Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

18. kapitola  - Smaragdové oči a vzdušné zámky




Ten deň bol pre mňa zlomový. Skrývanie pred ľuďmi sa skončilo. Asi päť minút som nasávala čerstvé ľudské pachy a snažila sa na nikoho z nich nevrhnúť. Zdalo sa, že to zvládnem aj napriek vyprahnutému hrdlu. Na toto si asi budem musieť zvykať, ak chcem medzi ľuďmi byť. Takže, dievča, povzbudzovala som sa v duchu, ty to zvládneš!

Ticho som sledovala obe ženy. Obchod nakoniec dopadol dobre pre obchodníčku, tak som jednoducho skúsila využiť jej dobrú náladu. Pár chvíľ koncentrácie mi dodalo potrebnú guráž a nasledovala rýchla cesta späť dozadu k dverám, ktorými som pôvodne vošla. Skôr než som si to stihla rozmyslieť – stále som sa klepala a vzrušením to teda nebolo – som obišla budovu a tentoraz tak ako sa patrí, zaklopala na dvere obchodíka. Roztrasenou rukou som stlačila kľučku a vošla. Takmer sa mi hlava rozskočila od malého ovčieho zvončeka, čo visel nad dverami a oznamoval návštevníkov majiteľke obchodu.

Žena zodvihla hlavu a jej oči rozbehli vlastný výskum. Analyzovala všetko čo videla, to bola jej práca, odhadnúť, či z prípadného obchodu niečo kvapne alebo nie. Pravdepodobne sa rozhodla, že u mňa jej ruže nepokvitnú, lebo jej pohľad mierne stvrdol, ale zdvorilo ma aj napriek tomu, čo si o mne myslela, oslovila.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“

Má príjemný hlas, napadlo mi.

„Pani, nie slečna!“ vyletelo zo mňa bez rozmyslu skôr, než som si mohla čokoľvek premyslieť. Ale prečo som povedala práve toto? Nešlo mi vôbec do hlavy. Akosi mimovoľne som si prstom pravej ruky prešla ľavý prstenník. Miesto, kde vydaté ženy nosievajú obrúčku. Bol to len inštinktívny výmysel, alebo je to niečo, na čo si nedokážem spomenúť? Hypnotizovala som svoje ruky a snažila sa objaviť akúkoľvek stopu po tom malom zlatom krúžku. Žiadnu som nevidela, ani upírim zrakom. Nič.

Zodvihla som hlavu a donútila sa pozrieť na ženu stojacu za obchodníckym pultom. Mlhavo som si uvedomila, že som sa snažila usmiať, ale netuším, či to nebola len grimasa.

„Prepáčte, pani...“ ostávala aj naďalej zdvorilá.

Mne medzitým bzučalo v hlave snáď milión myšlienok. Počnúc tou, prečo som tresla túto kravinu až po tú, či to náhodou nie je pravda. Cítila som sa ako uštvaná zver... to je ono!!! Napadlo mi v tisícine sekundy.

„... Huntová,“ vydýchla som šťastná, že som tak rýchlo prišla na vhodné priezvisko a tentoraz som sa už na ňu usmiala ozaj úprimne. Bolo zvláštne, ako ľahko mi šlo to meno cez ústa. Akoby som ho nepovedala prvý raz. V duchu som sa zasmiala na tejto ozaj smiešnej a málo pravdepodobnej – pre mňa – myšlienke. Alebo žeby predsa???...

* * *

Ešte v ten deň som k pani Johnsonovej, tak sa volala tá obchodníčka, nastúpila ako pomocníčka s náplňou práce, ktorá zahŕňala všetko, čo bude potreba. Narodilo sa jej práve štvrté dieťa a sama toho mala dosť. Jej manžel mal zase svoj koloniál na druhom konci mestečka a tak boli obaja stále plne vyťažení. Vedela som, že tu mi nejaký čas bude viac než dobre.

* * *

Na druhý deň pani Johnsonová so sebou priniesla aj malú Elizabeth. Bola rozkošná, ale aj tak som sa k nej bála priblížiť. Jej srdiečko bilo tak rýchlo a tak lákavo... Bola to prekrásna bábika, ktorej som nechcela ublížiť.

V ten deň prišiel do obchodu aj jeden pán so synom. Bolo to dosť nezvyčajné, keďže náš obchod poskytoval tovar iba pre ženy, ale pani Johnsonová na sebe nedala poznať svoje prekvapenie. Bola lepšia než hociktorý pokrový hráč, mala som sa čo od nej učiť....

„Dobrý deň, pán Masen, čomu vďačíme za Vašu prítomnosť?“ pýtala sa zdvorilo a mňa opäť ohromilo, ako to dokázala bez servilného tónu.

„Dobrý deň, pani Johnsonová, viete, moja Susan bude mať narodeniny. Chceli sme jej s Edwardom,“ popostrčil pred seba malého chlapca vo veku asi šesť rokov a sám sa nesmelo usmial, „kúpiť nejakú šatku či šál... niečo čo by jej urobilo radosť a hlavne, aby to mohla byť zároveň odzoba, napríklad na sviatok.“  Zrumeneli mu líca a oči horeli šťastím, keď myslel na svoju manželku. A mňa pri tom pohľade pichlo pri srdci, teda vlastne tam, kde zvyklo ešte za života biť.

Chlapec mal nádherné hnedé vlasy s bronzovými odleskami. Raz z neho bude krásny mladý muž, preblesklo mi hlavou.

Keď vedľa mňa mrnkla malá Elizabeth, pani Johnsonová automaticky pribehla a vzala batoľa do náruče. Okamžite sa princeznička utíšila a vytreštila na oba mužské elementy v obchodíku prekrásne zelené oči. Boli ako dva smaragdy a hoci bola ešte dieťa, dokázala nimi prepáliť aj tu najčernejšiu dušu.

„Prepáčte, pán Masen, dnes som vzala so sebou aj našu Lisbeth, dúfam, že sa neurazíte, ak vám s výberom pomôže tuto Alice. Je to veľmi talentovaná mladá dáma.“ Celý čas sa dívala na pána Masena, až na poslednú časť svojho príhovoru sa obrátila na mňa a veľavýznamným pohľadom mi dávala požehnanie pri mojej prvej veľkej obchodnej akcii.  Aj napriek faktu, že som bola upír, mala som nohy ako z rôsolu a prvé tri minúty sa mi triasol hlas.

Našťastie pán Masen bol trpezlivý a prekvapil ma svojim elegantným vkusom. Pri výbere tej správnej šatky som ho nechala hovoriť o svojej manželke, aby som sa aspoň trochu vedela vcítiť do jej vkusu. Nakoniec som vybrala a ponúkla taký kúsok, aký si predstavoval pre svoju ženu. Schvaľoval ho. Videla som mu to na očiach, ale keďže prišiel so synom, nechcel ho z celej akcie vynechať. Bolo to od neho veľmi milé.

„Edward, poď sem, chlapče, čo povieš na túto šatku, bude sa našej mame páčiť?“ opýtal sa ho s hranou dôstojnosťou, v očiach mu zatiaľ hrali šibalské ohníčky.

Malý Edward sa strhol, keď zbadal, že ho volá otec. Ani sme si nevšimli, kedy sa pridal k pani Johnsonovej a zabával malú Elizabeth. Tá z neho nevedela spustiť oči a on bol jej drobnou bacuľatou tváričkou tiež absolútne fascinovaný. Jeden by povedal, že práve vznikla láska priamo pod našimi nosmi.

Pribehol k otcovi a tiež s mimoriadne vážnym výrazom v tvári študoval darček pre mamu. Po chvíli urputného mlčania a jedného kradmého pohľadu, ktorý vrhol na svoju Elizabeth, dôležito prikývol na znak, že súhlasí s otcovým výberom. Títo dvaja boli ozaj úžasní. Toto bola pravá rodina. Pán Masen a syn.

Zatiaľ čo pán Masen čakal na zabalenie svojho nákupu do darčekového balenia, po očku som pokukovala po mladom Edwardovi. Zasnene pozoroval mladú dámu a jej tmavomedové lokničky a vôbec mu nevadilo, keď ho pohladila po líci uslintanou rúčkou.

Keď už bol jeho otec na odchode, Edward sa so všetkými elegantne rozlúčil a nasledoval otca k dverám.

To videnie opäť prichádzalo.

Edward, tentoraz už dospelý, veľmi podobný pánovi Masenovi, stojí uprostred elegantnej miestnosti za obrovským ušiakom. Pod ním, usadená v tom nádhernom dobovom kúsku, sedí prekrásna dáma. Má veľmi milú tvár a oči ako malá Elizabeth Johnsonová. Nie, nemá oči ako Elizabeth, to JE Elizabeth Johnsonová, teraz už Elizabeth Masenová. S láskou hladí mužovu ruku, ktorú má on položenú na jej ramene. Obaja sa tvária zasnene a dívajú sa na druhú stranu miestnosti.

Pohľad sa presúva do tej časti miestnosti, kde sa manželský pár pozerá.

Stojí tam obrovské koncertné krídlo. Čierne a lesklé ako polnočná hladina jazera. Za ním sedí mladík a evidentne čosi hrá, zvuky opäť nepočujem. Všímam si, že má črty  oboch Masenovcov. Po Elizabeth zdedil smaragdové oči a lícne kosti a po Edwardovi bronzovú hrivu a jeho rovný, majestátny nos. Po chvíli slastne zatvára oči a jeho horná polovica tela sa mierne  pohybuje v rytme hudby, ktorú nepočujem.

V tom moja vízia zmizne ale úplne nekončí.

Vidím nemocničné lôžka. Všade je veľa chorých. Utrpenie prýšti z každého centimetra a valí sa dookola ako lavína. Na jednom z lôžok vidím ležať Elizabeth. Je chorá. Prekrásna tvár je voskovožltá a oči stratili svoj lesk. Aj keď už nemôže sedieť, ruku má natiahnutú k druhej posteli a zviera vo svojej dlani ruku svojho syna. Aj on vyzerá akoby to bola jeho posledná hodina.

Tam celá moja vízia skončila a ja som opäť precitla. Mladý Edward kráčal za svojim otcom a pritom sa cez rameno díval na malú Elizabeth. Bolo to jasné, jeho rozhodnutie práve padlo.

* * *

Potulky po Južnej Amerike som už mal viac než dosť. Chcel som skúsiť trochu akcie a tak som váhal. Európa, či risknem Afriku?

Európa vyhrala. Túlal som sa všetkými severskými krajinami a trvalo mi to ďalšie roky nenápadného hľadania mojej krásky i objavovania samotného seba. Ale čím viac sa blížil prelom storočí a vlastne celého tisícročia, prejavovala sa aj moja chlapská časť. V Paríži sa pripravovala Svetová výstava a ja som bol všetkými tými vymoženosťami a modernými zariadeniami úplne pohltený. Bol to úsvit nového veku a mňa to ohromilo rovnako ako celú Európu. Odhodlal som sa aj ja vstúpiť cez brány Paríža a užiť si toto veľkolepé predstavenie. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa zamilujem. Tak hlboko a tak vášnivo. Aeronautika pohltila moje srdce takmer bezo zvyšku. Obrovské vzducholode ma fascinovali rovnako ako voľakedy čistý pôžitok z boja. Tu som stretol mladého, prchkého, ale veľmi talentovaného konštruktéra, ktorý sa stal mojim priateľom. Volal sa Alberto Santos-Dumont. Bol to Brazílčan s francúzskymi koreňmi drobnej nemužskej postavy a neuveriteľne veľkého ducha. Tak zvláštnu a rozporuplnú postavičku som snáď ešte nikdy nestretol. Musel som pri ňom veľmi držať na uzde svoj apetít, lebo jeho neustály pohyb a vášnivé rozhadzovanie rukami mi spôsobovalo príšerný hlad. Jeho učenie však bolo inšpiratívne a ja som to nakoniec vydržal. Ako odmena bol pre mňa súkromný let vzducholoďou nad Parížom. Leteli sme vzducholoďou, ktorú Alberto pomenoval úplne neprozaicky No. 6 a postavil ju len kvôli súťaži o cenu Dutsch Prize, ktorú vypísal továrnik Henry Deutsh de la Meurthe. Ten sľúbil odmenu sto tisíc frankov tomu, kto odštartuje z balónového letiska, nachádzajúcom sa v Saint Cloude a obletí Eiffelovu vežu. To všetko muselo byť splnené v časovom limite tridsať minút. Bol som úplne fascinovaný predstavou, že taká obrovská vec môže letieť vzduchom. Mala úctyhodné rozmery, dĺžku tridsaťtri metrov, priemer šesť metrov a objem šesťsto dvadsať dva litrov. Neveril som. A musel som byť pri tom. Ako malý chlapec, díval som sa rozjarene do neba, za vzduchom plávajúcou horou ilúzií a fantázie a sledoval Alberta, ako sa mu podarilo obletieť Eiffelovu vežu. Pri návrate mu ale začal vynechávať motor. V nemom úžase som sledoval ako sa mu podarilo akrobatickým spôsobom preliezť k motoru. Posunul si tým ťažisko a vzducholoď tento záchranný manéver naklonil o približne štyridsaťpäť stupňov. Alberto sa však stihol včas vrátiť a stroj vyrovnal. Tým sa trochu zdržal, ale aj napriek tomu keď preletel čiarou v čase dvadsaťdeväť minút  a tridsať jedna sekúnd a pristál, publikum jasalo. A ja som ostal definitívne očarený lietaním.

* * *

V obchode som nakoniec nezakotvila, úplne ma pohltil svet módy a šperkov. Potrebovala som zmenu ovzdušia ako soľ a myšlienka na výlet do Európy ma úplne uchvátila. Povedala som si, že svojho vyvoleného môžem stretnúť aj po tom, ako si trochu užijem cestovania. Bola som rozhodnutá vrátiť sa nakoniec do Štátov, lebo podľa architektúry v mojich víziách som ho mala stretnúť práve v Amerike. Jednoducho si urobím prázdniny. V New Yorku bolo viac než jednoduché dostať sa do tej správnej vrstvy. Bavilo ma byť medzi ľuďmi, keď som sa nakoniec dokázala udržať. Boli takí živí, takí šťastní, že môžu žiť, že som sa cítila šťastná aj ja. Chcela som byť šťastná. Potrebovala som to, stále som si totiž na nič z mojej minulosti nespomenula. Žila som iba z momentov, ktoré sa mi už javili iba ako veľmi vyblednuté spomienky. Spomienky na medovozlaté oči s vejárikmi od smiechu.

Ako osoba, predstavujúca mladú ženu zaujímajúcu sa o módu, som samozrejme zakotvila v Paríži. Mekke módy. Písal sa rok 1900 a Paríž bol v očakávaní Svetovej výstavy. To vzrušenie ma tiež celú prestúpilo. Bolo to čosi čo som si jednoducho nemohla nechať ujsť. Novo nastupujúci trend Secesie ovládol celý Paríž a vlastne každého, kto miloval módu aspoň tak ako ja. Mojím súkromným víťazstvom bolo zoznámenie sa s René Laliqueom, jeho šperky mali neuveriteľnú dušu a boli to umelecké diela. Bol to boh považovaný za jedného z najväčších zlatníckych umelcov v histórii zlatníctva a šperkárstva a svojim jedinečným spôsobom reprezentoval svoju dobu. Zamilovala som sa do jeho diel. Jeho účasť na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900 znamenala jeho celkové víťazstvo a pre mňa neuveriteľne vzrušujúce obdobie mojej upírej existencie v Paríži. V skutočnosti, tam som sa spoznala s množstvom ľudí a zistila som, že priateliť sa s nimi, hoci na veľmi krátky čas, nie je vôbec zlé. Že s nimi ozaj po dlhej dobe opäť žijem.

Chodila som na výlety, užívala som si spoločnosť priateľov, flirtovala som a užívala si tak svojej večnosti. Stále bolo čo objavovať. A stále svet objavoval čosi nové.

Takto som sa v rozmarnej nálade dostala na akciu, ktorá bola možno vzrušujúca, ale nie pre mňa. Išlo o nejakú súťaž o balík peňazí. Šlo tuším o nejaký šialený prelet okolo Eiffelovej veže vzducholoďou. Nechala som sa prehovoriť a išla som. Veľmi som nerozumela tým manévrom, technika nikdy nebola mojou slabosťou, ale bolo mi jasné, že pilot mal namále. A podľa jasajúceho davu som zistila, že to nakoniec zvládol. Bolo to ozaj efektné, ale žiaľ, nie pre mňa. A v tom som to zacítila. Sladkastá vôňa upírieho pachu. Okamžitú vlnu vzrušenia z toho, že som konečne naďabila na niekoho z môjho druhu, vystriedala čistá hrôza. Nebola som bojovník, nebola som vycvičená, nebola som pripravená stretnúť kohokoľvek z nadprirodzeného sveta, do ktorého by som mala po správnosti patriť.

Ja... utiekla som skôr, než ma mohol zacítiť. Mojím šťastím bolo, že on stál po vetre.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Evelyn

18)  Evelyn (01.06.2011 12:49)

Mladý Edward kráčal za svojim otcom a pritom sa cez rameno díval na malú Elizabeth. Bolo to jasné, jeho rozhodnutie práve padlo. Když si představím šestiletého chlapce s pevným rozhodnutím vzít si ještě mladší holčičku, musím se usmívat. To by tak milé, Twilly
Jen... Když víme, jak zrovna jejich příběh skončí... Vidět do bbudoucnosti musí být hrozné. Vědět, že momentální štěstí vyprchá a zůstane jen samota a tma... Br!
Krásné

Linfe

17)  Linfe (19.05.2011 09:11)

Zase jedno kouzelné intrermezzo, původně by byl ten komentář mnohem delší a nadšenější. Pan Masen a Edward a malá Elizabeth se ti moc povedli. Jenže to bych nesměla vedět jak to nakonec celé dopadne :-) Dobře to dopadne vím....ale... :-)

Twilly

16)  Twilly (17.05.2011 20:56)

Krisi, děkuju moc moc za ty tvoje krásné komentíky, jsou neuvěřitelný fakt... kuju

Kristiana

15)  Kristiana (15.05.2011 16:40)

Ona poznala Edwardovi rodiče! Malou chvilku jsem si myslela, že potkala samotného Edawrdam, ale díky Elizabeth mi všechno došlo...
Jasper a jeho láska ...lekla jsem se, že si našel nějakou jinou ženu. Koho by napadly balóny?
A nakonec část, kdy se málem potkali i ti dva. Alice! Bože, holka, proč utíkáš? Chápu, prostě se lekla, nechtěla, aby se jí něco stalo, ale kurňik vždyť to byl Jaspe! Ten Jasper! Chjooo :'-(
Twilly, tohle se nědělá! Už jsem se těšila na jejich setkání a ono houby...takže asi bude klasika? Seznámení s kavárně?
Pěkně jsi mě tím jejich skoro setkáním rozhodila.

Twilly

14)  Twilly (14.05.2011 14:09)

Proč? já bych spíš než intergalaktický řekla interčesko-slovenský

Bosorka

13)  Bosorka (14.05.2011 13:59)

Ty jsi intergalaktický vysílač! :D

Twilly

12)  Twilly (14.05.2011 08:02)

Carloušku, tak tvoje "kapitolové" rozbory - obvykle hodně moc konkrétní - mě vždycinky rozcupujou. Vážně jsem se trefila s tou technikou? Nejsme taky nějak my dvě napojené, jako s Bosi??? Že by ze mě trčely drátky do čech? ... kujuuuuu holka, ty víš co to pro mě znamená.

Janičko, protože musím vymyslet zápletku co dál. Jak sis všimla, mám radost, když tam dám něco svého, ale v globále se snažím držet se Stephiny koncepce, takže je tuhle povídku si užívám jako bych skladala jedno obrovské puzzle s částeční předlohou... je to skvělá hračička a mám jako hlavní pomocníky Vás, holky

Janeba

11)  Janeba (13.05.2011 10:28)

Verýšku , proč??! Proč jsi ji nenechala alespoň zjistit, kdo to je!!! Že v balónu letí její milovaný osud Jasper!!! Právě mi došlo, jak fantasticky ucelený, doplňující a přitom nový pohled na celou rodinku nám poskytuješ!!! Máš to nádherně rozpracované, podmalované poutavou hudbou, SKVĚLÉ!!!
Děkuji!!!

Carlie

10)  Carlie (12.05.2011 17:54)

A jsme na další zastávce :D Tohle bylo dokonalýýý!
Edward! A on to nebyl TEN Edward, ale jeho tatínek a hele i maminka, no tohleeee, to bylo úža! Culila jsem se tu jak blbeček, tetelila se nadšením! :D
A vzducholoděěě, jééé, teďka jsem na ně celý víkend čučela, jak přelétávají přes Bodamské jezero, jůůů ;-) A Jazz je taak moderní
A Alice jede taky do Paříže... ve svém živlu, děvče naše, už ji poznávám :D
A ona uteče? Jak, no tohle... no to snad... to jako... no padám :D
D-o-k-o-n-a-l-o-s-t !

Twilly

9)  Twilly (10.05.2011 20:58)

eMuš, ty budeš mať tak dobitú gebulku, kým ja dopíšem túto poviedku, že až... sa začínam normálne báť

eMuska

8)  eMuska (10.05.2011 20:56)

Tak tesne! Ach jo... Ale krásne, je to super!

Bosorka

7)  Bosorka (10.05.2011 18:59)

Až do pátého kolena! ;)

6)  Beatrix (10.05.2011 18:47)

;)

Twilly

5)  Twilly (10.05.2011 13:38)

No co, jako správná tchýně, máš už prolustrovanou sousedkinu rodinu, Bosi?

Twilly

4)  Twilly (10.05.2011 12:40)

Takže překvápko????? To jsem ráda holky... tetelila jsem se blahem při vymýšlení děje

kytka

3)  kytka (10.05.2011 11:18)

Ježiš Verunko. Tvoje kombinační schopnosti, které plynou tak lehce, že nikde nic nedrhne, mě naprosto dostávají.
Práce v obchodě a Masenovi. To by mne nenapadlo. Když přišla na řadu Paříž, říkala jsem si, to je daleko od Států, moc daleko. A ono ne, budou blízko, skoro na dosah.
Já jsem táááák zvědavá.

Bosorka

2)  Bosorka (10.05.2011 10:08)

Tak blízko, blizoučko....
A to jak jsi tam zakomponovala rodinu Masenů...úžasný! Láska na první pohled Edwarda st.....(včera se Véčko strašně křenil na sousedku, že by taky... )

monikola

1)  monikola (10.05.2011 09:03)

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa... tedaaaaaaaaaaaaa...to je strasneeeeeeeee....strasneeeeeeeeeee...oni...oni skoro skoro to teda bol koniec...aaaaaaaaaa...skoro sa stretli...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek