Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

1. kapitola - Vitaj v pekle, maličká...

 

 

 

Prológ


Mladá žena sedela schúlená do klbka na príliš malom kúsku plesnivejúcej slamy, ktorá mala pôvodne slúžiť ako podstielka. Kolísavý pohyb lode jej nerobil dobre a  takmer nepretržitá chuť vydáviť si aj to posledné zo žalúdka, ju neopúšťala počas celej tejto príšernej cesty. Aj tak jej neostávalo nič iné, len si zvyknúť a pritom dúfať, že táto plavba smrti už dlho nepotrvá. Túžila sa opäť postaviť na pevnú zem.


1. kapitola


„Dunhillová!“ zrúkol nejaký hlas tesne pri jej uchu a čosi plesklo so šplechnutím na zem vedľa nej.

Mladá žena poplašene vytreštila oči a inštinktívne zdvihla ruky  pripravené k obrane neprirodzene vystupujúceho tehotenského bruška na jej vychudnutom tele. Ešte pred pár mesiacmi by sa sama štítila osôb s rovnako nelichotivým vzhľadom, aký má teraz ona. Špinavá, dotrhaná, vycivená a zdecimovaná, jednoducho ľudská troska.

Cesta do pekla zvaného trestanecký tábor s naoko idylickým menom Kakadu Island v Novom Južnom Walese a navyše vo vysokom štádiu tehotenstva, nie je veru nič príjemné.

„Ak to nechceš, nájde sa tu dosť krkov, čo to zožerú aj s miskou!“ vrčal ten odporný smrad, čo si tak nafúkane hovoril dozorca. Vzápätí sa ozval jeho škrípavý chechot. Mala dojem, že si na ňu zasadol už od začiatku. Netušila, čím ho tak strašne priťahuje, prečo jej neustále ubližuje, ako fyzicky – čo by ešte zvládla, ale horšie je znášať ho psychicky.  Jediné na čo prišla, bol len holý fakt, že je to surový sadista a ona priam ukážková obeť.

Skôr, než jej stihol opäť odkopnúť misku s tou nechutnou šlichtou z dosahu, po nej chmatla tak dravo, ako to jej zdravotný stav dovoľoval. Zatvorila oči a hľadala všetku odvahu na zjedenie toho hnusu.

Znova sa zachechtal a Annie aj za pevne stisnutými viečkami videla jeho kiahňami znetvorenú vyškerenú sadistickú grimasu, ktorá mala pravdepodobne predstavovať úsmev. Bola presvedčená, že ju tento obrázok bude strašiť do konca jej života.

Kdesi, dva rady za jej kavalcom, sa ozval niekoho nekontrolovateľný kvílivý plač. Tu dole v podpalubí plakávali všetci, bez rozdielu či šlo o ženy alebo chlapov. Tento plač upútal dozorcovu zvrátenú pozornosť a Annie tým získala čas.

Rýchlo, hltavo a nekultúrne, do seba vpravila tú gebuzinu. Musela byť silná, už len kvôli dieťatku. Na nej samotnej už aj tak nezáleží. Jej úbohý život stratil smer aj svoju cestu v tej chvíli, keď jej oznámili, že Mathew, jej láska, jej najdrahší manžel, je mŕtvy.

Prázdnu misku položila od seba čo najďalej tak, aby o jej osobu dozorca už viac nezavadil pohľadom ani len náhodou.

Poskladala sa na kavalci do klbka, tuho si rukami objala hrubou reťazou obopnuté boľavé členky a jej myseľ odišla tam, kam sa utiekala vždy, keď jej bolo najhoršie. Do spomienok.

Písal sa rok 1850. Annie stála v bielom pred oltárom a dívala sa do orieškových očí Mathewa Dunhilla. Toho najkrajšieho a najnežnejšieho muža, akého kedy strela. Pred malou chvíľou ju celú rozochvenú priviedli k NEMU, aby naveky spečatili svoju lásku svojím sľubom a ona sa po prvý raz v životen ničomu nebránila. Ona, večná rebelka, dcéra ctihodného otca McBrida, božieho služobníka anglikánskej cirkvi.

Matthew bol Anniiným opakom. Bol tichý, nekonfliktný a večne vyškerený od ucha k uchu. Žiarivé orieškové oči sa neustále usmievali na celý svet a dokazovali to aj jemné vejáriky mimických vrások. Na Matthewa sa vždy dalo spoľahnúť, bol zodpovedný a veľmi pracovitý. Napriek tomu, že pochádzal iba z rodiny vidieckeho učiteľa, mal ambície, ktoré ho zaviali na námornú akadémiu a on, ako jeden z mála takmer nemajetných, ašpiroval na dôstojníka flotily jej veličenstva, kráľovej Viktórie.

Keď Annie požiadal o ruku, skoro omdlela od radosti. Po prvý raz v jej živote. Ona predsa nebola žiadna slečinka, ale už len prvý pohľad na jeho prácou na lodi vypracovaný chrbát v svetlosivom redingote spôsobil búrku v jej tele aj v duši. Pocítila závrat zo vzrušenia a potom to už s ňou i jej vôľou išlo dolu kopcom a rebelka zmizla kdesi za obzorom.

Zamilovala sa do neho takmer okamžite.

Svadba bola tá najšťastnejšia udalosť v jej živote a tak na ňu často spomínala. V hlave jej znel Pachelbelov kánon C mol, ktorého tóny sprevádzali ich spoločné „áno“ a Annie bola opäť tou rozmarnou dámičkou, z ktorej sa mala každou chvíľou stať manželka.

Za tie vyše dva roky bol doma dohromady iba pár mesiacov. Stále na neho musela čakať, pretože bol často na mori. Vždy keď odchádzal, tak plakala a on ju schúlenú do klbka hladil po chrbte, po tvári, po vlasoch... a svoje dotyky často sprevádzal bozkami. Posledné dni a večery pred odchodom zvykli premilovať v posteli. Nebolo treba slov, stačili len pohľady a vzájomné všehovoriace dotyky. To bol ich svet. Potom vždy odišiel, aby sa opäť vrátil.

V deň, keď Annie zistila, že je tehotná, ju zaplavil neskutočný pocit. Uvažovala, či to bol TEN pocit šťastia, na ktorý sa do konca svojich posledných dní nezabúda. Dva týždne pred tým, dostala od Matthewa list v ktorom jej oznamoval návrat domov. Podľa obsahu to malo byť o necelé štyri týždne. Mala pocit, že to načasovanie je dokonalé.

Prišiel o mesiac, presne ako predpovedal v liste. Presne ako vždy, dalo sa na neho spoľahnúť. Len čo zabúchal na dvere ich domu a Annie začula jeho hlas, vrhla sa na neho ako malá delová guľa na múr a s rovnakou intenzitou sa ho snažila rozdrviť v pevnom objatí svojich drobných rúk. V duchu si už predstavovala, ako mu radostnú zvesť oznámi. Ale schladil ju tým, že sa ešte v ten deň musí ukázať na veliteľstve. Ako poddôstojník – navigátor musel podať správu o ceste osobne svojim nadriadeným. S úsmevom na perách odišiel s tvrdením, že večer bude len ich a to bolo posledný raz, čo ho videla. Hlúpa nehoda, pád pod konský povoz, ju pripravila o to najcennejšie, čo mala. Nikdy sa nedozvedel, že sa má stať otcom.

Kohosi kvílenie a suchotinársky kašeľ ju na chvíľu prerušilo zo snenia. Realita bola úplne bezútešná. Rozhliadla sa okolo seba, po tých ľudských troskách, pevne prikutých k podlahe okovami. Presne rovnaké, aké mala okolo doráňaných členkov aj ona.

Akoby sme mali kam utiecť, tu, uprostred oceánu, napadlo jej.

Povzdychla si a s vypätím posledných síl zavrela oči. Pomaly upadala do spánku a jej spomienky vytvorili zo sna opakujúcu sa nočnú moru.

Dva mesiace po Matthewovej smrti stačili, aby sa ich financie stratili do nenávratna. Vyparili sa ako para nad hrncom. Keďže Mathew nezomrel v službe vlasti, ale vo svojom osobnom volne – tak znela oficiálna správa z námorného veliteľstva - stratila nárok na vdovský príspevok. Námorníctvo akoby viac nepoznalo meno svojho verného. Zo začiatku si myslela, že sa nejako prehryzie životom, ale svet bol tvrdý a pre tehotnú ženu obzvlášť. Už nemohla robiť guvernantku, ani spoločníčku. To zvykli robiť iba slobodné slečny.

Na to, aby mohla učiť, zase nemala dostatočné vzdelanie. Domov k rodičom sa vrátiť nemohla. Otcovi sa konečne splnil jeho misijný sen a bol vyslaný do ktorejsi Africkej krajiny a matka ho poslušne nasledovala, tak ako vlastne po celý život. Ostala už len sama s Matthewovým dieťatkom na ceste.

Keď už nemala čo do úst, odhodila svoju hrdosť a chodila škemrať po susedoch. Bola ochotná si opracovať nocľah a jedlo, ale nikde sa jej nepošťastilo. Odmietli ju všetci okrem starého chlipného Browna, majiteľa koloniálu, ktorý ju odjakživa vyzliekal slizkými očami. Odmietla byť jeho štetkou a vmietla mu to rovno pekne do tváre. Chyba. Nasledovalo krivé obvinenie z krádeže v jeho obchode, väzba a rýchly súdny proces, ktorý bolo možné bez problémov nazvať veľkou nechutnou fraškou. Ľahostajnosť kompetentných bola viac než zarážajúca. Skôr než stihla mrknúť okom, bola nemilosrdne odsúdená za nikdy nespáchanú krádež na sedem dlhých a určite tvrdých rokov v  trestaneckej kolónii nachádzajúcej sa kdesi v Novom Južnom Walese.

* * *

Zvuky, ktoré ju zobudili z príliš živých snov, jej boli akési povedomé. Už nepočula burácanie príbojových vĺn na voľnom mori, toto boli nárazy vĺn o steny lode. Boli to zvuky mesta, krik čajok, ktoré, ako dobre vedela, nalietavajú okolo lodí v prístavoch. Na voľnom mori ich nikdy nezačula. K jej ušiam doľahol taktiež škrípavý, monotónny zvuk kolies, ktorý zvyčajne vydávali povozy. A počula aj konské kopytá, dunivo klopkajúce o udupanú cestu a ľudskú vravu, tlmenú, ale predsa to boli ľudia. Nie ako tieto trosky, zatvorené spolu s ňou v podpalubí tejto plávajúcej rakvy.

Pravdepodobne sú zakotvení v nejakom prístave. Dúfala, že sú buď v cieli svojej plavby, alebo ak sa jedná o naberanie surovín, tak snáď k tomu nebudú patriť aj ďalší trestanci. Nemala ani len najmenšej potuchy kde sú, ale po tom čo si prežila, si mohla ešte gratulovať, že vôbec vníma. Len netušila, či to je vôbec nejaká výhra. Keby nebolo teba... s láskou pohladila to jediné, čo jej ešte ostalo a zakázala si myslieť na čokoľvek.

Zacítila kŕč v krížoch. Slabý, ale predsa to stačilo, aby sa jej v hlave spustila oná vtieravá myšlienka, ktorá jej okamžite vyskočila rovno pred nos a neprestala poskakovať. Nie je to už náhodou ONO? Bzučala okolo jej hlavy zákerne, ako dotieravý hmyz okolo sladkého melóna.

* * *

O pár hodín už bolo každému jasné, čo sa deje. Trestanci sa krčili na jednej strane podpalubia v dvoch zhlukoch. V prvom z nich bola skupinka sledujúca mladú ženu s pohŕdavým pohľadom a tá druhá s tupo prázdnym.

Mladá žena, snažiaca sa čo najmenej kvíliť od príšernej bolesti, ich už vlastne ani nevnímala. Pre ňu boli len trpká kulisa. Nikto po nej ani neštekol a ona už o pomoc dávno nežobrala. Naivita ju prešla a ona vedela, že ak si nepomôže sama, nepomôže jej už nikto.

* * *

„Nehovorte mi, čo smiem a čo nesmiem. Som doktor a budem si tu konať svoju povinnosť, či sa vám to páči alebo nie!“ Podpalubím zarezonoval rozčúlený hlas. Ak by som zabudla na obsah slov a tón, musela by som uznať, že to je ten najkrajší hlas aký som kedy počula. Ani Mathewov hlas nemal taký nádherný zamatový odtieň.

„Potrebujem čistú zvarenú vodu a nejaké plátno. Rýchlo!“ zavelil ten nádherný kultivovaný hlas.

Odpoveďou mu bolo nespokojné hromženie dozorcu a nechutný zvuk šúpania jeho starých vyšmatlaných škrpálov o lodnú podlahu.

„A nech je tá voda čistá!“ neodpustil si dovetok.

„Madam,“ jeho hlas znel zrazu nesmierne vľúdne, „počujete ma?“

Na čele som zacítila čosi príšerne studené. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že to je ruka toho doktora a snaží sa mi otrieť potom orosenú tvár.

„Teraz chvíľku netlačte, musím zistiť, ako ďaleko už sme pokročili.“ Jeho spevavý hlas mi hladil dušu.

„To nejde,“ precedila som cez stisnuté zuby, „ja musím!“

Z hrdla sa mi vydral oslobodzujúci rev. Uvoľnil všetko to napätie, čo som mala v sebe a neprestával.

„Pokojne kričte, madam, koľko budete potrebovať.“

Správal sa ku mne veľmi úctivo. V tej chvíli mi to prišlo absurdné. Bola som odsúdený trestanec a on ma oslovoval madam.

„Som Annie, Annie Dunhillová,“ vypravila som zo seba len čo prešla tá odporná kontrakcia a mne sa na chvíľu uľavilo. Pery som mala dopraskané do krvi a slaný pot, stekajúci po tvári mi spôsoboval ďalšie bolesti.

„Teší ma Annie,“ v hlase som vytušila úsmev, „ja som Carlisle Cullen“.

„Teraz opäť zatlačte, Annie, za chvíľku pocítite tlak. Už len pár krát a bude to v poriadku.“ Stále na mňa rozprával a mne to hladilo zmysly.

„Tak, Annie, presne... teraz prestaňte. A môžete sa na chvíľu uvoľniť.“

Znovu sa objavili ľadové ruky na mojej tvári.

„Annie,“ oslovil ma, „chcem vidieť vaše oči. Smiem?“

Jeho požiadavka ma prekvapila. Netuším, či sa len pokúšal odviesť moju pozornosť, ale určite sa mu to darilo. Vlastne som si uvedomila, že mám už nejakú dobu tuho zavreté oči.

Takmer silou vôle som ich otvorila a zalapala som po dychu.

Ak som si myslela, že hlas Carlisla Cullena bol ten najnádhernejší zážitok, aký som doteraz zažila,  tak to, čo som zahliadla, keď som uprela pohľad na jeho tvár, mi vyrazilo dych. Vyzeral ako anjel. Dlhé blond vlasy upravené do pánskeho copu, presne podľa momentálnej módy, mal zachytené čiernou stužkou. Bol bledý a bolo to vidieť aj v prítmí podpalubia. Ale najzvláštnejšie boli dokonalé rysy v jeho tvári a jantárové oči. Takú farbu očí som nikdy predtým nevidela.

V tom prišla ďalšia kontrakcia. Nechápem, ako to bolo vôbec možné, ale bola niekoľkonásobne silnejšia než tie predošlé. Mala som dojem, že sa mi trhajú vnútornosti na malé kúsky.

„Annie, to zvládnete, počujete?“ ubezpečoval ma ten božský hlas.

Snažila som sa prikývnuť, slová boli neskutočne vysiľujúce. Opäť som zatlačila z celej sily.

„Ako sa bude volať?“ prekvapil ma po ďalšej kontrakcii.

„Ak to bude chlapec, tak Mathew, po svojom otcovi.“ Hlas som mala už len veľmi slabulinký, ale on ho aj tak počul.

„A keď to bude dievča?“ vyzvedal.

Zavrtela som hlavou, aby som dala najavo, že dievča neočakávam.

Pobavene sa zasmial a zhlboka nasal nosom vzduch, aby ho vzápätí prudko vypustil.

„A čo ak to bude dievča,“ trval si na svojom.

Bola som mu vďačná, že ma takto rozptyľoval. Bolo mimoriadne príjemné s niekým takto konverzovať, hoci na to nebola vôbec vhodná doba, ale opäť som si raz pripadala ako človek a nie ako vec, ktorú zo mňa spravili v súdnej sieni a vo väzení.

„Ak to bude dievča, bude sa volať Alice, ale ja viem, že nebude...“ netušila som, prečo sa tak tvrdohlavo držím myšlienky na chlapca. Asi preto, že viem, že by to urobilo radosť Mathewovi.

„Annie, toto bude posledný raz, sľubujem...“ Carlislov hlas znel opäť akosi koncentrovane. Príliš sa sústredil a ja som vzápätí zistila prečo. Prišla ďalšia kontrakcia. Mala som pocit, že aj lámanie v kolese by bolo menej bolestivé.

Naraz bolo po všetkom. Bolesť ustúpila a ja som sa začala prepadať najprv do hmly, ktorá postupne tmavla. Až som sa prepadala do úplného ničotného nič.

* * *

„Annie?!“

Zatriasol som nehybným telom. Stále som počul jej srdce a jej plytký trhaný dych. Vedel som však, že je s ňou koniec, ale nejako som tomu nechcel uveriť. Bola síce väzenkyňa, ale v tvári mala čosi, čo mi hovorilo, že je tu, v tomto pekle, len nejakou nevysvetliteľnou náhodou. A ešte k tomu tehotná? Na ostrovoch sa museli zblázniť, keď ju poslali v takom stave cez pol sveta práve sem.

Drobný uzlík, zabalený do nie príliš čistej plachtoviny, sa začal mrviť. Tá drobná osôbka, ktorá práve prišla na tento svet a zároveň stráca matku, vôbec neplakala. Dívala sa na mňa zvedavo, akosi nedecky. Vzal som ju opatrne do náručia a smutne som sa na ňu usmial.

„Vitaj v pekle, maličká...“ zaznelo trpko z mojich úst na privítanie, medzitým čo jej matka vydýchla naposledy a odišla tam, kde ju už nikdy nebude nič trápiť.

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Twilly

30)  Twilly (30.12.2012 23:57)

Mně buší víc, zlato... já nemám slov!

Cathlin

29)  Cathlin (30.12.2012 23:51)

TEDY!!!!! Tak tohle bylo N Ě C O!!!!!! To jsem vůbec nečekala, a to navzdory tomu, že vím, jak umíš psát, Twilly! Normálně mi buší srdce a koukám jako blázen - a jsem úplně mimo. Tohle byl prostě koncert.
Taková dávka silných emocí hned v první kapitole, je tohle vůbec možné? Annie jsem ani nestihla poznat, ale musela být úžasná... a malá Alice měla opravdu příšerné narození. Jako by ji sám svět vůbec nechtěl přijmout.
Ve vší té mizérii byla slova: „ja som Carlisle Cullen“ jako hlas z nebe. Doslova. Ona to nemohla vědět, ale my čtenářky víme, že nic lepšího dostat nemohla.
A pak ten popis: Dlhé blond vlasy upravené do pánskeho copu, presne podľa momentálnej módy, mal zachytené čiernou stužkou. Bol bledý a bolo to vidieť aj v prítmí podpalubia. Ale najzvláštnejšie boli dokonalé rysy v jeho tvári a jantárové oči..... Okouzlující.
A všechno kolem tak drsné, tak zoufalé, tak vykreslené.
Twilly, prostě smekám, nevím, co bude dál, ale tohle byla kapitola jako víno. Všechno, co jsi vymyslela - loď, podpalubí, její děsivý osud...

Twilly

28)  Twilly (27.12.2011 11:18)

Doufám, zlato, že tě to opravdu neodradí, ale to víš, že nebude Alička jenom trpět...

AMO

27)  AMO (27.12.2011 11:12)

Verunko, jak jsem slíbila konám.
Druhá povídka... na další den. Horší příchod Aličky na svět jsi vybrat nemohla a počítám, že i spoustu utrpení pro ní máš přichystané. jenže mě nezaženeš! Jdu odvážně číst a možná brblat a držkovat a pak se nakonec i smát.

26)  belko (22.07.2011 10:05)

Twilly, konečně jsem se odhodlala prokousávat se slovenštinou, a jsem neskutečně ráda. Koukám, že mám před sebou spoustu nádherného čtení včetně navazující povídky Cesta za štěstím. Moc se těším!!!! Jdu na to!!!!!!! :)

Karolka

25)  Karolka (02.07.2011 21:11)

Redbullinko! Slzy, napětí, dojetí! To všechno tam bylo! Psaní o dobách dávno minulých ti nesmírně svědčí! Krása! Jsem opravdu nadšená!

Lenka326

24)  Lenka326 (15.06.2011 22:16)

Tak jsem tu, jak jsem slíbila. Nečekala jsem zrovna oddychovku, ale tohle je tak ponuré, až mi běhá mráz po zádech. Jak lehce se může změnit lidský osud v jedné vteřině. Jedna malá nehoda a z klidného a šťastného života nezbude nic. Úžasná Annie, která dokázala přežít v tak nelidských podmínkách a dát život Alice. Je mi jí líto, ale možná je to pro ni lepší. Ale co bude s malou??? Opravdu se narodila do pekla???
Díky Twilly, i když je to moc smutné, jsem na Aliciiny osudy zvědavá, tak jdu na pokračování.

Evelyn

23)  Evelyn (01.06.2011 11:02)

Twilly, měla jsem pocit, že jsem se v tom hnusném, špinavém podpalubí ocitla s nimi. Chudák Annie... Bylo mi jí vážně hrozně líto :'-( a jejího děťátka taky. Sirotek, v té době, na takovém místě... Br!

Kamci

22)  Kamci (20.05.2011 19:12)

dobře, je tu epilog a tvoje songficy jsou skvělé, tak je načase přestat být líná číst ve slovenštině cokoliv delšího než jednorázovky a pustit se i do kapitolové povídky:D . první kapitola mně rozhodně zaujala, jen ta temnota v ní mně straší, ale miminko je na světě, tak je čas podívat se na její osud

Twilly

21)  Twilly (17.05.2011 21:29)

Promiň Týnko...

Linfe

20)  Linfe (17.05.2011 19:30)

Tak poslední dobou provádím samé povedené výběry. Změrčila jsem na titulce Epilog, tak jsem si řekla, že se skočím podívat. Něco lehkého romantického s příjemným začátkem by se mi líbilo a rozptýlilo únavu a myšlenky. Nazvat to studenou sprchou se snad ani nedá. Začátek byl famózně depresivní a smutný.

Astrid

19)  Astrid (17.05.2011 12:43)

No tak som tu nastúpená, vykydnutá v posteli, drahá a idem na to prvú kapitolu som slupla ešte raz a fičím na pokračko:D a drž si klobúk zkritizujem Ťa do kocky:D

Kristiana

18)  Kristiana (14.05.2011 16:54)

Ech...kapitola byla tvrdá a bolestivá, až mi vyrazila dech, ale četla se krásně. Hlatala jsem každé slovo a jsem nadšená. Líbí se mi, jak píšeš. Přijde mi, že povídka bude úplně něco jiného než všechno, co jsem od tebe zatím četla.
Na moment mě napadalo, že doktorem by mohl být Carlisle, ale zavrhla jsem to, protože se mi na tom prostě něco nepozdávalo...a nakonec se přece jen z doktora vyklubal on. Lepšího a laskavějšího porodníka si Annie ani nemohla přát.
Jsem zvědavá, co s malou Alicí bude dál.

Twilly

17)  Twilly (29.03.2011 09:42)

Astridku, Ivušik, si sa rozhodla čítať??? Mojáááááááá kujem za slová chvály

Astrid

16)  Astrid (28.03.2011 23:41)

Ach Twilly dráma Ti sedí a veľký príbeh ešte viac. Páči sa mi to aká si výpravná, tvojmu štýlu to sedí. Som v inej dimenzii a nadšená. Anniná minulosť - dostalo ma jej rozprávanie. Veľmi dobre napísaný diel(porod N1), ja čumim je to tak iné čítať od Teba takýto príbeh, kde sú opisy a dramaticá akcia. Užasnutá poklona, madam... perfektné

15)  Tery (07.03.2011 22:55)

Páni já nemám co dodat, výběr sladby byl prostě úžaný.
Když jsem četla tvou povídku, jen jsem žasla, bylo to napsáno tak s citem.
Absolutně a úlevně a překvapeně jsem vydechla , když se na scéně objevil Carlisle.
Bylo jasné jak to s toumatkou dopadne, bohužel.
Ale máme na světě Alice, skvělé.
Jen doufám, že si ji Carlisle nechá.
Bože ani nevím jak ti vyjádřit takovou pokoru a vděčnost za tent příběh a nemohu se dočkat dalšího dílu.
PS: Tvů díl mě dnes absolutně odepsal.

LadyLilianne

14)  LadyLilianne (06.03.2011 18:21)

veľmi veľmi - podotýkam veľmi dobrý začiatok !!!
hlásim sa k čitateľom

kytka

13)  kytka (06.03.2011 11:54)

Ten film neznám. To já si zase ráda pobrečím a nebude to tak těžké, mám pocit, že čím jsem starší, tím je to jednodušší. Tak Verunko, děkuji za doporučení.

Twilly

12)  Twilly (06.03.2011 11:47)

Ano Květuško, taky mám tendenci u týhle skladby bulit jak malá, ale to je nejen tím, že ta hudba je neskutečná, ale taky tím, že jsem ji slyšela prvně v životě ve filmu, na který do mé sklerózy nezapomenu - udělal na mě veliký dojem. Jmenuje se Ordinary people - neboli Obyčejní lidé a hrál tam mladičký Timothy Hutton (neskutečně skvěle, podotýkám!!!) a sekundoval mu Donald Sutherland, režie Robert Redford (r. 1980) - doporučuju, ale upozorňuju, je třeba míti dostatečné množství papírových kapesníčků

kytka

11)  kytka (06.03.2011 11:05)

Neodpustitelná moje chyba! zapomněla jsem pochválit tu písničku v povídce. Já tenhle kánon miluji, moje dcera ho na housle se souborem hrála. Plakala jsem při každém jejich koncertu, kde zazněl, tak mi to úplně pohladilo dušičku. Děkuji.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek