Sekce

Galerie

/gallery/217626_1646039322154_1572051095_31270828_4170742_n.jpg

Naši stroskotanci sa spoznávajú s Cullenovcami. Akos a to celé vyvinie? Vaša, Noelin. :)

Princezná alebo šlúžka?

 

Ako? Kedy? No, to je jedno. Nejako sem prísť museli.

„Kto ste?“ opýtal sa pevným hlasom Eric.

„To by sme tiež radi vedeli.“ Vôbec mi nepripadal ako na fotke. Tam, bol iný. Pripadal mi ako veľké dieťa, ktoré vyzerá nebezpečne, ale ako náhle sa usmeje, viete, že je len bláznivé a hravé. No teraz z neho išiel strach, rešpekt, ale niekde hlboko bola ukrytá neistota.

Moje oči behali z jedného na druhého a chceli zachytiť každý milimeter ich krásy, mužnosti, sexepílu, príťažlivosti, šarmu...

„Čo je ti smiešne?“ Počula som v Lucasovom hlase rozhodnosť. Bol pripravený brániť nás hockedy, aj keď k tomu nebol dôvod.

„Edward,“ prihovoril sa mu blondiak s levou hrivou, plnými perami a skúmavými očami. Jeho pery sa pohybovali naďalej, lenže z nich nevyšiel ani jeden hlások. Až teraz som si všimla, že sa Edward, ako ho nazval, povýšenecky uškŕňa. No pri ďalšom pohľade na svojich priateľov zmĺkol.

„Kde máte loď?“ vyhŕkla som, keď som si spomenula na to závažné.

„Tak, to pŕŕŕ,“ prehovoril Edward. Jeho hlas bol taký odporný, odporne príťažlivý, ale odmietavý, neprípustný, nepriateľský.

„Naša loď už odplávala, a tak skoro nepríde, až po dažďoch.“ Ten blondiak si Edwarda vôbec nevšímal. Bol slušný a vôbec na nás neútočil, na rozdiel od Edwarda. Znova sa uškrnul. Ide mi na nervy!

Svoj pohľad som presunula na toho svalovca. Prekvapilo ma, že sa na mňa díva, ani si nevšimol môj pohľad. Skúmavo mi hľadel do očí, akoby v nich niečo videl. Odvrátila som hlavu, pretože mi to bolo trápne.

„Nesadneme si?“ zdvorilo sa spýtal blondiak.

„Kľudne.“ Lucas stále odmietal pristupovať milšie, nedôveroval im. Ale veď im nedôverujem ani ja, tak čo sa čudujem?

Nesmelo som otočila hlavu späť k nemu. Ešte stále na mňa hľadel. Bol ako v tranze, nevnímal nič.

„Emmett,“ okríkol ho potichu Edward cez zaťaté zuby. Vtedy sa prebudil. Hneď kráčal za Edwardom. Akoby sa vôbec nič nestalo, akoby tu vôbec nestál a nepozeral na mňa.

Rýchlo som dobehla za nimi a sadla si vedľa Lucasa. Ten ma objal okolo ramien a jemne pritisol k sebe. Nevadilo mi to, teraz som povzbudiť potrebovala. Oni traja si sadli oproti nám.

„Som Jasper,“ predstavil sa. „Neviem, čo tu robíte, ale začnem ja. Tento dom...“ Ďalej som ho nepočúvala. „Emmett.“ Bežalo mi hlavou. Zvláštne meno. Taktiež Jasper a Edward. Kašľať na Edwarda. Myslela som si, že bude v pohode. Veď na tej fotke boli všetci, takí... dokonalí, milí, priateľskí, aspoň z výrazu tváre. Tak prečo je takýto? A prečo ma to prekvapuje, trápi? Lenže, mala som pocit, že bude iný, netuším, čo to bolo, ale väčšinou sa môj úsudok nemýli. A tento krát sa zmýlil na plnej čiare. Edward nie je milý, inteligentný. A Emmett nie je bláznivý a priateľský.

„... priniesli nás sem rodičia, lenže tí odišli na dovolenku na opačnú stranu planéty, a ako som už povedal, prídu až po dažďoch.“  Začala som trochu vnímať, ale môj vnútorný hlas sa ozval znova. „Ako ich môžem odsudzovať? Možno takí sú, len nemôžu byť priateľskí a sami sebou, keď majú v dome cudzích ľudí,“ hovorila som vnútri sama so sebou. Ale dosť!

„Kedy majú tie dažde prísť?“ pýtal sa Eric.

„Zajtra. Skončia o tri mesiace,“ odpovedal mu Jasper.

„Ale teraz hovorte vy. Ako ste sa sem dostali?“

„A, čo robíte v našom dome?“ doplnil ho nemilo Edward.

Slova sa ujal Eric. Prerozprával mu celý náš príbeh. Bolo to ako z nejakého filmu, až na to, že my sme skutoční.

„Samozrejme, že tu môžete zostať. Vyhadzovať vás nebudeme. Je to strašné, čo sa vám stalo, takže sa tu cíťte ako doma.“ Jasper bol veľmi milý. Bola som mu vďačná. Ale netuším, ako tu prežijeme toľkí ešte tri mesiace. Jedlo sa pomaly míňa a keď prídu dažde, do lesa sa nedostaneme.

„Mám pocit, že oni sa tu tak cítia už dávno.“ Sarkasticky odfrkol.

„Jasper,“ oslovila som ho, „veľmi pekne ďakujeme,“ usmiala som sa.

„Veľmi pekne ďakujeme.“ Napodobnil ma Edward.

„Nemáte za čo. Edward, porozprávame sa.“

„A načo? Je mi jasné, o čom chceš hovoriť, ale nemám záujem.“ Otočil sa a mieril si to hore po schodoch, Jasper za ním ihneď vybehol. Emmett tu ostal s nami.

Nastalo trápne ticho, nikto nevedel, čo má povedať, hlavne pred Emmettom. Pozrela som sa na hodinky, bolo niečo po pol druhej, najvyšší čas variť obed. Vstala som z gauča a Emmett ako na povel so mnou. Odrazu sa na nohy postavil aj Lucas.

„Idem len uvariť obed.“ Pretočila som oči. Rýchlo som obišla Emmetta, ale jeho zaťatie pästí mi neuniklo tak, ako jeho omamná vôňa. Cítila som z neho kolínsku, ale aj jeho osobnú vôňu. Nesmrdel ako chlapi, on nádherne voňal. Jeho vôňa bola podobná lepkavej mucholapke, ktorá muchy priťahovala. V tomto prípade som bola tá mucha ja.

Radšej som sa spratala do ten miniatúrnej kuchyne a začala vyberať veci. Mala som v pláne urobiť niečo rýchle, pokiaľ nás doma nečakalo prekvapenie v podobe troch chlapov. Takže vyhralo jedlo, ktoré mi zaberie najviac času, lasagne.

Čakala som, že za mnou niekto príde. Veď tam ostala Luss, Lucas a Eric len s Emmettom. No nie. Miesto toho sa z izby ozýval smiech a rôzne otázky Luss. Balila ho, ona ho balila!

„Ja tomu neverím!“ Jej smiech som počula veľmi dobre a jej koketný hlas tiež.

A dosť! Ja si tu môžem ruky zodrať a ona ani prstom nepohne, a ešte k tomu si aj zbalí chlapa!Zásteru som hodila o linku a naštvane kráčala do obývačky.

Čo to robím? Veď je to moja najlepšia priateľka. Ale keď Emmett je taký sexy. Noni, nechaj to tak, pekne sa venuj vareniu, pretože budeš kŕmiť ďalšie tri hladné krky.

Dotancovala som späť do kuchyne a už nič iné si nevšímala. Len mi vždy pripadalo zvláštne a nepochopiteľné, prečo tu elektrina funguje. Odkiaľ sa berie? Chápem, že tu nie je signál, ale ako je možné, že elektrina áno.

„Vonia to úžasne,“ pochválil ma Eric a objal okolo pása.

„Aspoň niečo príjemné,“ zamumlala som si.

„Hmm?“

„Ale nič,“ usmiala som sa na Erica.

Pomaly som ho obišla a presunula sa k „hrdličkám“.

„Budete jes-“ nemohla som ani dokončiť vetu, pretože to, čo som videla, hovorilo za všetko.

Luss sedela obkročmo na Emmetovi a jemu to očividne nevadilo. Držal ju za pás a ona mala na tvári blažený úsmev.

„Ahoj, Noé. Večera je hotová?“ pýtala sa, akoby bolo všetko v poriadku. Či je večera hotová?! Škoda, že nie je blond, tá debilita by sa ľahšie vysvetľovala!

„No, je!“ zaklipkala som falošne očami.

Emmett odrazu vstal, Luss od seba odtiahol a znova sa pozeral iba na mňa.

„Kto sa nasťahoval do mojej izby?!“ vlietol tu Edward.

„Edward, prestaň.“ V tesnom závese za ním išiel Jasper.

„Pýtam sa ešte raz, kto sa nasťahoval do mojej izby?!“ cedil skrz zuby.

„A ktorá je tvoja?“ radšej som ho ešte viac nedráždila.

„Druhé dvere v pravo!“ štekol na mňa.

„Ukľudni sa,“ dohováral mu Emmett.

„To, ja,“ pípla som potichu.

Prešiel ku mne, hrubo ma chytil za lakeť a ťahal hore.

„To bolí.“

„Teraz si pekne všetkých tých pár vecí poberieš a vypadneš z mojej izby!“ vrieskal po mne celý čas a stisk ešte viac spevnil.

V izbe za mnou zamkol dvere a ešte dodal.

„Keď skončíš, poupratuj. Nechcem tu byť v špine!“ Mala som pocit, že tou špinou myslel mňa. Všetko zamkol. Dvere smerom von na pláž a aj dvere zo spálne dnu. Bola som ako väzeň vo vlastnom dome. Akurát, že ten dom nebol môj. Lenže nič to nemenilo na tom, že som sa cítila ako posledná handra.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek