Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

16. kapitola  - Ostrovy Nešťastia a mladý indián

 

 

Prečo som len odišiel? Prečo som neostal s Maríou? Pri tej druhej myšlienke sa moja tvár nevedomky zaškľabila do znechutenej grimasy. „Pretože si ju už nemohol ani cítiť a pretože z teba urobila hlúpu papuču, preto!!!“ odpovedal som sám sebe polohlasne spotvoreným hlasom. Hneď na to som zhrozene pretočil očami. Opäť sám nad sebou. „Prisahám, už ti poriadne hrabe, Jasper a to nie si od nej preč viac než nejakých dvadsať rokov!“ zašepkal som. Potreba počuť aspoň nejaký hlas, bola taká veľká, že mi ani nevadilo, že ten hlas patrí mne. Bolo to smutné, ale snažil som sa to ignorovať. Najhoršie bolo, že sa mi to darilo čím ďalej tým horšie.

 

Cítil som sa preto ako slaboch. Viem, že aj ostatným nomádom sa to skôr či neskôr stalo, ale mne? Prečo mne? Ozaj som taký slabý? Alebo len potrebujem niekoho??? Bál som sa byť na niekom závislý. Po Maríi... už to asi len ťažko zmením. Bola môj najväčší omyl. Vlastne omylom bolo už len to, že som ju stretol. Je mi úplne jasné, že nebolo v mojich silách jej odolať, keď som bol ešte človekom a po pravde, bola ozaj krásna, ani som nemal záujem. Dovolil by som jej všetko. Vlastne, ja som jej dovolil ozaj všetko. Aj ako upír.

 

Ako vždy, vyhýbal som sa ľuďom ako to len bolo možné a snažil som sa zdržiavať v čo najneobývanejších oblastiach. Nebolo to ľahké. Všade sa našlo nejaké to pokušenie, ale toto bolo iné, okrem potravy som sa snažil ignorovať ľudské spoločenstvá preto, že mi tak bolestne pripomínali moju samotu. Viem, zabíjal som ešte prv než som sa stal týmto monštrom, ale vtedy som si myslel, že to vraždenie má vyšší zmysel. Vlastne malo to vyšší zmysel. Nebolo ťažké vtĺcť mladým chlapcom, ako som bol ja, do hlavy nápady plné vznešených myšlienok na obranu vlasti, na obranu našich žien. Stačilo len ukázať prstom a my... hlúpe deti sme im verili každé gesto, každú ich prekliatu myšlienku. Mnohých to stálo životy, mnohých to poznačilo na duši i na tele. Aj mňa vojna zabila. Zabila vo mne človeka. Ochotne a s nadšením sa zo mňa stal vojak. Miloval som boj a nedokázal som tú vášeň skrotiť ani po premene. Znova som sa nechal naverbovať, tentoraz Maríou. Ach María, kiež by som ťa nikdy nestretol.

 

Za tie roky som sa túlal Amerikou. Južná viac vyhovovala mojím potrebám. Vždy tu bola civilizovanosť menšia. Veľa indiánov a veľa povier. Tie mi hrali do karát. Prisťahovalci indiánom verili sotva desatinu z ich historiek. Robili samozrejme veľkú chybu, väčšina z nich bola čistá pravda. Ale kto by už len veril v nadprirodzený svet? Nepoznám jediného civilizovaného Američana či Európana, ktorý by uveril v bytosti ako som ja???

 

Putovania a skrývania sa som však mal dosť. Musel som na nejakom mieste zakotviť. Jednoducho, MUSEL som. Na rok, na dva... na desať, len čo najďalej od ... krvi, od ľudských väzieb, ktoré ja tak nemilosrdne ničím v mene pálivého hrdla, ktoré nikdy úplne nezaplaším.

 

Bol som patetický...  depresívny upír s násilnou minulosťou. Neuveriteľné. Tak neuveriteľné ako celá moja podstata. Práve preto som si zvolil za miesto ďalšieho môjho pobytu Ostrovy Nešťastia. Sú to ostrovy, ležiace v Tichom oceáne západne od Chile, súostrovie tvorené len štyrmi nenápadnými ostrovčekmi, ktoré ale k Chile patria. Sú úplne neobývané pretože na nich nie sú žiadne zdroje pitnej vody. Ideálny raj pre upíra. Ani nie 550 míľ odtiaľ je pobrežie. Ak budem potrebovať... nasýtiť sa, kedykoľvek priplávam a... niekoho si ulovím.

 

Miesto ďalších čiernych myšlienok som sa vydal na cestu k týmto ostrovom. Užiť si svoje vlastné nešťastie. Prišlo mi celkom správne opäť sa pozdraviť s oceánom. Bol to taký upokojujúci pocit, len tak sa nechať unášať studenými oceánskymi prúdmi. Hmmm Tichý oceán. Temný búrlivák s mylným menom, nehodným svojho temperamentu. Tú farbu som zbožňoval. Tmavosivá, zvláštna, taká oceľová. Ako isté oči... tie ktoré ma stále mátali, akoby to bola nejaká dávno zabudnutá spomienka, ktorá sa sem-tam vynorí pri pohľade do rozbúrených vĺn. Kto vie, či to je ozaj moja ľudská spomienka. Mnohé z nich už blednú. A vôbec nikto nepovedal, že upír nemôže blázniť. Čo ak sa to deje práve mne? Čo ak som šialený... je dobre, že idem preč od tých krehkých stvorení. Premýšľal som.

 

* * *

 

Takto som prežil ozaj dlhý čas na týchto ostrovoch. Sám netuším koľko. Snáď ďalších desať rokov, možno viac. Čas od času som si zaplával na pevninu a v najbližšom meste ulovil... čo sa dalo, aby ma to nasýtilo tak akurát. Po čase som si všimol, že keď som nasýtený tak nejakú dobu vydržím aj medzi ľuďmi, ale skúšal som to viac-menej len zo zvedavosti. Čosi ako zisťovanie hraníc svojich medzí, ale žiadne nevyhnutné krajnosti to neboli. Radšej som sa sťahoval do lesov, predsa len, vidieť aspoň nejakú zeleň, cítiť bujnú vegetáciu, nebolo až tak zlé – v podstate. Trochu ma to rozptýlilo a ja som väčšinou, nasýtený týmto druhom civilizácie, odplával na niektorý z mojich štyroch ostrovov. Bol som na nich ozaj nerušený. Ich názov, Ostrovy Nešťastia, nevybrali ľudia len tak náhodne. Keďže na nich nie sú žiadne zdroje pitnej vody a tým pádom  ani žiadna vegetácia a o populácii čohokoľvek - zvieracej či ľudskej – tam ani nechyrovalo, nebol som tak veľmi osamotený, bol som len sám. Táto samota bola ozaj len samotou, žiadna trpká prímes žiarlivosti na ľudské páry, na rodiny, na ich vzťahy... no áno, žiarlil som na nich tak príšerne, že poslednou dobou som premýšľal, či opäť nevyhľadám Maríu. Ale do toho sa mi ozaj nechcelo.

 

Pri ďalšej návšteve pevniny sa však niečo zmenilo. Tradičný lov, nasýtenie netvora vo mne a útek do lesov sprevádzala ako vždy, moja malá súkromná sloboda. V poslednej dobe som sa na tieto gurmánske výlety v podstate tešil. Snažil som sa svoj mozog pomerne úspešne odstrihnúť od faktu, že som sa prišiel najesť. Užíval som si rýchlosti a voľného pohybu. Počúval som tisícky a tisícky lesných zvukov. Srdcia zvierat, šumy vetra v korunách stromov, svist vysokej trávy sklonenej ako poddaný pred panovníkom.

 

To srdce, čo som počul priamo popri zurčaniu malej riečky, bolo niečím zvláštne. Bolo ľudské a predsa nebolo. Niečo... bolo inak a ja som sa márne snažil zistiť, čo také to bolo. Áno, rytmus bol iný... melódia tradičného bu buch vyťukávala trochu iný akord ako bola tá tradičná srdcová synkopa. Fascinoval ma, vábil ma a ja som sa k tomu zvuku približoval ako vo snoch.

 

Do nosa mi udrela vôňa toho človeka. Bola iná, priveľmi odlišná od typického človeka, akoby tam bola ešte nejaká zvláštna esencia navyše... poznal som ju, ale odkiaľ?

 

Tá vôňa... to srdce. Bol to človek a zároveň nebol. Stačilo mi odhrnúť len posledný ker a teraz som už priamym výhľadom mohol ukojiť svoju zvedavosť. Díval som sa na chlapca - indiána. Mohol mať tak zo trinásť-štrnásť rokov. Zbieral nejaké bylinky do jutového vrecka. Opatrne oddeľoval hlavičky bielych kvietkov, vždy precízne a dokonale premysleným pohybom. Bol pri tom veľmi zručný. Vždy kdvety najprv pohladil... v tej chvíli mi prišlo, akoby sa im ospravedlňoval, že im za chvíľu ublíži. Veľmi nezvyčajné a veľmi... súcitné.

 

Z nejakého dôvodu som preniesol váhu z jednej nohy na druhú – možno ma premohla vlna ľudskosti popri sledovaní toho chlapca – a pod nohou sa mi zlomila suchá halúzka. Za zvyčajných okolností by človek nemal tento zvuk vôbec zachytiť, ale on sa priam strhol a začal sa obzerať okolo seba. Prekvapil ma. A veľmi, dokonca až tak, že som nezmizol, ale naopak, ostal som na neho v nemom úžase zízať a on ma tak mohol zbadať.

 

Jasne som videl reakciu jeho tela. Telesná tenzia napovedala, že je v strehu. Bolo to pôsobivé. On, človek – ľudský tvor s úžasnými reflexami a snáď ešte neuveriteľnejším sluchom a pudom sebazáchovy?

 

„Kto si?“ neodolal som a oslovil som ho. Snažil som sa, aby som ho príliš nevyľakal, zaujímal ma a to sa mi nestalo už veľmi dlhú dobu. Pomaly som zabudol, že som voľakedy mával o niečo záujem.

 

Chlapec sa otočil za zvukom môjho hlasu a ja som zalapal po dychu. Dívali sa na mňa doširoka otvorené oceľovo-sivé oči. Skoro presne také, aké som vídaval vo svojich predstavách. Než som si uvedomil, že je to viac než zvláštny úkaz, aby mal indián takú farbu očí, chlapec zúžil tie krásne oči do úzkych štrbín. Nebál sa ma. Nezachytil som žiaden zrýchlený tep, srdcová činnosť sa nevychýlila zo svojej trajektórie. Bola stále rovnaká. Tým ma zmiatol snáď ešte viac.

 

„Kto som ja? Volám sa Manuel. Ty ma chceš zabiť?“ spýtal sa úplne pokojne, ale v strehu byť neprestal.

 

„Nie, nemám... hlad a ani ma veľmi nelákaš,“ udivene som si uvedomil, že je to vlastne tak. Tento chlapec, hoci voňal po človeku – a to mi bolo veľmi príjemné, niečo ako obľúbený parfum ale rozhodne nie jedlo – jeho krv ma takmer vôbec nelákala. Možno je to kvôli tomu, že som nasýtený, uvažoval som.

 

Chlapec sa spokojne usmial, vlastne, celkom nehanebne sa uškrnul. Bolo to ozaj veľmi svieže stretnúť niekoho, kto sa ma, pre zmenu, vôbec nebál. Tento pocit som nezažil už veky. Skúmavo som si prezeral tento čudný exemplár nevhodný a mnou vyškrtnutý z môjho jedálnička.

 

„Máš zvláštne oči,“ nedalo mi to a takmer okamžite som si všimol, čo táto nepatrná poznámka urobila s jeho pokojom. Pobavilo ma to. Po rokoch som sa zase usmial.

 

„Takže to, že pred tebou stojí upír, tebou ani len nehne, ale keď sa spýtam na tvoju farbu očí, nezvyčajnú pre indiánov, tak sa ti div nerozskočí srdce? Si vážne čudný človek,“ doberal som si ho s jemnou iróniou v hlase a nechápavo som popri tom krútil hlavou.

 

Neodpovedal mi ihneď. Len na mňa urazene gánil. A možno aj trochu ublížene. Trochu ma zamrzelo, že som ho urazil.

 

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa mu, „ale vážne by som chcel vedieť, ako je možné, že máš takúto farbu očí.“

 

Dúfal som, že vyzerám dostatočne kajúcne na to, aby mi odpovedal. Túžil som poznať tajomstvo očí zjavujúcich sa mi v mojich predstavách. Práve som zistil, že to nie je žiadna halucinácia, ale že skutočne existujú. Aj keď nie sú rovnaké, sú len podobné, ale cítil som šancu, že tie moje mám akosi na dosah. Vlastne bolo to také tušenie.

 

Dychtivo som očakával, či mi odpovie.

 

Chlapec sa trochu ošíval. Zrazu akoby nevedel čo s rukami a nervozita mu priam kvapkala z nosa. Ani sa na mňa nepozrel a vo mne zrazu hrklo, že mi uniká čosi dôležité.

 

„No, vieš, ja...“ liezlo to z neho ako s chlpatej deky, „vyrastal som s otcom, lebo moja mama zomrela keď som bol ešte malý.“ Bol veľmi nesvoj, keď sa napokon rozhodol, že mi svoje tajomstvo prezradí.

 

„Otec je indián,“ ospravedlňujúco, ale napriek tomu s akýmsi zvláštnym výrazom v snedej tvári, odkiaľsi vydoloval smutný úsmev.

 

Mlčal som, netušil som čo by som mal na to povedať.

 

„A mama,“ tuho zažmúril oči, akoby hľadal silu povedať to nahlas. Ústa mal zovreté do bolestnej linky a sprudka sa nadychoval a vydychoval nosom.

 

Čakal som. Teraz som sa už musel dozvedieť, čie oči ma to tak mátajú.

 

„Mama bola biela seňora, manželka veľmi zámožného a krutého kupca z mesta. Viem len toľko, že bola veľmi dobrá a con mi padre, teda s mojím otcom...“ z nervozity prechádzal do španielčiny a s ospravedlňujúcim výrazom sa opravil, „sa veľmi milovali. Keď sa manžel mojej mamy dozvedel, že nie som jeho syn, udrel ju tak veľmi, že už viac...“ chlapec hľadel tupo do prázdna. Jediná známka, ktorá hovorila, že v ňom prúdia nejaké city boli jeho dobiela zaťaté päste.

 

Nemusel som si príliš domýšľať, jeho matka, možno jediný spojovací prvok medzi jeho a mojimi očami, sa práve zrútil z piedestálu mojich predstáv. Bola mŕtva.

 

A potom som urobil jedinú vec, ktorú mi inštinkt ľstivo podstrčil. Jemne som ho postrčil k sebe a objal. A on? Okamžite sa ku mne prisal ako malá pijavička a  rozplakal sa. Chúďatko moje, svoj žiaľ už v sebe držal príliš dlho. Najprv plakal ozaj nezadržateľne. Jeho ešte chlapčenské ramienka sa až triasli od rozbúrených citov. Urobil som jediné, čo mi v tej  chvíli prišlo ozaj správne. Pohladil som ho po čiernych vlasoch a on sa začal pomaly tíšiť.

 

„A čo tvoj otec?“ spýtal som sa ho nakoniec.

 

Manuel sa na mňa pozrel tými oceľovo-sivými očami, ktoré lemovali uplakané červené vačky a úplne detsky potiahol z kvapkajúceho nosa. Nakoniec si nos aj tak utrel do rukáva. Potom odo mňa rýchlo odskočil, akoby si uvedomil, v akej nebezpečnej náruči sa to pred chvíľou nachádzal.

 

„Nikdy mi to nepovedal na rovinu, ale myslím, že mamu pomstil. Možno práve preto sme išli bývať sem, do lesa k indiánom. Tu ho nikto nikdy nenájde.“ Už to bol opäť ten dôstojný, predčasne dospelý chlapec s nepreniknuteľným výrazom v tvári.

Medzi nami sa rozhostilo ticho. Chlapec vzal svoje kvetmi voňajúce jutové vrecko do rúk a váhavo sa pobral zbierať ďalšie.

 

Vedel som, že by som ho mal nechať, ale ešte sa mi žiadalo jeho spoločnosti. Bola to prvá ľudská bytosť, ktorú som bezhlavo nezabil. Bytosť, z ktorou som sa dokonca rozprával a... ktorú som objímal a tíšil v jeho žiali.

 

„Odkiaľ vôbec vieš, kto som?“ rozhodol som sa viesť rozhovor týmto smerom.

 

Usmial sa. Oči mal ešte vždy spuchnuté a červené, ale už to nebolo až tak veľmi viditeľné.

 

„Z legiend, ktoré mi rozprával otec a šaman nášho kmeňa, je ich dosť, ale tie pravé, tie sa nerozprávajú len tak hocikomu,“ odvetil hrdo. Z jeho výrazu som usúdil, že si to považuje za veľkú česť, že sa s ním rozpráva práve šaman.

 

„Šaman sa s tebou rozpráva?“ začudoval som sa, lebo v týchto končinách boli šamani skôr vážení členovia kmeňov a svoju priazeň zvykli vydeľovať len medzi svojich vyvolených.

 

„Je to môj učiteľ, vieš? Ja budem tiež šamanom, až príde môj čas...“ prezradil mi záhadne.

 

„Ale ja budem iný šaman, taký akého náš kmeň ešte nemal!“ jeho drobný hrudník sa dmul veľkou pýchou.

 

„Hmmm, vážne?“ vážnu tvár som predstieral s ozajstnou námahou. Tak veľmi sa mi chcelo na ňom zasmiať, ale bolo mi jasné, že by som ranil jeho city.

 

Horlivo mi prikyvoval na súhlas.

 

„A čo ty? Kým si býval prv, ako sa z teba stal studený?“

 

Znova som ostal zaskočený, už dávno sa nikto nezaujímal o mňa.

 

„Bol som vojak, teda, bol som... ehm, veliteľom a...“ zarazil ma jeho zhrozený pohľad. Zamrzol som teda uprostred vety.

 

„... a niekoho hľadáš, že je to tak?“ dokončil tú moju sám. Vlastne, mal pravdu, čosi ma nútilo hľadať tie oči. Zatiaľ som ich nachádzal iba v morských vlnách, ale už som si viac klamať nemohol, potreboval som nájsť JU.

 

Prikývol som teda.

 

„Ty ju nájdeš!“ povedal mi presvedčivo. „Nájdeš ju a už budete spolu naveky.“

 

Počúvalo sa to dobre. Chcel som tomu veriť. Potreboval som mu veriť.

 

„Bude to ale ešte dlho trvať a ty budeš musieť byť trpezlivý,“ kládol mi, ako sa hovorí, na srdce – aj keď iba obrazne.

 

„Vlastne,“ zrazu sa usmial, spokojný sám so sebou, „aby som bol presný, ona si nájde teba, tak hovorí moje videnie.“


 

Zhrnutie

 

 

 

Manuel

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

20)  belko (22.07.2011 22:58)

Manuel , hmm, zvláštní chlapec, snad se časem o něm dovím víc. Jinak zase parádní čtení!!!!

Lenka326

19)  Lenka326 (17.06.2011 10:58)

Opravdu nechápu, jak to Jasper dokázal. Tolik roků sám a sám v naprosté pustině, ani zvířata tam nejsou. A pak jsem se trochu zasekla, moc jsem nepochopila to s Manuelem, ale snad mi to dojde v dalších dílech.
Díky

Evelyn

18)  Evelyn (01.06.2011 12:40)

Přiznám se, že až téměř ke konci kapitoly jsem nechápala souvislosti Ale už vím

Linfe

17)  Linfe (19.05.2011 09:08)

Přiznám se, že na tuhle kapitolku jsem valila oči. Nejdřív mi to připadalo naprosto vytržené z kontextu, ale pak jsem to hodila za hlacu a jenom si to užívala :-) Paráda

Kristiana

16)  Kristiana (15.05.2011 15:51)

Jasperova fascinují a zároveň deprimující zpověd mě rozdrtila na miniaturní kousky. Citlivý muž hledící sám na sebe jako na netvora kvůli velmi krvavé minulosti... Za nic z toho vlastně nemohl, tenkrát ještě nechápal tolik věcí a připadalo jeho jednání mu připadalo správné... ech, myslím, že bych Jaspera obhajovala i kdyby byl krutý masový vrah...
Setkání s Manuelem a jeho očima mu poskytlo naději, v kterou ani nedoufal. Vrtá mi hlavou, co je ten kluk zač? Vidí budoucnost...zvláštní...
Broučku, bylo to dokonalé, Jasper byl/je dokonalý

Carlie

15)  Carlie (12.05.2011 17:16)

Tak, omluv zdržení, neměla jsem volné ruce, cosi vrnícího se mi tu ustájilo v náručí :D /asi, že jsem si tu spokojeně vrněla já :D/.
Wooow, tohle je super, chybějící dílek do skládačky Jazzovy minulosti! Paráda, tolik let musel vydržet bez Alice? :'-( Ale mezitím snad našel opět sám sebe
Muselo mu být hrozně... musel se hrozně... nudit a vůbec, kde je nějaký další smysl života, že... ještěže se může upínat k těm očím
Tohle bylo dokonale spisovatelsky vymazlený, ha!:
"Prisťahovalci indiánom verili sotva desatinu z ich historiek. Robili samozrejme veľkú chybu, väčšina z nich bola čistá pravda."
A tohle mě taky dostalo: "Ani nie 550 míľ odtiaľ je pobrežie." Aaah, to je chlap!
Manuel byl supeeer, taky má vize, paráda! A taky jsem, jako holky myslela, že bude poloupír.
Utíkám dál, jsi talent, Twilluško, ať už tomu věříš nebo ne! Opět skvělé spojení hudby s příběhem. Utíkám na další

Janeba

14)  Janeba (09.05.2011 11:17)

Verýšku, krásná povídka, jemně plynoucí a seznamující nás s další skvělou postavou! Skvělá hudba nabádající k ostražitosti, tajemnu i klidu! Jasper musel být pořádně překvapený potvrzením Manuelových vidin! Veverko, mám slabost pro tuhle tvoji povídku!
Děkuji!!!

julie

13)  julie (07.05.2011 19:32)

Bol som patetický... depresívny upír s násilnou minulosťou jojojo, Jasperek

Twilly

12)  Twilly (06.05.2011 21:00)

Bea ty sa prekonávaš, zatial tvoj najdlhší text, cica ja omdliem ... kým je železo horúce budem kuť, takže asi dnes začnem ďalšiu... pusa

11)  Beatrix (06.05.2011 20:55)

:) kludna kapitolka a pritom skvela !

eMuska

10)  eMuska (06.05.2011 19:18)

Ach jooo! Manuelko môj milovanýý! Nebooj, to prejde!

kytka

9)  kytka (06.05.2011 13:20)

Ještě mi v uších doznívá ta krásná skladba. . Jasperovy myšlenky, utápění se v minulosti, bylo moc smutné. Jak se musel cítit prázdný. :( Už aby našel svoji druhou polovinu.
A Manuel? Tak je to kolem takové tajemné, zastřené. Tetelím se tady nedočkavostí.
Děkuji za krásný díl, písničku a čtení. Hezký víkend, já budu opět bez počítače.

Bosorka

8)  Bosorka (06.05.2011 11:19)

Jen ventiluji své toužebné přání :D

Twilly

7)  Twilly (06.05.2011 11:16)

Předbíháš, miláčku... moooooc předbíháš, dokonce až do zatím neexistující povídky (kdoví jestli bude ... i když, nic není definitivní, že?)

Bosorka

6)  Bosorka (06.05.2011 11:13)

Já se tak těším až se potkají , jejich oči se střetnou přez celý lokál, mrtvá srdce opět začnou bít,duše se vznesou do oblak a těla klesnou do mechu....B)
A ještě víc se těším, až se potká s jedním takovým upírkem, jak jen, že se to jmenuje ...něco na C to bylo.....

kytka

5)  kytka (06.05.2011 10:07)

Verunko, to bylo . Jsem v práci, tak pořádný komentář napíši až odpoledne, ale děkuji za hezké čtení. Zatím.

Twilly

4)  Twilly (06.05.2011 09:01)

jo ten... víš jak jsem vrněla blahem, když jsem našla tenhle obrázek (dlabat na to, že je to aljašskej indián ale má modré oči!!!!)

Bosorka

3)  Bosorka (06.05.2011 08:10)

Už vim, ten doktor, co se bál přírody ;) . A ta holka tam měla letedlo....

Twilly

2)  Twilly (06.05.2011 08:06)

To byl takovej ten seriál jak mladík vystudoval za starostovy peníze medicínu a na oplátku si to musel jít odmakat na Aljašku a tohle byl takovej mlčenlivej indián :D ... i když mě praštíš, nevzpomenu si na jeméno toho seriálu ale moc se mi to líbilo, mělo to svůj humor.

Bosorka

1)  Bosorka (06.05.2011 07:11)

Ano Jasperek , díky ti Twilluško za něj!
Depresívny upír s násilnou minulosťou...
zajímalo by mě, co na těch ostrovech dělal? Seděl na břehu a čučel do vln?
Manuel - myslela jsem, že to bude poloupír a on to je šaman! ;) Je mi strašně povědomý - v čem hrál?
Moc hezký dílek!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Proposal scene