05.03.2011 [06:45], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 30×, zobrazeno 4723×

1. kapitola - Vitaj v pekle, maličká...

Prológ

Mladá žena sedela schúlená do klbka na príliš malom kúsku plesnivejúcej slamy, ktorá mala pôvodne slúžiť ako podstielka. Kolísavý pohyb lode jej nerobil dobre a  takmer nepretržitá chuť vydáviť si aj to posledné zo žalúdka, ju neopúšťala počas celej tejto príšernej cesty. Aj tak jej neostávalo nič iné, len si zvyknúť a pritom dúfať, že táto plavba smrti už dlho nepotrvá. Túžila sa opäť postaviť na pevnú zem.

1. kapitola

„Dunhillová!“ zrúkol nejaký hlas tesne pri jej uchu a čosi plesklo so šplechnutím na zem vedľa nej.

Mladá žena poplašene vytreštila oči a inštinktívne zdvihla ruky  pripravené k obrane neprirodzene vystupujúceho tehotenského bruška na jej vychudnutom tele. Ešte pred pár mesiacmi by sa sama štítila osôb s rovnako nelichotivým vzhľadom, aký má teraz ona. Špinavá, dotrhaná, vycivená a zdecimovaná, jednoducho ľudská troska.

Cesta do pekla zvaného trestanecký tábor s naoko idylickým menom Kakadu Island v Novom Južnom Walese a navyše vo vysokom štádiu tehotenstva, nie je veru nič príjemné.

„Ak to nechceš, nájde sa tu dosť krkov, čo to zožerú aj s miskou!“ vrčal ten odporný smrad, čo si tak nafúkane hovoril dozorca. Vzápätí sa ozval jeho škrípavý chechot. Mala dojem, že si na ňu zasadol už od začiatku. Netušila, čím ho tak strašne priťahuje, prečo jej neustále ubližuje, ako fyzicky – čo by ešte zvládla, ale horšie je znášať ho psychicky.  Jediné na čo prišla, bol len holý fakt, že je to surový sadista a ona priam ukážková obeť.

Skôr, než jej stihol opäť odkopnúť misku s tou nechutnou šlichtou z dosahu, po nej chmatla tak dravo, ako to jej zdravotný stav dovoľoval. Zatvorila oči a hľadala všetku odvahu na zjedenie toho hnusu.

Znova sa zachechtal a Annie aj za pevne stisnutými viečkami videla jeho kiahňami znetvorenú vyškerenú sadistickú grimasu, ktorá mala pravdepodobne predstavovať úsmev. Bola presvedčená, že ju tento obrázok bude strašiť do konca jej života.

Kdesi, dva rady za jej kavalcom, sa ozval niekoho nekontrolovateľný kvílivý plač. Tu dole v podpalubí plakávali všetci, bez rozdielu či šlo o ženy alebo chlapov. Tento plač upútal dozorcovu zvrátenú pozornosť a Annie tým získala čas.

Rýchlo, hltavo a nekultúrne, do seba vpravila tú gebuzinu. Musela byť silná, už len kvôli dieťatku. Na nej samotnej už aj tak nezáleží. Jej úbohý život stratil smer aj svoju cestu v tej chvíli, keď jej oznámili, že Mathew, jej láska, jej najdrahší manžel, je mŕtvy.

Prázdnu misku položila od seba čo najďalej tak, aby o jej osobu dozorca už viac nezavadil pohľadom ani len náhodou.

Poskladala sa na kavalci do klbka, tuho si rukami objala hrubou reťazou obopnuté boľavé členky a jej myseľ odišla tam, kam sa utiekala vždy, keď jej bolo najhoršie. Do spomienok.

Písal sa rok 1850. Annie stála v bielom pred oltárom a dívala sa do orieškových očí Mathewa Dunhilla. Toho najkrajšieho a najnežnejšieho muža, akého kedy strela. Pred malou chvíľou ju celú rozochvenú priviedli k NEMU, aby naveky spečatili svoju lásku svojím sľubom a ona sa po prvý raz v životen ničomu nebránila. Ona, večná rebelka, dcéra ctihodného otca McBrida, božieho služobníka anglikánskej cirkvi.

Matthew bol Anniiným opakom. Bol tichý, nekonfliktný a večne vyškerený od ucha k uchu. Žiarivé orieškové oči sa neustále usmievali na celý svet a dokazovali to aj jemné vejáriky mimických vrások. Na Matthewa sa vždy dalo spoľahnúť, bol zodpovedný a veľmi pracovitý. Napriek tomu, že pochádzal iba z rodiny vidieckeho učiteľa, mal ambície, ktoré ho zaviali na námornú akadémiu a on, ako jeden z mála takmer nemajetných, ašpiroval na dôstojníka flotily jej veličenstva, kráľovej Viktórie.

Keď Annie požiadal o ruku, skoro omdlela od radosti. Po prvý raz v jej živote. Ona predsa nebola žiadna slečinka, ale už len prvý pohľad na jeho prácou na lodi vypracovaný chrbát v svetlosivom redingote spôsobil búrku v jej tele aj v duši. Pocítila závrat zo vzrušenia a potom to už s ňou i jej vôľou išlo dolu kopcom a rebelka zmizla kdesi za obzorom.

Zamilovala sa do neho takmer okamžite.

Svadba bola tá najšťastnejšia udalosť v jej živote a tak na ňu často spomínala. V hlave jej znel Pachelbelov kánon C mol, ktorého tóny sprevádzali ich spoločné „áno“ a Annie bola opäť tou rozmarnou dámičkou, z ktorej sa mala každou chvíľou stať manželka.

Za tie vyše dva roky bol doma dohromady iba pár mesiacov. Stále na neho musela čakať, pretože bol často na mori. Vždy keď odchádzal, tak plakala a on ju schúlenú do klbka hladil po chrbte, po tvári, po vlasoch... a svoje dotyky často sprevádzal bozkami. Posledné dni a večery pred odchodom zvykli premilovať v posteli. Nebolo treba slov, stačili len pohľady a vzájomné všehovoriace dotyky. To bol ich svet. Potom vždy odišiel, aby sa opäť vrátil.

V deň, keď Annie zistila, že je tehotná, ju zaplavil neskutočný pocit. Uvažovala, či to bol TEN pocit šťastia, na ktorý sa do konca svojich posledných dní nezabúda. Dva týždne pred tým, dostala od Matthewa list v ktorom jej oznamoval návrat domov. Podľa obsahu to malo byť o necelé štyri týždne. Mala pocit, že to načasovanie je dokonalé.

Prišiel o mesiac, presne ako predpovedal v liste. Presne ako vždy, dalo sa na neho spoľahnúť. Len čo zabúchal na dvere ich domu a Annie začula jeho hlas, vrhla sa na neho ako malá delová guľa na múr a s rovnakou intenzitou sa ho snažila rozdrviť v pevnom objatí svojich drobných rúk. V duchu si už predstavovala, ako mu radostnú zvesť oznámi. Ale schladil ju tým, že sa ešte v ten deň musí ukázať na veliteľstve. Ako poddôstojník – navigátor musel podať správu o ceste osobne svojim nadriadeným. S úsmevom na perách odišiel s tvrdením, že večer bude len ich a to bolo posledný raz, čo ho videla. Hlúpa nehoda, pád pod konský povoz, ju pripravila o to najcennejšie, čo mala. Nikdy sa nedozvedel, že sa má stať otcom.

Kohosi kvílenie a suchotinársky kašeľ ju na chvíľu prerušilo zo snenia. Realita bola úplne bezútešná. Rozhliadla sa okolo seba, po tých ľudských troskách, pevne prikutých k podlahe okovami. Presne rovnaké, aké mala okolo doráňaných členkov aj ona.

Akoby sme mali kam utiecť, tu, uprostred oceánu, napadlo jej.

Povzdychla si a s vypätím posledných síl zavrela oči. Pomaly upadala do spánku a jej spomienky vytvorili zo sna opakujúcu sa nočnú moru.

Dva mesiace po Matthewovej smrti stačili, aby sa ich financie stratili do nenávratna. Vyparili sa ako para nad hrncom. Keďže Mathew nezomrel v službe vlasti, ale vo svojom osobnom volne – tak znela oficiálna správa z námorného veliteľstva - stratila nárok na vdovský príspevok. Námorníctvo akoby viac nepoznalo meno svojho verného. Zo začiatku si myslela, že sa nejako prehryzie životom, ale svet bol tvrdý a pre tehotnú ženu obzvlášť. Už nemohla robiť guvernantku, ani spoločníčku. To zvykli robiť iba slobodné slečny.

Na to, aby mohla učiť, zase nemala dostatočné vzdelanie. Domov k rodičom sa vrátiť nemohla. Otcovi sa konečne splnil jeho misijný sen a bol vyslaný do ktorejsi Africkej krajiny a matka ho poslušne nasledovala, tak ako vlastne po celý život. Ostala už len sama s Matthewovým dieťatkom na ceste.

Keď už nemala čo do úst, odhodila svoju hrdosť a chodila škemrať po susedoch. Bola ochotná si opracovať nocľah a jedlo, ale nikde sa jej nepošťastilo. Odmietli ju všetci okrem starého chlipného Browna, majiteľa koloniálu, ktorý ju odjakživa vyzliekal slizkými očami. Odmietla byť jeho štetkou a vmietla mu to rovno pekne do tváre. Chyba. Nasledovalo krivé obvinenie z krádeže v jeho obchode, väzba a rýchly súdny proces, ktorý bolo možné bez problémov nazvať veľkou nechutnou fraškou. Ľahostajnosť kompetentných bola viac než zarážajúca. Skôr než stihla mrknúť okom, bola nemilosrdne odsúdená za nikdy nespáchanú krádež na sedem dlhých a určite tvrdých rokov v  trestaneckej kolónii nachádzajúcej sa kdesi v Novom Južnom Walese.

* * *

Zvuky, ktoré ju zobudili z príliš živých snov, jej boli akési povedomé. Už nepočula burácanie príbojových vĺn na voľnom mori, toto boli nárazy vĺn o steny lode. Boli to zvuky mesta, krik čajok, ktoré, ako dobre vedela, nalietavajú okolo lodí v prístavoch. Na voľnom mori ich nikdy nezačula. K jej ušiam doľahol taktiež škrípavý, monotónny zvuk kolies, ktorý zvyčajne vydávali povozy. A počula aj konské kopytá, dunivo klopkajúce o udupanú cestu a ľudskú vravu, tlmenú, ale predsa to boli ľudia. Nie ako tieto trosky, zatvorené spolu s ňou v podpalubí tejto plávajúcej rakvy.

Pravdepodobne sú zakotvení v nejakom prístave. Dúfala, že sú buď v cieli svojej plavby, alebo ak sa jedná o naberanie surovín, tak snáď k tomu nebudú patriť aj ďalší trestanci. Nemala ani len najmenšej potuchy kde sú, ale po tom čo si prežila, si mohla ešte gratulovať, že vôbec vníma. Len netušila, či to je vôbec nejaká výhra. Keby nebolo teba... s láskou pohladila to jediné, čo jej ešte ostalo a zakázala si myslieť na čokoľvek.

Zacítila kŕč v krížoch. Slabý, ale predsa to stačilo, aby sa jej v hlave spustila oná vtieravá myšlienka, ktorá jej okamžite vyskočila rovno pred nos a neprestala poskakovať. Nie je to už náhodou ONO? Bzučala okolo jej hlavy zákerne, ako dotieravý hmyz okolo sladkého melóna.

* * *

O pár hodín už bolo každému jasné, čo sa deje. Trestanci sa krčili na jednej strane podpalubia v dvoch zhlukoch. V prvom z nich bola skupinka sledujúca mladú ženu s pohŕdavým pohľadom a tá druhá s tupo prázdnym.

Mladá žena, snažiaca sa čo najmenej kvíliť od príšernej bolesti, ich už vlastne ani nevnímala. Pre ňu boli len trpká kulisa. Nikto po nej ani neštekol a ona už o pomoc dávno nežobrala. Naivita ju prešla a ona vedela, že ak si nepomôže sama, nepomôže jej už nikto.

* * *

„Nehovorte mi, čo smiem a čo nesmiem. Som doktor a budem si tu konať svoju povinnosť, či sa vám to páči alebo nie!“ Podpalubím zarezonoval rozčúlený hlas. Ak by som zabudla na obsah slov a tón, musela by som uznať, že to je ten najkrajší hlas aký som kedy počula. Ani Mathewov hlas nemal taký nádherný zamatový odtieň.

„Potrebujem čistú zvarenú vodu a nejaké plátno. Rýchlo!“ zavelil ten nádherný kultivovaný hlas.

Odpoveďou mu bolo nespokojné hromženie dozorcu a nechutný zvuk šúpania jeho starých vyšmatlaných škrpálov o lodnú podlahu.

„A nech je tá voda čistá!“ neodpustil si dovetok.

„Madam,“ jeho hlas znel zrazu nesmierne vľúdne, „počujete ma?“

Na čele som zacítila čosi príšerne studené. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že to je ruka toho doktora a snaží sa mi otrieť potom orosenú tvár.

„Teraz chvíľku netlačte, musím zistiť, ako ďaleko už sme pokročili.“ Jeho spevavý hlas mi hladil dušu.

„To nejde,“ precedila som cez stisnuté zuby, „ja musím!“

Z hrdla sa mi vydral oslobodzujúci rev. Uvoľnil všetko to napätie, čo som mala v sebe a neprestával.

„Pokojne kričte, madam, koľko budete potrebovať.“

Správal sa ku mne veľmi úctivo. V tej chvíli mi to prišlo absurdné. Bola som odsúdený trestanec a on ma oslovoval madam.

„Som Annie, Annie Dunhillová,“ vypravila som zo seba len čo prešla tá odporná kontrakcia a mne sa na chvíľu uľavilo. Pery som mala dopraskané do krvi a slaný pot, stekajúci po tvári mi spôsoboval ďalšie bolesti.

„Teší ma Annie,“ v hlase som vytušila úsmev, „ja som Carlisle Cullen“.

„Teraz opäť zatlačte, Annie, za chvíľku pocítite tlak. Už len pár krát a bude to v poriadku.“ Stále na mňa rozprával a mne to hladilo zmysly.

„Tak, Annie, presne... teraz prestaňte. A môžete sa na chvíľu uvoľniť.“

Znovu sa objavili ľadové ruky na mojej tvári.

„Annie,“ oslovil ma, „chcem vidieť vaše oči. Smiem?“

Jeho požiadavka ma prekvapila. Netuším, či sa len pokúšal odviesť moju pozornosť, ale určite sa mu to darilo. Vlastne som si uvedomila, že mám už nejakú dobu tuho zavreté oči.

Takmer silou vôle som ich otvorila a zalapala som po dychu.

Ak som si myslela, že hlas Carlisla Cullena bol ten najnádhernejší zážitok, aký som doteraz zažila,  tak to, čo som zahliadla, keď som uprela pohľad na jeho tvár, mi vyrazilo dych. Vyzeral ako anjel. Dlhé blond vlasy upravené do pánskeho copu, presne podľa momentálnej módy, mal zachytené čiernou stužkou. Bol bledý a bolo to vidieť aj v prítmí podpalubia. Ale najzvláštnejšie boli dokonalé rysy v jeho tvári a jantárové oči. Takú farbu očí som nikdy predtým nevidela.

V tom prišla ďalšia kontrakcia. Nechápem, ako to bolo vôbec možné, ale bola niekoľkonásobne silnejšia než tie predošlé. Mala som dojem, že sa mi trhajú vnútornosti na malé kúsky.

„Annie, to zvládnete, počujete?“ ubezpečoval ma ten božský hlas.

Snažila som sa prikývnuť, slová boli neskutočne vysiľujúce. Opäť som zatlačila z celej sily.

„Ako sa bude volať?“ prekvapil ma po ďalšej kontrakcii.

„Ak to bude chlapec, tak Mathew, po svojom otcovi.“ Hlas som mala už len veľmi slabulinký, ale on ho aj tak počul.

„A keď to bude dievča?“ vyzvedal.

Zavrtela som hlavou, aby som dala najavo, že dievča neočakávam.

Pobavene sa zasmial a zhlboka nasal nosom vzduch, aby ho vzápätí prudko vypustil.

„A čo ak to bude dievča,“ trval si na svojom.

Bola som mu vďačná, že ma takto rozptyľoval. Bolo mimoriadne príjemné s niekým takto konverzovať, hoci na to nebola vôbec vhodná doba, ale opäť som si raz pripadala ako človek a nie ako vec, ktorú zo mňa spravili v súdnej sieni a vo väzení.

„Ak to bude dievča, bude sa volať Alice, ale ja viem, že nebude...“ netušila som, prečo sa tak tvrdohlavo držím myšlienky na chlapca. Asi preto, že viem, že by to urobilo radosť Mathewovi.

„Annie, toto bude posledný raz, sľubujem...“ Carlislov hlas znel opäť akosi koncentrovane. Príliš sa sústredil a ja som vzápätí zistila prečo. Prišla ďalšia kontrakcia. Mala som pocit, že aj lámanie v kolese by bolo menej bolestivé.

Naraz bolo po všetkom. Bolesť ustúpila a ja som sa začala prepadať najprv do hmly, ktorá postupne tmavla. Až som sa prepadala do úplného ničotného nič.

* * *

„Annie?!“

Zatriasol som nehybným telom. Stále som počul jej srdce a jej plytký trhaný dych. Vedel som však, že je s ňou koniec, ale nejako som tomu nechcel uveriť. Bola síce väzenkyňa, ale v tvári mala čosi, čo mi hovorilo, že je tu, v tomto pekle, len nejakou nevysvetliteľnou náhodou. A ešte k tomu tehotná? Na ostrovoch sa museli zblázniť, keď ju poslali v takom stave cez pol sveta práve sem.

Drobný uzlík, zabalený do nie príliš čistej plachtoviny, sa začal mrviť. Tá drobná osôbka, ktorá práve prišla na tento svet a zároveň stráca matku, vôbec neplakala. Dívala sa na mňa zvedavo, akosi nedecky. Vzal som ju opatrne do náručia a smutne som sa na ňu usmial.

„Vitaj v pekle, maličká...“ zaznelo trpko z mojich úst na privítanie, medzitým čo jej matka vydýchla naposledy a odišla tam, kde ju už nikdy nebude nič trápiť.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

10)  Bosorka (06.03.2011 07:16)

Malý V?

9)  Twilly (05.03.2011 22:32)

Kytičko, drahoušku, jsem moc ráda, že právě ty si lapená. Dodáváš mi odvahy k dalšímu psaní, stejně jako ostatní MOJE HOLKY tady

Julinko, takže líbí? Tenhle kánon je můj zamilovanej, strašně ho zbožňuju , dík moc za komentík. Já se vznáááášíííím , jáááá si léééétáááám

8)  julie (05.03.2011 22:21)

Twilly,u Tebe je to vždycky dvojnádhera! Hudba a k ní příběh... úplně miluju to,jak vybíráš tu nej verzi skladeb, díky

7)  kytka (05.03.2011 18:36)

Máš další lapenou. Já ty Tvoje povídky miluju. Představivost podle Tvého skvělého popisu pracuje na plné obrátky. Děkuji opět za super čtení.

6)  Twilly (05.03.2011 16:55)

Holky, děkuju
Carloušku:Jsem ráda,že se ti to líbí
Janičko:no jo, maminku se nepodařilo zachránit, po tak úmorné plavbě by to bylo spíš jako sci fi, nebo pohádka , ale máš pravdu, Alice je na světe...
Bosi: vždyť si nebyla těhule před půl stoletím, takže doufám, žes to houpání zvládla a Carlisle si ji opravdu nenechá, to by ho pak nemohla najít, žejo . Jo a mlíkárničko moje, je mi líto, žes to schytala z první lajny, to je pech, ale to my mámy už máme jako povinnost, ne? Líbí se mi,že Vojtu přezdíváš V, zní to jako borec z Bratrstva malej V
ada: no to by som bola iná vykopávka, kebyže som na tej lodi , ale nie, snažila som si to predstaviť a tu je výsledok. Som rada, že sa začiatok páčil
eMuš: jaj, keby som ja vedela, kedy bude ďalší dielik... tak akosi nie som pánom svojho času, rodina, domácnosť a tak, ale budem sa snažiť, čo mi budú sily stačiť, ver mi. Mám tejto poviedky plnú hlavu...

5)  eMuska (05.03.2011 16:22)

Tak keď som si myslela doteraz, že píšeš dobre,už si tonemyslím. Bolo to neuveriteľne krásne, akoby som tam bola! A ten štýl, trpká príchuť za každýmslovom, až omamné vyslobodenie a malá Alice...
Ach, aká krivda sa stala, jednej aj druhej...
Kedy bude pokračovanie? Zajtra? Pozajtra? Dlhšie nevydržím... A kde ostane Alice? Vezme si ju Carlisle? Alebo ostane napospas svetu len tak, aby sa zas mohla pridať do jeho rodiny? Hm? Toľko otázok... Čakám na odpovede!

3)  Bosorka (05.03.2011 09:45)

Skoro jsem z popisu té lodě dostala mořsku nemoc :/ a bléééé to podpalubí a těhotná žena... Hurá, že tam byl Carlise (bez něj by asi ani Alice nepřežila) - ale tuším, že si ji u sebe nenechá . Ale co, osud si vždy najde svou cestu
A chceš říct tajmenství? ZAse budu dotírat a prudit, kdy bude další díl... Máš radost?
PS: V zdárně předal, v rámci škatulata hejbejte se, svou chorobu dál - a komu jinému než své matičce! Takže on už je v pohodě a mě v krku táboří zase celá Zoo.

2)  Janeba (05.03.2011 09:12)

Twillinko, neskutečně silný a dojemný příběh! Tak moc jsem si přála, aby tím doktorem byl Carlisle!To sice vyšlo, ale Annie to stejně stálo život! Tak nějak jsem doufala, ji odtamtud bude moct vzít a přeměnit ji! No tak to nevyšlo, ale máme na světě ALICE! Jupí, doufám, že ji Carlisle odnese s sebou! Twiluško, smutné ale nádherné, bolavé a přesto nadějné! Skvělé, děkuji Ti za ranní zážitek!!
Děkuji!!

1)  Carlie (05.03.2011 08:01)

Twilly, máš mě! Budu tady a budu vyhlížet další díl. Silný příběh!
Trnula jsem a držela pěsti Alicině mamince, i když se dalo tušit, že to s ní dobře nedopadne (i když za stávajících okolností možná líp ).
Carlisle v té historické době!
Nesmírně sugestivně jsi všechno popisovala a nemám vůbec ponětí, co se bude dít dál, s napětím čekám
A ta skladba

«   1 2