Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

15. kapitola  - Prepáčte, poznáme sa?

 

 

 

 

 

Tá žena bola zranená, ale hoci nebola priamo v bezvedomí, nevnímala nič a nikoho. Len bolesť. Krutú a ostrú ako britva, ktorá sa jej pomaly šírila z rany pri krku do mozgu a odtiaľ priamo do celého tela.

 

Muž, ktorý ju objavil, na Alice hľadel so zmesou nábožnej bázne a istej fascinácie. Akoby mal pred sebou biblický výjav. Tá žena určite prechádzala svojim vlastným očistcom.

 

Pomaly sa odvažovali aj ostatní a postupne sa rozostavili okolo trpiacej.

 

„Mali by sme ju opatrne preniesť do voza a doviezť do sv. Kataríny,“ navrhoval jeden. Ostatní len súhlasne zamumlali, ale nikto sa nemal k činu. Alice sa zvíjala ako posadnutá diablom. Na malú chvíľu prestala kričať, ale tie pohyby plné bolesti... prizerajúci vedeli, že ich budú strašiť po zvyšok ich biednych životov.

 

Nakoniec sa dvaja najodvážnejší osmelili a preniesli ju k vozu. Poposúvali veľké kade, teraz už takmer prázdne, keďže svoju úlohu pri hasení už splnili, a uložili ju na tvrdé dosky na podlahe koryta voza. Nič pohodlnejšie nenašli, vonku bolo teplo a mnohí prišli dokonca bez košieľ, nemohli jej urobiť ani  to najprimitívnejšie pohodlie.

 

Vozy rýchlo vyrazili k mestu.

 

* * *

 

„Pán doktor, nemôžeme ju tam nechať, ruší ostatných pacientov!“ Rádová sestra z hospicu u sv. Kataríny si nesúhlasne popostrčila jediným prstom okuliare až ku koreňu nosa. Zviezli sa jej dole po namáhavom behu tmavou chodbou hospicu. Teraz konečne dostihla toho, ktorého už nejakú chvíľu hľadala.

 

Lekár len nesúhlasne zakrútil hlavou. Nemal rád zbytočné komplikácie a sestra Amariel zvyčajne prinášala len samé komplikácie.

 

„Je to nová pacientka, nie je tu tak dlho a vôbec, nemôže to byť také zlé, tak jej skúste dať sedatíva, sestra!“ jeho tón niesol jasné známky podráždenia a rozhodne ho nepotešilo, keď miesto slepej dôvery v jeho medicínske schopnosti, vystrúhala pohŕdavú grimasu, nie práve hodnú rádovej sestry.

 

„Dovolila som si dať jej poriadnu konskú dávku, ale... jednoducho, nerada to hovorím,“ ošila sa. Nemalo to absolútne žiaden účinok.“

 

Lekár sa zatváril povýšene, nahrala mu a jeho mužská ješitnosť tancovala oslavné tančeky. Na oko vľúdnym gestom naznačil sestre, nech ho dovedie k neprispôsobivej pacientke.

 

Mlčky prešli dlhou tmavou chodbou na križovatku, kde sa zbiehali ostatné chodby, podobné tej ich. Každá z nich viedla do iného nemocničného krídla.

 

* * *

To, čo mi teraz tepalo v celom tele, bola ukrutná bolesť. Šírila sa z toho boľavého miesta a mučivo pomaly putovala každou žilkou. Nedokázala som vnímať absolútne nič okrem tej bolesti. Netušila som, či je deň, či je noc, nedokázala som premýšľať nad ničím ani nad tým, ako dlho už toto peklo vlastne trvá ani čo sa mi to vlastne stalo. Jediné, čo som si želala bolo, aby to už konečne prestalo. Akoby som sa ocitla vo veľmi zlom a hlavne veľmi bolestivom sne.

 

* * *

 

Lekár prišiel do nemocničnej izby. Bola to dlhá a pomerne úzka izba plná postelí a pacientov. Lôžka boli rozmiestnené popri stenách, čelami prirazenými ku stenám a nohami čo najbližšie k úzkej cestičke, ktorou zvyčajne prechádzal nemocničný personál. Samotná atmosféra tejto izby bola viac než ponurá. Ticho tu nebolo práve vítaným hosťom. Najmä nie dnes, čo doviezli novú pacientku.

 

On sám už zažil všeličo, ale čosi, čo bolo v jej hlase, to zúfalstvo... mal pocit, že takéhoto niečoho ešte nikdy nebol svedkom. Po drobnom zaváhaní sa odhodlal pristúpiť k pacientke. Bola to drobná mladá žena, pomaly ešte sama dievča. Pod maskou bolesti sa dali tušiť krásne črty tváre. Oči mala tuho zažmúrené a tak nemohol zistiť jej farbu. Potom sa jej drobné telo napälo a prehlo ako natiahnutý luk. Drobnými pästičkami schmatla plachtu z lôžka a trhala to silné hrubé plátno ako keby prechádzal nôž maslom. Nakoniec vydala ten najpríšernejší rev, aký kedy počul.

 

Bolo to zvláštne. To drobné žieňa, ležiace priamo pred ním, ho akýmsi zvláštnym spôsobom priťahovalo, akoby doslova fascinovalo a vzápätí všetky jeho zmysly kričali hlasné „nepribližovať sa, životu nebezpečné!!!“. Bol to tak mätúci pocit, aký ešte nikdy nezažil. Netušil čo za pacientku to v skutočnosti pred ním práve leží. Len jeho inštinkt napovedal, že bude pre neho najlepšie, ak ju dostane zo svojej blízkosti. Presne tak ako to na začiatku žiadala aj sestra Amariel. Obzrel sa za seba, kde tušil aj zvyšok nemocničného personálu a videl že sa nemýlil. Stáli za ním v malej formácii dve rádové sestry a dvaja lapiduchovia, pripravení kedykoľvek spacifikovať problémového pacienta. Sestra Amariel sa na lekára dívala pomerne vyčítavým pohľadom, ktorý jasne hovoril „ja som vám to hovorila!!!“

 

Jemne si odkašľal, pričom naberal stratenú rovnováhu a potom zavelil hlúčiku personálu: „Táto pacientka,“ demonštratívne k nej vztiahol ruku, ale podvedome si dával pozor aby sa jej ani nedotkol, „pôjde do traktu pre slabomyseľných. Je absolútne neprípustné, aby rušila ostatných!“ Tým svoj prejav ukončil, zvrtol sa na päte a s mrazením na zátylku zmizol čo najrýchlejšie z miestnosti.

 

* * *

 

Alice sa dostala do blázinca. Tam už bolo rádových sestier i príjemných doktorov pomenej. Citeľne pomenej, veď načo by bol bláznom komfort? Teda, ak vôbec možno nazývať hospic komfortom...

 

Dostala slušivý mundúr z tvrdej neopracovanej ľanovej látky a ako súčasť rovnošaty jej ostrihali jej prekrásne dlhé vlasy na krátko. Bolo to vlastne také poznávacie znamenie, podľa ktorého mohli ľudia vedieť, s kým majú dočinenia. Budova totiž nebola dostatočne strážená na to, aby sa sem-tam nestalo, že by niektorý z bláznov neušli. Žiaľ, stávalo sa to až príliš často a prišlo aj na obete. Takto sa ostrihanej hlave u žien a u mužov oholenej hlave, vyhýbali ľudia z okolia na míle ďaleko.

 

* * *

 

Bolesť a ohnivý bes, ktorý ma tak nekonečne dlho trápil, akoby pomaly ustávali. Moje prsty už boli takmer bez ohňa a ten sa plazivým pohybom sťahoval a koncentroval v mojej hrudi. Ten príšerný dunivý zvuk, pravidelný, tak odporne rytmický a pravidelný začínal pomaly meniť svoj rytmus. Už to nebolo také to bu buch, bu buch, bu buch... pauzy medzi jednotlivými ranami sa najprv nepatrne a teraz už veľmi viditeľne predlžovali.

 

Už boli voľné moje paže a celé nohy. Dokonca aj hlava sa mi zdala akási ľahšia od myšlienok. Bola akoby bezstarostnejšia. Alebo stačil len fakt, že už ma to tak nebolí?

 

Nastalo posledné bu buch a zavládlo ticho. Hrobové ticho. Vlastne, nie hrobové, počula som desiatky podobných bu buch, ktoré ku mne doliehali akoby cez stenu. Takisto mojim ušiam neuniklo čosi,  čo až príliš pripomínalo škraboty myší vo svojich dierach. Počula som výkriky zmučených myslí i boľavých tiel.

 

Trvalo mi to asi tak štvrť sekundy, kým som zistila, čo presne to znamená. Ale ako to prijať, ako sa vyrovnať s faktom, že už viac nie som človek, som upír. Preboha, ako to len môžem vedieť?

 

Mojou mysľou preletela spomienka. Bola veľmi nejasná a pred očami sa mi mihol obraz jantárových očí s drobnými vráskami od smiechu. Nad tými očami sa belelo mužské čelo a polodlhé svetlohnedé vlasy. Viac spomienka nedovolila. Tvár som nevidela celú, ale v tele sa mi rozhostil pocit pokoja. Vedela som, že tá tvár ku mne nejako patrila. Cítila som to. Bol to môj... čo to bol môj? Kto to je? Kto to bol...? Nevedela som. Nepamätala som si nič. Veľké NIČ v mojej hlave. Načo sú mi zostrené zmysly? Načo je mi rýchlosť? Odkiaľ viem o rýchlosti? Načo mi je sila??? Keď nepoznám jedinú odpoveď na svoje otázky.

 

Dívala som sa na svoje roztrasené ruky. Posledných pár minút som sa snažila v hlave ukočírovať všetky zvuky, myšlienky, vône... mala som dojem, že sa moje zmysly úplne zbláznili a jedno sa pokúšalo prebiť druhé. Bola som viac než zmätená, ale asi najviac ma trápilo vedomie, že si nedokážem takmer na nič spomenúť. Na nič okrem tých očí. Myšlienka na ne ma naplňovala príjemným hrejivým pokojom.

 

A potom prišlo nevyhnutné. Jedno hlasné bu buch sa ku mne nebezpečne blížilo. Panika rýchlo prenikla aj do toho posledného milimetra môjho tela. Netušila som čo urobiť. Hrdlo som mala v jednom ohni a pocit, že ak nedostanem práve toto srdce, ma takmer obral o posledné zvyšky súdnosti. Takmer. Útek, to by snáď mohlo vyjsť... napadlo mi. Túto drobnú myšlienku – či snáď rozhodnutie – nasledoval zvláštny pocit, akoby som sa ocitla mimo svoje telo. Nevznášala som sa nad sebou ako sa to zvykne opisovať v duchárskych príbehoch, nie, len som sa ocitla pred očami istého príbehu:

Vidím seba samú ako sa tisnem k stene tejto izby. Obe ruky si držím pred nosom a ústami a snažím sa nedýchať. Prekvapivo zisťujem, že to vôbec nie je zložité, nedýchať, necítiť človeka, nevrhnúť sa na neho pri prvej príležitosti. Vo dverách zarachotí kľúč a ony sa otvárajú. To bu buch, ktoré neustále počujem vo svojej hlave sa zhmotní do človeka, s tvárou, určite aj menom, rodinou, citmi, minulosťou... a je len na mne, či aj s budúcnosťou. A potom odtiaľ vystrelím ohromnou rýchlosťou popri tom lákavo búšiacom srdci a utekám preč... Preč od ľudí.

 

Skôr než som sa spamätala, môj živý sen skončil. Ja som bola opäť JA a stála som  natlačená na stene izby, presne ako...

 

V zámke zarachotil kľúč.

 

Inštinktívne som si zakryla oboma dlaňami nos i ústa a snažila sa nedýchať. Zatiaľ to bolo dobré. Priam trýznivo pomaly sa dvere otvorili a zjavil sa v nich... úplne rovnaký muž, ako v mojom videní. Bez jedinej myšlienky som vystrelila ako najrýchlejší konský povoz a skôr než stihol čokoľvek zaznamenať, už som opúšťala brány hospicu. Bežala som a bežala ďaleko od civilizácie, od búšiacich sŕdc, od krvi. Vedela som však, že niečo ale jesť musím.

 

Vôňa, ktorú som zacítila, nebola tak lákavá ako ten nemocničný zriadenec. Bolo to... iné. A tak som ulovila svojho prvého jeleňa.

 

* * *

 

Nasýtená som uvažovala o tom, ako to bude ďalej. Či už budem naveky takto sama... a budem sa strániť ľudí, živiť sa zvieracou krvou... cítila som sa tak osamotená.

 

V diaľke na obzore sa predo mnou zjavilo zopár svetielok. Nedokázala som rozlíšiť, ako ďaleko sú odo mňa, ale vidina ľudskej spoločnosti ma priťahovala ako magnet. Bez mrknutia oka som nasledovala tie body. Bola som ako nešťastník posadnutý lesnou bludičkou, ako zamilovaný, ktorý bezvýhradne miluje nesprávnu osobu... také krásne a také zničujúce pre mňa...

 

Bola to osamotená farma. Žil v nej muž, žena a dve malé deti. Jasne som cítila pach domácich zvierat a dvoch koní. Hrdlo sa mi opäť rozhorelo, ale už to bolo o voľačo znesiteľnejšie, ako bezprostredne po narodení. Aj napriek tomu, že mi nebola zima, zachvela som sa akoby chladom. Ale jedno mi chýbalo, ľudské zvyky ako hygiena a čisté oblečenie. Netušila som čo so svojim terajším životom urobím, ale jedno som vedela úplne presne. Tohto sa vzdať nemienim. Je to posledné TO, čo je na mne ľudské.

 

Počkala som si, až sa ráno všetci pozobúdzali a pobrali sa spolu do kostola. Je nedeľa. Môj sluch zachytil ich rozhovor, keď celá rodina nastúpila do povoza ťahaného jedným z dvoch koní. Musel ma cítiť, lebo bol veľmi nepokojný.

 

Dívala som sa za nimi ešte dlho, kým som sa odhodlala vstúpiť do ich domu. Ako prvé som sa umyla. Mala som pocit neustálej špiny, ale asi to bola špina na duši nie na tele a potrebovala som sa zbaviť toho ľanového beztvarého nezmyslu. Dychtivo som sa vrhla na skriňu v ktorej mala žena šaty. Ale len čo som ju otvorila, moje odhodlanie sa mi skrylo za chrbát. Kradla som. Prvý raz v živote. Tým som si bola istá. Vážne som si bola? Stále som si predsa na nič nespomenula??? Váhavo som vybrala tie najstaršie a najošúchanejšie, pre istotu, aby bola škoda čo najmenšia a obliekla som si ich. Boli mi veľké, ale nie o veľa. Celkom to šlo. Možno trochu úprav... a potom som zbadala zrkadlo. Telom mi preletela obrovská vlna nervozity. Pozrieť sa na svoju tvár, ktorú si nepamätám, rovnako ako meno či svoju minulosť, bolo... zvláštne. Najťažší bol prvý krok. Trvalo mi takmer dve minúty, kým som ho urobila. Potom sa lavína zvedavosti vo mne pretrhla a ja som zrazu stála pred tým zrkadlom. Pod ním stála skrinka, jasne som cítila štruktúru jej dreveného povrchu. Cítila, lebo som sa ešte stále neodhodlala sa pozerať. Oči som mala tuho zažmúrené.

No poď, dievča, len do toho!!! Možno, keď uvidíš svoju tvár, vrátia sa ti spomienky... musíš to risknúť! vrieskalo na mňa moje podvedomie a ja som ho nakoniec po dlhej chvíli poslúchla.

 

Až potom ako som pocítila to obrovské sklamanie, uvedomila som si, že som dúfala, že tú osobu v zrkadle bezpečne spoznám. Ale nie... mala som sto chutí dodať: „Nikdy som ťa nevidela, KTO si?“, miesto toho som videla tú neuveriteľne krásnu tvár s párom krvavočervených očí, ktoré sa na mňa zvedavo dívali, hovoriť: „Prepáčte, nepoznáme sa?“  Bolo to hlúpe a sama som sa tomu vtipu zasmiala. Hlas, ktorý ma oslovil nebol môj, bol tisíckrát melodickejší, rovnako ako zvončekový smiech. Toto predsa nemôžem byť ja, alebo...? Musím to byť ja! Táto neznáma žena... s neznámymi črtami, s neznámymi očami... Do zorného poľa môjho odrazu v zrkadle sa dostalo čosi, čo ma upútalo. Bola to malá porcelánová bábika, oblečená v šatách. Ležala na manželskej posteli so svojim naivným výrazom v usmiatej tvári. Ťahalo ma to k nej ako keby bola medzi nami zvláštna sila. Ľudským krokom som zízajúca na bábiku, pristúpila k posteli. Váhavo som ju vzala do rúk. Vedela som, že mala niečo so mnou spoločné. Tá spomienka bola na dosah, no stále tá potvora unikala. Čo to len mohlo byť? Čo sa mi snažíš povedať??? A bábika mlčala. Mlčala aj po pár minútach môjho nehnutého státia a urputného spomínania. Ale múr bol silný, nedokázala som nazrieť za spomienky. Sklamane som ju položila naspäť odkiaľ som ju vzala a otočila sa k odchodu.

 

Už som bola takmer pri dverách, keď mi spomienka zahalila myseľ. Malé dievčatko tuho zvieralo handrovú bábiku. „To je Jasper,“ vysvetľovala komusi, „a ja si ho raz nájdem!!!“. No áno, Jasper, to je ono, MUSÍM NÁJSŤ JASPERA!!! Potešila som sa tomu, že sa mám o čo oprieť.

Kto však, dočerta, je Jasper???


 

 

 

Zhrnutie

 

 


 

Drahé moje čitateľky, nie, nepočujete zle, je to ozaj opäť Sonáta mesačného svitu. Charakterizuje pre mňa čas po zrodení našej Alice, tak ako tomu bolo aj v druhej kapitole. A tak ako aj toto zrodenie je trochu iné, je aj hudba trochu iná. Snáď sa Vám bude páčiť aj toto dychberúce prevedenie...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

21)  belko (22.07.2011 22:38)

Twilly, nádherné počteníčko!!!!

Evelyn

20)  Evelyn (01.06.2011 12:36)

Twilly... já nevím, co říct (a to se mi často nestává)... Nádherné

Linfe

19)  Linfe (19.05.2011 09:07)

Naprosto dokonale popsaná přeměna a celé ty dny. Moc jsem si to užila. A Alicino nevědomí bylo tak reálné, že jsem s ní skoro soucítila

Kristiana

18)  Kristiana (15.05.2011 15:34)

Uch, vyrazila si mi dech a šokovala tak jako nikdy před tím. Myslela jsem si, že k přeměně nedojde, že ji bude muset někdo kousnout znovu...
Nikdy by mě nenapadalo, že bude na začátku přeměny v upíra zavřená do blázince. Bože, doktor a sestra byli tak krutí, jen proto že trpí bolestmi a ulevuje si výkřiky, ji nechají zavřít mezi čtyři stěny mezi blázny...
A do to ho ještě Aliciny vlastní myšlenky, její bolest, oheď spalující její tělo... Neskutečně si mě těmi pár odstavci rozhodila...
Na nic si nepamatuje. Je to dobře nebo špatně? Kdyby si vzpomínala, nejspíš by to jejímu psychickému rozpoložení nepomohlo...
Nakonec, rozhodnutí najít Jaspera, i když neví, kdo to je, dokonalé.

julie

17)  julie (08.05.2011 18:58)

Ježiš,teda Twilly, tohle je nádhera, nádhera, nádhera....

Bosorka

16)  Bosorka (03.05.2011 18:09)

A já si tu stejnak hopsnu

Twilly

15)  Twilly (03.05.2011 17:37)

No Květko, jestli by ji Carlisle poznal??? To bych asi spoilerovala , takže to ještě zůstane jako nevyřčeno (máme dvě možnosti: ANO a NE)... fuj, teď jsem zlá ... samozřejmě kujuuuu

Janičko, tím dechberoucím převedením jsem nemyslela sebe rofl* ale tu hudbu... ale děkuju a NEHRAJU SI S VÁMA no* to bych si nedovolila ... jo a zmínit Evelyn??? Hmmm uvidím, co se s tím dá udělat.. spíš to ale vidím na Conorovu povídku (která ještě ani nemá plenky, takže nejásat... )

eMuš, vieš ty aký som mala strach to vyhodiť na povrch??? Ako sa príjme takáto verzia???? No horor, horšie ako skúška na vysokej :D :D :D

eMuska

14)  eMuska (03.05.2011 14:01)

to bolo krásne, Alicin život po premene som ešte nečítala v takomto skvelom prevedení...

Janeba

13)  Janeba (03.05.2011 09:10)

Verýšku , naprosto jsi mě dostala tím ostříháním vlasů Alice!!! Celá kapitolka je na jednu stranu nesmírně bolavá, na druhou plná naděje!!! Šmankote, Veverko, ty si s náma hraješ!!!
Je mi jasné, žes ji musela vzít vzpomínky, ale číst to ... to je tak moc smutné!!! A navíc to celé umocněné tvým dokonalý výběrem hudby, ah jo!!! KRÁSA!!!
Velmi pravděpodobně to zní jako jeden velký blábol, alespoň vidíš, co se mnou děláš!!!
Jasper, najít Jaspera, všechno zapadá přesně tam, kam má!!! Je mi líto Connora, ale věřím, že mu něco krásného vymyslíš a snad se i zmíníš o Evelyn!
....ano, máš pravdu, tvoje dychberúce prevedenie ... bere dech!!!
Děkuji!!!

kytka

12)  kytka (03.05.2011 00:20)

Verunko, je mi trochu líp - ona si nic nepamatuje. Představa, že tímhle vším prochází s vědomím, že někde je její muž a ona je na to sama. Brrr. Takhle to o trošiiiilinku jednodušší. Erární oblečení a ostříhané vlasy, už to by mne srazilo na kolena.:(
A co ten lékař?? Je to jen náhoda, nebo bude mít ještě nějaké místo to, že ho fascinovala a přitahovala? Carlisle by ji poznal, viď? To, jak se jí honí hlavou, jestli bude sama, živit se zvířecí krví. Ale někde blízko je Jasper. Povinně si při příštím díle dám k sobě čichací sůl. Tvůj text doslova našlapaný tak citlivě použitými emocemi a k tomu ta muzika - VRAŽEDNÁ kombinace.

Bosorka

11)  Bosorka (02.05.2011 07:45)

INSPIRACéééééééééééééééééééééééé neflákat se a nabrat směr na Twillušku!!!!!!!!
Já jen, že te´d by byla hezké kapča z pohledu Jaspera....už mlčím, už mlčím....

Twilly

10)  Twilly (02.05.2011 07:41)

Něco v záloze mám, ale není toho moc, uvažuju, že to típnu ... všechno je to na tom, jestli bude nějaká inspirace...

Bosorka

9)  Bosorka (02.05.2011 07:36)

Dáš teď více Jaspera? ALice je opravdu skvělá, ale chlap je chlap! :D

8)  Beatrix (02.05.2011 00:14)

monikola

7)  monikola (01.05.2011 21:04)

já vím Bohumile(ehm teda Bosinečko), já vím ale inak ja stále skandujem MY CHCEME CONORA, MY CHCEME CONORA síce teraz ma môj chlap chce prekričať niečím ako MY CHCEME GÓL, MY CHCEME GÓL

Bosorka

6)  Bosorka (01.05.2011 21:00)



Moni - kušuj nebo nám ho fakt nacpe jen do epilogu a naše vysněná povídka půjde do ...... no víš kam!

monikola

5)  monikola (01.05.2011 20:58)

Bosinečko mne tiež, tiež...holt asi si budeme musieť počkať na novú poviedku...alebo možno epilóg tejto by mohol byť už z doby po BD a mohli by sa stretnúť??? ale samozrejme nechcem autorke našepkávať, či vnucovať moje výmysly

Twilly

4)  Twilly (01.05.2011 20:56)

Carloušku... málem jsem omdlela, jak jsem viděla tvůj chvalozpěv tohle se dobře čte,ale nevím, jestli to někdy budu umět přijmout

Bosinečko,já to věděla... jáááááá to věděla, ty moje prudilečko milovaná

Moni, na jednej strane som sa chcela držať Stephaniných faktov a na nich stavať vlastný príbeh, ale čo z toho, keď sa našla taká Bosi, moje koncepcie šli veľmi rýchlo ... vieš kam a podľa požiadaviek sa rodili nové. Najťažšie bolo dostať ju do toho blázinca :D

monikola

3)  monikola (01.05.2011 20:56)

Twillinečko to bola teda paráááda... vymslela si to fakt bravúrne a jedinečne... to, že si nám ju dala a zároveň nedala do toho blázninca, ako si jej ostrihala vlasy... to bolo fakt originálne a ja ti skladám obrovskú poklonu
a tebou vybratý mesačný svit? proste k tomu sedel ako riťka na šerblík

Bosorka

2)  Bosorka (01.05.2011 20:40)

Twilluše - to bylo úžasné! Ty jsi úžasná a Alice je taky úžasná!
Její přeměna, blázinec, útěk a první jelen... Prepačte, poznáme sa? :D všechno to tak krásně zapadlo do sebe.
PS: jen mi něco chybí........někdo......a jeho jméno začíná na C.... ;)

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek