Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

19. kapitola  - Kto si počká, ten sa dočká...

 

 

 


Stál som tam a díval sa na Albertov úspech. Na jednej strane som to celé prežíval s ním, ale zrazu ma prepadol akýsi zvláštny pocit. Bolo to práve vo chvíli, keď vystupoval z lietadla a davy ľudských pachov sa začali miesiť jeden cez druhý. To bola ozajstná skúška mojej sebakontroly. Ja viem, bol to holý nezmysel a absolútne nezodpovedné, že som tak to prišiel medzi ľudí, ale tá moja novoobjavená túžba po ľudskom živote a dávno potlačená vlastnosť – zvedavosť, vo mne naštartovala takú túžbu, ktorej som nedokázal a vlastne ani nechcel odolať.


Nasadil som si tmavé okuliare a vyrazil som do davu. Stále TO lietalo okolo mňa. Čo to bolo, čo mi to unikalo? Ten zožierajúci pocit, že... ja jednoducho netuším. Len to, že so niečo stratil. Niečo?


Pravdepodobne sa to so mnou nedalo vydržať, lebo Alberto v jednom vkuse v mojej prítomnosti vyvádzal. Vraj som všade chodil ako telo bez duše od tej súťaže. Vraj ho to ruší a on nemôže poriadne tvoriť. Rozhodnutie prišlo náhle, ale bolo o to definitívnejšie. Musel som odísť. Paríž mi zrazu prišiel neuveriteľne preľudnený a hoci tu boli skvelé lovné podmienky, od tej chvíle pod Eiffelovou vežou, to už nebolo ono.


„Alberto,“ začal som pokojne, lebo som tušil, že jeho temperament dá o sebe čoskoro vedieť, „odchádzam do Štátov.“


Tváril som sa pokojne, ale v skutočnosti som bol napätý ako struna mandolíny.


Priateľova tvár zvážnela a jeho pohľad sa uprel kamsi do ďaleka.


„Bolo na čase, priateľ môj, v Paríži ti to nejako nesvedčí...“ skonštatoval pokojne a tým ma dokonale prekvapil. Čakal som, že na mňa vyletí. Bol to drobný človek veľkých citov. Bol som si takmer istý, že bude vyvádzať. Zvláštne. Ja, bývalý vojak a tvor posadnutý disciplínou a poriadkom, som zrazu objavil čaro nevyspytateľnosti v podobe Alfreda. Malá brazílska časovaná bomba, ktorá ma dokázala po toľkých desaťročiach samoty prekvapiť.


„Priznaj sa, že ťa to ťahá do Ameriky za nejakým dievčaťom? Koľko ženských sŕdc si zlomil svojím odchodom do Európy, len sa priznaj?“ doberal si ma.


Reči o ženách som nenávidel. Moje skúsenosti boli obmedzené na už pomaly zabudnuté južanské dvorenie dámam, keď som bol ešte človekom a na vášnivý kokteil citov, ktorý som ako novorodený upír zažíval s Maríou. Nebolo o čom, či o kom rozprávať.


Takže som zareagoval, ako v podstate vždy. Zbrklo a nepríjemne: „Alberto! Ja a ženy? Sú na len na oštaru, nemám záujem!“ Na zdôraznenie mojich pichľavých rečí som zavrtel nesúhlasne hlavou... a zagúľal očami, ale to už môj priateľ cez moje tmavé okuliare vidieť nemohol.


Ozaj nemám záujem? Mám, ale len o tie moje oči... horím nedočkavosťou zistiť aká bude k tým očiam patriť tvár. Aké bude mať srdce, aké budú jej emócie, AKÁ vlastne bude?!!!


Áno, odchod bolo jediné možné riešenie ako to všetko zistiť. Ten pocit, že ju nájdem niekde na Novom kontinente, naraz hraničil s takmer stopercentnou istotou. Snáď ešte nikdy som si nebol niečím tak abstraktným istý.


* * *


Musela som sa doslova sústrediť na to, aby som nezačala utekať upírskou rýchlosťou. Bolo to zvláštne, ale doteraz som sa z nikým z upírov nestretla. Toto bol iný pach než ľudský či zvierací a ja som nejakým zvláštnym spôsobom vedela, že patrí upírovi. Strach o vlastnú existenciu, tak podobný ľudskému pudu sebazáchovy, ma dokonale prekvapil. Netušila som akým spôsobom by sa mi mohol pomstiť, či by bol schopný zaútočiť aj pred davom, ale ten iracionálny strach z neho ma nútil utekať preč od toho muža. Od neho? Prečo by to nemohla byť ona? Napadlo mi náhle popri kľučkovaní davom, ktorý sa prizeral tomu smiešnemu predstaveniu s vzducholoďou. Nad touto myšlienkou som len neveriaco pokrútila hlavou a v duchu som si pekne vynadala.


Už zo všetkého poriadne magoríš, Alice, nadávala som si v duchu. Musíš sa odtiaľto dostať. Je načase nájsť toho Jaspera!


* * *


O dva a pol dňa neskôr som sedela na zaoceánskej lodi, ktorá mierila do USA. Trvalo mi to celé dva dni, dostať sa od známych. Boli to zlatíčka, všetci do jedného, ale najradšej by ma nenechali odísť. Paríž mám rada a raz sa sem určite vrátim, ale teraz tu zostať nemôžem... až... budem na to pripravená a vycvičená, budem sa vedieť o seba postarať nielen medzi ľuďmi ale najmä medzi „vlastnými“, vrátim sa. Ale teraz to jednoducho nejde, musím sa vedieť brániť! Musím nájsť Jaspera!


Bolo zvláštne ako som jednostranne uvažovala ohľadom Jaspera. Nechápala som kde sa vo mne vzala tá neuveriteľne pevná viera - nie bolo to skôr presvedčenie - že ON mi pomôže. Že ma nikdy nikomu nedá a že... Nenávidela som smer týchto myšlienok. Našepkával mi, že touto cestou som už voľakedy šla. Vlastne sa mi môj osud, či možno ten čo ho tak dokonale diabolsky riadi, vysmieval tak dokonale, že ma trápil nič nehovoriacimi spomienkami. Áno, verila som tomu, že sa jedná o spomienky na niekoho kto mi býval drahý. Bola som o tom pevne presvedčená.


* * *


Sedela som vo svojom byte v New Yorku a ZASE premýšľala o ňom. Odkedy som ušla z Paríža, žiadna vízia sa nekonala. Prečo nie? Prečo teraz, keď ich tak potrebujem neprichádzajú? Nervózne som sa hrala s prstami. Vlastne už skôr neuroticky. Vyskočila som z kresla a začala sa prechádzať po miestnosti. Moje kroky viedli od sekretára až k oknu a naspäť. Jeden krát, druhý krát, tretí krát.... pri stoosemdesiatom „tam a späť“ som to prestala vnímať, ale žiaľ, nie počítať. Môj mozog bežal na plné obrátky všetkými smermi. Bola som taká rozrušená faktom, že sa nič nedeje, že som si ani nevšimla, ako som rukou začala drviť parapet. Zlízol si to, chudáčik. Panebože, Alice, už niečo urob? Pichal do mňa môj imaginárny diablik sediaci na ľavom ramene. Ale čo? Nemám žiadnu víziu, žiadna už neprišla, ustráchane namietal môj anjelik sediaci na pravom ramene.

Akože nemáš a tá o tom, ako ho stretneš v meste? To je akože nič?

Toho diablika som začínala mať rada viac než toho bojazlivého anjelika. Mal čertovsky dobré nápady! Môj samoľúby úškrn určite hovoril za všetko. Nie, nebudem tu sedieť, takto ho nenájdem! Budem prehľadávať každulinké miesto v Štátoch a bol by v tom čert, aby som ho nenašla. Aj tak sa už príliš spolieham na vízie! Moje rozhodnutie bolo pevné. Konečne som nemala ten pocit melanchólie. Bola som napumpovaná energiou, chcela som lietať a musela som sa doslova držať, aby som nezačala hľadať môjho pána vysneného hneď teraz, keď zrazu po dlhej dobe prišla vízia:


Domy tohto mestečka vyzerajú ako pravá kulisa divokého západu. Oproti akémukoľvek mestu, v ktorých som sa doteraz pohybovala, je to úplný zapadákov. K celkovému dojmu chýba už len onen povestný suchý kríkový val, z ktorým sa vietor pohráva naprieč celým bulvárom. Naopak, tu vidím ľudí, nepočujem, len ich vidím. Nie je ich mnoho, ale sú tu. Správajú sa normálne, tak akoby sa vôbec nič nedialo. Rozhliadam sa a vidím malú kaviareň. Na vývesnom štíte je obrovské zrnko kávy a pod ním nápis Coffee break. Štít sa slabo hojdá sem a tam v miernych poryvoch vetra. Ja medzitým hypnotizujem dvere, ktoré vedú dnu  z druhej strany ulice. Po chvíli sa osmelím a prejdem ulicu. Pred dverami opäť zaváham, ale nakoniec sa rozhodnem a dvere predsa len otvorím...

To je koniec vízie. A hoci mi nič nové neprezradila, moje podvedomie sa vznášalo od radosti na obláčku za to, že konečne nejaká vízia po dlhej dobe prišla. Až neskôr, keď som sa upokojila, mala som možnosť opäť si prejsť tú, na prvý pohľad nič nehovoriacu, víziu. Nakoniec mi predsa len niečo nové prezradila. Konečne viem, ako vyzerá miesto kde ho stretnem. Doteraz to bol len letmý pohľad na mesto a potom nasledoval rýchly pohľad na jeho tvár. Tieto obrazy mi dokonale zatienili v mojej mysli čokoľvek iné. Ten Jasper bol pre mňa fascinujúci už len v predstave a to som ho ešte nestretla. Už vopred som sa bála svojej vlastnej reakcie na to, až ho skutočne uvidím. Veď sa pred ním poskladám ako domček z kariet.


Nad svojimi úplne uletenými úvahami som zakrútila hlavou a snažila som sa ich tak dostať von. Ony sa však pevne chytili a nehodlali sa pustiť. Zaťali svoje zúbky. Ja ťa nájdem! Sľubovala som sama sebe stále dookola a myslela som to ozaj vážne.


* * *


Loď priplávala do San Francisca pomerne rýchlo. Stál som na prove a premýšľal o tom, aké by to bolo preletieť oceán... určite úžasné. Rozhodne rýchlejšie, ale to bolo ešte vo hviezdach. Alberto je rád, ak sa jeho vzducholode udržia vo vzduchu pár hodín, celý Atlantik, či Tichý oceán... to by bola čistá fikcia, alebo... možno nie? Uvažoval som.


Vybral som si loď, kde nebolo práve presne stanovené číslo, ktorým možno označiť množstvo pasažierov. No, zopár ich tu ozaj bolo akosi nadplán a ja som musel niečo... jesť. Byť na tak malej ploche s toľkými bijúcimi srdcami a toľkými litrami čerstvej krvi, pretekajúcimi kilometrami žíl, nie... to sa jednoducho nezaobišlo bez určitých... ehm... strát. Vedel som, že na pevnine to bude pre mňa ľahšie. Koncentrované pachy sa rozptýlia a už nebudem taký dravý.


Pár dní som ostal v San Franciscu, ale bolo to tam na môj vkus príliš preľudnené. Bol som nervózny a nedokázal som nikde vydržať ani sekundu v pokoji. Znervózňovalo ma snáď všetko, všetko mi vadilo. Pocit, ktorý ma zožieral už v Paríži, teraz vo mne doslova rástol. Musel som vypadnúť a to čo najskôr.


Povedal som si, že pôjdem smerom na sever a potom sa uvidí. Nemal som nejaké konkrétne plány, len som potreboval vidieť oceán. Znova. Ako keby mi plavba nestačila. Uvedomil som si, ako až bolestne lipnem na ten oceľovo-modrej farbe slanej vody. Ako mi v myšlienkach supluje to, po čom najviac prahnem. Po žene s očami mora.


* * *


Ďalšie mini mestečko, už ich ani nepočítam, nevnímam, len nimi prechádzam. Akoby som na niečo čakal. Nie na niečo, na NIEKOHO! Káral som sa v mysli. Ani neviem kde to vlastne som.


Rozhliadol som sa a videl som len širokú ulicu lemovanú drevenými domami. Ľudí tu bolo len niekoľko. Buď boli zalezení vo svojich obydliach, alebo zopár jedincov vysedávalo v prítmí veránd. Väčšinou tí starší.


Dnes bolo pomerne dusno a len úplným zázrakom nevyšlo slnko. Vyzeralo to naopak na dážď. Tmavé ťažké mraky sa lenivo prevaľovali z jedného konca obzoru na druhý, keď som zrazu zacítil čosi, čo ma absolútne nenadchlo. Slnečné lúče na mojom chrbte. Prepadla ma panika, ale bolo mi jasné, že sa nesmiem nechať uniesť prchkým  konaním. Naoko pokojne som zapadol do prvých dverí, ktoré aspoň trochu pripomínali obchod. Hneď medzi nimi mi treskol do nosa koncentrovaný ľudský pach zmiešaný s praženými kávovými zrnami. Kaviareň??!!! No super, lepšie som si ani vybrať nemohol! Ostal som pekne naštvaný, ale na druhej strane som bol vlastne rád, že nie som vonku a že nežiarim ako pako.


Obsadil som miesto na konci barového pultu a tváril som sa tak nenápadne, ako sa len dalo. Ale aj napriek môjmu nepreniknuteľnému výzoru sa nakoniec ku mne došuchtal barista. Bol to asi štyridsať ročný, mierne prešedivelý, pán s pokojnými hnedými očami a vľúdnym úsmevom. Nič obťažujúce, ale nemal som jednoducho náladu sa s niekým „kamarátiť“.  Skôr, než na mňa stihol vytasiť naučené úvodné reči k spoločenským rečiam, vyhŕkol som na neho: „Máte kávu z Ekvádora?“ Nie že by som ju pil, ale tú vôňu zbožňujem. Káva je jedna z mála vôní ľudského jedálnička, ktoré mám rád aj po premene. Muž, prekvapený mojou požiadavkou ohromene prikývol a sám pre seba sa spokojne usmial. Asi ho potešilo, že môže využiť aj svoju juhoamerickú exotiku. Po letmom vetrení mi bolo jasné, že všetci moji spolu-sediaci pili iba obyčajnú kávu, bez akejkoľvek zvláštnej prísady. Netrvalo to dlho a barista sa ku mne opäť blížil. V rukách držal tácku s malou bielou kávovou šálkou, usadenou na rovnako bielom tanieriku. Jeho výraz ma však zaujal. Nie, skôr pobavil. Tváril sa akoby to bola tácka s korunovačnými klenotmi a on ich mal práve za úlohu priniesť samotnej kráľovnej.


Presne v tej chvíli, ako predo mňa postavil svoj poklad, dvere kaviarne sa otvorili a s nimi do vnútra malej miestnosti... v tej chvíli sa mi zdalo, že až príliš malej pre jedného nie dostatočne nasýteného predátora... vstúpila vôňa upíra.


* * *


V New Yorku som nastúpila na vlak a obchádzala som každé mestečko smerom na juh. Nič. Všetky sa na seba ponášali ako vajce vajcu, ale žiadne nebolo to moje. Frustrácia rástla s každým mestom a každou premárnenou hodinou, ktorú som minula pri nesprávnom vystúpení z vlaku.  A narastala každým mestom na juhu. Prešla som Louisianu, Texas, Arizonu a v Kalifornii som svoju púť stočila smerom na sever. Aj keď moja nálada pomaly dosahovala teplotu mojej pokožky, ešte stále sa nedostala k bodu mrazu. To bol jediný dôvod, prečo som pokračovala. Jedinou výhodou bolo, že som nepotrebovala spánok a mohla som cestovať pohodlne celým dňom i nocou.


Krátka zastávka v San Franciscu na doplnenie a výmenu garderóby mi trochu napravila náladu a s novými psychickými silami som sa stočila smerom na sever.


Takto som pokračovala ďalej až kým neprišiel Salem. Samozrejme, nebol to TEN Salem, tento sa nachádzal v štáte Oregon a bolo to úplne pokojné mestečko. Žiadna čarodejnica, len jedna upírka. Maličké mestečko vyzeralo akoby  bolo vystrihnuté z histórie Ameriky. A teraz som si v ňom musela urobiť nútenú prestávku, nakoľko vlak mal istý jednodňový prestoj kvôli nejakým technickým prkotinám, ktorým som vôbec nepotrebovala a vlastne ani nechcela venovať svoju pozornosť.


Otrávene som sa poobzerala po jedinej širokej ulici v meste, cez stred ktorej krížom prechádzali koľaje nášho vlaku a okamžite som stuhla. Som tu! Vyprskla som v duchu šialenou radosťou. Tá vlna ma skoro zdemolovala  z vnútra. Musela som určite pôsobiť ako blázon. Rozžiarená ako výklad od Cartiera, som pohľadom pátrala po vývesnom štíte. Bol tam. Stála som ako primrznutá a zízala na malú tabuľku s identickým názvom z mojej vízie. Telom mi preletel zvláštny kŕč netrpezlivosti, zatiaľ čo som sa paradoxne nedokázala prinútiť k pohybu. Len som tam tak stála. Ako totálny cvok, pri vlakových schodíkoch.


Po nejakom čase som sa ako-tak nakopla a neistým krokom vykročila ku kaviarni. Neskutočné, ako sa niektoré emócie vôbec nemenia ani po premene. Nepamätala som sa aká som bola, ale bola som skalopevne presvedčená, že takú nervozitu nezažívam po prvý raz.


Položila som ruku na kľučku a zaváhala som. Hlavou mi prebleskla deštruktívna myšlienka, ktorá ma prepadla zákerne od zálohy: Čo urobíš, ak tam nebude? Veď to predsa nemusí byť teraz, žiadna vízia neukazuje čas, iba ak urobíš rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho obdobia, ale inak... Snažila som sa ju zaplašiť intenzívnym zakrútením hlavy, ale úplne som sa jej nezbavila. Usadila sa kdesi v zadnom kútiku a odmietala odísť. A potom som v stúpila...


* * *


Ani som sa nemusela príliš rozhliadať, hneď som ho spoznala. Videla som len jeho chrbát... postavu mal štíhlu a pomerne vysokú aj keď sedel za barom, ale ramená mal pevné. Ruky skôr šľachovité ako vyslovene svalnaté, ale aj cez košeľu sa rysovali tak, že mi to vyvolalo vlnu motýlieho tanca v žalúdku. Potom jeho telo na okamih stuhlo a prudko obrátil svoju pozornosť mojim smerom. Áno, bol to on! Polodlhé, jemne vlnité vlasy farby zlatého klasu, dokonale lemovali ostro rezanú tvár. A tie pery... Mojim telom prešla ďalšia vlna vzrušenia. Preboha čo to so mnou len robí?!!! Zaúpela som v duchu a naberala odvahu nevnímať jeho mužnú príťažlivosť, ale naopak, sústrediť sa na jeho jazvy. Boli to výkričníky, ktoré oznamovali celému upíriemu svetu, že je nebezpečný. Toľko krát bol v boji a stále tu sedí... je to rodený víťaz.


Čakal, ani sa nepohol a to ma znervózňovalo ešte viac. Takmer som nedokázala spraviť ani prvý krok. Ten druhý a tretí už šli ľahšie a nohy ma nakoniec doniesli až k nemu.


„Ahoj Jasper, som Alice a hľadám ťa už veľmi dlho...“ bolo jediné, čo som dokázala zo seba vyjachtať po tom, ako sa mi do očí zabodol jeho prenikavý karmínový pohľad spoza vychýlených tmavých okuliarov.


Zalapala som po vzduchu... čakala som niekoho ako som ja.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Lenka326

18)  Lenka326 (17.06.2011 13:31)

Konečně!!! Po tolika letech...skvělé no jdu si to dočíst.

Evelyn

17)  Evelyn (01.06.2011 13:00)

Potkali se Promiň, teď prostě musím dál

Linfe

16)  Linfe (19.05.2011 09:12)

Konečně, konečně, konečně ... :-) Na to se nedá říct nic jiného :-) Tahle povídka se mi prostě líbí.

Twilly

15)  Twilly (17.05.2011 20:54)

Krisi proboha, vůbec nejsi blbá ... já miluju tvoje elaboráty... tak mi dokážou pozvednout náladu,že jsem v jednom rauši

Moni, dúfam, že si si nevylámala zúbky... veď vieš, že dnes treba na zubára hotový majland ... kujem, zlatíčka

Bosinečko, já taky :D

monikola

14)  monikola (17.05.2011 08:53)

teda, teda, teda, tedaaaaa...konečne som si našla čas zakusnúť sa do nových dielikov a ty Twilíku ma hneď takto priklincuješ...okamžite idem na ďalší diel, pretože mám doslova stiahnutý žalúdok z toho ako som nervózna...aaaaaa aaa aaaaaa

inak slovne spojenie "Rozžiarená ako výklad od Cartiera" je pre Alicu neuveriteľne trefné...presne tak si ju predstavujem keď je nadšená :)

Kristiana

13)  Kristiana (15.05.2011 16:58)

Asi jsem blbá, ale došlo mi to až teď. Jasper hledá dívku s očima barvy oceánu, ale Alice už takové přece dávno nemá! Do háje... nebude to pro ně moc velký problém? Vím, jde jen o oči, ale on po těch modrých tolik toužil... Bože, jak jen tohle bude pokračovat?!
Jsem mimo. Totálně absolutně mimo. Úplně rozhozená a za všechno může tahle zatím poslední kapitolka. Nádech. Výdech. Nádech. Výdech. Dobrý...vlastně ne.
Cítím se jako by mě někdo něčím přetáhl. Mám strach, velký strach, jak jejich setkání dopadne. Vím, že jednou budou spolu, ale prostě jsem z toho krapet zmatená a rozhozená.
Na barvu Jasperových očí jsem taky dávno zapomněla, ale karmínová se dala čekat, když si z lodě udělal potraviny...
Nebude se ho Alice bát, že ne?
Ženo, ty mi dáváš kapky! Skvělé, dojemné, vzrušující a hlavně velmi napínavé kapky ;) .

Bosorka

12)  Bosorka (15.05.2011 13:55)

Kurňa já ho chci v nich vidět!!!!

Twilly

11)  Twilly (14.05.2011 23:39)

Odhalila jsi mě, přesně na takové jsem myslela, když jsem to psala :D , ségro

Bosorka

10)  Bosorka (14.05.2011 23:11)

Jasperovo využití lodě jako plovoucího bufetu, Alice nervní, že nemá vize o NĚM, hledání místa a taky času setkání...
Už jsem se tě chtěla zeptat, jak to dělal Jasper s ukrytím rudých zraků....a ono ejhle - je to tam! Určitě měl takové ty brejličky alá Drakula, že jo?

kytka

9)  kytka (14.05.2011 21:25)

Twilly

8)  Twilly (14.05.2011 21:22)

Květuško moje milovaná, ty to tak hezky prožíváš, že asi půjdu psát rovnou další dílek ať dlouho nečekáš
Bosi, tak to jses oklepala docela rychle... myslím , že by neuškodilo víc takových šoků, hlavně když mi jejich důsledek pošleš na mail
Janičko, málem jsem měla já šok z tebe, že přestaneš číst ... to mi nedělej, jsem na tobě závislá
Olifku můj zlatý, tvoje rozbory OMG.. stejná vlna, děvče, stejná vlna... já se vždycinky bavím u psaní nejakou větičkou a ty ji pak vypychneš... jo asi jsem vážně intergalaktická anténa
eMuš, tak to bola taká poklona že padám na riť, moja zlatá

eMuska

7)  eMuska (14.05.2011 21:11)

Týýýjo! Ono sa to zhoduje, ale pritom je to niečo úplne iné! Ach jo! Mimo, totálne! Uff!

Carlie

6)  Carlie (14.05.2011 19:49)

Twillinko-Verunko Jsem moc ráda, že s náma hraješ na férovku a nenatahuješ nás na skřipec tím, že bys nám je pořád přiblížila a zase cukla... uuuuž se potkaliii!!!
A ten šok, že on nemá zlatý pohled! To mi vůbec nedošlo, že ona nečekala! :'-(
Neboj, Alice, holka, vezmeš to do vlastních rukou
Jen, aby teď šlo všechno hladce, aby s Tebou odešel, když sis ho tak hezky vyzvedla

Tak a k celé kapitolce, pár pro mě naprosto mňamózních vyzobávaček :
- na lodi, počet pasažérů - "nebolo práve presne stanovené číslo"
"som bol vlastne rád, že nie som vonku a že nežiarim ako pako."
A skvělé metafory!: "Aj keď moja nálada pomaly dosahovala teplotu mojej pokožky" a: "Rozžiarená ako výklad od Cartiera"
A tohle mě taky dostalo: "nakoľko vlak mal istý jednodňový prestoj kvôli nejakým technickým prkotinám" No jo, milá Alice, Tvé kanárkové Porsche Tě takových problémů zbaví, už žádné jednodenní zpoždění :D

Páni, Twillíku, moc se těším dál a bojím se o ně dva! Ale hlavně, že se už našli

Janeba

5)  Janeba (14.05.2011 15:35)

Wau!!!! Byli tak blizoučko od sebe a ty je ženeš oba do Ameriky!!! Málem jsem přerušila čtení a šla si otloukat hlavinku hned po tom zjištění!!!
Dobře jsem však udělala, že jsem Ti, Verýšku , uvěřila a snažila si to vychutnat!!!
Alice ho našla!!!
No páni!!! Ani nevíš, jak se těším, co na to Jasper!! To máš tak, nabídneš jeden prstíček a hned nemáš ruku!!! Veverko, skvělé!!!
Děkuji!!!

kytka

4)  kytka (14.05.2011 15:26)

Tak, a je to tady! Dočkali jsme se. Strašně jsi mne napínala, jak se opět rozhodli, tentokrát opustit Paříž. Moc jsem se bála, aby každý neměl namířeno někam jinam.:D
To nutkání a přesvědčení najít jeden druhého, mít někoho blízkého. . Jaké to bude, až si (jestli si) Alice vzpomene. Tohle mi nedá spát. Jak by asi člověku - převádim to na sebe - bylo. Mít už nějakou lásku a vzpomenout si, že byla, a někde možná je, jiná.:(
A s tím koncem to nebylo nakonec takové hrozné. Nevím jestli i tady to bude mít stejný průběh, ale já jsem si to jejich setkání, alespoň prozatím, užila díky Tvé jednorázovce o jejich setkání.
Verunko, byla to krása, moc jsem si to užila. Děkuji.

Bosorka

3)  Bosorka (14.05.2011 15:16)

To bylo ... více večer, až se proberu!

kytka

2)  kytka (14.05.2011 14:25)

Přesně takhle teď vypadám. Takový konec! Teď si připadám "taky" frustrovaná. Jdu to dát ještě jednou a pak napíšu něco pěkného.

kytka

1)  kytka (14.05.2011 14:15)

Jdu na to, jdu na to.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Seth Clearwater