Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

17. kapitola  - Koniec všetkým nárekom, je čas poriadne „žiť“!

 

 

 

„Videnie?“ ostal som zmätený.

Chlapec sa na mňa sebavedome usmial. Užíval si to, že vie viac než, v danej chvíli ja.

„Povedal som, že takého šamana ako som ja, ešte náš kmeň nemal,“ jeho hlas znel dramaticky, jasne som rozoznal isté sebavedomie, ale musím uznať, že skôr ako také to trochu pyšné sebavedomie - bola to skôr hrdosť – sa mi u človeka páči. Znamená to, že pozná svoju hodnotu. Že si dokáže vážiť sám seba. To je dobré. To je veľmi dobré. V hlave mi imaginárne zablikala kontrolka. Vojenský stratég sa ozval a zanalyzoval jedinca ako silného a vhodného... panebože nad čím to ja len rozmýšľam?

„Takže vízie?“ zodvihol som obočie v nemej otázke. Zúfalo som potreboval prehodiť na iný kanál myšlienok. V žiadnom prípade som si nesmel dovoliť myslieť ako vojenský veliteľ.

Už sa neusmieval, on sa od radosti priam škeril a jeho dobrá nálada bola úžasne nákazlivá. Ani som netušil, že by som na neho spätne vysielal vlny šťastia. Alebo žeby nie?

„Ako sa voláš, veliteľ?“ spýtal sa po chvíli.

„Volám sa Jasper Hale.“

Netuším, čo mi to vlastne napadlo, ale podal som mu ruku. Dodatočne, ale to, že som upír nemení nič na tom, že som bol práve takto vychovaný.

A on ju bez problémov a opäť bez strachu, prijal. Díval sa mi zatiaľ celý čas priamo do očí. Bol by to úžasný súper. Neskutočný, bojovný, bol by... DOSŤ!!! Už ani jediná myšlienka tohto charakteru!!!

„Si ozaj zvláštny,“ nedalo mi, musel som mu to povedať.

Radostný úsmev sa mu trocha skalil trpkosťou. Otvoril dlaň a pomaly si ju prezeral. Najprv z jednej strany a potom ju pomaly otočil a zase hodnú chvíľu hypnotizoval.

„Viac než si myslíš, Jasper Hale,“ trpkosť kvapkala už aj z jeho slov.

Potom sa na mňa lišiacky pozrel a rozjarene mrkol. Nechápal som ako môže tak rýchlo meniť nálady. Bol ako emočný chameleón.

„Otec mi vravel, že moje srdce bije inak a že mu aj inak voniam, myslím, že ak by sa mýlil, už by som bol dávno tvojou večerou, alebo...“ mrkol na mňa pobavene. Nechápal som ako si môže robiť takto zo smrti dobrý deň.

Po chvíľke som zacítil jeho nedočkavosť, ktorú veľmi dômyselne ukrýval za priamosť. Ak by som nemal dar vládnuť emóciami, mal by ma presne tam kde ma chce mať. Vlastne, on ma má tam, kde ma chce mať. Úplne mi rozhodil myšlienky a tie si takmer nevšimli čo povedal... a on mi práve naznačil, že nie je človek?“

„Nevoniaš ako upír,“ vypadlo zo mňa prekvapene.

„Lebo ani nie som upír... v podstate, hoci,“ posledné slovíčko si už len šepkal akoby sám pre seba, ale ja som presne vedel, že jeho slová sú adresované aj mne, „ak by som debatoval s človekom o tomto istom, mal by určite problém ma počítať medzi vlastných...“ dodal.

Zažmúril oči a snažil sa vyrovnať náhly výkyv nervozity. Na jednej strane som túžil odbremeniť ho od toľkej bolesti, ale vedel som, že tento boj si musí s vlastným svedomím vydiskutovať v prvom rade on sám. V podstate aj preto, že ak by som ho upokojil viac, možno by som sa nakoniec menej dozvedel. No čo, aj upír môže byť zvedavý.

„A tvoj otec?“ pomáhal som mu odpútať myšlienky od jeho samotného.

„Pochybujem, že obyčajný človek by počul tvoje srdce a cítil by tvoju krv...“ nakrčil som čelo a premýšľal. Bolo to strašne fajn. Toľko pocitov, vlastných, koľko som práve s týmto chlapčiskom zažíval, som nezažil roky.

„Otec je poloupír,“ vysvetľoval tak prirodzene, že nezaujatému pozorovateľovi by sa zdalo, že konverzujeme o novoobjavenom druhu nejakej vzácnej rastliny.

Netuším, či sa niekedy podarilo niekomu upíra šokovať, ale tomuto malému indiánovi so zvláštnymi očami to šlo priam úžasne. Chvíľu som na neho prekvapene zízal a potom ma premohol ohromný hlučný smiech. A trvalo mi veru hodnú chvíľu, kým som sa ako-tak upokojil.

„Netáraj, skoro si ma dostal!“ Nevedel som prestať. Ten smiech mi robil dobre. Očisťoval ma od všetkého negatívneho.

„Nič také ako poloupír predsa neexistuje!“ oponoval som mu, hneď ako som trochu skrotil môj opakovaný nekontrolovaný výbuch smiechu.

„No dovoľ, si myslíš, že si vymýšľam?“ premeriaval si ma bodavým pohľadom.

Nie, vážne som nechcel raniť jeho city, minimálne preto, že som v ňom našiel zase opäť po rokoch zaujímavého partnera pre rozhovor.

„No, teraz to tak asi bude vyzerať, ale Nahuel, teda otec, tu teraz ozaj nie je,“ napoly naštvane a napoly nervózne si zahrabol rukou do vlasov.

„Ešte som nepočul, že by mohol upír splodiť... potomka.“ Na slove „dieťa“ som sa akosi zasekol a preto som ho radšej zamenil. Prišlo mi to v danej situácii jednoducho vhodnejšie.

Manuel len odovzdane pokrčil plecami a povzdychol si: „Vieš, koľko musí byť ešte vecí na svete, o ktorých nemáme ani šajn?“

S tým sa nedalo nesúhlasiť. Prikývol som teda a po očku sledoval chlapca, ako hypnotizuje svoje jutové vrecko s bylinkami.

„Už musíš ísť?“

Bolo mi s ním ozaj fajn, nechcel som zase osamieť. Ale nechcel som ho ani pri sebe násilím držať.

Nepatrne prikývol.

„Mal by som ísť, slnko už nie je vysoko a na tieto byliny,“ zvedavo nazrel do vnútra vrecka, akoby to videl prvý raz v živote, „čaká niekto kto ich veľmi potrebuje.“

Nedalo sa nič robiť. Naše krátke, ale pre mňa veľmi intenzívne, stretnutie sa chýlilo ku koncu.

Obaja sme rozpačito vstali a snažili sa tváriť nadmieru chlapsky. Dojatie je pre slečinky a nie pre... dočerta aj s chlapským chovaním!

Skôr než sa Manuel stihol nadýchnuť, zvieral som ho v objatí, ktoré hovorilo, že aj za tú chvíľu pre mňa niečo znamená. Že mi veľmi pomohol nájsť ďalší smer a sám o tom ani netuší. Keď som si uvedomil, že toto úplne živelné gesto z mojej strany, mohlo vyzerať ako napadnutie. Rýchlo som sa od neho odtrhol a skúmal, či je vyľakaný. Nebol. Nechápavo sa na mňa díval a vo chvíli, keď mu to konečne docvaklo – teda to, že sa na neho nevrhám, v snahe spraviť si z neho večeru, široko sa na mňa usmial až sa mu belostne blyšťali biele zuby.

„Vieš čo, Jasper Hale?“ začal, ale na moju reakciu nečakal.

„V podstate, si strašne fajn... na upíra, ale teraz už vážne musím ísť.“

Ukončil naše lúčenie dospelejšie než ja, ale aj tak som započul drobný vzlyk. Musel som sa usmiať.

„Dúfam, Manuel, že sa ešte niekedy stretneme... si ozaj zvláštny tvor,“ myslel som to ako poklonu.

„Hmmm... v tom máš pravdu, tvor, konečne niekto, kto ma dokázal pomenovať... dúfam, že tvoje dlhé čakanie na tvoju seňoru nebude príliš dlhé... maj sa, Jasper Hale.“

S tými slovami sa otočil a tichšie než ktorýkoľvek človek zmizol medzi húštinami lesa.

* * *

Mala som sto chutí vziať si tú bábiku zo sebou. Každulinká moja bunka sa mi v tele búrila po mojej vízii. Bolo to o mne, bolo to o mojej budúcnosti a táto bábika, na ktorú som sa dívala a ktorú som tak kŕčovito držala v rukách, vedela v tejto chvíli viac než ja. Mysľou mi preblesklo, že hádam ak si ju nechám, odhalím viac. Jednoducho, že si pri pohľade na ňu možno spomeniem, alebo tak. Istotne pozostatok zo šoku. Z toho Jaspera.

Povzdychla som si a rozhodne silou vôle som vrátila bábiku tam, kde som ju vzala. Chvíľu som sa ešte na ňu ľútostivo dívala, ale už mi pomohla dosť. Mám cieľ. Mám ho? A musím ho nasledovať. Ale kam? Ako dlho? Nájdem ho?

V hlave mi vírili myšlienky. Bzučalo mi v nej ako v úli, ale zdržala som sa tu už pridlho. Bol čas ísť. Potlačila som nutkanie napísať na hárok papiera ospravedlnenie za škody, ktoré som tejto rodine spôsobila. Ale aj tak som tam našla len Bibliu a do nej sa mi priečilo písať.

Jednoducho som sa odtiaľ vyparila.

* * *

Ubehli presne dva roky vkrádania sa ľuďom do súkromia, kým som sa osmelila medzi nich vyjsť. Tým, že som bola taká nerozhodná, žiadna vízia neprichádzala. Trvalo mi dosť dlho, kým som vôbec zistila ako to funguje.

A rovnako aj mi trvalo dosť dlho, kým som sa zmierila sama so sebou. Nepamätala som si zo svojej minulosti stále nič, ale bolo mi jasné, že som NIKDY nekradla. Vždy, stačilo, že som potiahla čo i len sponku do vlasov, cítila som sa najmenej týždeň ako ten najhorší adept na vezenie, akého by sme len ťažko hľadali v celučičkom svete. Ak by som sa mohla červenať... ach, škoda reči.

Mala by som už konečne prekonať sama seba a začať si na seba pekne zarábať. Toto ma zničí, kradnúť sa nedá donekonečna. Obzvlášť, keď je to tak neuveriteľne jednoduché. Ľudia sú strašne dôverčiví a neuvedomujú si, ako ľahko je možné ich zneužiť a ja nechcem, aby sa zo mňa stalo ešte strašnejšie monštrum. Uvažovala som.

Dosť bolo kradnutia! Padlo moje definitívne rozhodnutie nakoniec. Raz to predsa musí prísť a ja sa prejdem cez deň po civilizovanom meste. Len to bude chcieť asi posledný zlodejský záťah... a potom už ozaj dosť!

Bola som spokojná sama so sebou. Tento hec mi určite zlepšil náladu na pár dní dopredu. Vzápätí som sa ešte rozhodla pre kratší lov, veď čo ak by niečo... ech, lepšie nemyslieť... a vyrazila som hľadať čosi pod zub.

Asi po piatich minútach stopovania som zacítila ten čudný pocit, ktorý dáva vedieť, že to na mňa ide...

Mestečko, ktoré obchádzam je malé. Je to skôr väčšia osada, ktorej domy lemujú jedinú hlavnú ulicu. Ona vlastne delí mestečko na dve polovice a ja si uvedomujem, že  mne tento pôdorys pripomína ľudské pľúca.

Scéna sa zmení a dej vízie plynule pokračuje...

Vchádzam do dverí, aj napriek tomu, že nič nepočujem, viem, že keby toto nebola vízia, počujem ľudské hlasy. Vybrala som si zadný vchod domu, predným si ešte netrúfam. Hoci mám čisté šaty a snažila som sa umyť, necítim sa dostatočne upravená čeliť spoločnosti naplno. Veľmi mi chýbajú moje vlasy. Škoda, že si ich nedokážem sama poriadne upraviť...

Zakrádam sa obytnou miestnosťou a váhavým, no tichým upírím pohybom sa približujem k hlasom. Spoza zárubňových dverí sledujem dve osoby. Sú to ženy, ale takmer vôbec ich nevnímam. To, čo upútalo moju pozornosť, bola samotná miestnosť. Vlastne, je to obchod, či skôr salón. Na drevených figurínach sú oblečené ženské šaty, v regáloch sú naukladané všelijaké látky mnohých štruktúr i farieb. Stojím tam ako očarovaná. Cítim isté... chvenie a je mi pritom nádherne. Len veľmi mlhavo vnímam tie dve ženy. Jedná sa evidentne o obchodníčku a jej zákazníčku. Obchodníčka predvádza látku, zanietene rozpráva o jej kvalitách a v mojich očiach ju práve toto nadšenie robí pre mňa zaujímavejšou. Uvedomujem si, že ju túžim spoznať.

Tu vízia končila a ja som sa spokojná a príjemne rozrušená tým, čo som práve videla, pokračovala v love. Po ňom som sa poumývala a poupravovala na sebe posledné ukradnuté šaty, pričom som si opäť nezabudla sľúbiť, že tie budúce už budú za vlastné. Nechcela som žiť ako nomád, nechcela som sa podobať upírom. Chcela som byť čo možno najbližšie ľuďom.

Vyrazila som teda hľadať to malé mestečko.

Nebolo to také ľahké ako som si pôvodne myslela. Trvalo mi to asi týždeň, pretože moja vízia mi okrem letmého pohľadu na mesto z vtáčej perspektívy veľa indícií neposkytla. Cestou som ešte raz lovila – pre istotu. A potom som zahliadla prvý dom, ktorý mi bol veľmi povedomý. Bolo ráno, žiaľ, alebo možno našťastie slnečné. Musela som sa skrývať a čakať na vhodnejšiu príležitosť. To vzrušenie, ktoré mi pretekalo v mŕtvych žilách ma dusilo, ale aj tak som mala neuveriteľne dobrú náladu. Vlastne, len chvíľami. Tie vzrušené sa striedali s pravidelnými vlnami paniky a úzkosti, či to zvládnem. Hlavou mi prebleskovali poplašné myšlienky, ktoré dookola bodali môj zmučený mozog. Zvládnem to? Zvládnu to? Zmením svoj život? Môžem SI veriť???

Na mestečko začal padať súmrak. Vedela som, že presne toto je čas, ktorý potrebujem. Pri tomto svetle už nežiarim a neligocem sa doďaleka a na spoločenské zvyklosti ľudí ešte nie je neskoro. Neušlo mi, že po nociach sú „spoločenskí“ iba muži a vyzývavo odeté ženy.

Skôr, než som sa stihla spamätať zo svojich úvah o tom, čo je a čo nie je v súlade s ľudským spoločenským bontónom, stála som pred tými dverami. Zaváhala som. Mám ich otvoriť? Zvládnem to? Ozaj si MÔŽEM veriť, tak ako vo víziách tak aj v apetíte???

Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Aj keď to nebolo treba, tento drobný ľudský zvyk ma ešte stále dokázal upokojiť.

Vošla som teda dnu. Dva hlasy vedú ozaj obchodný rozhovor. Žena s príjemným hlasom vysvetľuje klady akejsi látky. Hovorí o jej pevnosti, malej opotrebovateľnosti a dobrých vlastnostiach po praní. Druhá žena váhala. Cena za ponúkaný tovar sa jej zdala privysoká. Obe ženy živo gestikulovali a ja som si až teraz uvedomila, ako veľmi je ľudský pach intenzívny, keď sa zvíri vzduch. Zažmúrila som oči a zaťala som zuby. Snažila som sa prekonať ľahké nutkanie vrhnúť sa na obe a... STOP!!! Som tu preto, aby sa zo mňa stalo... niečo, ale rozhodne nie vraždiace monštrum!!!

Snažila som sa skoncentrovať všetky svoje sily na upokojenie svojich chuťových receptorov a konečne som  vykukla spoza zárubňových dverí.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

24)  belko (22.07.2011 23:30)

držím jim oběma palce, to musí zvládnout!!!!!!
Twilly, máš zase za jedna!!!

Lenka326

23)  Lenka326 (17.06.2011 11:14)

Alice našla odvahu!!! To je skvělé. A hlavně i Jasper se odhodlal. Tak teď už to snad bude jen lepší a lepší.

Evelyn

22)  Evelyn (01.06.2011 12:43)

„Vieš, koľko musí byť ešte vecí na svete, o ktorých nemáme ani šajn?“
Twilly, snad už bude lépe, že jo?

Linfe

21)  Linfe (19.05.2011 09:10)

Uf, uf, konečně se oba trochu zmátořili a snad je čekají už jenom lepší časy :-)

Twilly

20)  Twilly (17.05.2011 21:07)

Carloušku, další úžasný elaborátek, holky já vás zbožňuju... pětiproudá dálnice, jak v Californii

Krisi máš pravdu, Manuel JE zvláštní a ano, je to takové to pojítko, které by mohlo vlastně vysvětlovat proč šly Jasper a Alice v Breaking down do Jižní Ameriky... vize neříkají všechno a Jasperova zkušenost, že upír přeci jen může splodit potomka... no ale to je asi na další příběh ... děkuju, holka, děkuju

Kristiana

19)  Kristiana (15.05.2011 16:05)

Ženská, ty mě chceš zabít! :D
Jasperovo setkání s Manuelem vysvětluje odkud potom znal Nahuela a dostali ho do Forks, aby zachránili Nessie, ale to je zase jiný příběh. Rozhovor těch dvou byl zvláštní, cítila jsem, že Manuel ví víc, o hodně víc, ale nechce prozradit všechno, aby si Jasper taky něco "zasloužil" sám. Zmást Jaspera je umění .
U Aliciné části jsem jí celou dobu fandila, aby se zvedla a šla do toho obchodu. Úplně jsem ji viděla, jak tam nakráčí, všechny ohromí a tu látku nakupující ženě nakonec vnutí ona místo prodavačky. :D Ve skutečnosti sice byla Alice o hodně nejistější než v mé původní představě, ale líbilo se mi to. Moc! Jsem zvědavá, jak se s návštěvou v obchodě vypořádá.

Carlie

18)  Carlie (12.05.2011 17:50)

Páni, Twilluško , Tvůj příběh je nádherně bohatý, hotová pětiproudá dálnice!
Ha, tu ho máme, Nahuela!
Moc se mi líbily ty jemné nuance, to, jak k sobě dvě bytosti, které těžko hledají své místo v životě, našly cestu - Manuel a Jazz
A Alice - má před sebou ještě dlouhou cestu, ale líbí se mi její odhodlanost... a autorce tleskám za to vysvětlení, jak pozná, kdy vidí vizi a kdy skutečnost, to "vypnutí" zvuku! B)
Nezlob se, ale vážně už musím spěchat dál... (já totiž přečetla zaráz dvě kapitoly, protože kocour si opět přišel pro masáž :D a já nemohla psát... takže už vím, co bude dál, a musím to jít honem okomentovat :D)

Janeba

17)  Janeba (10.05.2011 10:36)

Verýšku, krásné, dojemné a nadějné!!! Tvá povídka je opravdu třešničkou na dortu a moc si to užívám! Působí na mě jako hojivý a hladicí medový lektvar, kterého mám teď hodně zapotřebí!!! Mockrát děkuji!!!
Děkuji!!!

Twilly

16)  Twilly (09.05.2011 09:41)

Óóóó vďaka Moni, z Manuela ako z postavy som bola ozaj nadšená, tak nejak to bola "trefa do černého"...

monikola

15)  monikola (09.05.2011 09:36)

Twillinečko...ten Manuelik bol skvelý...normalne rozmýšlam, že si ho niekde strčím do AS-ky :D :D :D to by bola sranda
a potom ALice...chuderka ako stale bojuje s tým malým množstvom informácii, ktoré v tej svojej krátkovlasej hlavičke má...ale vybrala sa správnym smerom...teda obchod s látkami, prípadne krajčírstvo, či čo si to pre ňu "ušila"

kytka

14)  kytka (08.05.2011 20:08)

Promiň zlatíčko. Tak hopni na vlak a přijeď!!

Twilly

13)  Twilly (08.05.2011 19:58)

Holky proč mi tohle děláte :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( :'-( budu smutnit a žárlit fňuk... ale přeju vám to

kytka

12)  kytka (08.05.2011 19:54)

Tak to se budu těšit.

Bosorka

11)  Bosorka (08.05.2011 19:46)

Ano v červnu ;) A asi i Véčko..

kytka

10)  kytka (08.05.2011 19:43)

Bos, v červnu?? To bylo super. Já určitě dorazím. Konečně bych viděla na vlastní oči Bosorku??

Bosorka

9)  Bosorka (08.05.2011 19:39)

Kytíííí - jsem právě zjistila, že možná uvidíme na oslavě! :D

kytka

8)  kytka (08.05.2011 19:30)

Ahoj Verunko. Koulí se mi tu slzy jako hrachy. To bylo tak dojemné. Podbarvené písní, jak jinak, loučení Jaspera s Manuelem. A Alice? Úvahy a výčitky. Děkuji za krásné čtení, moc se těším na další kapitolu. P.S. Ty víkendy bez počítače jsou k nepřežití.

Twilly

7)  Twilly (08.05.2011 18:23)

Beuš, 2000 slov /- autobus ti je málo ??? to je taký môj štandard, ale budem snažiť, aby bola ďalšia kapča čo najskôr, oki?

PS: som šokovaná... za chvíľu napíšeš viac slov než ja

6)  Beatrix (08.05.2011 15:36)

Veron nemozes pisat dlhsie kapitoly??? clovek sa akurat rozbehne a uz je koniec :'-(

Twilly

5)  Twilly (08.05.2011 14:16)

Ok, jdu venčit potomka, beru k tomu mp3 (a MUSE ) - to se bude přemýšlet nad zápletkou...

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek