těhle stránkch - asi jen pětkrát
Bylo to nádherné, i když to bylo smutné

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Seth Clearwater