Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

2. kapitola – Kam pôjde to dieťa, Carlisle?

 

 

Nemohol som byť stále v nemocnici, bolo by to podozrivé a tak som vyšiel do ulíc. Len tak som nimi bezcieľne prechádzal hore dolu. Ani netuším, prečo som sa rozhodol utiecť práve na tento kontinent. Je neskutočne bezútešný a depresívny,  hoci príroda je tu neuveriteľná. Nikdy a nikde som nič také ešte nevidel. Zato ľudia sú viac než jednoduchí, aj keď hlúpymi by som ich práve nenazval. Jednoducho, bolo cítiť čo sú prišelci zač. Vrahovia, zlodeji, násilníci – vyvrheli civilizovanej spoločnosti.

Aj napriek tejto nie príliš vyberanej spoločnosti, cítil som sa tu lepšie ako v Amerike či v Európe. Ľudia si začínali všímať a mňa už unavovalo byť neustále v strehu pred nežiaducim odhalením. Tu, aj keď si niekto čosi všíma, je mi jasné, že so svojím prípadným zistením nevyrukuje napriamo a jedného, či dvoch dokážem spacifikovať aj bez zbytočných otázok.

Takto zadumaný som sa plietol ľuďom pod nohy na ulici, ktorú v tomto prístavnom meste, Port Jackson, tvorila predpotopne udupaná hlina. Bolo to mladé mesto v novej krajine, zneužité na dobro veci. Celé to tu okolo mňa žilo, zatiaľ čo ja som sa cítil mŕtvy, vyhorený. Vlastne, ja som mŕtvy, pomyslel som si a smutne som sa sám pre seba pousmial.

Do prístavu prišla nová loď. Z jej útrob bolo počuť ponuré kvílenie a plač, ako z mnohých pred ňou. Myslím, že ho počuli aj ľudia, nielen ja s mojím upírím sluchom. Okolo celej provy sa vinul neuveriteľný pach smrti a utrpenia.

Niečo ma ale upútalo. Zvuky, ktoré boli čímsi iné. Inštinkt lekára avizoval, že musím konať. Hneď! Bezmyšlienkovite som sa rozbehol k labilnému mostíku, cez ktorý skorbutom oslabení námorníci prepravovali sudy s vodou.

Samozrejme, je to len zastávka, určite táto rakva putuje inam, napadlo mi.

Počkal som, až mi tí úbožiaci uvoľnia cestu a zopár krokmi, či skôr skokmi, som prekonal ten provizórny most. Nehľadal som veliteľa tejto lode, rovno som sa rútil do podpalubia, odkiaľ som tie zvuky počul. Nebyť toho, že som bol koncentrovaný len na pomoc, tak sa zhrozím. Ale videl som už všeličo za tú dobu, čo sa potĺkam po svete a toto rozhodne patrilo ku skupine mojich hrôzostrašných zážitkov. Odporný smrad, pach smrti, špina a neľudské dusno boli mojimi sprievodcami. Ľudské trosky, vyzerajúce ako kostry potiahnuté kožou, vystrašene zízli mojim smerom. Asi som bol pre nich čosi ako zjavenie.  Evidentne netušili, či sa majú báť alebo byť vo vytržení z môjho zjavu.

To, čo ma na túto loď privábilo, bola rodiaca žena. Na prvý pohľad sem nepatrila. Celkom určite to nebola žiadna prostitútka a pochybujem, že niekoho by tak krehké stvorenie dokázalo chladnokrvne zavraždiť. Nemal som však čas rozmýšľať nad jej osudom. Mala na mále a ja som vedel, čo musím urobiť.

Ktosi sa ma snažil zastaviť, akási ruka pristála na mojej veste, ale okamžite zmizla, len čo som sa na toho opovážlivca pozrel. Pravdepodobne som rozpútal svojou prítomnosťou menšiu lodnú revolúciu a preto som každou chvíľou očakával niekoho, kto tomuto parníku smrti velil.

„Nehovorte mi, čo smiem a čo nesmiem. Som doktor a budem si tu konať svoju povinnosť, či sa vám to páči alebo nie!“ precedil som cez zuby a dúfal, že tým odpor lodnej posádky konečne ustane.

Len okrajovo som vnímal oplzlé nadávky miestneho dozorcu, ktorého som svojim počinom prinútil vstať z vyhriatej postele a on sa práve prišúral do podpalubia.

„Potrebujem čistú zvarenú vodu a nejaké plátno. Rýchlo!“ zavelil som bez toho, aby som mu venoval čo i len ten najpohŕdavejší pohľad.

„A nech je tá voda čistá!“ dodal som podráždene. Ako poistku som mu rýchlo vtlačil do špinavej dlane zopár mincí, ale aj tak si stále niečo pre seba mumlal a so slušnosťou to veru nič spoločné nemalo.

Drobná žena ticho zavzlykala a tým pritiahla moju pozornosť.

„Madam,“ oslovil som ju, „počujete ma?“

Úplne horela, mala horúčku a jej telo sa len tak triaslo. Pokúsil som sa ju trochu schladiť svojim dotykom, no viac ako utrieť jej orosenú tvár som nemohol. Ale keď sebou príšerne šklbla, ruku som odtiahol.

„Teraz chvíľku netlačte, musím zistiť, ako ďaleko už sme pokročili.“ Opatrne som nadvihol zdrap jej šiat a skontroloval situáciu.

„To nejde,“ precedila cez stisnuté zuby, „ja musím!“

Neprestávala kričať, ale mal som dojem, že jej to pomáha.

„Pokojne kričte, madam, koľko budete potrebovať.“

„Som Annie, Annie Dunhillová,“ precedila pomedzi doráňané pery a obsahom svojich slov ma úplne odzbrojila.

„Teší ma Annie,“ usmial som sa, „ja som Carlisle Cullen“.

„Teraz opäť zatlačte, Annie, za chvíľku pocítite tlak. Už len párkrát a bude to v poriadku.“ Snažil som sa ju udržať pri vedomí a tak som na ňu stále hovoril.

„Tak, Annie, presne, teraz prestaňte. A môžete sa na chvíľu uvoľniť.“

Začala upadať do bezvedomia, mohol som ju len opäť skúsiť prebrať chladom mojich rúk a ďalšou konverzáciou: „Annie,“ oslovil ma, „chcem vidieť vaše oči, smiem?“

Zabralo to! tešil som sa v duchu.

Zrazu som si uvedomil, že vetu, ktorá mala byť určená len na povzbudenie pacientky k spolupráci, myslím vážne. Ozaj som chcel poznať jej farbu očí. Z nejakého dôvodu, som túžil po tom, aby bol jej obraz vrytý do mojej upírej pamäte. Ako keby to malo mať nejaký vyšší zmysel.

Takmer silou vôle ich otvorila a zalapala po dychu a ja takmer tiež. Mali prekrásnu šedo-modrú farbu, pripomínajúcu oceán po búrke. Užasnuto sa na mňa dívala a ja som si jej obdiv užíval. Nie nebolo v tom nič viac, bolo to len ako keby obdivovala prekrásnu sochu v múzeu, ale aj tak ma to tešilo.

V tom prišla ďalšia kontrakcia. Spotené čelo sa jej skrivilo do bolestivej grimasy a ja som cítil tupú bolesť v hrudi, za to, že jej nedokážem viac pomôcť..

„Annie, to zvládnete, počujete?“ snažil som sa ju aspoň utešiť.

Správaš sa, ako keby slovo vedelo liečiť, Carlisle, nadával som sám sebe naštvaný, že toto je to jediné, čo jej môžem ponúknuť.

Snažila sa prikývnuť, slová museli byť pre ňu určite vysiľujúce. Videl som, ako znova odhodlane zatlačila.

„Ako sa bude volať?“ vypadlo zo mňa úplne bezmyšlienkovite.

„Ak to bude chlapec, tak Mathew, po svojom otcovi.“ Jej hlas už takmer stratil zvuk a tak som ho počul už snáď iba ja.

„A keď to bude dievča?“ vyzvedal som.

Zavrtela som hlavou. Videl som, že bola o svojej predpovedi skalopevne presvedčená. Pobavilo ma, že si zachovala svoju tvár a pevnú vôľu až do súčasnej chvíľky. Predpokladal som, že bola asi veľmi temperamentná. Zhlboka som nasal nosom vzduch, aby som ho vzápätí prudko vypustil.

„A čo ak to bude dievča,“ trval som na odpovedi, ale skôr aby som uspokojil vlastnú zvedavosť.Rád by som poznal jej myšlienky. Najprv sa pousmiala, mala čarovný úsmev a potom jej tvárou preletel tieň smútku.

„Ak to bude dievča, bude sa volať Alice, ale ja viem, že nebude...“

„Annie, toto bude posledný raz, sľubujem...“ Ku slovu sa hlásila ďalšia kontrakcia. Už som videl bábätko, takže som si bol viac než istý, že som jej neklamal. Mysľou mi preletela zablúdená pichľavá myšlienka, ktorá mi nepríjemne oznamovala, že som jej hlas práve počul asi naposledy.

Naraz bolo po všetkom. Ľudskou rýchlosťou som prerezal pupočnú šnúru a zavil dieťa do tepla.

„Annie?!“

Zatriasol som nehybným telom. Stále som počul jej srdce a jej plytký trhaný dych. Vedel som však, že je s ňou koniec, ale nejako som tomu nechcel uveriť. Bola síce väzenkyňa, ale v tvári mala čosi, čo mi hovorilo, že tu, v tomto pekle, sa ocitla len nejakou nevysvetliteľnou náhodou. A ešte k tomu tehotná? Na ostrovoch sa museli zblázniť, keď ju poslali v takom stave cez pol sveta práve sem.

Drobný uzlík, zabalený do nie príliš čistej plachtoviny, sa začal mrviť. Tá drobná osôbka, ktorá práve prišla na tento svet a zároveň stráca matku, vôbec neplakala. Dívala sa na mňa zvedavo, akosi nedetsky. Vzal som ju opatrne do náručia a smutne som sa na ňu usmial.

„Vitaj v pekle, maličká...“ zaznelo trpko z mojich úst na privítanie, medzitým čo jej matka vydýchla naposledy a odišla tam, kde ju už nikdy nebude nič trápiť.

***

„Ech, ja sa na to môžem...“ zamumlal si pod nos ten všivavý otrokár,“ teraz budem musieť zohnať v prístave loď a nejakých chlapov.

„Na čo?“ strelil som po ňom pohľadom aj otázkou, hoci odpoveď som už tušil.

„No... nemôže tu predsa zostať,“ rozmáchol sa rukou po ostatných trestancoch, akoby to bol ozaj len vzácny náklad, alebo poklad, ktorý treba chrániť aj vlastným telom. Bolo to nechutné. ON bol nechutný.

„Kam ju pochováte?“ snažil som sa o pokojný hlas, ale vo mne to len tak bublotalo, ako v hrnci s hrachom.

Jeho ľahostajný výraz stvrdol a tvár mu ešte viac zhyzdil slizký úškrn.

„Pôjde medzi rybičky, do mora...“ špinavou paprčou napodobil plávajúcu rybu.

Moje ťažko vypestované a takmer stopercentné sebaovládanie bolo len milimeter od totálneho rozkladu. Absolútne na nič a nikoho nehľadiac, som naplno zavrčal. Až vtedy mu zatrnulo a konečne sa začal báť.

V tej chvíli sa drobný uzlík v mojom náručí pomrvil. Obrovské nádherné kukadlá na mňa nevinne mrkali a zároveň, na obrovské šťastie toho parazita, na mňa pôsobili ako dokonalé sedatívum. Zhlboka som sa nadýchol a zatvoril oči. Kým som v duchu napočítal do piatich, zadržiaval som dych a potom prudko vydýchol. Rukou som zašmátral vo vrecku a vytiahol zopár mincí.

„Telo mi dovezte do nemocnice u sv. Jakuba. Je to síce na druhom konci mesta, ale najneskôr o dve hodiny ju tam chcem mať, inak...“ Neodpustil som si výhražný tón a spokojne som sledoval, ako sa ten ľudský červ predo mnou krčí.

Neodpovedal, len vystrašene prikývol, no peniaze si vziať nezabudol.

Už som sa ním viac nehodlal zaoberať. Kľakol som si k Annie, jemne ju pohladil po tvári a v duchu jej sľúbil, že nedovolím, aby Alice ostala sama. Po tomto tichom smutnom rozlúčení som vstal a čo najrýchlejšie aj s hmýriacim sa batôžkom v náručí, som opustil loď.

„A čo teraz s tebou, maličká? To mi asi nepovieš, však?“ sledoval som bábiku vo svojom náručí. Obdivoval som jej dokonalosť a ľutoval, že nikdy nebudem mať vlastné deti.

Keby bolo zopár vecí inak, možno by som si ju aj osvojil... nie... na to nesmiem ani pomyslieť. Pri mne by určite trpela, premýšľal som.

Zrazu sa niečo zmenilo. Nedokázal som popísať, čo bolo inak, ale niečo určite. Jej drobná tvár sa akosi pokrčila a skôr, než som sa stihol nadýchnuť, vyletel z tak drobného človiečika neuveriteľne silný zvuk.

„Tak pľúcka máš silné, to je dobre, maličká.“ Jemne som ju ukazovákom pohladil po tváričke.

„Tak drobný noštek som ešte nevidel. Je ako gombička. A tá pusinka...“ jemne som sa dotkol drobulinkých pier a schuti som sa zasmial, len čo sa tá malá pyraňa snažila z neho nasať to, čo by mala po práve dostať od svojej matky.

„Z toho ti nič nepotečie, počkaj, zoženieme ti nejaké mliečko,“ mrkol som na ňu.

Malá slečna, akoby mi rozumela každé slovíčko, prestala ako na povel vrešťať a žiarivo sa usmiala.

„Éj, ty potvorka malá, že ty sa so mnou len zahrávaš? Raz z teba bude niekto,“ zahrozil som jej, ale s úsmevom na tvári, takže sa ma nemohla zľaknúť.

Neodolal som a inštinktívne som ju pobozkal na čelíčko.

„Poď, maličká, máme toho ešte dnes dosť na vybavenie,“ podotkol som smutne. Spomenul som si na Annie.

„Ale najskôr to mliečko a potom... potom budem rozmýšľať o tvojom novom domove.“

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Cathlin

24)  Cathlin (31.12.2012 11:25)

Je to stejně zajímavé - ta představa, že se mohla Alice potkat s Carlislem už při svém narození. Tak to bylo už v originále nebo to sis takhle vymyslela? Každopádně je to pěkné.
Akorát tedy - odborné studie tvrdí, že miminka se umí opravdu usmát až zhruba od dvou nebo tří měsíců. A podle mých zkušeností je to i pravda. Ten úsměv tady je takový trochu moc pohádkový, nereálný. (Jen můj dojem a názor - nic víc!) Ty první miminkovské úsměvy přichází spíš od nějaké vnitřní spokojenosti, jsou sotva postřehnutelné a rozvíjejí se postupně v něco vědomého.
Jinak se to čte opravdu krásně! I když tady jsme se toho moc nového nedozvěděli, jen jsme se přesvědčili o tom, jaká je Carlisle krásná osobnost. Dovolím si nad tím znovu trochu zaáááchat.

AMO

23)  AMO (27.12.2011 11:27)

Carlisle je prostě anděl... v té hrůze se neustále projevuje s rovným charakterem a s dobrým srdcem. A mimínek? Šklebit se určitě umí, ale sama musí být vysílená.

Karolka

22)  Karolka (02.07.2011 21:23)

Ten závěr byl úžasně sluníčkový, Verčo. Jako by se rozestoupily mraky. Ale asi to ještě nebude jednoduché, viď? Austrálie v době trestaneckých kolonií. Pár knih z té doby mám načteno. Bylo to peklo na zemi... Skvělá práce, madam. ;)

Lenka326

21)  Lenka326 (15.06.2011 22:26)

To bylo krásné, Carlisle je anděl, co na tom, že v upířím těle. Snad bude mít Alice štěstí i dál...


Evelyn

20)  Evelyn (01.06.2011 11:09)

Tohle byl náš Carlisle, čistý a nefalšovaný.
Krásné, Twilly

Kamci

19)  Kamci (20.05.2011 19:54)

krásné

Linfe

18)  Linfe (17.05.2011 21:28)

Carlisle byl tak úžasně jemný a nežný, že to úplně vyvážilo ten smutný začátek kapitoly. Snas se Alice dostala do dobrých rukou, věřím, že si ji nechá.

Astrid

17)  Astrid (17.05.2011 15:21)

Téda, drahá. Ja si myslela, že trochárenie v Cullenovic rodinke Ti neseklo tak ako veľké výpravné rozprávanie ako toto. Je to perfektné, tvoje opisy a znalosti a aj slovná zásoba sú tu využité a to som len na začiatku príbehu. Poklona, drahá, je to krásne. Carlisle je geniálny rozprávač. Zoznamovanie nad otvorenou rodičkou bolo... ako to len povedať... ale né, je to perfektné.
Vitaj v pekle maličká... ach jo. Celá táto kapitola ma vzala, Twiliana. Ach to bolo krásne asi milujem Kárčiho.

Kristiana

16)  Kristiana (14.05.2011 17:51)

Z pohledu Annie mi to přišlo tvrdé, z pohledu Carlisla velmi dojemné. Div, že mi netekly slzy, měla jsem do nich opravdu blízko. Ještě jedna, dvě věty a pravděpodobně bych už na text neviděla.
Skvělé!

Twilly

15)  Twilly (14.03.2011 23:35)

Beušik, lásko, stačí, že si sa prekonala, cicuš... šaaaaaaaak veď ty vieš čo to pre mňa znamená, nem? :D

14)  Beatrix (14.03.2011 22:56)

Sak som ti slubila!! tie na hudbu velmi nemusim ale ostatne pribehy su skvele!!

Twilly

13)  Twilly (13.03.2011 22:35)

Karloušku uvidíš zlatíčko, uvidíš

Beušik, ty sa prekonávaš moja...:D

12)  Beatrix (13.03.2011 22:19)

dobreee..

Carlie

11)  Carlie (09.03.2011 23:55)

Zase to bylo hrozně silné, Twillinko
Carlisle tak sám v tomhle světě :(
Tahle myšlenka: "určite táto rakva putuje inam" :'-(
Jeho úžasný přístup k mamince i k malé Alice , která se ukazuje neobyčejnou už teď :D
Co s nimi bude dál? :'-(

Twilly

10)  Twilly (09.03.2011 20:45)

Ty brďo, eMuš, to už je normálne na pamäti

eMuska

9)  eMuska (09.03.2011 19:20)

Aaach, tatko Carlisle! Ešte keď po Alice začne opakovať tie grimasy a: "Brrrrmlllleeaauuuffff". Inak ďakujem - vďaka tejto kapitolke som si pomenula na svoju nafukovaciu lentilku, s ktorom som sa s tatkom hrala... Bola to moja obľúbená nafukovacia hračka.
Jo - a potom Cilka od babky a dedka...
A Džina, môj prvý tennagerský plyšák, ktorého som brala vážne. Potom som ich brala vážne všetkých, lebo mi ich bolo ľúto. Nechcela som, aby si závideli...
Npo ale to je už dosť odveci... Bola to krásna kapitolka!

Twilly

8)  Twilly (09.03.2011 13:20)

Hooooolky moje zlatý:D
Květuško, to se asi hodně blbě čte se zavřenýma očima, co? ale hudba je boží... to jo, málem jsem skákala radostí, že jsem ji objevila do povídky
Tery, jsem ráda, že to není jen ponuré a že tam byl prostor i k zasmátí :D
Bosi, promiň... ale to nešlo nenapsat, doufám,že se se mnou kvůli tomu nerozvádíš
Janičko, víš jak mi tohle dělá dobře? Tak krásný komentík

LadyLilianne, hlavne aby som bola schopná napísať aj ďalšiu kapitolku... inšpirácia je sviňa vec :D
ada1987, rychle????
Julinko, to by bylo aby nebylo, vždyť bychom neměli děj

julie

7)  julie (08.03.2011 20:44)

Divím se, že Annie tu cestu vůbec vydržela a měla ještě dost sil k porodu.... víc by byl zázrak. Už aby byl další dílek! Co s Alicí Carlisle vymyslí?

6)  ada1987 (08.03.2011 19:28)

nadherne! rychle pokracko.

LadyLilianne

5)  LadyLilianne (08.03.2011 17:01)

Bože to je úžasné, ako to dokážeš napísať!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek