Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

3. kapitola – Evelyna Trusková ??? Prečo nie!

 

 

 

Alice bola od začiatku zvláštna. Plakala málo. Možno až priveľmi málo, napadlo mi nie raz. Bola so mnou už celý týždeň a okrem toho prvého plaču po Anninom odchode do večnosti, som ju viac plakať nepočul. Ako keby chápala, že je to aj tak nanič a že jej to už nikoho späť nevráti.

Za ten týždeň sme sa celkom pekne zohrali. Do nemocnice som ani nepáchol. Nemohol som a ani som nechcel riskovať, že by sa čímkoľvek nakazila a tu to veru nebolo až tak ťažké.

Najal som jej dočasnú opatrovateľku – dojku a tuho rozmýšľal, čo s ňou urobím ďalej. Na nič som neprichádzal a možno som ani podvedome nechcel. Bola úžasná a každou sekundou sa mi viac a viac dostávala pod kožu. Ostať spolu sme však nemohli. Nemal som to srdce ju vláčiť svetom na úteku pred vlastným odhalením a hlavne, nemohol som z nej urobiť návnadu. Sem-tam sa stalo, že som nejakého toho upíra predsa len počas mojej osamelosti stretol. Nie, ozaj som nemohol riskovať jej život. Na to som ju už mal už taraz až príliš rád.

Vedel som, že si ju nemôžem nechať. Aj keď som tušil, že tak nejako ku mne patrí. Stále som sa prehováral, že ešte jeden deň a začnem riešiť jej odchod... Ten ešte jeden deň sa napokon predĺžil na týždeň a ten na mesiac. Ani som nevedel ako a Alice chýbalo zopár dní do prvého roka.

Vtedy som už tvrdohlavo vytesňoval akúkoľvek myšlienku na Alicin odchod. Ešte som nebol schopný nahlas vysloviť pred svojim svedomím, že je moja dcéra, ale v mojom srdci ňou už dávno bola.

* * *

Napriek tomu, že táto, čo sa osídlenia týka, mladá krajina disponuje hlavne civilizačnou odpadovou vzorkou obyvateľstva, všimol som si, že tu naopak v niečom fungujú veľmi striktné pravidlá. Asi najfunkčnejší mechanizmus hneď po dozorcoch, bola  polícia, ktorá držala všetkých prepustených trestancov, teraz osadníkov, na uzde. Tvrdo stíhali každého za akýkoľvek krutý prečin a vyšetrovalo sa všetko bez výnimky. Práve preto som bral ďalšie telo, dovezené do našej nemocnice za účelom pitvy pre vyšetrovanie, len ako rutinu pri výpomoci miestnej polícii.

No len čo som uvidel charakter zranení, neomylne som spoznal páchateľa. Rozdriapané hrdlo, odtrhnutá horná končatina a žiadna krv. V tomto prekliatom zapadákove je ešte nejaký upír okrem mojej maličkosti. Znamenalo to, že Alice je v ohrození.

Preto, že sa živím zvieracou krvou, nemám takú silu ako upír, čo sa živí ľudskou. Ale o Alice by som bojoval za každých okolností do posledného výdychu, ale šancu proti nomádovi by som nemal ani v najmenšom. Nie som žiaden zabijak.

Vedel som, že musíme okamžite zmiznúť. Skôr, než ma ten nomád objaví a ublíži mojej Alice.

Nenápadne som sa vytratil z nemocnice a chvíľku na to som už otváral vchodové dvere. Ako zmyslov zbavený som začal revať na guvernantku. Musel som sa na vlastné oči presvedčiť, že sú obe v poriadku a bezpečí, ihneď! Ale ja som ich nepočul!!! Žiadne srdce v dome netĺklo. V hrudi mi explodoval nefalšovaný kŕč čistej hrôzy. Vedomie, že by sa mojej bábike čokoľvek stalo, ma prebralo tak rýchlo, ako keby som si stúpol pod ľadový vodopád. Bohužiaľ, malo to aj rovnako drvivý účinok na moju psychiku.

Upírskou rýchlosťou som preletel dom, ale nikde som ich nenašiel. V tom som čosi začul zvonka, zo záhrady. To čosi bola Alice, jej zvonivý výskajúci vysoký hlások by som rozoznal vždy a všade. Z toho prázdneho miesta na hrudi mi spadol hotový balvan. Musel som sa oprieť o stenu, zatvoriť oči a poriadne sa vydýchať. Ak by som bol človek, prísahám, toto by bola určite tá chvíľa, kedy by som pravdepodobne  mohol pokojne umrieť na mŕtvicu. Ďalších pár sekúnd som ešte venoval ustáleniu môjho dychu a vybral som sa za nimi. Musel som Alice vidieť, vziať ju do náručia a  skontrolovať, že je v poriadku. Prehmatať každú časť, či jej náhodou niekto neublížil.

Áno, choval som sa ako pravý nefalšovaný úzkostlivý rodič.

* * *

Neubehlo ani poldruha dňa a my sme sedeli v dostavníku do nikam. Museli sme odtiaľ vypadnúť a bolo mi úprimne jedno, že to bolo narýchlo. Niečo som si vymyslel a jednoducho som dal v práci výpoveď. Zbalili sme si čo sa dalo, ostatné bolo možné oželieť a veľa vecí sa dá kúpiť. Vzal som zo sebou len guvernantku, pre Alice. Bolo to milé dievča bez rodiny a Alice bola na ňu zvyknutá.

Počas tej nekonečnej cesty mi stále neschádzala z mysle myšlienka na naše nevyhnutné odlúčenie, ktoré nad nami viselo ako Damoklov meč. Alice potrebovala skutočnú rodinu a nie mať starého sentimentálneho upíra stále za zadkom. Navyše takého, čo z nej robí živý terč pre nomádov. Bol som sám už vyše sto rokov a cítil som sa osamelý. Vážne osamelý. Toto bol prvý pokus o rodinu, ktorý som si za tie roky samoty dovolil. Krutý luxus pre Alice. A cítil som sa preto previnilo. Akoby som vedome ničil život tejto drobnej, sotva ročnej osôbky.

Čo všetko sa za ten rok stalo? Tak krátka doba a mne pritom dala tak veľa. Dala mi Alice, dala mi pocit rodiny. Dala mi spomienky, ktoré si zo sebou navždy ponesiem.

* * *

Dostavník dorazil v noci a my sme sa ubytovali sme sa v nejakej diere. Samozrejme, bolo rozmáhajúce sa mestečko v Novom Južnom Walese – Kakadu Islands, miesto, kam pôvodne smerovali kroky jej matky, Annie Dunhillovej. Ale po Londýne, či New Yorku to pre mňa bola stále len a len úbohá osada. Inštinkt mi velil ísť sem do tohto zapadákova, aj keď to mal byť pôvodne pre tieto dve nevinné duše zhmotnený Tartar. Ale stále mi niečo vravelo, že napriek všetkému, sa musím osudu postaviť čelom a pľuvnúť mu presne týmto spôsobom do očí. A najlepšie sa mi to podarí, ak Alice začne svoj život tu. A ja jej ten nový život plný šťastného detstva nájdem práve tu! Dušoval som sa v duchu.

Trestanecký tábor bol na Kakadu Islands trochu menej drsný než v ostatných častiach Kolónií. Trestanci a aj prepustení väzni, ktorí si už to svoje odpykali, tu pracovali na výstavbe technických budov určených pre skladovanie obilia, ktoré sa do kolónií dovážali. Dúfal som, že tento obchodný artikel sem čoskoro privedie aj slušnejších osadníkov, možno obchodníkov a rozhodne som dúfal, že sa tu nájde aj zopár rodín, ktorým by krk navyše nemusel vadiť. Mal som v úmysle Alice finančne zabezpečiť. Veľká škoda, že nie je väčšia a silnejšia, nasadli by sme spolu na loď a odplávali z tejto nehostinnej krajiny. Ale vedel som, že by to na mori tak drobná neprežila.

* * *

Po rýchlom porozhliadnutí sa po meste dominujúcom Kakadu Islands som z hrôzou zistil, že rodín tu veľa nie je. Len niekoľko jednotlivcov či trestanci.

Dúfal som, že upír v Port Jackson moju stopu nezacítil a že sa za mnou nevydá. Bol som rozhodnutý si počkať na novú loď s novými prišelcami. Kolovali reči o príchode nových osadníkov a to ma držalo v akejsi snahe nevzdávať sa. Len som dúfal, že táto snaha nebude márna. A že čas sa mi kruto nepomstí.

Nemal som sa čím zamestnať, tak som sa venoval jedinej činnosti, ktorú som vedel. Liečil som. Dočasne som sa zamestnal ako lekár v budove, ktorá slúžila ako nemocnica a útulok pre chorých zároveň. A bolo to lepšie ako nečinne sedieť a čakať. Chorôb tu bolo viac než dosť. Takmer každý druhý trpel nejakou avitaminózou, svrabom či všadeprítomnými suchotami. Zopár prípadov úplavice, ale nič mimoriadne. Faktom je, že som mal stále čo robiť a takto zaháňať čas, určený na čakanie tej správnej rodiny pre moju Alice, nebol tak úplne márny.

Nikdy by som neveril, že tú možnosť - novú rodinu pre moju malú - mám vlastne takmer pod nosom, kým sa pred oknami nemocnice nezrútila mladá žena. Doktorský inštinkt bol silnejší a tak som, čo možno najväčšou ľudskou rýchlosťou, vybehol z budovy kriesiť tú neboráčku.

Veľmi ma prekvapilo, že kým som sa k nej dostal, pri hlave, v prachu  kľačala mladá žena. Bola oblečená lepšie než ostatní, čo nasvedčovalo, že nemohla byť bývalá trestankyňa a rovnako tak nevyzerala vyzývavo ako dáma, uhm, no veď viete, spoločníčka pre pánov. Jej šaty sa bez ostychu váľali v prašnom kúpeli a ona rázne vykrikovala povely, ktoré dávali setsakramentský význam. Presne to by som bol vyžadoval aj ja, keby som k nej dorazil prvý. Zháňala sa po vode, informáciách o nej a silných mužských rukách, ktoré by potenciálnu pacientku pomohli dostať do nemocnice. Teda, ten posledný úkon si viem aj zariadiť sám, na to, aby som odniesol vycivené ženské telo, pomoc nepotrebujem, uškrnul som sa v duchu.

Prihrnul som sa k nej so slovami, že som doktor a po rýchlej obhliadke stavu pacientky som skonštatoval, že ju pokojne možno preniesť do priestorov nemocnice. Mladá žena – záchrankyňa prikývla a držiac úbohej žene hlavu na mojom ramene tak, aby sa jej v bezvedomí nezvrátila dozadu. Snažila sa prispôsobiť môjmu rýchlemu kroku. Na moju poznámku o tom, že som jej síce vďačný, ale že jej pomoci už viac nebude potreba, reagovala tvrdým odmietavým pohľadom. Netuším, či v tej chvíli dokonca nepochybovala tak trochu o mojej kompetnentosti, niekedy by som celkom rád videl ľuďom do hlavy. Každopádne, cítil som v kostiach, že to bude ešte tvrdý oriešok a nemýlil som sa.

Tá žena, Evelyn Trusková, žena riaditeľa trestaneckého tábora Josepha Truska, bola riadne tvrdá a snáď ešte viac tvrdohlavá. Nie príliš drobná, mierne korpulentná, ružovolíca ryšavka s riadne podrezaným jazykom a iskrou v zelených bystrých očiach. Bola to žena, ako sa hovorí, do voza aj do koča, ochotná pomôcť každému, či sa o pomoc prosil alebo nie. Bola to jednoducho svätica s diablovou náturou a silným materským citom. A práve tento dar ostal v jej živote nevyužitý, ako som sa neskôr dozvedel.

Po tom, ako sa naša pacientka prebrala, dostala odo mňa poriadne napiť a pár kúskov cukrovej trstiny na žuvanie, pre doplnenie energie. Po dôkladnejšom vyšetrení som totiž dospel k záveru, že jej skolabovanie nastalo dôsledkom ťažkého vyčerpania. Oči jej strieľali placho po miestnosti a krčila sa pri každom zvuku. V prvej chvíli mi napadlo, že už iste okúsila trpkú chuť palice, ale modriny a podliatiny som na jej tele pri prehliadke nezahliadol. Aspoň na obvyklých miestach nie. Skôr, než som stihol zaprotestovať, poďakovala a odcupotala za svojimi povinnosťami trestankyne – slúžky.

Evelyn Trusková medzitým sedela v mojej ordinácii a pozorne sledovala každý môj počin. Zrazu sa zarazila a vzápätí žiarivo rozžiarila. Akoby jej čosi geniálne napadlo. Keď sa jej zelené očiská zvláštnym, ťažko identifikovateľným spôsobom zaleskli, takmer som sa začal tejto neobyčajnej osôbky báť. Horlivo si začala prehľadávať drobnú kabelku, pripnutú k slabo vystuženej krinolínovej, ešte stále zaprášenej, sukni. Chvíľu zápasila s otváraním, ale nakoniec ho úspešne premohla a s víťazným úškrnom na tvári vytiahla drobnú fľašku.

„Cvaknete si, doktor?“ ponúkla ma a ja som na ňu neveriacky zízal.

„Nie, ďakujem, madam...“ snažil som sa o maximálne zdvorilý tón.

Mal som čo robiť, aby som udržal sánku pokope. Videl som už ženy chlastať, ale toto bola, aspoň podľa oblečenia, dáma. A u tých to zvykom nebolo.

Riadne si uhla, nie príliš decentne sa zaškľabila a spôsobne zatvorila malú fľašku s alkoholom, ktorá vzápätí putovala späť do útrob jej kabelky.

„No, niekedy je potreba aj takejto medicíny...“ odzbrojila ma svojim širokým úsmevom a skôr než som vôbec na to stihol čokoľvek namietnuť, ma táto neriadená ryšavá strela zdrapila za lakeť a zadívala sa mi do očí.

„Ďakujem vám, doktor,“ poďakovala.

Bola na mňa prirýchla a úprimne, zaskočila ma.

„Je to moja povinnosť, poskytovať pomoc chorým a nemohúcim,“ bránil som sa obvyklou naučenou formulkou, na ktorú sa v lepšej spoločnosti už žiadne siahodlhé debaty nezvykli zaväzovať.

Evelyn Trusková teatrálne mávla rukou.

„Ááá tresky-plesky, nie každý by sa kvôli trestankyni unúval,“ pretočila otrávene zrak.

Do tváre mi jej mávnutie zavialo jemný závan brandy. Či som chcel alebo nie, kútiky mi pobavene zacukali.

„Ste gentleman, doktor,“ usmiala sa úprimne, „rozhodne iný akého by som na tomto prekliatom mieste čakala, akoby ste ani nepatrili do tohto sveta, ale viete čo? Páčite sa mi!“ Jemne ma zaťahala a tým mi naznačila, že ju mám sprevádzať pred budovu.

„Myslím, že budem hovoriť aj za môjho Josepha, keď si Vás dovolím pozvať k nášmu stolu, dopekla!“ V očiach jej stále hrali tie nádherné zelené bystré ohníčky.

„Vezmite, prosím, aj svoju manželku. Myslím, že by sme si vedeli o všeličom pohovoriť, viete, ako ženy.“ Žmurkla na mňa pri tom tajomne. Kristepane, ona na mňa vážne žmurkla?! Moja sebadisciplinovanosť odletela kdesi do teplých krajín.

„Ja... uhm... nemám manželku, ale dcéru privediem rád.“ V tom zmätku som si takmer ani nevšimol s akou ľahkosťou som Alice uviedol ako moju oficiálnu rodinu.

Nebola taká nezdvorilá, aby sa hneď pýtala, ako ktorákoľvek iná klebetnica. Možno len tušila, že o tom nechcem rozprávať a plne ma rešpektovala. Tým si ma získala aj napriek svojim, nie celkom predpisovým, manierom. Jedinou reakcipi na moju odpoveď bolo zodvihnuté obočie a tajomný úsmev.

„Určite príďte, budete u nás kedykoľvek vítaný, doktor...?“ V tej chvíli som si uvedomil, že som bol taký nezdvorilý, že som sa tejto obdivuhodnej dáme vôbec nepredstavil.

„Doktor Carlisle Cullen, madam, ale prosím, volajte ma len Carlisle, madam.“

Jemne som sa uklonil a zľahka uchopil ruku, ktorú mi v zmysle dvornej etikety podávala.

„Ja som Evelyna Trusková a môj manžel, Joseph, je riaditeľom miestneho trestaneckého tábora. Pokojne ma volajte Evelyn.“

Znova som sa, na znak vďaky za prejavenú dôveru a dôvernosť, uklonil. Keď som sa opäť pozrel do očí tejto nadmieru zvláštnej a svojskej dámy, vedel som, že ona by moju Alice dokázala chrániť aj s nasadením vlastného života.“

„Prídeme, Evelyn, celkom určite prídeme.“


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Cathlin

20)  Cathlin (01.01.2013 21:21)

Takže přece jenom ty trestanecké ostrovy. Výhoda (nebo nevýhoda?) je, že si vůbec nepamatuji nic z příběhu Alice, který napsala Steph. Takže vůbec nevím, kam to bude směřovat. Jen, díky tobě, vím o tom sanatoriu.
Ale tady si zatím netroufám odhadnout, kam to směřuje. Dostane se tedy Alice do rodiny Evelyn? Nebo do nějaké "trestanecké rodiny"? No - to asi ne...
Žasnu nad všemi těmi podrobnostmi jako cukrová třtina na žvýkání a podobně... Detaily jsou tu úžasné, tohle mě ohromovalo i v Kočičkách.
Ale nechápu, proč by měla být Alice ve větším ohrožení za přítomnosti toho cizího upíra, než ostatní lidé v jeho okolí. Myslíš to jako tak, že je větší pravděpodobnost, že ten nomád se setká právě s Carlislem (na základně jeho pachové stopy...) a když uvidí, že má u sebe dítě, bude ho chtít zabít právě proto, že žije s upírem? Nějak si asi stojím na vedení... Chápu to tedy zatím spíš tak, že Carlisle prostě nechce, aby se Alice nacházela v dosahu jakéhokoliv upíra, raději. :-)
Evelyn a to její "cvaknete si, doktore?" to bylo... boží.

AMO

19)  AMO (27.12.2011 11:43)

Vypadá to dobře, jenže je někde dobře schované to protivné slovíčko ALE...
Nutíš mě přemýšlet!?

Karolka

18)  Karolka (02.07.2011 21:45)

Super! Prostě super! Parádní! Tyhle příběhy miluju. Jen mi dělá starosti to Evelynino pití... No letím samozřejmě dál. ;)

Lenka326

17)  Lenka326 (15.06.2011 22:39)

Evelyn je tak trochu herdekbaba, ale na tomto místě přežijí jen ti silní. Ale věřím Carlislově instinktu, že je pro Alice ta pravá. No, uvidíme... Díky Twilly

Evelyn

16)  Evelyn (01.06.2011 11:17)

Evelyn je mi sympatická nejen jménem Carlisle má Alici jako dceru... Neumím si představit, že se jí po takové době může vzdát.

Linfe

15)  Linfe (17.05.2011 21:50)

WOW, Evelyna vypadá jako správná baba. Jenom nechci, aby ji Carlisle opustil :-( Ach jo

Astrid

14)  Astrid (17.05.2011 15:45)

Tak Karči, že neni žiaden zabiják?... ale autorkiná myseľ cez neho krásne tvorí, poklona A celé kulisy kolonie sú vierohodne opísané - Kakadú island je v mojej predstavivosti, tak nejako to muselo vyzerať, som o tom presvedčená.
Milujem Tvojho starého sentimentálneho upíra
Drahá Twiliana, ja to tú čítam: odblokovala som TW Cullens a vidím: jedno dieťa v obetavých rukách Carlisla, ktorý ma očaril a čakám na neznámeho, postava Evelyn je 100% extrakt, veľmi sa mi páči.
Toto je príbeh, Twilly. Komentáre píšem ako poznámky, môže sa stať, že narazíš na zmatený výlev, ale vez, že si ma dostala. Perfektnéééééééééééééééééééééé je to výpravné, veľké a má to čaro dialav, no skrátka som ohúrená
lubim

Kristiana

13)  Kristiana (14.05.2011 18:21)

Mám z Evelyny trochu zmatené dojmy. Je to ďábel! Razná a laskavá, ne tolik jako Carlisle, ale dostatečně, aby se o Alici mohla starat. Přesto z ní mám trochu obavy. Asi se jí bojím stejně jako Carlisle? Nebo mě jenom zaskočila tou lahvičkou v tašce? Jsem na ni ještě hodně zvědavá.
Moc mě překvapilo, že si Carslisle Alici nechal tak dlouho. Počítala jsem s rychlým nalezením náhradní rodiny...

12)  Beatrix (21.03.2011 13:18)

predpokladany prichod je 23.3.v noci. see ya soon ;-) a pis pis pis lebo ta zje mys!!!

Twilly

11)  Twilly (21.03.2011 12:13)

Beuška, čo mám v zadku vrtulu??? Kedy prídeš?:D

10)  Beatrix (21.03.2011 11:57)

chcem pokracovanieeeeeeeee ASAP

LadyLilianne

9)  LadyLilianne (19.03.2011 14:45)

perfektné!

Twilly

8)  Twilly (18.03.2011 17:03)

Carlie,lásko, tak podobnost je tentokráte opravdu čistě náhodná. Tedy pokud myslíš na Cullenovy. Tahle osůbka má svou reálnou podobu a je to moje přítelkyě, hodně moc dobrá (se vším sakumprásk i s těmi barvami .... jenom krinolína jí chybí :D )

Carlie

7)  Carlie (18.03.2011 16:54)

Twilloušku , co mi to děláš , jsem málo team Carlisle, že? Takhle mi ho servírovat ... jasně, otcovské sklony jsou prostě sexy , mno nic, setřu sliny a jedeme dál...
Tolik bych si přála, aby zůstali spolu, ale je mi jasné, že název povídky směřuje jinam, tak jsem moc zvědavá, co za rodinku to máme... zelené oči, zrzavé vlasy, podobnost čistě náhodná, nemám to už chlastat?
Úža, honem pokračuj... a skladba supeeer!

6)  ada1987 (17.03.2011 22:44)

eMuska

5)  eMuska (17.03.2011 14:29)

Hm, tak máme novú chránenkyňu. Ach nervy, tá si teda logla! úžasná ženská! dúfam, že bude mať Alice rada... Ak u nej teda ostane. tešáám na pokráčko!

Twilly

4)  Twilly (17.03.2011 12:03)

Holčiny moje ... normálně jsem se obávala, že tahle kapitola ani nebude mít tu šťávu.. no jo, je to jen oddechovka... pořád je co přemýšlet, co se děje týče

Janičko, jasně že jsem neodolala a prdla tam tenhle neuvěřitelný kousek od MUSE... já jsem do nich prostě blázen

Janeba

3)  Janeba (17.03.2011 11:46)

Wau, ta ženská je teda uragán!!!;) Jestli ta Tvá Alice bude podobná, jak ji známe, pak naprosto chápu po kom to bude mít!! Verýšku, naprosto báječná kapitolka, ze které mě teda taky pořádně mrazilo! Nechtěla bych se ocitnout v trestanecké kolonii ani náhodou! Krásně jsi popsala taťkovský úlek, když nemohl malou najít, chudák Carlisle, ale stále si lámu hlavu, jak ji předáš do péče Evelyn! Moc se těším nejen na další skvostnou kapitolku, ale i na milovaný MUSE!
Děkuji!!

kytka

2)  kytka (17.03.2011 09:08)

Moje zlatá, moc jsem se na kapitolku těšila. S Tebou vybranou muzikou to byl zase úžasný zážitek. . Bylo mi Carlisla líto. Co se v něm muselo odehrávat, konečně nekoho mít a pro něj "žít", ale vědět, že to není správné.:( . Držím Alici palce, Carlislovi přeji štěstí, Tobě děkuji za krásné čtení už k méně nemocnému ránu.

Bosorka

1)  Bosorka (17.03.2011 07:23)

Líbilo se mi, jak odchod odkládal - jeden den, ještě jeden den.... Ono sehnat náhradní dobrou rodinu v trestanecké kolonii opravdu není jednoduché
Twilluše

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek